Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Posledná zmena [MM/DD/RRRR]:
Skalka [0184]
Kotvy: Spomienky // Poznámky // Obrázky // Básne // Odkazy
Moje spomienky na Skalku (~1963 až ~1993+)

Neviem, kedy som bol prvý raz na Skalke, ale začal som sem chodiť už koncom základnej školy (okolo r. 1963) s kamarátmi alebo aj sám na veľkú Skalku (kláštor). Chodievali sme sem na bicykli. Ak sme išli vrchom (po asfaltovej ceste), pri kostole malá Skalka sme sa veľmi nezastavovali, lebo býval zatvorený. Ani na vyhliadkové miesto pri kostole sme veľmi nechodili, pretože v dome vedľa kostola bývali ľudia. Na veľkej Skalke sme najskôr "objavili" jaskyňu v zvislej skale neďaleko cesty. Preskúmali sme obidve ramená jaskyne až pokiaľ sa nám podarilo štvornožky vliezť a von sme vychádzali zablatení. Svietili sme si baterkami, vyskúšali sme si aj fakle, ale zostali sme pri pohodlnejších baterkách. Vo vstupnej zväčšenej dutine jaskyne sa dalo pohodlne prichýliť, aj oheň sa dal založiť a schovať sa tu pred dažďom, ale často si to tam niekto pomýlil so záchodom, tak sme sa veľmi nezdržali. Vstupné dvojkrídlové vráta do kláštora boli železné mrežové, vždy zamknuté. Nad nimi bola kamenná tabuľka s pomerne obsiahlym a dobre čitateľným slovenským textom o histórii tohoto miesta; ak si dobre pamätám, bola tam reč aj o templároch. Kto tam kedy tabuľku dal a znenie jej textu sú mi doteraz záhadou, rovnako aj jej ďalší osud: zmizla azda na rozhraní 60./70. rokov, a zostala po nej len dosť veľká diera v múre nad kovovými dvojkrídlovými vrátami, ktorá sa dá vidieť na fotkách priložených ku článku priloženom tu na konci (z časopisu Život č. 25/1992) - dieru rozopreli dvomi brvnami, aby sa dierou oslabené murivo nezosypalo. Hovorilo sa, že dieru neopatrnosťou prerazil bager ... - ale čo by tam robil? - v tej dobe tam nebol stavebný ruch... žeby to súviselo s obsadením blízkych vojenských skladov ruskou armádou? - časová súvislosť tu zhruba je. (Pamätáme si na dieru do obývačky bytu nad predajňou zeleniny v rožnom dome vedľa vtedajšieho hostinca Partizán, ktorú tam v lete 1968 prerazila hlaveň ruského tanku...) Keď sa nedalo prejsť cez tie kovové vráta, prešli sme okolo múra smerom k hore, kde sme našli miesto, kade sa múr v rohu dal preliezť. Vnútri za múrom bolo samé krovie a burina, v lete sme sa museli predierať. Vstup do jaskyne v areáli kláštora bol zahradený celoplechovými zelenými dverami, vysoko nad nimi bol zamrežovaný otvor v skale. Dvere boli vždy zamknuté, len raz sme natrafili na príležitosť, že boli otvorené, vpustili nás dnu a porozprávali nám - už si nepamätám, kto to tam bol. Na konci jaskyne bola socha svätca a v skale priehlbiny, akoby tam bola vtlačená ľudská ruka, vraj sa tam odtlačila, keď ho naháňali súčanskí zbojníci. Bývali sme vtedy v činžáku na Sihoti pri Váhu, stromy ešte neboli vysoké a tak som z kuchynského okna na prvom poschodí dobre vídal každý rok začiatkom letných prázdnin hrádzu v Zamarovciach celé predpoludnie plnú ľudí, ako išli na púť na Skalku. Neskôr som sa aj sám niekedy išiel na púť pozrieť. Od rodičov som vedel, že kedysi v čase púte sa na Skalku chodilo cez agátovú alej (neskoršia Rázusova ulica) okolo Goldnerových rolí, cez Váh niekedy prievozom, ale býval tam voľakedy aj most; jeho zvyšky som poznal, lebo sme sa tam chodievali od r. 1960 kúpať a potápať, bývala tu krásna čistá voda, chrbáty rýb sa blyšťali v slnečnom svetle. Voda tu bola miestami aj dosť hlboká, čo sa však menilo. Vtedy tam nikto nechodieval, teraz je to v lete plné ľudí, ba už aj dosť áut tu býva až pri vode. Povyše kláštora hneď pri ceste do obce Skala bol vojenský objekt s našimi vojakmi. Bolo známe, že koncom 1.ČSR tu slúžil Gabčík, ktorý neskôr spáchal atentát na Heydricha; dokonca že tu zničil zásoby yperitu, aby sa nedostal do rúk Nemcom, keď v marci 1939 nakrátko obsadili pravý breh Váhu ako Schutzzone. V r. 1968 sa vo vojenskom objekte usalašilo ruské vojsko. Dovtedy tu bol plot objektu pletivový, priehľadný, ale Rusi ho ešte prekryli vlnitým plechom do dvojnásobnej výšky a natreli na bielo. Dokonca aj stromy v lese za vojenským objektom natreli na bielo do výšky azda dva metre. V tom období sme na veľkú Skalku veľmi nechodili. Skalné bralo pod kostolom vždy slúžilo horolezcom na cvičné lezenie. Môj kamarát horolezec Jano B. mi tu ukázal základy lezenia a naučil ma tu zlanovať. Vtedy ešte neexistovala zlaňovacia kovová osmička, používal sa klasicý Dülferov sed, len pozor na zadok a na gate, pri väčšej rýchlosti to pálilo a robilo diery. Inak to bol fantastický pocit, visieť zo skaly ako pavúk a odrážať sa od nej nohami. Aj som horko - ťažko vyliezol (zhora istený Janom) hore tou štrbinou, v hornej časti som sa už v duchu lúčil so životom... - ale predsa sa podarilo! Neďaleko na lúke povyše bola studňa a fungovala, takže bola aj pitná voda okrem tej z Váhu. Stalo sa aj, že cez prázdniny v krásnom horúcom lete som večer na bicykel naložil spacák, pod skalou chánený previsom len tak prespal a ráno som išiel späť domov. Na malú Skalku som občas chodieval aj do lesa na konvalinky. Pritom som sa vždy zastavil pri kostole a obdivoval krásny výhľad na údolie Váhu. To už v dome pri kostole ľudia nebývali. Povrávalo sa, že tam žila rodina, a muž tam zabil ženu aj deti. Odvtedy bol dom prázdny. Nebola tam ani voda, ani elektrina, neviem, ako tam žili. Mladosť odletela, ocitol som sa v strednom veku. Voľakedy na jar 1989 som zase bol na malej Skalke pozrieť v lese konvalinky a sedel som pred kostolom pod Braneckého krížom z roku 1928. Od domu pri kostole prišiel ku mne mladý muž, dali sme sa do reči, zoznámili sme sa a potom som sem chodieval za ním. Dozvedel som sa, že je to Jožko K., , niečo mladší odo mňa, pôvodom z neďalekého mestečka, sem však prišiel tuším od Lučenca. Po dohode s príslušným cirkevným správcom býval v dovtedy opustenom dome pri kostole. Vodu si vozieval v nádobách na káre od ochotných ľudí zo Zamaroviec. Bolo to nebezpečné, pretože cesta je kľukatá a vtedy sa tadeto dolu kopcom rýchlo valili veľké nákladné autá z Kopřivnice do Bánoveckej Tatrovky. Kára s vodou bola ťažká, ťahal ju hore kopcom a to mal ešte jednu nohu slabšiu a o málo kratšiu po obrne, takže aj trochu kríval. Umývať sa chodil aj dolu do Váhu, niekedy sa chodil osprchovať do známych rodín v Zamarovciach či Trenčíne. Elektrinu v dome tiež nemal, tak si svietil sviečkami, petrolejkou, neskôr mal železničiarske prenosné svietidlo s akumulátorom, ale neviem, kde to nabíjal. Potom som za Jožkom chodieval častejšie. Sedávali sme na najvyššom bode skaly, kúsok za domom, pod nami bol Váh a dookola jeho údolie. Na skale sa niekedy vyhrievali hady. Bol odtiaľto nádherný výhľad a niekedy nás tu v rozhovore zastihol súmrak. Boli to krásne chvíle. Po čase mi Jožko vyzradil, že je benediktín, rehoľným menom fráter Martin. Bol po prvom sľube, ktorý pred pár rokmi zložil v Ríme. Bol v akomsi kontakte aj s českými benediktínmi. Usiloval sa založiť akési hniezdo kresťanskej lásky, a ako to už býva, niekedy natrafil na porozumenie, niekedy nie. Rozprával mi, ako mu nepriali na predošlom pôsobisku, ale podrobnosti si už nepamätám. Skúšal teda opäť na Skalke. Jeho prítomnosť oživila opustený dom pri kostole a on sa dal do pomalej (lebo bol na to celkom sám), trpezlivej práce podľa svojich plánov. Pripomínam, že to bolo pred novembrom 1989, vtedy sa takmer nikto ku Skalke príliš nehlásil (po prevrate to bolo naopak). Práve začínala éra kopírovacích strojov; xeroxy kopírovali na obyčajný papier, ale okrem nich boli aj podobné stroje Costar, ktoré kopírovali na špeciálny papier s vopred nanesenou vrstvou. V zamestnaní sme práve taký dostali, tak som na ňom z Braneckého knižky okopíroval históriu malej aj veľkej Skalky, vhodne doplnil stručným životopisom rektora Braneckého s mojou značkou (uzlík) a vložil do starého rámu z domového poriadku pod sklo; v lete 1989 to Jožko zavesil do kostola vedľa podobného rámu so starými fotkami z rekonštrukcie kostola r. 1924. Prišiel prevrat na jeseň 1989 a fráter Martin pokračoval vo svojej práci na malej aj veľkej Skalke. Očistil terén vrátane výrubu mnohých stromov. Pomaly sám postupne zlepšoval, na čo si trúfal. Počas rozsiahlejších prác vnútri domu si doniesol duchnu (perinu) na chór kostola a tam spával. Do domu prichýlil starú babku odkázanú na pomoc a staral sa o ňu. Po prevrate sa situácia postupne zmenila. Iný môj priateľ to výstižne popisuje slovami veľa náčelníkov, málo indiánov. Kde-kto prišiel a začal, predpokladám že v dobrom úmysle, predkladať svoje názory. Zákonite nemohli byť zhodné s Jožkovými, veď to boli iní ľudia. Viac kritizovali, než urobili. Vznikali nedorozumenia. Krátko po prevrate 1989 sa riešilo zavedenie elektriny na malú Skalku. Ak si dobre pamätám, bezprostredný podnet vyšiel od môjho kamaráta Laca Nebusa, ktorého poznám ešte od základnej školy, boli sme kolegovia v Keramoprojekte a pred r. 1989 som mu pomáhal s opravou elektrického zvona v trenčianskom piaristickom kostole a s projektovaním elektrizácie kostola v Hradnej aj s naším vtedajším kolegom Ing. Jankom Zauškom, ktorý krátko po r. 1989 prešiel z projektantskej na kňazskú dráhu. Teraz sme sa s Lacom znova stretli v novej trenčianskej budove 300 lôžkovej slobodárne Stavoindustrie, kde Laco pracoval v projekčnej skupine Stavoindustrie; Stavoprojekt, kde som práve pracoval ja, sa prisťahoval do tejže budovy. Lacovi záležalo na tom, aby sa do kostola malej Skalky doviedla elektrina. Spolu sme zostavili energetickú bilanciu malej Skalky aj s výhľadom do budúcnosti - najlepšie, ako sme vedeli. Potom sa riešila otázka, odkiaľ elektrinu ku kostolu priviesť; prichádzali do úvahy Zamarovce (trafostanica pri tehelni) alebo trafostanica vo vojenskom sklade Skalka. Vzdialenosti boli zhruba rovnaké, asi jeden kilometer, trasa bola možná popri ceste. Kvôli nákladom sme počítali s vedením na stĺpoch, ktoré je lacnejšie než kabel vo výkope. Rozvodný závod Trenčín prejavil istú ústretovosť, v tej dobe ho viedol pán Jozef Porteš pred odchodom do dôchodku, na jeho vystriedanie sa pripravoval vtedy mladý Ing. Emil Baxa; napokon rozhodli o pripojení z vojenského skladu pri kláštore. Vtedy tam ešte bolo ruské vojsko, ale trafostanica patrila rozvodnému závodu. K vojakom sme sa nemohli dostať, dlho sme búchali na plechovú bránu. Bol teplý letný deň a nakoniec od Váhu prišiel polooblečený ruský vojačik aj s vlčiakom, ktorí ako poslední strážili už Rusmi opustený vojenský objekt. Po odchode ruského vojska z vojenského skladu sa tento vrátil do tuzemskej vojenskej správy, ktorá však oň asi nedbala, posádka tu nebola. Istý čas tam tam civilná firma skladovala ovocie a zeleninu. Sklad bol po čase voľne prístupný a spustošený odobratím všetkého, čo sa dalo odniesť (ventilácia, ...). Zameranie trasy sme nemali; Laco zohnal katastrálnu mapu 1:2880, ktorú som v potrebnej časti doma zväčšovákom zväčšil na mierku 1:1000 a to sme s Lacom ešte overili dĺžkovými meraniami v teréne aj s vytýčením stĺpov. Okolie kostola malá Skalka som si domeral sám približnými metódami, ktoré na ten účel postačovali - použil som na meranie dĺžok koleso bicykla, na meranie smerových uhlov amatérsky zhotovenú kolimátorovú buzolu a na meranie výškových uhlov kolimátorový uhlomer so samonivelizáciou pomocou závažia. Keď neskôr okolie kostola domerali zememerači, potešilo ma, že nepresnosti môjho merania neboli nijako veľké. Vzdušné vedenie na stĺpoch od trafostanice vo voj. objekte viedlo pozdĺž východnejšieho okraja cesty a zalesnenú strminu pred kostolom sme prekonali netradične zdvojeným káblom na zavesenom lane. Elektrina sa zaviedla do domu pri kostole. Na Lacovu predvídavú požiadavku sa zriadilo tiež vonkajšie osvetlenie pri kostole. V závere projektovania sa do veci vložil aj pán Vojtech J. Grach, pamätník rekonštrukcie Skalky po druhej svetovej vojne. Laco vybavil aj autorizáciu projektu pečiatkou Stvoindustrie. Po úspešne vykonanej elektrizácii sa začali prípravné práce na rozšírenie domu pri kostole. Napísal sa písomný investičný zámer, urobilo zameranie budovy, rozbehlo sa spracovanie projektovej dokumentácie v Keramoprojekte, riešilo sa elektrické kúrenie, vec sa však nedostala do realizácie, pravdepodobne z finančných dôvodov. Po r. 1990 na malú Skalku pribudol Karol H. z neďalekej obce H.S. Fráter Martin ho vzal k sebe do domu pri kostole. Neskôr nechal Karola v dome a sám odišiel do kláštora malá Skalka. Kláštor bol neobývaný už stáročia. Bývanie v kamenných zvyškoch kláštore bolo pravdaže neporovnateľne náročnejšie než v dome pri kostole, ktorý bol postavený krátko po roku 1920. Frátrovi Martinovi však odvaha nechýbala. Aby si uľahčil prezimovanie v kláštore, sníval o zavedení elektriny. Ako popisujem v inom odstavci vyššie, už bola zavedená elektrina ku kostolu. Elektrické vedenie na stĺpoch viedlo popri ceste z trafostanice vo vojenskom objekte pri kláštore, stačilo urobiť odbočku ponad cestu a ďalej cez náročný terén hore do kláštora; nebola to dlhá trasa. Bol som projektant elektro, nuž sa fr. Martin obrátil na mňa. Dohodli sme podrobnosti čo najefektívnejšieho riešenia, projekt som urobil a odovzdal fr. Martinovi. On si zorganizoval realizáciu u ochotných ľudí. S tým mal dosť skúseností, veď pri svojej práci sa nezaobišiel bez pomoci. Bol som prekvapený, ako rýchlo a hladko to postavili. Z počutia viem, že nejaké práce, prinajmenej rozvádzač, robil otec skauta z nášho trenčianskeho 3. oddielu skautov ktorý som vtedy viedol, pán Milan Novomeský z Nových Zlatoviec. Na zimu už mal fráter Martin v kláštore elektrinu. Bez meškania presídlil do kláštora, a dom pri kostole "prenechal" novým poprevratovým záujemcom. V juhovýchodnom okraji kláštora veľká Skalka sú zachované dve podlažia: dolu svätyňa, nad ňou miestnosť (nazvem ju kuchyňa) prístupná zvonku dverami z murovanej zalomenej pavlače, na ktorú sa ide murovanými schodmi s murovaným zábradlím. Z kuchyne sa západným smerom cez ďalší priestor dalo prejsť do kaplnky s murovaným oltárom a nástenou maľbou. V kuchyni sa brat Martin usídlil, východne od dverí si pod okná dal klasický sporák. Elektrinu mal tiež, prípojka končila zvonku múra na konci pavlače. Priestor ku kaplnke prehradil murovanou priečkou, ponechajúc pred ňou časť priestoru ako skladisko. Tu žil a prežil aspoň jednu zimu, neviem či dve. Nezvykol veľmi hovoriť o svojich ťažkostiach, ale akosi som sa dozvedel že ho tam v zime zavalil sneh, a na mou otázku mi dopovedal zvyšok. Nad pavlačou pred dverami kuchyne je vysoká strmá skala, nad ňou pokračuje hora. V zime poriadne nasnežilo, po čase sa sneh uvoľnil a zhora spadla snehová lavínka na pavlač rovno pred dvere do kuchyne, kde brat Martin býval. Práve bol vnútri. Dvere nemohol otvoriť, lebo sa otvárali von. Lavína ho tu uväznila na tri dni. Skúšal všeličo, ale nemohol si pomôcť. Nakoniec ho napadlo riešenie, ktoré bolo účinné. Mal zopár litrov vody. Dal ju zovrieť na variči a podlieval ju popod dvere. Tak sa mu podarilo trochu snehu roztopiť, lavínu snehu trochu uvoľniť a postupne dvere otvoriť. Po r. 1990 už posmelených "záujemcov" o Skalku pribúdalo, situácia sa vyostrovala. Pri našich občasných stretnutiach sa mi brat Martin zveroval. Nemal povahu na boje, a bol sám. Občas som počul aj názory z ďalších strán. Každý mal svoju "pravdu", ja nie som sudca a už si všetky tie spory ani nepamätám. Verím, že zle nechcel nikto. Ďalší vývoj bol zákonitý. Brat Martin zo Skalky odišiel na jar 1993, zrejme začiatkom apríla. Dozvedel som sa to až dodatočne. Strávil na Skalke štyri roky naplnené snažením, zanechal prácu, ktorú už dnes nikto nevidí, pretože na ňu nadviazala a prekryla ju práca iných. Tvár veľkej Skalky (kláštora) najviac zmenili, je to krásne miesto, viditeľné zďaleka, a najdôležitejšie je, že je trvale udržiavané. Moje spomienky končia zhruba odchodom frátra Martina na jar 1993. Potom sa pomery na Skalke zmenili, vstúpili sem iní ľudia a záujmy, aj veľké peniaze, rôzne združenia, fondy, projekty, dotácie, nadácie a pod. ___________________________ === POZNÁMKY A DOPLNKY: (poradie neznamená nič) Podklady: osobné informácie od účastníkov diania: pán Jozef Kuciferec, pán Ladislav Nebus, vdp. Imrich Staník, vdp. Gejza Luky, vdp. páter Emil Prokop, vdp. Ernest Omachel, pán (Jozef) Vojtech Grach (a jeho pofrontová brožúrka), pán Karol Hošo, pani Ing. Katarína Darvašová; pán Juraj Dúžek; z literatúry spomeňme najmä p. Braneckého jedinečnú knihu Skalka vydanú v roku 1929, dostupnú na týchto stránkach v časti Braneckého knihy všetkým a zadarmo; v azda všetkých Braneckého dielach nájdeme napísané dačo Skalke; z obrazových materiálov niektoré sú pripojené nižšie. Kostol bol okolo r. 1900 už dlho opustený, bez strechy, bezmála ruina. Jeho obnovu zorganizoval rektor piaristov Jozef Branecký. Slávnostné vysvätenie sa konalo v 23. júla 1924 za účasti cirkevných hodnostárov: biskupov Kmeťku a Vojtaššáka, trenčianskeho rodáka senátora vdp. JUDr. Jozefa Budaya a iných, s účasťou širokej verejnosti; sú známe fotografie z vysvätenia. Dom pri kostole bol očividne postavený súčasne s obnovou kostola, predým na mieste domu nebolo nič, ako vidíme na starých fotografiách - pohľadniciach. O čosi neskôr (1928) Branecký dal postaviť kríž, vľavo (severnejšie) vedľa schodiska vedúceho od cesty do kostola. Z obdobia obnovy kostola pochádzal zarámovaný a zasklený súbor vari tucta fotografií veľkosti pohľadníc, visel vľavo za vstupom do kostola, vydržal tu zhruba trištvrte storočia počas všetkých zmien režimov, zmizol v čase keď už dianie na Skalke určovali tie "fondy" a aj keď som sa po ňom vypytoval, nepodarilo sa mi zistiť čo sa s ním stalo, kto si ho prisvojil a kde je. Súčasne s tými starými zarámovanými fotkami zmizol aj ten zarámovaný súbor Braneckého textov o Skalke, ktorý sme tam dali pol roka pred prevratom roku 1989. Elektrina na Skalke zrejme nebola prvý raz zavedená až po r. 1989, ako na to spomínam vyššie. Spomínam si, že som ešte zamladi aj na malej aj na veľkej Skalke videl zvyšky starej nefunkčnej elektroinštalácie, ale nedokážem ani len približne odhadnúť rok jej vybudovania; ešte väčšou záhadou je mi, odkiaľ a kade bola elektrina privedená. Zaznamenal som spomienku na práce na elektroinštalácii kostola na malej Skalke, ktorá (možno len dosť voľne) súvisí s menom vdp. Vojtecha Hromníka, ten však nemusel byť nutne organizátor, mohlo to byť azda poldruha či dve desaťročia po fronte. Podľa údajov od pána L. Nebusa (t.j. z prvej ruky), na začiatku elektrifikácie kostola bolo rozhodnutie Farskej rady v Trenčíne, ktoré ho poverilo uskutočnením; vtedajší vedúci prevádzky trenčianskeho závodu Západoslovenských energetických závodov p. Jozef Porteš pre privedenie elektriny ku kostolu určil ako miesto pripojenia v Opatovej, čo by znamenalo náročné prekonanie kanála Váhu aj voľného Váhu, ďalšia varianta bola zo Zamaroviec, čo bolo asi o pol kilometra ďalej než z trafostanice pri kláštore Skalka; v tej dobe na rozhodujúcom mieste vedúceho prevádzky postupne prebiehala výmena, keď do dôchodku odchádzajúceho p. Porteša striedal o generáciu mladší p. Ing. Emil Baxa, vďaka ktorému sa uskutočnilo vtedy najvýhodnejšie pripojenie kostola na elektrinu zo stožiarovej trafostanice v rohu vnútri vojenského objektu Skalka, ktorý vtedy mala v užívaní Sovietska armáda; treba oceniť ústretový prístup Ing. Baxu ako aj príslušného sovietskeho veliteľa, ktorý býval v Novom meste n. V.; kolaudácia "Vzdušnej elektroprípojky k areálu kostola sv. Svorada a Benedika" sa podľa zápisnice z kolaudácie ukončila 12.4.1991, za jej zhotovenie bola celková vyplatená cena 140.190.- Kčs, zhotoviteľ bol ZSE Trenčín, odovzdával technik montáže p. Štefan Koníček; vonkajšie osvetlenie areálu Skalky pri kostole sv. Svorada a Benedika bolo podľa dokladov zhotovené 04/1991 firmou ELMONT - p. O.Ďucha. Fráter Martin pôsobil na Skalke s určitosťou (ak neprišiel prv) od jari 1989 do jari 1993, teda určite štyri roky. Na jar 1994 som dostal pohľadnicu s poštovou pečiatkou: 027 05 Zázrivá 25.4.9... s textom: + 25.4.94 "Ahoj Vojtech! Prajem Ťi všetko krasné a dobré k Tvojím meninám. 10.4.94 bol rok čo som na ORAVE, Mám sa tu dobre, budujem Ostrov lásky. Br. Martin." Niekedy okolo r. 2000 som sa v Zázrivej a okolí spytoval miestnych obyvateľov na frátra Martina. Zhruba v polovici cesty medzi Zázrivou a Terchovou, na severnej strane cesty, bolo niekoľko domov, v jednom z nich bývala rodina Chovanec, od nich som sa dozvedel, že v tých končinách pred pár rokmi fr. Martin pôsobil: v zapožičanej chate pod Rozsutcom sa usiloval zriadiť svoj "Ostrov lásky", ale bolo tam akési nepochopenie ktorýchsi miestnych občanov, nedorozumenia, protivenstvá až násilie proti fr. Martinovi, po ktorých on odišiel nevedno kam. Obľúbil som si frátra Martina, rád spomínam na chvíle strávené s ním, a nezabudnuteľné sú tie posedenia večer hore na skale nad údolím Váhu. Hoci sme boli (okrem roku) rovnako narodení, neboli sme rovnakí, to však neprekážalo - hovorieval to známe "hľadajme čo nás spája" a vedel to aj uskutočňovať. Pre svoje zámery dokázal nájsť podporu u ľudí, a išiel príkladom svojou trpezlivou sústavnou prácou. Teda, aspoň ja som ho tak poznal. Pán Vojtech Grach (*22.3.1922 - †30.9.1997) bol laický katolícky činiteľ. Celoživotne sa zaoberal (malou) Skalkou, bol pamätníkom starých úprav tohoto kláštora. Je autor brožúry "Skalka Jezuiti Slovensko" pod autorskou skratkou "JVG", vyšlo v r. 1940 nákladom vydavateľstva Posla Trnava. Po 2. vojne mal v Trenčíne kníhkupectvo "U nás" (= učiteľské nakladateľstvo slovenské), po 1989 ho na niekoľko rokov obnovil v priestoroch trenčianskeho Katolíckeho kultúrneho domu (KKD) na Pribinovej ulici. Toto kníhkupectvo zrejme ešte pred frontom (1945) založili jeho rodičia, sídlilo na nám. sv. Anny. Už po prechode frontu (1945) bol zapojený do obnovy kláštorného areálu na Skalke. Bol zamestnaný ako účovník, v päťdesiatych rokoch v podniku Reštaurácie a jedálne, neskôr v Okresnom stavebnom podniku (za mostami). Bol znalec trenčianskych zvonov - škoda, že o nich nenapísal. Po r. 1989 asi ako jediný najviac vedel o výstavbe a neskorších premenách Katolíckeho kultúrneho domu v Trenčíne, o čom zanechal rukopis (krátko po r. 1989), ktorý je uverejnený na inom mieste týchto internetových stránok "Trenčan". Pán Grach mi len tak mimochodom rozprával o prácach ktoré sa robili na veľkej Skalke po fronte (? - ak som to správne pochopil) - zastrešenie veže zvonice (v hornej časti pri múre) a kryté (?!!??) schody od cesty hore strminou ku vrátam do kláštora (zvyšky chodníčka sa tam dali vidieť) - bolo to dosť voľné rozprávanie bez uvedenia rokov mien, ktoré dnes ľutujem že sa vtedy nezaznamenalo. Hneď po r. 1989 spoluorganizoval privedenie elektriny na (veľkú) Skalku vyše kilometra dlhým vzdušným vedením na stĺpoch, z trafostanice vo vojenskom objekte, v ktorom vtedy ešte bolo ruské vojsko. Po r. 1989 začal študovať teológiu. Pán V. Grach žil za mostami zrejme v rodinnom dome. Jeho dcéra bola rozpočtárkou v Keramoprojekte; jeho syn Stanislav krátko po r. 1989 predčasne zomrel. Pánovi Ľubomírovi Hrudkovi vďačíme za nájdenie hrobu pána V. Gracha na cintoríne pri orechovskom kostole, z ktorého sa dozvedáme jeho datumy narodenia aj úmrtia. Nápis na hrobe: Tu odpočíva / Vojtech / Grach / *22.3.1922 / †30.9.1997 / manželka Emília / rod. Kostolanská / *11.6.1925 †5.3.1985 / R.I.P. Nehoda Dr. Nešporovej sa udiala na veľkej Skalke dňa 10. okt. 2006 - pri práci tragicky zahynula odborná pracovníčka Trenčianskeho múzea archeologička PhDr. Tamara Nešporová. Narodila sa v septembri 1942 ako Tamara Korelová. Po maturite v Trenčíne (na jar 1960, JSŠ) vyštudovala archeológiu a vydala sa za svojho gymnaziálneho spolužiaka, Ing. Ladislava Nešporu. Po návrate z materskej dovolenky nastúpila v septembri roku 1967 do Trenčianskeho múzea ako odborná pracovníčka - archeologička. Výpočet jej pracovných výsledkov by si zaslúžil odborné spracovanie, tu spomeňme len jej rozsiahle podrobné spracovanie rímskych nálezov na Brezine. Medzi jej zásluhy patrí rotunda na hornom nádvorí Trenčianskeho hradu; v r. 1972 - 1973 tu začala archeologický výskum, pri ktorom hneď v začiatkoch odkryli základy rotundy, zakryli ich doskami, od 1997 ich začali konzervovať, v r. 2006 ukončili prekrytie základov rotundy do dnešného stavu. Zriadila tiež stálu expozíciu Skalky v zrekonštruovanej Letnej veži dokončenej v r. 1996. Posledná jej práca bola na odkrytých podzemných chodbách pri výstavbe verejných záchodov v r. 2006 na južnom konci Sládkovičovej ulice. Archeologickému výskumu Trenčína venovala celý svoj život, profesionálny aj súkromný. Žiaľ, splnili sa jej slová, že archeológovia do dôchodku nechodia. Zahynula pri svojej práci, po 39 rokoch práce v Trenčianskom múzeu, v utorok 10. okt. 2006 poobede na veľkej Skalke (kláštore) pod odkrytým svahom, na ktorý ju zavolali, aby prišla preskúmať práve objavený nález (nie je známe, čo konkrétne to bolo); pritom sa vraj uvoľnil svah prístupovej cesty a z neho kameň ju nešťastne smrteľne zasiahol. Okolnosti úrazu sú akési zvláštne; kto miesto pozná, sotva ho napadne možnosť popisovaného úrazu. Po tejto jej činnosti sa predpokladalo následné vykonávanie archeologického výskumu, ale nie je známe, či vôbec a ako po úraze celá záležitosť pokračovala. Na ono nešťastné miesto sme na 10. výročie udalosti, v máji 2016, zriadili virtuálnu pamätnú tabuľu, je na inom mieste týchto internetových stránok "Trenčan". Pamiatku Ignáca Springera pripomínam, lebo tento erárny nadlesný okolo r. 1835 z vlastných peňazí zaplatil 16 zlatých eráru za ruiny veľkej aj malej Skalky, aby neboli rozobrané na stavebný materiál a tak sa zaslúžil o ich uchovanie až do terajších čias. Vďaka za zachovanie tejto zprávy patrí pátrovi Rektorovi Braneckému, ktorý ju uverejnil na strane 111 svojej knihy "Skalka", ktorá vyšla v roku 1929 a je bezplatne dostupná na tejto internetovej stránke v časti "Rektor Branecký - Braneckého knihy všetkým a zadarmo". Žiaľ, nepoznáme ani život, ani podobu Ignáca Springera. Viac zpráv sa nám nezachovalo. V máji 2016 sme mu zriadili virtuálnu pamätnú tabuľu na vonkajšiu stranu múra pred vstupné vráta do kláštora veľkej Skalky. Skalské opátstvo je samostatná historická téma, ktorej úplné spracovanie mi nie je známe. Je však tiež vecou plynúcou do prítomnosti - azda stále formálne jestvuje(?), lebo niekde sa ako skalský uvádza titulárny (čestný) opát Rudolf Misz (* 1871 - † 1954, trenčiansky farár, dekan aj starosta) a tiež v súčasnosti sa tento úrad zdá byť obsadený. Neskôr, po popisovaných udalostiach (t. j. po r. 1994) sa v dianí okolo veľkej Skalky údajne zúčastňoval aj Bratislavčan bývajúci v Kubrej pán MUDr. Horváth, ale to som už nezažil. Od Dr. Tamary Nešporovej viem, že neskôr pri čistení veľkej Skalky našli veľké množstvo črepov zo starej keramiky. Dve desiatky rokov po popisovaných udalostiach vnímam, že ktosi sa silou-mocou usiluje pretlačiť novotvary do pomenovania jaskyne na Skalke. Niet pre to dôvodu. Jaskyňa nikdy žiadne zvláštne či samostatné meno nemala. Zjari 2011 som poprosil o stanovisko aj pána Stanislava Vanču, ktorý sa dlhodobo zaoberá históriou Opatovej. Som rád, že jeho názor je blízky môjmu. Hoci je nespochybniteľná pravda, že časť areálu Skalky patrí do katastra Opatovej, netreba zabudnúť, že nie Skalka je vlastníctvom Opatovej, ale historicky obec Opatová (predtým Geste) bola jedným z viacerých majetkov skalského opátstva. Históriou Skalky sa istý čas zaoberal aj pán Milan Dúžek z Opatovej, jeho súvisiace dielo o histórii Opatovej vydal pán Ing. Baco v r. 1997, je to 32 strán novinovej tlače A4 aj s obrázkami. Ešte pred tým, v osemdesiatych rokoch, vznikala kniha o histórii Opatovej, nikdy ale nevyšla; istú jej časť napísal pán Stanislav Vančo, ktorý je vyštudovaný historik, rodom z Opatovej, žije v Bratislave a zaoberá sa aj históriou jeho rodnej obce; úryvky z nevydanej knihy zverejnil na internetovej stránke Opatovej (http://www.opatova.sk/z-minulosti-obce/) niekedy po r. 2000, ale stránka neskôr zrejme zanikla - v r. 2021 už nejestvuje. V roku 2013 však vyšla kniha: Stanislav Vančo a kolektív: Opatová nad Váhom – Z minulosti našej obce. Vydal A21, s.r.o., ISBN 978-80-971073-1-4. Od leta 2012 jestvovali internetové stránky http://klastorskalka.sk/ do konca januára 2018, potom na nich istú dobu nebol žiaden obsah, a už v januári 2021 stránky (s nepozmenenou adresou) boli opäť "živé", ale už bez skalkového obsahu - sú tam fotky najmä eurových bankoviek s textami vo fínskom jazyku datovanými od 27.6.2018 - zdá sa, že je to požičovňa peňazí. Ako kuriozitu zaznamenávam, že niekedy azda krátko po r. 2000 som v miestnej tlači dlhší čas vídal opakované inzeráty s obsahom (necitujem doslovne) "kúpim knihy a iný materiál o Skalke, budem o nej písať knihu". Následne som však nič viac nezaznamenal. Pán Ladislav Nebus ma v Trenčíne 9.11.2010 zoznámil s odborníkmi pamiatkármi pani Mgr. Silviou Paulusovou a pánom Ing. arch. Ivanom Gojdičom , ktorých prístup aj k obnove Skalky mimoriadne oceňoval - nech to zostane aj tu zaznamenané. Nerád som počul názor od svojho času významne na vtedajšom dianí okolo r. 1989 zúčastneného katolíckeho laického činiteľa, že čo tam po histórii, veď modliť sa dá hocikde..., tiež "... my si robíme svoje, a ty si rob svoje..." Vďaka pani Ing. Kataríne Darvašovej som sa dozvedel, že o pôsobení frátra Martina na Skalke v roku 1992 vyšiel článok v časopise Život 25/92; je možné, že nebol jediný. Mohutný kopec za veľkou Skalkou má hore iba mierne zvlnenú plošinu, kde v južnej časti je poľovnícka broková strelnica, v severnej časti archeologické nálezisko ktoré začal skúmať ešte v medzivojnovom období skúmal Joža Mádl a školy sem chodievali na prehliadku náleziska.
Obrázky Skalky veľkej (magna) aj malej (parva) staršie aj novšie

Staršie obrázky sú prevažne z pohľadníc; kedysi z jednoho záberu (fotografie) neraz urobili (zrejme časovo postupne) viacero pohľadníc na ktorých niekedy obmieňali výrez (majú zhodné podrobnosti) či farebnosť (pôvodné fotografie boli čiernobiele, ale istý čas bolo v móde ich vyfarbovať (zdá sa, že aj teraz sa niekto chce k móde vyfarbovania vrátiť)) - aj tu nižšie tiež pripájame také obmeny tej istej fotografie. V niektorých prípadoch aj tu predkladáme len zamýšľaný záber (výrez), nie celú pohľadnicu. Ako aj dole uvádzame, za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu), pre sťaženie svojvoľného kopírovania sú obrázky upravené.

Stav kostola na malej Skalke pred jeho obnovou ukončenou v r. 1924. (Obr. 1920)


Stav kostola na malej Skalke pred jeho obnovou ukončenou v r. 1924. (Obr. 018)


(Obr. 000)


Stav kostola na malej Skalke po jeho obnove ukončenej v r. 1924. (Obr. 003)


Stav kostola na malej Skalke po jeho obnove ukončenej v r. 1924. (Obr. 016)


Na Skalke v r. 1924: ..., okresný náčelník JUDr. Eduard Galvánek, biskup Kmeťko, ..., Andrej Hlinka, .... (Obr. 1924)


Stav kostola na malej Skalke po jeho obnove ukončenej v r. 1924.
Braneckého kríž z roku 1928 tu ešte nevidíme, ani zábradlie širokého schodiska na strane kríža, ani v pozadí dom správcu kostola - na jeho mieste v tieni nejasne vidíme možno dočasné zariadenia staveniska.
(Obr. 020)



Stav kostola na malej Skalke po jeho obnove ukončenej v r. 1924. (Obr. 012)


(Obr. 1947k)


(Obr. 1947)


Kostol na malej Skalke v roku 2015. (Obr. 17191)


(Obr. 17198)


(Obr. 17199)


(Obr. 17195)
Pamätná tabuľa na kostole, odfotografovaná v r. 2015.

(Obr. 17184)

Skalka dnešných dní. 17.11.2020. (Obr. 2020)



Enderova maľba veľkej Skalky, z rokov okolo 1860. Všimnime si rozľahlejší dom pri ceste, a vpravo od neho kamenné zvyšky múrov menšieho domu. (Obr. 1860)


(Obr. 002)


(Obr. 021)


(Obr. 004)


(Obr. 024)


(Obr. 015)


(Obr. 1991)


(Obr. 1905K)


(Obr. 1991K)


Článok o benediktínovi frátrovi Martinovi z roku 1992.
Za poskytnutie snímky článku ďakujeme pani Ing. Kataríne Darvašovej.
(Obr. 1992a)


(Obr. 1992b)
Básne o Skalke.
Odkazy

Ignácovi Springerovi, záchrancovi Skalky, virtuálna pamätná tabuľa. Dr. Tamare Nešporovej, na Skalke zahynulej trenčianskej archeologičke, virtuálna pamätná tabuľa. Skalka. Braneckého kniha z r. 1929 (B906). Čo máme vedieť o Skalke pri Trenčíne? Braneckého brožúra z r. 1947. (B---)

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 14.6.2011 - Vianoce 2020.

Zverejnené na www.trencan.6f.sk na Vianoce 2020.
Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.
Súčasný obsah nemusí byť úplný ani konečný.

Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia autor uvíta upozornenie.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.

Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Na prípadné použitie diela (čo i len čiastočné) treba súhlas autora.
Ele adresa autora je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)


Návrat späť na vrch tejto strany


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa:


Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat