Palacký a Trenčín

Český historik, politik a kultúrny činiteľ 19. storočia František Palacký  prežil v Trenčíne tri roky svojej mladosti. Trenčianskej verejnosti je o vzťahu Palackého k Trenčínu známe najmä to, že tu takmer prišiel o život. Menej sa už vie o širších súvislostiach tejto udalosti a o ďalších aspektoch tohoto vzťahu.



Palacký je nazývaný aj "otcom českého národa" v zmysle uvedomenia si vlastných dejín. Narodil sa 14.6.1798 v neďalekých Hodslaviciach na Morave (medzi Novým Jičínom a Valašským Meziříčím) ako druhý syn v mnohodetnej rodine chudobného, ale vzdelaného dedinského učiteľa Jirího Palackého. Pretože otcov malý učiteľský plat nestačil rodine na živobytie, privyrábali si predajom vlastných poľnohospodárskych výrobkov, krajčírstvom, priekupníctvom a v čase napoleonských vojen aj povozníctvom, najmä na blízke Slovensko. Verejnú školu začal mladý František Palacký navštevovať v roku 1807 v Kunvalde (teraz Kunín pri N. Jičíne). Bola to súkromná škola vedená v pokrokovom duchu tej doby. Palackého otec sa však obával jej katolíckeho vplyvu na vývoj svojho syna, keďže rodina bola českobratského (v podstate protestantského) náboženského vyznania.

Jiřímu Palackému nebolo neďaleké Slovensko neznáme. V máji roku 1809 otec Palacký viedol do Trenčína vozy s nákladom dreva pre vojsko. Pri tejto príležitosti sa zoznámil s Jánom Zúbkom (1745 - 1824). Bol to rodák z Trenčína, učiteľ a evanjelický kňaz, významná postava cirkvi v Trenčíne, organizátor postavenia tunajšieho prvého murovaného ev. chrámu, ale aj susediacej fary a školy (1794).
Toto stretnutie bolo zrejme začiatkom rozhodnutia Jiřího Palackého dať svojho syna Františka študovať na trenčiansku vyššiu, gramatickú alebo inak povedané latinskú školu, teraz nazývanú nižšie evanjelické gymnázium. Škola bola trojtriedna: prvá trieda sa menovala donát, druhá gramatika, tretia syntax. Vyučovacia reč bola latinská a škola bola vedená vo výrazne náboženskom duchu. Chodilo do nej 30 - 35 žiakov. Mladý František Palacký prišiel študovať na túto trenčiansku školu v roku 1809, teda ako 11 ročný.

V dobe Palackého štúdií tu od roku 1809 ako mladší učiteľ na škole vyučoval spočiatku ešte slobodný 20 ročný Samuel Štúr zo starého trenčianskeho súkeníckeho rodu, neskorší otec nášho národného buditeľa Ľudovíta Štúra. On bol tiež organistom miestneho evanjelického zboru. Keď sa 3.7.1810 oženil, študent Palacký sa k mladomanželom Štúrovým toho istého roku nasťahoval do podnájmu a býval u nich až do roku 1812, kedy ukončil trenčiansku školu a tým aj svoj trojročný trvalý pobyt v našom meste. Krátko potom, vo februári 1813, aj Samuel Štúr školu opustil a spolu so svojou manželkou a prvorodeným synom, malým Karolkom (nar.25.3.1811), odišli z Trenčína do Uhrovca, kde sa im zakrátko narodil Ľudovít (28.10.1815). Málo chýbalo,  a mladý Palacký s maličkým Ľudovítom Štúrom mohli istý čas vedľa seba žiť v spoločnej domácnosti Štúrovcov...

Počas pobytu u rodiny Štúrovcov sa prebudil a rozvinul vzťah Františka Palackého k hudbe. Tento vzťah bol vôbec veľmi významným rysom jeho pobytu v Trenčíne a ani neskôr Palackého vzťah k hudbe už nikdy nebol intenzívnejší. Samuel Štúr ho naučil hrať na organ tak dobre, že mladý Palacký potom hrával nielen v Trenčíne na bohoslužbách a iných cirkevných slávnostiach v evanjelickom chráme, ale pri rôznych príležitostiach na organe sprevádzal farára Zúbka aj na okolí: v Podlužanoch, Kochanovciach, Ozorovciach, Moravskom Lieskovom.

Palackého pobyt v Trenčíne sa vyznačoval značnou materiálnou skromnosťou. Pod silným náboženským vplyvom školy dokonca uvažoval stať sa misionárom. Náboženská horlivosť ho opustila až v Bratislave pod vplyvom úplne odlišného prostredia. Nikdy potom sa už o náboženstvo tak intenzívne nezaujímal, dokonca sa neskôr oženil s katolíčkou Teréziou Měchurovou, s ktorou sa ako 27 ročný zoznámil v r. 1825, krátko po svojom odchode zo Slovenska .

Škola, do ktorej Palacký v Trenčíne chodil, bola v samostatnej neveľkej prízemnej skromnej budove pri vtedy pomerne novom (1794) evanjelickom kostole. Pozostávala len z predsiene a dvoch učební. Učilo sa v nej 2 - 3 hodiny dopoludnia a 2 hodiny popoludní. Stála na dnešnej Hviezdoslavovej ulici, približne v miestach, kde je teraz Dom armády. Bol to neveľký nízky tmavý dom, ktorý bol zbúraný okolo roku 1925 a na jeho mieste vyrástol nový, tzv. činžový dom, ktorý dala postaviť evanjelická cirkev.
V roku 1928, pravdepodobne pri príležitosti zájazdu Československej obce sokolskej do Trenčína, bola na tomto dome odhalená bronzová pamätná doska veľkosti asi 700x800mm, hore s reliéfom hlavy Palackého a s textom: "TU STÁLO EVANG. KOLLEGIUM DO KTORÉHO CHODIL R. 1809-12 OTEC NÁRODA FRANTIŠEK PALACKÝ. VENUJE SOKOL V TRENČÍNE 1928".
Pri odhalení dosky rečnil trenčiansky evanjelický senior Ján Zeman.
Pri asanácii domov na Hviezdoslavovej ulici v r. 1974 bol zbúraný aj tento dom (č. 28), pričom pamätná tabuľa bola z neho demontovaná.  Opätovne bola osadená až 12.mája 1993, približne na pôvodnom mieste, na južnom konci medzitým postavenej budovy Domu armády, kde je doteraz.
Pri príležitosti odhalenia pamätnej dosky v roku 1928 bol tiež vydaný plechový mosadzný odznak v tvare odhaľovanej dosky, avšak s textom: "ODHALENIE PAMATNEJ DOSKY FR. PALACKÉHO SOKOLOM V TRENČÍNE 1928".

V súvislosti s Palackéko pobytom v Trenčíne sa najčastejšie spomína rodina Bakoš (Bakoss). Otec rodiny František Bakoš bol popredný trenčiansky mešťan, slovenský evanjelik, kurát a inšpektor miestnej cirkvi. Povolaním bol krajčír (sartor). Jeho manželka bola Anna rodená Eisert. V čase Palackého štúdií bývali na Farskej ulici. Mali spolu syna Jána, nar. 18. apríla 1800 v Trenčíne, ešte  jednoho syna (pravdepodobne staršieho) a dcéru Rozáliu nar. 25. okt. 1802 v Trenčíne. Krstnými rodičmi (sulceptores) detí Jána a Rozálie boli Terézia Turzo, rodená Chléviny, zrejme príbuzná matky Anny, a Martin Mičátko (1748 - 10.5.1825), trenčiansky mešťan, kožušník (pellis), neskôr cechmajster trenčianskych kožušníkov, druhý najstarší známy predok neskoršej národnobuditeľskej trenčianskej rodiny Mičátkovcov, otec rovnako starého syna Pavla (nar.30.1.1799).

Syn Ján Bakoš bol Palackého priateľom a spolužiakom na trenčianskom evanjelickom gymnáziu, zomrel však predčasne 14. januára 1813 v Trenčíne. V tom čase výrazne najčastejšou príčinou detských úmrtí v Trenčíne bola variola, avšak Janko Bakoš zomrel na na "nervovú horúčku" (febris nervosa). Bolo to v čase, keď Palacký svoje trenčianske štúdiá mal už ukončené a prvý rok študoval v Bratislave. Priateľova smrť sa ho hlboko dotkla a napísal na ňu elégiu. Bola to prvá Palackého báseň písaná v češtine.

Až do svojho trenčianskeho pobytu Fr. Palacký o svoj rodný jazyk, češtinu, nijako zvlášť nedbal, milšie mu boli latina a nemčina. Tento vzťah sa zmenil, keď sa v Trenčíne zoznámil s otcom svojho spolužiaka Janka. František Bakoš sa zaujímal o biblickú češtinu ako bohoslužobný jazyk a začal nabádať tiež Palackého k štúdiu jeho rodného jazyka a zapožičiaval mu aj literatúru, až sa mu v ňom podarilo vzbudiť záujem o češtinu.

Aktívny vzťah Palackého k poézii sa prebudil tiež počas štúdií v Trenčíne a tu aj napísal svoju prvú báseň. Bola na chválu jari a napísaná latinsky.

Palacký počas štúdia v Trenčíne, od leta 1809 do leta 1812, sa nielen naučil latinčinu a gréčtinu, takže na tomto základe mohol potom študovať klasikov, ale zrejme sa tu naučil aj maďarsky, nie však dokonale, keďže vyučovacou rečou tu bola latinčina. Nedokonalá znalosť maďarčiny bola neskôr dôvodom pre opakovanie prvého ročníka v Bratislave.

Po ukončení trenčianskych štúdií, od školského roku 1812 - 1813, nastúpil na lyceum v Bratislave. Po prvom roku štúdií v Bratislave, počas leta roku 1813, bol mladý Palacký na prázdninách u svojich rodičov. Koncom augusta odchádzal späť do školy do Bratislavy. V tom čase ešte vlaky nechodili, tak sa iste vybral na cestu tak, ako sa kedysi chodievalo - pešo. Môžeme predpokladať jeho trasu z Hodslavíc cez Valašské Meziříčí, Vsetín, Valašské Klobouky, Brumov, Nemšovú, Trenčín, dolu Považím do Bratislavy. Je to trasa dlhá 218 km, z toho po Trenčín 94 km. Akiste kde - tu kus cesty ho niekto príležitostne zviezol vozom. Cesta tak trvala viac dní a bola nepríjemná, pretože v tom čase dlho a vytrvalo pršalo. Nedalo sa však nič robiť, škola nečakala na dobré počasie. Na sklonku jedného dňa došiel do Trenčína. Bolo to 25. augusta 1813. Do nitky premočený lejakom, ktorý ho zastihol v údolí Vláry, rozhodol sa prenocovať v hostinci na sihoti za mestom. Stretol sa však s Františkom Bakošom, otcom svojho nedávno zosnulého priateľa a bývalého spolužiaka Janka Bakoša. Napokon nocľah v hostinci vymenil za príbytok u Bakošov na terajšej Farskej ulici (budova vedľa terajšieho kina Metro). Tejto náhode a F. Bakošovi vďačí český národ za zachovanie života svojho "otca českého národa". Čo sa vtedy stalo?

Palacký spomína, čo onej noci u Bakošov zažil: "strašný nářek lidu a temné hučení řeky, rozlévající se o půl noci po celém městě". Tej noci totiž prišla na severozápad Slovenska pohroma, ktorá najviac zasiahla najmä Považie. Bola to povodeň, do ktorej vyústili predchádzajúce plné tri mesiace dažďov. Záplava vody, ktorú Váh priniesol, bola takmer tridsaťkrát väčšia než býval jeho normálny prietok a bola porovnateľná s normálnym prietokom Dunaja! Povodeň trvala plné štyri dni a až potom začala pomaly opadávať. Pri Trenčíne voda siahala od múrov mestského opevnenia až po oproti ležiace kopce - Vinohrady, takže medziľahlé obce Zamarovce, Istebník, Orechové, Žabinec boli plne zatopené. Len v samotnom meste Trenčín zahynulo 44 ľudí a škoda bola 86 tisíc zlatých; zničených bolo 74 domov, medzi nimi aj evanjelická škola a fara. V celej Trenčianskej stolici bolo 194 ľudských obetí a škoda takmer jeden a pol milióna zlatých! Veľké škody boli aj v okolitých stoliciach, i na blízkej Morave. Študenta Františka Palackého na ceste z rodiska do Bartislavy odprevádzala asi 50 km jeho matka - až po obec Poteč pred Valašskými Klobúkmi. Odtiaľ sa vracala domov cez Vsetín. Tu ju tiež zastihla povodeň, pri ktorej aj ona takmer zahynula. Keď prenocovala u vsetínskych farbiarov, rozvodnená Vsetínska Bečva zaliala dom. Spolu s domácimi sa uchýlila na poval. Keď ich tam ráno našli, dom sa už pohyboval pod náporom vody.

Do Trenčína prišla povodeň v noci, hodinu pred začiatkom nového dňa. Mútna voda si prerazila cestu cez všetky prekážky a valila sa dolu Považím, nemilosrdne berúc so sebou všetko, čo jej prišlo do cesty. Iba mestské opevnenie ju zastavilo. Čo však bolo zvonku múrov opevnenia, to neodolalo. Ľudí povodeň prekvapila v spánku, takže nemali ani čas sa obliecť. Domy boli rýchlo zaplavené. Kto neváhal a snažil sa zachrániť si len holý život, utekal na vyvýšené miesta k hradu a k Brezine, lebo len tu sa mohol zachrániť. Ostatní boli vydaní napospas živlu. To všetko sa odohralo potme! Mnohé domy voda odniesla. Čo zostalo, bolo zanesené štrkom, kameňmi, bahnom. Po troch trenčianskych mostoch nezostala ani stopa. Voda odniesla aj hostinec na Sihoti, kde Palacký chcel prespať. Nikto sa z neho nezachránil. Takto by bol býval zahynul aj Palacký, nebyť F. Bakoša. Jeho dom v bezpečnom objatí mestského opevnenia povodeň nezasiahla. Celý týždeň musel Palacký stráviť v Trenčíne. Až keď voda opadla, prevoz cez Váh bol obnovený a schodnosť ciest sa obnovila, pokračoval v ceste do Bratislavy. Šiel spolu s dvomi Trenčanmi, ktorí tam tiež študovali. Bol to istý Husár a mladý Bakoš, brat zomrelého Janka Bakoša.

Nasledujúce ráno po príchode povodne sa Palacký vybral na hrad spolu s bratom svojho zosnulého priateľa a spolužiaka Janka Bakoša. Odkiaľ videli obraz skazy ako na dlani. Nazrime do jeho "Každodenníčka", ako o tomto zážitku píše: "Proti vůli své přinucen jsem byl staviti se v Trenčíne u pana Bakoše, abych poněkud okřál. A tak divným uložením božím zachován mi život. ... Ani oné hospody pod sihoťami nebylo více viděti, kterouž jsem já v prvním plánu cesty byl právě v tu osudnou noc sobě za nocleh ustanovil. ... Uprostřed ohromného proudu plavili sa domové a mlýnové dolu, a na střeše jich často celé familie obkočně sedíce tiše a smutně očekávaly, kam je řeka zanese."

Magistrát mesta Trenčín na večnú pamäť tejto hroznej povodne dal osadiť kamennú dosku na mestský kamenný múr, teraz ohraničujúci dvor starého piaristického gymnázia a kláštora, na dnešnej Palackého ulici. Na doske text pripomína a vytesaná ruka s natiahnutým prstom ukazuje výšku vody pri povodni:
VIgesIMa seXta / aVgVstI / fataLes VnDae / eXCreVerant / hVC VsqVe-
Rok nie je v texte priamo napísaný, musíme si ho vypočítať spôsobom, ktorý sa v takýchto prípadoch bežne používal: spočítať jednotlivé veľké písmená tak, ako by to boli rímske číslice. Tento spôsob označovania letopočtov sa volá chronostichon a v našom prípade dáva výsledok rok 1813. Po slovensky text znie: dvadsiateho šiesteho augusta skazonosná voda dosahovala až sem - (pôvodne na origináli dosky ruka, teraz na jej kópii čiara na konci textu ukazuje výšku vody).
Doska prežila až do rozširovania Palackého ulice po druhej svetovej vojne. Pri tejto príležitosti ju 22. sept. 1956 odstránili a keďže sa pritom poškodila, originál dali do múzea a rozhodli sa neskôr ju nahradiť kópiou. Práce na kópii sa dlho naťahovali, raz nebol kameň, potom zase čosi iné. Konečne ju inštalovali na jar roku 1968 (iný údaj: v roku 1967). Je z pieskovca, má šírku 120 cm, výšku 84 cm, spodok je vo výške 85 cm.  Vytesali ju žiaci Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave pod vedením akad. sochára Šichmana. Kameň je z Kralického kameňolomu pri B. Bystrici.
Hoci na južnom konci Palackého ulice, kúsok povyše rohu, za ktorým je už vidno synagógu, si dnes nenápadnú pamätnú dosku v kamennom múre vo výške chodcovho hrudníka takmer nikto nevšimne a jej latinskému odkazu už sotva kto rozumie, stále ešte ukazuje výšku utrpenia našich predkov. Okoloidúcim českým turistom by však mohla pripomínať ich vďaku trenčianskemu mešťanovi Bakošovi za záchranu "otca českého národa".


Ako už bolo spomenuté, od školského roku 1812 - 1813 František Palacký nastúpil na päťtriedne evanjelické lyceum v Bratislave, v tej dobe považované za najlepšie v celej zemi. Ukončil ho v roku 1818. Otec Jiří Palacký sa poznal aj s Jurajom Palkovičom (1769 - 1850), od roku 1803 profesorom na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde vyučoval aj jeho syna. Palkovič tiež pomohol otcovi Jiřímu Palackému v roku 1812 vydať jeho knižku. Zrejme aj pod vplyvom známosti s otcom, Palkovič si mladého Palackého pribral za pomocníka pri vydávaní svojho týždeníka. V roku 1816 Fr. Palacký z vďačnosti k svojmu profesorovi Palkovičovi napísal pri príležitosti jeho menín báseň Slawena.
Na štúdiách v Bratislave boli Palackého najbližšími priateľmi významné postavy našich dejín, Slováci Pavol Jozef Šafárik, Ján Benedikti, Ján Kollár. V lete roku 1819 v rozhovoroch so Šafárikom a Benediktim sa u Palackého začína prebúdzať vzťah k histórii českého národa.

Významný vplyv na utváranie myslenia Palackého malo aj jeho priateľstvo s Ninou (Annou!?) Zerdahely, ktorá, tak ako aj on, žila (v Bratislave a v Dubníku pri Nových Zámkoch, vtedy Csuz) u vdovy Csuzyovej, u ktorej Palacký v rokoch 1819 - 1823 bol vychovávateľom jej poloosirelých dvoch synov. Tejto o osemnásť rokov staršej, rozhľadenej, vzdelanej a skúsenej dáme vďačil Palacký nielen za pomoc pri prekonávaní hmotných prekážok jeho existencie, ale aj za spoločenskú výchovu, spoznanie svetovej literatúry a všestranný rozhľad. Ak by sme usudzovali z jej, zdá sa, rodného priezviska, Nina Zerdahely (dnes by sme povedali Stredanská) mohla byť rodom aj od Trenčína, z Hornej Stredy (vtedy Zerdahely, obcí tohto mena bolo v tom čase viac).

Začiatkom roku 1823 syn vdovy Csuzyovej odchádza na vojnu. Táto udalosť na jar 1823 ukončila 14 ročný pobyt 25 ročného Františka Palackého na Slovensku. Po ňom sa bezprostredne začína 25 ročné obdobie, v ktorom sa venoval takmer výhradne českým dejinám.

V mladom veku každý človek prechádza najbúrlivejším rozvojom, ktorý sa už nikdy v živote neopakuje. Vtedy sa utvára osobnosť a budujú sa základy a smerovanie ďalšieho života, práce, a orientácie vôbec. Najmä tu majú svoje korene jeho budúce schopnosti. A práve v tomto rozhodujúcom veku bol jedenásť až dvadsaťpäť ročný František Palacký, "otec českého národa" vzdelávaný, vychovávaný a všestranne utváraný v evanjelickej pospolitosti v Trenčíne a v kozmopolitnej Bratislave. Základy pre jeho neskoršie myslenie, pôsobenie a dielo boli položené na Slovensku, v pohostinnom slovenskom prostredí, v našom Trenčíne, ale tiež v Bratislave. Môžeme teda právom povedať, že jedným z miest, odkiaľ vychádzajú korene českého národného povedomia, je nepochybne aj náš Trenčín.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec

Tento článok bol spracovaný v r. 1996-1997 a bol uverejnený v mesačníku Považie v auguste 1998.

Autor si vyhradzuje všetky práva, hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä udeľovať súhlas na rozmnožovanie, verejný prenos a iné rozširovanie.

Ako uviesť tento zdroj pre citovanie krátkej časti tohoto diela alebo iné použitie podľa Autorského zákona:   
    BRABENEC, V.:  Palacký a Trenčín
    Dostupné na: www.trencan.ic.sk.  Získané dňa ..........