Nerozlišujem reštaurácie, hostince, krčmy (niekto bude možno namietať), lebo ako presne a objektívne rozlišovať? (V období 1953 až (1989) boli ceny celoštátne jednotne ústredne regulované a boli štyri cenové skupiny v hostincoch, reštauráciách a pod.)

Ad viride vasculum = "K zelenému súdku" = bol grófa Illésházyho hostinec v 18. storočí na vážskej sihoti, zhruba v miestach starej železničnej stanice v parku.
V hostinci na sihoti, zmetenom vlnami Váhu pri povodni 26.8.1813, iba náhodou nezahynul Palacký; výšku vĺn ukazuje kamenná tabuľa na Palackého ulici.

Bratislavská reštaurácia = "U Lenina" = hostinec medzi hotelom Tatra a budovou veľkého župného domu (=múzeum); predtým tam bola "Študovňa marxizmu - leninizmu", zriadená zhruba v r. 1967.

Biela ruža = verejný dom (Bartek), na západnej strane Električnej ulice, poschodový dom, po 2. vojne v ňom bol dievčenský internát zdravotnej školy, zbúraný okolo r. 1980 pred výstavbou novej cesty II/507.

Bodega (tiež Štefánek) - hlavné námestie, druhý dom povyše rožnej budovy sporitelne.

Stanislav Boor, hostinec, Orechové (1939).

Fajka = za R-U Banyász (majiteľ Stern), potom Ročák, potom Július Gáťa - hostinec na severnej strane Rozmarínovej ul.

Fatma (Cibík) - vináreň pod hradom, neďaleko farského kostola, pri hornom konci farských schodov, pôvodne hostinec vraj najstarší na Považí, názov a pôvod sa kladie do súvislosti s legendou o hradnej studni.

Furka (potom Laurinec) - hostinec na východnej strane Štefánikovej ulice, medzi Merinou a TOS.

Eduard Gašpar - hostinec na Sihoti na Hurbanovej ul., vo vlastom dome (cca 1. pol. 40. rokov). Ako prvý mal hostinec na Súdnej ul. (po ňom známa Sopková), potom v tzv. robotníckom dome (neskôr aj Vlachý, Dvorský), až potom ten vlastný na Hurbanovej ul.

Hejdišov hostinec - v Mníchovej Lehote, na južnejšej strane hlavnej cesty, zhruba oproti žel. stanici - známe miesto trenčianskych turistov. (Z budovy sú už len zvyšky.)

Helvetia, kaviareň, obchodovedúci Eduard Héda - na západnej strane Palackého ul.

Kavacký (Alsóváros (=dolné mesto), neskôr zvaný aj Ančavároš) - hostinec na západnej strane Krížovej (potom Jilemnického) ulice, oproti neskoršiemu vyústeniu dolného šánca. Pán Kavacký bol prevádzkovateľ hostinca, v budove bol pravdepodobne nájomca.

Kellermann Viliam, kaviareň "Nový svet", tiež "Elite", vraj na rohu Hviezdoslavovej a Jaselskej ul.

Kino Hviezda - bufet bol vľavo po vstupe schodiskom do vstupnej haly budovy na zvýšenom prízemí.

Kino Metro -bufet bol v suteréne vpravo od pravého vstupu do sály.

Kohn - hostinec na Palackého ul.

Kontšek (skomolene: Konček), potom "Pod Brezinou" - hostinec na severovýchdnej strane Hviezdoslavovej ulice.

Krajíčkov hostinec - na západnej strane Legionárskej ul., medzi križovatkami s Priekopami a dolným šáncom, povyše šikmej spojovacej ulice vedúcej na vtedajšiu Biskupickú ulicu. Neskôr (50. roky) tam bolo agitačné stredisko, potom zberňa národného podniku Zberné suroviny.

Krausz (Kraus) - hostinec v Istebníku oproti nádražiu Zlatovce, na Bratislavskej ceste, neskôr za socializmu tam bola oprava obuvi.

Kugel (Kugelka) - vináreň na západnej strane Štúrovho námestia.

Lenczov hostinec - za R-U, potom majiteľka vd. Pažická, ale názov "Lenc" zostal - na východnej strane hlavného námestia, oproti Sv. Trojici; neskôr ho nahradil hostinec a reštaurácia "U pošty" - Anna Nováková, predtým Anton Cviček, na hlavnom námestí v dome číslo (vtedy) 26.

Löwenbeinov hostinec bol v Istebníku.

Löwenbein - hostinec na Štefánikovej ul. (povyše Herbarie) medzi vojnami (po 1989 Hasák).

Mestská kaviarňa = Pollák Emil (predtým za R-U Samuel Stern) - na hlavnom námestí, na rohu, kde od r. 1937 stojí nová budova Mestskej sporitelne.

Molnárov hostinec, neskôr Hasákov - v Orechovom, neďaleko hrádze Váhu, pri južnom rohu križovatky ulíc Vlárska a Kvetinová, po vojne tam bola už len mliekáreň. Molnárov hostinec jestvoval už za R-U. Potom ho mal Hasák starší, jeden z jeho synov, Václav (*cca 1940) bol neskôr vedúci hostinca na Štefánikovej ul. oproti mladšej (cca 1935) časti kasární.

Nemec - v Biskupiciach v kultúrnom dome na rohu kde sa z hlavnej cesty odbočuje ku kostolu.

Olšavan - hostinec zriadený azda koncom 80. rokov (198+), na západnej strane Legionárskej ulice, zrušený pri rozširovaní Legionárskej ulice azda niečo po r. 1990. Predtým tam dlho bol obchod potravinami v starom štýle, išlo sa tam hore niekoľkými schodkami.

Parkový kiosk, hostinský Gustav Ripka, pôvodne za R-U Sternov - v parku oproti (východne) starej železničnej stanice, zbúraný po 1945.

Partizán - za mostom na pravej strane Bratislavskej cesty.

Pateková - neveľký hostinec na nám. sv. Anny, povyše Urbánka, za socializmu tam bol zväz holubárov, po 1989 hostinec "Piatok".

Petríček, potom Kominár , pôvodne ale hotel Szikla - hostinec na západnej strane Palackého ul.

Plzenská pivnica - na Palackého ulici, v priechode na hlavné námestie, zriadená zhruba v r. 1968.

Plzenský dvor, hostinský Ján Lamoš (1924),neskôr Slavia (Porubský-Cibík, Tomaška) - po 1918, na Vajanského ulici, s veľkým dvorom smerom na západ, na ktorom sa tiež odohrávali spoločenské podujatia; pôvodne Scheidler.

Politzer hostinec v Orechovom (1934) či Istebníku.

Reiss, Fuchs, Treumann - hostince, Legionárska ul., oproti kasárňam.

Rosenfeld David, potom "U Matúša Trenčianskeho" (Jozef Meidlinger) - kaviareň na rohu ul. Ľudový hájik a Hviezdoslavova.

Adolf Schaner hostinec aj mäsiarstvo, na hlavnom námestí povyše pošty.

Schultz - továrenský hostinec Tiberghienky na Štefánikovej ulici, pred Tiberghienkou vľavo prízemná budova, za križovatkou s Kukučínovou ul., prestavaná okolo r. 2000.

Singer, potom Papp Emil - hostinec na južnej strane Štúrovho nám.

Sláviček - hostinec v Istebníku, od bývalej školy (kina) smerom k Vinohradom; po r. 1918 (Sláviček bol moravský legionár).

Sokol - hostinec v Kubrej (meno má podľa priezviska, nie podľa spolku!).

Sopková - hostinec na Súdnej ulici č. 8, bol v tom aj obchod zmiešaným tovarom), neďaleko bitúnku (istý čas hostinec prevádzkoval pod svojím menom aj Eduard Gašpar).

Stark Móric - pôvodne za R-U "Zlatá hviezda", za 1. ČSR "Mestský hostinec" (asi vdovy?) Starkovej, potom arizovalo Mesto Trenčín - južne od synagógy, v rožnej budove na rohu vtedajšej Hviezdovej ulice a Štúrovho námestia, budovu zbúrali okolo r. 1942.

Stein (bratia) - hostinec na západnej strane Štúrovho námestia.

Šebová - hostinec na západnej strane Legionárskej ul., povyše nemocnice, poniže Nátlyho kúrie.

Ševela - hostinec na nám. sv. Anny, zhruba oproti kostolu (a trochu poniže), na východnej strane ulice.

Šišák - hostinec v budove na rohu Vajanského ulice a Štúrovho námestia; po r. 1945, za socializmu "Slovenská reštaurácia".

Urbánek Rudolf, tiež Grobian - hostinec na južnej strane námestia sv. Anny č. 29, oproti verej. záchodom.

Václav - hostinec v Čevelovom dome na južnom konci Rázusovej ulice, oproti rohu vojenského veliteľstva.

Vlachý = od 1933 Eduard Gašpar, potom Dvorský, tiež Ragas = Robotnícky dom - hostinec oproti kostolu sv. Anny, na opačnej (západnej) strane ulice (pomenovania sa menili podľa prevádzkovateľov).

Vyskočil sklad piva na severovýchodnom konci Váhovej (Pribinovej) ulice; tiež vyrábal krachelku (sódovú vodu) ktorú plnil do fliaš s guličkou, ktoré niesli názov jeho podniku vyhotovený reliéfom v skle fľašky.

Weissová - kóšer vývarovňa bola na južnom rohu križovatky ulíc Banková - Vajanského.

Zelík Alois (potom vd. Amália Zelíková) sklad piva - nám. sv. Anny, vo dvore Vlachého hostinca.

Zoltán - hostinec, vdova Rozália Zoltánová, potom arizovalo Mesto Trenčín - Hviezdoslavova ul., povyše hotela Trenčan. Majiteľ Šimon Zoltán, zlatníkov otec, bol za R-U delostrelec.

Žitňan - hostinec v prízemí prostredného Dieterovho domu (vľavo pred vjazdom do podjazdu na Sihoť), jestvoval až po 2.SV.

Cukráreň Mikuláš Weil, potom Michal Filípek - na východnej strane Sládkovičovej ul., hneď poniže mestskej veže, povyše vchodu do letného kina.

Cukráreň Žitňan - Hviezdoslavova ul., poniže Bonku.

Cukráreň Kozmos- v budove býv. židovskej školy pred vchodom do synagógy. (Nemalo súkromného predchodcu.)

Cukráreň Jozef Bárdoš, potom Robert Rapaič - na západnej strane hlavného námestia.

Cukráreň Adamišin - na rohu (odskoku domov) oproti (socialistickej, od feb. 1962 do cca 2005 jestvujúcej) lekárni; v inom čase bola Adamišinova cukráreň aj na inom mieste.

Cukríky Orion - na Hviezdoslavovej ul., pri rohu so Štúrovým nám.; veľký výber tovarov (po 1989 niekoľko rokov tam mal Ing. Matejka starožitnosti).

Keleti Delikatessen (lahôdky) - na východnej strane námestia sv. Anny, oproti sedrii.

Horn lahôdky - na hlavnom námestí, neďaleko sv. Trojice.

Laura Pretzelmayerová - lahôdky - na juhovýchodnej strane Sládkovičovej ul.

Schlesinger Frant. - lahôdky potraviny.

Vrba - lahôdky na severozápadnej strane hlavného námestia (približne kde bol za socializmu Čedok)

Mliekáreň Horyl (príp. Horylová) medzi piarist. kostolom a mestskou vežou.

Mliečareň Fuchs - najskôr na Hiezdoslavovej ul. (poniže Kontšeka), neskôr na Štúrovom nám. (potom Katarína Zaťková).

Mliečny bar bol od r. 1955 v známom Kirchnerovom dome s vežičkou poniže mestskej veže (na rohu ulice Sládkovičova a Ľudový hájik; predtým tam bola predajňa gramoplatní). Neskôr bol mliečny bar na južnej strane Štúrovho námestia (veľa Trenčanov spomína na tamojšie bryndzové halušky či vysmážaný syr), neďaleko (už zbúraných) mestských záchodov.

Mliečny bar bol tiež na Sihoti, na prízemí (Ševčíkovho) domu prvého vpravo po vojdení na Sihoť od mesta cez podjazd (povyše trafiky pani Kovarčíkovej).

Pekáreň Messerschmidt - na juhovýchodnej strane hlavného námestia, oproti hlavnej pošte, od tridsiatych rokov je tam doteraz (pravda, za socializmu nepodnikal, ale piekol, jeho chlieb sa predával v obchode potravinami oproti, kde bol vedúci pán Jaroš).

Pekár Ondrej Pobežal a pekár Ján Pobežal jestvovali súčasne (v polovici 20. rokov). Jeden Pobežal mal pekáreň na severovýchodnom konci Legionárskej ul., kúsok poniže Urbánka.

Pekáreň Zugmann Samuel - Hollého ul., na úrovni vchodu do hotela Janík.

Pekáreň Prchálek Alexander, potom vd. Amália Prcháleková, Hviezdoslavova ul. (oproti Bankovej ul.). Za socializmu to volali "Vikina" podľa jednej z dvoch predavačiek - sestier.

Potraviny Argaláš Legionárska ul., oproti kasárňam (neskôr tam bol hostinec Olšavan).

Potraviny Eduard Hartmann na Priekopách; potom Štefan Drgo.

Potraviny Strassmann, potom Bonko Ján - Hviezdoslavova ul.

Potraviny celoslovenského družstva Budúcnosť so sídlom v Žiline: každá predajňa mala svoje číslo umiestnené v predajnej miestnosti v kruhovom terčíku veľkosti taniera, a každá mala svojho vedúceho - predavača (používal sa aj dobový pojem "skladník"), ktorého menom bola medzi ľuďmi neoficiálne známa. Predajne Budúcnosť v Trenčíne boli číslo 51, 60, 64, 66, 113, ich predavači boli: Ján Ondrkál, N. Kamenický, Bedrich Kyš, Julius Platzner, Ján Hanák, boli na Hviezdoslavovej ul., na Hlinkovom (hlavnom) námestí, na Štefánikovej ul., na Bratislavskej ceste, na Hornej Sihoti (= stav v decembri 1938; predpokladáme, že čísla, predavači a umiestnenie sú v rovnakom poradí; tiež, že číslovanie predajní je v celoslovenskom poradí, v akom boli postupne zriaďované).

Potraviny tzv. "Dolu schodkami" = Budúcnosť č. 113, vedúci Ján Hanák, - západná strana Rázusovej ul., hneď povyše Obchodnej akadémie (hore byty, desaťročia tam bývali rodiny Plachetka a Kresánek).

Potraviny Ondrkál (bol vedúci, nie majiteľ) = obchod potraviny Budúcnosť č. 51 na Hviezdoslavovej ul.

Potraviny Jaroš (nebol majiteľ, ale vedúci, býval na Hurbanovej ul.)- na severozápadnej strane hlavného námestia.

Potraviny Fuchsová - v Orechovom, neďaleko hrádze Váhu, pri južnom rohu križovatky ulíc Vlárska a Kvetinová.

Potraviny Sikorčin - na Piaristickej ulici na rohu pri starej nemocenskej. Podľa svedectva pamätníka (TiV) je možné, že v istej dobe to mohla byť aj jedna z predajní "Budúcnosť").

Potraviny Appelt - za mostom vpravo (nemýliť si s Oppeltom!) - obnovený po 1989 medzi prvými!

Potraviny Zornička (rod. Morgenstern) na Štefánikovej ul. ((TiV)).

Prvá samoobslužná predajňa v Trenčíne bola potravinová, otvorená približne na prelome rokov 1957/1958 na Rázusovej ulici oproti vodárni na Sihoti, na prízemí uprostred toho (vtedy novopostaveného) dlhého obytného domu. Zakrátko otvorili druhú samoobsluhu - tiež potraviny, na Hviezdoslavovej ulici (Bonko, pôvodne Strassmann). Prvé samoobsluhy boli len potraviny, až neskôr (azda okolo r. 1970) sa samoobslužný predaj zaviedol aj do iných obchodov (drogéria, železiarstvo...).

Obchodný dom (v súčasnom ponímaní, teda samoobslužný) bol prvý Prior (1973).

Obchodný dom (vo vtedajšom ponímaní či označení): Flack, ďalšie boli Knöpfelmacher, City (= Jozef Weiss, potom Michal Bahno).

Žalúdek odevy - na hlavnom námestí oproti hlavnej pošte, na rohu.

Silvár(vedúci, nie majiteľ) - obchod odevy na rohu Sládkovičovej ulice a Štúrovho nám. (kedysi Knöpfelmacher).

Inovec - odevy a textil (vedúci Holúbek, Plško, potom Ďurmek) na západnej strane hlavného námestia, poniže "veľkého Baťu".

Veľký Baťa - na hlavnom námestí poniže Malého Baťu, Malý Baťa - na hlavnom námestí poniže hlavnej pošty, medzi "Malým" a "Veľkým" Baťom je neprehliadnuteľná hore zaoblená brána.

Busi- obchod (obuv) na hlavnom námestí, medzi vojnami.

Popper - predajňa obuvi na havnom námestí, asi tam, kde je (cca 2010) Tchibo

Rieker - predajňa obuvi na hlavnom námestí

Ján Steiss - predajňa obuvi na hlavnom námestí, na rohu budovy Mestskej sporiteľne postavenej 1937.

City Weiss = obchodný dom "City" = Weiss Jozef, potom Bahno Michal - v strede mesta.

Biely Weiss = Weiss Samuel konfekcia, potom Jozef Hudcovský a Michal Margorin = HUDMAR - v strede mesta.

ELITE, obchod strižným tovarom = Ignác Weiss, potom Ján Hudec - v strede mesta.

Süsz Adolf konfekcia, koberce, potom Pokorný Ľudevít, potom ako štátny obchod sa volal "Váh" - na západnej strane Hviezdoslavovej ulice, oproti soche Štúr Hurban Hodža.

Kurländer Juraj, potom Urbánek Václav - módny tovar, koberce - Hviezdoslavova ul. (kde bola za socializmu predajňa cukríkov"Orion").

Kudláč - remenárstvo, kožené výrobky, oproti pošte na námestí.

Guttmann - galantéria a textil, veľký obchod na západnej strane Hviezdoslavovej ulice, oproti soche Štúr Hurban Hodža.

Flack obchodný dom, potom (v čase 1.SR prakticky ako hračkárstvo) Štefánia Urbanová - "galantérny a módny tovar", ... - na SZ rohu Hviezdoslavovej ulice a Štúrovho námestia.

Izidor Knöpfelmacher, potom Rudolf Gáťa - odevná konfekcia - na severozápadnom rohu Sládkovičovej ulice a Štúrovho námestia.

Hauser klobúky, v podchode od sv. Trojice hore ku hradu, na ľavej strane.

Julia Goppoldová klobúky - hlavné námestie (kde boli za socializmu Zdravotnícke potreby - vedúca p. Chrenová).

Mohrová, potom Košíková a Androvičová, textil - na hlavnom námestí.

Oppelt obchod textilom "U Slovenky" na hlavnom námestí oproti pošte, tu Oppelt začínal, neskôr (1944) si za mostami postavil fabriku (pozrieť v TTT2).

Bitúnok - pri Váhu, medzi hrádzou a železnicou do Topoľčian, v pokračovaní ulice k Dolnému nádražiu, ktorá viedla popred Starú Nemocenskú kolmo k Váhu. Vznikol počas 1SV. Rozšírili ho v 20. rokoch, čo bolo vyznačené na pamätnej tabuľke na bitúnku, ktorá sa pri neskorších stavebných úpravách rozbila a zanikla (podľa niekdajšieho osobého svedectva pracovníka bitúnku autorovi). Bitúnok zbúrali po r. 1989, po čase tam postavili obytný dom, kde je stále veľa bytov neobsadených.

Mäsiarstvo Ladáni (=Hrádocký - zmena priezviska) - na hlavnom námestí, poniže pošty.

Mäsiarstvo Sliepka - na rohu na južnom konci Hviezdoslavovej ul., kde prechádzala do Hollého ul.

Mäsiarstvo Sliepka, Hollého ul., poniže Markoviča, malý obchodík zapustený do svahu.

Mäsiarstvo Gazdík na ul. K dolnému nádražiu (potom mäsiarstvo Nútený výsek) ((TiV)).

Simon Horn a syn,.mäsiar a udenár, obchod, Sládkovičova ul. 62-63.

Schaner Rudolf mäsiarstvo pod vežou, na Sládkovičovej ul., ale R. Schaner mal mäsiarstvo aj na rohu horného šanca a námestia sv. Anny vo veľkej budove svojej továrne, ktorá tam bola; na tej istej križovatke, ale na východnom rohu, bol Schanerov obytný dom (zbúrali po 1989, postavili sporitelňu).

Karol Schaner mäsiarstvo na Hviezdoslavovej ul.

Adolf Schaner mäsiarstvo aj hostinec, na hlavnom námestí č. 29, povyše pošty.

Mäsiarstvo Urbánek pod vežou, na Sládkovičovej ul.

Urbánek Anton, mäsiarstvo a údenárstvo od r. 1936, nám. sv. Anny č. 24 (29).

Urbánek Gabriel, zámočníctvo(!) od r. 1930, nám. sv. Anny č. 10.

Urbánek Michal, stolárstvo(!) od r. 1914, Krížová ul.

Urbánek Vojtech, mäsiar údenár od r. 1914, Hviezdoslavova ul. 84 (oproti vyústeniu Jaselskej, skôr povyše), tiež nám. sv. Anny 29.

Weiss mäsiarstvo, Hviezdoslavova, tretí dom od rohu so Štúrovým nám.

Kostka mäsiarstvo, Palackého ul., medzi Mikšíkom a VKUSom

Vilček mäsiarstvo, Legionárska ul.

Guričan mäsiarstvo, Popolová ul. (Švermova).

Zajačka mäsiar, Hurbanova ul., pôvodom z Oslian.

Ličko mäsiarstvo, ul. Slobody.

Chorvát mäsiar, Legionárska ul.

Dohnálek mäsiar.

Holičstvo František Schmitz - "pod Tatrou" v prízemí hotela Tatra.

Holičstvo a kaderníctvo Štefan Androvič (st.) - do približne 1933 v Brančíkovom dome (je na ňom Brančíkova busta) na Farskej ulici, potom na severovýchodnej strane hlavného námestia.

Holičstvo Vágo, potom (Nemec) Robert Stanga - na východnej strane hlavného námestia, oproti býv. "socialistickej" lekárni.

Holičstvo Rudolf Breder, potom (Moravanka) Plšková - za mostami, v rožnom dome, na križovatke Bratislavskej cesty a Zlatovskej ulice, za socializmu tam bol vedúci lekárnik Ph.Mr. Adolf Benedikt.

Holičstvo Pagáč - na východnej strane Legionárskej ulice, poniže Urbánka.

Holičstvo Husár - na Razusovej ul., poniže hostinca "Václav", v tom istom dome; pán Anton Husár v tom dome aj býval.

Holičstvo Geišberg - na vnútornej strane ohybu cesty pri ev. Kostole, malý obchodík, desaťročia po jeho zrušení tam ešte visel holičský znak - sklená miska; pretým tam bol židovský mäsiar ((tt)).

Holičstvo Kamondy - na západnej strane Legionárskej ulice, oproti kasárňam.

Holičstvo a kaderníctvo Heda Votavová - Piaristická ul.

Kaderníctvo Žitňanová - na severovýchode námestia sv. Anny, oproti Brežného domu.

Kaderníctvo Terézia Kiacová - Sládkovičova ul. , západná strana, povyše mestskej veže.

Holičstvo Haulik - na Štúrovom námestí na mieste, kde neskôr boli podzemné mestské záchody (zrušené pri prebudovaní Štúrovho námestia keď tam pribudol vodotrysk). Haulikove holičstvo bolo v osamote stojacej murovanej budove pomerne neveľkej pôdorysnej plochy, s jedným nadzemným podlažím.

Drogéria Kubiček, potom Breuer - hneď povyše pošty na hlavnom námestí, potom tam za socializmu bola predajňa Ryba.

Drogéria Biely kríž - Desiderius Loewy, potom Oskar Aladár Ripka - Hviezdoslavova ul., hneď povyše Dohnányho domu, za socializmu tzv. "malá drogéria".

Drogéria Toffler a Halaša - na námestí povyše piaristov a lekárne, tzv. "Veľká drogéria" - za socializmu vedúci Sušarský.

Drogéria "U kotvy" - Cibík, hlavné námestie, oproti sv. Trojici, na južnom rohu podchodu od sv. Trojice hore ku hradu, na pravej strane.

Lekáreň Ku sv. Duchu = Ján Halaša na východnom rohu kláštora piaristov na hlavnom námestí.

Lekáreň U božského srdca Ježišovho = sestry Magdaléna Murínová a Karolína Murínová, nám. sv. Anny 10.

Lekáreň Mater Dolorosa - zal. 1919, vdova Hildegarda Červenková, zodpovedný lekárnik Aladár Ferényi, Hviezdoslavova 18.

Lekáreň Ku sv. Jozefovi = Július Thaller, Ďurčekova ul.

Lekáreň na námestí - od februára 1962 na západnej strane hlavného námestia vo vtedy novopostavenej budove na pozemku po Braneckého Katolíckom konvikte, ktorý (dva domy) vyhorel koncom r. 1951.

Braunová - vychýrený dámsky krajčírsky salón, v budove sporiteľne na hlavnom námestí.

Mucha - (vojenský) krajčír na Biskupickej ul.

Žitňan - krajčír na Hviezdoslavovej ul.

Zigo Ondrej - krajčírstvo na Rázusovej ul. (po 1945, neviem či aj za 1.SR), poniže hostinca Václav, v tom istom dome poniže na rohu (neskôr tam bolo Agitačné stredisko).

Foto Max Stern - v neveľkom prízemnom dome na Palackého ul. oproti Plzenskej pivnici, potom tam bolo Povodie Váhu.

Fotoateliér "Umelecká fotografia d'Art" Filoména Trefná - Horáčková, nám. sv. Anny 6 (oproti kostolu sv. Anny).

Fotoateliér Illy Jászaiová (rod. Drelicsková, aj Drličková sa niekedy písala), Illy znamená Helena) - na hlavnom námestí v budove starého konviktu, neskôr na Farskej ulici

Foto Šoula - po vojne, fotoateliér na rohu Hviezdoslavovej a Jaselskej ul., v budove s vežičkou (zbúraná okolo r. 1972).

Kníhkupectvo vdova Mária Chovanová - Vajanského ul. = medzi kostolom sestričiek a evanjelickým, oproti vchodu do ev. Kostola, po vojne znárodnené.

Kníhkupectvo "Chovan" = syn vdovy M. Chovanovej, bol vedúci v kníhkupectve na námestí oprpti pošte, ľudia kníhkupectvo volali menom vedúceho, potom bol vedúci pán Kožehuba.

Kníhkupectvo Dunaj - na rohu Štúrovho nám. a Hviezdoslavovej ul. (p. Irena Lifková rod. Földváryová).

Kníhkupectvo Naše vojsko - na západnej strane uličky povyše mestskej veže.

Kníhkupectvo Spolku sv. Vojtecha - bolo na rôznych miestach: dlho na západnej strane Legionárskej ul. pri križovatke s ul. Priekopy, potom na západnej strane Palackého ul., teraz na hlavnom námestí v budove kláštora piaristov.

Kníhkupectvo Pavel Bartek - juhovýchodná strana Sládkovičovej ul., povyše mest. veže, zboku starého mestského domu.

Kníhkupectvo Goňo - pri hoteli Janík (juh Hviezdoslavovej).

"U nás" (Vojtech Grach) - kníhkupectvo v Katolíckom kultúrnom dome (U nás = Učiteľské nakladateľstvo slovenské - celoštátne).

Malé papiernictvo = predtým Uherková = predtým Max Fried, hlavné námestie.

Veľké papiernictvo = Sládkovičova ul. poniže mest.veže, predtým Engelbert Ševčík (pôvodom z Moravy).

Papiernictvo JUDr. Vojtech Čelko, predtým Leopold Gansel - hlavné námestie, oproti sv. Trojici, roh prechodu na Palackého ul.

Ryba - hlavné námestie, povyše hneď vedľa poštového úradu (predtým drogéria Kubiček - Breuer).

Koloniál Markovič, Hollého ul.

Mihaliček, potom (od 1929) Celler, koloniál, hlavné námestie č. 6, východná strana, povyše kina Metro.

Hračkárstvo "Luba" - západ. strana Sládkovičovej, poniže mestskej veže; veľký obchod, hore mal nápis Luba. (Nikto nevie, prečo Luba)

Michalec zámočník, Vajanského ul., vedľa Slávie, smerom k ev. kostolu.

Putz (ešte aj za RU, otec aj syn) - zbrane a šijacie stroje, na (SZ) rohu ulíc Vajanského a Rozmarínová; neskôr tam bol:
Jára Smutný - oprava bicyklov.

Železiarstvo Diamant, potom Brlej - Štúrove nám., roh pri synagóge.

Viliam Schwartz výkup odpadu v Biskupiciach, oproti Nemcovmu kultúrnemu domu.

RENADO = remeselnícky nákupný dom - Ing. M. Löwenbein, potom Pavel Halmeš - Hollého ul.

Hodinár Beim - zboku Kirchnerovho domu (ul. Ľudový hájik).

Hodinár Vatulík - na Hviezdoslavovej ul., neďaleko predajne Svojpomoc.

Zlatník a hodinár Rybníček - severne vedľa mestskej veže.

Zlatník a hodinár Jozef Zoltán a Zoltán Földváry - na severozápadnej strane hlav. námestia.

Rámovanie obrazov Kalmár - na východnej strane hlav. Námestia, povyše Vágu, poniže kobúčnictva July Goppoldovej.

Vetešníctvo Kapoun - severovýchodná strana Palackého ulice.

Kožiar Ernest Koth - južný koniec Hviezdoslavovej ul. (neskôr Ján Steiss).

Lipa - umelecké ručné práce, ľudový priemysel (výšivky) - Ľudmila Skopalová, hlavné námestie č. 9, tam kde povojnová lekáreň (dva tamojšie domy vyhoreli v dec. 1951).

Siam - Steinerová, potom Helena Ďuržová - detský a dámsky módny tovar - pri mestskej bráne.

Kvetinárstvo J. Mihaličeková vdova, potom František Pytlík, hlavné námestie, západná strana.

Garáže Prachár Vilo, potom vdova Prachárová, horný šánec.

Autodielňa Anton Vitek - Štefánikova ul., pod hradným bralom, za hotelom Tatra.

Autodielňa Zdeno Wolf - Štefánikova ul., vpravo pred križovatkou s Kukučínovou ul.

Šicha autochladiče.

Appelt - Hajas autochladiče - za mostami na Bratislavskej ceste vpravo, pred Kvasnicovou.

Gabor autochladiče, západná strana Vajanského ul. (oproti neskoršiemu Prioru).

Rypáček medikováčstvo - na severovýchodnom konci Biskupickej ulice, kde sa pripájala na Legionársku ul., pri starom veľkom gaštane, oproti židovskému chudobincu.

Obdobie socializmu:

Bazár - predaj zlacneného tovaru, vedúci Vojtech Gajdoš, bol uprostred západného radu domov na Štúrovom námestí.

ESO - obchod vyberanými lahôdkami, čosi ako skromnejší Tuzex, ale nebolo treba platiť bonmi, bol na hlavnom námestí poniže veľkej obuvi, ale až v druhej polovici obdobia socializmu.

Foto kino - predaj zariadení a spotrebného materiálu na zhotovovanie (analógovej) fotografie: fotoaparáty, filmy, fotopapiere, chemikálie, zväčšovacie prístroje, príslušenstvo; vedúca stále pani Anna Valová, rod. Krátka z Priekop, od asi 1955(?) do asi 1989.

Mäsna - názov obchodu mäsom

Pohostinstvo - tak sa volali hostince a krčmy.

Úradný výsek - predaj mäsa z nútene porazených zvierat; dlho bola predajňa na ulici k dolnej stanici, zhruba oproti nemocenskej; predajňa bývala otvorená príležitostne.

Tuzex - pojem pozrieť nižšie - v Trenčíne bola iba niekoľko rokov Tuzexová predajňa koncom socializmu na najvyššom poschodí budovy obchodného domu Prior (dovtedy na tom poschodí neboli predajné priestory, ale administratívne).

Zelovoc - názov obchodu zelenina a ovocie

Hotel Ilava = hotel Janík = hotel Trenčan.

Hotel Tatra = predtým Erzsébeth (po 1918 nakrátko "Alžbeta").

Horel Habánik, Štúrove nám.

Hotel Szikla - Palackého ul., potom Petríček a Kominár.

Hotel Scheibner - Palackého ul.

Hotel Szarka.

Mestský ženský chudobinec - na rohu ulice Legionárskej a Priekopy (tzv. "Partizánska").

Židovský chudobinec - na Legionárskej ul., kúsok povyše mestského ženského chudobinca.

Hotel Biela ruža (majiteľ stolár Bartek) - Električná ul. - vykričaný dom.

Baarov dom - ulica Váhová, potom Pribinova, oproti kinu Hviezda (pôvodne dom Mitického).

Baraky (tiež "Baráčnisko") na križovatke Krížovej (teraz Jilemnického) ulice a dolného šánca, kde potom (1966) postavili učilište; baraky boli drevené prízemné, bývala tam mestská chudoba, počas 1SV tam bola vojenská nemocnica.

Bauerov dom (Bauerovec) - bývalý mestský pivovar, Vajanského ul., zbúraný 1954 al. potom, potom tam bolo trhovisko, zhruba kde od r. 1969 stojí hotel Laugaricio.

Bazovského vila, predtým Schanerova, predtým Cihova - v hornej časti Kukučínovej ulice, na jej severovýchodnej strane, v priestore kde bola predtým Brixova tehelňa.

Brančíkov dom - vedľa mestského domu smerom do Farskej ulice.

Brežného dom - na západnej strane nám. sv. Anny, ružový dom kde sú záhradkári.

Calábkov dom - JUDr. Karel Calábek bol právnik, jeho dom je (okolo r. 2015 už prestavaný) na samom vrchu ulice Priekopy ("Partizánska"), nerátajúc tie od neho vyššie nedávno postavené za vysokými múrmi. Calábkov dom postavený niekedy medzi vojnami bolo dobre vidieť už z diaľky, lebo bol vysoko a okolo nič nebolo. (JUDr. Karel Calábek bol pôvodom z Přerova, milovník lesov a poľovník (mal tiež poľovnícku chatku v Pružine vypálenú nemeckým vojskom v r. 1944) zomrel nečakane po Vianociach 1940, jeho vdova so svojou matkou a dvomi deťmi sa ocitli v ťažkej životej situácii; poslední príslušníci rodiny odišli z Trenčína okolo r. 1956. Za upresnenie ďakujem jeho pravnučke Lucii.)

Cihov dom vzhľadu kúrie je na terajšej Štefánikovej (pôv. kniežaťa Fridricha, neskôr aj SNP) ulici, oproti križovatke s bývalou Kragujevackou ul.; v dome od r. 1920 bola likérka Slovlik.

Čevelov dom (skôr vila) na západnom rohu Kukučínovej a Legionárskej ul., pri ňom bazénik s rybičkami. Ten istý staviteľ Josef Čevela mal dom aj na rázcestí Rázusovej a Hodžovej ul.

Dieterove domy - tri domy vľavo pred vjazdom do podjazdu na Sihoť, postavené okolo 1888.

Dohnányho (Ľudovíta) dom - na rohu Bankovej (Jaselskej) a Hviezdoslavovej ul., (postavený asi 1850+) teraz je tam zase knižnica ako kedysi. V medzivojnovom období tam mal zubnú ambulanciu Dr. Loránd (presným písaním priezviska nie som si istý), takže to volali:
= Lorandov dom

Dohnányiho (Gustava) dom je na Piaristickej ul.

Dvorákov dom (Dvorákovec; dom zbúrali okolo r. 1970) - na Biskupickej ul; pozor, je to ulica, ktorú prekrstili na Jesenského!

Földváryho dom - na Štefánikovej ul., povyše Viteka.

Farkašov dom (zbúraný asi koncom 80. rokov) - západne vedľa gymnázia (zámočník), druhý z bratov (stolár) mal dom na Hollého ul.

Fränklov dom - na severnom rohu (na konci) Palackého ulice - oproti rohu hotela Tatra - za socializmu tam bola hudobná škola (na budove je pam. doska Pádivému).

Ganselov neskôr Čelkov dom v Kollárovej štvrti.

Hornov dom - na západnej strane Váhovej (Pribinovej) ul.

Katolícky kultúrny dom (KKD) - na západnej strane Váhovej (Pribinovej) ul. - potom kino Hviezda.

Katov dom, katovňa - Matúšova ul., pod hradom; ani pamiatkári nevedia, kedy ho pôvodne postavili, taký je starý.

Kirchnerov dom (Kirchnerovec) - boli dva: najviac bol známy ten na rohu ul. Ľudový hájik a Hviezdoslavova, kde bol mliečny bar; ďalší Kirchnerov dom bol poschodový priechodný dom (prechod na Hlbokú ul., ale býval zamknutý) s nájomnými bytmi na Legionárskej ul. poniže kasární (v ňom aj plk. Ľudovít Kirchner býval); vo dvore, prilepený k vysokej bočnej stene kasární, bol pristavaný súvislý rad prízemných chudobných domčekov, na opačnej strane dvora mali postavené samostatne stojace drevárne (na palivo na kúrenie).

Kostkov dom na východnej strane ul. Slovenských dobrovoľníkov, s väčším dvorom.

Mestské domy na Sihoti - pri voj. veliteľstve.

Mičátkov dom - v podhradí, na rohu Matúšovej ul. a uličky vedúcej hore od sv. Trojice z námestia; zbúrali ho po 1989.

Nátlyho kúria - na západnom rohu Legionárskej a dolného šánca.

Robotnícky dom na západ. strane nám. sv. Anny, proti kostolíku, prízemný dlhší dom.

Sázelova vila - postavená medzi vojnami na Piaristickej ul., vyzerala veľmi moderne (veľké okná...) aj keď už bola ošarpaná; po r. 1989 mala smutný osud: prestala tam byť škôlka a vraj majiteľ mal iné úmysly než pamiatkári (bola pamiatkovo chránená), nedohodli sa, tak sa čakalo, až spadla sama (asi nie doslova, ale veľmi spustla).

Schanerov dom na východnom rohu križovatky ulíc (Ďurčekova, potom Malinovského, teraz Braneckého) - nám. sv. Anny - horný šánec.

Slávikov dom - na západ. strane nám. sv. Anny, povyše sedrie.

Thurzova kúria - za križovatkou poniže sedrie, okolo r. 1960 tam postavili budovu Verejnej bezpečnosti (polícia je tam doteraz), dovtedy tam niekoľko rokov po zbúraní bolo detské ihrisko (pletivový plot, kolotoč, húpačky, …). Tu v novopostavenej budove Verejnej bezpečnosti boli pracoviská, kde sa dali vybaviť bežné veci (občianske preukazy (p. Grečová), cestovné (p. Magula) aj zbrojné (p. A. Drhová) pasy, nahlásiť krádež, bola tu služba vo dne aj v noci…) - bolo to šikovne poruke, až kým to (krátko po 1980) preložili kdesi mimo Trenčína - do Zlatoviec. Tým nám občanom ohromne pomohli! To bol prvý krok k vyprazdňovaniu mesta, ktoré odvtedy trvá doteraz, ešte sa nezastavilo a nadobudlo už príšerné rozmery. V meste už nevybavím nič, všetko je kdesi mimo. Možno nakoniec mesto zrušia.

Tisova vila - na Brezine, postavená v roku 1930, zbúraná v marci 2014. Iná "Tisova vila" bola na Súdnej ulici, ale ten pojem sa začal používať až po r. 1989, Trenčania to tak predtým nevolali. Tú na Brezine si dal postaviť Fraňo Tiso, tú na Súdnej ul. mal Dr. Jozef Tiso, riaditeľ Kvasnicovej továrne.

Tofflerov dom v Kollárovej štvrti.

Václavov dom na JZ rohu križovatky ulíc Rázusova a Smetanova.

Žemberov dom (Žemberák) - okolo r. 1950 postavený na pravej strane Štefánikovej ulice medzi továrňou TOS a mliekarňou na Sihoti. Krátko pred dostavaním ju súkromnému majiteľovi štát zobral a "dal" továrni TOS.

Čísla domov sa v priebehu času menili. Zmeny nastali zavedením iného spôsobu číslovania, alebo v dôsledku zmeny počtu domov - napríklad keď na mieste dvoch starých domov postavili jeden nový dom (pošta 1929-1931, lekáreň 1962, a pod.).
Staré číslovanie domov bolo rastúcim radom čísel, jediným pre celé mesto (zdá sa, že aj pre domy, aj pre parcely), teda nebolo podľa jednotlivých ulíc, nachádzame ho na katastrálnych mapách mesta (1:2880) v r. 1868, 1900. Zaviedla ho vraj ešte Mária Terézia a platilo prinajmenej do r. 1900.
Začínalo na hlavnom námestí (historicky najdôležitejším) domom č. 1 = Illésházyovský dom, pokračovalo postupne po domoch západnej strany námestia, až na severovýchodný koniec námestia kde sa otočilo a pokračovalo po domoch východnej strany námestia (t.j. dokola - teda nie ako je teraz striedavo ľavá strana - pravá strana...), a pokračovalo ďalej po ostatných častiach mesta.
Nové číslovanie domov nachádzame na katastrálnych mapách mesta 1:1000 z tridsiatych rokov (1933), možno bolo zavedené vznikom nového Česko-Slovenského Štátu po r. 1918.
Podvojné číslovanie domov bolo zavedené prinajmenej od vyhlásenia socialistickej ústavy (1960) a je doteraz používané. Každý dom má dve čísla: číslo súpisné (jediný rad čísel pre celé mesto) aj číslo orientačné (pre každú ulicu samostatný rad čísel začínajúci jednotkou). Na každom dome teda sú (čím ďalej, tým viac len teoreticky) dve číslovacie tabuľky: na jednej je čierne súpisné číslo, na druhej je červené orientačné číslo. Číslovanie parciel (pozemkov, teda nie domov) je samostatné, použité len v listinách.
Na mape z r. 1985 vidíme napríklad, že nové číslovanie domov na hlavnom námestí začína domom č. 1 (čo je tak ako v starom číslovaní rožný Illésházyovský dom) a ďalej pokračuje k severovchodnému koncu námestia tak, že strieda strany námestia, takže východná strana námestia má párne čísla, zatiaľ čo západná strana námestia má nepárne čísla. Doteraz sa používa tento spôsob číslovania, že sa začína najbližšie stredu mesta (mestská veža) a pokračuje sa smerom k okraju mesta, pričom ľavá strana ulice má nepárne čísla, opačná pravá strana ulice má párne čísla.

Sedria - stará budova súdu na nám. sv. Anny.

(stará) Nemocenská - budova polikliniky na južnom konci Piaristickej ulice.

(starý) palác nemocenskej poisťovne - na západnej strane Palackého ulice.

(Vojenský) Okruh = vojenské veliteľstvo, Rázusova ul., postavené okolo 1938; iné názvy toho istého v iných dobách: veliteľstvo divízie, alebo "divízia" (zhruba v čase 1.SR)

Konštrukta (stará budova) - Rázusova ul., povyše Okruhu, postavené po 2. vojne, obklopené funkčne súvisiacimi budovami do celku takmer tvoriaceho neohraničený urbanisticky funkčný (architektonicky ale nezjednotený) celok (prevádzka, byty, zdravotníctvo, jasle, škôlka, škola, CO, susediace vojsko, doprava, názvy ulíc) slúžiaci Konštrukte ako podniku významnému pre bezpečnosť štátu.

Županov dom - postavený krátko po r. 1939, do 1945 "Kállayov", potom "Eštebácky" (ŠtB) dom - na južnejšej strane Caganovej (Jiráskovej) ulice na Sihoti.

Mliekareň - na severovýchodnom okraji Hodžovej ulice, na okraji Kubrej, postavená 1943.

Šanghaj - družstevné rodinné domy pri Kubranskom potoku poniže mliekarne, postavené 1942.

Korea - rodinné domky severovýchodne vedľa Šanghaje, postavené cca 1947. [IŠa].

Fínske domy (postavené okolo r. 1953 pre dôstojníkov kasární Pred poľom) na SZ okraji Kubrej - pod horou. [IŠa] postavené okolo 1953.

Viciany - prvé panelové bytové domy stavané na Sihoti 2 (SV od Nálepkovej ulice) od r. 1962, majú 4 podlažia.

Bujo = budova justičných orgánov, juh Piaristickej ulice, postavená 1978.

Toskárske Účko - Švermova ul., medzi Viestovou a Jiráskovou ul., postavené 1954-1958.

Konštrukťácke Účko - sivý stobytový dom na Nábrežnej ul., medzi Jiráskovou a Smetanovou.

Zongorka = pozemok za mestom vpravo, idúc do Soblahova (tam neskôr ovocinárska škôlka, Agrostav, Leoni, …), bola to základina pre piaristov.

Toscano = pozemok v oblasti bývalej nábytkovej továrne, teraz nákupného strediska Družba.

Družba = nábytková továreň na vidlici ciest Legionárska - Soblahovská po jej zbúraní tam postavili nákupné stredisko Družba okolo r. 1982.

Barytusova píla - pri severovýchodnom okraji areálu Tiberghienky.

Píla v Kubrej - na území neskoršej TOS.

Weilova píla - medzi Krížovou a Piaristickou ulicou, tam kde stojí budova Slovakotex a Bujo; tiež na Legionárskej ulici vľavo pred križovatkou s ul. Dlhé hony.

Mestská elektráreň - na západnej strane Električnej ulice, zbúraná okolo r. 1980 pred výstavbou novej cesty II/507.

Mestský kúpeľ Šimon Gregorovič - na hornom šanci, pri evanjelickom cintoríne.

Malé nádražie = Trenčín predmestie - na žel.trati do Topoľčian.

Lodenica mestská - na ľavom brehu Váhu, poniže železničného mosta, postavená 1951.

Lodenica Zväzarm - na Ostrove, hneď poniže mosta na Ostrov, zriadená cca 1957.

Mestská chata = "pod Ostrým vrchom" - v katastri Soblahova, postavená cca 1942.

Mestské lesy - v katastri Soblahova, po 1SV tam mesto Trenčín na základe iniciatívy starostu opáta R. Misza výhodne kúpilo rozsiahle lesy.

Mestské záchody v parku - na okraji parku blízko hotela Tatra; po 1989 záchody prerobili na reštauráciu.

Mestské záchody na Štúrovom námestí - blízko rohu Štúrovho nám. a Hviezdoslavovej ul. , pôvodne po 1SV tam bola samostatne stojaca budova, po 2SV už tam boli len záchody pod zemou so schodišťom nadol ohradeným zábradlím, ale aj to zbúrali po r. 1989.

Mestské záchody na námestí sv. Anny - vo voľne stojacej malej budove na križovatke pred Urbánkom.

Mestské záchody pod širokým schodiskom Bio Zory (neskôr Dom osvety), (v prechode na Palackéhoul., od sv. trojice na námestí), mužský vchod bol zboku pod schodišťom z úzkeho vysokého prechodu, ženský vchod bol z opačnej strany schodišťa. Boli dosť zanedbané a smrad sa šíril dookola. Boli vybudované okolo 1921 a zrušené pri celkovej prestavbe krátko pred r. 1989.

Mestské záchody poniže mestskej veže - vybudované okolo r. 2005.

Železničná stanica (po trenčansky "štación") - prvá bola v parku (budova stojí doteraz), od r. 1944 sa používa nová.

Malá (železničná) stanica = Trenčín predmestie - v dolnej časti mesta, na trati do Topoľčian.

Pltnícky prístav - kedysi pltníci "pribíjali" svoje plte na ľavom brehu Váhu povyše cestného mosta (pozrieť Enderov obraz, okolo 1850), neskôr aj poniže cestného mosta na oboch brehoch.

Mestský dom - sídlo úradov mesta Trenčín, na južnom rohu hlavného námestia.

Okresný národný výbor - sídlo okresných úradov, boli na rôznych miestach, niektoré v býv. Budove finančných úradov z r. 1930 na okraji mestského parku, oproti Dieterovým domom.

Staré Jarmočnisko - dobytčí trh kedysi bol poniže terajšej žel. Stanice Trenčín - predmestie.

Trhy sa konali medzi vojnami na hlavnom námestí, aj na chodníku na západnejšej strane Hviezdoslavovej ul.

Po 2SV bolo trhovisko na pletivom ohradenom priestore na Vajanského ulici, ktoré sa uvoľnilo zbúraním Bauerovho domu oproti vyústeniu Bankovej ulice, kde teraz stojí hotel Laugaricio.

Potom bolo trhovisko na pletivom ohradenom priestore oproti synagóge, na voľnom úzkom pozemku po zbúranom Mestskom hostinci.

Potom bolo trhovisko v rozľahlom dvore domu na západnej strane nám. sv. Anny (kde bola fotografka Trefná - Horáčková).

Potom bolo trhovisko pri nákupnom stredisku Družba, kde je doteraz (od jesene 2013 do jari 2014 tam namontovali strechy zdemontované z trenčianskej hlavnej žel. stanice.

Púťové jarmoky bývali na Štúrovom námestí.

Vojenská strelnica - pod Brezinou, kde je výstavisko Pod Sokolicami. Boli tu prinajmenej dva strelecké valy [IŠa] a strieľalo sa pozdľž svahu (od Trenčína smerom do Kubrej), boli tu strelecké stoly. Pravdepodobne strelnica existovala ešte počas RU, určite tu bola v 20. rokoch, a ešte po 2SV sa krátko používala. Zanikla v súvislosti s výstavbou tunajšieho štadióna (od 1953), ktorý zbúrali v r. 2003.

Vojenská strelnica Hrabovka - na kopci dobre viditeľnom z Trenčína, nad Orechovskou kyselkou, aj granáty sa tu hádzali, existovala pred aj po 2SV (ešte okolo 60.rokov), nebola oplotená.

Vojenská strelnica vedľa AOZ (Automobilových opravovní Zlatovce): jestvovala okolo r. 1960, pravdepodobne nebola oplotená, pravdepodobne mala (terčový) zákop.

Stará pracháreň bola na hornej časti Kukučínovej ul., pod Brezinou.

Honvédske kasárne, neskôr Masarykove, alebo aj Dolné - na Legionárskej ul., zbúrané po 1989.

Štefánikove kasárne, pôvodne Fridrichove, potom kasárne SNP - na ulici rovnakého mena.

Kasáreň na Palackého ulici bola na západnej strane Palackého ulice v druhej polovici 50. rokov

Kasárne Toscano - budova býv. Jezuitského konviktu, tiež sa tak spomínajú staré jazdecké kasárne v priestore továrne Družba, aj ten pozemok sa tak nazýval. Toscano bol kedysi na čele 71.IR (až neskôr Galgóczy...).

Nálepkove kasárne (názov sa neujal) - vraj Automobilové opravovne Zlatovce.

Sklad benzínu v Zlatovciach - vojenské baraky pre strážny vojenský oddiel, po 1968 tam bolo ruské okupačné vojsko.

Pred Poľom - vojenské baraky pre vojsko - hneď za Trenčínom vpravo pri novej (=1960+) ceste do Opatovej.

Vojenské baraky (kasárne) pri letisku v Biskupiciach.

Baraky na mieste neskoršej učňovskej školy, na Krížovej (Jilemnického) ulici, pôvodne vojenská nemocnica 15. honv. pluku v 1.svet. vojne.

Strelnica (Sväzarmovská) - v doline pod Čerešňovým sadom, prístupná od Katovej studničky chodníkom zo Štefánikovej ul., na ktorý sa odbočuje hneď povyše Vitekovej autodielne. Strelnica bola zriadená okolo r. 1957 pre malorážne zbrane, ale strieľalo sa príležitostne aj z veľkorážnych. Vzdialenosť streľby 50 a 25m. Okolo r. 1969 sa tu postavila neveľká budova, strelištia sa zastrešili a priestor oplotil pletivom s bránou, bola tam aj drevená latrina (suchý záchod). V 80. rokoch strelnicu zrušili a zriadili tu tenisové kurty pre ASVŠ, ktoré sú už dávno opustené a poničené. Koncom 80. r. sa plánovala strelnica v Zamarovciach, to sa však neuskutočnilo.

Veliteľstvo Východného vojenského okruhu (VVVO) na Rázusovej ul. na Sihoti. V rôznych obdobiach boli názvy rôzne, napr. veliteľstvo divízie, a pod.

Vojenský objekt Zábranie - veľký strážený skladový areál s dvojitým plotom, v lese, s množstvom budov,.tretina je chotári Kubrej, dve tretiny ležia v chotári Soblahova, vjazdy sú cestou aj železničnou vlečkou od Kubrej.

Vojenské sklady na Skalke - povyše kláštora pri ceste, do 1990 strážené, s niekoľkými budovami (vrátane pekárne) pre vojsko, po 1968 tu bolo ruské vojsko. Sklady sú v niekoľkých veľkých vodorovných tuneloch vyhĺbených do skaly.

Verejná bezpečnosť (VB = polícia) bola na západnej strane Palackého ulice v budove kde neskôr boli komunálne služby. VB tu bola po vojne až do druhej polovice 50. rokov (vtedy ešte nosili modré súkené uniformy), zrejme dokiaľ jej nepostavili novú budovu pri sedrii na nám. sv. Anny (okolo 1960). V tej budove na Palackého bola polícia aj pred vojnou.

V Istebníku VB mala "okrsok" (=služobňu) v rodinnom dome blízko Pečeňanského domu (ten je na križovatke ulíc Vlárska a Istebnícka), po vojne až do roku asi 1958. Okrskár tam bol pán Baťka, v r. 2015 dovŕšil asi 98 rokov.

Kostol adventistický (Adventisti siedmeho dňa, tiež "ASD", tzv. "sobotári"; oni sami to nenazývajú kostol) - na hornom šanci, postavený od r. 1968, oproti evanjelickému cintorínu.

Kláštorný Kostol De Notre Dame = Sestričky - ulica 1.5. = oproti terajšiemu gymnáziu. Postavený 1909, novorománsky sloh, kostolná veža so zvonom pristavaná až v 20. rokoch, vnútorné maľby kostola aj Peter Kern 1924, organ 1926.

Kostol evanjelický - južný koniec Vajanského ul.

Kostol farský - pod hradom.

Kostol jezuitský = piaristický = sv. Františka Xaverského - hlavné námestie.

Kostol židovský = synagóga - pri severnej strane Štúrovho námestia.

Okresné osvetové stredisko sídlilo v budove na Pribinovej ul., kde bolo kino Hviezda, pôvodne Katolícky kultúrny dom (KKD)

Mestské osvetové stredisko sídlilo v Dome osvety v prechode medzi hlavným námestím a Palackého ulicou, v priestoroch bývalého kina Bio Zora, vchádzalo sa na poschodie cez široké schodisko.

Katolícky kultúrny dom (KKD), potom tam bolo kino Hviezda a Okresné osvetové stredisko - budova na Pribinovej ul.

Dom osvety v prechode medzi hlavným námestím a Palackého ulicou, v priestoroch bývalého kina Bio Zora, vchádzalo sa na poschodie cez široké schodisko. V Dome osvety sídlilo Mestské osvetové stredisko.

Bio Zora, predtým Zlatý baran, predtým Baran - budova na hlavnom námestí, poniže hlavnej pošty, v prechode na Palackého ulicu; bola v nej sála, kde sa hrávali divadlá a premietali filmy (= bio Zora); bio = skratka slova biograf, teda kino.

Kultúrny dom Kvasnicová - samostatne stojaca budova, ale v areáli továrne Kvasnicová za mostami na Bratislavskej ceste; vchod bol z Bratislavskej cesty.

Kultúrny dom Odeva - samostatne stojaca budova pri odeváckych slobodárňach.

Kultúrny dom Merina - samostatne stojaca budova pod skalným masívom Sokolica, vedľa merináckeho štadióna.

Kultúrny dom v Trenčianskych Biskupiciach - na rohu (Legionárskej) ulice vedúcej na letisko a hlavnej biskupickej ulice vúcej k biskupickému kostolu, dal si postaviť Nemec (=priezvisko), okrem sály tam bola aj predajňa.

Dom ZČSSP (Zväz Československo - sovietskeho priateľstva) - po 2SV do zhruba 1989, v dome č. 16 na východnej strane hlavného námestia, kde bola predajňa zdravotníckych potrieb (predtým klobúky Jula Goppoldová).

Deutsche Akademie - niečo podobné ako ZČSSP, ale v inom období (počas 1.SR) a voči inému štátu (Nemecku).

Socialistická akadémia organizovala prednášky pre verejnosť, bola v Baarovom dome.

Sovietska kniha = predajňa rusky písaných kníh - na hlavnom námestí, oproti lekárni.

ODA = Óda = DA = Dom armády (pôvodne Okruhový dom armády).

Starý kultúrny dom - (pojem sa vyskytoval okolo r. 1941) = starý katolícky kultúrny dom na Vajanského ul., povyše hotinca Slávia, s veľkým dvorom siahajúcim až po Váhovú ul.; v západnej časti pozemku bol v r. 1939-1940 postavený nový Katolícky kultúrny dom (po fronte 1945 skonfiškovaný na kino Hviezda).

Divadelná sála hotela Tatra bola neskôr pristavaná zboku na poschodí severnej časti.

Bioskop (kino) Apollo - legionár Ľudovít Tomaška, bolo od r. 1919 v budove starého jezuitského konviktu na rohu hlavného námestia a Farskej ulice; vchod bol z Farskej ulice. Z fotografií vidieť, že premietacia búdka bola v r. 1919 dodatočne prirobená k starému domu, trčala do ulice a išlo sa do nej rebríkom.

Kino Metro (za socializmu kino Moskva) na hlavnom námestí, od r. 1937.

Letné kino - poniže Mestského domu, poniže mestskej veže (dolnej mestskej brány), od r. 1961, do zbúrania východnej strany Sládkovičovej ul. (okolo 1972).

Kino Mick - spomínaval JUDr. Ján Nemšovský, že bolo putovné a premietávalo vonku niekde na Sihoti (žeby večer?).

Kino HG (Hlinkovej Gardy) = spočiatku (1939 - 1940) na hlavnom námestí v Bio Zore, potom (od leta 1940) v dostavanom Katolíckom kultúrnom dome (KKD) na Pribinovej ul.

Kino v Trenčianskych Biskupiciach sa premietávalo v kultúrnom dome ktorý patril rodine Nemec.

kino Istebník sa premietávalo v škole v Istebníku.

kino v Konštrukte bolo na 16mm filmy, premietávalo sa v závodnom klube ROH v Konštrukte na Rázusovej ulici.

Starý katolícky cintorín na briežku nad križovatkou ulíc Legionárska a Priekopy; zanikol po 2. svetovej vojne.

Cintorín židovský na ulici Priekopy.

Cintorín evanjelický na hornom šánci.

Všeobecný cintorín za mestom vľavo pri ceste do Soblahova.

Vojenský cintorín v Zábraní zriadený 1915, je vo vnútri neskôr (okolo 1924) zriadeného vojenského objektu (skladov) na JZ okraji Kubrej; nanovo upravený bol k r. 2018.

Hroby na hlavnom námestí zriadili v r. 1945 na pochovanie (zopár desiatok) rumunských a sovietskych vojakov, pri starej lipe, v južnej časti vtedajšieho parčíka čo bol v strede námestia. Hroby tam boli iba niekoľko rokov, potom ich premiestnili. Starej lipe vraj pritom poškodili korene, takže vyschla.

Niekdajší Cintorín na Štúrovom nám., poniže mestskej brány.

Niekdajší Cintorín pri farskom kostole.

Svätá Trojica, neskôr za socializmu pretlačili názov Morový stĺp.

Socha sv. JánaNepomuckého (Hallweilova) od dvadsiatych rokov je pri spodku farských schodov, dovtedy bola na hlavnom námestí.

Socha sv. Floriána bola na hlavnom námestí, v r.cca 1953 ju odstránili.

Socha sv. Jána Nepomuckého je pri bočnom vchode do všeob. cintorína, predtým bola pri kostolíku sv. Anny, predtým bola pri moste na okraji Žabinca.

Ihrisko TTS na hornej sihoti, zaniklo postavením štadiónu pri sokolovni.

Štadión pri sokolovni postavený po 2SV.

Štadión Podsokolice (Merina) postavený 1952-1954, zbúraný po 1989.

Štadión Odeva postavený po 2SV.

Sokolovňa, potom Dom HG (Hlinkovej Gardy) = na Sihoti, medzi Obchodnou akadémiou a (cca2015) zbúranou Mestskou plavárňou.

Zimný štadión pri vodnej elektrárni Skalka, od r. 1960.

Športová hala na Sihoti, oproti budove Obchodnej akadémie, postavená v 80. rokoch.

Ihrisko v Biskupiciach pri biskupickom cintoríne (severne za cestou), neďaleko hrádze.

Mestská plaváreň postavená 1937 na hornej sihoti, zbúraná na jar 2014.

Plaváreň Pod Sokolicami (Merinácka) postavená niekedy po 2SV pri štadióne, mala šikmé dno, zbúraná po 1989.

Športové kluby TSK, TTS (TTE), Odeva, Strojár, Jednota, Merina, ...

Športoviská sú súhrnne a podrobnejšie spracované v samostatnej téme na týchto stránkach (aktuálne na http://trencan.6f.sk/Brabenec/0161-sportoviska/index.html)

Poznámka: Vodné diela súvisiace s Trenčínom sú dve (k obidvom patria aj spevnenia brehov a budovanie hrádzí Váhu):
- južnejšie = Biskupická zdrž a prívodný kanál do elektrárne Kostolná, výstavba začala v dobe prvej Slovenskej republiky (asi 1942), do prevádzky uvedené v sobotu 5. júla 1952 o 08.32 hod. kedy (slávnostným stlačením tlačidla povereníkom vdp. Jozefom Lukačovičom) začalo napúšťanie vody do 4,8km dlhého kanála do elektrárne Kostolná;
- severnejšie = elektráreň Skalka, nový betónový cestný most cez Váh (otvorený 8.12.1956), nový ostrov oddeľujúci "starý" Váh od dlhého prívodného kanála elektrárne a od krátkeho odpadového kanála elektrárne Skalka.

Od r. 1922 (malý školský zákon) Ľudová škola 5 rokov + po nej Meštianska škola 3 roky (prípadne + 1 rok "kurz"), potom Gymnázium (bývalo 4r. alebo 8r. ).

Po 1945 Národná škola a Stredná škola.

Od 1948 zákon č. 95/1948: jednotné štátne školstvo = Národná škola (5r.) + Stredná škola (4r.).

Od (1.9.) 1953 prestavba školskej sústavy, vznikli: Osemročná stredná škola (OSŠ), Jedenásťročná stredná škola (JSŠ), vznikli stredné pedagogické školy. Gymnáziá prestali jestvovať.

Od (1.9.) 1959 Dvanásťročná stredná škola.

Od 1960 bezplatne učebnice + pomôcky.

Od 1960-1961 zanikli dovtedajšie jedenásťročné stredné školy, vznikla Základná deväťročná škola (ZDŠ), ako ďalší tupeň po nej Stredná všeobecnovzdelávacia škola = SVŠ, trojročná, ukončená všeobecnou maturitou; neskôr sa (triedy vo vyšších ročníkoch) delili na smer humanitný alebo technicky zameraný. 961 zánik jedenásťročných stredných škôl, vznik základných deväťročných škôl a stredných všeobecnovzdelávacích škôl.

Od 1968 postupne Gymnázium (trojročné), od 1989 Gymnázium 8 ročné alebo 4 ročné.

Stredná priemyslová škola (priemyslovka, SPŠ) - strojnícka, elektrotechnická, stavebná, poľnohospodárska, odevná, neskôr aj dopravná = štyri ročníky po základnom vzdelaní, ukončené maturitou.

Vysoká škola = najvyšší stupeň pomaturitného hromadného vzdelávania, spravidla päť rokov, ukončený diplomovou prácou, jej obhajobou, štátnou záverečnou skúškou a udelením titulu.

Učňovská škola (učňovský pomer) = tri roky po ukončení základnej školy, orientované na konkrétnu odbornosť remeselného typu, striedal sa týždeň výuky v škole a týždeň odbornej praxe vo výrobe.

Učňovská škola s maturitou = učňovská škola (plus 1 rok) ukončená naviac maturitou, ktorej úroveň obvykle nedosahovala SPŠ.

Tituly absolventom škôl
V roku 1950 bola prijatá nová legislatíva, ktorá od roku 1953 zrušila tituly a stavovské označenia pre nových absolventov, ktorí potom dostávali tzv. profesné označenia, ktorých boli desiatky, napr. promovaný právnik, drevársky inžinier, inžinier-zootechnik, inžinier-poľnohospodársky mechanizátor, promovaný zubný lekár, promovaný detský lekár, promovaný lekár, promovaný lekár-hygienik, a ďalšie.
Od roku 1966 bola vykonaná zmena a tituly boli znova udeľované.

aj škôlky, internáty, detské domovy, slobodárne

Trenčianske gymnázium bolo za R-U oficiálne "kráľovské", ale bolo to rehoľné piaristické gymnázium v budove na hlavnom námestí. Okolo r. 1908 sa postavila nová veľká budova uhorskej Vyššej dievčenskej školy. Koncom 1. svet. vojny (1918) vzniknutý čsl. štát zrušil všetky cirkevné školy (teda aj piaristické gymnázium na námestí) a zriadil (1919) svoje nové čsl. štátne gymnázium v budove vyššej dievčenskej školy, ktoré bolo jediné počas celej 1.ČSR. Do budovy piarist. gymnázia na námestí umiestnili Obchodnú školu (1937 presídlila do novej budovy na Sihoti) aj meštiansku školu. Až v r. 1938 (koncom ČSR) sa rektorovi Braneckému podarilo obnoviť piaristické gymnázium v pôvodnej budove na námestí, jestvovalo do r. 1945. Koncom 2. svet. vojny (1945) nastolený režim znova zrušil všetky cirkevné školy (teda aj "Braneckého" piaristické gymnázium), takže po r. 1945 niekoľko rokov tu boli gymnáziá dve:

- "prvé" = čsl. štátne gymnázium (zriadené 1918 v budove uhorskej Vyššej dievč. školy) ktoré prešlo transformáciami nasledujúcich režimov a jestvuje doteraz

- "druhé" štátne gymnázium = pretvorené z budovy a časti učiteľov zrušeného piaristického gymnázia, jestvovalo len niekoľko rokov po r. 1945 na hlavnom námestí.

Vyššia dievčenská škola - najskôr na námestí, potom 1908 jej postavili novú veľkú budovu (kde je teraz gymnázium), zrušená 1918 vzniknutou ČSR.

Dievčenské gymnázium - jestvovalo počas 1.SR., oproti terajšiemu gymnáziu na ul.1.5.

Obchodná akadémia, počas socializmu: Stredná ekonomická škola (SEŠ), - na hornej Sihoti.

Evanjelická škola (súvisia Štúrovci, Palacký) bola vedľa ev. kostola, jej posledné skromné budovy boli zbúrané niečo po r. 1920.

Židovská škola = pred synagógou vpravo

Pomocná základná škola (pri Váhu pred Odevou) - Predmerského.

Dievčenská ľudová škola aj dievčenská meštianska škola boli pro kostole sestričiek.

Meštianska škola (chlapčenská) bola na námestí v budove býv. piaristického gymnázia.

Ľudová škola v čase RU bola v dlhom dome na východnej strane neskoršej ulice Slovenských dobrovoľníkov, na dohľad od cestného mosta.

Valockého (do 1938), potom tzv. Sýkorova (po 1945) škola bola v budove postavenej 1895 na rohu ulíc Piaristická a Slobody, bola to zrejme ľudová aj meštianska chlapčenská škola.

V Kubrej bola stará škola za kostolom na kopčeku a nová škola na dolnom konci.

V Istebníku bola škola v budove kde bolo potom aj kino - postavené cca 1942.

V Orechovom bola škola v budove poniže kostola, kde bola potom škôlka.

V Zamarovciach bola škola v budove na západnej strane hlavnej cesty, kde bola potom škôlka.

V Trenčianskych Biskupiciach bola škola v rožnom dome hneď za rampami vpravo (oproti kaplnke). Mala 1. až 4. ročník základnej školy, v budove bola jediná učebňa a byt učiteľa - správcu, bola to "dvojtriedka", v ktorej sa učilo na dve smeny (rannú a poobedňajšiu) - v jednej smene jeden učiteľ učil 1. a 3. ročník, v druhej smene učil 2. a 4. ročník.

Úvoda (správne maďarsky "óvoda") = materská škola v čase R-U monarchie, na Legionárskej ul., malý domček povyše Oppeltovej paplónárne, neskôr tam bol Stavoprojekt, potom vojsko.

Materská škola za 1.ČSR bola na Ďurčekovej ulici, potom tam bola stredná zdravotná škola.

Bočekov čiže Učiteľský internát - pri hrádzi poniže cestného mosta.

Konvikt (jezuitský) čiže Convictum nobilium, alebo Poppelov dom, alebo Toskánske kasárne, tu bola aj Sternova potom Polákova kaviareň a iné, zboku (vo Farskej ul.) bolo kino Bioscop Apolllo = budova na rohu hlavného námestia a Farskej ulice, zbúraná 1937 a na jej mieste postavená budova Mestskej sporiteľne s kinom Metro.

Katolícky konvikt - na hlavnom námestí, oproti kinu Metro, v čase 1.ČSR aj 1.SR, viedol ho rektor piaristov Jozef Branecký až do prechodu frontu 1945. Potom to bol "III. chlapčenský internát". Katolícky konvikt bol povyše budovy kláštora piaristov, táto budova spolu so susednou (povyše) vyhorela v noci v dec. 1951, zhorenisko zbúrali v r. 1952. Potom tu bolo provizórium = drevené pódium prístupné z námestia, za ním v hĺbke pozemku priestor využívaný na (drobné divadelné) predstavenia pod holým nebom. V r. 1961 tu na piaristickom pozemku štát postavil budovu lekárne (v prevádzke od feb. 1962) s bytmi na poschodí. Lekáreň vysťahovali krátko po r. 2000, viac rokov to bolo prázdne, potom tam umiestnili mestské informačné stredisko.

Internát Zdravotnej školy - na Električnej ulici (býv. "hotel" Biela ruža stolára Barteka) aj na Piaristickej ulici (býv. internát Živeny, cez vojnu Gestapo) kde okolo 2012 zhorela strecha a dlho bola neopravená.

Internát či slobodáreň Meriny pri merináckej zátačke (v pokračovaní Štefánikovej (vtedy SNP) ulice severovýchodným smerom) pri výstavisku Pod Sokolicami.

Internát Pozemných stavieb bol v tomže odbornom učilišti na Pionierskej (Mládežníckej) ulici na hornej Sihoti.

Detský domov pri malom nádraží - budova spred 2. svet. Vojny.

Detské mestečko Zlatovce - postavené po 1968 na západnom okraji Zlatoviec.

Internát či slobodáreň Odevy - západne za továrňou, niekoľko budov.

Slobodáreň Konštrukty - západne za budovou Konštrukty, na južnej strane Smetanovej ulice, dve samostatné budovy (postavené postupne) oddelené Švermovou ulicou.

Schanerova slobodáreň pre zamestnancov - v továrenskom komplexe, na rohu ulíc Ďurčekova a Horný šanec, v období tridsiatych a štyridsiatych rokov.

Aj keď niečo bolo zverejnené, téma trenčianskych škôl by si zaslúžila podrobnejšie spracovanie, a to nielen po stránke organizačnej, ale hlavne čo sa týka umiestnenia, budov a časových období.

1. ZDŠ - Hasičská ul. , zriadená krátko po fronte (1945), hovorili jej aj "Ábelova" škola (podľa riaditeľa Gustava Abela; potom riaditeľka Anna Letašiová), v budove postavenej okolo r. 1900 pôvodne pre Magyar királyi adóhivatal = Uhorský kráľovský daňový úrad, teraz (2012) v budove je detské oddelenie verejnej knižnice.

2. ZDŠ - Pionierska ul. (potom Študentská ul.) - na hornej Sihoti pri Váhu hneď pri hrádzi, povyše mosta na ostrov, postavená v r. 1954-1955 podľa návrhu architekta Miloša Chorváta; po r. 1989 škola bola zrušená pre nedostatok žiakov a jej budovu teraz (2012) používa trenčianska vysoká škola nazvaná po A. Dubčekovi = TNUAD.

3. ZDŠ - tzv. Sýkorova, na ul. 1. mája, pôvodne ul. Slobody.
Rožná budova (západná, najbližšia ku Váhu) na rohu ulice Slobody (neskôr ulica 1.mája) a ulice Piaristickej bola postavená v r. 1905 ako škola.
Od tejto budovy susedná východnejšia budova bola pôvodne postavená ako ľudová rádová škola, tzv. "sestričky" na ulici Slobody (potom ul. 1.mája), oproti Gymnáziu Ľudovíta Štúra.
Pofrontový (1945) riaditeľ školy Sýkora vraj bol partizán a rád hrával karty.
Teraz (2012) je tu cirkevná ZŠ a Pedagogicko- sociálna akadémia.

4. ZDŠ - teraz Veľkomoravská 12 (predtým ul. 9. mája), za mostami, pred Odevou, postavená po fronte (1945).

5. ZDŠ - Dlhé Hony 1, postavená v polovici päťdesiatych rokov, učiť sa v nej začalo 1. septembra 1956. (Istý čas sa ulica volala "Májového Povstania Českého Ľudu", skrátene ľudovo "MPČL", potom jej vrátili názov Dlhé hony, vychádzajúci z pradávneho katastrálneho pomenovania tohoto miesta).

6. ZDŠ - Bezručova ul. 66 (pri cintoríne). Učiť sa v nej začalo 1. septembra 1965. Prvý a dlhoročný riaditeľ bol pán Martinko.

7. ZDŠ - na Hodžovej ul. 37. Učiť sa tu začalo zhruba v druhej polovici šesťdesiatych rokov.

8. ZDŠ - Juh I (pod Brezinou), (zrejme Saratovská, 18 tried, výstavba od r. 1977). Neskôr sa 8.ZDŠ stala samostatnou organizačnou jednotkou terajšej ZŠ Laca Novomeského, s ktorou sa spojila a teda zanikla ako samostatná škola.

9. ZDŠ - Juh I (pod Brezinou), ul. Laca Novomeského 10.

ZDŠ - Juh II (Východná 9, dole pri potoku).

ZDŠ ulica Na Dolinách číslo 27, súčasť Detského mestečka v Zlatovciach, budova postavená v r. 1973 - 1974, dvojpodlažná, 18 triedna, s telocvičňou15x30m, s vnútorným plaveckým bazénom 10,5x25m, podľa návrhu Ing.arch. Petra Brtku.

Športová škola
Organizačné základy športovej školy boli založené v r. 1978 na 4.ZDŠ na dnešnej Veľkomoravskej (vtedy 9. mája) ulici, zrejme ako samostatné triedy na spomenutej 4.ZDŠ. Športová škola vznikla (organizačne sa osamostatnila) v r. 1982 v súvislosti s pribratím gymnaziálnych tried. Pre administratívu využívala priestory v budove Bočekovho internátu pri cestnom moste. Športová škola mala učebne v budove stavbárskeho učilišťa (dostavané 1951) na Sihoti na ulici Štátnych pracovných záloh (predtým a potom Golianova). Športoviská sa využívali rôzne, podľa druhu športu. Športová škola sa presunula na terajšie miesto (za mostami) do dovtedajšej budovy Texing okolo r. 1992.

Stredná priemyselná škola stavebná (SPŠS) - za mostami.
Organizačne bola škola zriadená od septembra 1961 v Novom Meste n.V., ale od septembra 1962 už bola v Trenčíne; od januára 1966 do r. 1970 za mostami postavili škole novú budovu vrátane telocvine a plaveckého bazéna 12x25m s hĺbkou 1,1 až 1,8m, s piatimi plaveckými dráhami. Vyučovanie v nej začalo 1.9.1970 v 16 triedach, (asi 2) odborných učebniach, laboratóriách, dielňach; počet učební sa neskoršou prístavbou zvýšil v r. 1978/79 až na 23 tried.

Stredná priemyselná škola odevná (SPŠO) - za mostami.
Škola začínala v budove kláštora piaristov na trenianskom hlavnom námestí. Za mostami po r. 1961 začala výstavba novej budovy školy, ktorá bola kolaudovaná 1965/1966 (25.nov.1965 učebňová časť (zrejme 12 učební); 30.12.1965 telocvičňa; koncom januára 1966 dielne, administratíva, odborné učebne).
Od decembra 1965 sa za mostami staval nový 700 miestny stredoškolský internát, dokončený zrejme v r. 1970.

Stredná priemyselná škola poľnohospodárska bola krátky čas okolo r. 1965 v budove piaristov na námestí.

Stredné odborné učilište (SOU) na Jilemnického ul. (predtým Krížová ul.).

Odborné učilište (aj internát) Pozemných stavieb (spočiatku sa nazývalo učilište "Štátnych pracovných záloh" a tak sa menovala aj ulica, predtým aj potom Golianova, pretože Golianovci tu bývali v byte na boku veľkej budovy vojenského veliteľstva) na Pionierskej (neskôr Mládežníckej) ulici na hornej Sihoti. Budova bola postavená (ukončená) v r. 1951; v polovici šesťdesiatych rokov sa na jej škvárovom telocvičnom dvore ešte postavila telocvičňa (na Hurbanovej ul.); po r. 1989 budovu používa trenčianska vysoká škola nazvaná po A. Dubčekovi.

Hudobná škola bola na západnej strane Palackého ulice, na rohu oproti hotelu Tatra (Fränklov dom, postavený pred r. 1900). Neskôr bola v budove na západnom okraji parku, pri podjazde na Sihoť (budova postavená 1930 ako budova finančných úradov; za socializmu tu bola časť Okresného národného výboru), spolu s verejnou knižnicou (neskôr sa verejná knižnica vrátila späť do budovy na rohu ulíc Hviezdoslavova a Jaselská(predtým Banková)).

Barényiho trafika - pred piaristickým kostolom, južne od jeho vchodu na chodníku (pred piaristickým kostolom boli dve trafiky, druhá bola Jakubóczyho).

Bebej s flašinetom - oproti vchodu do budúcej obchodnej akadémie (ešte kým nestála). Idúc na vtedy ešte pustú hornú Sihoť, bolo to vľavo hneď za železničnými rampami (podjazd vtedy ešte nebol). Starý Bebej bol vraj legionár, bol beznohý. Flašinet bol stroj na mechanickú reprodukciu hudby podľa kartónových kariet, menší než skriňa, prenosný, poháňal sa ručne kľukou a hral muziku. Pán Slavo Kalný spomína aj na strelnicu Mateja Bebeja.

Búda na severnom okraji čerešňového sadu, pri spodku schodov vedúcich k hrobom zabitých v r. 1944-1945, niekedy tam predávali bufetový tovar (malinovky, cukríky, obložené žemle, keksy,...)

Fabušova trafika pred hotelom Janík, západne bokom od jeho vchodu.

Hevešiová - trafika v barakoch pri dolnom nádraží.

Jakubóczyho trafika (iný Jakubóczy než pri pošte) - pred piaristickým kostolom, južne od jeho vchodu, na chodníku.

Trafika Ľudovít Jeluš - na hlavnom námestí, poniže hlavnej pošty, na rohu v podchode na Palackého ulicu. Pán Jeluš bol legionár. Po fronte (1945) bol v trafike pán Jakubóczy, invalid na nohy, pohyboval sa na vozíku poháňanom rukami pedálmi s retiazkovým prevodom na kolesá, a jeho syn Vladko bol postihnutý od narodenia (narodili sme sa vedľa seba v ten istý deň v r. 1950, zomrel ako štyridsiatnik), obaja v trafike obsluhovali aj s pani Jakubóczyovou.

Kiosk na Brezine - pozrieť v časti Brezina.

Klčovej kiosk (trafika) - pred Vlachého hostincom, na chodníku.

Kovarčíkovej trafika - na Rázusovej ulici, oproti obchodnej akadémii, vpravo hneď podjazdom, dodnes je tam stánok s novinami.

Minarovjech trafika v Biskupiciach hneď za rampami pri kaplnke; pán Minarovjech bol vojnový invalid s odtrhnutým zápästím, ktorý býval v dome za železnicou (na západ).

Noskova búda (predtým pravdepodobne Halušková) - zelený kiosk, predaj novín a cigariet na Legionárskej ulici vľavo, pred križovatkou s dolným šáncom; pán Nosek mal ohromne silné okuliare, bol ročník okolo 1920.

Pouličný predaj pečených gaštanov (Maróóóńi !) Feldmann, Federová, Krausová, ...

Pouličný predaj zmrzliny - tzv. Turek - Juhoslovania: Rezep Rufatovič, Ťazim (Rasim), Idris, … - na bicykloch, ktoré vpredu namiesto riadítok mali drevenú skrinku na dvoch kolesách, v nej boli ľadom chladené (obvykle dve) porcelánové nádoby so zmrzlinou, zakryté deklom (spisovne: vekom). Zmrzlinu z nádoby zvláštnou naberačkou nabral a vložil zmrzlinovú polguľu na vrch oplátkového kornútka, stála jednu korunu za jeden kopček, kupoval sa jeden, alebo dva. Pozrieť tiež samostatný článok "Zmrzlinári starého Trenčína" na týchto stránkach.

Rotterová, predaj novín, pri kaplnke sv. Anny.

Tochtenka (Tochtenová) predaj cukríkov na nám. sv. Anny na chodníku, pred Cicuttovým domom.

Bulko (legionár) - trafika v Záblatí za železnicou, vstavaná do rodinného domu.

Amfiteáter mal byť po 2.SV na Brezine povyše Viteka tam, kde vznikla zväzarmovská strelnica; nepodarilo sa mi zistiť viac podrobností o amfiteátri, po vykonaných zemných prácach zjavne nebol dokončený.

Bočekove sady nad Cintorínskou ulicou. Než tam vznikla záhradkárska osada, po vojne to bolo voľne prístupné miesto, rástli tam orechy, medzi nimi bola tráva, ideálne miesto na nedeľné výlety celej našej početnej trojgeneračnej rodiny. Vrchom sa voľne dalo prejsť na cintorín.

Čerešňový sad (skrátene "Čerešňák") na Brezine medzi Tisovou vilou a hradom. Čerešňové stromy boli očíslované, zrejme sa prenajímali, ale nikto nám deťom nebránil ísť sa tam voľne najesť čerešní. Medzi stromami tráva, chodníky, lavičky. V r. 1958 tu robili archeologické sondy, po ktorých zostali nezasypané jamy. Časom (povedzme v 70. rokoch) sa čerešňový sad prestal udržiavať, čerešne boli už staré, bolo ich čoraz menej, namiesto nich sa začali objavovať iné stromy. Škoda.

Dušové doliny v odľahlej časti Breziny, od Kiosku smerom k Soblahovu. Je to starý názov (v množnom čísle) rešpektovaný aj v čase maďarizácie.

Farské schody od južného konca hlavného námestia po dom kostolníka a organistu pri farskom kostole.

Halalovka - lesík medzi Brezinou a Soblahovom.

Jazero vzniklo pri výstavbe vodného diela na Váhu (ukončené 1956), kedy vznikol dovtedy nejestvujúci ostrov od Kočkoviec po Trenčín, medzi "starým Váhom" a "kanálom". Jazero bolo na ostrove, neďaleko elektrárne "Skalka" (Trenčín). Jazero rozšírili juhozápadným smerom asi na dvojnásobnú plochu niekedy azda okolo r. 1980?

Kiosk na Brezine - vykradnutý koncom 50. rokov ((TiV)), aj okolo r. 1970; koncom 70. rokov zbúraný a na jeho mieste postavený murovaný "hotel Brezina", aj ten už nefunguje.

Ostrov vznikol medzi "starým Váhom" a "kanálom" pri výstavbe vodného diela na Váhu (ukončené 1956), dovtedy nejestvoval.

Piaristické záhrady v priestore neskoršej Piaristickej ulice a jej okolia, tamojšia výstavba na ieste piaristických záhrad začala okolo r. 1900.

Priekopy - starý historický názov dlhej ulice a okolia, od odbočenia z Legionárskej ul., popod Brezinu, až celkom hore pod terajšie sídlisko Juh I.

Sokolica = skalný masív nad Štefánikovou ulicou, je to starý historický názov, rešpektovaný aj v časoch maďarizácie, len teraz od neho nepochopiteľne bočia. Vyhliadkové miesto zo Sokolice je nad ohybom Štefánikovej ulice.

Staré jarmočnisko na neskoršom sídlisku Noviny ((TiV)), býval tam kedysi dobytčí trh.

Staré sady - ulica pozdĺž Bánovskej železnice, poniže mosta (poniže Bočekovho internátu).

Svinská jama na okraji Breziny, kde sa odbočuje z už stúpajúcej časti ulice Priekopy.

Šranky (z nemeckého die Schranke), údajne tiež "reinštangle" (vraj z nemeckého firemného názvu Rheinstahl) ((TiV)).

Tanečné kolo - na okraji Breziny, nad zákrutou ulice Priekopy, povyše Vašíčka či býv. Weilovej tehelne; bývalo to milé miesto v tieni borovíc (dodnes sú tam a vidno ich z diaľky), neveľká plošinka v svahu, kde mládež medzi vojnami tancovávala za sprievodu harmoniky.

Tisova vila - pozrieť v časti Domy.

Ucsnai pihenő = odpočiváreň a vyhliadka na Brezine, na kopčeku vedľa cesty medzi Čerešňovým sadom a Kioskom postavené v čase, keď ešte dookola nebol les, takže bolo vidieť na Tiberghienku s okolím. Zrejme to dal postaviť starosta mesta Ucsnai, a meno je podľa neho. Neskôr vedľa (azda po 1945) postavili stožiar s výstražným osvetlením pre letadlá, niečo po r. 2000(?) stožiar zdemontovali.

Vašíčkove role - pod terajším sídliskom Juh, vpravo nad stúpajúcou časťou ulice Priekopy, severne od Bočekovho sadu. Viktor Vašíček, bezdetný bohatý gazda, býval (aj s bratom) v dome na ulici Priekopy povyše jej križovatky s Cintorínskou ulicou.

Zbojnícka jaskyňa - v skalnom masíve Sokolica, nad Štefánikovou ulicou; V r. 1852 ju Stárek uvádza ako Räuberhölle.

Rakúsko - Uhorsko (R-U) stredoeurópsky mnohonárodnostný jednotný štát na čele s panovníkom (monarchia) a hlavným mestom Viedeň, do ktorého patril aj Trenčín Od r. 1867 bol vnútorne rozdelený na Rakúsko (tzv. Predlitavsko) a Uhorsko (tzv. Zalitavsko) so spoločným panovníkom, vojskom, menou, vonkajšími hranicami, ale odlišnosťami v práve, a i.

Československá republika, pôvodne Česko - Slovenská republika (tzv. Prvá ČSR) = 1918 - 1938 (prezidenti Masaryk, Beneš).

Česko - Slovenská republika (tzv. Druhá ČSR) = 1938 - 1939 (prezident Hácha; po uzákonení autonómie Slovenskej krajiny vyhlásenej 6.10.1938).

Slovenská republika (pre odlíšenie Prvá SR, tiež 1.SR) = 1939 - 1945 (prezident Tiso).

Československá republika (tzv. Tretia ČSR) = 1945 - 1948 (prezident Beneš).

Československá republika (ľudovo-demokratická) = 1948 - 1960 (prezidenti Gottwald, Zápotocký).

Československá socialistická republika (ČSSR) = 1960 - 1989 (prezidenti Novotný, Svoboda, Husák).

Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR) = 1990 - 1992 (prezident Havel).

Slovenská republika (pre odlíšenie Druhá SR, tiež 2.SR) = od 1993 (prezidenti Kováč, Schuster, Gašparovič, Kiska, ...).

Spartakiády (boli výraznými časovými predelmi):

1948 11. sokolský zlet = posledný, jeho nástupcom boli spartakiády

1955, jún 23. = spartakiáda (zahájenie 26.2.1955)

1960 spartakiáda

1965 spartakiáda

(1970 spartakiáda vynechaná)

1975 spartakiáda

1980 spartakiáda

1985 spartakiáda

1990 spartakiáda bola prípravovaná, ale v Slovensku sa nekonala.

Zjazdy Komunistickej strany:

boli v tom čase dôležitými medzníkmi v oficiálnych textoch, až do takej miery, že sa uvádzali ako časové určenie namiesto rokov; aj päťročnice sa takto používali. Preto ich tu uvádzam, aby sa takéto dnes už nič nehovoriace staré časové údaje dali previesť do rokov.

Ustanovujúci zjazd KSČ 1921

Zlučovací zjazd KSČ 1921

1. zjazd KSČ 1923

2. zjazd KSČ 1924

3. zjazd KSČ 1925

4. zjazd KSČ 1927

5. zjazd KSČ 1929

6. zjazd KSČ 1931

7. zjazd KSČ 1936

8. zjazd KSČ 1946

9. zjazd KSČ 1949

10. zjazd KSČ 1954

11. zjazd KSČ 1958

12. zjazd KSČ 1962

13. zjazd KSČ 1966

14. mimoriadny zjazd KSČ (Vysočanský) 22. aug. 1968

14. zjazd KSČ 1971

15. zjazd KSČ 1976

16. zjazd KSČ 1981

17. zjazd KSČ 1986

18. mimoriadny zjazd KSČ 20. až 21. dec. 1989

Politický výkonný výbor ÚV KSČ 1990 08.01.1990

18. zjazd KSČS 3. až 4. nov. 1990

Zjazdy Komunistickej strany Slovenska (KSS) sa konali až od r. 1945, dva boli číslované (9. v r. 1950, 10. v r. 1953) a ostatné nečíslované; konali sa obvykle krátko pred zjazdom KSČ.

Päťročnice:

1947-1948 dvojročný plán výroby

1949-1953 prvý päťročný plán (1. 5RP)

1954-1955 prechodné roky po menovej reforme (bola 1.6.1953 )

1956-1960 druhý päťročný plán (2. 5RP)

1961-1965 tretí päťročný plán (3. 5RP)

1966-1970 štvrtý päťročný plán (4. 5RP)

1971-1975 piaty päťročný plán (5. 5RP)

1976-1980 šiesty päťročný plán (6. 5RP)

1981-1985 siedmy päťročný plán (7. 5RP)

1986-1990 ôsmy päťročný plán (8. 5RP).

Akcia "B" (byty) = v rokoch 1952-1953, vysťahovanie režimu nepohodlných osôb s rodinami z miest do odľahlých vzdialených dedín - z Trenčína takto vysťahovali rodinu Baarových, dcéra Ing. G. Dohnányho vyd. Arnoldová v Nitre, opát Misz z bytu v sporiteľni, Branecký 1959, ...

Akcia "Z" = výstavba verejných zariadení uskutočnená (prinajmenej zčasti) svojpomocne brigádnicky, viac či menej dobrovoľne. Občania (niekedy aj závody) poskytli zadarmo pracovnú silu, neraz si na to brali dovolenku, neskôr sa často pracovalo v nedeľu. Materiál, zariadenie a odborníkov zaplatili národné výbory (MNV, ONV), niekedy takto vypomohli závody. Akcie Z organizovali národné výbory. Účasť na akcii Z bola niekedy podmienkou poskytnutia určitých verejných služieb, napr. ak rodičia chceli škôlku pre svoje dieťa, museli odpracovať istý počet hodín na akcii Z. Tento druh výstavby sa týkal skôr menšej výstavby napr. škôlky, jasle, detské ihriská, ale tiež aj školy, obchody, kultúrne domy, futbalové štadióny, domy smútku, márnice, požiarne zbrojnice, autobusové čakárne, inžinierske siete. Hoci svojpomocná práca na obnove zničeného začala hneď po prechode frontu 1945, akcie Z sa pod týmto názvom začali organizovať koncom 50. rokov, vraj v r. 1959 vyšlo súvisiace vládne nariadenie a v r. 1960 vyhláška ministerstva financií. Neskôr sa plánovalo v akciách "Z" pokryť 30% nákladov bezplatnou svojpomocnou prácou, zvyšných 70% sa malo zaplatiť a celkové náklady nemali prekročiť dva milióny korún, preto sa niektoré väčšie stavby rozdeľovali. Akcie "Z" dosiahli svoj vrchol na prelome 60. a 70. rokov. Neskôr ochota ľudí začala klesať. Nikde sa neuvádza oficiálne pôvod písmena "Z", obvykle sa odvádza od slova "zveľaďovanie" alebo ironicky "zadarmo".

Alegorický voz - plošina auta s trojrozmernou propagandistickou výzdobou, častá v povojnových masových sprievodoch, napríklad na 1. mája.

Bony - tuzexové koruny, papierové poukážky, ktoré štát dával občanom za ich cudziu menu, ktorú im zobral (lebo im ju zakázal vlastniť). Boli to prípady, keď občanovi prišli z kapitalistického zahraničia peniaze v cudzej mene. Bony existovali počas trvania socializmu až do konca (viac desaťročí) a občania medzi sebou s bonmi (nedovolene) obchodovali. Za jeden bon boli spočiatku tri Kčs (koruny), neskôr sa cena dlho držala na 5 až 7 Kčs. S bonami sa dalo platiť len v obchodoch Tuzex. Bola skupina ľudí, ktorá sa živila nedovoleným obchodovaním s bonmi ("šmelinári"), štát ich pravdaže trestal, ale dokázali takto prísť k veľkému majetku. Mnohí z nich sa dobre uplatnili po r. 1989, lebo už mali vypestovaného podnikateľského ducha a styky.

Colné a devízové vyhlásenie - tlačivo, ktoré občan musel predložiť na potvrdenie pri výjazde do cudziny a odovzdať pri návrate, uvádzal tam hotovosť (peniaze) v cudzej mene a cennejšie predmety.

Desaťminútovka - krátka schôdza osadenstva či pracovného kolektívu (napr. zamestnancov na pracovisku), kde určená osoba podala výklad propagandistickej aktuality, často to bolo prečítanie článku z novín.

Devízový prísľub - doklad od Štátnej banky Československej (ŠBČS), že občanovi predá-vymení určité množstvo zahraničnej meny. Bola to podmienka pre získanie jednorazovej výjazdnej doložky do kapitalistického štátu.

Dni ruskej kuchyne - populárna akcia v niektorých reštauráciách, na jeseň, súvisela s výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), organizačne cez Zväz Československo Sovietskeho priateľstva (ZČSSP), aj s určitým cenovým zvýhodnením, na jedálnom lístku boli ruské jedlá.

Dom osvety - kultúrna a propagačná ustanovizeň na rôznych úrovniach a s premenlivými názvami.
Okresný dom osvety, neskôr Okresné osvetové stredisko, jestvoval už v 50. rokoch.
(Mestský) Dom osvety jestvoval možno celé obdobie socializmu.
Priestorove jestvovali v budove tzv. Kina Hviezda (pôv. katolícky kultúrny dom) na (teraz) Pribinovej ulici, a (s prístupom cez to známe široké schodisko) v býv. kine Bio Zora v prechode medzi sochou sv. Trojice na hlavnom námestí a Palackého ulicou.

Výrobno-hospodárska jednotka (VHJ) bola skupina výrobných podnikov jednoho výrobného odvetvia samostatne hospodáriaca a jednotne riadená Generálnym riaditeľstvom (GR).
Celoštátne pôsobiace VHJ vznikli v Čechách už 1. 4. 1958 (zák. 51/1955 Sb., 67/1958 Sb.).
V Slovensku vznikli VHJ po zriadení Slovenskej socialistickej republiky (SSR, od 1969), teda jestvovali zhruba v dvoch desaťročiach 1970 - 1990, boli to VHJ: Ceva Trenčín (cementárne a vápenky), Slovakotex Trenčín (textilný a odevný priemysel), Tatrasklo Trnava (sklársky priemysel), Ogako Partizánske (obuvnícky priemysel).
(Poznámka niekdajšieho riadiaceho pracovníka na GR v SSR:) Vnútri VHJ bolo možné prostriedky prerozdeľovať a pomôcť prechodne slabšiemu podniku v záujme celku. Po r. 1989 musí to bremeno zodpovednosti niesť každý sám, čo nebýva ľahké. Po r. 1989 pod tlakom nových spoločenských a ekonomických podmienok boli zrušené zákonom č. 88/1988 všetky výrobno-hospodárske jednotky aj ich generálne riaditeľstvá. Vytvoril sa nový riadiaci smer z ministerstva na jednotlivé podniky. Táto zmena však bola v značnej miere formálna, bez väčšieho vplyvu na pružnosť riadenia, hoci práve to malo byť jej hlavným zmyslom. VHJ boli premenované na štátne podniky a dovtedajšie národné podniky sa stali odborovými podnikmi na úrovni odštepných závodov. Tento systém priniesol nespokojnosť výrobných podnikov, pretože priama podriadenosť štátnemu podniku im priniesla menšie právomoci a väčšiu závislosť na administratívnom aparáte. Zaviedla sa tiež tzv. demokratická voľba riaditeľa podniku zamestnancami alebo zamestnaneckou radou, čo tiež vnieslo do vzťahov medzi výrobnými podnikmi viac komplikácií ako úžitku. Tento nie dobrý stav mal riešiť nový zákon o štátnom podniku účinný od 1. mája 1990, ktorý vytvoril legislatívny rámec už pre samostatné rozhodovanie podnikov v oblasti nákupu surovín na výrobu a predaj vlastných výrobkov. Sľubný samostatný rozvoj výrobných podnikov však zastavila etapa prevodu majetku štátu na právnické alebo fyzické osoby (tzv. veľká privatizácia). Administratívne štátne podniky bez výrobnej základne boli postupne od leta 1991 zrušené bez likvidácie. Administratívne budovy prešli do vlastníctva štátu. Nastúpila etapa privatizácie majetku štátu. Výrobné podniky sa osamostatnili, niektoré v nových podmienkach obstáli a prežili, iné nie.

Izba revolučných tradícií - v niektorých väčších podnikoch čosi ako malé múzeum. Ich obdoba vo vojenských útvaroch bola Politicko - výchovní světnice (zaužívaná skratka PVS, ktorú každý poznal; v armáde sa prevažne prednostne používala čeština), ktorá sa používala aj ako klubovňa.

Jarné upratovanie - na jar mestom závodom poriadaná (neplatená) brigáda občanov na upratanie verejných či spoločných priestranstiev aj vnútorných priestorov.

Jazyková škola - viacročné ucelené kurzy jazykov; v Trenčíne to jestvovalo (organizačne aj v učebniach) pri Strednej všeobecnovzdelávacej škole.

Komunálne služby - samostatná organizácia mestského hospodárstva a služieb v období socializmu (upratovanie, odpadky, plaváreň, čistiarne, holičstvá a kaderníctva, …). Začiatkom a koncom existencie bol názov trochu odlišný. Sídlili najskôr na výchdnom rohu križovatky ulíc Legionárska a Dolný šanec, potom na Palackého ulici pri jej severnom okraji.

Kontráš - pracovník kontrarozviedky (boli dve: ŠtB a vojenská (VKR), pôsobiaca vo vojenských útvaroch).

Kádrová rezerva - skupina vyhliadnutých pracovníkov v podniku, s ktorou sa počítalo pre budúce obsadzovanie uvoľnených funkcií. Niekedy prechádzali prípravou, napríklad cieľavedomým postupom cez nižšie funkcie, ale aj zaradením do VUML.

Limit - oprávnenie pre organizácie na nákup istého objemu výkonov alebo tovarov, ktorých výroba bola štátom plánovaná. Podniky museli plniť záväzné úlohy štátneho plánu a obvykle im už nezvýšila kapacita na voľné obchodovanie. Preto ak chcela organizácia napr. kúpiť stroj (napr. žeriav), peniaze jej nestačili, lebo bez štátom prideleného limitu mu výrobca stroj nepredal. Podobne to bolo napr. s kapacitami pre výstavbu.

Ľudová škola umenia (ĽŠU) - viacročné ucelené kurzy hudobné či výtvarné, v samostatnej organizačnej forme; hudobná škola bola v rožnom (Fränklovom) dome kde ústi Palackého ulica do (niekdajšieho Marca Aurelia, potom Ľudových milícií) námestíčka pred hotelom Tatra.

Mesiac česko-slovensko - sovietskeho priateľstva (ČSSP) - bol na jeseň na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), organizoval ho Zväz Československo Sovietskeho priateľstva (ZČSSP), poriadal rôzne kultúrne podujatia, napr. Týždeň ruského filmu, vedomostné súťaže, napr. "Čo vieš o Sovietskom zväze", lampiónové sprievody školských žiakov, ... V Trenčíne bol v roku 1981 zriadený "Dom československo - sovietskeho priateľstva" s celoročnou prevádzkou, v priestoroch domu na hlavnom námestí (na jeho východnej strane), ktorý bol vo vlastníctve mesta (kde bol obchod Zdravotnícke potreby); na prízemí aj na poschodí domu boli administratívne miestnosti a dve väčšie miestnosti, v ktorých sa poriadali prednášky a výstavy.

Multiservis - služba národného podniku Tesla (vyrábal televízory), bol to prenájom (vrátane prípadných opráv) televízora za mesačné splátky (niečo cez 100 Kčs) na asi 4 roky, po splatení sa televízor stal vlastníctvom občana.

Národná fronta - organizacia zastrešujúca v r. 1945 - 1990 všetky politické strany (Komunistická strana, Strana slobody, Strana slovenskej obrody), tiež všetky spoločenské organizácie.

Národné výbory: miestne (MNV), od r. 1961 aj mestské (MsNV), okresné (ONV), krajské (KNV) boli inštitúcie riadenia štátu na príslušných úrovniach plošného členenia štátu. Po fronte (1945) v Trenčíne bolo MNV, od 1961 do asi 1990 bolo MsNV, potom Mestský úrad.

Nástenka - na stene (vo výške očí) zavesená tabuľa s (špendlíkmi) pripevnenými (z novín vystrihnutými) článkami a obrázkami propagandistického obsahu, ktoré sa z času na čas obmieňali. Bývali veľmi rozšírené najmä na školách (býval určený nástenkár v každej triede), ale aj v závodoch či inštitúciách. Typická nástenka bol obdĺžnikový rám (veľkosti plus/mínus jeden meter) z drevených latiek (jednoduchý, nie ako na obrazoch) vyplnený hrubšou doskou z mäkkšieho materiálu (spravidla bledo-žlto-hnedý)

Poradovníky či už oficiálne (napr. na autá) alebo neoficiálne (napr. na nábytok) boli na nákup niektorých nedostatkových tovarov pre obyčajných občanov. Okrem poradovníkov sa používalo sprostredkovanie kúpy za protislužbu alebo za peniaze, takže často sa nie kupovalo, ale zháňalo. K tomu patrili (niekedy veľmi dlhé - aj desiatky ľudí) rady pred obchodmi - čakalo sa na očakávaný dovoz tovaru (mäso, ovocie, ale aj čerstvý chlieb, toaletný papier, ...) a následne na kúpu cez pult, alebo na košík v samoobsluhe. Veľa tovarov aj služieb sa zabezpečovalo vlastnými silami a svojpomocne, dnes (2015) by to vyznievalo priam komicky a už by to dokázal iba menší okruh ľudí.

Rozkulačovanie bolo po r. 1948 násilné presídľovanie tých gazdov, ktorí neplnili kontingenty, čo bolo predpísané odovzdávanie poľnohospodárskych výrobkov, určené na verejné zásobovanie obvateľstva potravinami.

Sazka, Športka, neskôr aj Mates (Malé televizní sázení) - hazardné hry organizované (socialistickým) štátom. V zberni občan podal tiket s vyznačením očakávaných výsledkov budúcich definovaných športových stretnutí alebo losovaní príslušného (spravidla každotýžňového) kola, zaplatil poplatok a dostal potvrdenie. Výsledky boli verejne oznamované (noviny, rozhlas, televízia, vývesky v zberniach). Na výhry išla polovica vkladov.

SNP Slovenské národné povstanie (1944) tento názov vznikol až dodatočne; napr. A. Dubček, sám účastník SNP, vo svojich pamätiach používa názov "Povstanie".

Sviatky za socializmu (dni pracovného pokoja):
1. január = Nový rok
28.február = Víťazný Február čiže Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu,
8.marec = Medzinárodný deň žien, Veľkonočný pondelok (pohyblivý sviatok),
1.máj = sviatok pracujúcich,
9.máj = koniec 2. svetovej vojny,
29.august = Slovenské národné povstanie (SNP),
7.november = Veľká októbrová socialistická revolúcia,
25.+26.december = prvý a druhý sviatok Vianočný

Tuzex - zvláštne obchody v niekoľkých veľkých mestách. Bol v nich tovar len zahraničný (výnimočne tuzemský exportný) a platilo sa len tuzexovými poukážkami (tzv. "bony"). Tovar bol spotrebný, potraviny, textil, technika, ale aj autá. Tuzexový tovar sa považoval za luxus.

Umiestnenka - štátom pridelené povinné pracovné miesto po absolvovaní (vysokej) školy na základe vládneho nariadenia č.20/1952 Zb. a 56/1953 Zb. Umiestnenky zanikli azda okolo r. 1968.

Viazané vklady - Po fronte (1945) sa na Slovensku vyskytovalo 5 druhov peňažných mien. Peniaze v dovtedajšej (1939-1945) slovenskej mene (Koruna slovenská, v skratke Ks) prestali platiť, ale občan si ich mohol uložiť v peňažnom ústave ako viazaný vklad (od 1.11.1945), z ktorého mu štát na žiadosť povolil výplatu v novej mene len v mimoriadnych prípadoch (napr. na štúdium, zdravotné dôvody, a pod.). Toto aj s likvidáciou iných aktív (napr. cenné papiere) sa organizovalo cez Likvidačný fond menový (zriadený 07.1947). Všetko nevyplatené prepadlo pri mene peňazí 1.6.1953 bez náhrady.

VUML (=Večerná univerzita Marxizmu - Leninizmu) - vzdelávanie vybraných členov KSČ aj nestraníkov - funkcionárov, ak kádrových rezerv. Bolo organizované popri bežnom zamestnaní, často v sobotu. Absolvovanie bolo predpokladom pre postup do vyšších funkcií.

Výjazdná doložka - (k cestovnému pasu) - pečiatka do pasu, alebo do pasu vložený lístok, bola buď trvalá (do socialistických štátov) alebo jednorazová (do kapitalistickej cudziny).

Základná vojenská služba - trvala dva roky, ale pre absolventov Vojenských katedier vysokých škôl trvala len rok. Na vysokých školách sa vyučovala Vojenská príprava dva školské roky (+ 2 prázdninové jednomesačné sústredenia), vždy jeden celý deň v týždni, v osobitných vojenských uniformách. ZVS sa slúžila v okrese, ktorý nesmel susediť s okresom trvalého bydliska vojaka. Obvykle Slováci slúžili v Čechách a naopak.

Zbor národnej bezpečnosti (skratka ZNB, predtým SNB) - pozostával z dvoch zložiek:
- Verejná bezpečnosť (VB) s príslušníkmi v rovnošatách najskôr modrých súkených, potom približne od r. 1960 zelených; s rozvojom automobilizmu sa vnútorne vyčlenili dopraváci.
- Štátna bezpečnosť (ŠtB)

Tzv. "Dvestopäťdesiatpäťka " (255) bolo označenie pre príjemcov výhod, ktoré Zákon č. 255/1946 Sb. priznal osobe uznanej ako „účastník národného boja za slobodu“ (1939-1945) rozsiahle prednosti, vrátane udeľovania (každomesačných finančných) podpôr, ďalej úľavy pri štúdiu(!!), vyhradili pre nich polovicu služobných miest a prednostné právo na umiestnenie, zrušil im obmedzenia veku a kvalifikácie, pričom práva po zomretých prechádzajú na blízkych pozostalých.
Obdobne už zákony 462/1919 Sb. aj 76/1922 Sb. dávali výhody legionárom.

Brauza čiže šumienka - v papieriku zabalené dve tabletky (biela a červená) - napľuli sme medzi ne a pošúchali ich jednu o druhú, šumelo to a urobilo kyslosladkú penu, ktorú sme lízali; normálne to bolo určené na vhodenie do poháry vody, z čoho po vyšumení vznikol farebný (často žltkastý) sladkokyslý nápoj. Neskôr už boli šumienky práškové. Starší ľudia si šumienku zarábali sami - do vody pridali sódu bikarbónu, k tomu priliali trochu octu a už to šumelo...

Cukrkandel - tvrdý tmavohnedý cukor, predával sa na váhu - predavač odsekol z veľkej hrudy koľko si zákazník žiadal.

Japonka - železný dvojkolesový vozík s okrúhlym dnom, používaný v stavebníctve na prepravu malty a betónu, vyprazdňoval sa vyklopením.

Kornút stočený z baliaceho papiera bol bežnou formou balenia menšieho množstva. Väčšie množstvo sypkého tovaru sa balilo do papierových vriec, bežné boli jedno-, dvoj, aj viackilové papierové vrecia. Tovary sa v predajni navažovali lopatkou do papierového vreca z veľkého balenia (veľké vrece), ktorá bolo postavené na podlahe predajne. Takto sa bežne predávala múka, cukor. Maloobchodné (jednokilové...) balenia začali do predajní prichádzať až okolo r. 1960, keď sa rozšíril predaj samoobslužným spôsobom.

Krachelka - sódová voda v sklenej fľaške asi 3 dcl, po otvorení prudko šumela bublinkami. Fľaška bývala pred 2SV uzavretá sklenenou guľkou dosadajúcou zvnútra na gumové tesnenie v zápichu hrdla, otvorila sa zatlačením guľky dovnútra fľaše. Neskôr sa fľaška uzatvárala porcelánovou čiapkou s gumovým tesnením, zavesenou o fľašku zaklápateľným drôtovým uzáverom. V cukrárňach bývala čapovaná sóda za 5 hal., ale vodu nám deťom vždy dali zadarmo, keď sme smädní vbehli dnu a vypýtali sme si. Sóda sa predtým predávala aj vo väčších fľašiach s kovovým dávkovacím uzáverom.

Mlieko sa čapovalo do prinesenej kondvičky, dlho len kovovej alebo neskôr plastovej, liter stál 1,9 Kčs.; až okolo r. 1960 sa začalo predávať v jednolitrových sklených fľašiach so staniolovým uzáverom, okolo r. 1965 sa objavilo aj plnotučné (3%) mlieko (pre odlíšenie s fialovou farbou staniolového uzáveru), okolo r. 1970 sa už predávalo aj v plastových priesvitných vreckách. Nízkotučné (0,5%) mlieko nebývalo.

Maslo bývalo za socializmu len v štvrťkilovom balení, dva druhy: výberové (s červeným textom na staniolovom obale) tzv. "jednotka" za 12,- Kčs, a "obyčajné" čiže "dvojka" za 10,- Kčs. Bežne sa predávala aj polovica balenia, tomu množstvu sa hovorilo "osminka" (rozumieť osmina kilogramu). Okolo r. 1960 sa krátky čas predávalo aj výborné ruské maslo, predavač odkrajoval potrebné množstvo z obrovskej hrudy.

Pukance - teplom expandované kukuričné zrná, predávali sa ako pochúťka, istý čas okolo r. 1989 aj na ulici (Marián M. na námestí oproti sv. Trojici).

Šmidlink (z nem. Schnittlauch = pažítka) nátierka z bryndze, pomletej červenej papriky a na drobno pokrájanej pažítky.

Turecký med - biely, sladký, tvrdý, s primiešanými hrozienkami, predával sa na váhu - predavač odsekol z veľkej hrudy koľko si zákazník žiadal.

Zemiakový cukor - tabuľka veľkosti zhruba desaťdekovej čokolády bola rozdelená na asi 5 políčok, ktoré predavač odlamoval a predával samostatne, jedno stálo tuším 20 halierov; býval biely a farebný.

Hobra = ľahká a mäkká jemne chlpatá doska zlisovaná z rozvoľnených drevených vláken, hrubá približne 15mm, takmer neohybná a ľahko lámavá, ťažko horľavá, používala sa na nástenky a v stavebníctve; akoby drevená plsť.

Heraklit = veľmi drsná doska z cementom zlepených drevených hoblín (širokých okolo 3mm), hrubá približne 15mm, používala sa v stavebníctve

Sololit = doska zo zlepených jemných drevených pilín, hrubá približne 5mm, typicky z jednej strany hladká, z druhej strany zdrsnená

Prešpán = papier tvrdený (v celom objeme) bakelitovou živicou, hrúbky okolo pol milimetra, ohybný ale pevný a veľmi (krátkodobo aj vode) odolný; používal sa typicky na pevnejšie spisové obaly (fascikle)

Pertinax = asi jeden milimeter alebo viac (až 5mm) hrubá platňa z papiera tvrdeného (v celom objeme) bakelitovou živicou, takmer neohybná a pevná a vode odolná; bol to konštrukčný materiál.

Texgumoid = asi jeden milimeter alebo viac (až 5mm, ba aj viac) hrubá platňa z vrstiev textilu tvrdená (v celom objeme) bakelitovou živicou, takmer neohybná a pevná a vode odolná; bol to konštrukčný materiál.

Umacart = pertinax s lesklou a farebne (ba aj grafickými vzorkami) upravenou (tenkou) povrchovou vrstvou.

Galalit = formaldehydom vytvrdená bielkovina, jedna z prvých "umelých hmôt", kedysi sa z nej vyrábali aj biliardové gule.

Futurit = nemecká "umelá hmota" po 1.SV, bývali z toho aj odznaky.

Čaje (o piatej) - tanečné večierky, módne po 2SV.

Pantalóny - nohavice.

Podobenka - fotografický portrét.

Prachanda - pomleté sušené hrušky, sladilo sa tým.

Skampolo - tričko.

Špacírštok - vychádzková palička.

Špacírka - vychádzka.

Štok - poschodie.

Strieľanie kľúčom - na jeden koniec špagáta sa za uško uviazal skriňový kľúč s dutinou, na druhý koniec klinec vhodnej veľkosti, na konci zatupený. Do dutiny kľúča sa vložili zo dve zoškrabané hlavičky zápaliek, na ne sa zastrčil klinec. Držiac túto labilnú kombináciu za prostriedok špagátika, rozmachom ruky sa klinec udrel o stenu, narazil na zápalkové hlavičky a buchlo to. Bola aj nebezpečnejšia kombinácia - namiesto špagáta gumička.

V starej žiackej knižke Jedenásťročnej strednej školy v Trenčíne z r. 1957, vo výňatku zo školského poriadku, v časti Pravidlá správania sa, Pravidlá pre zamedzenie nešťastí výbušninami, som našiel aj pravidlo: "Nebudem sa hrať s búchacími kľúčmi".

Vybíjaná

Kráľu kráľu daj vojačka

Na schovku

Vyklepaná

Zbojníci a žandári

Pouličné hry mojich chlapčenských rokov

Autor: Ing. Vojtech Tichý (9/2012)

Môj priateľ, Vojto Brabenec ma požiadal, aby som spísal svoje spomienky na rôzne hry, ktoré som sa hraval na ulici spolu s ostatnými chlapcami a dievčatmi. Tou ulicou bola vtedy slepá ulica K Dolnému nádražiu, terajšia Kuzmányho. Bolo to v rokoch 1949-1954. Bývalo nás na nej, a na dvoch uliciach do nej ústiacich, Moyzesovej a Kmeťovej, veľa dievčat a chlapcov. Pokúsim sa vymenovať aspoň priezviská, na ktoré sa pamätám: Chrmo, Gombík, Gazdík, Stolárik, Lysina, Baco, Líška, Ábel. Z iných ulíc si spomínam na Ruda a Mira Sekerášových a Tóna Urbánka (Nám. sv. Anny).

Hrávali sme sa tieto hry: okoboko, hlavičková, guličky, čiara, vybíjaná. Najintenzívnejším obdobím hier boli samozrejme školské prázdniny. Dievčatá sa zúčastňovali iba hier okoboko, žandár - zbojník, schovávaná, "na chytačku" a vybíjaná. K hrám žandár-zbojník a "schovávaná" sme využívali priestory skladu sena a okolia maštale p. Hoštáka, ktorý tu mal dva kone a voz s gumovými kolesami. Bol to povozník.

Teraz sa pokúsim popísať pravidlá uvedených hier ako som si ich zapamätal, čo nemusí byť však celkom presné. Pravidlá hier *schovávaná* (na schovávačku, moderne skrývačku) a *vybíjaná* vynechám, nakoľko tieto hry sa donedávna hrávali a možná ešte aj hrávajú. Moje deti ich koncom 70. rokov minulého storočia ešte hrávali. V základných a stredných školách sa hra *vybíjaná* hrala aj v rámci telocviku na školskom dvore.

U hry "na chytačku" boli zaujímavé riekanky pri "vypočítavaní", pri ktorom kto ostal posledný musel chytať ostatných. Pamätám si dobre jednu z nich: "Aka fuka fundaluka, funde kave keven duka, ak fuk fundaluk, funde kave keven duk". Píšem to "foneticky", a tak neviem ako by to bolo správne napísané. Ďalšia bola: "Eniky beniky kliky bé, hádali sa nemky dve, medzi nimi češka, uštipla ich bleška".

1. Okoboko.

Bola to loptová hra s gumenou loptou s priemerom aspoň 15 cm. Nedala sa zovrieť do päste a hádzanie s ňou tak bolo sťažené. Lopta sa položila do stredu ulice a okolo nej sa sklonili hráči s vystretými k nej rukami. Každý hráč si zvolil "meno", krorým bol názov nejakej krajiny, či štátu, ako Amerika, Kanada, Brazília a pod. Počet hráčov bol medzi 5 až 10. Jeden z hráčov hovoril: okoboko, okoboko,.....rôzne dlho, pričom vyslovanie slova zrýchľoval alebo spomaľoval, až vyslovil niektoré meno iného hráča. V tom okamžiku sa vymenovaný hráč musel dotknúť lopty a zvolať - stáť, a ostatní hráči sa snažili utiecť od lopty čo najďalej. Ak sa však ozvalo "stáť", každý musel naozaj ostať stáť v takej "polohe" v akej sa práve nachádzal pri utekaní od lopty. Mohol byť otočený k lopte tvárou, chrbátom, rozkročený a pod. "Poloha" bola dôležitá preto, lebo úlohou vymenovaného hráča bolo trafiť loptou nejakého stojaceho hráča, ktorý sa pritom nesmel pohnúť z miesta. Čo sa stalo s "trafeným hráčom" a kedy hra končila, si bohužiaľ už nepamätám.

2. Hlavičkovaná

Je to loptová hra a hrávala sa na ulici, hlinenom alebo trávnatom povrchu. Bola k nej treba dobrá gumená lopta o rôznom priemere. V tej dobe bol výber lôp v hračkárskom obchode veľký. Od jednofarebných až po pekne farebne vymaľované. Túžbou každého chlapca bolo mať vymaľovanú loptu a čo najväčšiu. Taká sa používala na "iné hry" s loptou i fotbal. Tie "iné hry" hrávali dievčatá.

Na hracom priestore, ktorého dĺžka sa určovala "od oka" alebo dohodou, sa na jeho koncoch vyznačili bránky. Používalo sa k tomu všetko čo bolo na blízku, hlavne kamene, tehly, handry, drevo, školské tašky, teplákové bundy, tričká. Šírka bránky bola dohodnutá a kontrolovaná, či je na strane súpera rovnako veľká, pretože vždy bola snaha ju o niečo si zúžiť. Tyče a brvno (výška, kde sa malo nachádzať) nebolo možné samozrejme určiť, čo bolo predmetom veľkých dohadovaní medzi súpermi a niekedy aj prizerajúcimi sa chalanmi a niekedy aj dievčatami.

Hru hrali jeden alebo dvaja hráči na každej strane ihriska. Hralo sa na góly a ten bol vtedy ak sa lopta dostala za bránkovú čiaru. Lopta sa do hry dostávala "hlavičkovaním", ktoré spočívalo v tom, že hráč si vyhodil loptu pred seba do vzduchu a potom, s čo najsilnejším úderom hlavy, sa ju snažil poslať za bránkovú čiaru súpera. Najlepšie bolo keď lopta smerovala do rohov bránky. Hralo sa do desať gólov a jestvovali aj pouličné turnaje v hlavičkovaní.

3. Guličky

Jedna z najobľúbenejších hier chlapčenských liet. K hre si bolo treba kúpiť hlinené guličky ( v Trenčíne v obchode "Ľuba", obchod s hračkami). Predávali sa farbené i nefarbené v plátených vreckách.

Hru mohli hrať dvaja až "n" hráčov ale obyčajne do 5 hráčov. Hracia plocha bola hlinený povrch (väčšinou na chodníku v Kmeťovej ulici, ktorý vtedy nebol vyasfaltovaný), strostlivo očistený a "vyrovnaný". Drievkom alebo pätou topánky sa niekde na ňom urobila "jamka", ktorej okraje sa zahladili, Jej veľkosť bola rôzna a závisela od schopností hráčov. Dobrí hráči hrali na jamku užšiu, slabší na širšiu.

Hra začínala tak, že z miesta za čiarou, vzdialenou od jamky asi meter, každý z hráčov hodil jednu guličku k jamke, pričom sa snažil ju hodiť čo najbližšie k jamke, lebo ten hráč, ktorého gulička bola k nej najbližšie začínal vlastnú hru a teoreticky mohol vyhrať všetky guličky na hracej ploche. Bolo treba k tomu ohnutým ukazovákom ruky drgnúť do niektorej z ostatných guličiek tak, aby táto drgla do nejakej inej guličky, ktorá musela spadnúť do jamky aby si ju mohol hráč vziať. To bola jeho výhra. Takto pokračoval dovtedy, pokým mu padali guličky do jamky. Ak sa tak nestalo, pokračoval hráč, ktorého gulička bola druhá najbližšie k jamke. Vzdialenosť guličky od jamky sa v sporných prípadoch merala steblom trávy, kúskom vetvičky, drievka, ceruzkou a pod. spôsobom všeobecne známým a presným. Stalo sa, že hráč netrafil žiadnu guličku a gulička, s ktorou hral, mu spadla do jamky. Vtedy sa táto gulička položila na pôvodné miesto. Hráč, ktorý hral na konci hry s dvomi guličkami na ploche a spadla mu drgnutá guľka do jamky, si vzal obe guličky. Nová hra potom začínala rovnakým spôsobom. Doba hry závisela od počtu guličiek, ktoré mali so sebou jednotliví hráči. Keď hrali dvaja hráči, bol koniec hry jasný, pokým víťaz hry nepožičal obohranému súperovi guličky. Pri väčšom počte končila vtedy keď niektorý z hráčov neobohral o guličky ostatných hráčov alebo sa hráči medzi sebou nepohádali.

4. Čiara

Jediná chlapčenská "hazardná" hra, ktorú sme hrávali. Nebolo to často, lebo peňazí sme nemávali. Pokiaľ si pamätám, tak najčastejšie sme ju hrávali po Veľkej noci. Ináč sme si na ňu museli "šetriť". K hre sa používali jednokorunové mince a to bol vtedy "veľký peniaz". Hralo sa na upravenom hlinenom povrchu chodníka.

Hracia plocha bola ohraničená dvomi čiarami, vyrytými do zeme trieskou či klincom. Za jednu čiaru sa postavili všetci hráči a každý z nich postupne hádzal svoju mincu k druhej čiare. Snahou bolo ju hodiť čo najbližšie k tejto čiare. Ak čiaru "prehodil" bol z hry von. Vzdialenosť medzi čiarami sa určovala odhadom ale zdá sa mi, že vyše ako 2 metre nebývala. Počet hráčov bol ľubovolný a ktorýkoľvek z hráčov mohol od nej kedykoľvek odstúpiť. Nebolo to ľahké, ak vo vrecku nohavíc boli ešte nejaké mince. "Mamon" má obrovskú príťažlivosť v každej dobe a v každom veku človeka.

Hráč, ktorého minca bola k čiare najbližšie pozbieral všetky mince do ruky, prikryl ju druhou a povedal, či berie mince s "hlava" alebo "orol". Potom mincami medzi ohnutými dlaňami zaštrkotal, dlane otvoril a zo spadnutých mincí si vzal tie, ktoré predtým označil, že si berie. Zvyšné mince si vzal do ohnutých dlaní druhý hráč v poradí a urobil to isté ako hráč pred ním. Tak to pokračovalo dovtedy, pokým ostávali nejaké "nevyhrané" mince. Potom mohla začať hra odznova.

Ako vidieť, pri hre rozhodovala šikovnosť hráča pri hádzaní mince k čiare ale potom hlavne "šťastena". Ten, kto prvý "štrkotal" s mincami nemusel ich vyhrať najviacej. Spomínam si, že iba raz som vyhral "kopu mincí", ktorú som si potom s tlčúcim srdcom utekal domov spočítať.

Prepočet starých mier používaných na Trenčiansku nie je, pravdaže, početne ťažký, lebo literatúra je dostupná, ale nie je ani jednoduchý, lebo literatúra je všeobecná a uvádza rôzne prepočty pre rôzne zemepisné oblasti, takže sa z nej nedá s istotou určiť, čo platilo v Trenčíne. Preto vychádzam z dvoch starých prameňov, ktoré sa používali v Trenčíne, a to mi dáva najvyššiu mieru istoty správnosti prepočtu pre trenčanské pomery, sú to (a) úradná brožúrka z r. 1930 (= 2. vydanie) "Prepočítavanie siahovej plošnej a dĺžkovej miery na mieru metrovú" s dobovou individuálnou tabuľkou, oboje z pozostalosti notára, (b) Štatistické ukazovatele Trenčianskej stolice z r. 1877, vhodne vo všeobecnejších veciach doplnené príslušnou, miestne všeobecne zameranou literatúrou. Podľa uvedeného pre Trenčín platí, že:

Uhorským zákonným článkom VIII z 21.6.1874 (v Rakúsku zákonom z 23.7.1871) bola zavedená s platnosťou od 1.1.1876 metrická sústava (ale okrem toho sa ešte naďalej rátalo po starom: siahy, jutrá, ...), s čím súvisia predpisy:

- zákonný článok V z r. 1907

- Zák. nar. 386 Sb. z. a n. zo 14.dec.1922 (nariadilo uplatňovať metrické miery dľa zák. čl. VIII z r. 1874)

- Vyhláška minist. spravedlnosti zo 7. apríla 1923

a prakticky používaný prepočet je nasledovný:

== DĹŽKY: ===

1° (=siaha, rozumej viedenská siaha, nemecky Klafter) = 1,896484 metrov

1° (siaha) = 6' (stôp)

1' (stopa) = 12'' (palcov)

takže odvodene platí:

1' (stopa) = 31,60806 cm

1'' (palec) = 26,34 mm

a ešte:

1 Meile (= míľa, rozumej rakúska poštová míľa) = 4.000 siah (Klafter) = 7.585,936 metrov

== PLOCHY: ===

1 (rozumej katastrálne) jutro (nemecky Joch) = 5.754, 6424996096 m2 (metrov štvorcových)

1 (katastrálne) jutro = 1600 (štvorcových) siah (nemecky Klafter)

1 (štvorcová) siaha = 3,5966515 m2 (metrov štvorcových)

3 katastrálne merice = 1 (katastrálne) jutro

1 uhorská merica = 600 (katastrálnych) siah (pravdaže štvorcových)

10.000 jutár (alebo jutier, nemecky Joch, alebo C.-J.) = 1 Meile (štvorcová míľa).

Štátoprávne pomery na našom území sa menili:
• nástupom Františka Jozefa I. v decembri 1848,
• Stadionovou ústavou v marci 1849,
• Bachovým neoabsolutizmom roku 1851,
• Októbrovým diplomom z roku 1861,
• provizóriom po rozpustení Uhorského snemu,
• Rakúsko-Uhorským vyrovnaním roku 1867,
• zánikom Rakúsko-Uhorskej monarchie roku 1918 a následnými Parížskymi mierovými dohodami Trianonskou, Versailleskou, Saint-Germainskou so vznikom Česko-Slovenského Štátu,
• prijatím Ústavy Republiky československej roku 1920,
• prijatím autonómie Slovenskej krajiny po 6. októbri 1938 (ústavný zákon 299/1938)
• vznikom Slovenského štátu 14. marca 1939,
• prijatím Ústavy Slovenskej republiky 21.7.1939 (ústavný zákon 185/1939),
• faktickým obnovením „Československa“ na jar roku 1945,
• troma pražskými dohodami v rokoch 1945 a 1946,
• ústavou 9. mája roku 1948,
• socialistickou Ústavou roku 1960,
• ústavným zákonom o česko-slovenskej federácii 143/1968 Zb.,
• ústavným zákonom č. 175/1970 Zb.,
• tzv. haluškovým ústavným zákonom z decembra 1990,
• zákonom o zániku ČSFR č. 542/1992 Zb.

V roku 1876 Uhorský snem zákonným článkom XX/1876 odňal slobodným královským mestám charakter samosprávnych jednotiek na úrovni žúp, potom na Slovensku mestami s municipálnou správou zostali iba Bratislava, Komárno, Banská Stiavnica a Košice.

1939 roku 1939 Zákonom č. 190/1939 Sl. z. bolo územie Slovenska rozdelené na šesť žúp – Bratislavskú (so sídlom v Bratislave), Nitriansku (Nitra), Trenčiansku (Trenčín), Tatranskú (Ružomberok), Šarišsko-zemplínsku (Prešov) a Pohronskú (Banská Bystrica). Bol zrušený Krajinský úrad v Bratislave a pokračoval proces likvidácie volenej samosprávy.

Dukát, (iné názvy: zlatka, florin, gulden, forint, ...) - zavedená v r. 1754 v hodnote dovtedajšieho (konvenčného) pol-toliara = 1/20 striebornej kolínskej marky, čo je asi 11,7 g striebra. Zlatka sa pôvodne delila na 60 grajciarov. V r. 1857 bola zavedená zlatka v hodnote 100 grajciarov s niečo nižším obsahom striebra. Od 1867 sa razili aj zlaté zlatky. Od 2.8.1892 zaviedli korunovú menu delenú na 100 halierov, dovtedajšia zlatka boli dve koruny.

Strieborný florin bol razený s obsahom 11,1 g čistého striebra.

Zlatý dukát obsahuje okolo 3,5 gramu čistého zlata.

Koruna = peňažná mena od 1892 (od konca zlatkovej meny) do 2009 (do zavedenia meny Euro). Koruna sa delila na 100 halierov, ďalšie názvy neboli úradné:

Šesták = dvadsaťhaliernik (Šesták bol pôvodne šesť grajciarov, teda desatina zlatky (zlatka mala 60 grajciarov). Keď od r. 1857 zlatka mala už 100 grajciarov, názov "šesták" pre desatinu zlatky sa naďalej používal, i keď už znamenal 10 grajciarov. Od r. 1892 sa zaviedli koruny a haliere (dovtedajšia zlatka=100 grajciarov boli po novom 2koruny=200 halierov), takže dovtedajší 10grajciar (šesták) bol po novom 20haliernik, a naň sa preniesol aj dovtedajší názov "šesták".)

Päták = desaťhaliernik.

Kč = 1918 - 1939, Koruna česko-slovenská.

Ks = 1939 - 1945, Koruna Slovenská.

Kčs = 1945 - 1993, Koruna česko-slovenská.

Sk = 1993 - 2009, Slovenská koruna.

3.-12. marec 1919 -začiatok (tzv. "Rašínovej") meny peňazí kolkovaním: 50% okolkovali, 50% "zadržali" (=zobrali bez náhrady). Koruna československá = Kč.

Jar 1939 - mena peňazí (14.3.1939 vzniknutá Slovenská republika zaviedla svoju menu: Koruna Slovenská, v skratke "Ks"). Okolo 1942 na niekoľko tovarov boli zavedené Odberné knižky (zaznamenával sa nákup niektorých tovarov, ale neboli na prídel).

1. november 1945 - mena peňazí (nástup 3. ČSR - Benešova mena Kčs) a zavedenie prídelových lístkov. Dovtedajšia Koruna Slovenská bola 7 až 10 krát podcenená. Dovtedy od jari 1945 mene predchádzalo viacero menových opatrení vrátane kolkovania v lete 1945, v obehu boli rôzne meny (5 druhov)).

1.nov.1945 - 30.5.1953 - prídelové lístky ("body" - zavádzali sa od 8.dec.1945) na niektoré základné tovary (najmä potraviny) na nákup ktorých bolo treba nielen peniaze, ale aj body. Od jari 1948 boli body aj na ošatenie ("šatenky"). Od februára 1949 dovolili aj voľný trh, bez bodov, ale za celkom iné voľné ceny.

1945 - 1953 - Viazané vklady (od 1.11.1945), Likvidačný fond menový (od 07.1947).

1. jún 1953 - mena peňazí (Gottwaldova).
Podrobnosti v podrobnom článku "Menová reforma v Československu v roku 1953 a jej hospodársko-politické pozadie" v časopise Pamäť národa, č.1, rok 2014, autor Ing. Zbyšek Šustek, CSc.; v ele forme zverejnené tu: http://www.akademickyrepozitar.sk/Zbysek-Sustek/menova-reforma-v-ceskoslovensku-1953-currency-reform-in-czechoslovakia-in-1953.pdf
Populárny článok o mene peňazí 1953 od J. Čomaja je v: Slovenské národné noviny, 1.6.2013; v ele forme zverejnené tu: http://www.akademickyrepozitar.sk/sk/repozitar/serial-o-dejinach-meny-na-slovensku-a-serial-on-currency-history-in-slovakia.pdf

1. január 2009 prechod na Euro = 30,126 Sk.

(Neuvádzam odoberanie majetkov za Jozefa II., ani v zahraničí za Veľkej francúzskej revolúcie.)

1919 cca - prvé zoštátnenie súkromného vlastníctva: tzv. Prvá pozemková reforma = vyvlastnenie poľnohospodárskej pôdy nad 150 ha alebo nad 250 ha všetkej pôdy, tiež zoštátnenie veľkostatkov Nemcov, Maďarov a Židov (= vyvlastnenie všetkej pôdy na "rodovom princípe" vybraným vlastníkom), týkalo sa asi jednej tretiny všetkej pôdy v štáte!
Pri kolkovaní peňazí 3.-12.marca 1919 polovicu z predložených peňazí "zadržali", čiže občanovi ponechali z jeho vlastných peňazí polovicu, a druhú polovicu občanovi vzali.
Vyberala sa tzv. "dávka z majetku" podľa zákona č. 84 z roku 1919.
Hneď po svojom vzniku demokratický česko-slovenský štát vydal zákon o obstavení veľkostatkov 32/1918 Zb. a vlastníctvo obmedzujúci zákon 64/1918 Zb. o mimoriadnych opatreniach na Slovensku, podľa nich akúkoľvek zmenu vlastníctva pôdy musel schváliť štátny orgán.
Základnými predpismi Prvej pozemkovej reformy bývalej ČSR boli:
• zákon č. 215/1919 Zb. z 16.4.1919, o zabraní veľkého majetku pozemkového (záborový zákon),
• zákon č. 81/1920 Zb. z 30.1.1920, o prídele zabranej pôdy a o právnom pomere k pridelenej pôde (Švehlov prídelový zákon),
• zákon č. 166/1920 Zb. o úverovej pomoci nadobúdateľom pôdy (úverový zákon),
• zákon č. 329/1920 Zb. z 8.4.1920 o prevzatí a náhrade za zabratý majetok pozemkový (náhradový zákon)
Podľa záborového zákona č. 215/1919 Zb. štát rozhodol o "zabratí" súkromného vlastníctva pôdy, čo sa zapísalo do pozemkovej knihy ako poznámka nemajúca za následok zmenu vlastníctva, ale obmedzujúca nakladanie s vlastníctvom. Takto "zabrali" v celom štáte 4 068 370 ha všetkej pôdy, z toho 1 312 721 ha poľnohospodárskej; v Slovensku "zabrali" 1 410 384 ha pôdy, z toho 460 217 ha poľnohospodárskej. Štát (=pozemkové úrady z poverenia štátu) potom na základe prídelového zákona 329/1920 takto zabraný majetok (pôdu, ktorú si štát neponechal alebo nepoužil) následne rozhodnutiami "prideľoval" zabratú pôdu okrem iného aj jednotlivcom (zaviedol sa „Rejstřík přídělu“), čo bol zákonný podklad pre zápis zmeny vlastníctva v pozemkovej knihe. Toto platilo do 1.1.1951. Náhradový zákon 329/1920 umožňoval za zabratý majetok poskytnúť "náhradu", tá však nebola v trhovej hodnote, alebo sa v praxi neposkytla vôbec.

1941 cca - druhé zoštátnenie súkromného vlastníctva - židovského - tzv. "arizácia".
Štát židovské podniky buď zrušil, alebo zabral a následne prideľoval podniky nežidovským podnikateľom ("arizátorom") za úhradu (niekedy aj na splátky).
Tiež zákon č. 46/1940 S1. z. o možnosti výkupu veľkého pozemkového majetku politických zbohatlíkov, teda na revíziu Prvej pozemkovej reformy z r. 1919; ku skutočnej revízií však v podstate nedošlo, lebo pridelencom bola pridelená pôda zo židovského majetku.

1945 - tretie zoštátnenie súkromného vlastníctva na základe Benešových dekrétov: veľkých podnikov (tzv. znárodnenie) aj pôdy (tzv. pozemková reforma):
• dekrét 12/1945 = konfiškácia majetku na princípe rodovom a kolektívnej viny,
• dekréty 100 až 103/1945 o tzv. "znárodnení",
• tiež sa konfiškoval pôdohospodársky majetok inak, napr. Uzneseniami Predsedníctva SNR (napr.č.7321/1945 z 1.8.1945),
• 1946 zákon o dávke z majetku.

1948 štvrté zoštátnenie súkromného vlastníctva - všetkých zostávajúcich podnikov vrátane remeselníckych živností = Klement Gottwald - tzv. "znárodnenie".

1950 cca a neskôr = piate zoštátnenie (zabratie súkromnej pôdy) fakticky (nie formálne) = socializácia poľnohospodárstva - tzv. "kolektivizácia".

Súvisiace pofrontové právne predpisy:
134/1946 Sb. Zákon z 15.5.1946 o dávce z majetkového přírůstku a o dávce z majetku.
173/1946 Sb.
209/1946 Sb. Vyhláška ministerstva financí z 8.11.1946, jíž se upravuje příslušnost úřadů ve věcech dávky majetkového přírůstku a dávky z majetku osob.
185/1947 Sb. Zákon z 31.10.1947 o mimořádné jednorázové dávce a mimořádné dávce z nadměrných přírůstků na majetku.
180/1948 Sb. Zákon z 19.7.1948 o mimoriadnej jednorázovej dávke a mimoriadnej dávke z nadmerných prírastkov na majetku
218/1948 Sb. Vyhláška ministra financií z 13.8.1948 o úplnom znení zákona o mimoriadnej jednorázovej dávke z nadmerných prírastkov na majetku.
249/1948 Zb.Zákon o poštátnení ...
68/1949 Sb.
116/1949 Sb.
88/1950 Sb.
89/1950 Sb.
168/1950 Sb. Zákon zo dňa 20. decembra 1950, ktorým sa mení a doplňuje zákon o dávke z majetkového prírastku a o dávke z majetku.
122/1951 Sb.
88/1958 Sb.
129/1968 Sb.

1919 - odmietnutie štátneho občianstva ČSR založené na rodovej príslušnosti. Tí, ktorých postihlo, sa po vzniku vojnovej ČSR stali cudzincami vo svojej dovtedajšej vlasti.

1941 cca - odobratie štátneho občianstva SR založené na rasovej príslušnosti, pracovné tábory, vyhostenie tých, čo boli zbavení občianstva.

1945-6 - odobratie štátneho občianstva ČSR založené na národnostnej príslušnosti = Benešove dekréty: dekrét 71/1945 o pracovnej povinnosti tých, čo boli zbavení občianstva,
Vládne nariadenie č. 36/1946 Zb. fakticky odňalo občianske volebné právo niektorým skupinám osôb.

2012 - odobranie štátneho občianstva tým, ktorí príjmu iné štátne občianstvo (reakcia na Maď.).

1919 a neskôr - 1. ČSR: vojenské velenie v talianskych a francúzskych rukách (pozrieť nižšie - v časti "Beráteri"); na Slovensku české úradníctvo a učiteľstvo.

1939-1945: Nemci.

1945 - 1990: Rusi.

po 1989: USA, NATO, Európska únia.

1919 a neskôr - 1. ČSR: vojenské velenie v talianskych a (od1919) francúzskych rukách; na Slovensku české úradníctvo a učiteľstvo.
Po vojenskej porážke a rozbití aj Rakúsko-Uhorskej monarchie v roku 1918 vznikali nástupnícke štáty najskôr samovoľne z miestnych podnetov v značnom množstve, neudržali sa však. Stabilnejšie štátoprávne usporiadanie priniesli výsledky Parížskych mierových rokovaní konaných v období 1919-1920, na základe ktorých predovšetkým z vôle víťazov prvej svetovej vojny, najmä USA a Francúzska, sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenského štátu. Ten v zásadných zahraničnopolitických veciach nikdy o sebe nerozhodoval, a to ani o svojom zrode (Washington - Paríž, "Czecho-Slovak State"), ani o svojich hraniciach (Paríž 1919-1920), a veru ani o svojom zániku (1938 Mníchov a Viedeň, 1939 Berlín) nie.
(Nasledujúca časť textu vychádza z údajov na viacerých rôznych miestach internetu.)
Medzivojnový Česko-Slovenský štát poslúžil veľmociam, Francúzom ako "Cordon sanitaire de la Tchécoslovaquie" (tak ho nazývali) a ovládali ho cez čsl. armádu, v ktorej (po vytlačení Talianov hneď na prelome rokov 1918/1919) mali Francúzi obsadené špičkové miesta:
• Generál Maurice Pellé - titul Generalissimus československé armády mu povrdil Masaryk, po Pellém nasledovali od r. 1921:
• generál Eugéne A. Mittelhauser, (od 1.1.1921), "vrchní velitel branné moci ČSR", po ňom:
• generál Louis-Eugène Faucher (žil 1874-1964) až do 23.9.1938. Okrem toho, že bol francúzsky generál, bol aj armádny generál ČSR od roku 1930.
• Generál Joseph Spiré bol "vrchní velitel československé branné moci na Slovensku".
• Generál Paul Bossu, "vrchní velitel československého dělostřelectva" a "ředitel Vysoké válečné školy v Milovicích".
• Generál Amédée J.E. Jamet, "vrchní velitel československého válečného letectva".
• Major Edouard E.M. le Forester de Quillien bol vrchný veliteľ československej vojenskej spravodajskej služby.
• Generál Joseph de Blevec mal na starosti výber, kádrovanie a menovanie vysokých dôstojníkov čsl. ozbrojených síl.
• Podplukovník Gaston R.E. Rotton bol "Vrchní velitel čs. kontrarozvědky" a profesor na "Vysoké válečné škole v Milovicích".
• Podplukovník Samuel E. Nalot bol "Odborný poradce" na "5. oddělení generálního štábu čs. pozemních sil" (vnútorné sledovanie pohlavárov a zber materiálov o nich).
• Podplukovníci Georges G. Metrot a Aristide A. Roques boli profesori na "Vysoké válečné škole v Milovicích" a stáli na čele francúzskej hospodárskej a priemyslovej špionáže na území ČSR.
• Major Paul A.L. Lafay bol zástupca "vrchního velitele čsl. válečného i civilního letectví".
• Major Albert A. Monnet bol člen "Francouzské vojenské mise", tlmočník a sprostredkovateľ vzťahov mezi vojenskou misiou a československou vládou. Prenášal pokyny fracúzskej vlády Masarykovi, Benešovi, Kramářovi a ďalším: čo, kde a kedy majú vykonať - a to zásadne a bez výhovoriek.
• Boli to Francúzi, ktorí na tajný podnet už bezradného (či bezmocného?) Beneša (Nečasova mise v Paríži 1938) v dôsledku vývoja (Runcimanov prieskum) a novovzniknutej situácie (Nemecko) svojím ultimátom právne(!) založeným na Parížskych mierových dohodách 1919-1920 spolu so svojimi vtedajšími spoluvíťazmi Anglickom a Talianskom spustili reťaz udalostí vedúcich k zániku štátu, ktorý podľa anglickej historičky Mary Heimann (*1962) zlyhal (čítajte už aj v preklade vydanú jej chválenú i kritizovanú knihu: Heimann, Mary: Czechoslovakia - The State That Failed; angl. 2009, česky 2020).

   Áno, potom v r. 1939 pre Čechov a Moravanov nastal Protektorat Böhmen und Mähren, pre Slovákov najprv Slovenský štát, ktorý sa po štvrťroku premenoval na Slovenskú republiku, v ktorej sa spievalo po slovensky, ale pod nemeckou taktovkou, kde boli tí (vždy s potešením spomínaní) Beráteri (Viktor Nageler, ...).
• Po fronte 1945 už Beráterov ani príliš nebolo treba: Bratislava bola podriadená zreštaurovanému Benešovmu centralizmu v Prahe, a po 1948 už aj pražský Gottwaldov režim si sám chodil pre povely do Moskvy. Tradícia Beráterov však zostala zachovaná, moskovskí Beráteri tu boli na rôzych úrovniach a smeroch, dcéra jednoho z nich bola autorova spolužiačka...
• Aj po 1968 tu boli moskovskí Beráteri, (nielen) v našom meste "sa" pre nich postavila bytovka...

1939-1944: Nemci.
• Obersturmbannführer Viktor Nageler - poradca pre HG
• Erich Gebert - poradca pre hospodárstvo a financie
• Obersturmbannführer Albert Smagon - poradca pre sociálne veci
• Hauptsturmführer Dieter Wisliceny (po ňom Hauptsturmführer Alois Brunner)- poradca pre židovskú otázku

1945 - 1990: Rusi.
• V októbri 1949 do ČSR prišli prví beráteri z SSSR na žiadosť prezidenta Klementa Gottwalda; spočiatku pôsobili utajene, nevedel o nich ani príslušný minister Nosek.
• Prví sovietski beráteri boli Lichačev a Makarov,
• od zač. r. 1950 skupina poradcov vedená V. Bojarským, ktorého
• v polovici roku 1951 nahradil A. Besčasnov, ktorý ako vedúci poradca pôsobil až do roku 1954, kedy
• ho nahradil P. Medvedev.
• Postupom času sa počet poradcov zvýšil až na mnoho desiatok osôb, pôsobili predovšetkým v Štátnej bezpečnosti a iných zložkách ministerstva národnej bezpečnosti.
• Citát k činnosti sovietskych Beráterov po r. 1945: "[My] sme nepoznali zákony, a ich znalosť sa od nás ani nevyžadovala, (...) smerodajným bolo, čo zaviedli poradcovia a rozhodnutia ministra." Bohumil Doubek, veliteľ vyšetrovateľov ŠtB [1948-1954] https://www.upn.gov.sk/data/files/4-2016-SK-p-procesy.pdf
• V Trenčíne bolo vysoké vojenské veliteľstvo, aj vojenské podniky. Prinajmenej od r. 1951 v Trenčíne vnímame ruských beráterov, ktorých pôsobnosť však nevieme; dcéra jednoho z nich, Kaťa M., bola moja spolužiačka, bývali vo vojenských bytovkách (*1951) na Sihoti, pri neskoršom zimnom štadióne.

po 1989: USA, NATO, Európska únia.

Nespomínam dávne doby (... 179 Rimania, 1421 husiti, 1708 kuruci, 1848 Simunichova armáda, 1849 ruská armáda, ...).

1918 a potom - ani končiace RU vojsko, ani Řimekovu jednotku nového režimu tu nerátam, lebo bol prevrat.

1919-1921 v Trenčíne vo vnútri vtedajšej armády Česko-Slovenského Štátu () pôsobila nevojenská americká organizácia YMCA, v Štefánikových kasárňach; podrobnejšie v: http://trencan.6f.sk/Brabenec/0191-YMCA.html

28. 3. 1939 došlo do Trenčína nemecké vojsko a zabralo aj budovu gymnázia, až do 14.4.1939.

30.aug.1944 nemecké vojsko znova prišlo aj do Trenčína, keď na potlačenie povstania vzniknutého 29.8.1944 prišlo na Slovensko. Nemecká branná moc v Trenčíne zostala až do prechodu frontu v apríli 1945.

1944-1945:
Sicherheitsdienst bol v Bočekovom internáte pri moste;
Gestapo bolo v internáte Živeny na Piaristickej ul. (oproti Sázelovej vile),
Gestapo bolo v Pečeňanského dome na severnom rohu ulice Vlárska a Istebnícka na križovatke kde má Kvasnicová za mostami kruhovú čističku.

Na jar 1945 pri prechode frontu v Trenčíne sídlilo rumunské a Červená armáda (ruské vojsko), nie je úplne známe kde, určite na mnohých miestach, napr. gymnáziu, a pod. Vo všeobecnosti, Červená armáda bola v Benešom obnovenej Československej republike do konca roku (do konca decembra) 1945.
Názov Červená armáda sa používal od sept.1918 do okt.1946, potom sa menovala Sovietska armáda, od 14. februára 1992 bola súčasťou Spojených ozbrojených síl Spoločenstva nezávislých štátov.

1968 a neskôr: veliteľstvo okupačnej Sovietskej armády (ruského vojska): najprv v budove Jednoty na uličke medzi Palackého a Hasičskou ul. (oproti terajšej detskej knižnici, v budove s letopočtom 1899 na streche), potom na severnejšej strane Rozmarínovej ul., tiež boli na vojenskom veliteľstve (Okruh) na Rázusovej ul., okolo neho bola spočiatku dookola hradba tankov na chodníkoch. 1968-9 ruské vojsko malo poľné tábory pri Váhu v Zamarovciach, medzi Opatovou a Dobrou na roliach pod horou. Obsadili aj oplotený nezastavaný priestor západne Pionierskej (Mládežníckej) ul., (medzi sokolovňou a Obchodnou akadémiou) bol na ňom stožiar s anténami. Trvale obsadili voj. objekt (sklady v skale) na Skalke (povyše vedľa kláštora), odkiaľ odišli až krátko po r. 1989.

po 1989: Cudzie ozbrojené sily vnímame v uzatvorenej časti (vjazd zo severovýchodného konca Hlbokej ulice) plochy bývalých honvédskych kasární (medzi Legionárskou a Hlbokou ulicou).

Za spomienky a konzultácie ďakujem najmä môjmu otcovi a mojej mame ktorí už nežijú,
tiež paniam Št. rod. Rehákovej a PhDr. Janke Karlíkovej, JUDr. Danici Okruckej, pánom (priezviská podľa abecedy) Ľubošovi Hrudkovi, Štefanovi Hudecovi, Milanovi Prastalovi, Ing. Vojtechovi Tichému, Štefanovi Zahradníkovi, MUDr. Vojtechovi Žitňanovi.
Ďakujem aj mojím kamarátom z Klubu starých Trenčanov za podnetné prostredie - okrem z už vyššie spomenutých sú to aj páni Dr. Ján Hanušin a Ivan Šarvaic.

Predchádzajúce zborníky TRENČAN Trenčanom o Trenčíne (v zátvorke je hlavná téma):

TTT1 dec. 2010 (Dr. Rybár) 16 str. A5 na papieri, ISBN 978-80-970620-9-5

TTT2 jan. 2011 (Priemysel Trenčína) 56str. A5 na papieri, ISBN 978-80-970651-0-2

TTT3 dec. 2011 (Z vojenských dejín Trenčína - Androvič) 110 str. A4, *.pdf na CD 803kB, ISBN 978-80-970981-9-3

TTT4 dec. 2013 (Trenčiansky 52. klub oldskautov) 28 str. A5 na papieri, ISBN 978-80-971554-4-5

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, marec 2014 - apríl 2023,
uverejnené na stránke www.trencan.6f.sk
na Veľkú noc 2019.
Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Uložené s časovou značkou (datumom) zverejnenia v internetovom archíve

Dielo je tu zverejnené pre oboznámenie jednotlivcov s jeho obsahom.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) potrebujete, požiadajte autora vopred.
Pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Zoznam prameňov nie je súčasťou diela.
(Koniec diela)


Pôvodne spracované v Open/Libre Office a Gimp, pod OS GNU/Linux

---

Návrat späť na vrch tejto strany           Návrat na hlavnú stránku

---

---

Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: