TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Dr. Marta Marsinová:Andrej Marsina (1885 - 1985) Andrej Marsina sa narodil 28. 11. 1885 v Žiline ako syn sedlárskeho a remenárskeho majstra Františka Marsinu a Anny, rodenej Terešovej. Pokrstili ho v žilinskom farskom kostole 29.11.1885. Pokladá sa za najstaršieho zo svojich ďalších 5 súrodencov (štyria bratia, piata, najmladšia sestra), ale nebol prvý. Prvorodené dieta, Imrich, zomrelo ako dojča. Ako dobrý žiak a miništrant odchádza pravdepodobne už v roku 1896 na biskupské gymnázium do Nitry. Možno sa nazdávať, že mu pomáhal "báči Demeter", nitriansky kanonik Demeter Ďurčanský, patriaci do rodiny - stará matka z otcovej strany bola rodená Ďurčanská-, ktorý bol Andrejovi birmovným otcom. O stredoškolských štúdiach nemáme doklady, ale museli byť úspešné, keď ho predstavení nenechávajú v nitrianskom seminári, ale po mature 23. júna 1905 ho posielajú na teologickú fakultu budapeštianskej univerzity. Podľa zachovaného indexu bol tam od 11. septembra 1905 do 11. júna 1909. V Budapešti prijal aj nižšie svätenia z rúk pomocného biskupa A. Kohla, ale kňazské svätenie mu udelil nitriansky sídelný biskup Imrich Bende 1. júla 1909. Primičnú svätú omšu slúžil 2. júla 1909 v nitrianskom kláštornom kostolíku sestier vincentiek, ktorý má patrocínium Navštívenie P. Márie. Biskupská dispozícia za kaplána do Skačian, vystavená biskupom svätiteľom, má dátum dňa vysviacky: 1. júla 1909. Prvé kaplánske účinkovanie trvalo len viac ako deväť mesiacov. Už 16. 4. 1910 dostáva ďalšiu dispozíciu, a to od biskupa Viliama Batthányiho, za administrátora do Klátovej Novej Vsi, ale o necelého polroka, s dátumom 9. septembra 1910, nastupuje za kaplána v Trenčíne. V tejto funkcii pôsobí až do roku 1935, od·r. 1931 ako pápežský kaplán s titulom mons. Za trenčianskeho farára ho 8. decembra 1935 inštaloval jeho predchodca osvietený pán opát Rudolf Misz ako päťdesiatročného. Ako dekan-farár trenčiansky dostáva v r. 1943 na návrh nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťku od Svätého Otca Pia XII. titul pápežského preláta. V Trenčíne sa skončilo jeho kňazské účinkovanie na celých osem rokov príchodom frontu. Ako aj politický činiteľ, člen Štátnej rady Slovenskej republiky, bol hneď zaistený, ako väzeň, hoci ešte neodsúdený, šikanovaný, po krátkom čase odvezený na policajné riaditeľstve do Bratislavy. Dlho bol vo vyšetrovacej väzbe a v internácii v Suchej nad Parnou a potom odsúdený na štyri a pol roka, ktoré vo väzbe a v internácii strávil, a na osem rokov odňatia občianskych práv, čo ho automaticky vyradilo z pastorácie. Prepustený bol na Štedrý deň 1950. Večer pricestoval do Žiliny a Vianoce slávil so svojou staručkou matkou, so sestrou, u ktorej bola v opatere, a so švagrom židovského pôvodu, ktorého uchránil pred odvlečením do koncentračného tábora. Ale čoskoro po návrate si ho vzal k sebe mladší brat kňaz Alojz, rajecký farár. S nezdarom sa skončil jeho pokus vymôcť bratovi aspoň bezplatnú pastoračnú službu. V Rajci žil pán prelát až do vypršania straty občianskych práv. Pretože sa pre zhoršené postavenie Cirkvi v štáte na svoje pôvodné pôsobisko v Trenčíne vrátiť nemohol, pohotový pán arcibiskup Dr. Eduard Nécsey ho disponoval na Kysuce, do Staškova. Šesťdesiatosemročný, na vzhľad starček, ale duchom svieži kňaz nastúpil do Staškova v r. 1953. Pre prajný postoj veriacich, ktorí rýchlo pochopili, akého kňaza im biskup poslal, zostal správcom fary až do 1. 10. 1963, kým sa vyhovelo jeho žiadosti o penzionovanie. Ale pretože sa pokus o miesto duchovného správcu rehoľných sestier v domove dôchodcov v Turí pri Žiline nevydaril a Andrej Marsina nijaký nemovitý majetok nevlastnil, sprostredkovali mu Staškovčania prenájom nedokončeného domčeka a upravili mu ho na obývanie i kaplnku. Tam strávil ďalších 12 rokov života až do svojej deväťdesiatky, ktorú oslávil ako slepec 28. 11. 1975. Hoci na koniec zimy 1976 mal prísľub zdarnej očnej operácie, opatrovateľka, pre ktorú urobil testament za doopatrovanie, z každej stránky zlyhala. Po dvoch operáciách v Žiline, ktorými mu pani primárka MUDr. Zelníková zachránila jedno oko na celý ďalší takmer desaťročný život, požiadal svojho brata Jozefa a švagrinú Máriu o prichýlenie, hoci vedel, že obaja boli už tiež starčekovia (85 a 77 roční) a mali socializmom okyptený byt - dve miestnosti bez príslušenstva. Vo vzájomnej úcte a pokore a za pomoci vysokoškoláka, dnes Ing. Jozefa Vanču, to vydržali niekoľko mesiacov, kým biskup Dr. Ján Pasztor, niekdajší trenčiansky kaplán, nevybavil miesto v kňazskom domove v Beckove. Kňaz starček dlho váhal s odchodom napriek ťažkým podmienkam u svojich, lebo išiel do neznámeho a neistého. Odsťahoval sa 13. dec. 1976. Ale Pán doprial svojmu vernému služobníkovi deväť radostných a pokojných rokov života v kruhu oltárnych bratov a veľmi obetavých sestričiek vincentiek, najmä sestry Narcisy Bošňákovej. V Pánovi usnul 12. októbra 1985 po viac ako dvojročnom ležaní so zlomeným stehenným krčikom. Pochovaný je na žilinskom cintoríne v rodinnej hrobke uprostred nad mladším bratom kňazom Alojzom (1887-1958). xxx A teraz niečo k náplni tohto trištvrtestoročného kňazského života. Za najstaršie údaje ďakujeme jeho trenčianskemu kaplánovi Dr. Jánovi Rekemovi. Uverejnil ich v Trenčane (8. mája 1943), týždenníku, ktorý Andrej Marsina ako trenčiansky kaplán založil a vydával od Vianoc 1923 až do svojho zatknutia. Z článku s názvom Kaleidoskop obetavej práce sa dozvedáme, do koľkých závažných aktivít bol zapojený. Začína sa to rokom 1913, teda až štvrtým rokom po jeho kňazskej vysviacke. Zrejme prvé roky potreboval na dozrievanie. A že dozrel na najzávažnejšie potreby vtedajšej Cirkvi, vidieť aj z toho, že v r. 1913 zakladá v Trenčíne Katolícky tovarišský spolok a aktívne sa ujíma práce v ňom. Bolo to po vydaní sociálnej encykliky Leva XIII., ktorá naliehavo žiadala ujímať sa robotníkov. Ale v tom istom roku sa ujíma aj vedenia Katolíckeho spolku sociálnej misie, ktorý založil jeho principál R. Misz, kde sú zaangažované najmä ženy. Cez prvú svetovú vojnu sa tu urobilo množstvo pomocných akcií pre rodiny vojakov. Po vojne v r. 1918, pri kladení základov nového štátu, ČSR, sa pole jeho pôsobnosti veľmi rozširuje. Zvolený bol za zapisovateľa Slovenskej národnej rady v Trenčíne, ale čoskoro si uvedomil, že v novom demokratickom štáte, ktorý nemôže zabrániť šíriacemu sa neverectvu a sokolstvu, treba budovať z kresťanských pozícií potrebné spoločenské štruktúry. Tak hneď v r. 1919 zakladá v Trenčíne Jednotu Orla a spolu s Dr. Fr. Filkornom, Dr. K. Kmeťkom a s rektorom piaristov Braneckým dávajú základ každoročným púťam na Skalku, kde sa potom rok čo rok zhromažďovali desaťtisíce veriacich, takže sa "červené Slovensko" dvadsiatych rokov prebudovalo a pripravilo na voľby 1925, kde sa už začal dostávať na povrch aj kresťanský duch tejto krajiny. Hneď začiatkom toho istého roku založil aj miestnu platformu stretávania sa Trenčanov pod názvom Slovenský kruh. V jeseni 1920 sa spolu s Dr. Nécseym, vtedy kaplánom v Trenčianskej Teplej, sa vracia k svojej prvotnej láske a dáva základy Všeodborovému združeniu kresťanského robotníctva. V tom istom roku však proti silnejúcemu nezdravému politickému tlaku zakladá v Trenčíne s 18 priateľmi Ľudovú stranu. Bolo to hneď po jej celoslovenskom žilinskom zjazde. Ani ženy nenecháva bokom a zapája ich do práve vtedy založenej Katolíckej jednoty (žien). V nasledujúcom roku 1921 je schopný pripraviť nielen dôstojné prijatie 1. valného zhromaždenia Spolku sv. Vojtecha, na ktorom sú prítomní aj novovysvätení slovenskí biskupi, ale aj zorganizovať župný zlet Orla v Trenčíne. Tieto aktivity, ktoré získavajú čoraz viac prívržencov, nemôžu nevzbudiť nevôľu v neprajnom tábore a začína sa žalárovanie aktivistov a šikanovanie kňazov nevyplácaním kongruy. Založenie miestneho týždenníka Trenčan (pravidelne od r. 1924) malo tiež obrannú funkciu: bolo treba pravdivo informovať, ale aj politicky a nábožensky vzdelávať. Dr. Rekem zaznamenáva, že za 20 rokov napísal A. Marsina do 800 úvodníkov a časopis dlho sám i financoval i korigoval, kým nenašiel spolupracovníkov. Trenčan neraz zakúsil zásah cenzora a vyšiel s vybielenou stranou. Všetky doposiaľ spomenuté organizácie bolo treba udržiavať v chode, lebo pracovali na podporu Cirkvi, ale aj za zdravý patriotizmus. V tomto duchu pracoval A. Marsina v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Bol i účastníkom vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938 v Žiline a po vyhlásení Slovenského štátu bol delegovaný HSĽS za člena štátnej rady, čo bolo v r. 1945 príčinou jeho zatknutia. Napriek tomu jeho dekanát, fara i veriaci boli vecou jeho predovšetkým kňazského srdca. Ako dekan pozýval na mesačné kňazské rekolekcie pátrov jezuitov, aby udržiaval teologicky na výške svojich kňazov. S otcami piaristami márne zápasil o výmenu kostola, lebo trenčiansky farský kostol bol pre veriacich veľmi od ruky, čo pokladal za veľkú prekážku pre pastoráciu. Na zhodnotenie jeho dušpastierskeho pôsobenia bude treba dôkladne preštudovať jeho podpísané i nepodpísané príspevky do novín. Že jeho pastoračná práca mala uznanie aj u jeho biskupov, vidieť práve z jeho navrhnutia vo Vatikáne na cirkevné tituly mu udelené. A hoci za účinkovanie po internácii na dedine, nie v meste, sa mu už nedostalo nijakých cirkevných vyznamenaní, biskupi mu svojou korešpondenciou a príhovormi dostatočne prejavili svoju vďačnosť za vernosť Cirkvi. Akokoľvek mu to dobre padlo, predsa len mu bolo najväčšou odmenou, že mu jeho staškovskí veriaci prejavovali po celých 22 rokov jeho pobytu v tejto kysuckej dedinke svoju náklonnosť. Raz, už na odpočinku v Beckove, mi povedal: "Ja som až v Staškove vedel, že mám veriacich". Autor: PhDr. Marta Marsinová (Koniec diela.)

Inštalácia Msgr. Andreja Marsinu za farára mesta Trenčína 8. decembra 1935. Výpisy z príležitostných dobových textov. Nazdávam sa, že môžu byť zaujímavé jednak veľkým množstvom starých známych mien účastníkov v niektorých prípadoch dosť prekvapujúco rôznorodých, ale aj vtedajším pôvodným popisom spoločenskej atmosféry, čo je inak než sa ona neskôr spätne popisovala. Pôvodné texty boli dlhé a prešpikované množstvom rečníckych čipiek (čo tiež ukazuje vtedajšiu dobu), preto som sa rozhodol pre ich zhustenie vypísaním podstatného. Občas do zátvoriek vkladám dačo vysvetľujúce, niekedy tiež radšej naplno vypisujem krstné meno zo skratky, ktorá dnes už nemusí byť každému jednoznačná. Písanie titulov ponechávam v podobe, v akej boli v príslušnej pôvodine. V sobotu 7.12.1935 pricestoval (do Trenčína) Dr. Andrej Škrábik, gen. vikár v Nitre; uvítal ho pri farskom kostole starosta mesta J. Reihel s viacerými členmi mestského zastupiteľstva a úradníctva. Na uvítanie hrala hudba kresť. robotníkov. Pozdravila ho orolská mládež kyticou kvetov. Nasledovali litánie a požehnanie vo farskom kostole za asistencie miestneho kňazstva. V dvorane hotelu Tatra sa konala slávnostná akadémia na poctu nového farára, za účasti mnohých spolkov so spolkovými zástavami . Štyridsať členný miešaný zbor pod taktovkou správcu (riaditeľa školy) Karola Kresánka zaspieval „Živ ťa Pán...“ od J. Valašťana- Dolínskeho a hymnické „Bože Tebe...” od K. Kresánka. Prof. Fr. Tiso predniesol uvítaciu reč; ocenil dotedajšie kaplánske pôsobenie Msgr. A. Marsinu, vyzdvihol jeho pôsobenie v r. 1918 kedy bol zapisovateľom miestej trenčianskej revolučnej Slovenskej národnej rady, založil Slovenský kruh s riaditeľom I. Pietrom, založil Orla atď. Zdôraznil jednotosť jeho voľby v mestskom zastupiteľstve, za čo poďakoval evajelikom, Čechom a Židom účastným voľby Msgr. A. Marsinu za farára mesta Trenčín. Pripomenul reč univ. prof. dr. Pražáka spred týždňa, v ktorej hovoril z toho istého miesta: Slovensko treba poslovenčiť slovenskou rečou. Absolventka pražského konzervatória slečna Šarolta Hariššová na klavíri zahrala „Faust Walzer” od Gounod-Liszta a za jej sprievodu M. Reková spievala árie z „Predanej nevesty” a „Zastaveníčko“ od Schuberta. Nasledovalo vystúpennie osemčlennej žiackej rytmickej skupiny E. Cicuttovej-Ripkovej. Po prestávke v piešťanských krojoch vystúpily štyri páry mládeže z Orla a tancovaly slovenské tance za klavírneho sprievodu sl. I. Tisovej a huslovej hry A. Missuru. Nasledovala recitácia sl. E. Částkovej. Národné piesne zaspievali K. Kresánek, J. Ďuriš, T. Scholtz a dr. J. Zaťko. Skladbu „Cavalleria Rusticana” od P. Mascagniho pod vedením A. Missuru na husliach zahral okrem neho Jozef Vakoš, na cello Rudolf Brezina a na klavíri sl. Š. Hariššová. Nakoniec zaznela sborová recitácia žiactva r. gymnázia, zložil a viedol ju prof. Brunno Ripka, bývalý žiak Msgr. Marsinu. Na druhý deň 8. decembra 1935 od 9.45 hod. vo farskom chráme bol Msgr. A. Marsina slávostne inštalovaný do úradu farára mesta Trenčín. Slávosti sa záčastnila aj jeho staručká matka. Chrám bol preplnený zástupcami úradov, zástupcov iných náboženstiev, robotníctva a roľníctva, a členmi mest. zastupiteľstva na čele so starostom J. Reihelom. Medzi účastníkmi boli traja generáli. Po „Veni Sancte” mal prejav gen. vikár dr. Andrej Škrábik. Po prečítaní menovacieho dekretu dp. riaditeľom Št. Pecárom, Msgr. Marsina složil predpísanú prísahu do rúk ndp. gen. vikárovi, ktorý mu odovzdal kľúče. Nový inštalovaný farár z kazateľne povedal potom obsažnú „trónnú reč“, v ktorej načŕtnul program svojho pôsobenia v budúcnosti. Cez slávnostnú omšu, kde sa ozýval krásny spev kostolného sboru organistu E. Domesa, miništroval novému farárovi senátor dr. Št. Polyák a prof. F. Tiso. Obaja pristúpili ku sv. prijímaniu a za nimi húf veriacich. Po službách Božích prijal novoinštalovaný farár viaceré deputácie, po ktorých sišli sa zástupcovia úradov, členovia mest. zastupiteľstva a priatelia na slávnostný obed a slávnostný banket v dvorane Tatry. Pri bankete odznelo veľa zdarilých a v myšlienkach bohatých prípitkov, z ktorých uvádzame tieto: 1. Osv. pán gen. vikár dr. Andrej Škrábik zdôrazňuje svoju veľkú radosť z voľby, ktorá sa stretla so všeobecnou sympatiou aj mimo Trenčína. 2. Andrej Marsina v krátkom prejave spomenul štyri hrady: vatikánsky, pražský, nitriansky a trenčiansky, im sľubuje vernosť a horlivosť v práci za lepší a krajší svet. 3. Starosta mesta Jozef Reihel: zdôraznil jednohlasnosť voľby Msgr. A. Marsinu v mestskom zastupiteľstve. 4. Armádny sborový veliteľ, generál Alojz Eliáš, z hĺbky srdca a s úprimnosťou praje Marsinovi veľké úspechy, vojsko musí mať styky s kňazmi, zdraví ho ako zdatného pracovníka Orla. Keď chceme mať pevnú budúcnosť, musíme si vychovať mládež v statočnosti, chrabrosti a vernosti. Blahoželá novému farárovi a žiada ho, aby medzi svojich priateľov zaradil i vojakov. 5. Okr. náčelník dr. Galvánek prízvukuje, že voľba Msgr. A. Marsinu je aj odmenou za dovtedajšiu prácu, zdôrazňuje jeho prácu za kráľovstvo Krista na zemi a nezlomnú lásku k rodu a vlasti. V mene okresu praje mu sviežej sily a plnenie svojich povinností. 6. Pani O. Spillerová v mene mestského ženského spolku úctu vzdáva novému farárovi. 7. Ján Zeman, senátor a ev. farár, zdraví Andreja Marsinu v duchu apoštola Pavla a prízvukuje vzájomnú svornosť, trpezlivosť a jednomyseľnosť kresťanských kňazov, tak na poli duchovnom, ako i národnom. 8. Senátor dr. Štefan Polyák zdraví Marsinu ako pracovníka za záujmy slovenského ľudu, ktorý nečaká na odmenu v čom môže byť vzorom, lebo málo máme ľudí pre nezištnú verejnú prácu. Nepotrebujeme takých ľudí, ktorí vravia: Budeme pracovať za ľud, ale čo je protihodnota?.Jubilantovi praje mnoho telesného zdravia. 9. Hlavný rabín židovskej náb. obce Pinkas Keller blahoželá Marsinovi a praje mu mnoho zdaru na blaho Cirkvi, mesta a vlasti; končí slovami: Jewarechecha Adonaj wejismerecha — Hospodin ti žehnaj! 10. Igor Pietor v mene zastupiteľského sboru a Slov. kruhu blahoželá novému farárovi a praje mu úplného úspechu k povzneseniu mesta. 11. Dr. Zaťko v mene Ľudovej strany, i v mene neprítomného Juraja Bočeka zdraví jubilanta. 12. Rieger v mene miestnej skupiny železničiarov. 13. Rebroš v mene Dolnopovažskej župy orolskej Jána Hollého. 14. Karol Kresánek v mene štát. ľudovej školy na česť a chválu Božiu. Tiež zdraví jeho prítomnú staručkú matku, ktorej môžeme ďakovať, že máme Andreja Marsinu. 15. Škol. inšpektor G. Šimko zdraví Marsinu v mene trenčianskeho okresného učiteľstva. Cituje Leibnitza: Sverte mi výchovu mládeže a pozdvihnem tvárnosť zeme. 16. Fr. Hvižďala zdraví Marsinu za okresný výbor trenčiansky a vrelými slovami oceňuje jeho vzácnu a milú povahu. 17. kpt. Charvát holduje Marsinovi v mene Sokola. Zdôrazňuje shodu, v ktorej s jubilantom žil v kultúrnej práci cez 16 rokov, v čom chce aby sa pokračovalo. 18. Dr. Jozef Tiso, býv. minister, zdraví Marsinu, ako dobrý súsed a vyzdvihuje jeho osobnosť. 19. Dr. Ringwald vyslovuje nesmiernu radosť Židov nad šťastnou voľbou. 20. Opát R. Misz poukazuje na blahodarnú spoluprácu s Andrejom Marsinom, ako svojím kaplánom cez 25 rokov. Zdôrazňuje Marsinovu nenáročnosť, lebo za tých 2S rokov pýtal vždy pre iných, pre seba však nikdy nič, v jeho slovníku chýba slovo: ja. Želá si, aby láska Trenčanov bola Marsinovi prameňom k ďalšej zdarnej práci. 21.—28. Riaditeľ gymnázia Jendraššák zdraví Andreja Marsinu; víta značnú účasť vojska a dôstojníkov. V mene obchod, akademie riaditeľ J. Poláček. Kaplán Beňuška sľubuje statočnú spoluprácu. Pavel Jančovič, tajomník Hlink. ľudovej strany praje Marsinovi sviežej sily na ďalšich 25 rokov. Adam Rehák zdraví jubilanta v mene farníkov z filiálky Trenčianske Biskupice. Gustáv Škvaril v mene spolku sv. Ruženca. Pavel Janíček za kresť. slov. robotníctvo privoláva Marsinovi zdar na jeho prácu za drobný ľud a robotníctvo. Štefan Zamaróczy blahoželá mu v mene živnostníctva a hasičstva. 29. Andrej Marsina ďakuje za milé prejavy hlbokej úcty proti nemu a uzaviera ich so slovami trenčianskej piesne: ... Bože nám pomáhaj v našom bojovaní; chce ďalej sjednocovať všetkých k sláve Božej a dobru ľudstva, hlavne nášho mileného Trenčína. Po jeho ďakujúcich slovách celé obecenstvo vstalo a s radostným nadšením zaspievalo známu pieseň: Kto za pravdu horí... * * * V novinovom článku Rektor Branecký doplňuje blahoželanie v mene týždeníka „Trenčan”, lebo nik nespomenul nehynúce zásluhy Marsinove okolo založenia a 12-ročného redigovania časopisu „Trenčan”. Andrejovi Marsinovi, zakladateľovi, redaktorovi, korektorovi, administrátorovi, hlavnému, a mnoho ráz jedinému pracovníkovi „Trenčan“-a blahoželá mu. Stalo sa veru nie raz, najmä so štvrtka na piatok, že Marsina pracoval do skorého rána, aby živými úvahami nás informoval v úvodných a iných článkoch o najnovších aktuálnych politických, kultúrnych a sociálnych otázkach. Robí to už 12. rok s nezlomnou energiou a obdivuhodnou vytrvalosťou. Kto už redigoval časopis, a k tomu bez všetkých hmotných prostriedkov, opierajúc sa iba na neisté predplatné, ten bude vedieť oceniť jeho nadľudskú prácu, ktorá len preto sa končí sobotou, aby sa nedeľou znovu začala. V mene Trenčanov, i jeho spolupracovníkov, ako aj všetkých čitateľov za povinnosť si drží priklincovať v tejto nadšenej chvíli, že „Trenčan” sa stal naším miláokom, ako Marsina, lebo veď „Trenčan” je Marsina. Jeho krv, jeho kosť a jeho duša. „Trenčan“ je jeho skalopevným presvedčením o nehynúce, večné cennosti viery, lásky a nádeje, silne zakotvených v jeho bohatom, prísne morálnom a vždy dôslednom živote. Prajeme si, aby Msgr. Marsina na svojho miláčka nezabúdal ani v novej práci, a miloval ho, ako dobrý otec svoje dieťa. Nech teda rastie ono nielen na zdravom tele, ale i v nebeskej múdrosti, praktickej a nezlomnej vernosti k všetkému, čo je Andrejovi Marsinovi milé, drahé a sväté! Rektor. V ďalšom súvisiacom novinovom článku Rektor Branecký píše: Riaditeľ gymn. J. Jendraššák želal si vo svojej reči, aby polovicu útrat banketových, čo išlo na ťarchu Marsinovu, prevzalo mesto ako patrón. Toto želanie mením v tom smysle, aby i mesto usporiadalo banket na počesť nového nášho farára, čo bolo zvykom cez storočia. Podopieram to historickými dátami. V mestskom protokole napr. r. 1543 sa dočítame, že keď sa stal farárom Juraj, ktorého inštalovali na sviatok sv. Bartolomeja, mesto usporiadalo hostinu, na ktorej sa vypilo 7 médií (14 holbí) starého vína po 2 denároch. Ostatná trakta stála 1 zlatých a 5 denárov. Keď po dvoch rokoch stal sa farárom Matej z Beckova, mesto ho nielen inštalovalo na svoje trovy, ale mu presťahovalo aj všetok nábytok, za čo platilo okrem „banketu” 76 denárov. Tiež mu darovalo 6 zlatých., čo je v dnešnej hodnote asi 3000 korún. R. 1551 inštalovali Jána Dúbravu, a minulo sa 13 pínt vína. Jedna pinta obsahovala 2 holby. Čo sa týka jedla, keďže slávnosť bola okolo Martina, husi vraj plávaly vo veľkých misách, ovšem na červeno upečené. Gavalierske mesto Trenčín nielen platilo trovy inštalačné, ale aj hradilo výdavky inštalujúcich veľkňazov. Tak na pr. na Kvetnú nedeľu r. 1559 Štefan Zakalinský, vysvätený biskup a ostrihomský kanonik, v sprievode kanonika Grussa a opáta Petra Paulína inštaloval nového farára Petra Bendu. Prišli z Trnavy. Mesto im darovalo za 14 denárov rýb, 2 „sstwrtníky“ ovsa, keďže prišli na koňoch, a 4 pinty vína, okrem útrat. Čo sa týka hodnoty vtedajších peňazí, musíme ich násobiť približne 300, aby sme ich dostali v korunách (platných v roku 1935). Teda jedna holba vína stála vtedy 3 koruny. A keďže robotníci pri reštaurácii kostola (1553—60) na deň dostávali po 7 denárov, teda ich plat bol denne 20 korún. Toľko dostal aj Šimko, čo miešal maltu. Pri inštalácii Prokopa z Brumova r. 1555 vypilo sa 13 pínt vína, kým ostatné výdavky činily 3 zlatých a 50 denárov. Tu poznamenávame, že kaplán, ak bol, mal 16 zlatých ročitého platu, kým kostolník 8 zlatých. Nebude bez zaujímavosti, že kým na inštalácii Petra Bendu, pochádzajúceho z Val. Klobúk, minulo sa jedla iba za 40 denárov, vína takmer za tri razy toľko: 1 zlatý a 10 denárov. Tí naši otcovia asi hrozne sa báli smädu. Hľa, myslím, že môj návrh, ktorý predkladám mestu úplne na svoju päsť, a nik ma naň nenahovoril, nielen obstojí, ale vyvierajúc z historických dokumentov, právom volá o uskutočnenie. Nepochybujem, že mesto ho príjme. No, a čo sa týka nás konzumentov, ochotne sa obetujeme. A tak, milí Trenčania; radujte sa nášmu farárovi veľmi zaslúžilému, ktorého si aj mesto uctí okázalým banketom, aby dokázalo, že pokračuje v šľapajách svojich predkov. Na túto slávnosť, ktorú si žiadame na fašiangy, aby sme si mohli aj zatančit, už teraz Vás zve váš starostlivý Rektor.

Autorstvo výpiskov: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2021.