Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.


Toto je prepis formy (do jazyka hlml pre zverejnenie na internet) diela pána Milana Mikuša, ktoré bolo určené na papierové vydanie v roku 2013 v počte 100 kusov, k čomu napokon nedošlo.
Znenie textu je bez akýchkoľvek úprav obsahu či pravopisu, ale vynechané sú (drobné) zmienky týkajúce sa zamýšľaného papierového vydania.
Obrázky sú bez úprav ich obsahu; ich veľkosť je tu o niečo väčšia než bolo zamýšľané pre tlač.
Toto dielo zverejňujeme v roku 2024 po smrti autora s nepochybným presvedčením, že neziskové zverejnenie bolo od počiatku jeho úmyslom, tak ako pri iných jeho dielach.
Za zachovanie (aj predtým spracovanie) a poskytnutie diela v elektronickej podobe ďakujem pánovi Eduardovi Slávkovi.
[Pozn.: Obsahuje: Hlbina, Haranta, Veigl, Dilong.]



Milan Mikuš:

POPREDNÍ PRÍSLUŠNÍCI KATOLÍCKEJ MODERNY V TRENČIANSKOM KRAJI

2013
Táto publikácia bola vydaná pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule poslednému príslušníkovi slovenskej katolíckej moderny P. Svetloslavovi (Clarusovi) Veiglovi, OFM na budove obecného úradu v jeho rodisku v Horňanoch. Zostavil: Milan Mikuš Usporiadali: Eduard Slávka a Martin Vondráček

HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ KATOLÍCKEJ MODERNY

Katolícka moderna, ako osobitná básnická skupina, sa začínala formovať v priebehu dvadsiatych rokov minulého storočia (XX.), keď v krátkom čase vstúpilo do slovenskej literatúry niekoľko mladých katolíckych kňazských básnikov: Rudolf Dilong, Pavol Gašparovič Hlbina, Ján Haranta, Svetloslav Veigl, Janko Silan, Michal J. Milov, Pavol Ušák – Oliva, Mikuláš Šprinc, Gorazd Zvonický, Jozef Kútnik - Šmálov a pod. V časopisoch i v knižných zbierkach prezentovali sa ako talentovaní tvorcovia modernej poézie, ktorou obohacovali vtedajšiu domácu produkciu a získali si značný čitateľský okruh. Obrázok: Konštantín Filozof – Proglas K tomuto kňazskému“ jadru pribudli aj viacerí „laickí“ predstavitelia napr. Gregor Cút, Ján Frátrik, Karol Strmeň, Ján Motulko, Anrej Žarnov, Karol Štrauss a pod. Obrázok: Biskup Maurus - Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi Slovenská literárna tvorba má korene v náboženskej duchovnej poézii. Od prvej slovenskej básne „Proglas“, v ktorej sa slovo považuje za nástroj priblíženia sa človeka k Bohu, cez „Legendu o svätých Andrejovi – Svoradovi a Benediktovi“, spevníky „Citara sanctorum“ a „Cantus catolici“, po Gavlovičovu „Školu kresťanskú“ a pod. Obrázok: Citara sanctorum Už koncom XIX. storočia vydali katolícki autori tri diely almanachu „Tovarišstvo“ (1883, 1895, 1900), čo malo v období národného útlaku nesmierny význam. Po prvej svetovej vojne sa združili katolícki autori okolo časopisu „Vatra“, ktorý vychádzal v Ružomberku v rokoch 1919 – 1925 a ktorý redigoval Karol Sidor a určitú dobu i Vavro Šróbár. Vo Vatre uverejnil prvú báseň z modernistov Rudolf Dilong, ktorý sa považuje za zakladateľa katolíckej moderny. Roku 1926 začal vychádzať časopis „Kultúra“, okolo neho sa potom začali grupovať aj básnici modernej katolíckej poézie. Ďalej svoje príspevky uverejňovali i v časopisoch „Elán, Slovenské pohľady, evanjelická Tvorba, Katolícke noviny, Nová práca, Obroda a pod.“ Pri skupinovom konštituovaní týchto autorov zohrali dôležitú úlohu „Almanach III. literárnej generácie (1930)“ a „Antológia mladej slovenskej poézie (1933)“, ktoré zostavil Rudolf Dilong. Okrem pôvodnej tvorby sa katolícki básnici venovali aj prekladateľskej činnosti. Z európskych duchovných prúdení si vyberali príbuzné smery: symbolizmus, náboženský mysticizmus, existencializmus. Obrázok: Cantus catolici - Benedikt Szölösi 1655 Mimo kresťanskej náboženskej terminológie postáv i symbolov z Biblie používali aj symboliku gréckej mytológie, motívy z oblasti národnej tradície a kresťanskokultúrneho odkazu Veľkej Moravy. Počas komunistického režimu nemohli príslušníci katolíckej moderny vydávať zbierky, ba veľmi ťažko mohli publikovať aj básne. Až v roku 1968 sa situácia načas mierne zlepšila. Najvýraznejší predstaviteľ Katolíckej moderny Rudolf Dilong v roku 1945 emigroval cez Rakúsko, Bavorsko, Taliansko a Argentínu do Spojených štátov Amerických, kde aj v roku 1986 zomrel. Obrázok: Hugolín Gavlovič OFM, škola kresťanská Všetci predstavitelia Katolíckej moderny sú už tiež na pravde Božej. Posledným mŕtvym je Svetloslav Veigl, ktorý sa narodil 24. decembra 1915 v Horňanoch a zomrel 17. 2. 2010 v Kráľovej pri Senci. Jeho smrťou skončila katolícka moderna svoju činnosť. Obrázok:Vatra, časopis katolíckeho študentstva Zhrňujúca bilancia? Posledné desaťročie XX. storočia bolo publikačne i edične také aktívne, že perspektíva slovenskej katolíckej poézie bola pre ňu teraz naplno otvorená i do XXI. storočia. Či bude i naďalej obohacovať národnú a kresťanskú literatúru, závisí od množstva, kvality a produktivity nových mladých kňazských i laických básnických talentov. Katolícka moderna, ktorú nezdeptala ani polstoročná protikresťanská represia, môže byť zdrojom, príkladom – a pozitívnym inšpiračným podnetom i pre ďalších kňazských i laických básnických talentov.

PAVOL GAŠPAROVIČ HLBINA

13. 5. 1908 - 21. 10. 1977
„Kým iní pili víno, /ja som pil život z vlastnej dlane, / ja som pil bolesť, ktorá posilňuje, /ja som pil krásu, ktorá tvorí nový svet.“ (P. G. Hlbina: V ozvenách slnka) Obrázok: P. G. Hlbina Pavol Gašparovič – Hlbina, rím. kat. kňaz, dekan, nitriansky kanonik, básnik, prekladateľ, popredný predstaviteľ Katolíckej moderny, sa narodil vo Veľkých Kršteňanoch, v okrese Partizánske dňa 13. mája 1908. Pochádzal z roľníckych rodičov. Po skončení ľudovej školy v rodisku odchádza v roku 1921 na gymnaziálne štúdiá do Trnavy a o rok neskôr do Nitry, kde i maturoval. V rokoch 1929 – 1934 študoval teológiu v Prahe. V septembri roku 1934 ho - po skončení teologických štúdií – arcibiskup Karol Kmeťko vysvätil za kňaza. Obrázok: Rím. kat. kostol vo Veľ. Kešteňanoch Jeho prvé kaplánske miesto po vysviacke bola Rosina (1934), potom krátko pôsobil v Bošáci (1935), Konskej (1936), Rakovej (1937), Divine (1938), Veľkých Chlievanoch (1939), tu pôsobil ako správca fary, ďalej v Považskej Bystrici (1940 – 1942), Kysuckom Novom Meste (1942 – 1945), až nakoniec v roku 1945zakotvil v Bobote ako správca fary. V Bobote pôsobil až do svojej smrti – 31. augusta 1977 – teda plných 32 rokov. Pochovaný je v rodnej obci – vo Veľkých Kršteňanoch – v rodinnej hrobke. V roku 1950 bol menovaný nitrianskym sídelným kanonikom. Už počas gymnaziálnych štúdií prispieval básňami do Smrekovho „Elánu“, „Slovenských pohľadov“, „Postupu“, „Prameňa“ a pod. Prvé svoje zbierky básní vydal ešte ako bohoslovec: „Začarovaný kruh (1932) a „Cesta do raja (1933). Bol stúpencom katolíckej moderny. Vyprofiloval sa ako básnik impresívneho zamerania. Spracúval motívy z prírody, spomienok z detstva a túžby po láske, do ktorých vnášal impulzy z modernej svetovej – najmä francúzskej – poézie. V publikácii Dejiny slovenskej literatúry z roku 1962 sa o ňom uvádza: „No na autorovi samom, ktorý je povolaním kňaz, ostáva vysoko cenené to, že dejinný vývin vedel úprimne pochopiť, ba že sa svojím spôsobom doň priamo včlenil......“ V roku 1968 vydal Slovenský spisovateľ v Bratislave, pri príležitosti jeho šesťdesiatin, výber z jeho básnickej tvorby pod názvom: „Víno svetla“. Po všetkých jeho povojnových zbierkach je široko rozvinutá problematika najčasovanejších otázok vojny, mieru a odzbrojenia. Obrázok: Rím. kat. kostol v Bobote Hlbina bol aj úspešným prekladateľom hlavne z francúzštiny. V diele „O Tebe spieva zem“ (Trnava 1943) sa veľmi intenzívne zaoberal básnickým dielom sv. Terézie z Lisieux, neskôr preložil teoretické dielo H. Bremonda: „Modlitba a poézia“ (Martin 1943). Bobotskí farníci mu v septembri roku 2007 pri príležitosti 30. výročia úmrtia odhalili na budove obecného úradu pamätnú tabuľu a to vedľa pamätnej tabule kňaza, literárneho historika, bibliografa, bernolákovca Michala Rešetku, bobotského rodáka. V tom istom roku mu odhalili pamätnú tabuľu na ZŠ sv. Augustína v Považskej Bystrici. Obrázok: Pamätná tabuľa v Bobote, odhalená r. 2007 V mesiaci máj 2008 mu zase rodáci vo Veľkých Kršteňanoch odhalili z príležitosti 100. výročia narodenia pamätnú izbu, na ktorú umiestnili i pamätnú tabuľu. Obrázok: Pamätná tabuľa v Veľkých Kršteňanoch, odhalená r. 2008 Literárne diela Pavla Gašparoviča – Hlbinu: Začarovaný kruh – Trnava 1932 Cesta do raja – Trnava 1933 Harmonika – Praha 1935 Dúha – Martin 1937 Biele výšky – Trnava 1939 Mŕtve more – Martin 1946 Mračná – Trnava 1947 Podobenstvá – Martin 1947 Ozvena slnka – Martin 1950 Mierové ráno – Bratislava 1952 Ruža radosti – Bratislava 1955 Víno svetla (výber z jeho poézie) - Bratislava 1968 Obrázok: Hrob P. G. Hlbinu vo Veľkých Kršteňanoch DOBRÝ PASTIER Pavol Gašparovič Hlbina Mojou arénou je teraz Bobot. V mene všetkých ľudských práv a slobôd, Narodený z Božských žitia plaziem, Konečne som stúpil na zem. V mene všetkých fialiek a nežných astier, Chcel by som byť iba dobrý pastier. Keď Boh dušu moju omilostí, Možno tu aj zložím kosti. ( Zo zbierky: Ozveny slnka, 1950 )

JÁN HARANTA

3. 12. 1909 – 27. 3. 1983
Obrázok: Ján Haranta „Buď požehnaný, Kriste v mojom rodnom kraji, tu v chlebe chudobných Ťa nikto neodtají“. (Ján Haranta: Septembrový deň) Ján Haranta, rím. kat. kňaz, básnik, pedagóg, prekladateľ, ThLic. Vo svojich dielach používal pseudonymy: Ján Bodor, Janko Bodrý, Milan Hôrkin, Ivo Mlad, Trenčan. Bol popredným členom Katolíckej moderny. Narodil sa dňa 3. decembra 1909 v Turzovke v okrese Čadca ako prvé dieťa garbiara. Ľudovú školu navštevoval v rodisku (1915 – 1920), gymnázium v Žiline (1921 – 1928), posledný rok v Levoči (1928 – 1929), kde i maturoval. Filozofiu i teológiu študoval v Strassburgu (1929 – 1935), kde získal licenciát teológie. Za kňaza bol vysvätený v Nitre 30. 9. 1934. Profesorské skúšky zložil v Nitre (1940) a v Bratislave (1944). Obrázok: Rím. kat. Kostol v Turzovke Po vysviacke bol kaplánom v Belej a Krásne nad Kysucou (1935), správcom farnosti v Kotešovej (1936), kaplánom v Štiavniku (1937), v Trenčianskej Teplej (1937 – 1940), v Trenčíne (1940 – 1942), profesorom na gymnáziu v Žiline (1942 – 1950), farárom v Strečne (1950 – 1953), v Zákopčí (1953 – 1963) a nakoniec správcom farnosti vo Svinnej, kde pôsobil od roku 1963 až do smrti t. j. 20 rokov. Zomrel 27. marca 1983, pochovaný je v rodnej obci v Turzovke. V roku 1969 získal titul čestný dekan. Obrázok: Rím. kat. kostol vo Svinnej Literárnej tvorbe sa Ján Haranta venoval už počas stredoškolských rokov v Levoči. Práve tu napísal svoje prvé básne a pokúšal sa tvoriť i prozaicky. Básne uverejňoval v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Slovenská krajina, Vesna, Luk, Slovenské pohľady, Elán, Verbum, Kultúra, Nová práca, Smer, Plameň, v novinách Slovenská politika, Trenčan, Trenčianske noviny, v zborníkoch Almanach 3. literárnej generácie (1930), Slovenská liga, Slovenský denník, Slovenský hlas, Tatranský orol a pod. Počas pôsobenia v Žiline sa začlenil medzi aktívnych mladých katolíckych básnikov zoskupených okolo Rudolfa Dilonga. Obrázok: Pamätná tabuľa na Svinnej Jeho prvá zbierka vyšla v Žiline v roku 1933 a mala názov Mistérium baladické. Je plná náboženskej poézie s prvkami symbolizmu a poetizmu, opiera sa o ľudovú poéziu. V druhej zbierke Zem požehnaná (1940) preniká do kontemplatívnej lyriky – životná realita a dramatický vývoj udalostí roku 1938. Básnické obrázky zo slovenských dejín podal v zbierke Klienti (1944). Po vojne vydal zbierku V najkrajšej domovine (Košice, 1947), odrážajúcu vedomé smerovanie k epickej hviezdoslavovskej dikcii a k podnetom modernej francúzskej katolíckej poézie (Verlaine, Claudel). Pre nepriazeň komunistického režimu nesmel vydávať ďalšie zbierky. Oficiálne mu vyšli iba štyri uvedené zbierky. Potom uverejňoval už len samostatné básne (okolo 400), z ktorých väčšina ostala v siedmich rukopisných zbierkach s esejami, poviedkami a s obsiahlym súborom kázní. Obrázok: Náhrobný kameň v Turzovke Prevažná časť jeho nevydaných rukopisov sa nachádza v Archíve literatúry a umenia Matice slovenskej v Martine a v Archíve Spolku Svätého Vojtecha v Trnave. Ján Haranta zomrel vo Svinnej dňa 27. marca 1983 a pochovaný je v rodnej obci – v Turzovke. Vďační farníci vo Svinnej mu v apríli roku 1993 pri príležitosti 10. výročia smrti odhalili na budove fary pamätnú tabuľu a Obecný úrad vo Svinnej vydal brožúru pod názvom: „Ján Haranta 1909 – 1983“, ktorú zostavila Mgr. Ľudmila Strohnrová, pracovníčka Verejnej knižnice Michala Rešetku v Trenčíne. Tiež mu rodáci v Turzovke odhalili pamätnú tabuľu v roku 1998. Obrázok: Pamätná tabuľa na budove gymnázia v Turzovke odhalená Jánovi Harantovi a Pavlovi Hrtusovi roku 1998 Literárne diela Jána Harantu: Mistérium baladické – Žilina 1933 Zem požehnaná – Martin 1940 Klienti – Martin 1944 V najkrajšej domovine – Košice 1947 SVINNÁ Ján Haranta Z prameňov richty jemne rozvlnená na mesto rastie v tôni Inovca, vždy zľahka omámená plodmi jalovca v kvetinách slnka žiari lesk jej mena. A v roku rokov skvie sa vynovená naberá tvár jej červeň mladuchy, čo verne kráča s časom, strasa neduhý, sľubuje nový život pokoleniam. Kto z Kostolice zjari beh jej vníma, to nevidí už viesku v údolí, lež reťaz domov v živom súkolí. Či vládne slnko a či mračná dymia, nech pozdrav môj ťa chváli zrnom kláska: tu žije ľud, čo za svoj vzala láska. Obrázok: Interiér r. kat. kostola v Turzovke

P. SVETLOSLAV (CLARUS) VEIGL, OFM

24. 12. 1915 – 17. 2. 2010
„Viem, život ako krátka chvíľa jarná, lež jar je kvetom najkrajším – zaň žijem, mriem, hoc chvíľa tá je márna, oddať sa musím chvíľam zajtrajším ......“ (Svetloslav Veigl: Keď anjel v tebe spieva) Obrázok: P. S. Veigl P. Svetloslav Veigl, rodným menom Ferdinand, rím. kat. kňaz – františkán, básnik, pedagóg, PhDr. sa narodil 24. decembra 1915 v Horňanoch ako syn roľníka. Keď bol ešte malý, rodičia sa z Horňan presťahovali najprv do Levíc a potom do Bánoviec nad Bebravou, kde aj navštevoval základné školy. Gymnázium študoval v Trenčíne, Ružomberku a v Levoči – 1927 – 1931. Roku 1932 vstúpil do rehole sv. Františka z Assisi, kde dostal meno Clarus, ktoré ale používal v slovenskej forme Svetloslav. Po ročnom noviciáte v Trnave dokončil gymnaziálne štúdiá v Malackách na františkánskom gymnáziu, kde roku 1936 maturoval. Po maturite pokračoval v štúdiách na bohosloveckých fakultách v Salzburgu (Rakúsko – 1936 – 1937) a v Bratislave (1937 – 1940). Dňa 16. 7. 1940 bol v Bratislave vysvätený za kňaza. Primície mal v Bánovciach nad Bebravou, kde mu bol manuductorom tamojší farár Dr. Jozef Tiso. Obrázok: Rím. kat. kostol v Horňanoch Po vysviacke študoval slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1940 - 1944). V roku 1944 bol promovaný na PhDr. V rokoch 1945 až 1946 pôsobil jeden rok na reholnom gymnáziu v Malackách a v roku 1947 až 1949 v Bardejove. Po barbarskej noci roku 1950 – po likvidácii mužských kláštorov – bol internovaný v tábore vo Svätom Beňadiku. Po prepustení z tábora sa stal správcom fary v Trnave na Tulipáne (1950 – 1959), potom v Abraháme (1959 – 1975) a nakoniec od januára 1975 v Kráľovej pri Senci, kde pôsobil do roku 2006, kedy odišiel do penzie. Obrázok: Kostol v Kráľovej P. Svetloslav Veigl patrí medzi popredných básnikov katolíckej moderny. Prvé básne uverejňoval ešte ako klerik v časopisoch Pero a Rozvoj. A ako klerik vydal aj dve zbierky básní. Ako prvá „Cestami vetrov“ (roku 1938), presiaknutá túžbou básnika po Bohu. V kláštornom tichu a samote nachádza serafínsku lásku k všetkému stvorenstvu podľa vzoru sv. Františka Assiského. Druhá zbierka: Výstup na horu Tábor (1939) čerpala z postsymbolickej tradície v slovenskej literatúre. Potom nasledovali ďalšie diela a to: „Menom Ťa neviem osloviť“ (1941), „Kvety na troskách“ (1945), „Láska a smrť“(1946), „Volanie z diaľky“ (1946). Potom sa po prevrate v roku 1948 pod ideologickým tlakom na 17 rokov odmlčal. Znova sa ozval až v roku 1963 vydaním diela „Zo studne úzkosti“. Neskôr vydal zbierku „Mesto na návrší“ (1968). Roku 1968 odsúdil vstup armád Varšavskej zmluvy a opäť sa na 20 rokov stiahol do úzadia. Svoje básne v tomto období uverejňoval sporadicky v Katolíckych novinách, Duchovnom pastierovi a Pútnikovi svätovojtešskom. Do sveta kultúry sa vrátil až roku 1988. keď Štefan Moravčík zostavil výber z jeho diela pod názvom: „Pred ružou stojím nemý“. Krátko po novembri 1989 vydal dielo: „Jemu Jedinému“, v ktorom boli uverejnené i náboženské básne. V tomto duchu vydal i zbierky „Hľadanie svetla“ (1991) a „Zlatý kľúč“ (1992). V roku 1992 vydal aj zbierku „Bardejovské rondely“, v ktorej v trinástich rondeloch ospevuje umelecké a architektonické pamiatky Bardejova. Roku 1994 vydal zbierku „Rodinné rondely“, ktoré napísal pri príležitosti Medzinárodného roku rodiny. Jeho súčasnú tvorbu uzatvárajú zbierky: „Nebo na zemi“ (1995), „Klopem a volám“ (1996), „Doma pod oknami“ (1997), „Plnosť času“ (2000), „Svetelný periskop“ (2004), „Keď anjle v tebe spieva“ (2006). V rukopise zostala zbierka „Piesne v samotách“. Obrázok: Fara v Kráľovej Zomrel v Kráľovej pri Senci dňa 17. februára 2010. Pochovaný je v Kráľovej pri Senci. Obrázok: Hrob P. S. Veigla v Kráľovej pri Senci Literárne diela Svetloslava Veigla: Cestami vetrov 1938 Výstup na horu Tábor 1939 Menom Ťa neviem osloviť 1941 Obrázok: Svätoslav Veigl ako klérik Kvety na troskách 1945 Láska a smrť 1946 Volanie diaľky 1946 Zo studne úzkosti 1963 Mesto na návrší 1968 Pred ružou stojím nemý 1988 Slnečný spev 1988 Jemu jedinému 1990 Hľadanie svetla 1991 Zlatý kľúč 1992 Bardejovské rondely 1992 Rodinné rondely 1994 Nebo na zemi 1995 Klopem a volám 1996 Doma pod oknami 1997 Plnosť času 2000 Nerušte túto ružu 2000 Svetelný periskop 2004 Keď anjel v tebe spieva 2006 Piesne v samotách – dielo zostalo v rukopise VIANOCE Svetloslav Veigl Prichádza láska sama. Prichádza Boží dar. Začína ľudská dráma vykúpeného Rána. Ochrana pred záľahom chmár. Prichádza ako dieťa, aby sme milovali ako deti. Najkrajšia ľudská méta uprostred sveta: Aby sme žili ako Božie deti. (1995) Smrťou posledného člena katolíckej moderny nie je uzavretá kapitola. Tí, čo boli, sú známi. Sú ďalší, tiež viac – menej známi, ktorí sú nositelia tejto idey. Najmladší z nich je veľmi mladý kňaz Peter Farkaš – Žižka. Ak vytrvá, bude ozdobou a prínosom v našej literatúre.

P. RUDOLF ALFONZ DILONG, OFM

1. 8. 1905 - 7. 4. 1987
Obrázok: P. Rudolf Dilong, OFM „Priateľu vtákmi svinutý do nebies hlbokosti, tušil si sladkosť príchutí na svoje sobranosti. (Rudolf Dilong: úryvok z básne Bohu slúžim) P. Rudolf Dilong, rodným menom Alfonz, rím. kat. kňaz – františkán, básnik, dramatik, prozaik. I keď Rudolf Dilong sa v našom regióne nenarodil ani nepôsobil, predsa si o ňom, ako o zakladateľovi katolíckej moderny, niečo povieme. Narodil sa 1. augusta 1905 v Trstenej, okres Tvrdošín ako tretie dieťa chudobnej oravskej rodiny. Matka mu zomrela krátko po jeho narodení. Základnú školu a nižšie triedy gymnázia navštevoval v rodnej obci. Po skončení 4. triedy gymnázia vstúpil do rehole sv. Františka Assiského a prijal meno Rudolf. Noviciát absolvoval v Trnave, kde pokračoval aj vo vyšších triedach gymnázia. Filozofiu a teológiu študoval v Žiline a Bratislave, za kňaza ho vysvätili roku 1930. Literárne bol činný od študentských čias. Neskôr bol poprednou osobnosťou katolíckej moderny, ba jej zakladateľom. Vydal vyše 100 kníh, medzi ktorými najviac dominujú básnické zbierky, ale sú zastúpené aj romány a divadelné hry. Vo sv. Františkovi z Assisi a v jeho reholi našiel svoj ideál. O ňom napísal v roku 1938 aj básnickú zbierku pod názvom: „Ja svätý František“. Obrázok: P. Rudolf Dilong - Mesto s ružou Po skončení druhej svetovej vojny odišiel v lete 1945 zo Slovenska a po dramatickej ceste cez Nemecko a Rakúsko prešiel do Talianska, neskôr do Argentíny a nakoniec do Ameriky. Všade sa zapojil do práce pre zveľadenie a oslobodenie Slovenska. Najťažšie mu padlo, že sa nemohol vrátiť do svojej domoviny, po čom tak veľmi túžil. Zomrel v Pittsburgu, PA (USA) dňa 7. apríla 1987. M. R. ŠTEFÁNIK Rudolf Dilong S nebom mať srdce spojené v zákopy stúpiť vojenné z barikád tlieskať zábavám možnože hviezdny akrobat príde sa od vôjsk odobrať legie fronty premeral a potom zbelel generál. Už sotva snehu napadne letí a mlčí nápadne čierna je farba pohľadníc rodná zem s okom holubíc Mária otvor hospitál na vlajku hôr sa nespýtal keď havaroval lietadlom ó kde spať? Kde spať? Pod Bradlom.

Záver

Po dlhej dobe sa podarilo zostaviť a vydať dlho očakávanú knižôčku, ktorá bude vydaná pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule P. Svetloslavovi Veiglovi, OFM v jeho rodnej obci – Horňanoch. Pôvodne sa mu malo od Obecného úradu v Horňanoch (ešte za jeho života) udeliť čestné občianstvo, ako svojmu rodákovi. Ale ani o čestné občianstvo, ani o pamätnú tabuľu pre neho nebol záujem. Až teraz sa to podarilo a tabuľa konečne uzrela svetlo sveta. Za to, že publikácia vyšla, ďakujeme     pánu Eduardovi Slávkovi a mladému študentovi Martinovi Vondráčkovi za to, že ju pripravili pre tlač a všetkým, ktorí túto celú akciu     podporili. Autor O autorovi tu: https://trencan.6f.sk/0088-Mikus90r.pdf


Autor: Milan Mikuš, Trenčín, 2013.
uverejnené na stránke http://www.trencan.6f.sk 22.10.2024.


Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.


Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v pôvodnom umiestnení.
Odkazy na dielo sú vítané.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa: