"Tajné" chodby v Trenčíne

Tajné chodby boli dávno známe už minulým generáciám Trenčanov. Azda prvá zmienka o nich je stará už vyše 650 rokov a súvisí s úmrtím pána Váhu a Tatier, Matúša Čáka, ktorý sídlil na Trenčianskom hrade. Keď Matúš Čák ako 61 ročný zomrel 18. marca 1321 na Trenčianskom hrade obliehanom vojskami Karola Roberta, objavili sa dohady o jeho pochovaní mimo hradu. Vzhľadom na obkľúčenie hradu nepriateľom, toto by bolo možné, len ak by bola bývala existovala tajná chodba spájajúca hrad s okolím. Neskôr historici túto možnosť síce vyvrátili, avšak povesti o tajomnej chodbe spájajúcej trenčiansky hrad so Skalkou pretrvali dodnes a vzrušujú všetky generácie Trenčanov bez rozdielu veku.

Ak pripustíme existenciu chodby vedúcej von z hradu, ihneď sa logicky vynoria predovšetkým tri otázky: odkiaľ, kam a kade.
Na prvú otázku je, zdá sa, nepochybná odpoveď: z hornej časti hradu, pretože ak účelom chodby mal byť únik pred nepriateľom, bolo treba počítať so situáciou, keď nepriateľ už dolnú časť hradu obsadil a obrancovia sa stiahli za piatu (Illésházyovskú) hradnú bránu. (Takáto situácia sa, našťastie, v histórii nášho hradu nevyskytla.)
Čo sa týka druhého konca chodby, varianta jej ukončenia v meste by bola dosť riskantná, keďže, vzhľadom na polohu, v čase útoku na hrad by útočník mal mesto už iste obsadené.
Z dnešného pohľadu najistejšie by bolo vyústenie chodby kdesi na terajšej Brezine, kde by sa v lese azda najľahšie dalo uniknúť pozornosti útočníkov. Nezabúdajme však, že pred sto a viac rokmi bol vŕšok, ktorý je dnes nazývaný Brezinou, holý, ako o tom svedčia aj jeho najstaršie fotografie. Táto okolnosť bola pre obrancov hradu priaznivá, lebo im umožňovala prípadných útočníkov prichádzajúcich z najviac zraniteľnej južnej strany mať na dohľad a na dostrel. Preto nepochybujme, že aspoň k hradu priľahlá časť dnešnej Breziny bola v tých časoch keď by aj nie prirodzene, tak dozaista umelo odlesnená. Toto odlesnenie bolo v Matúšovej dobe ešte dôležitejšie, lebo v tej dobe bolo spomenuté miesto vyššie než je teraz, a až neskôr bolo odkopané v súvislosti s opevňovacími prácami. Preto môžeme považovať vyústenie tajnej chodby v týchto miestach za vylúčené.
Posledná možnosť vyústenia chodby, ktorú tu spomenieme, je podľa dávnej trenčianskej tradície na Skalke. Položme si však otázku, na ktorej Skalke? Lebo, ako vieme, máme dve Skalky: Malou Skalkou sa nazýva dnešný kostolík, predtým kaplnka sv. Doroty, vzdialená od hradu 2,5 km vzdušnou čiarou. Bola však postavená až v roku 1520, takže v dobe Matúša Čáka tu nebolo ešte nič - okrem starej župnej hradskej (cesty), ktorá tu na svojom najvyššom mieste vytvárala ostrú zákrutu. Väčšiu dôležitosť aj pre svoju viac chránenú polohu však v tej dobe mala a aj neskôr známejšia bola Veľká Skalka, kláštor na skalnom brale menšom od hradného, ktorého tradícia bola založená pred tisícročím a v čase Matúša Čáka tento kláštor bol preňho dôležitý aj tým, že tu sídlil jeho verný priateľ opát Štefan. Preto, odhliadnúc od väčšej vzdialenosti od hradu (3,1 km vzdušnou čiarou), východ z tajnej chodby by bol na Veľkej Skalke pre Matúša Čáka najvhodnejší.

Ak by teda takáto podzemná chodba medzi hradom a Skalkou existovala, zrejme by musela byť dlhá aspoň 3,1 km a musela by na svojom začiatku a konci prekonať na krátkom úseku značný výškový rozdiel (asi 90 m medzi hladinou Váhu a hradom, menej už medzi Váhom a Skalkou), takže by v tých miestach bola veľmi strmá, ba takmer zvislá. Nebude veľmi prehnané, ak zostup takouto chodbou v hrade prirovnáme k zostupu do hradnej studne, ale bez pomôcok ktoré mali v roku 1968 trenčianski potápači, keď ju namáhavo čistili. Zostup na začiatku chodby by bol sotva inak než po rebríku, potme alebo s kvapkajúcou sviečkou či fakľou, alebo s lampášom v jednej ruke... Neviem ako čitateľom, ale pisateľovi týchto riadkov pri takejto predstave behá mráz po chrbte. Iste, bola by možná aj varianta menej strmého zostupu za cenu dlhšej trasy, napr. pod príjazdnou cestou na hrad dolu do mesta a odtiaľ ďalej na Skalku. Problém je, že žiadne doterajšie nálezy tomu nenasvedčujú. Pri ukladaní kanalizácie a iných sietí do príjazdnej cesty na hrad sa žiadne stopy po chodbe nenašli, ani na ďalších miestach predpokladanej trasy.

Časť chodby v bralách hradu a kláštora Veľkej Skalky by musela byť vytesaná do tvrdej skaly. Zvyšná časť (v dľžke najmenej 1 km) by musela byť vydolovaná v usadeninách koryta rieky Váh, pod jej aktuálnym aj minulými riečišťami. Problémy so spodnou vodou v tomto úseku by v tej dobe (okolo začiatku 13. storočia) sotva dokázali vyriešiť, lebo odčerpávanie takého množstva vody, alebo zaizolovanie chodby proti tlakovej podzemnej vode v potrebnom rozsahu bolo vtedy nemysliteľné. Ďalšou ťažkosťou v tomto úseku by boli zosuny zeminy premočenej spodnou vodou, riešiteľné zrejme iba súvislým vystužením celej časti chodby. Kvôli utajeniu, ako aj kvôli križovaniu mohutného riečišťa silnej rieky, akou Váh nesporne v tých časoch bol, by totiž chodba nemohla byť budovaná v otvorenom výkope. Veľký objem vyťaženej zeminy (niekoľko tisíc kubických metrov!) a jej náročná doprava, nemožnosť sústredenia veľkého počtu robotníkov (najmä kvôli malej pracovnej ploche, ale aj kvôli utajeniu) by boli príčinou dlhého trvania výstavby chodby v tých časoch. Tvrdým orieškom pre staviteľov diela by bolo odvetranie chodby, potrebné kvôli jej značnej dľžke jednak pre zabezpečenie dýchania, ale aj pre použitie otvoreného ohňa na osvetlenie (iná možnosť osvetlenia vtedy ešte nebola). Výstavba takejto chodby by bola oveľa náročnejším technickým dielom než hradná studňa, ktorej vybudovanie bolo také jedinečné, že na ňom vyrástla legenda o víťazstve lásky nad skalou. Napokon, aj v dnešných (1996), technicky neporovnateľne vyspelejších časoch, keď sa buduje podobný, avšak predsa len menší ale najmä kratší tunel (priemer 2 m, dľžka 174 m) pre vodovodné potrubie pod Váhom v Hlohovci, považuje sa toto súčasné dielo za nevšedné, veľmi náročné a ojedinelé.

Ani počas všetkej doterajšej výstavby na Sihoti sa pri zemných prácach nenašli žiadne stopy po podzemnej chodbe medzi hradom a Skalkou, hoci práve na tomto území by sa dalo predpokladať jej prípadné umiestnenie. Objavili sa síce chýry, že budova vojenského veliteľstva na Sihoti je tiež vybavená núdzovým východom cez tajnú chodbu, či už novodobú, alebo náhodne počas výstavby nájdenú a adaptovanú, dôkazy však chýbajú.
Zo všetkých uvedených dôvodov musíme, žiaľ, chodbu z hradu (najmä na Skalku, ale pravdepodobne aj inde) definitívne zaradiť do ríše rozprávok.

V novembri roku 1603 však údajná existencia tajnej chodby vedúcej von z hradu poslúžila mestu Trenčín na ochranu pred hnevom Rudolfa II. Tajný kuriér priniesol cisársky rozkaz, aby mesto uzavrelo svoje brány pred hradným pánom, vzdorným Štefanom Illésházym, ktorý bol u cisára podozrivý z účasti na Bocskayovom povstaní, a tak mu zabránilo vstúpiť na hrad. Mesto v svojej odpovedi, s poukazom na tajný východ z hradu von argumentovalo, že tomu nemôže zabrániť. Illésházymu sa potom skutočne podarilo za pomoci svojho príbuzného dostať z hradu svoje poklady a spolu s nimi pred kráľovým hnevom uniknúť do Poľska. Či sa tak stalo vďaka tajnej chodbe alebo prižmúreným očiam trenčianskych mestských pánov, to už história nezaznamenala. Druhý dôvod však môžeme považovať za pravdepodobný, lebo mesto bolo "odsúdené" na dobré vzťahy s hradným pánom: vojenská posádka a kanóny na ňom umiestnené boli dostatočným "argumentom" pre spoluprácu, čo by bola akokoľvek pre mesto nevýhodná.

Neskôr už "veľká" história tajnú chodbu z hradu nespomína. Z pamäti najmä Trenčanov však nikdy nevymizla. Rôzni autori sa zmieňujú o nej aj neskôr: Károlyi v roku 1910, Dohnányi v roku 1937, Branecký v roku 1940, články v Trenčianskych novinách v rokoch 1960, 1970, Pozdišovský v roku 1971. Dokonca Dohnányi v roku 1937 spomína, že v podzemnej hradnej chodbe údajne bez stopy zmizol akýsi muž a že vchod do tajného východu z hradu mal byť pod veľkou vežou, t.j. na hornom hrade.
Trenčiansky rodák, známy športový reportér Gabo Zelenay (nar. 1927), v decembri 1995 v tlači informoval o spomienkach svojho otca, ktorý údajne so svojimi štyrmi spolužiakmi - sextánmi z trenčianskeho gymnázia natrafili na trenčianskom hrade na tajnú chodbu niekedy na začiatku tohoto storočia, azda okolo roku 1913-14. Kdesi ďaleko v hľbke chodby vraj našli zbrane a kožený vak s rôsolom (zjavná narážka na staré víno). Chlapci sa v škole pochválili nálezom, riaditeľ školy zavolal z Budapešti odborníkov, ktorí vraj všetko odviezli a po nájdenom poklade nezostala ani pamiatka, ani písomný záznam... Nám teda zostávajú dve možnosti: uveriť alebo nie.

Zachovala sa aj povesť o pochovaní Matúša Čáka na trenčianskom hrade v trojitej truhle (striebornej, medenej a železnej), pravdaže s množstvom pokladov. Miesto jeho posledného odpočinku malo byť vraj v podzemí hradnej Matúšovej veže, alebo pod starou hruškou na dolnom nádvorí hradu. Iné správy hovoria o hrobe pri hornom okraji hradnej studne za kamennými blokmi. Lenže táto studňa v Matúšovej dobe ešte neexistovala...
Otázny je aj spôsob pochovania - varianta rakvy zakopanej do hliny nie je veľmi pravdepodobná jednak pre slabé pokrytie hradného brala hlinou, ale aj preto, lebo významnejších ľudí nezvykli pochovávať do hliny. Môžeme prijať predpoklad pochovania do hrobky vyvorenej či už vytesaním v hradnej skale, alebo vymurovaním. Vstupný otvor do hrobky však museli uzavrieť, a vzhľadom na okolnosti (obkľúčenie nepriateľom) aj pre istotu dobre zamaskovať - tak dobre, že miesto posledného odpočinku Matúša Čáka sa doteraz považuje za neznáme, i keď správ o objavení údajného Matúšovho hrobu sa zachovalo niekoľko.
Azda najserióznejšia z nich hovorí, že domovník posledného grófa Illésházyho, istý Ján Tódy, v roku 1815 v krypte pod podlahou hradnej kaplnky pri Matúšovej veži našiel cínovú truhlu, v ktorej bol pochovaný muž v mníšskom rúchu a so žezlom v ruke, s hlavou spočívajúcou na poduške naplnenej usušeným chmeľom. Žiadne stopy po náleze sa však nezachovali. Takže opäť máme dve možnosti...
Snahy nájsť Matúšov hrob však neustali dodnes.

Záhadu, či z hradu tajná chodba vedie alebo nie, sa doteraz nepodarilo definitívne rozriešiť, avšak renesančné podzemné chodby v meste samotnom sú dávno známou nespornou skutočnosťou. Nikto im nevenoval sústavnú pozornosť, takže sa o nich vlastne dlho nič presného nevedelo. Ich vznik môžeme predpokladať počas výstavby domov najmä na námestí, ale tiež v súvislosti s výstavbou mestských opevnení. Prvotný účel chodieb bol zrejme vojenský, popri tom však iste mohli dobre slúžiť ako účelné zásobárne potravín, keďže nie sú budované príliš hlboko, takže sú nad hladinou spodnej vody. Mohli sa tiež používať aj ako vínne pivnice, keďže až do rokov asi 1870 - 1880 sa v Trenčíne a jeho okolí pestoval vinič a dorábalo sa víno (aj keď bolo známe svojou zlou kvalitou - bolo vraj príšerne kyslé a preto sa pilo za trest).

S podzemnými chodbami sa neskôr pravidelne stretávali stavitelia domov na námestí, ktorým ich neraz neočakávaná existencia sťažovala prácu. Často boli nútení staré chodby zamurovať, aby znemožnili nežiadúci prístup do novobudovaných podzemných priestorov. Podzemná chodba sa objavila aj pri výstavbe kostola sv. Františka Xaverského. Takáto chodba vychádza dodnes z pivnice domu na námestí oproti dnešnej lekárni - autor si ju veľmi dobre pamätá z čias svojho detstva.

Pri výstavbe kanalizácie v r. 1909, tiež neskôr pri úpravách námestia v dvadsiatych rokoch 20. storočia tiež narazili na podzemnú chodbu.

Aj v rokoch 1933-4 pri búraní starého renesančného mestského domu (dnes na jeho mieste stojí mestský dom postavený v roku 1934) boli v jeho podzemí nájdené podzemné chodby, ktoré mali vrchol klenby v hľbke asi dva metre. Po prebúraní otvoru bol prístup do chodby širokej aj vysokej asi dva metre, smerujúcej k hradu. Zjavne sa jedná o chodbu totožnú s tou, ktorá bola kedysi napojená na pivnicu vedľajšieho domu MUDr. Brančíka (župný lekár a zakladateľ trenčianskeho múzea, na dome je jeho busta s pamätnou doskou). Vchod do chodby však dal ešte kedysi dávno Dr. Brančík zamurovať v obave, aby niektorá z tam začínajúcich amatérskych objavných ciest trenčianskych chlapcov neskončila tragicky.

S podzemnými chodbami tiež môže súvisieť zachovaná správa o prepadávaní chodníka na rohu Farskej ulice, oproti Mestskému domu.

Tieto chodby pravdepodobne boli spojené s ďalšími podzemnými chodbami v okolí dolnej (južnej, tzv. tureckej) mestskej brány (veže) a jej južne von predsunutého kruhového opevnenia (barbakanu), ktorého zvyšky boli zbúrané v druhej polovici 19. storočia. Barbakan bol s dolnou mestskou vežou spojený obojstranne opevnenou krátkou uličkou, jej opevňovacie múry však boli dosť zraniteľné. Naisto môžeme predpokladať, že podzemné chodby slúžili pre prístup k obrancom barbakanu, pre ich zásobovanie potravinami, strelivom, pre dopravu ranených a posíl, a nakoniec aj pre ústup. Bolo to pre prípad, že by obrancovia barbakanu boli od chrbta odrezaní od mesta a už by nemohli prejsť naspäť do mesta cez mestskú bránu.

Lákavá je myšlienka, či azda podzemné chodby pred súčasným Mestským domom pokračujú pod Farskou ulicou a ďalej pod farskými schodmi, ktoré sú na takýto účel ako stvorené, hore na Mariánsky vrch, kde je farský kostol, prípadne ešte ďalej, na hrad? Dnes už prázdny výklenok pre sochu na hornom konci farských schodov priam ponúka možnosť vyústenia takejto tajnej chodby. Hľbka výklenku je však len trištvrte metra a hrúbka múru za ním je len štvrť metra, čo je na tento účel primálo...

Je zaujímavé, že sa nezachovali zmienky o nájdení podzemných chodieb pri búraní hornej (vodnej) mestskej brány so súvisiacim opevnením (pri dnešnom múzeu). Súvisí to iste aj s menším obranným významom tejto z dvojice mestských brán. Na hornom (severovýchodnom) konci námestia sa podzemné chodby zatiaľ nenašli. Toto je argument spochybňujúci možnosť, že by chodba z hradu viedla na Skalku nepriamo, t.j. cez mesto: dolu do mesta napríklad pod súčasnou prístupovou cestou na hrad a okolo Fatmy, ďalej možno pod farskými schodmi, pod námestím a až odtiaľ na Skalku. Okrem nevýhody väčšej dľžky by totiž táto trasa bola výhodnejšia miernejším prekonávaním výškových rozdielov a možno aj o niečo ľahšou realizáciou.

Časť mestských podzemných chodieb bola odhalená 13. augusta 1958 v chodníku južne vedľa niekdajšej predajne hračiek "Luba" na Sládkovičovej ulici, čo vtedy vzbudilo značný záujem verejnosti aj tlače. Chodby vedúce západným smerom pod domami v dľžke asi 27 m boli preskúmané vtedajším Vlastivedným krúžkom pod vedením p. prof. Pozdišovského. Preskúmaná časť chodby bola datovaná do 15. storočia, mala výšku 180 a šírku 120 cm. Mala valenú klenbu a zhotovená bola takmer prevažne z kameňa. O jej udržiavaní aj v neskoršej dobe po postavení svedčia rozsahom malé tehlové časti konštrukcie chodby.
S touto chodbou zjavne súvisí ďalší objav. V roku 1960, pri úpravách domu na Sládkovičovej 3 (v tom čase tam bol obchod dámskou konfekciou) bola nájdená šachta s podzemnými chodbami ústiacimi do nej z dvoch smerov: od hradu a od piaristického kostola. Chodba bola po 8 metroch zavalená. Pokračujúce časti chodieb neboli preskúmané a stále ešte čakajú na svojich budúcich objaviteľov.

Na jar roku 1945 náhodne narazili na podzemnú chodbu pred synagógou, pod nádvorím bývalej židovskej školy. Bola o niečo menšieho prierezu než predtým spomínané chodby, a zčasti zanesená štrkopieskom. Vtedy bol prístupný dosť dlhý úsek chodby od synagógy po križovatku ulíc Palackého a Pribinova, kde sa chodba rozdvojovala. Jedna vetva smerovala pod Palackého ulicu, druhá pod domy na východnej strane Pribinovej ulice, ale obidve boli po niekoľkých metroch zasypané. Pri synagóge chodba pokračovala ďalej, ale nikto nemal odvahu plaziť sa až na jej koniec. Dokonca aj pes, ktorého tam strčili, iba skučal a nechcel ísť ďalej. Chodba bola potom zasypaná. Pred synagógou z chodby viedla odbočka smerom pod piaristický kostol.
Jedno vysvetlenie hovorí, že sa jedná o kanál na odvedenie dažďových vôd stekajúcich dolu pahorkom Breziny. Pre tento názor hovorí o niečo menší prierez a smerovanie k Váhu.
Proti tejto hypotéze zase ukazuje to, že chodba sa rozvetvuje spôsobom, ktorý nesvedčí pre odvod dažďových vôd, jej umiestnenie pod frekventované miesta, ako aj prierez chodieb, ktorý je na taký zvod dažďových vôd azda predsa len priveľký. Čo sa týka nánosov, od vôd z Breziny môžeme očakávať nános hliny, sotva však štrku či piesku. Na Štúrovom námestí sa nachádzajú štrkopiesky naplavené Váhom. Do chodby mohli byť zanesené vodou, ktorá do chodby vnikla netesnosťami napr. po silných dažďoch. Dôležitá je aj skutočnosť, že v Trenčíne bola podzemná kanalizácia vybudovaná až v roku 1909 - dovtedy boli dažďové aj splaškové vody preukázateľne vedené iba v otvorených jarkoch. Preto názor, že sa jedná o podzemné chodby a nie o kanalizáciu, sa zdá byť bližší pravde, hoci aj on má slabé miesta. Silným argumentom by bolo zistenie sklonu týchto chodieb v celej ich dľžke, čo však nebolo zmerané.

Spomínané podzemné chodby pred synagógou sú zaujímavé tým, že jasne vychádzajú von z rámca mestských hradieb, existujúcich v tomto priestore asi od 15. storočia aspoň do roku 1872. Z vonkajšej strany mestských hradieb nemali chodby len (tajný) východ, ako by sme mohli predpokladať, ale sa tu dokonca členili. Toto je z obranného hľadiska nevýhoda, preto sa núka vysvetlenie, že sa tu azda nejednalo o úmysel, ale o historický vývoj. Vonkajšia časť siete chodieb zvyšuje pravdepodobnosť ich objavenia vonkajším nepriateľom a tiež uľahčuje nepriateľovi možnosť, aby ich použil na preniknutie za hradby. Z toho môžeme usudzovať na existenciu tejto časti chodieb ešte pred postavením hradieb. V tom prípade by bolo možné, že po postavení hradieb boli prechody starými chodbami pod mestské hradby úmyselne zaslepené - zamurované a či zasypané úplne, alebo aspoň z väčšej časti, ponechávajúc azda len chránené východy. Podobné úvahy sú na mieste, aj keby sa jednalo o kanalizáciu a nie podzemné chodby.

Nie ďaleko od tejto lokality, pred obchodným domom Prior, pri výkopoch pre výstavbu Čsl. obchodnej banky vo februári 1996, v hľbke asi 2m bol objavený roh stredovekej stavby, pravdepodobne kostola johanitov. Roh budovy bol vystužený rebrom. V dolnej časti rebra bolo jasne vidieť vrchol oblúkovej klenby, jej spodná časť však nebola odkrytá, a tak sa už nedozvieme, aký bol účel klenby. Že by to bola ďalšia stopa po akomsi zvyšku podzemnej chodby, ktorá takto unikla objaveniu a preskúmaniu len o vlások?

Z informácií, ktoré o mestských podzemných chodbách máme, sa dá predpokladať ich spojenie s neskôr vybudovanými chodbami - kryptami v podzemí piaristického kostola. Počas vyše 200 rokov boli v nich pochovaní mnohí významní ľudia (generál Gustav von Pott, piarista Basil Krolig,...), ako aj neznáme obete morovej nákazy. Ich pozostatky, so stopami vápna použitého na dezinfekciu, boli ešte v roku 1968 viditeľné. Rakvy boli rozbité zrejme počas niektorej minulej vojny rabujúcimi vojakmi v nádeji nájsť zlaté alebo iné cenné predmety. Neskôr boli však chodby - krypty zčasti zamurované, pozostatky nebožtíkov uložené do spoločnej kostnice a rakvy (až na zopár kovových) zlikvidované. Murované hrobky s čiernymi, rukou písanými nápismi na omietke, zostali neporušené. Dnes sú už podzemné priestory piaristického kostola prístupné v podstatne menšom rozsahu, než tomu bolo kedysi. Prístup do nich je schodišťom pod padacími dverami v podlahe v bočnej miestnosti južne od oltára.

Zaujímavá je dochovaná informácia o tom, že po zrušení rehole jezuitov v roku 1773 sa rozšírila správa, že trenčianski jezuiti niekde schovali svoj zlatý poklad v obave, aby im ho vrchnosť neskonfiškovala. Toto iste podnietilo zvedavosť ľudí a viedlo Čachtičana Michala Vojtšeka podať viedenským úradom žiadosť o povolenie rozkopať bývalý hospodársky dvor trenčianskeho jezuitského (neskôr piaristického) kláštora, aby tam našiel spomenutý poklad. Jednalo sa o priestor tesne vedľa kostola, kde neskôr bola pristavená dodnes existujúca budova. Na základe povolenia bol v r. 1796 celý dvor rozkopaný, poklad sa však nenašiel. V honbe za ním vytrhali aj drevenú podlahu hospodárskej budovy. Pod ňou vraj našli železné dvojkrídlové dvere, ktoré otvárali vstup do úzkej chodby, vedúcej až k hrubému múru kostola. V múre viedli točité schody do krypty pod kostolom. Tu záznam končí...

Ďalšia podzemná chodba bola odhalená v lete 1994 pri renovácii domu na rohu Sládkovičovej ulice a Štúrovho námestia (kedysi obchodný dom Knöpfelmacher, potom r. 1945 textilný obchod pánskou konfekciou, neskôr Sazka-Športka, krátko drogéria, po r. 1989 použitý textil, potom bar). Chodba prechádza cez pivnicu pod východným rohom spomenutého domu a vybieha juhovýchodným smerom cez Sládkovičovu ulicu, ktorú križuje pod uhlom asi 45 stupňov. Príležitosť využiť ju ako turistickú atrakciu nebola využitá: do chodby bolo zčasti uložené kanalizačné potrubie. Tri roky tu jej existenciu pripomínal betónový fľak vo vyasfaltovanom povrchu na južnom konci Sládkovičovej ulice v miestach, kde sa koncom leta 1994 klenba chodby prepadla a uprostred ulice zostala len veľká diera. V septembri 1997, pri novom dláždení Sládkovičovej ulice, aj táto stopa zanikla.

V auguste 1996 sa južne tesne vedľa dolnej mestskej brány začínala výstavba nového obchodu (zhruba kde bolo letné kino). Súvisiace výkopové práce však nepriniesli žiaden nový objav.

Posledný objav podzemných chodieb sa uskutočnil pri výstavbe nových mestských záchodov (okolo r. 2005) pri vyústení Sládkovičovej ulice do Štúrovho námestia. Objavené chodby boli zachované a ktokoľvek si ich môže prezrieť cez presklenú stenu nových mestských záchodov.

Trenčianske podzemné chodby, mestské aj prípadné hradné, sú dielami viacerých generácií minulých Trenčanov a výsledkom ich namáhavej práce. Zostávajú aj naďalej tajomstvom a najmä magnetom priťahujúcim pozornosť, nádeje a objaviteľské chute najmä ďalších generácií trenčianskych chlapcov rovnako, ako to bolo v časoch detstva ich predchodcov.
Budúcnosť iste prinesie nové objavy aj o tejto zaujímavosti nášho mesta.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín.

Autorov článok o tajných chodbách v Trenčíne bol uverejnený v Trenčianskych novinách 3.sep., 10.sep., 17. sep. 1996.

Autor si vyhradzuje všetky práva, hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä udeľovať súhlas na rozmnožovanie, verejný prenos a iné rozširovanie.

Ako uviesť tento zdroj pre citovanie krátkej časti tohoto diela alebo iné použitie podľa Autorského zákona:   
    BRABENEC, V.:  "Tajné" chodby v Trenčíne
    Dostupné na: www.trencan.ic.sk.  Získané dňa ..........

Autor uvíta každý ohlas na tému tohoto článku, najmä informácie a spomienky pamätníkov.