Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Posledná zmena [MM/DD/RRRR]:

Ing. Miroslav Bulko:                                                                        

Matúš Čák Trenčiansky
700. výročie úmrtia pána Váhu a Tatier
† 18. marca 1321
[0187]
Územie Slovenska sa po páde Svätoplukovej ríše postupne stáva súčasťou vznikajúceho uhorského štátu. Slovenskí veľmoži vstupovali do služieb dynastie Arpádovcov a podieľali sa na formovaní štátnej moci. Dňa 10. augusta 955 utrpeli maďarské vojská krutú porážku na rieke Lech pri Ausburgu v Bavorsku od vojsk nemeckého cisára Ota I. Porážkou na rieke Lech sa skončilo obdobie lúpežných nájazdov Maďarov po Európe, ktorí postupne prechádzali od kočovného spôsobu života k usadlému. Na území bývalého Blatenského a Nitrianskeho kniežatstva vytvoril knieža Gejza zárodok prvého uhorského štátu so strediskom v Ostrihome. Pred smrťou v roku 997 sa dal pokrstiť a dostal meno Štefan, rovnako ako aj jeho syn Vajk. Župan Kopáň, ktorý si zobral za manželku vdovu po Gejzovi, sa postavil proti nástupu Gejzovho syna Štefana na trón a zmocnil sa vlády v Zadunajsku. Štefan I. sa za pomoci slovenských veľmožov preplavil cez Dunaj a pri Veszpréme Kopáňa porazil. Ešte predtým, ako musel pápež Silvester II. utiecť z Ríma do Ravenny, stihol poslať kráľovskú korunu aj so súhlasom rímsko-nemeckého cisára Ota III. do Uhorska, kde bol Štefan na prelome rokov 1000/1001 korunovaný za prvého kráľa Uhorska.
Kráľ Štefan I.
Za vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 - 1038) sa vytvorila celouhorská štátna organizácia. Uhorsko tak bolo od začiatku mnoho etnickým štátom. Dňa 11. apríla 1241 na rieke Slanej pri dedinke Muhi boli uhorské vojská v bitke s Tatármi na hlavu porazené a Belo IV. len s námahou ušiel. Tatári vnikli do Uhorska dvomi prúdmi. Jeden vo Vereckom priesmyku porazil vojská palatína Dionýza a vtrhol na Východoslovenskú nížinu, odtiaľ k rieke Slanej, a potom do stredu krajiny. Druhá skupina išla po úpätí Karpát cez Poľsko a zviedla tuhý a víťazný boj so sliezskym panovníkom Henrichom pri osade Legnica. Potom prešla na Moravu a Hrozenkovským a Vlárskym priesmykom prenikla na Považie.
Vpád Tatárov
Obe skupiny sa spojili pri Trenčíne. Spojené vojská Batu chána a Ordu chána plienili Uhorsko až do polovice roku 1242, a úspešne im dokázali odolať len opevnené mestá ako Trenčín, Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo. Niekoľkomesačné vyčíňanie zastavila v roku 1242 nečakaná správa o smrti tretieho syna Džingischána, veľkého chána Ogotaja (1186 - 1241). Podľa nariadenia Džingischána boli všetci jeho potomkovia povinní vrátiť sa do hlavného mesta ríše – Karakorum a zúčastniť sa voľby nového chána. Batu chán (Džingischánov vnuk) sa preto rozhodol vrátiť s celým vojskom, aby mohol zasiahnuť do rozhodovania o nástupcovi po veľkom chánovi – stal sa ďalším nástupcom Džingischána. Po Mongoloch zostala vydrancová a vyľudnená krajina, v ktorej nastal hladomor. Z obáv pred ich návratom musel kráľ začať budovať kamenné pevnosti a hrady, ktoré ako jediné odolali Tatárom. Potreboval zaľudniť krajinu a preto začala nemecká kolonizácia územia terajšieho Slovenska, ktorá priniesla do oblastí pod Tatrami nemecké právo a vznik miest. Nekontrolovaný rast pozemkového vlastníctva šľachty po tatárskom vpáde v druhej polovici XIII. storočia – králi si takýmto spôsobom získavali podporu šľachty - i v Uhorsku viedol k upevňovaniu moci niekoľkých šľachtických rodín. V bitke na Moravskom poli (Marchfeld) v severovýchodnom Rakúsku sa stretli 26. augusta 1278 spojenecké vojská rímskeho cisára Rudolfa I. Habsburského (1273 - 1291) a kráľa Ladislava IV. (1272 - 1290) proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. (1253 - 1278). V tejto bitke viedol asi štyridsaťtisícovú uhorskú ľahkú jazdu Matúš Čák, ktorý bol strýkom Matúša Čáka Trenčianskeho. Takmer nerozhodná bitka sa nakoniec skončila jednoznačnou porážkou českého vojska. Po smrti českého kráľa nastal rozvrat českého kráľovstva a nástup habsburského rodu v strednej Európe. Najmocnejší veľmoži sa snažili o úplnú nezávislosť na slabom kráľovi Ladislavovi IV., ktorý úplne stratil ich podporu, zdržiaval sa najmä v tábore Kumánov, ktorí ho 10. júla 1290 zavraždili. Do Uhorska sa vrátil princ Ondrej z Benátok aby si nárokoval uhorský trón, a Matúš Čák mu ponúkol svoje služby. Keď bol koncom júla 1290 korunovaný za uhorského kráľa Ondrej III. (1290 - 1301), tak Matúš Čák už v nasledujúcom roku stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. V roku 1296 ho kráľ Ondrej III. vymenoval za palatína a k tomu dostal ešte jeden z najväčších kráľovských hradov s prislúchajúcimi majetkami – Trenčiansky hrad, podľa ktorého získal Matúš Čák predikát „Trenčiansky“. Už v roku 1297 začal s prestavbou svojho nového sídla, ktorého strategická poloha v blízkosti troch karpatských priesmykov na križovatke obchodných ciest z neho vždy robila významný oporný bod a správne centrum celého stredného Považia.
Palác v časoch Matúša Čáka Trenčianskeho
Rez Matúšovou vežou na Trenčianskom hrade
Keď kráľ Ondrej III. začal posilňovať práva drobnej a strednej šľachty voči vysokej šľachte, prestal sympatizovať s politikou Ondreja III. a po prvýkrát sa proti nemu otvorene postavil v roku 1297. Na protest sa vzdal svojho úradu a uchýlil sa na svoje panstvo, ktorého centrom bol od roku 1296 Trenčín, ktorý významne prebudoval tak, aby sa v ňom mohol cítiť bezpečne. Hoci kráľ Ondrej III. vyslal proti nemu výpravu, táto bola neúspešná a len podporila jeho neobmedzený vplyv na jeho panstve.
Hrad v časoch Matúša Čáka Trenčianskeho
Matúš Čák pochádzal zo starého uhorského šľachtického rodu s dedičnými majetkami ležiacimi v Zadunajsku v pohorí Vértés, kde mali rodový hrad Oroszlánkö nad mestom Csákvár. Bol to kraj osídlený západoslovanským obyvateľstvom, predkami dnešných Slovákov. Preto aj Čákovci vyrastali v dvojjazyčnom prostredí. Matúš zdedil majetky aj po strýkovi, ktorý nemal potomstvo, a tak si čákovský majetok upevňoval najmä v oblasti Trenčína, neskôr aj v okolí Topoľčian, Komárna a Ostrihomu často zneužívaním svojich vysokých funkcií. Najvýznamnejším pokračovateľom trenčianskej vetvy Čákovcov bol syn Petra Čáka Matúš, toho mena v rode Čákovcov tretí, neskorší Matúš Čák Trenčiansky. Čákovci opakovane zastávali najvyšší úrad v kráľovstve – hodnosť palatína – a bohatli, ale na Slovensku nemali hrad, ktorý by sa mohol stať ich rodovým sídlom. Možno aj preto Matúš III. Čák ako dvadsaťpäťročný zajal Petra, syna nebohého župana magistra Báša, a vnútil mu komitátny hrad, mesto Starý Tekov, tri dediny a odškodné 300 hrivien striebra (1 hrivna = 250 g) za Uhrovecké hradné panstvo pozostávajúce z kamenného hradu a 11-ich osád. Hrad Uhrovec je jeden z najkrajších hradov na Slovensku s nádherným výhľadom na okolité zalesnené kopce Strážovských vrchov, vzdialený od ciest a riek (Váh, rieka Nitra a Bebrava), ktorý môžeme prirovnať k „orliemu hniezdu“. Tento strážny hrad vznikajúceho Uhorského kráľovstva nachádzajúci sa v Strážovských vrchoch a prestavaný županom Bášom zrejme pre Matúša III. Čáka predstavoval v tých dobách bezpečné útočisko pred akýmkoľvek nepriateľom do tej miery, že ho dostaval, a na viac ako desať rokov sa stal jeho sídelným hradom. Pre svoju nedostupnosť mal hrad Uhrovec v tých dobách ešte lepšiu strategickú polohu ako Trenčiansky hrad, ktorý sa ako jeden z mála hradov dokázal ubrániť útoku Tatárov v roku 1241. Hrad Uhrovec používal Matúš III. Čák ako svoju rezidenciu do konca roku 1296.
Hrad Uhrovec
Mnohé majetky dostal za služby od kráľa Ondreja III. a za podporu kandidatúry českého Václava III. po nečakanej smrti posledného Arpádovca Ondreja III. v polovici januára 1301. Na danú situáciu najrýchlejšie zareagovali neapolský Anjouovci a ich nedospelého Karola Róberta začiatkom mája 1301 v Ostrihome korunoval ostrihomský arcibiskup Gregor s narýchlo zhotovenou korunou. Matúš Čák Trenčiansky bol jeden z prvých, ktorý upozornil na nedodržanie korunovačného rituálu. Karol Róbert bol síce korunovaný ostrihomským arcibiskupom, ale korunovácia sa mala udiať v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) a čo sa aj v budúcnosti považovalo za najdôležitejšie, mal byť korunovaný svätoštefanskou korunou. A tak už niekedy v polovici mája 1301 prišlo do Prahy posolstvo vedené Matúšom Čákom Trenčianskym a ďalšími veľmožmi žiadať kráľa Václava II., aby im dal za kráľa svojho jediného ani nie dvanásťročného syna Václava III. Traduje sa, že uhorská delegácia oslovila najskôr kráľa Václava II. a on mal preniesť ponuku na svojho syna. To sa zdá byť nelogické, nakoľko sa stávalo už pomaly tradíciou, že uhorskí veľmoži nemali záujem o silného kráľa, ale o takého, ktorý by nemohol ohroziť ich silné postavenie a výsady získané v Uhorskom kráľovstve. Kráľ Václav II. im po dlhšom váhaní vyhovel. Menší problém nastal, keď ostrihomský arcibiskup Gregor odmietol vykonať korunováciu Václava III. Korunovácie sa ujal kaločský arcibiskup Ján z rodu Forgáčovcov v Stoličnom Belehrade 27. augusta 1301 za veľkej účasti šľachty a mešťanov. Pri tomto obrade prijal Václava III. meno Ladislav V. a potom prišiel do Budína, ktorý sa už vtedy považoval za hlavné mesto Uhorského kráľovstva. Hladký priebeh korunovácie Ladislava V. zaskočil stúpencov mladého Karola Róberta z Anjou do tej miery, že neboli schopní zorganizovať významnejšiu protiakciu. Aby si Ladislav V. zabezpečil vernosť svojho najmocnejšieho spojenca v Uhorskom kráľovstve Matúša Čáka Trenčianskeho, daroval mu do dedičnej držby Trenčiansku a Nitriansku župu a ešte hradné panstvá Bojnické a Trenčianske listinami, ktoré boli datované 28. februára a 1. marca 1302. Dohoda to bola výhodná pre oboch, keďže kráľ Ladislav V. vlastne ani nič nestratil, lebo darované územia mal vo svojej moci dlhšiu dobu Matúš Čák Trenčiansky, a ten zas mal takto legalizované nie vždy právne čisté nadobudnutie niektorých majetkov.
Listina z 1. marca 1302, ktorou kráľ Ladislav V. udelil Matúšovi Čákovi za jeho verné služby hrad Trenčín a Trenčiansku župu do dedičného vlastníctva
Keď Matúš Čák Trenčiansky v priebehu roku 1303 zistil, že Ladislav V. nemieni ďalej pokračovať v rozdávaní kráľovských majetkov, tak prešiel do tábora Karola Róberta z Anjou, ktorý aj napriek svojmu dvojnásobnému korunovaniu za uhorského kráľa, sa musel snažiť získať na svoju stranu najvplyvnejších uhorských veľmožov. Rozdával najvyššie dvorské hodnosti až do takej miery, že v roku 1303 sa súčasne mohli pochváliť hodnosťou palatína Matúš Čák Trenčiansky, Ján z Kyseku, Omodej z rodu Aba, Štefan z rodu Ákoš a Roland z rodu Ratold. O tom, že to boli neľahké časy svedčí aj to, že Matúš Čák Trenčiansky sa napriek pozvaniam osobne nezúčastnil ani jednej z korunovácií kráľa Karola Róberta, ktorého od začiatku podporovala v jeho úsilí získať uhorskú korunu Rímska kúria. V roku 1307 pápež Kliment V. poveril kardinála Gentilisa konsolidáciou pomerov v Uhorskom kráľovstve. Kardinál Gentilis po príchode do Uhorska rýchlo zistil, že hlavou oligarchie je Matúš Čák Trenčiansky. Stretol sa s ním 10. novembra 1308, a podarilo sa mu získať od Matúša Čáka Trenčianskeho sľub vernosti kráľovi Karolovi Róbertovi, ktorý ho za to vymenoval za palatína a zároveň aj taverníka s úlohou prinavrátiť neoprávnene obsadené korunné majetky. Majetky, ktoré držali neoprávnení majitelia a ktoré mal Matúš vrátiť kráľovi Karolovi Róbertovi si zväčša ponechával pre seba, a tak ho Karol Róbert v roku 1310 zbavil všetkých vysokých úradov. To bol začiatok otvorenej vojny Matúša Trenčianskeho proti kráľovi Karolovi Róbertovi, ktorá vyvrcholila 25. júna 1311 útokom jeho vojska na kráľovské sídlo Budín. Kráľ sa radšej stiahol do Temešváru, lebo obrancovia kráľovského sídla len s veľkou námahou odrazili útok.
Bitka pri Rozhanovciach 15. júna 1312
Ďalšiu konfrontáciu medzi kráľom Karolom Róbertom a Matúšom Čákom Trenčianskym vyvolali Matúšovi spojenci, Omodejovci z rodu Aba. K rozhodujúcej zrážke oboch táborov došlo pri dedine Rozhanovce 15. júna 1312. Vo veľmi vyrovnanom boji nakoniec zvíťazili vojská Karola Róberta, ktorému vraj najvýdatnejšie a v rozhodujúcej chvíli pomohli vojská spišských Sasov. Kronikár zaznamenal, že išlo a takú krvavú a krutú bitku, akej od tatárskeho vpádu v Uhorsku nebolo. Bitka pri Rozhanovciach, v ktorej bojovala len neveľká časť zo 4 až 6-tisícovej Matúšovej armády, v ničom nenarušila jeho majetkovú dŕžavu a panstvo. Naďalej ovládal sčasti alebo celkom 14 stolíc Uhorska (väčšina bola na Slovensku) a držal okolo 50 hradov na Slovensku, a na území severného Maďarska ešte ďalších desať, kde vymenúval svojich kastelánov a ustanovil svoje posádky. Matúšovo postavenie bolo také, že kráľ Karol Róbert nemal v otvorenom spore proti nemu takmer nijaké šance.
Matúš Čák Trenčiansky so svojou mocnou armádou, ktorej sa priamo postaviť obával aj kráľ Karol Róbert, robil aj vlastnú zahraničnú politiku podporovaním odbojnej moravskej šľachty vytvorením spojenectva s moravským rodom Šternberkovcov proti českému kráľovi Jánovi Luxemburskému (1310 - 1346), nakoľko podporoval Habsburgovcov. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob uhorského panovníckeho dvora. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach, mal i vlastného taverníka (správcu financií), dvorského sudcu a notára, ktorý vystavoval listiny a iné písomnosti Matúšovi ako vladárovi. Skôr legendou sa javí to, že vlastnil i mincovňu, kde mu razili jeho peniaze. Mincovňa mala byť dokonca v Nitre, aj keď na nádvorí Trenčianskeho hradu je dostatok miesta aj pre mincovňu. Môžeme sa len dohadovať akú hospodársku politiku používal pri udržiavaní takej rozsiahlej dŕžavy, ktorá sa ešte nejedno storočie po jeho prirodzenej smrti nazývala Terra Mathei – Zem Matúšova, a obiehali v nej rôzne mince. Ako asi najvýznamnejšia osobnosť vtedajšej doby v Uhorsku mal dostatok znalostí potrebných na riadenie svojej dŕžavy aj na základe toho, že zastával najvyššie funkcie v Uhorskom kráľovstve. Či na to potreboval raziť aj svoje peniaze je veľmi ťažké posúdiť, nakoľko sa z obdobia jeho života mnoho písomností nezachovalo, čo bolo pochopiteľné, lebo bol najobávanejším nepriateľom kráľa i cirkvi. V historickom románe Poklady Matúša Čáka Jozef Branecký v poznámke ku strane 228 uvádza toto:
Ani doteraz sa žiadna minca Matúša Čáka Trenčianskeho nenašla. Pokiaľ nejaké existovali, tak mohli vyzerať ako tento Matúšov dukát vyobrazený na pohľadnici vytlačenej pri príležitosti 700. výročia úmrtia Matúša Čáka Trenčianskeho:
Zakladal nové osady, dediny nazývané „lehoty“, ktorým udeľoval značné práva a výhody, ktoré boli omnoho výhodnejšie a lepšie ako tie kráľovské. Týmito výsadami si získal priazeň pospolitého ľudu. Podporoval aj rodiace sa stredoveké mestá. V rokoch 1311 a 1317 Matúš Čák Trenčiansky dvakrát vtrhol so svojím vojskom do Nitry a vyplienil Nitriansky hrad a katedrálny kostol, rozváľal múry opevnenia, pričom zhorel katedrálny archív s mnohými cennosťami a listinami, a pozostatky Svorada a Benedikta odviezol so sebou, do svojho sídla v Trenčíne. Týmto druhým ťažením prezentoval svoju nezmenšenú vojenskú silu a takto ukazoval čo sa stane tým, ktorí by chceli prebehnúť do kráľovského tábora. Napriek tomu sa jeho dŕžava zmenšovala. Matúš Čák ešte pred februárom v roku 1321 bránil hrad proti útokom kráľovského vojska, ktoré Karol Róbert i svojou prítomnosťou chcel povzbudiť k väčšej oduševnelosti. Keďže pred februárom ešte žil, teda v tých troch mesiacoch „naturae debitum persolvit – zadosť učinil prírodnému zákonu“. V ktorý deň? Bez obavy môžeme prijať dátum, ktorý zaznamenal opát Peter, český dejepisec a Matúšov rovesník. Vo svojej knihe „Chronicon Aule Regie“ píše o Matúšových zájazdoch na Moravu, o jeho vojne s českým kráľom a na konci spomína, že umrel 18. marca 1321. Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na Veľkej Skalke, kde je aj pochovaný. Ani povesť, že ho pochovali v krypte na Uhrovci alebo na lúke pod priľahlým Rokošom, sa nezakladá na pravde. Ani skutočnú podobu Matúša Čáka Trenčianskeho nepoznáme. Všetky známe portréty Matúša Čáka Trenčianskeho, či už zo zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti alebo Trenčianskeho múzea v Trenčíne, boli namaľované na prelome 19. a 20. storočia. Predlohou im bola zrejme trenčianska herma s podobou neznámeho svätca vyrobená z pozlátenej medi, ktorá sa do Trenčína dostala za bližšie neznámych okolností v 18. storočí. V roku 1812 ju mesto darovalo Maďarskému národnému múzeu v Budapešti s vysvetlením, že ide o portrét Matúša Čáka Trenčianskeho, uložený na radnici „odnepamäti“.
Ako je vidieť na obrázku, vrchol hermy je otvorený, čo vyvoláva dojem, že na hlave chýbajú vlasy. Pravdepodobne tam bola dnes už stratená koruna (možno koruna svätého Ladislava) alebo biskupská čiapka, po ktorej zostal len otvor, cez ktorý sa dovnútra vkladala relikvia. A preto má Matúš Čák Trenčiansky na všetkých portrétoch holú hlavu.
Matúš Čák Trenčiansky výrazne vyčnieva medzi postavami stredovekých slovenských dejín. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva a Matúš Čák Trenčiansky nekorunovaný kráľ územia dnešného Slovenska. Fraňo Víťazoslav Sasinek uvádza Matúša Čáka Trenčianskeho v národných dejinách „ako opravdového vlastenca“, s ktorým „zapadlo slnko samostatnosti našemu milovanému Slovensku“. Súčasný historik Milan Ďurica napísal: „Matúš Čák sa však považoval za ,pána Váhu a Tatier' - používal titul knieža (princeps), a keď sa spojil s Omodejovcami na východnom Slovensku, pokladal sa prakticky za nezávislého panovníka Slovenska. Francúzsky historik E. Denis vidí v politickom útvare Matúša Čáka realizáciu štátnej nezávislosti, opretej o široké masy slovenského ľudu“. V tomto období, keď sa Slovensko na dlhé desaťročia stalo takmer samostatným politicko-teritoriálnym celkom, kniežatstvom so samostatným dvorom oligarchu Matúša z Trenčína, upevnil sa v danom historickom období, ale najmä pre neskoršie vývinové obdobia samobytný teritoriálno-etnický pojem Slovenska, čo bolo nesmierne vážne pre ďalší vývin etnogenézy slovenského národa. Terra Mathei – Zem Matúšova vystupuje nielen v rámci uhorského kráľovstva ako samostatný politický celok, ale tak vchádza i do zahraničnopolitických rokovaní, ktoré Matúš vedie smerom k českému i poľskému štátu, ako aj s rakúskymi Habsburgovcami. Matúš Čák sa k členom svojho dvora, ktorí boli prevažne slovanského pôvodu a medzi sebou rozprávali po slovensky, na tú dobu správal doslova kráľovsky – tým ako sa o nich staral. Za to sa mu odplatili nie zradou, ako bolo zvykom na mnohých kráľovských dvoroch, ale verne bojovali za záujmy Matúša aj po jeho smrti. Až po niekoľkých mesiacoch, keď pochopili márnosť ďalšieho boja, sa v začiatkom augusta 1321 vzdali, ale ani potom neprezradili, kde svojho „kráľa“ pochovali. Toto tajomstvo si odniesli do hrobu a dodnes, ani za pomoci najmodernejšej techniky, nevedel nikto nájsť na Trenčianskom hrade hrob, kde je pochovaný dominus Vagi et Tatrae - pán Váhu a Tatier. Keďže záznamu o hrobe niet a rozsiahla skala, jediný pozostalý svedok toho nočného pohrebu, verne a večne mlčí, iste ani v budúcnosti nik nevyruší hrobový spánok Pána Váhu a Tatier.
Spracoval: Miroslav Bulko

Autor: Ing. Miroslav Bulko, Trenčín, 18. marec 2021.

Zverejnené na www.trencan.6f.sk 18. marca 2021.
Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.

Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Na prípadné použitie diela (čo i len čiastočné) treba súhlas autora.


Návrat späť na vrch tejto strany


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa:


Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat