Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Posledná zmena [MM/DD/RRRR]:
Z minulosti učňovského školstva v Trenčíne [0185]
Výchovu učňov v dávnych dobách (stredovek, ...) popísal pán profesor Štefan Pozdišovský v sérii článkov v časopise "Považie" po r. 1989. Na súvisiacu tému remeselných cechov máme knihu z r. 1943 od Ivana Houdeka: Cechovníctvo na Slovensku, tiež novšiu z roku 2000 od pána Jozefa Majerech-Mrzúcha z Ilavy: Remeselnícke cechové organizácie na Slovensku. Pohľad na minulosť školstva býva najčastejšie z hľadiska fukčnosti, teda organizačný; žiaľ, menej sa už uvádza ich umiestnenie. Sortiment škôl (ako inštitúcií) bol značne rôznorodý a premenlivý. V tomto článku sa dotkneme trenčianskeho učňovského školstva v období najmä medzi prevratom 1918 a prevratom 1945/1948, máličko aj potom; článok vznikol na podnet spomenutý dole. Na začiatku školskej výuky od šiesteho roku veku bola na začiatku kedysi škola ľudová, po nej meštianska a prípadne na jej konci niektorí absolvovali ešte tzv. "kurz". Potom vo veku okolo 15 rokov sa pokračovalo vyučením v niektorej živnosti (remesle) alebo štvorročným gymnáziom, prípadne priemyslovou školou, ktorých bolo kedysi pomenej. Bola aj osemročná varianta gymnázia so skorším nástupom okolo desaťročných žiakov. Gymnáziá boli pôvodne všeobecné, neskôr (po r. 1918) vznikla ich varianta "reálne gymnázium" (tzv. "reálka"). Gymnáziá a priemyslové školy končili maturitou, čo bol nutný predstupeň následnej špecializovanej vysokej školy. Priemyslové školy pripravovali špecializované stredné technické kádre, ktoré pre praktické uplatnenie už ďalší stupeň vzdelania nepotrebovali, hoci sa nevylučoval. Vyučenie niektorej (remeselnej) živnosti pripravovalo špecializovaných remeselníkov priamo pre potreby praxe, bez potreby ďalšieho vzdelávania, hoci sa nevylučovalo. Vyučenie malo svoj predobraz v dobe cechov (nem.: die Zunft), ktoré od 14. storočia úspešne celého pol tisícročia riadili vykonávanie konkrétneho remesla na miestnej úrovni v širokých súvislostiach. Cechy určovali tiež zásady pre výuku a výchovu učňov u príslušníkov cechu - majstrov a podmienky získania výučného listu. Zmenu koncom 19. storočia priniesol vznikajúci priemysel: nové zdroje energie (... parný stroj...) umožnili vznik sústredenej špecializovanej hromadnej výroby v továrňach s často typickými komínmi a novej železničnej dopravy. Hromadnej priemyselnej výrobe, ak v príslušom remesle vznikla (napr. výroba látok), nedokázali cechy konkurovať; pravda, v niektorých remeslách to síce neprichádzalo do úvahy (napr. v holičstve a kaderníctve) ale aj tam vnútorná štruktúra a organizácia cechov v pôvodom stave (napr. rozhodovanie sporov) a jej (do určitej miery izolované a miestne samostatné) postavenie v spoločnosti sa dostávali do nesúladu s novými celospoločenskými pravidlami, ktoré vznikali ako všeobecne platné zákonné úpravy (už písanými zákonmi, na rozdiel od predchádzajúceho zvykového práva, pôvodne nepísaného) v dôsledku pozmeneného spôsobu života v spriemyselňovanej spoločnosti (napr. otázky bezpečnosti práce). V dôsledku uvedeného boli cechy v Uhorsku zrušené zákonom v roku 1872. Niektoré funkcie cechov v spriemyselňovanej spoločnosti zabezpečovali novovznikajúce záujmové združenia - obchodné a remeselné komory. Už v roku 1850 ako prvá u nás vznikla bratislavská priemyselná a obchodná komora - Industrie-und Handelskammer, Kereskedelmi és Iparkamara. Aj po zrušení cechov však zostalo praktické vyučenie v rukách majstrov remeselníkov a predchádzajúci dohľad cechov postupne prevzali ich nové záujmové združenia. Ohľadne pojmov poznamenajme, že v súčasnosti je nám zrejmý rozdiel medzi priemyslom s hromadnou výrobou a živnosťou (remeslom) individuálneho rázu. Aj v nemčine vnímame ten rozdiel ako slovne výrazne odlíšený: die Industrie - das Gewerbe. Pred r. 1918 u nás vo vtedajšej úradnej maďarskej reči bolo používané slovo "ipar" aj v dnešnom význame remesla, aj pre priemyselnú výrobu, do ktorej naviac zahrnovali tiež prevádzky, ktoré by sme dnes jednoznačne považovali za remeselné. Ako príklad uveďme, že autorov pradedko Michal Štefanec (*1815-1916), trenčiansky povraznícky majster (štrankár, kótelmester), ktorý svoje remeslo vykonával na námestí sv. Anny vo dvore na štrankárskej stolici na skrúcanie povrazov, dostal (ako 95 ročný) v r. 1910 cisárske vyznamenanie za rozvoj priemyslu - teda nie remesla, hoci bol z dnešného pohľadu jasný remeselník. Po roku 1918 v novom štáte (ČSR) jestvovali priemyselné zbory, neskôr živnostenské spoločenstvá, ktoré združovali remeselníkov. Do ich pôsobnosti tiež patrila výuka učňov, ktorá ale pravdaže po stránka praktickej stále prebiehala u majstrov. Vyučenie v remesle sa uskutočňovalo u niektorého samostatného živnostníka (remeselníka, majstra). Rodičia s ním uzavreli písomnú učňovskú zmluvu o vyučení svojho dieťaťa v konkrétnom remesle. Mohol to byť jednotlivý živnostník alebo aj továreň (napr. Tiberghien). V procese vyučenia boli zúčastnené tri zložky: - živnostník - remeselník (majster) u ktorého v prevádzke (výrobe, ...) učeň nadobúdal remeselnú zručnosť - prax - učňovská škola, v ktorej učeň nadobúdal pre prax potrebné teoretické vedomosti (napríklad matematika, ...) - v Trenčíne jestvovala od začiatku roku 1883 (Priemyslová učňovská škola) - živnostenské spoločenstvo (organizácia združujúca živnostníkov), ktorá určovala podmienky vyučenia, evidovala a prípadne kontrolovala učňovské pomery, účastnila sa záverečných skúšok a na základe majstrovho vysvedčenia vydávala Výučný list, obvykle tiež Tovarišský list.

Ukážka učňovskej zmluvy z r. 1923. Trenčín, dámska krajčírka, výučná doba dva roky. Tretia strana zmuvy má predtlačené zdravotné podmienky podľa zák. čl. z r. 1887 - zaštepenie proti sypaniciam.

Zmluva okrem určenia zúčastnených osôb (majster; rodič a učeň) obsahovala učňovskú odbornosť, dobu trvania učňovského pomeru, kto zabezpečuje zaopatrenie učňa (stravovanie, ošatenie, zaobutie, bielizeň), platobné podmienky (kto, komu, kedy, koľko), zdravotné podmienky (zaštepenie); uzatvárala sa pod dohľadom spoločenstva remeselníkov (Priemyselný sbor, neskôr Okresné živnostenské spoločenstvo), ktoré ju potvrdzovalo a zapisovalo do svojho zoznamu učňov. Učebný pomer trval dva alebo tri roky. Učeň sa učil u svojho majstra, ale (spravidla) jeden deň v týždni chodil na teoretickú odbornú výuku do živnostenskej (učňovskej) školy. Učiteľský zbor odborných živnostenských škôl v Trenčíne v r. 1941 - 1942: Š. Gallo, riaditeľ; má symbol kružidlo a trojuholník, teda učil kreslenie J. Mamojka; má symbol palicu s dvomi ovinmi - nejasný symbol J. Fraňo; má symbol ozubené koleso - teda učil strojársky predmet Z. Ripka; má symbol dve menšie ozubené kolesá - zrejme učil iný strojársky predmet A. Beláková; má symbol ihlu, niť, náprstok - teda učila šitie J. Syka; má symbol krajčírsky meter a nožnice - teda učil strihy E. Plšková; má symbol železo na natáčanie vlasov (gulmajz) - teda učila kaderníctvo L. Blaško; má symbol britvu, teda učil holičov K. Schmitz; má symbol hlavu, teda učil holičov či kaderníkov - možno vlásenkárstvo (parochne) F. Macuriak; má symbol blesk, teda učil elektrotechnikov J. Sigmund; má symbol pečivo, teda učil pekárov J. Haranta; má symbol kríž, teda učil náboženstvo; Ján Haranta bol známy básnik M. Furman; má symbol kríž, teda učil nábožentvo; Martin Furman bol trenčiansky dominikán O. Pecka; má symbol kalich, teda učil evanjelické náboženstvo R. Vavro; má symbol šidlo a obuvnícke kladivko, teda učil obuvníkov (šustrov), možno príštipkárov J. Juraj; má symbol fľašu a pohár, teda učil čašníkov; mal tri dcéry: Lýdia vyd. Kyseľová (*1919-1994) šéfredaktorka vydavateľstva Mladé Letá, JUDr. Mária vyd. Gonciová (*1915) riaditeľka Obchodnej akadémie a Marta (*1923); Jurajovci pochádzali z Orechového
Na konci vyučenia bol učeň prakticky preskúšaný, tradične sa od neho požadovalo zhotovenie zadaného výrobku svojej profesie, napr. krajčírka ušiť šaty. Potom dostal výučný list (na základe vysvedčenia od svojho majstra - živnostníka) ktorý potvrdzovalo živnostenské spoločenstvo. Okrem výučného listu bol zavedený aj tovarišský list, ktorý vydávalo Okresné živnostenské spoločenstvo na základe tovarišskej skúšky; zakladal oprávnenie používať názov "tovariš". Tovariš tradične bol odborne aj spoločensky medzi učňom a majstrom. Výučný list aj tovarišský list bývali vydané v ten istý deň a zložené vlepené na konci pracovnej knižky (spomenieme ju nižšie).

Ukážka učňovského a tovarišského listu, obidva z 25. septembra 1933. Trenčín, holič a kaderník, učebná doba bola tri roky. Výučný list na základe vysvedčenia od zamestnávateľa (majstra) vystavilo Okresné živnostenské spoločenstvo, pečiatka a podpis starostu spoločenstva: Zamaróczy. Tovarišský list na základe tovarišskej skúšky pred komisiou spoločenstva vystavilo Okresné živnostenské spoločenstvo, pečiatka a podpis starostu spoločenstva: Zamaróczy.

Ukážka pochvalného diplomu trenčianskemu čalúnickému tovarišovi J. Podoláčkovi zamestnanému u J. Gallu, za prácu vystavenú na výstave zriadenej pri učňovskej škole v dňoch 12.-14.9.1926; podpísaní sú: Ing. Gustav Dohnányi, predseda dozornej komisie, Juraj Boček, správca školy, (nečitateľný podpis), člen dozor. komisie, Alex. Prchálek, člen dozor. komisie, Michal Hubocký, člen dozor. komisie, (nečitateľný podpis), preds. šk. výb., (diplom je ručne kreslený tušom, vyfarbený, vpravo dole meno A. Maráky, staviteľ). Sú to všetko známe trenčianske mená. Dolu uprostred v kruhu bola okrúhla pečiatka, žiaľ zubom času je už úúúplne nečitateľná...
V Trenčíne jestvoval "Trenčiansky priemyselný sbor", neskôr v tridsiatych rokoch tu už bolo "Okresné živnostenské spoločenstvo" - na jeho starých dokladoch vidíme dodnes známe mená Štefana Zamaróczyho a Laca Gáťu. Trenčiansky priemyselný sbor v roku 1923: pečiatka a podpis "Kamillo Ripka".
Stanovy Okresného živnostenského spoločenstva pre okres trenčiansky, tridsiate roky, jeho pečiatka a podpisy starostu Štefana Zamaróczyho a tajomníka Laca Gáťu.
Živostenské spoločenstvo tiež vystavovalo "Preukazy o pomocníckom zamestnaní" (pracovné knižky) pre zamestnancov živnostníkov. V pracovej knižke boli základé údaje osoby, okolo osem strán predtlačeného poučenia, a voľné listy na ktorých sa potvrdzovalo trvanie a druh práce u jednotlivého zamestnávateľa: "Svedectvo o pomocníckom zamestnaní".

Ukážka pracovnej knižky z r. 1933.

Tento stav sa zmenil až po prechode frontu v r. 1945. Všetko školstvo, teda aj učňovské, prevzal štát - logicky, keďže zobral (1945 Beneš, 1948 Gottwald) aj všetku výrobnú základňu (továrne aj dielne), teda tiež zrušil remeselníkov a zanikli aj ich odborné združenia živnostenské spoločenstvá). Potreba remeselnej výuky pre potreby (na materiálnej podstate zabratých) novoustanovených "národných podnikov" však zostala. Štát ju zahrnul do povojnových reforiem školstva. V povojnovom organizačnom rámci vznikli štátne učňovské školy ako "odborné učilištia". Všeobecné učňovské školstvo v Trenčíne až do prechodu frontu (1945) nemalo vlastnú budovu, lebo kapacitné priestorové nároky na teoretickú výuku neboli vysoké. Teoretická výuka prebiehala buď večer po práci v dielni, alebo jeden deň v týždni. Uskutočňovala sa v priestoroch iných škôl (ľudovej, meštianskej), pravdepodobe aj v budove tzv. Bočekovho (učiteľského) internátu pri moste. Po fronte (1945) sa teoretická výuka učňov uskutočňovala v budove bývalej židovskej školy (pred synagógou). Fabrické učňovské školstvo v niektorých prípadoch využívalo priestory továrne - napr. Neherova škola. Samostatná trojpodlažná budova stavbárskeho odborného učilišťa bola v Trenčíne dostavaná v r. 1951 na (hornej) Sihoti; bolo to stavebné učilište aj s internátom, s dobovým názvom "Odborné učilište štátnych pracovných záloh" a podľa toho sa volala aj priľahlá ulica (za budovou vojenského veliteľstva "Okruh", dnes Golianova ul.). Približne v tej istej dobe, teda krátko po fronte (1951 alebo skôr) postavili veľkú budovu východne za zákrutou Štefánikovej (SNP) ulice pri Merine (predtým Slovena, predtým Tiberghien). Stavala sa ako internát Meriny, ale napokon bola učilišťom blízkej strojárskej továrne (neskôr TOS, predtým Strojárne prvého mája, predtým Omnia, predtým cez vojnu rozostavaná Walter). Ďalšia budova učňovskej školy bola postavená v polovici šesťdesiatych rokov na mieste prízemných drevených tzv. "barakov", východne za tzv. "malým nádražím" (=železničná stanica Trenčín - predmestie), pri Kavackého hostinci a pri blízkej novej hasičskej zbrojnici, pri križovatke dolného šanca a Krížovej ulice; nasledovali neskoršie prístavby. Táto budova slúžila výuke učňov rôznych remesiel (napr. čašníci, leteckí mechanici, a pod.) V dobe socializmu (1960 - 1990) v sústave stredných škôl boli trojročné Všeobecnovzdelávacie školy ukončené maturitou, štvorročné Stredné (priemyselné (strojárske, elektrotechnické, stavebné, odevné, ...), poľnohospodárske, obchodné, zdravotnícke,...) školy ukončené maturitou, a trojročné odborné učilištia (učňovské školy). Odborné učilištia boli spočiatku trojročné, bez maturity, ale ukončené výučným listom; v nich okolo roku 1970 pribudlo päťročné odborné učilište s maturitou s názvom Stredné odborné učilište - táto podoba postupne nadobúdala väčší podiel. Školstvo najmä v pofrontovej dobe podliehalo mnohým organizačným zmenám; ako príklady uveďme stredoškolské večerné štúdium pracujúcich, alebo pofrontový polročný právnický kurz, v ktorom robotnícke kádre získali nielen maturitu, ale aj vysokoškolský diplom z práva. Keď po r. 1989 zmenou režimu po štyroch desaťročiach štátneho vlastníctva výrobné prostriedky sa späť privatizovali (reštitúciou pôvodným vlastníkom alebo predajom), dôsledky sa dotkli aj školstva. Výrobné podniky postupne zčasti zanikali, odborných robotníkov postihla nezamestnanosť, remeselníci získali možnosť samostatného podnikania, ale vychovávať odborný dorast nemal kto - učňovské školstvo v dovtedajšej podobe zväčša zaniklo a dovtedajšie stredné školstvo (priemyslové školy, ale najmä odborné učilištia) hľadalo nové smery, aby nemuselo zaniknúť. Nové zameranie sa pochopiteľne prejavilo aj v názvoch. Okrem zmien dovtedajších škôl vznikali aj školy nové. Premenou dovtedajších škôl v Trenčíne vznikli po r. 1989 napríklad (ale nie výlučne): - Stredná odborná škola obchodu a služieb Trenčín (predtým Stredné odborné učilište - "SOU") na Jilemnického ul. - Stredná umelecká škola (predtým Stredná priemyselná škola odevná) za mostami - Odborné učilište (aj internát) Pozemných stavieb na Pionierskej (potom Mládežníckej) ulici na hornej Sihoti zaniklo - po r. 1989 budovu používa trenčianska Dubčekova univerzita (spolu s budovou niekdajšej II.ZDŠ pri hrádzi, z r. cca 1954)
Poznámky: ► Tento článok, bárs majúci svoje predobrazy (najmä téma 153), bezprostredne vznikol na základe podnetu záujemcu o názov trenčianskej školy okolo r. 1940, kde sa učili maliari a natierači, a malo to mať súvis aj s obchodom. Odpoveď na úrovni (vždy obmedzeného poznania) autora znie takto: Okolo r. 1940 nebolo takej školy. Maliari a natierači sa vyučili vždy v prevádzke u niektorého živnostníka - odborného majstra a získali výučný list u neho; že ich teoretická príprava v konkrétnom remesle prebiehala na (všeodbornej) živnostenskej (učňovskej) škole, nemá vplyv na uvedené tvrdenie. Výučný list neniesol označenie žiadnej školy, ani priamo neuvádzal, kto výučný list vydal; uvádzal živnosť (odbor vyučenia) a u koho sa vyučil, potvrdzovalo ho živnostenské spoločenstvo. Po fronte, v roku 1946, dvanásti maliari a natierači, ktorí pracovali v Škodových závodoch v Dubnici n. V., založili družstvo s ručením obmedzeným "Dekora". V rokoch 1954 - 1956 družstvo Dekora v Zlatovciach postavilo svoje výrobné priestory a administratívnu budovu, blízko Oppeltovej továrne (po znárodení to boli Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina). Dekora okolo r. 1970 mala poldruhej stovky pracovníkov a vychovávala vyše 50 učňov. Pôsobnosť družstva sa okrem maliarstva a natieračstva rozšírila na autolakovníctvo, písmomaliarstvo, sklenárstvo, stavebnú údržbu, kladenie podlahových krytín, dlažieb a obkladov, klampiarstvo, elektromontáže. V tejto podobe zastihla Dekoru zmena režimu roku 1989; čo bolo s Dekorou ďalej, nie je už predmetom tohoto článku. ► Na nespočetných medzivojnových dokumentoch Okresného živnostenského spoločenstva v Trenčíne je podpísaný "starosta spoločenstva: Zamaróczy". Bol to pán Štefan Zamaróczy, otec Štefana a Bélu; posledný z jeho synov bol neskôr známy spisovateľ JUDr. Vojtech Zamarovský. V spisovateľových životopisoch sa vytrvalo opakuje, že jeho otec bol "kominársky majster", čo môže v čitateľovi vzbudiť predstavu, že s kominárskou štetkou lozil po strechách a s odbornou starostlivosťou vymetal komíny od sadzí - iste aj to v mladosti robil, ale ťažisko jeho kominárskej činnosti spočívalo vo funkcii okresného kominárskeho majstra, čo bol v súčasnom poňatí okresný revízny technik prevencie proti požiarom. Túto spoločensky veľmi významnú oblasť (Trenčín v minulosti viackrát vyhorel) upravovali stoličné nariadenia prinajmenej od r. 1884 (v slovenskom jazyku!) a stále povinné (asi raz ročne) "kominárske" revízie dodnes vykonávajú odborné firmy (napr. Vertical industrial a.s., Bratislava), aj keď komínov už ubudlo. Nateraz nepoznáme časové rozpätie, v ktorom Zamaróczy bol okresným kominárskym majstrom - iste to bolo v mladšom veku, aj keď sa narodili jeho synovia. Možno tiež táto spoločensky dôležitá činnosť bola "odrazovým mostíkom" Zamaróczyho následného spoločenského uplatnenia, keď sa stal starostom Okresného živnostenského spoločenstva v Trenčíne a bol ním viac rokov, môžeme predpokladať celé tridsiate roky až po prechod frontu 1945. Keď Nemecko koncom tridsiatych rokov mocensky pretlačilo svoju ideológiu "Nová Európa" do jej štátov, prejavila sa aj v malej Slovenskej republike a tak ako inde sa židovský vplyv z hospodárstva vylučoval likvidáciou židovských podnikov alebo ich arizáciou, o ktorú bol veľký záujem podobne ako o predchádzajúce delenie povojnovej (1918) pozemkovej koristi novovzniknutého Česko-Slovenského štátu. Vždy boli aj sú pri delení prví spoločensky činní ľudia. V údajoch ÚPN nachádzame, že okolo r. 1941 arizovalo nielen Mesto Trenčín dve krčmy (Zoltánovu a Starkovu), jeho býv. starosta Ing. G. Dohnányi Löwenbeinových podnik drevo+stavebniny a Smetanovu tehelňu v Dobrej, ale aj Št. Zamaróczy Weilovu pílu a tehelňu, a ďalší podobne (v TN spolu cca 229 podnikov, z nich 71 ariz.+158 likvid.), čo bolo podkladom spoločenského zúčtovania s nimi po najbližšej zmene režimu (1945) a jednou z okolností, za ktorých aj Štefanov syn JUDr. Vojtech Zamarovský nezávislejšie našiel uplatnenie mimo rodného mesta a v Prahe sa stal nakoniec známym spisovateľom. Druhý Zamaróczyho syn (pravdepodobne starší, Štefan po otcovi) na jar 1945 utrpel haváriu na svojej novej motorke, idúc do Trenč. Teplíc so svojím kamarátom Vojtechom Tichým; pred hotelom Tatra do nich zboku od Palackého ulice narazilo rumunské vojenské nákladné auto. Spolujazdec Vojtech Tichý haváriu neprežil. ► K známym trenčanskym menám na vyššie zobrazenom diplome zo 14.9.1926 pridajme zopár základných podrobností: = Jozef Podoláček bol čalúnik, býval na rohu ulice Priekopy a Legionárskej ul. (v dome v ktorom aj vyrastala neskoršia manželka Dominika Tatarku) = Gallo bolo priezvisko známe skôr ako niekdajší trenčanský zvonár (ďalší bol Ranko) = Ing. Gustav Dohnányi bol trenčanský starosta, stavebný podnikateľ, funkcionár ev. cirkvi, je tu o ňom samostatný životopisný článok = Juraj Boček bol správca školy, záhradkár, člen mestského zastupiteľstva, je tu o ňom samostatný životopisný článok = Alexander Prchálek bol pekár (ďalší boli Pobežal, Zugmann, Centový, ...) = Michal Hubocký bol zámočník, býval vo svojom dome oproti židovskej škole - dnes je ten dom rožný a sídli v ňom mestská polícia; (ďalší zámočíci boli Artur ("Turo") Michalec, Koloman Farkaš, Ján Mikšík (meno mal na priečelí svojho domu na Palackého ul., poniže súčasného obchodu potravinami Jednota), ...) = Alexander Maráky bol staviteľ, býval neskôr vo svojom dome na Hasičskej ul. pri bánovskom podchode (ďalší stavitelia boli Cicutto, Tomek, Jozefčík, Ročák, Pařízek, Čevela, Barytus, Melocco, ...) ► Kamillo Ripka je podpísaný za Trenčiansky priemyselný sbor v r. 1923, teda zrejme stál na jeho čele, bol to známy trenčiansky občan z jednej z rodín talianskeho pôvodu, ktoré v Trenčíne boli; jeho krstné meno nachádzame aj v podobách Camil, Camillo, Kamil, na čo zrejme mala vplyv aj zmena štátneho jazyka v r. 1918. Z rodiny Ripka bol známy aj Aristid Ripka - hasič a stolár s dobre vybavenou dielňou na Hasičskej ulici. ► Našli sme záznam, že dňa 25. júla 1934, "tajomník živ. spoloč. Laco Gaťa" ako darca Trenčianskemu múzeu odovzdal 1 starý výučný list z r. 1860. ► Uveďme z Trenčína aj zopár známejších či zaujímavejších prípadov vyučenia: -» u Gansela sa tlačiarom vyučil od r. 1903 Michal Dukát (1891 - 1958), vyučenie trvalo štyri roky, pracoval ako tlačiar (typograf) celý život, u Gansela aj inde, bol v Trenčíne verejný aj politický (soc. dem.) funkcionár, po fronte žil mimo Trenčína, jeho životopis je tu na inom mieste (téma 159); -» u Sterna sa fotografom vyučil Ján Hollý (žil odhadom 1900-1975, rodom z Orechového či Istebníka, príbuzný (brat?) tamojšieho obuvíka, neskôr švagor Gáťovcov, stále žil v Trenčíne) a potom u Sterna aj pracoval, kde zhotovil množstvo záberov ako zamestnanecké dielo pod menom majiteľa firmy Maxa Sterna; jeho pracový život ukazuje, že dnes známe fotografie známych fotografov nemuseli byť ich osobnou prácou; -» u Márie Holoubkovej (rodenej Urbasiówny, potom Kašparovej, až nakoniec Holoubkovej) sa fotografkou vyučila jej krajanka (Poľka) Jagienka (Jadwiga), neskôr vydatá za známeho (od konca 1.ČSR) Trenčana Orgoníka (predaj automobilov Orava a autoopravovňa, oproti hotelu Tatra) ► Súvisiaca kniha: Houdek, Ivan (1887-1985): Cechovníctvo na Slovensku. Vydala Muzeálna slovenská spoločnosť, Turčiansky Svätý Martin, 1943. Strán 177. (O vzniku cechov, o zamestnaniach, ktoré tvorili na Slovensku cechy, o najstarších cechoch na Slovensku, o jednoduchých a spoločných cechoch, o medzimestských cechoch, o oblastných cechoch, o združeniach cechov, o vnútornom zriadení cechov, o cechoch v cirkevnom živote, o sociálnej činnosti cechov, o úlohe cechov pri požiari, o obrane miest a cechoch, o daniach a cechoch, o cechovných zvyklostiach a zvláštnostiach, o národnostných pomeroch v cechoch, o šľachte a cechoch, zmene hospodárskych pomerov a cechoch, o úradnej kontrole cien, mier a váh, o cechoch a Židoch, o zásahoch vrchnosti a úpadku výsad cechov, o súmraku a zániku cechov, o osude cechovných pamiatok) ► Súvisiaca kniha: Jozef Majerech-Mrzúch: Remeselnícke cechové organizácie na Slovensku. Vydané v r. 2000. Strán 213 + množstvo vyobrazení ► Dnes (A.D.2021) už niet tých, čo sa kedysi vyučili u súkromníkov pod dohľadom živnostenského spoločenstva. Pofrontové generácie vyučencov socialistického školstva už končia - tí najmladší už majú biele hlavy. Poprevratový (1989) politik Mikloško bol povedal, že načo by sme draho vyrábali, keď môžeme lacno kupovať - bol vraj vedec-matematik, ale neviem ako vyrátal čím chce za tie nákupy platiť. Tak sa v ošiali nadšenia z očakávanej, akoby všetkoriešiacej "slobody" akosi pozabudlo na výchovu (nielen) remeselníckeho dorastu, ktorý spočiatku možno ani nechýbal, veď mnoho odborníkov bolo zrazu nezamestnaných; dnes už inzeráty aj život sám dosť naliehavo ukazujú potrebu remeselníkov. Kto ich však vyučí, keď starí nevyužití odišli, a mládeži sa učiť chce ešte menej než pracovať, lebo v spoločnosti rezonujú heslá ako "život je zábava", reklamné ponuky bezstarostného života na dlh sa hrnú zo všetkých strán a naozaj: večer bývajú kaviarne aj reštaurácie nebývale plné vypasenej mládeže aj keď je nezamestnanosť - žeby spoločenské perpetuum mobile? Kamarát ma pravdivo upozorňuje, že už od čias starých Rimanov v radoch starších vždy bola skepsa nad prichádzajúcou dobou a ukázala sa neoprávnenou, on si extrapoláciou myslí, že zas tak bude; nuž, nech teda optimisti prekvapia, ale obávam sa, že tu vám už to velebené "pozitívne myslenie" nebude stačiť.... Poďakovanie: (poradie nezamená nič - možno len poradie pri písaní ...) rodine Ripka rodine Fingerhutt pánovi Ladislavovi Nebusovi pánovi Ľubomírovi Hrudkovi pánovi Ivanovi Václavíkovi, vnukovi známeho Trenčana Ernesta Tesára a synovcovi tragicky známeho Edka Tesára mojím rodičom a môjmu strýkovi

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, február 2021.

Zverejnené na
www.trencan.6f.sk vo februári 2021.
Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.
Súčasný obsah nemusí byť úplný ani konečný.

Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia autor uvíta upozornenie.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.

Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Na prípadné použitie diela (čo i len čiastočné) treba súhlas autora.
Ele adresa autora je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)


Návrat späť na vrch tejto strany


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa:


Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat