=================================== === Michal Ďurža ako sv. Peter. === =================================== Napísal: Rektor - Jozef Branecký. Najstarší naši Trenčania budú sa ešte pamätať na Michala Ďuržu. Pochádzal z Biskupíc a podľa vôle väčšmi otcovej, ako božej, stal sa statočným majstrom — ševcom. Hoci bol nízkej postavy a trochu shŕbený, zďaleka bolo ho spoznať, lebo vždy ponáhlal, vždy mal náhlo, ako to vraj u ševcov bolo zvykom a všeobecným zjavom, keďže mali mnoho práce (teraz, žiaľ, aj im by vystačilo na pomalý krok), a rukami kosil, ako by i cestou preťahoval dratvu. Tento chvalitebný ševcovský zvyk sa mu však výborne vyplatil, keď v 60-tich rokoch minulého storočia stal sa kostolníkom u Sv. Anny. Vtedajší kurát Ján Ondrisík si ho zvolil za sekretára, ači kostolníka, zvonára a preorátora. Ten zvyk mu teda, prišiel veľmi vhod s tým rozdielom, že ako zvonár teraz nie vodorovne, ale shora nadol pohadzoval rukami. Na jeho Angelus veru každý veriaci statočne sa mohol pomodliť anjelpána, lebo trvanie štróf neodhadol len tak od oka, ale podľa skutočného trvania modlitby, ktorou zvonenie nahlas sprevádzal a vymerával. Tento hlas zvona iste prenikol nielen do každého kútika Alšóvárošu ale cez vysokú oblohu i pred trón boží. K novému jeho povolaniu patrilo aj preorátorstvo, keď sa každú sobotu predmodlieval ruženec. Tiež on sa staral o osvetlenie sochy sv. Jána Nepomuckého, postavenej za kostolíkom, kde stojí i teraz. Za všetky tieto práce dostával mesačne 6 zlatoviek v striebre. Keď r. 1878 kurát Ondrisík stal sa farárom v Novejsi, a na sv. Františka Xav. t. r. prišiel na jeho miesto vdp. Jozef Diera, náš Michal Ďurža s radosťou a raz tak dlhým zazvonením privítal svojho nového principála, aby verne pokračoval vo svojom, ľudu i Bohu milom povolaní, kým ho Všemohúci na žiadosť sv. Petra, nebeského vrátnika a kostolníka, nepovolal k sebe, aby tam pokračoval vo svojej práci a Petrovi bol na pomoci tým väčšmi, lebo Peter už veľmi obstárnul. Je pravda, aj náš Ďurža mal vyše osemdesiatky, ale čo to bolo k rokom Petrovým, ktorý, ako je všeobecne známo, pred 1867 rokmi vrátil sa za svojím Majstrom. Bola to veru zvláštna milosť, akej sa ešte ani jednému Biskupičanovi, tým menej Trenčanovi neušlo, že Michala Ďuržu sám sv. Peter požiadal do nebies. Stalo sa, že náš 90-ročný, ale zavše svieži vdp. Jozef Diera v 80-tich rokoch dával do poriadku zanedbaný malý kostolík. Najprv upravil malú záhradku, ktorá dreveným plotom bola ohradená. Tiež drevené bránky oddeľovaly ju od profanného hluku sveta. Dal upraviť novú chodbu na všetky strany, čo stálo 60 zlatých. A keď práve v tomto čase nad Trenčínom preletela veľká búrka a odniesla celú strechu kostolíka, tiež škridlu s veže, začal sbierku medzi svojimi veriacimi Každý radostne obetoval podľa možnosti na obnovenie svätej budovy a jej okolia. Musíme tu s uznaním spomenúť, že i trenčianski Židia prispeli k tejto akcii. Na pr. ktorýsi Schlesinger dal 6 zl. v striebre, Fried za Jüdische Gemeinde 40 zl., pruské pánstvo tiež toľko. Týmto zdarilým začiatkom posmelený mladý kurát rozhodol sa na smelý krok a napísal prosbu o podporu na cisára Františka Jozefa, a osobne ju zaniesol do Viedne. Žiadal 400 zl. milodaru. Ale na nešťastie cisár nebol doma a tak len oberhofmajstrovi ju mohol odovzdať, aby ju tento doručil svojmu najvyššiemu pánovi. Žiadosť však o týždeň prišla nazpäť s poznámkou na konci hárku: n. a. No, nadarmo si lámali ľudia hlavu, čo znamenajú tieto dve litery, nik to nevedel rozlúštiť Až jednému nemeckému dôstojníkovi sa to podarilo: Nicht angenommen. Mal som to hádam poslať cestou p. biskupa — prišlo na um p. kurátovi. Aj tak učinil, a s prvotriednym výsledkom lebo dostal 2000 zl. Ký div, že sbierka čoskoro vyniesla do 10 000 zl. Toto už stačilo, aby sa pustil do reštauračnej práce. Vystavil nový múr okolo kostola, zadovážil železné dvere, ktoré vymajstroval trenčiansky zámočník Burghard. Dal vykopať 15 m hlbokú studňu a strechu kostola pokryl plechom. Zvonku ovakoval celý kostol a do dvoch výklenkov na fronte zadovážil a umiesti! sochu najsv. Srdca Ježišovho a Panny Márie. Túto prácu previedol staviteľ, čiže ako sa vtedy v Trenčíne hovorilo, baumajster Jozef Hinner. Čo sa týka vnútrajška kostola, ten dal tiež do poriadku. Vsadil novú podlahu a múry dal vymaľovať, ktorá práca chválila zručnosť ešte i teraz žijúceho staručkého Františka Brabenca. Obraz na strope, predstavujúci sv. Rodinu, i štyri menšie obrazy, po krajoch umiestnené, namaľoval Emil Czeh, akademický maliar z Viedne. Táto práca stála 500 zl. v striebre. Keď bol hotový, prišiel rad na upravenie a ozdobenie kazateľnice, kde mal namaľovať: Reč Pána na hore, ktorú prácu prevzal zdarma. S radosťou musíme spomenúť, že najhorlivejším pomocníkom tak pánu kurátovi pri sbieraní nákladu, ako majstrovi Czehovi pri práci, bol náš milý Ďurža. Aj hodiny postál pri ňom, aby obdivoval jeho majstrovskú zručnosť, pod ktorou vyrástala markantná hlava Jána a Jakuba. Nijak to však nemohol pochopiť, ako možno vykúzliť tým jednoduchým štetcom a niekoľkými farbami kus živej biblie. A keď bola hotová Kristova hlava, s ktorej žiarila a žiari i teraz nebeská milosť, nadzemská dobrotivosť a božské milosrdenstvo, padol na kolená, aby vo vrúcnej modlitbe hľadal vyrovnanie vznešených svojich citov. Majster Czeh. zpozorujúc jeho nadšenosť a detinskú oddanosť, rozhodol sa, že sa mu odmení. Ale ako? Tu mu napadla výborná myšlienka: Nakreslím ho ako sv. Petra. A zaraz sa dal do práce. Durža nezbadal nič, lebo keď sa majster Czeh naň pozrel, aby odkopíroval jeho biele vlasy, múdre oči, modliace ústa, ako sneh biele fúzy a šedivú bradu, vždy mal nejakú otázku k nemu. Aj sa mu to tak podarilo. Keď bol hotový, zvolal na kostolníka, ktorý sa práve modlil, bijúc sa v prsia: Pozrite sa, obraz už je hotový. Ďurža vstal, postavil sa pred kazateľnicu a kostnaté prsty zakľúčil k modlitbe, ako pozrel na vznešenú tvár Kristovu. Tento nebeský pohľad ho najviac zaujímal. — Toto je sv. Peter — poznamenal majster tichým hlasom, a ukázal na prostrednú postavu, zbožne hľadiacu na Spasiteľa. Ďurža pozrel na apoštola len tak pol okom, ľahostajne, lebo veď keď má Krista, nepotrebuje ani Petra, ani Pavla. Ale jeho zrak čím diaľ, tým vážnejším sa stal, aby napokon dokorán otvoril nielen oči, ale aj ústa. Na tvári sa mu zrkadlilo nesmierne prekvapenie, tak že dlhší čas neprišiel k slovu a nehybne stál, ako Lótova žena. Konečne vyhŕklo to z neho zrazu ako na povel: Veď to som — ja! Nato nenazdajky pochytil majstrovu ruku a vrele ju pobozkal, oči mal zakropené slzami a na perách sa mu rodila nová modlitba. Majster Czeh bol úplne spokojný s týmto neočakávaným výsledkom. Od tých čias nebolo dňa, nebolo hodiny, že by sa náš Michal Ďurža, pravý sluha sluhov Pána, kostolník, zvonár a preorátor Sv. Anny nebol pomodlil aspoň jeden očenáš pred sv. Petrom, ako by si bol chcel získať jedine jeho priazeň pre ten budúci život. A keď v sobotu popoludní prišiel rad na ruženec, nespustil oči po celý čas s krásneho obrazu, a najmä s tvári sv. Petra. Túto nevšednú úctu zbadal aj sv. Peter v nebesách a láskavým okom pozrel z výšin na svoje alterego Michala Ďuržu. Zaľúbila sa mu jeho hlboká oddanosť a nekonečná úcta, ako zanedbáva aj Pána a hľadí len naňho a zavše modlí sa len k nemu. I rozhodol sa, že sa mu odmení. Nie zlatom, nie striebrom, ktorého nemal, ako to aj vyznal, kým žil tu na zemi, ale nebeskou odplatou. Tak sa stalo, že sa mu raz zjavil vo sne a povedal mu toto: Milý brachu, povýšim ťa za nebeského kostolníka, lebo ja som už starý a nevládzem každodenne zažíhať toľkých hviezd a ešte aj tri razy zvoniť. Michal Ďurža nepoľakal sa tohto pozvania a ozajstného povýšenia, ba radostne očakával chvíľu tohto presídlenia, kde nebude mať mesačne 6 zl. v striebre, ale kde ho vyplatia nebeskou mzdou. A ked okolo Vianoc 1888 nie Michal Ďurža zazvonil v kostolíku Sv. Anny na anjelpána, na rozkaz sv. Petra dokorán otvorili bránu nebeskú, aby slávnostne privítal prichodiaceho kostolníka Ďuržu. Išiel mu v ústrety v sprievode mnohých anjelov, niekoľkých apoštolov, čo boli práve po ruke,' všetkých svätých kostolníkov a zvonárov, tiež niekoľkých Trenčanov. Tak sa stal z biskupického statočného a poctivého majstra-ševca Michala Ďuržu ešte statočnejší a poctivejší nebeský občan a patrón všetkých trenčianskych kostolníkov. -- Poznámky Bbc 4.6.2021: ---- Ponechaný je dobový Braneckého pravopis, veď mu rozumieme dobre. Alsóváros = dolné mesto Nicht angenommen = neprijaté ovakoval = omietol front = čelo, tu priečelie budovy O kňazovi vdp. Jozefovi Dierovi životopisný článok je v Trenčianskych novinách 14.jan. 1995; pochovaný je na trenčianskom cintoríne, od dolnej (Miszovej) kaplnky, smerom zhruba ku Inovcu, vzdušnou čiarou asi 100(?) metrov, neďaleko starej vysokej tuje. O maliarovi Františkovi Brabencovi (mojom pradedkovi) životopisný článok je v Trenčianskych novinách 22. nov. 1994; pochovaný je na trenčianskom cintoríne, od dolnej (Miszovej) kaplnky, smerom zhruba medzi Inovec a Jachtár (Žľab), vzdušnou čiarou asi 150(?) metrov.