PhDr. Milan Šišmiš: Z dejín bývalých dedín na území Trenčína. Časť diela: Závažie, Orechové, Žabinec, Istebník
ZÁVAŽIE Od 1. júla 1960 do l. januára 1972, až do zlúčenia s Trenčínom, existovala samostatná obec Závažie, ktorú tvorili bývalé obce Orechové, Istebník a niekdajšie územie Žabinca. ORECHOVÉ sa spomína prvýkrát roku 1439 v darovacej listine kráľa Albrechta ako majetok jeho manželky, patriaci k Trenčianskemu hradu [130]. Pred 1. júlom 1960 susedilo Orechové so Zlatovcami, Trenčínom, Hrabovkou, Istebníkom a Zamarovcami. Názov dediny je odvodený od hojného výskytu orechových stromov v tamojšom chotári [131]. V prameňoch sa objavuje pod názvami Orechow (1493), Orechó, Orechowe, Orecho (1773, 1808), Orehó (1888), . Diósfalu (1907-1913) [132]. Pôvodne dedina vznikla na mieste terajšej miestnej časti Horné Orechové smerom k Hrabovke a až po vybudovaní miestneho rímskokatolíckeho kostola v rokoch 1781-1784 sa začala formovať miestna časť Dolné Orechové. Pri tejto príležitosti došlo k posunu časti Istebnického potoka do orechovského chotára a odvtedy sa časť potoka začala nazývať Orechovským potokom [133]. V rokoch 1873-1882 sú dve miestne časti jednej dediny vyjadrené v pomenovaní Alsóorehó a Felsöorehó [134]. Roku 1550 mala obec 11 sedliackych usadlostí [135], z ktorých dve boli opustené, pričom richtárska usadlosť bola oslobodená od poddanských povinností. V tom čase platil každý sedliak ročne trenčianskemu panstvu 60 denárov, odovzdával dve merice pšenice, jednu mericu jačmeňa, dve merice ovsa, pol merice chmeľu a šesť kapustných hláv. Z povinného vozenia vody na hrad sa mohol každý sedliak vykúpiť dvoma mericami ovsa. Spoločne dávali vtedy panstvu ošípanú, po pol merici hrachu, po pol merici konopného semena, 4 hrudy syra, žajdlík masla, 50 vajec a baránka. Mali povinnosť obrábať pozemky tamojšieho majera, pokosiť trávu na panskej lúke, usušiť ju a zviezť. Okrem toho boli povinní dovážať drevo z tamojších hôr do panského pivovaru v Trenčíne. Roku 1623 žili v Orechovom 11 sedliaci so svojimi rodinami, dvaja želiari a šiesti podželiari. Okrem iných povinností boli poddaní povinní ohrádzať ploty na panskom pivovare v habánskom dvore v Trenčíne, voziť drevo do panskej krčmy, tehlu z panskej tehelne z Trenčianskej Turnej. Mnohí želiari a pod­ želiari, ale aj sedliaci, sa živili v tom čase furmančením v Trenčíne [136]. Teréziánsky urbariálny súpis z roku 1770 uvádza pri Orechovom 7 celých a 13 polovičných sedliackych usadlostí, 7 želiarskych usadlostí a jednu podželiarsku usadlosť [137]. V oblasti majerského systému hospodárenia prekonalo Orechové niekoľko vývojových fáz. Roku 1550 patrila panská pôda do majera v Istebníku, ktorý stál na pomedzí Orechového, Istebníka a Zlatoviec. Bol to najmenší majer trenčianskeho panstva a zanedlho po svojom vzniku zanikol. Na začiatku 17. storočia sa spomína už iba panská záhrada a jeden želiar bývajúci v majeri. Po roku 1606 si panstvo vybudovalo majer v Orechovom, do ktorého sa zvážalo obilie aj zo Zlatoviec. Po roku 1623 zanikol aj tento majer a onedlho už Orechové podliehalo pod správu panského majera v Trenčíne Pod Sokolicami. V 2. polovici 17. storočia boli však panské role v Orechovom začlenené do nového majera v Zlatovciach. Roku 1767 mali orechovské panské polia výmeru 20 meríc [138]. V 2. polovici 19. storočia sa panská pôda v Orechovom stala majetkom židovských podnikateľov Lövenbeina a Rotha. V tom čase viedenský podnikateľ Anton Dreher odkúpil lesy od majiteľov trenčianskeho panstva Sinaiovcov a zriadil si v Orechovom expozičný sklad dreva [139]. S obrábaním poľnohospodárskej pôdy a pasienkárstvom súvisí chov domácich úžitkových zvierat. Roku 1877 chovali v Orechovom 13 koní, 40 volov, 40 kráv, 40 ošípaných a 150 oviec [140]. Na západných svahoch Bielych Karpát, podobne ako v okolitých dedinách, sa od konca 16. storočia rozmáhalo vinohradníctvo, ktoré pretrvalo až do 2. polovice 19. storočia. Okrem trenčianskeho panstva sa mu venovali aj miestni poddaní. Roku l770 boli tamojší poddaní povinní voziť do vinohradov hnoj z panskej maštale a vykonávať vo vinohradoch potrebné práce. Na jestvovanie vinohradov poukazujú aj chotárne názvy Vinohrady a Horné oinohrady [141]. Vinohradnícke tradície vyjadruje obecná pečať, datovaná rokom 1733, na ktorej sú symboly: strapce hrozna a vinohradnícky nôž. Iné pečatidlo z 18. storočia so symbolom košatého stromu (orecha) a trsov kvetov poukazuje na ovocinársko-kvetinárske záujmy [142]. V menšej miere sa venovali Orechovčania remeslám. Roku 1673 sa v obci spomína obuvník a tkáč. Roku 1877 evidovali iba krčmára [143]. Chlapci z Orechového sa chodili učiť remeslu najmä k trenčianskym súkenníkom [144]. Do Trenčína chodili Orechovčania nakupovať okrem obilia predovšetkým remeselnícke výrobky. Na Váhu pri Orechovom pracovali v minulosti prenosné mlyny na mletie obilia. Košíkov a Slobodníkov mlyn zanikli v 20. rokoch nášho storočia [145]. Orechové bolo v minulosti spojené s Trenčínom dreveným mostom, ktorý viedol v 16. storočí od Hornej mestskej brány (neďaleko dnešného hotela Tatra). Roku 1591 prispelo Orechové mestu na jeho údržbu 11 štvrtkami pšenice [146]. Roku 1646 zriadili Ilešháziovci na orechovskej strane mosta mýtnu stanicu, čím sa dostali do sporov s trenčianskymi mešťanmi. Spory sa skončili až v 2. polovici 18. storočia za Jána Ilešháziho [147]. Roku 1663 plienili v Orechovom turecké vojská. Na následky epidémie cholery tu zomrelo roku 1866 osem obyvateľov. Výpočet pohrôm doplňme o povodeň, ktorá roku 1894 odniesla veľa dobytka, poškodila domy a zničila úrodu [148]. Po dobudovaní tamojšieho rímskokatolíckeho kostola na konci 18. storočia sa pod správu miestnej fary okrem Orechového začlenili aj obce: Hanzlíková, Zlatovce, Malé Záblatie, Veľké Záblatie (s kaštieľnou kaplnkou Blahoslavenej Panny Márie), Rybáre, Zamarovce, Žabinec, ďalej majetky Nenašov, Rybník, Sakalovec, ako aj mlyn v Hrašovom [149]. Na prelome 18. a 19. storočia pôsobil v Orechovom kňaz Karol Kerekeš, obdivovateľ diela M. Bela o Trenčianskej župe (Noticia ... comitatus Trenchiniensis) [150]. ŽABINEC Táto obec bola poddanskou dedinou slobodného kráľovského mesta Trenčína. Vznikla pri mŕtvom ramene Váhu. Jeho územie bolo bažinaté, bez lesov a lúk, pričom pasienky a orná pôda boli iba v intraviláne. Pomenovanie dostala obec podľa hojného výskytu žiab [151]. V písomných prameňoch sa objavuje pod názvami Zsabinecz, Žabincz (1773), Vágbékas (1907-1913) a ďalšimi názvami [152]. Prvá zmienka o Žabinci pochádza z roku 1591, keď sa uvádza richtár a 18 želiari. Tamojší želiari boli oslobodení od portálnej dane, pretože počas jarmokov strážili mestské brány. Každý z nich však odovzdával ročne na sv. Jakuba poplatok vo výške 25 denárov, čo činilo 4 zlaté a 50 denárov. Roku 1601 sa medzi miestnymi obyvateľmi spomínajú dvaja mlynári na Váhu (Babička a J. Záhorák), 12 želiari a podželiari. Roku 1689 bolo 18 želiarskych domov obývaných a 6 ich bolo opustených. Tamojší želiari boli vtedy povinní pracovať ako povozníci 3 dni v týždni na úprave mestských mostov, na chmeľniciach a museli vykonávať aj iné práce. Na podobných prácach sa zúčastňovali v rozsahu 6 dní v týždni bez povozov aj podželiari, pričom nesmeli za seba posielať svojich paholkov alebo svoje deti. Ak niekto porušil stanovené pravidlá, zaplatil pokutu vo výške 15 denárov [153]. V čase rozšírenia reformácie (roku 1687) patrili trenčianskemu evanjelickému kňazovi Samuelovi Chalupkovi štyria želiari. Jeden z nich sa zamestnával mäsiarstvom a odovzdával mu ročne jazyky zo zabíjačiek v hmotnosti 4 libier, čo však mohol nahradiť poplatkom vo výške 4 zlatých [154]. Žabinčania sa živili najmä povozníctvom, čo vyjadruje obecná pečať, použitá v rokoch 1777-1784, na ktorej je symbol vozového kolesal [155]. Roku 1683 boli medzi miestnymi želiarmi dvaja obuvníci, krajčír, kováč a dvaja mäsiari. Roku 1877 sa v Žabinci uvádza jeden krčmár v mestskom hostinci [156]. Časť obyvateľov Žabinca sa venovala rybolovu. So súhlasom trenčianskeho panstva mohli v 18. storočí rybárčiť na Váhu, a to v úseku od Ilavy až po Beckov, za čo museli zaplatiť ročný poplatok 10 zlatých. Pri výkone tejto činnosti sa stretávali neraz s ťažkosťami. Roku 1769 sa žabinskí rybári sťažovali na skalských jezuitov, že im zakazujú loviť ryby pri Opatovej a Skalke [157]. Podobne roku 1815 predniesli štyria žabinskí rybári sťažnosť na mesto Trenčín za to, že od nich vyžaduje za lovenie rýb zvýšený poplatok vo výške 40 zlatých, hoci na základe zmluvy mali zaplatiť iba 20 zlatých [l58]. Žabinčania si síce mohli voliť svojho richtára a prísažných, ale právoplatnosť volieb potvrdzovala trenčianska mestská rada. Mestský magistrát bol pri riešení právnych záležitostí vyššou odvolacou inštanciou. Keď roku 1688 žabinská obecná rada neprávom odsúdila tamojšieho obyvateľa Juraja Mišovecha do klady, pretože sa sťažoval na žabinského richtára, Mišovech sa odvolal na trenčianskeho mestského richtára, ktorý ho omilostil a žabinského richtára potrestal pokutou 12 zlatých [159]. Dedina často trpela povodňami, pričom Váh bral so sebou domy aj dobytok. Bývalo pravidlom, že počas záplav museli Žabinčania pásť svoj dobytok na pasienkoch v Orechovom. Počas povodne 16. júna 1894 odniesli vody Váhu 9 domov v Žabinci a Orechovom [160]. Po zrušeni poddanstva sa Žabinec vyvíjal samostatne, jeho rozvoj však nebol príliš výrazný. Roku 1869 mala 109 obyvateľov, roku 1877 21 domov so 128 obyvateľmi, roku 1880 118 obyvateľov, roku 1890 128 obyvateľov, roku 1900 131 obyvateľov [161]. Mal spoločný cintorín s Istebníkom. Pred svojím zlúčením s touto obcou roku 1913 susedil aj s Trenčínom, Trenčianskymi Biskupicami, Orechovým, Zlatovcami, Hanzlíkovou a Malým Záblatím [162]. Niekdajšiu existenciu Zabinca dokladá miestny názov Žabinská cesta. Na území bývalej obce sa zachoval bývalý mestský hostinec (prestavaný) a sú tu aj objekty Okresnej cestnej správy v Trenčíne. ISTEBNÍK Obec sa v písomných prameňoch pod názvom Stipnic prvýkrát uvádza roku 1208, keď ju nitriansky župan Tomáš odovzdal do majetku Nitrianskemu biskupstvu. Krátky čas užívali pôdu v Istebníku Zdina, Chaczko a ich druhovia, jobagioni Trenčianskeho hradu, ktorí roku 1245 vrátili zem (terra) Ztebnuk nitrianskemu biskupovi Adamovi [163]. Obec poznáme aj pod názvami Isztebnik, Iztebnik (1598), Istebnik (1773), Vághidas (1907-1913) [164]. V 2. polovici 19. storočia susedila s Hrabovkou, Dolnou Súčou, Orechovým, Zlatovcami a Žabincom [l65]. Pôvodne sa dedina Istebník nachádzala oproti dnešnému Hornému Orechovému, severnejšie od dnešného osídlenia. Jeho niekdajšiu polohu určuje miestny chotárny názov Na starej dedine, ktorý susedí s chotárnou časťou Hrušov. Oba tieto názvy symbolicky lokalizujú trasu najstaršej stredovekej cesty, vedúcej z Trenčína cez obe Súče na Moravu. Podľa V. Šmilauera vznik názvu treba hľadať buď v slovách istѣba, stan, izba a vyjadroval pôvodnú kolovú stavbu, alebo v slove izbica, t.j. zrub vyplnený zemou a slúžiaci na ohradenie starých drevených tvrdzí. Podľa R. Krajčoviča mohlo ísť o drevený štvorhranný zrub vyplnený kamením, v ktorom sídlili strážcovia neďalekej osady Rybáre [166]. Podľa B. Kleina bol Istebník miestom výčapu, zájazdného hostinca [167]. Nitrianske biskupstvo si v priebehu 16. storočia zriadilo v Istebníku majer, podliehajúci pod hospodársku správu domínia v Kostolnej. Po zrušení poddanstva pripadli tamojšie pozemky židovským podnikateľom Weissovi, neskôr Schlesingerovi a Süssovi, od ktorých ich pred 2. svetovou vojnou odkúpili miestni roľníci [168]. Roku 1546 bol Istebník zdanený na 5 port. Vtedy tu žili richtár, pastier, pričom dve usadlosti boli opustené [169]. Roku 1598 mala dedina 16 domov, roku 1784 už 30 domov s 33 rodinami a 201 obyvateľmi a roku 1828 žilo v 31 domoch 271 obyvateľov. Počet obyvateľov Istebníka sa ďalej vyvíjal takto: roku 1869 - 200 obyvateľov, roku 1877 - 38 domov a 228 obyvateľov, roku 1880 - 258 obyvateľov, roku 1890 - 271 obyvateľov, roku 1900 - 370 obyvateľov, roku 1910 - 350 obyvateľov, roku 1921 - 383 obyvateľov, roku 1930 - 450 obyvateľov, roku 1940 - 675 obyvateľov a roku 1948 - 822 obyvateľov [170]. Okrem domov poddaných bola v Istebníku v 1. polovici 19. storočia aj kúria so šiestimi obyvateľmi, ktorá neskôr patrila rodine Žambokrétyovcov [171]. Obyvatelia Istebníka sa v minulosti zaoberali popri poľnohospodárstve aj vinohradníctvom, ktorého začiatky siahajú pravdepodobne do 2. polovice 16. storočia alebo na začiatok 17. storočia [172]. Po vzore okolitých dedín boli tamojší vinohradníci organizovaní v "poriadku či cechu", o čom svedčí aj Vinohradnícka kniha založená roku 1679, teda za čias nitrianskeho biskupa Tomáša Pálfiho. Sú v nej uvedené pravidlá o obrábaní vinohradov, ich veľkosti, ako aj údaje o ich predaji a kúpe. Na vinohradnícku činnosť poukazuje aj obecná pečať datovaná rokom 1733, na ktorej sú symboly vínneho kríka, obilných klasov a vinohradníckeho noža. Posledným významnejším majiteľom tamojších vinohradov bol na konci 19. storočia Martin Medňanský, rímskokatolícky kňaz, prekladateľ a básnik, známy aj pod pseudonymom Sáva Pepkin. Z roku 1673 sú v Istebníku zmienky o mäsiarovi, tkáovi, gombikárovi a z roku 1877 o kováčovi a krčmárovi [173]. Istebník bolo dôležitejšie vybudovanie Považskej železnice roku 1883, najmä jej úseku po Žilinu, keď získal vlastnú železničnú stanicu. V rokoch 1931 až l932 sa na jeho územie presťahovala z trenčianskej ulice K dolnému nádražiu (K dolnej stanici) firma Kornhauser a Hertzka, továreň na výrobu kvasníc, pokrmových mastí a destilátov [174]. Roku 1950 založili JRD Istebník, ktorého majetok neskôr prešiel pod správu JRD Trenčín - Zámostie. Poznámky [130] A. Fekete-Nagy: c. d., s. 165. [131] M. Bel: c. r., s. 230. [132] M. Majtán: c. d., s. 473. [133] Obecná kronika Orechové. ŠOKA, Trenčín; J. Minárech: Dejiny obcí Istebník, Orechové a Žabinec (1208-1969). Trenčín 1969, s. 19. [134] M. Majtán: c. d., s. 473. [135] Urbár trenčianskeho panstva z roku 1550. ŠOBA, Bytča. [136] Urbár trenčianskeho panstva z roku 1623. ŠOBA, Bytča. [137] KS T Urbárna komasácia Orechové 177~1903. ŠOBA, Bytča, inv. Č. 1601; J. Fojtík: Hospodárske dôsledky urbárskej regulácie na trenčianskom panstve. In: Agrikultura 7, 1968, s. 145-180. [138] J. Watzka: Vývin majerského hospodárenia na trenčian­ skom a bánovskom panstve od pol. XVI. do konca XVľI. storo­ čia. In: Historické štúdie I, 1955, s. 52 a nasl. [139] J. Minárech: c. d., s. 22. [140] Statistische Nachweisungen über das Trentschiner Comitat. Pressburg 1941, s. 150 . [141] KS T Urbárna komasácia Orechové 1770-1904. ŠOBA, Bytča; inv. č. 1601. Chotárna mapa Orechového z roku 1880 v Trenčianskom _ múzeu, inv. č. H8066. [142] J. Fojtík: c. d., s. 139. [143] Statistische Nachweisungen über das Trentschiner Comitat. Pressburg 1941, s. 159. [144] Archív súkenníckeho cechu v Trenčíne. ŠOKA, Trenčín. [145] Obecná kronika obce Orechové III.ŠOKA, Trenčín; J. Minárech : c. d., s. 20. [146] A. Zrebený: Príjmy mesta Trenčína v 2. polovici XVI. a začiatkom XVII. stor. In: Vlastivedný obzor 1966, s. 37 a Príspevok k dejinám Trenčína ... In: Historické štúdie XVI, 1971, s. 244. [147] P. Štibraný: Inštrukcie mýtnika v Orechovom z roku 1646. In: Historické štúdie VII, 1961, s. 255-156; A. M. Húska: c. d., s. 44-48. [148] Porovnaj J. Branecký cit. čl. v pozn. 106 a Vágvölgyi láp č. 25 z roku 1894. O povodniach na Váhu pri Trenčíne su početné články v dobovej tlači. [149] Schematismus venerabilis cleri Dioecesis Nitriensis ... 1839. Nitra 1840, s. 54. [150] Po výstavbe kostola bol druhým orechovským kňazom. Je pochovaný pri kostole v Dobrej (vlastný terénny výskum autora roku 1988). [151] M. Bel: c. r., s. 230. [152] M. Majtán: c. d., s. 473. [153] Magistrát mesta Trenčína. Mestský protokol, roky 1564 -1700. ŠOKA, Trenčín. [154] Magistrát mesta Trenčína. Mestský protokol 1651. ŠOKA, Trenčín. [155] J. Fojtík: c. d., s. 179. Používal aj pečať Orechového. [156] Pozri poznámku 51. [157] J. Fojtík: Hrad a mesto Trenčín v archíve Ilešháziovcov v 17.-18. stor. In: Trenčín. Pamiatky, remeslá, tlačiarne. ALFA, Bratislava 1985, s. 231. [158] P. Štibraný: Prosba žabinských rybárov magistrátu mesta Trenčína. In: Trenčín, zborník Trenčianskeho mázea, 1969, s. 153-154. [159] Magistrát mesta Trenčína, mestský protokol 1564-1700. ŠOKA, Trenčín. Pozri aj Ľ. Dohnány: Dejiny hradu a slobodného kráľovského mesta Trenčína I, s. 256. Rukopis v knižnici Trenčianskeho múzea v Trenčíne. [160] KS T. Urbárna komasácia Žabinec 1770-1904. ŠOBA, Bytča. Pozri aj Vágvölgyi lap z roku 1894, s. 25, č. 25. [161] Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. VEDA, Bratislava 1978, s. 180; Statistische Nachweisungen über das Trentschiner Comitat. Pressburg 1941, s. 128. [162] Chotárna mapa Žabinca z roku 1879. Zbierky Trenčianskeho múzea v Trenčíne, inv. č. H 8067. [163] R. Marsina: c. d. l, s. 115; A. Fekete-Nagy: c. d., s. 128. [164] M. Majtán: c. d., s. 173. [165] Chotárna mapa Istebníka z roku 1879. Zbierky Trenčian­ skeho múzea, inv. Č. H 8065 ; [166] R. Krajčovič: Z historickej typológie služobníckych osadných názvov v Podunajsku. In: O počiatkoch slovenských dejín. SAV, Bratislava, s. 210, 236. V. Šmilauer: c. d., s. 73. [167] B. Klein: Rekonštrukcia cestnej siete Zvolenskej župy v období Arpádovcov, s. 32. (Rukopis u autora.) [168] KS T Urbárna komasácia Istebníka (1582) 1770-1907. ŠOBA, Bytča. J. Minarech: c. d., s. 22. [169] I. Lukinich: c. d. I I I, s. 551. [170] Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. VEDA, Bratis­ lava, s. 180; Statistische Nachweisungen über das Trentschiner Comitat .. Pressburg 1887, s. 128. [171] Schematismus venerabilis clari Dioecesis Nitriensis ... 1839, s. 61-62 a informácie M. Maxoňa, Trenčín. [172] P. Horváth: Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. stor. SAV, Bratislava 1963, s. 49; J. Fojtík: Vinohradníctvo v Zlatovciach a Istebníku pri Trenčíne. In: Agrikultura ll, 1972, s. 83-.108. [173] Pozn. 51 a Statistische Nachweisungen uber das Trentschiner Comitat. Pressburg 1887, s. 159. . [174] M. Šišmiš: Z dejín bývalých obcí na území veľkého Trenčína. In: Vlastivedný časopis XXIX, č. l, 1980, s. 23. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (III, s. 338) nesprávne umiestňuje do Istebníka Bavlnárske- závody a výrobné družstvo Dekora. Autor: PhDr. Milan Šišmiš. Autorovi ďakujeme za jeho láskavé a bezodplatné dovolenie z 22.3.2020 na zverejnie jeho diela na tomto mieste. Prepis Ing. Vojtech Brabenec (bez opráv).


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa:


Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat