============================== == Neprestajné modlenie. === ============================== (Krátky citát z knihy Mons. Prof. Dr. Jozefa Vrableca, vydal Genezis s.r.o. Bratislava, cca 1990 - 1992, ISBN 80-85220-63-6) V knihe "Racconti di un pellegrino russo" (Cittadella Editrice, Assisi, 1969) sa opisuje táto dojemná udalosť. Ide o mladého človeka, ktorý sa narodil v malej obci nedaleko mesta Orel. V tretom roku detstva stal sa sirotou, v siedmom stratil jednu ruku. Jediné, čo pokladal za štastie, bolo, že mu starý otec daroval bibliu na čítanie. V mladosti prežil veľa neštastí. Požiar ho olúpil o dom, jeho mladá žena padla za obet zápalu pľúc. Zostala mu iba chatrč, v ktorej oplakával svoj žiaľ. Pretože veľa vytrpel a spomienky mu spôsobovali bolesť, nemal odvahu žiť dalej na svojom pôvodnom mieste. Čo mu zostalo, rozdal chudobným, vzal si kapsu a do nej chleba a bibliu a vydal sa na púť. Trinásť rokov putoval cestami svojej krajiny. Žil z almužien, navštevoval kostoly a kláštory a zvykol si žiť v samote stepí a polí. Nosil v sebe veľkú túžbu: dostať sa raz do Jeruzalema. Ale nechajme ho rozprávať samého, veď má už tridsať rokov. Z milosti Božej som človek a kresťan. Môj život je život hriešnika. Moje zamestnanie je pútnik. Nemám dom. Som chudobný. Putujem z dediny do dediny. Nosím so sebou iba kapsu s chlebom a bibliou. To je všetko. Na dvadsiatu štvrtú nedeľu po Duchu Svätom prišiel som do jedného kostola, kde bola omša. Čítanie bolo z prvého listu apoštola Pavla Solúnčanom, kde stojí: "Modlite sa bez prestania!" Tieto slová ma už nikdy neopustili. Pýtal som sa sám seba, ako je možné modliť sa bez prestania, keď sa človek musí venovať storakým povinnostiam, aby si zachoval živobytie. Poprezeral som celú bibliu, ale našiel som iba to jediné, čo som počul vtedy pri omši: "Neprestajne sa modlite!" (1 Sol 5, 17). "Modlite sa v Duchu v každom čase. . ." (Ef 6,18), "Nech sa mužovia všade modlia, zbožne pozdvihujúc ruky" (1 Tim 2,8). Premýšlal som o tom, ale som nevedel, čo robiť. Pomyslel som si: "Keby som dakoho našiel, kto by ma poučil!" Vydal som sa po kostoloch a vyhľadával som kázne, aby som sa poučil. Počul som veľa kázní o modlitbe. Ale boli to poväčšine poučenia o modlitbe všeobecne, alebo čo je modlitba, prečo je potrebné modliť sa, v čom spočíva ovocie modlitby. Nič som však nepočul o tom, ako sa dá modliť bez prestania. Aj o modlitbe v duchu som počul, aj o vytrvalej modlitbe, len o tom nie, ako sa možno neprestajne modliť. Kázne mi teda nepriniesli, čo som očakával. Prestal som chodiť na kázne. Túžil som postretnúť dajakého múdreho muža a prosiť ho, aby mi toto tajomstvo objasnil, pretože ono prenikalo všetky moje myšlienky. Dlho som hľadal. Bol som smutný, že som nevedel, čo by som rád bol vedel. Pre útechu čítal som bibliu. Raz som putoval celých päť dní širokou cestou, až som stretol starého človeka, ktorý vyzeral ako nábožný clovek. Povedal mi, že je mních a že žije v spoločnosti spolubratov asi desať kilometrov odtiaľ. Pozval ma: "Radi pritúlime pútnikov, ujmeme sa ich. Pomôžeme im." Povedal som: "Môj pokoj nezávisí od ubytovania, ale od duchovného poučenia." "Aké poučenie potrebuješ? Čo by si rád rozumel? Poď so mnou, môj brat! My máme starca, ktorý sa vie modliť a ktorého sme si vyvolili za uciteľa. Je to mních, ktorý ťa bude vedieť poučit vo svetle Božieho slova a náuky otcov." Prišiel som k starcovi a povedal som mu, o čo mi tak veľmi ide. Starec sa prežehnal a začal: "Ďakuj Bohu, môj brat, že ti dal takú náchylnosť k modlitbe bez prestania. Spoznaj v tom Božie volanie. Poď so mnou, dám ti knihu otcov, z ktorej pochopíš, čo je modlitba a naučí ťa, ako sa máš modliť." Vstúpili sme do starcovej cely. Povedal mi: "Modliť sa bez prestania znamená vzývať Ježišovo meno perami, srdcom a rozumom na každom mieste, v každom čase, i v spánku. Modlitba znie: "Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou!" Kto sa navykne na toto vzývanie, bude požívať veľkú útechu, a bude ho musieť stále opakovať. Po nejakom čase nebude môcť žiť bez neho. Zbadá, že pery ho azda nevyslovujú, ale že vnútri ho opakuje stále. Rozumieš teraz, čo je to modlitba bez prestania?" "Rozumiem to úplne, môj otče! Len ma nauč, prosím, ako sa k tomu dostanem!" "Pozrieme sa spolu do knihy, ktorá sa volá "Philocalia". Obsahuje náuku starodávnych cirkevných otcov o modlitbe." Starec otvoril knihu a čítal z nej úryvok zo sv. Simeona: "Posaď sa v samote a v šeru, skloň hlavu, zatvor oči, dýchaj iba málo, zozbieraj sily predstavivosti a rozumu vo svojom srdci a hovor v spojení s dychom: Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou. Hovor to potichu, alebo celkom vnútorne; odožeň všetky myšlienky, buď trpezlivý, opakuj toto cvičenie často!" Počúval som pozorne, čo mi starec rozprával. Celú noc až do rána sme takto spolu strávili a nezaspali sme. Potom ma starec požehnal a povedal mi, aby som sa počas modlitbových cvičení vrátil občas ku nemu. Zastavil som sa v kostole a pocítil som túžbu naučiť sa neprestajne modliť. Prosil som Boha, aby mi pomáhal. Potom som si pohľadal prístrešie iba štyri kilometre vzdialené od kláštora. Bola to chatrč, ktorú som dostal za to, že som sa stal strážnikom u jedného roľníka. Celé leto som strávil v tejto chatrči osamote. Bolo to, vďaka Bohu, pokojné miesto. Tam som sa cvičil v neustálej modlitbe. Spociatku sa mi cvičenie neprestajnej modlitby darilo. Asi po týždni začal som pocitovať veľkú únavu, lenivosť a ospalosť. Ustarostený šiel som k starcovi. Prijal ma láskavo a povedal: "Brat môj, to je skúška, ktorú musíš prekonať. Nemôžeš predsa celkom ľahúčko prísť k veľkému výsledku. Tu máš ruženec. Poslúži ti k tomu, aby si vzývanie Ježiša vykonal za deň tritisíckrát. Či stojíš, alebo sedíš, ležíš alebo chodíš, stále si hovor: Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou! Hovor to tíško, a bez náhlenia! Iba tak dospeješ k stálemu pohybu srdca!" Vypocul som si tieto slová s radosťou a vrátil som sa do svojej chatrče. Robil som presne to, čo mi starec povedal. Ešte dva dni som pocítil tažkosti, ale potom už to šlo ľahko. Keď som nehovoril modlitbu, pociťoval som potrebnosť hovoriť ju. Hovorilo to vo mne samo, celkom ľahko a tíško, bez napätia prvých dní. Prišiel som k starcovi a povedal mi, aby som modlitbu opakoval šesťtisíckrát za deň a dodal: "Buď celkom pokojný a usiluj sa verne zachovať, čo som ti uložil. Boh nech je ti milosrdný." Po celý týždeň som každodenne šesťtisíckrát opakoval modlitbu. Nestaral som sa o nič. Ani som nebojoval proti svojim myšlienkam. Iba som zachoval, čo mi starec predpísal. Čo sa stalo? Tak veľmi som si zvykol na modlitbu, že ked som ju iba chvíľočku nehovoril, mal som pocit prázdnoty, alebo ako by som niečo stratil. Celkom ľahko a šťastne som v modlitbe pokračoval. Chcel som zostať iba sám, osamote, s nikým nehovoriť. Bol som veľmi štastný. Keď som znova prišiel k starcovi a oznámil som mu svoju radosť, povedal mi: "Teraz si už nadobudol zvyk stálej modlitby. Len si ho opatruj a posilňuj. Nestrácaj čas. Teš sa zo samoty. Vstávaj zavčasu a buď ochotný zotrvať v spojení s Bohom." Raz keď som ráno vstal, chcel som sa modliť rannú modlitbu, ale môj jazyk bol ako ochrnutý. Žiadalo sa mi iba opakovať Ježišovo vzývanie. Preto som začal s tým a bol som štastný. Pery sa mi pohybovali samy od seba. Nemal som pritom nijakú námahu. Deň za dňom plynul mi v radosti. Bol som akoby odpútaný sám od seba a cítil som sa ako v inom svete. Šiel som k svojmu starcovi a všetko som mu porozprával. Povedal mi: "Človek dosiahne vysoký stupeň radosti, dokonalosti a vytrženia, keď mu Boh zjaví modlitbu a očistí ho od vášní. Tento stav je neopísatelný, je predchuťou neba. Tento dar dostanú tí, čo hľadajú Boha v jednoduchosti srdca a lásky. Modli sa ďalej túto modlitbu, ako často len môžeš, už ju nepočítaj, ponechaj sa na Božiu vôľu a dúfaj v jeho pomoc. Neopustí ťa, povedie ťa." Aký som bol odvtedy štastný! Aká to radosť, cítiť v sebe celú vrúcnosť modlitby! Keď som prišiel do kostola, hneď som zahorel láskou k Ježišovi. Biedna chatrč mi pripadala ako skvostný palác. Nevedel som, ako sa mám Bohu odvďačiť za dar, že mi poslal do cesty skúseného mnícha - mne hriešnikovi. Žiaľ, netešil som sa dlho z jeho poučení. Môj milovaný starec na konci leta zomrel. Na smrteľnej posteli som mu ďakoval za duchovné vedenie a prosil som ho v slzách, aby mi ako svoje požehnanie daroval svoj ruženec, ktorý sa vždy modlil. Potom som zostal sám. Leto sa skončilo, nastal jesenný zber úrody. Roľník mi dal dva strieborné ruble ako odmenu. Naplnil som kapsu chlebom a vydal som sa opäť na cestu pútnika. Ale už som nebol taký chudobný ako predtým. Vzývanie mena Ježišovho mi dodávalo radosti a všetci so mnou zachádzali dobre. Zdalo sa mi, ako by si všetci dávali záležať na tom, aby ma milovali. A som opäť na ceste, opakujem si modlitbu k Ježišovi. Stala sa mi cennejšou nad všetko ostatné. Často prejdem aj sedemdesiat kilometrov za deň a neviem, kam idem. Iba modliť sa mi žiada. Ked je veľmi zima, hovorím modlitbu pomalšie, a už mi je teplo. Ked sa ma zmocňuje hlad, vzývam Ježišovo meno častejšie a už mi prejde hlad. Keď sa cítim chorý, alebo mám bolesti v nohách alebo v krížoch, skoncentrujem sa na modlitbu a bolesť je preč. Keď ma niekto urazí, myslím iba na modlitbu k Ježišovi, hnev chytro pominie, a zabudnem na všetko. Stal som sa trochu zvláštnym. Už sa o nič nestarám. Nič z vonkajška nemá moci nado mnou. Stačilo by mi byť iba osamote a neustále sa modliť. Všetko sa vo mne deje v radosti. Boh vie, čo ma čaká, ja to neviem. Viem iba, že som šťastný, viem, že som porozumel, čo znamenajú slová apoštola: "Neprestajne sa modlite!". Nik z nás nemôže pochybovať, že modlitba ruženca a návod mnícha starca o častom opakovaní modlitby k Ježišovi patria k autentickej starovekej a stredovekej kresťanskej duchovnosti. ... Autor knihy, z ktorej citát pochádza: teológ a pápežský prelát, Mons. Prof. Dr. Jozef Vrablec (žil 1914 – 2003). Pozn.: Kniha v citáte spomínaná v prvej vete tohoto citátu je "Príbeh ruského pútnika", je to pôvodom ruský asketický text, ktorý napísal v rokoch 1853 až 1861 istý Nemytov, ruský roľník alebo obchodník. Text popisuje vykonávanie večnej vnútornej modlitby, modlitby srdca a je spolu s Filokaliou jedným z najrozšírenejších diel medzi dielami pravoslávnej duchovnosti. Pôvod príbehu nie je známy. Príbeh sa mal odhrať kdesi pri Irkutsku. Zrejme vznikol po roku 1853, pretože sa v ňom spomína krymská vojna, a pred rokom 1861, keď došlo k oslobodeniu ruských poddaných. Dielo bolo prvýkrát publikované v ruskej Kazani v roku 1881 pod názvom „Откровенные рассказы странника духовному своему отцу“ - doslovne „Úprimné príbehy pútnika jeho duchovnému otcovi“. Tam sa uvádza, že ide o prepis textu, ktorý mal mních na hore Athos, a napísal ho opát Paissy, predstavený kláštora Ceremissi v Kazani. Po roku 1925 nasledovali preklady a vydania v nemčine, angličtine, francúzštine a taliančine. Je známe aj anonymné pokračovanie s názvom „Pútnik pokračuje v ceste“. (Viac o knihe prof. Vrableca, aj o jeho ďalších dielach, aj o jeho osobe, je na https://trencan.6f.sk/zdravie/vrablec.html