Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Pamäti Jozefa Ružičku z Beckova
na prvú svetovú vojnu a zajatie
Autor (rukopis): Jozef Ružička, 12.12.1972 - 23.2.1973.
Prepis z rukopisnej pôvodiny: Ing. Marián Roth, 1996.
Digitalizácia z (papierového) prepisu rukopisu: Ing. Vojtech Brabenec, 2009.
Pamäti Jozefa Ružičku sú napísané podľa skutočných udalosti, ktoré zažil autor. Týkajú sa predovšetkým prvej svetovej vojny a ruského zajatia, ale ponechávame ich v celosti vrátane nadväzujúcich autorových spomienok.
Tieto udalosti autor zapísal do zošita vlastnou rukou. Začiatok zápisov spomienok je datovaný na 12.12.1972 a posledné záznamy sú z 23.2.1973. 
Jozef Ružička sa narodil v rodine hofera v Beckove 17.9. 1892 a zomrel 19.3.1984 v Beckove, kde je aj pochovaný.
Ďakujeme vnučke Jozefa Ružičku za niekdajšie zapožičanie papierového prepisu pamätí Jozefa Ružičku aj za jej súhlas s ich zverejnením na tejto internetovej stránke http://trencan.6f.sk.


ANNO 1972/XII.12.
Pamäti Jozefa Ružičku
Narodil som sa v Beckove 1892.-IX.17. Moji rodičia boli chudobní hoféri. Otec bol majster sedlár. Bolo tu v obci vyše 50 párov koní, každý bol roľníkom ale aj každý bol chudák zadÍžený tak, že mnohí ani chleba nemali. Boli tu obchodníci aj pekári, ale boli to samí židia. Aj veľkí veľkostatkári boli tiež samí židia. Môj otec pracoval celý rok a za celú túto prácu mal za celý rok 20 zlatých. Boli sme 3 bratia a ja som bol z nich najstarší. Bývali sme v hoferstve u jedného pána a za ten byt sme museli všetkú prácu zdarma spraviť. On mal veľký ružový park, ten sme museli polievať a museli sme ho v poriadku udržovať. Pokiaľ pán veľkomožný vstal ráno aj s pani veľkomožnou museli sme jej ruku bozkávať a to bola pre nás veľká pocta, že sme mohli pani veľkomožnej ruku bozkávať.

Školské roky

Do školy som chodil 7 rokov. Rodičia ma nechceli nechať chodiť len tak po uliciach a počas školy mi našli miesto učňa na základe veľkej protekcie. Učňom som bol 4 roky v Budapešti. Rodičia museli každý rok poslať 200 kg zemiakov majstrovi. Pre mňa to boli veľmi trpké 4 roky neuveriteľnej disciplíny. Učeň bol horší ako pes a učňov bili za každú maličkosť. Facku a kopanec to bolo samozrejme a nemal som sa kde sťažovať. Aj som písal domov, že mi nie je možné vydržať, ale z domu mi napísali list, že aby som sa neopovážil utiecť, lebo ma nechajú hľadať žandárom. V Budapešti sme mali my tovariši a učni takú malú izbu. Cez obed sme museli urobiť vždy poriadok. V izbe sme mali poschodové postele a v každej sme 4 ležali. Každú sobotu som musel dÍážku drhnúť, ponožky a kapesníky prať a robiť ešte všetku obsluhu aj mimo pracovnej doby. Ináč sa pracovalo od 6 hodiny ráno do 19 hodiny večer. Mali sme 4 tovarišov a 2 učňov, majster nerobil nič okrem trakslovania (sústruženia) hláv na kolesá. Pri tejto práci si vždy obliekol svoj kabát. Raz som mu na kabáte odstrihol rukávy, ked to zistil bol veľmi zúrivý. Každý sa smial, a hľadali toho čo to spravil. Ja som sa tiež čudoval a robil som pritom nevinného ale v duchu som sa tiež smial. Majster ma mal ináč rád, lebo som sa snažil, aby som sa naučil robiť. Raz prišiel nový tovariš a majster nám dal tú istú robotu robiť.
Naši tovariši ma posmelovali, aby som sa nedal a aj sa mi to podarilo, lebo som bol skôr hotový.
Majster ma vtedy pochválil a povedal mi, že budem dostávať každú sobotu 1 korunu a že sa mám ďalej usilovať. Vedúci dielne mal na týždeň 9 korún a ostatní 5 korún a z toho sa museli uživiť. My učni sme mali na večeru 7 grajciarov a na raňajky 5 grajciarov, v nedeľu šesták. Z toho som za týždeň usporil 3 šestáky. Kúpil som si za 5 grajciarov slaninku a to som mal večeru aj raňajky a bol som pán, lebo som mal 3 šestáky na týždeň. Môj majster mal syna tak starého ako ja a bol so mnou za učňa.
Obidvaja sme museli chodiť do učňovskej školy v stredu večer od 17 do 20 hodiny a v nedeľu doobeda. Majstrov syn sa ale strašne hanbil chodiť do školy a tak to spravili tak, že ja som chodil na jeho meno do školy. Bol som rád, lebo som nemusel doma obsluhovať. Prvý rok ma učil riaditeľ školy. V triede si zo mňa uťahovali a volali ma len "tót pin". Ako hlavný predmet sme mali dejiny, maďarčinu.
Dostávali sme aj úlohy domov. Raz, keď sme došli na druhý týždeň do školy riaditeľ začal skúšať hlavne maďarov, ale nešlo im to. Potom mňa skúšal spolu aj s jedným maďarom a povedal maďarovi, že tento (tót fiu) vás všetkých zahanbil, lebo to vie najlepšie. Riaditeľ mi dal potom knižku od Petofiho "Koltémy", ktorú mám doteraz. Po tomto ma už spolužiaci rešpektovali a to sa nechcem chváliť.

Náš majster mal aj 2 domy a vinohrady. Mal ako prvý pásovú pílu a plynový motor a ja som bol mašinista. V pivniciach mal veľa vína, ktoré som aj s jeho synom zo sudov pretáčal do 2-litrových fliaš a ukladali sme fľaše na nespočetne veľa políc v pivnici. Majster iné ako víno nepil. Nám dával na obed každú nedeľu l deci vína. Ja som ale stále uvažoval ako zobrať celú fľašu. Majster mal však kľúče vždy u seba a a keď bolo zamknuté nemal tam čo kto hľadať.
Ja som však rád čítaval detektívky a hlavne Sherloka Holmesa a prišiel som na dobrý nápad. Majster chodieval do kaviarne a ja som bol v tej dobe väčšinou ako obsluha pri strojoch. Tam som však potreboval olej a olej bol uložený v sude v pivnici. A tak som striehol, a keď majster išiel do kaviarne, ja som išiel za majstrovou, aby mi dala kľúče od pivnice, lebo potrebujem olej. Fľašu som dal do krhle a išiel som do pivnice, kde som zobral olej ale aj som si stočil do fľašky vína.Potom som išiel aj s olejom do strojovne, kde som fľašku schoval pod motorové koleso. Do strojovne nemal nikdo prístup.
Tak som si to nacvičil, že každý týždeň som vyniesol 2 fľašky a víno som predal za 5 grajciarov. A to sa mi potom dobre darilo až pokiaľ som sa nestal tovarišom. Nikdo mi na to neprišiel a to hlavne aj preto, lebo sa tam motalo stále veľa ľudí a to v dome ako aj na dvore. A na také niečo nik ani nepomyslel, len ja.


Prvé zamestnanie

Keď som sa vyučil a to bolo A.D. 1910, tak mi majster kúpil nové šaty za 12 korún. Ja som bol nato veľmi pyšný a všetci mi závideli. Vtedy bolo všetko, len peňazí nebolo. Topánky celé stáli 4 koruny, prvý plat som mal 5 korún na týždeň a viac nič. Vydržal som tam ešte rok a potom som išiel preč. Išiel som pracovať do "Kočovej továrne" a tam som mal ako mladý tovariš už plat 32 halierov na hodinu. Pracovalo nás tam 150 tovarišov a vyrábali sme tam aj autobusy. Ale keď som sa tam chcel dostať, musel som sa organizovať to jest vstúpiť do strany sociálnych demokratov a tí ma tam zadelili do roboty. Stalo sa tak v roku 1911 a robil som tam 3 mesiace. Potom sme začali štrajkovať a my slobodni demokrati sme museli opustiť mesto, aby sa mohol štrajk vyhrať. Štrajk trval 3 mesiace a aj ho sociálni demokrati vyhrali. Nás poslali do Viedne a tam sa o nás postarali súdruhovia. Štrajk sa skončil víťazstvom a išlo v ňom o to, že doposiaľ sa pracovalo 12 hodín a my sme to znížili na 9 hodín pričom sa platy zvýšili. 
Môj bývalý majster prepustil tovarišov, ale nových nevedel zohnať. A tak prišiel osobne za mnou a nahováral ma, aby som išiel naspäť pracovať k nemu s týždenným platom 18 korún. Neskoršie zohnal pracovníkov z vidieka v mieste kde mal vinohrady a mňa povýšil za vedúceho. Povedal mi však, aby som nikomu nepovedal, aký mám plat a osobne ma bude vyplácať, aby to tí druhí nevideli.
Pracovníkom povedal, že ma musia poslúchať, lebo ja poznám všetko a aj všetkých zákazníkov.
Dokonca som chodil inkasovať aj platby za každú robotu, ale s tým inkasovaním to bolo veľmi chudobné. Keď bol zákazník dlžný 40 korún, tak zaplatil 10 korún. Mali sme veľa zákazníkov, ale žiadny zákazník nedal na účet viac ako 10 korún a tak to išlo stále.
Keď som bol už mládenec, chodieval som do dvoch tanečných škôl. Vždy som chodieval inde a tak som mal široké známosti. Bývali tam v týždni aj 5 krát zábavy. Najprv som sa musel však ošatiť a našporiť si a potom kúpiť zlatú retiazku. To bola vtedy veľká móda a každý poriadný človek mal čierne šaty, lakové topánky, tvrdý límec. Šaty som si dával ušiť a stáli väčšinou 40 korún, zimný kabát 30 korún a zlatá retiazka vážila 50 gramov,stála 55 korún a mám ju dodnes.

Raz tak v sobotu sme boli na večeru v hostinci traja a jeden tam mal aj snúbenicu, ktorá oslavovala meniny. Požiadal nás, aby sme išli s nimi, že jej dá zahrať. Krčma bola v takej bočnej ulici, hrali tam dvaja cigáni a tak sme išli. Spievali sme tam a cigáni vyhrávali a keď bolo asi 11 hodín večer ona sa veľmi nudila. Jeho to veľmi mrzelo ale cigáni hrali ďalej a jemu bolo aj do plaču, lebo mal trochu vypité. Zrazu sa ozvala rana a okná začali rinčať. To zvonka nejakí cigáni rozbili päsťami okná a utekali každý iným smerom. Kamaráta sme nechali v krčme a dvaja sme sme išli spolu a ja som začal strieľať z revolveru. Na tú smolu išla práve jazdecká polícia, dobehla nás a pýtala sa kto to strieľal. Ja som mu povedal hrdo, že nevieme. Ale v tom tam došli už aj peši policajti a ten na koni, ktorý bol veliteľom dal príkaz, aby nám prehliadli vrecká. Najprv prehliadli môjho kamaráta a potom aj mňa.
Samozrejme mi našli revolver a veliteľ sa pýta "a to je čo" a marš na políciu.
Začali ma vyšetrovať, musel som im povedať meno a adresu bydliska, ale mi neverili. A tak ten veliteľ poslal k majstrovi jedného policajta zistiť, či som hovoril pravdu. Majster bol veľmi vyľakaný, keď o druhej v noci došiel žandár. Keďže sa majster za mňa zaručil povedali mi, že ráno ma pustia. 
Mal som strachu dosť, lebo som sa bál, že ma vybijú, ale oni sa ma ani nedotkli, revolver mi zhabali.
Stál 5 korún a vtedy mal revolver skoro každý. Ráno ma pustil a keď som došiel domov, tak majster ma už čakal a povedal mi, aby som sa hanbil. Všetko som mu musel rozpovedať ako sa to všetko odohralo až sa mi neskôr všetci smiali.
Keď som bol tovarišom už dva roky, začal som uvažovať, že by som mal skúsiť aj inde. Tak som dal najprv výpoveď, ale majstrovi to nebolo vôbec po vôli. Ja som sa však pevne rozhodol, že idem na skusy do sveta.


Cesta do sveta

A tak sme na jar išli aj s kamarátom peši do Viedne. Kamarát bol odo mňa o 2 roky mladší. Každý sme mali kufor so šatami a palicu a na pleci sme tieto veci niesli. Kde sme videli stolárskú dieľňu, hneď sme sa pýtali či tam nie je pre nás práca. A keď nemali, dostali sme päták a to bol vtedy taký zvyk. Keď sme prešli cez hranice do Rakúska došli sme do prevej dediny Hainburgu. Aj tam sme dostali len päták a tak nám ostávalo ešte 50 km do Viedne. Pomaly sme došli až do Fischamedu, malého mestečka a vidíme firmu FIRMA Milller- Vágner. Tak sme vošli do firmy a pýtali sme sa na možnosť práce. Šéf mi povedal, že mňa hneď zoberie a začal mi ukazovať dieľňu a vypytoval sa ma na všelijaké veci so zájmom zistiť či to viem. Čudoval sa, že som mladí a veľa veci už ovládam. on bol starý dedinský kolár, ktorý bol bohatý - mal 10 kráv, majer, 2 domy, 2 dcéry. Mali u neho všetci radi, keď videli čo všetko viem a mal som sa tam aj veľmi dobre.Dostal som izbu a jeho dcéra mi všetko upratovala, strava bola veľmi dobrá. Keď sme sa spoznali bol šéf zvedavý, v ktorej diehú som sa vyučil. Šéf bol rozhodnutý stavať novú dieľňu, a žiadal ma, aby som mu pritom pomohol a nakreslil ako má vyzerať. Aj sa tak stalo a dieľňu podľa mojich nákresov aj postavili a nakúpili stroje, ktoré inštalovali tiež podľa mojich nákresov.
Stalo sa však niečo a to v roku 1914 vypukla vojna a ja som dostal telegram, že mám ihneď narukovať. Všetci plakali, ale nedalo sa nič robiť. Šéf ma zavolal do izby a povedal mi, že mi knižku nedá. Vraj, keď sa vrátim mi ponúkne dcéru, ktorú budem chcieť, a ja chcem tú múdru a k tomu aj dieľňu mi sľuboval. Ale vojna mi všetko pokazila.


Moja vojenská služba

Narukoval som do Trenčína a odtiaľ nás vzali do Viedne. Tam nás cvičili a veru sme si tam vystáli. Bol som pridelený do 77. pluku, toho ktorého volali drotárský pluk. Aj veru boli tam samí hornáci a sprostí. Ani písať nevedeli, len stále plakali. Skoro každý z ních už bol ženatý. Šarže boli tiež také, len strašne hrešiť vedeli, lebo len ten mohol byť v hodnosti, ktorý vedel dobre hrešiť. Tých, ktorí sme vedeli dobre hrešiť dali do stredu Viedne do Kráľovského paláca "Zitahof". Odtiaľ sme chodili cez celé mesto na cvičák a ja som ich viedol z preto, lebo ani jeden z ních nikde nebol. Pri cvičení sme museli spievať ale najprv nás dobre popreháňali a potom rozkázali, aby sme spievali. To som musel zasa ja začať, ale nemyslíte si, že sa chválim ale neviete si predstaviť akí tam boli zaostalí ľudia. Až vojna im začala otvárať oči. A tak od augusta až do Vianoc sme boli tam. Akurát na Štedrý večer sme dostali rozkaz na odchod na stanicu a odtiaľ odchod do Poľska.
Poľsko Náš pluk bojoval pod IVANOGRODOM a utrpel veľkú porážku. My sme museli po tomto boji doplniť línie. Nachytro od Štedrého večera do rána sme boli v KRAKOVE a odtiaľ sme pokračovali peši. Tam sa vvtedy veľa naších utopilo, lebo nás hnali cez rieku Vislu. Bolo to strašné. Nás sprostých regrútov dali potom do prvej línie len aby bola doplnená línia a tak sme tam vydržali do konca februára zakopaný pod zemou. Za celý čas nám len raz v noci dali polievky, lebo cez deň nebol možný pohyb. Štáb sme mali asi 12 kilometrov za frontom. A tak sme tam hladoveli a stále nás ostreľovali. Zo zákopu nesmel nikdo ani hlaw vystrčiť, lebo ináč bol hneď trafený. Pod zemou sme mali chodby a pre tento účel sme rozobrali celú dedinu t.j. všetky domy len kríž ostal. Domy boli všetky z dreva.
V jeden deň volá živý telefón Rúžičku. Aby ste tomu rozumeli, živý telefón je keď na fronte v zákopoch vojaci si jeden druhému odovzdávajú rozkazy z veliteľstva s určením pre konkrétnu osobu. A tak s veľkým strachom som išiel pol kilometra pod zemou, potom v zákope až som došiel k štábu. Tam bola stráž a musel som sa hlásiť v pozore. Pohybovalo sa tam veľa dôstojníkov a väčšina maďarov a nemecov. Najprv ma vyšetrili a zisťovali čo som v civile. Celé vyšetrovanie bolo v maďarčine. Potom som dostal rozkaz každý deň chodiť na pluk to je asi 12 kilometrov a odtiaľ nosiť počtu a balíky pre dôstojníkov. Nedali mi čas ani na rozmyslenie, lebo rozkaz je rozkaz a tak som sa dostal z frontovej línie preč. Všeli čo som tam videl - boli tam pekné miestnosti, dôstojníci sa bavili, cigáni im vyhrávali,........ súdky z rumom a vínom v dostatočnom množstve a nebolo až tak ďaleko od bojovej línií. Ale vojakom nedali celý deň nič a prístup tam obyčajní vojaci nemali. Vartáš stál pri dverách a strážil. Celá fronta bola na rovine a v zime fronta stála. Len malé zrážky kde tu boli a kanóny strieľali. Aj nás raz jedna streľa zasiahla a všetko bolo rozbyté.
Na druhý deň som sa teda ráno vystrojil pre poštu, nemal som určený žiadný smer a len jeden dôstojník mi povedal, že mám ísť stále dozadu až prídem na pluk. Len že orientovať som sa nemal podľa čoho, lebo všetky dediny boli rozobrané a všade len rovina. Pri mojom presune ma zaregistrovali aj rusi a začali po mne aj strieľať až som sa musel hodiť na zem. Rusi mali pušky s dosahom až 3 600 metrov a keď som sa dostal z ich dostrelu až potom som išiel smelo. Konečne som sa dostal k naším, kde som sa preukázal s úradným rozkazom. Bolo to v takej malej dedinke. Na základe tohto rozkazu mi dali poštu. Potom som sa vybral naspäť, ale už bola pomaly tma. Nemohol som trafiť naspäť odkiaľ som ráno vyšiel a tak som sa dostal až na líniu. Až odtiaľ som sa dostal k štábu. Tam ma netrpezlivo už čakali. Vtedy sa mohli posielať zásielky len 35 gramové. Všetko som vysypal na stôl a oni si to tam začali rozoberať. Neskôr, keď som sa už vyznal v teréne bolo mi už dobre, lebo v línií sa muselo stále robiť a kopať zákopy. Ja som bol sám sebe pánom a nikdo mi nejako nerozkazoval.

Keď som sa rozhliadol aj v pluku našiel som tam aj Beckovana a aj bratranca, ale ten bol u 72. pluku a bol poddôstojník. Mal na starosti zásoby. Pýtal som si, aby mi dal 1 chleba, ale povedal mi, že on nesmie, lebo je to všetko zrátané. Keďže som sa na pluku už dobre vyznal išiel som za tým mojím krajanom menom Kolontárym, ale ani on mi nič nedal. Raz som ho našiel, keď si varil čiernu kávu vonku na ohni. Napadlo ma, že sa mu vypomstím. A vymyslel som sprostú a nebezpečnú vec a to, že mu dám do ohňa patrón a to rovno pod tú kávu. Aj s tak stalo, že v určitom okamihu som do ohňa hodil ostrý patrón a potom som sa od ohňa vzdialil. Zrazu len rana a kanvička s kávou vyletela do vzduchu a všetko sa rozbilo. Mohlo ho to aj zabiť a do dneška si to vyčítam. Dotyčný zomrel pred dvoma rokmi a boli sme dobri priatelia a vždy sme sa mali o čom baviť. Hlad je však zlý, ten nepozná žiaden paragraf. Cesty som robil pravidelne peši a každý deň som mal toho dosť.
Keď som sa už dobre vyznal, začal som i ja rozmýšlať a pozorovať naších dôstojníkov a začal som uvažovať ako po niečo prisť. Chodieval som pri mojich cestách pre poštu aj cez cintorín a prišla mi na um myšlienka, že budem zisťovať čo balíčky pre dôstojníkov obsahujú. Tak som zistil, že skoro každý balíček obsahuje čokoládu a vedel som podľa adresy, ktorému dôstojníkovi je určený. A tak som tajne začal balíčky otvárať a čokoládu jesť. Môžem povedať, že mi veľmi chutila. Navykol som si na to a každý deň mi čokoláda chutila. Pokiaľ sme boli v Poľsku ma nemohol nikdo kontrolovať. Páni ma každý deň čakali s tým, že im niečo donesiem. A keď som nedoniesol aj tak museli byť spokojní.
Okrem toho som si našiel taký nevinný obchod. Začal som obchodovať s tabákom. Pakliček tabaku ma stál 8 grajciarov a chlapi v zákopoch mi dali aj 16 grajciarov. Chlapoi v zákopoch mali peňazí dosť, lebo sa odtiaľ nemohli pohnúť a mali strašnú chuť na fajčenie. Cigarety sa ináč fasovali, len pridel bol malý, každý mal peniaze a nemal ich kde minúť Ja som tam zase prestal fajčiť a od vtedy nefajčím a som tomu rád. Jeden krát, keď som prišiel zo služby ako obyčajne som si išiel ľahnúť. Ako si tak ležím počujem zvonku krik a volanie môjho mena. Tak som vyšiel von a tam vonku bol jeden dôstojník a jeden poddôstojník. Tak som sa hneď podľa predpisu hlásil" Infanteriert Ružička" a ten dôstojník sa pohol ku mne a začal mi podávať ruku a hovorí mi " Vitaj". Ja som ho však nemohol rozpoznať a on mi povedal" Zabudol si, že sme spolu chodili doškoly a v jednej lavice sme spolu sedávali ?" Až potom som sa spamätal a spoznal som svojho bývalého spolužiaka. Chlapi sa len dívali a dobre sa pri tom bavili. Bývalý spolužiak bol minásov syn z RAKOLUB a volal sa Brezovák. I on bol u kanonierov a práve boli na prieskume ako ďaleko sú Rusi. Tak sme sa porozprávali, čo kdo robí a Brezovák mi vysvetlil, že kde sú zakopaní a pozval ma na návštevu s tým, že má všetko k dobrému pohosteniu. Tak som ho aj navštívil a on mi narobil dobrých slížov a dal mi všelijaké dobroty. K nemu,-v' to bolo ale veľmi ďaleko, späť som musel ísť pod zemou 5 kilometrov popri línií až k nášmu štábu.Bol som tam niekoľko krát, ale naraz bolo tomu koniec.

Karpaty 
Bolo to začiatkom marca, keď sme v noci dostali rozkaz sa zbaliť a odchod preč. Nás tam vymenili druhý pluk. A my sme len peši išli a išli, nik z nás nevedel kam nás vedú. Jedného večera sme došli až k KRAKOVU. Do rána sme ostali na okraji mesta v jednej starej stodole, kde sme mali prespať. Tak sme si tam posadali tesne vedľa seba, lebo bola veÍká zima a podriemkávajúc sme prečkali do rána. Ráno nás znova nahnali na pochod a išli sme až do vtedy, pokiaľ sme sa nedostali k vlaku.Po nástupe do vlaku nás odviezli až do HUMENNÉHo a to sme mohli ísť len v noci. Všetci boli príšerne unaveni z predchádzajúceho pochodu a tak vo vlaku všetci podriemkávali od vyčerpania.Bolo to hrozné,, lebo cieľ našej cesty bol vojenským tajomstvom a tak z vojakov nikdo nevedel kam nás vlastne vezú. To dostane veliteľ rozkaz v obálke a tam ma určené, kde má otvoriť zapečetenú obálku. Konečne sme prišli k frontu do :MEDZILABORIEC. Potiaľ sa dostali Rusi a tam sme videli veľké množstvo koní a kanónov. Bola tam taká dolina, kde boli z troch strán kopce. A tam Rusov vlákali a z troch strán ich potom napadli. Bol to strašný obraz.

A nás tam nasadili, ale mali sme veľké šťastie, že Rusi začali ustupovať až do KaIFat. My sme ich hnali tak, že sa nedá ani opísať to čo sme pri tom zažili. A aj my sme prišli až do KaIFát kde bolo snehu vyše pása, vysoké vrchy. Cestu sme si museli prešlapávať idúc jeden za druhým. Ten prvý išiel vždy 50 krokov a potom sa na čele vymenili. Tak sme sa všetci viackrát na špici vystriedali až sme prišli na vrch už pri stmievaní.Po prichode vrchol sme dostali rozkaz na mieste prenocovať s tým, že ráno bude uskutočnený útok Rusi boli na druhom kopci a my sme ich mali dobiť.Ale medzi týmito dvoma vysokými vrchmi bola veľká dolina. Vedľa nás bol rumusnký pluk a spoločne s ním sme mali ráno zaútočiť. Každá rota dostala rozkaz hneď sneh odkopať, narobiť zo sneho steny a strechu z borovicových konárov. Aj sa tak stalo a nakoniec celá rota vošla do tohto bunkra zo snehu, každý si sadol na svoj ruksak a už aj spal aj keď hladný a vyčeIFaný. Keď sme ledva tvrdšie zaspali bol ohlásený budíček a rozkaz na skorý ranný útok Každý vojak musel ukázať, či má dostatok patrónov a ostatné veci pre boj. A Rusi už začali s nepretržitou streľbou do nás Naraz prišiel rozkaz na mňa a Čikla, že budeme robiť spojku medzi našími a Rumunmi, lebo o 11 hodine bude útok S Rumunmi sa nevedeli dohovoriť a len niektorí vedeli po maďarsky tak ako aj ja. Bolo nás tam 5 Beckovanovaj spolu s druhou rotou. Tak sme ja aj s Čikelom išli k Rumunom aj s rozkazom a aj sme ho odovzdali. Ale boli to strašní vojaci a s našími ich nebolo možné porovnať. Boli celkom ako cigáni. Ako sme vec vybavili, hneď sme sa dali na cestu späť. Zároveň sa začal útok na Rusov. Všetci vojaci dostali rozkaz, že keby niektorí vojaci nešli dopredu a druhí to budú vidieť, majú právo na takého vojáka strielať. My sme ale uvažovali inak a tak sme si sadli za jeden veľký dub a tam sme čakali ako to dopadne. Keď sme videli, že naši už idú dolinou hore, tak sme sa aj my hrdinovia pustili smerom do doliny. Naraz sme tam natrafili na jedného čatára, ktorý bol schovaný a nepostupoval dopredu. Tak sme naňho namierili naše pušky. Náramne sa zľakol, celý sa triasol a prosil nás, aby sme ho nechali žiť, lebo má doma 5 detí.
Ale keby on vedel čo sme my za vtákov. Samozrejme sme mu neublížili a pustili sme sa už za stmievania ďalej už hore na druhý vrch. Tam sme mali ale veľa padlých a ja som jednému nechtiac stúpil na brucho. Len to tak zaprašťalo a zaškvŕka1o. Pomaly sme sa terigali do kopca a zrazu stál pred nami akýsi dôstojník. Na tú smolu som mu došiel do ruky akurát ja. Bol to cudzí a nie náš dôstojník.
Obišli sme práve jedného raneného poručíka a hovorí mi " čo s tým poručíkom ?". Asi sme ho mali zobrať hore. Keď som nič neodpovedal takú mi vypálil facku, že hneď som sa preňho pobral dole. Ale iní chlapi ho už niesli chudáka ťažko zraneného smerom hore. Tak som im pomohol ho niesť v tom veľkom snehu a vždy keď sme s ním padli tak veľmi stonal a kričal od bolesti. Bol to hrozný zážitok a to už skoro za úplnej tmy.Ja som rozmýšlal ako odtiaľ zmiznúť, lebo som tam jednak nepatril a ani matam nikdo nepoznal. Aj si my podarilo sa pustupne dostať až k našej rote.Tam sme sa naposledy stretli my Beckovania po prehratom útoku. Tak asi pred polnocou došiel rozkaz na nástup a začali nás počítať. Niekoľkí z nás v boji padli. Po spočítaní sme sa vydali v noci na pochod, až sme prišli do malej dedinky s pár drevenicami s cieľom posí1iť Urne.Komando bolo v jednom dome. Na druhý deň ráno nás začali zadelovať podľa toho kde bolo treba. Aj tam sa objavil známy z Rakolúb nejaký JašuríkKedysi som s ním chodil každú nedeľu k nám do kostola. Mali sme o čom hovoriť. Náš hlavný veliteľ bol z Trenčína a práve ho k nám pridelili. Volal sa Štefánek a bol bankovým úradníkom. on sa strašne bál tých Rusov. Mal pri sebe pucáka z Kálnice, ktorý sa volal Kutiš. Bol to starý vojak Aj teraz ho chodím navštevovať, lebo on mi zachránil život. Určite chcete vedieť ako!?Ja Vám to vysvetlím.

Bolo to 20.3.1915 na kvetnú nedeľu. Rusi začali útočiť na naše pozície zavčasu ráno. Od nás boli asi 200 metrov a akurát jedna dolinka nás delila. A tam boli Rusi zakopaní a strielali nám aj do domu, do dverí. Jedného môjho kamaráta trafila strla dum-dum do boku, hrozne kričal, lebo mu tá guľka v mieste kde vyšla všetko vytrhla. Stalo sa to vzadu vtom drevenom dome.Aja som našiel odvahu a utekal som za ním, že ho obviažem. Bolo to však proti ruskej lílliÍ. Mali tam predsunutú stráž a ako smo utekal tak jeden z tých Rusov na mňa namieril.

V tom behu som sa na to díval ako stojí v tej dolinke a mieri na mňa. Ako som vbehol do tej stodoly za raneným kamarátom, tak on do mňa strelil cez ten múr. Musel to byť dobrý strelec, lebo ma v tom behu trafil do obidvoch nôh. Ľavú nohu mi celkom prestrelil a v pravej nohe mi guľka ostala. Mal som ešte toľko sily, že som sa ešte aj naspäť vrátil a až tam ma tma zaliala.Krv sa zo mňa valila z troch rán a krvi som mal plné nohavice. Tí mladí regrúti sa ma báli ošetriť a až ten Kubiš ma obviazal. Ležal som tam bezmocný, stmievalo sa a Rusi stále útočili.Naraz pretrhli naše postavenie a útočili už aj spredu, až nakoniec zajali celú rotu a hnali preč.
Ja som sa odtiaľ vliekol na rukách, lebo ma tam nechali, keďže postupovali ďalej. Teraz mi však hrozila smrť zamrznutím. Ležal som vtakomjárku a vo veľkých bolestiach.Škriabal som zem od bolesti a pohnúť som sa nemohol. Mal som hroznú páľu a tak som jedol sneh. Bola už skoro tma, ftonta išla ďalej dopredu. Aja som tam sám ležal v snehu, bezmocný a čakal som na smrť. Bol som ako kus dreva, nohavice som mal plné už stuhnutej krvi. Hýbať som sa mohol jedine rukami a ináč som nemal šancu. Mal som jednu deku, ktorú som si z ruksaku nejako vytiahol, ale ruksak som zase nemohol zavrieť a otočiť. Deku som len tak ledabolo natiahol na seba, keďže som nevládal, ale aj tak som ležal na snehu a v tú noc silno mrzlo. Okrem toho som od minulej noci nič nejedol i keď sme mali navarené, ale pre stále útoky nebolo kedy jesť.Keď nás premohli, tak nám zjedli všetko a to si potom môžete predstaviť, čo si vojak vytrpí. Stal sa však veľký zázrak so mnou. Aby bolo jasné na vojne sa vždy nájde vojak, ktorému sa nechce ísť dopredu t.j. do boja. A tak v mojom prípade zasiahla moc Božia a ako som tam ležal a kričal zrazu sa tam objavil ruský vojak. on sa ma najprv zľakol, chytil pušku a chcel ma prebodnúť. Ale potom zistil, že som ranený. Nevedel, čo má so mnou robiť. Musel to byť dobrý človek. Opakoval stále" Gospodin pomiluj " ale podvihnúť ma nevládal. Videl moju deku a ukazoval mi, či mu deku dám, že ma potom nejako vytiahne nejako hore kopcom kde sú sanitári.Nemohol si so mnou poradiť a tak mi dal do ruky jeden koniec pušky a a tak ma ťahal hore ako drevo až na vrch.. Som sa ja niečo od bolesti nakričal. Trvalo to dlho až ma vytiahol na vrch a stále mi pri tom niečo hovoril, čomu som však nerozumel. Keď sme boli na vrchu chytil ma cez pás a prehodil si ma cez plece. Tak ma niesol. Bol to mocný,veľký chlap a dobrý, že sa tak obetoval. Musela to byť preňho hrozná námaha, čo si so mno vytrpel.Ja sa len čudujem, že som to vydržal.. Pevne verím, že to Pán Boh spravil zázrak so mnou. ten, čo to bude čítať sa bude asi smiať ale ja som teraz ešte živý a mám 80 rokov. Potom ma tam zložil a dal ma na takú káru a viezol ma do nejakej dediny hneď za ftontom. Tam bola prvá pomoc. Chytil ma a vliekol na pleci do jednej miestnosti a tam ma hodil na druhých chlapov. Bola nás tam plná miestnosť.Hrôza, plač, stonanie bolo počuť z každého kúta.Ležali sme na holej zemi jeden na druhom o smäde a hlade. Nikdo tam na nás ani nepozrei. Až neskôr dvaja sanitári postupne z tejto kopy odoberali zranených a brali ich do vedľajšej miestnosti. Na mňa došiel rad až na druhý deň. Až tam som videl, čo je to hrôza. Položili ma tam na jeden z mnohých stolov. Doktori mali rukávy vyhrnuté. A tak ma zviazali na to stole. Musel som hrozne smrdieť. Doktor mi rozrezal nohavice. Bol to hrozný obraz. Doktor vzal takú dlhú ihlu a handry a pchal ich do mojích rán preťahoval ich cez diery. Bola to veľká bolasť a na to nikdy nezabudnem.. Nikoho tam neuspávali a všetko robili pri plnom vedomi. Každý strašne kričal, ale im na tom nezáležalo. Práve vtedy na susednom stole rezali jednému vojakovi pí1kou nohu. Pre mňa to bol strašný pohľad. A toho som sa aj ja bál, ale on mal spodok chodidla úplne roztrhaný a ja som mal len prestrielané nohy. Kosti som nemal poškodené, len v pravej nohe mi ostala guľka. Túto guľku mi však až doma vyrezali., lebo mi išla od hora až do kolena. Noha mi neskôr začala černieť. Keď ma ošetrili, chytili ma dvaja sanitáci, dali ma do takej dvojkolesovej kári s jedným koňom. Ležali tam už dvaja Rusi a tak ma hodili na nich. Tí sa však tiež nemohli pohnúť a tak len kričali. V ozba to bola príšerná, lebo kára nemala žiadné péra.
Nechcem písať podrobnosti, ale viezli nás dlho. Konečne kára zastala pred poschodovou budovou v nejakom meste.

Vyniesli nás na poschodie do veľkej miestnosti plnej ranených. Títo ležali na zemi a boli to väčšinou maďaróni. Tam nás hlavný doktor preberal a viedol si zápisník o pacientoch. Doktor sa pýtal každého" Kale familia", ale maďar je hlúpi a nič nechápe. A tak som sa do toho zamiešal. Jeden z ních ležal na zemi a stále veľmi kričal, aby sme ho zastrelili. Mal určite veľké bolesti, lebo bol dosť roztrhaný.
Doktor videl, že sa s nimi rozprávam a bolo z toho veľmi natešený. Dal ma ležať na pričňu spolu s dvoma Rusmi, krorí mali odmrznuté ruky. Príšerne smrdeli tie ich rany. Na ranách mali natočený nejaký papier a keď im to doktor strhával, zišlo im s papierom aj mäso dole. Ja som zistil, že ten doktor je žid. My sme sa už celkom dobre dorozumeli a preto si ma asi dosť obľúbil.. Pomohol som mu s tým, že si mohol všetkých zapísať. Pacienti tam mohli byť najviac týždeň, potom ich posielali ďalej do Ruska. on mi ale predÍžil pobyt na 2 týždne. Bolo mi tam vcelku dobre. Na Veľkú noc však doviezli opäť veľa ranených. A tak došiel aj na mňa rad na odchod. Nemal som šaty ani bagandže, mojích 10 korún kdesi zmizlo. Tak som sa vyžaloval doktorovi. Tek dal sanitárom príkaz, aby mi po mŕtvých doniesli nejaký odeva obuv.Aj mi našli, ale každá bagandža bola inej veľkosti. Povedal som...-' mu, že som mal aj peniaze a všetky mi zmizli. Kývol len rukou a povedal, že veru v Rusku peniaze budem potrebovať. Ostal som smutný a tak vytiahol 3 ruble a daroval mi ich. Na tú dobu to bolo veľa peňazí. Asi to bola odmena za moju pomoc pri jeho rozhovoroch s cudzími pacientmi a pri jeho evidencii.


Zajatie

A tak ma znova naložili a viezli až do LEMBERKU. Tam nás preložili na vlak a viezli až do KYJEV A.
V Kyjeve nás na stanici vyložili do čakáme na zem a tam sme ležali. Stretol som tam naších chlapov a hneď som vyzvedal ako dlho sú už tam.Boli tam už 3 dni a nikdo sa na nich ani nepozreI. A to s~ mi vôbec neľúbilo, lebo som pomaly už skúšal aj chodiť. Nohy sa mi však nechceli ohýbať a tak to bolo strašné chodenie s veľkou bolesťou. Keď som videl celú situáciu zistil som, že by bolo najlepšie odtiaľto odísť. Ale ako a kam? To sme tam ležali všetci bezmocní a nemoŽ1"ú bez všetkej pomoci a boli sme aj strašne nenávidení. Pre dnešného mladého človeka sú to neuveriteľné veci, ale tak to bolo.
Vo veľkej bolesti som sa dostal von k koľajám a zistil som, že tam stojí vlak Červeného kríža, ale len pre samých dôstojníkov. Okrem toho som sa dozvedel, že vlak ide do MOSKVY. S veľkou námahou som sa dostal až k nemu a len rukami som sa vyškriabal hore do vagóna. Keď som bol už vo."..' vnútri nebolo tam nikoho. Uprostred vagóna boli poschodové postele. A tak som sa vyškriabal na tú vrchnú posteľ, lebo na spodnú som si netrúfal a bál som sa, že ma zo spodnej postele vyženú. Ležal som tam dosť dlho, až naraz prišlo viac dôstojníkov. Hneď ma však nezbadali až neskôr ma objavili.
Čo tí so mnou robili! Nadávali mi, von ma vyháňali a nasilu ma chceli vyhodiť.Aja som im len ukazoval na nohy a kričal som, že nemôžem chodiť. Ležal som ďalej a strašne ich jedovalo, že zajatec si také niečo dolil. Nás strašne nenávideli za veľkú porážku v Karpatoch, ktorú im naši uštedrili. Išli nakoniec vagóna a tam sa potichu zhovárali a potom odišli preč. Ja som tam opäť ostal dlho sám až sa vlak zrazu pohol. Ráno okolo 9 hodiny sme došli do MOSKVY.

Rusko Pri stanici bola nemocnica a sanitáci chdili po vagónoch a vynášali ranených. Prišli aj pre mňa s krikom ale ja som si to nevšímal a tak ma odniesli až do nemocnice. V nemocnici s nami jednali veľmi surovo. Dostal som však prádlo a mohol som sa okúpať. V nemocnici som bol 2 týždne a nasledoval transport do SAMOSI na Volge. Dnes sa toto mesto volá KUJBYŠEV.

Keď sme odtiaľ odchádzali, museli sme vyfasované prádlo vrátiť a ďalej ísť vo vlastnom prádle. Ja som však nemal pri príchode skoro žiadné. A tak som si jedny spodky ukradol, ale skoro zistili, že im jedny spodky chýbajú. Dal som si ich na chrbát pod blúzu a mal som veľké šťastie, že mi ich pri kontrole nenašli. Bolo by mi beda. Do vlaku nás doniesli na nosítkach Nikdo však nevedel, kde nás vlastne nesú a vezú. Snáď to ani oni nevedeli, lebo všetcia boli analfabeti. Viezli nás veľmi dlho. Podľa môjho odhadu snáď aj týždeň.Konečne sme prešli cez rieku V olgu. Most cez V olgu mal dÍžku dobrých 4 kilometre. Tam sa vlak otočil smerom na sever a naš sprievod stále nevedel kam vlastne mierime.
Konečne sme dorazili do mesta SAMARY. Z vlaku nás odviezli do vojenskej nemocnice, ktorá bola na brehu Volgy. V nemocnici nás prebrali a rozdelili podľa stavu pacienta a choroby. Ja som bol pridelený na 1. poschodie medzi Turkov a Armencov. Títo ma obsluhovali, nosili stále čaj. Medzi sebou sa však veľmi nenávideli a to preto, lebo Turci sú mohamedáni a Arménci zasa sihú katalíci.
Každý Armén ma pri sebe krížik. Vedľa mňa ležal Turek len s jednou nohou. Vždy keď išiel okolo Armén, tak ho jeho barlami udrel. Turci majú zase také patričky, ale len tak navlečené na špagáte.
Patričky mali guľky veľké ako lieskovce a Turci ich stále prehmatávali ako keby ich stále prepočítavali.Mali sme dvoch doktorov - jeden bol Rus a druhý bol Turek. Keď sme išli na vizitu, každý sa snažil dostať k tomu Turekovi.Neviete si prestaviť ako jemne zachádza! s pacientom. Bol som tam 3 mesiace. Ako stravu sme dostávali kŕmnu repu a čaj a ostatne sme si mali domyslieť. Liečili nás tam veľmi dobre a svedomite.

Kaukaz 
Po troch mesiacoch nás opäť naložili do vlaku a viezli nás na KAUKAZ. Eskortovali nás do tábora, ktorý bol umiestnený na kopci, kde stále filkal vietor. Baráky v tábore boli mizerné. Stíkli ich z obyčajných dosiek. Stretol som sa tam aj s jedným Beckovanom a to pánom Šimkom. V tábore nás bolo asi 40.000 ľudí rôzných národností. Ja som sa držal len s Maďarmi. Každý večer sme museli všetci nastúpiť a spoločne sa modliť. To bola však ešte zábava..
V jeden deň nás nechali všetkých nastúpiť, lebo vyhlásili poplach. Dostali sme rozkaz vyzliecť si len košeiu a stáť v rade. Potom sa objavil lekár, ktorý chodil medzi radami a obzeral nás. Ja som stál na konci radu. Každý, kto samu nepozdával musel vystúpiť z radu von. Na veľké nešťastie aj mňa vyradil. Vyskytol sa tam totiž týfus. Aj ja som dostal týfus a hneď dva. Jeden do hlavy a druhý takzvaný flektýfus. Dali nás všetkých nakazených do osobitného baráku a odtiaľ vynášali už len mŕtvých. Keď tam mňa doviezli, nevedel som už osebe nič, lebo som bol vagónií. Vyše týždňa sa tam..... o nás nikdo nestaral. Akurát ráno prišli vyniesť mŕtvoly. Asi po týždni som sa začal preberať a zo začiatku som vôbec nevedel, kde vlastne som. Ležali sme na holých doskách v drevenom baráku a nič iné tam nebolo. Barák bol plný chorých na týfus. Kto sa ešte hýbal, toho nechali na pokoji.Keď som sa úplne prebral pocítil som veľký smäd. V rohu baráku som objavil súdok s vodou. Voda bola ale teplá, lebo tam sa studená voda nesmie piť. Na súdku bol pripevnený na reťazi hrniec Za celý čas som nemal nič v ústach okrem teplej vody. Hlad ma veľmi kváril. Keď mi už bolo celkom dobre, začal som uvažovať, ako sa z toho baráku dostať von. Dvere boli na zámok a stále boli zamknuté a okná boli veľmi malé a dosť vysoko. Jedina šanca utiecť bola rána, keď prídu vyvážať mŕtvych.
Ako naschvál ráno nikdo neprišiel a ja som stratil trpezlivosť čakať. Začal som sa škriabať na okno, ale dalo mi to strašne zabrať, lebo nohy sa mi neohýbali. Postupne som sa cez okienko prestrčil a bol som vonku. Musel som obísť krajom celý tábor, aby ma stráže nezbadali a dostal som sa do môjho pôvodného baráku. Tam ma už ale odpísali ako mŕtveho a z toho dôvodu mi nemali dať čo jesť.Na 10 chlapov bola pridelená 1 misa a z misy potom všetkých desať chlapov naraz jedlo.

Musel som ísť do druhého baráku, kde som vedel, že je môj krajan. Tam ma síce nepoznali, ale z milosti mi dávali jesť. Keďže som bol vyhlásený za mŕtvého, tak som nikde nepatril. Tak to trvalo asi 2 týždne a bola to pre mňa veľmi nepríjemná situácia, ktorá sa nedá ani opísať. Uvedomil som si akú cenu má tam človek, a čo všetko človek vydrží. Musím povedať, že mňa držala len pevná nádej a predsavzatie dostať sa za každú cenu domov.
Nastala jeseň a prišiel rozkaz, že musíme z tábora odísť. Chorí mali odísť do teplých krajov a zdraví na práce.My sme išli na Kaukaz do tábora pod menom TVEKO. Aj tam došiel rozkaz, že máme nastúpiť tak, že zdraví budú na jednej strane dvora a chorí na druhej strane dvora. Odtiaľ nás znova zaviezli k vlaku, kde sme museli nastúpiť po 40- tich do vagónov. Viezli nás až do SAMARY, kde je železničná križovatka na všetky svetové strany. Tam však vagóny pozamykali a nás viezli ďalej. Pre upresnenie viezli sme sa v takzvaných dobytčákoch. Jeden krát za deň vlak zastal, otvorili nám dvere a podali čaju.Z vagónov sme nesmeli vystúpiť. Keď sme museli ísť na veľkú potrebu, tak len vtedy keď ""'", sme stáli. Vtedy dotyčný vystrčil zadok von z vagóna a dvaja ho pri tom držali, aby nevypadol. Nikdo nám nechcel prezradiť kde nás vezú. Mal som vo vagóne takú primu. Tretí odo mňa v rade v jednú noc zomrel. Bol z Viedne. Nevedeli sme, čo máme s ním robiť. Postupne opuchol a začal veľmi smrdieť.Ledva sme sa dočkali kedy ostane vlak stáť. Vlak išiel totiž veľmi pomaly a vnútri vagóna už bol príšemý smrad. Keď sme zastali a otvorili sa dvere na podávanie čaju, tak sme ho vyhodili von.
Neviete si predstaviť ako ten Rus potom vyvádzal. Nadával nám, že on ho má napísaného, že ho musí odovzdať a nasilu nám ho chcel dať späť do vagóna. A tak sme sa naťahovali s mŕtvolou. Nakoniec na nás vytiahol pištol a tak nás chcel donútiť, aby sme mŕtvého zobrali naspäť do vagóna. Na záver sme začali naňho všetcia tak kričať až dostal strach a zavrel nás. Viezli nás týmto vlakom celý mesiac až sme sa dostali na smÍR.. Môžem Vám povedať, že to bola hrozná jazda. Niektoré názvy miest som si zapamätal a to tie, kde nám dávali čaj. Na staniciach tam mávajú také veľké konvice (čajovary), kde sa varí voda. Rusi si nosili všade so sebou vlastné kanvice a vždy, keď je smädný ide si nabrať-horúcej vody na čaj. Tam som nikde nevidel piť studenú vodu. Trasu za URALOM sme mali takúto:
UFA, OMSK, KRASNOJARSK, TOMSKO-Zlato (tam som už raz bol zavretý), BAJKAL, BEREZOVKA, ČELJABINSK, a to bola posledná stanica.

 Sibír
Prišli sme vlastne do BEREZOVKY na stanicu. Tam nás nechali všetkých nastúpiť a spočítali nás.
Mŕtvy však chýbal, ale tam to nevadilo. V čase nášho príchodu tam bola už ukrutná zima - 50 stupňov.
Rusi nám ale hovorili, že dnes ešte nie je taká zima. Zo stanice sme išli asi 4 kilometre do jednej budovy a tam nám rozkázali sa vyzliecť do hola. Odtiaľ nás všetkých nahnali do pary a tam nám nahádzali aj všetky naše veci na oblečenie.Nastal tam strašný chaos, keďže si každý hľ adal svoje veci v tých kopách mokrého šatstva. A potom nás rovno odtiaľ v mokrých šatách viedli ďaľších 4 kilometre do tábora.
Šaty boli na nás celkom zmrznuté. Dnešný človek tomu ani neuverí, a tam vôbec nezáležalo či to vôbec niekto vydrží, alebo umrie. Každí bol odkázný sám na seba. V tábore nás doviedli až do veľkého baráku, kde boli len holé dosky. Do baráku umiestnili 400 chlapov. Vnútri sa nekúrilo a nemali sme sa kde zohriať a tak sme nemohli celé noci od zimy spať. Tí šikovnejší vyšli na vrchné prične, ale ja som musel ostať na dolnej prični. Nemohol som sa hore dostať, lebo sa mi nohy ešte stále neohýbali. Stravu sme dostávali pre 10 ľudí v jednej mise a na konci baráku stáli dva súdky s teplou vodou a na nich bol pripevnení hrniec na retiazke. Do rána bola v baráku vždy hmla, že nebolo vidieť ani na druhý koniec baráku. Boli sme tam všelijakí chlapi. Ja som bol medzi Madarmi a z Budapešti tam boli 4 Maďari a traja židia.

Netrvalo dlho a na našom baráku vypukol týfus. Na našu misu sme ostali za chvíľku len dvaja a to ja a nejaký Fridman. Ja som už týfus mal v predchádzajúcom tábore a prežil som ho a tak som už týfus dostať nemohol. Celý barák bol blokovaný a stražený vojakmi. V celom tábore bolo odhadom 60 000 ľudí rôznej národnosti. Najviac tam bolo Turkov a Nemcov.
Mŕtvych sme vynášali do dolinky pod vysokým vrchom, kde bol akože cintorín. Mŕtvoly sme ukladali na kopu ako u nás je zvykom ukladať siahovice dreva a to preto, že zem bola stvrdnutá na kameň. V lete to bol ZĎaleka strašný pohľad pre tých, ktorý vedeli, že tam nie je uložené drevo, ale mŕtvoly.
My sme tam boli ako nováčkovia a zo začiatku sme o tábore nič nevedeli. Postupne som získaval rôzne skúsenosti a ak vás to bude zaujímať popíšem vám skrátka ďalšie udalosti. Musím vám však povedať, že keď si na to spomínam ide mi to na nervy a som z toho nesvoj.
Po ukončení karantény v našom baráku bol každý, ktorý to prežil zvedavý na celý tábor. Ja som sa išiel pozrieť do baráku k Turkom. Zistil som, že tam majú zvláštne zvyky. Do vnútra sa môže vstúpiť len bosý, to znamená, že pred barákom sa musí vyzuť. Keď ide Turek na záchod ma zo sebou hrniec s vodou. Všetko robí kvočiac aj malú potrebu a potom sa s tou vodou umyje. Na svine plujú a jesť mäso zo svine Turek jesť nebude, lebo mu to zakazuje Aláh. Uprostred tábora bola vysoká ohrada a za ohradou boli izolovaní Nemci. Hovorilo sa, že to bol 8 nemecký batalión. Boli veľmi dobre strážení a to preto, že organizovali vzburu. Chceli odzbrojiť posádku, ktorá nás strážila a utiecť z tábora aj s ostatnými väzňami do Číny. Od Číny bol tábor celkom blízko. UŽ mali všetko zariadené, len čo sa stalo poslednú noc pred uskutočnením vzbury. V tábore boli medzi nimi aj sestry Červeného kríža. Tieto sestry však držali s ruskými dôstojníkmi. Keďže sa pohybovali medzi nemeckými vojakmi dozvedeli sa nejako čo sa chystá. V priebehu noci to prezradili ruským dôstojníkom a do rána bol celý tábor obsadený kozákmi. Hneď ohradili vysokým plotom celý ôsmy batalión a viac sa k nim nesmel nikto priblížiť. Len zo zvedavosti sme z času na čas sledovali cez špáru na tých chudákov Nemcov a beda, koho pritom Rusi pristihli. Stalo sa, že jedného z nášho baráku pri tom pristihli a celá rota kozákov išla po ňom na koňoch až do baráku. Ich veliteľ bol v hodnosti kapitán a nás strašne nenávidel. Hlaven nenávidel cudzích dôstojníkov a iné šarše. Ako sám hovoril to preto, že keď bol na ftonte zajatý, tak nejaký dôstojník mu kázal vyzuť čižmy. on si však nechcel dať povedať a tak mu ich tento dôstojnik vyzul na silu. Pritom ho niekoľko krát kopol až mu vykopol oko. Odvtedy nenávidí cudzích dôstojníkov.
Ako vojaka s jedným okom ho dali slúžiť do tohoto tábora. To čo hovoril bola asi pravda, lebo mal naozaj len jedno oko. Bol príšerne zlý na nás a dával nám všelijaké tresty. Niekedy vydal príkaz, že nikdo nesmie chodiť po ulici v tábore. Potom dával pozor a keď niekoho videl na ulici, tak poslal naňho dvoch kozákoch na koňoch, ktorí ho hnali bičom až do baráku.
Jedného dňa nám dali trochu kapustnej vody a do nej kúsok kapusty, ktorá v nej plávala. Každý chcel kapustu chytiť, ale bolo nás na to 10. Okrem toho sme dostávali 10 lyžíc kaše na ktorej plával čierny olej. Neznášal som ten čierny olej a tak som ho vôbec nejedol. Natoľko som zoslabol až som sa rozhodol,že pôjdem k doktorovi.
Po ceste k doktorovi som od slabosti odpadol a museli prísť pre mňa s nosítkami. Prebral som sa až v nemocnici a videl som okolo seba len samých chorých ľudí. Lekára tam robil jeden Poliak. Oproti mne ležal na prični chlap, ktorého stále triaslo. Nevedel som prečo a oni zrejme tiež. Jedného dňa došiel lekár a prikázal, aby ho zakryli korytom s ktorého mu trčali len nohy. Lekár dal k nemu posadiť len sanitára a nakázal mu, aby mu let1ampou zo spodu ohrieval chodidlá. Lekár tvrdil, že zohrievaním chodiel sa bude pacient pod korytom potiť. Sanitár teda začal nahrievať jeho nohy, ale pacient len kričal, že mu horia nohy a že sa vôbec nepotí. Netrvalo dlho a chlap ostal v bezvedomí a sanitár išiel hľadať lekára. Po príchode lekára sa ho pokúšali vzkriesiť, ale nepodarilo sa im to.

Lekár len konštatoval, že sanitár mu spálil nohy. Ja som zatiaľ ležal na provizomom lôžku a keď toho mŕtveho odviezli tak mne pridelili jeho lôžko. Aj tak som bol veľmi rád, že som tam, lebo tam bolo aspoň teplo. Dnešný človek si nevie ani predstaviť akú cenu má život v takej ďalekej cudzine u nepriateľa, ktorý nás nenávidel, lebo sme im boli na ťarchu. Zachádzali s nami strašne. Onedlho ma prepustili z nemocnice do nášho baráku. Asi o dva týždne som dostal zimnicu, ktorá ma trepala pravidelne v tú istú hodinu. Myslel som, že mi je už koniec. Bol som sám na seba odkázaný a mal som len dve možnosti vydržať, alebo podľahnúť.
Často som písaval domov, ale ani raz som zatiaľ nedostal odpoveď. V tábore bola jedna miestnosť,kde hádzali všetky došlé karty na kopy. V týchto kopách si každý väzeň hľadal poštu. V jeden deň ma volali na komando. Prišli mi z Číny prostredníctvom Červeného križa 15 korún bez listu, alebo karty. Tieto peniaze mi nesmieme pomohli. Hneď som si za ne kúpil jeden fund cukru a to by ani náš človek si nevedel predstaviť, ako som si s tým funtom cukru pomohol. Doteraz som píjavallen teplú _J vodu, a bol som taký šťastný, keď som mohol piť sladkú teplú vodu. V tej dobe som bol strašne slabý a hneď ma choroba ovládla. Pridávaním cukru do vody sa môj zdravotný stav zlepšil.
Boli tam aj naši dôstojníci, ktorí boli od nás oddelení a strážení. Aj o nich si Rusi mysleli, že sa chcú pokúsiť o útek, lebo sme boli blízko činskych hraníc. Pravdepodobne bolo na tom niečo pravdy.
Všade sa nájde špicel, alebo zradca. Dôstojníci nesmeli chodiť po väzenskej dedine a keď tam náhodou niektorého zbadali, tak hneď po ňom strielali. Naši dôstojníci však mali povolenie mať jedného sluhu a pucáka na 4 dôstojníkov.
Jedného dňa došiel do baráku rozkaz, že kto sa chce prohlásiť za pucáka. Podmienkou bola znalosť maďarčiny, ovládať všetky ženské práce, drhnúť dÍážku, prať a skrátka všetky práce, ktoré sa vyžadujú aj pri kuchárovi. Keď povedali všetky tieto podmienky nikdo sa neprihlásil. Ja som nad tým začal uvažovať a o chvíľu som sa hlásil. Pomyslel som si, že ak nebudem vyhovovať, tak ma pošlú späť.Aspoň skúsim, aké to je.
Keď som došiel k výkonu mojej práce privítali ma štyria dôstojníci a hneď mi začali čítať podmienky a moje povinnosti. Keď s čítaním skončili mal, som toho dosť. Každé ráno som musel každému doniesť kávu až do postele, musel som ju uvariť. Všetci a boli Maďari a najnižší dôstojník mal hodnosť poručíka, volal sa Môsz Zsigmtmd a bol zo Zlatých Moraviec. Bol tam aj kuchár a volal sa Geslei z Ráblov. Môžem Vám povedať, že išlo mi to všelijako Roboty bolo dosť, ale ja som bol rád, že som sa mohol aspoň najesť. Ten kuchár mi dával toľko, že som to niekedy nevládal ani zjesť.
Pravdepodobne si ma obľúbil. Vodilo sa mi tam dobre a boli so mnou všetci spokojní. Však som takú prácu vlastne robil aj za mojich učňovských čias. Aja som sa k ním, Maďarom aj prispôsobil. Ovládal som onedlho všetko a aj rečovo som im vyhovoval a získal som si u nich postupne aj dôveru..
Netrvalo však dlho a došiel rozkaz, že dôstojníci už nemôžu mať svojích sluhov, len kuchára. dôstojníci sa vraj majú sami obsluhovať, tak ako ostatní zajatci.

URAL 
A tak nás pucákov všetkých zobrali a odvíezli do Uralských hôr siahovice chystať. Priviezli nás do VERCHNE UDINSKU to je PERMSKA gubernia. Na celom Urale bolo asi 100.000 zajatcov a väzňov. Rozkaz bol stanovený presne, 2 chlapi museli za deň nachystatť 3 q dreva ináč nedostali jesť. A tu sa začalo trápenie a nová Uralská éra.
Je možné, že Vás to nebude zaujímať, ale musím to opísať len preto, aby ste mali aspoň akú takú predstavu o tom, čo všetko nás tam čakalo. To sme sami ani vo sne netušili.

Išli sme peši a Rusi nám stále len hovorili, že je to len "sorok verst" ďaleko. Ale ceste nebolo konca-kraja. Konečne sme dorazili na miesto, kde stálo 6 drevených domova baráky. Baráky boli určené pre nás. UŽ tam pri našom príchode tam bolo 20 naších chlapov. Boli sme pre IÚch vzácny.
Hneď sa vypytovali na všetko. oni tam boli prakticky odrezaný od sveta. Tí nás hneď poučili, čo tam budú s nami robiť. Bolo nás 22 chlapov, ktorých dali do jedného baráku. Medzi nami boli poľský židia, profesori skrátka sme boli pomiešaní z rôzných národnosti, ale väčšina boli Maďari. Ja som držal s Maďarmi. Na druhý deň sme dostali celodenné voľno. Dostali sme veľké píly, každému dali sekeru s tým, aby sme si do ních spravili rúčky. Chlapi sa najprv tomu smiali, lebo nás bolo málo. Pre mňa to bola hračka, vyrobiť si rúčku do sekery. Ale IÚektorým bolo zachvíľu aj do plaču, keď zistili, že si nevedia spraviť rúčku. A tak som IÚektorým pomohol.
Na druhý deň nás Rusi doviedol do hory, kde sme mali drevo rúbať. Medzi nami bol aj jeden, ktorý to robil aj doma a tomu to išlo ako IÚČ. Podelili nás do partií po 3 zajatcov. V mojej partii bol pekár, _' šuster a ja. Išlo nám to v celku dobre, len ja som mal stále problémy s mojími nohami, keďže sa mi stáli neohýbali. V hore boli obrovské stromy. Píly sme mali dlhé 2 metre a ťažko občiahla pri rezaní.kmeň. Práca to bola veľmi namáhava. Večer došiel Rus prevziať prácu a skontrolovať čo kdo spravil. Židia sa chytili rozumu a klamali ako sa len dalo pri prebierke a to tak, že odovzdávali 2x to isté. Vždy presvedčili Rusa, že OIÚ majú pravdu. Jesť nám dávali len jeden krát za deň a to večer. Celý deň sme boli o hlade, ale o tom nás hneď na začiatku informovali. V tábore boli aj 4 kozáci pre prípad vzbury.Najlepšie to išlo tomu riichtárovi-drevorubačovi, lebo to bolo jeho povolame aj v civile. Stal sa ale aj richtárom vo Valašských Ďarmotách. Rusi stále ale poukazovali, že ak on môže, tak aj my musíme také množstvá dreva nachystať. Strava bola mizerná. Dostávali sme šošovicovú polievku, ale so samých smetí a neuveriteľný chleba.. Bol to bochník upečený z otrúb a rôzných semien. Chleba sa nedal vôbec krájať. Rezali sme ho pílou a na ohni sme ho dopiekli a zohriali. Tí starí zajatci nám povedali, že nás dozorcovia v dávkach jedla okradajú a máme sa vraj proti tomu ohradiť. A tak sme vskutku žiadali riadné dávky a to čo nám patrí a povedali sme, že ak IÚe tak nepôjdeme do roboty.Aj sa tak stalo a Rus, čo došiel aj nám všetko sprvu sľúbil, len aby sme išli do roboty. Musím povedať, že ja som to všetko vyjednával a to bola smola.Rus to však všetko asi referoval, lebo o chvíľu išli k nám s ním 3 po zuby ozbrojený kozáci. Keď došli k nám, chceli len mňa. Ale všetci chlapi sa postavili za mňa, každý mal v ruke sekeru a nevpustili ich do vnútra. Rusi ostali len medzi dverami. Kozáci mali veľké šable a každý mal revolver, ktorý namieril na mňa. Nebolo mi všetko jedno. Zbadal som však, že sa im -- trasú ruky aj kolená. A to ma posmelilo.Povedal som im, že keď chcú môžu ma aj zastreliť, lebo mne je to jedno. Kedže videli, že všetci a mali vrukách sekery a že medzi nami boli aj husári, ktorých sa báli, tak sa pustili do vyjednávarúa. Sľúbili, že všetko dostaneme, len mňa nech vydajú, lebo ja som burič.
Hovorili, že mňa preložia inde. Chlapi však stáli pevne za mnou a nadávali im. NakoIÚec sme sa dojednali, že ráno pôjdeme normálne do roboty. A tak sa aj stalo. Ráno sme sa vybrali normálne do roboty a keď sme došli medzi baráky vyleteli na nás so šabľami kozáci, ktorí tam boli schovaní. Rúbali šablami do vzduchu v domnení, že sa rozutekáme a mňa potom budú môcť chytiť. My sme ich však v tom momente obkolesilil a začali sme s našími sekerami šermovať. Nás bolo vyše dvadsať a OIÚ boli len štytia. V tom jeden z Rusov zaťal môjmu kamarátovi do chrbta a tak aj my sme na IÚch zaútočili. Aj keď mali kone, tak ušli len tak- tak, a my sme utekali po IÚch. To sa nedá am opísať ten zmätok, čo sa tam vtedy odohral, ale OIÚ nakoIÚec kapitulovali.. Videli, že sme všetci odvážrú a to bola aj pravda.
Keďže nás nemal, kdo chrániť boli sme si toho vedonú. Potom sa nám trochu polepšilo. Požadovali sme od nich aj mäso a Rus nám ho aj sľúbil. Mal tam kravy a tak nám jednu zabil pred našími očami. Kravu, ktorú zabíjal však bola vysoko teľná.

A tak pri rozrezaní vyšlo z nej živé teľa. Myslím, že tam sú len samé kravy a oni sú tými volmi. Nôž jej vrazil medzi rohy, rozrezal jej brucho a vytiahol jej z brucha živé teľa.
Odvtedy nejedávam teľacinu, lebo stále to vidím pred očami,akonáhle vidím mäso.Do hory sme chodili samozrejme stále. Pri jednom návrate večer domov som stále zaostával vzadu. Chodil som o palici a musel som vliecť aj sekeru a bolo mi smutno. Hory sú tam obrovské a sú tam aj oblasti, kde ešte ľudská noha nevstúpila. Ako tak idem cez takú malú lúčku, zbadal som na pravej strane lúčky vlka.
Stál tam a díval sa na mňa. Môžete si predstaviť, ako som sa cítil. Vlk bol veru veľký a stále sa na mňa pozeral. Nevedel som, čo mám spraviť. Nakoniec som sa rozhodol, že zmením trochu smer a on sa na mňa len díval a ani sa nepohol. Dopadlo to dobre. Až doma som sa pochválil s mojím zážitkom a tam mi povedali, že vlci už zabili viacero kráv. Pravdepodobne musel vlk byť nažraný, lebo ináč by som asi tak ľahko neobišiel. Viac som nechodil pozadu a ani sám do lesa. Chodievali sme ďalej a ďalej do hory. Náš kolega drevorubač bol každý deň prvý hotový z prácou. Nachystal si siahy aj na druhý deň _, tak, aby potom musel už len píliť. My ostatní sme museli zrána hneď podtínať a až potom pilovať. Mal veľmi dobrú taktiku. Stromy tak podtínal, že mu padali krížom cez seba a potom ich mohol ľahšie píliť. My sme to tiež skúšali, ale nešlo nám to a bolo to veľmi nebezpečné. Stromy totiž boli aj 40 metrov vysoké a my sme nevedeli dobre, kde strom dopadne. Stáva sa totiž, že koruna sa zachytí o stojáci strom a spodok kmeňa potom akokeby vystrelil o do neočakávaného smeru. Ale mám taký pocit, že súčasného čitateľa takéto veci nezaujímajú, lebo dnešná doba je celkom iná. Teraz Vám poviem, čo sa stalo nášmu richtárovi.Jedného dňa, keď si chystal k druhému dňu stromy. Jedna padajúca breza odhodila svoj spodok tak, že už nevedel kde sa má uhnúť.A tak to spadlo na neho. Bolo to hrozné, keď ten strom ostal ležať na ňom. Vrazil o ho to hlboko do snehu a zlámal mu strom nohu. Začal veľmi kričať a mal šťastie, že sme boli na blízku. Hneď sme pribehli ho ratovať. Ale so stromom sme nemohli ani pohnúť, lebo vrch bol zakliesnený v druhom strome a spodok stromu bola na richtárovi. Nebolo inej pomoci ako spodok stromu urezať a tak richtára vyslobodiť. Rus sa strašne naľakal, keď sme no dovliekli, hneď zapriahol koňa a išiel s ním do 40 kilometrov vzdialenej dediny a pri jazde richtárovi visela noho len na kúsku kože. Nohu mu museli žiaľ odrezať. Čo sa s ním stalo ďalej neviem. Naša partia sa však stála najlepšou. Už sme si však aj my dávali veľký pozor pri podrezávaní stromov. Pomaly prichádzalo jaro a tešili sme sa, že sneh už zmizne. Snehu tam bolo vyše metra a bol taký zmrznutý, že sa pri chôdzi vôbec nohy doňho nazabárali. A tak prišlo jaro a zajatci začali utekať. Často sa utečenci aj u nás zastavili a každý mal len jeden cieľ a to dôjsť domov. Dozvedali sme sa o cestách.# kad~ sa dá ísť, vymieňali sme si informácie o Urale. Ural je totiž jeden obrovský les, ktorý delí Europu od Azie. My sme nachádzali v PERMSKEJ gubernii kde vraj zavraždili cársku rodínu. Na jar sa nám už lepšie pracovalo, ale boli sme celý deň stále hladný.Boli sme len o kúsku chleba a aj ten bol z otrúb a semien. Jedno ráno, keď sme vstali zbadali sme vonku v lesoch veľký plameň. Všetko drevo čo sme nachystali a okolité lesy horeli. Nevedeli sme, čo bude s nami. Ale našťastie sa oheň šíril iným smerom.

Bajkal-Sibír 
Konečne došiel rad aj na nás. Jedno ráno sa objavili kozáci na koňoch, nechali nás nastúpiť a potom nás hnali nevedno kam. Po čase sme dorazili do dediny, kde nás prevzali iní kozáci a pokračovali sme opäť ďalej. Po dlhom pochode sme došli ku koľajám, kde už čakal vlak.Nebola to ale hlavná trasa, ale len taká vedľajšia trať. Hneď sme sa ich vypytovali kam nás vedú a až nám jeden povedal" RUDNIK Bajkal". Viac nám nepovedal nič. My sme len uvažovali, aké zámery majú s nami. Po dlhej ceste sme konečne dorazili do cieľa našej cesty. Zbadali sme bane a ťažila sa tam železná ruda. Pre nás nastala rozhodujúca chvíľa, lebo trestanci s ktorými sme hneď došli do styku nám povedali, že kdo do baní vojde už sa odtiaľ nevráti.

Hneď sme sa medzi sebou dohovorili, že odmietneme Ísť do bane. Videli sme starého zajatca ako ide s fUrikom a fUrik mal reťazou pripevnený o jeho nohu. Aj spávať musel s fUrikom. Keď išiel tesne okolo mňa, tak som s ním prehodil pár slov. Začal hneď plakať a povedal" Hospodin pomiluj". Veliteľ nás hneď nato vyzval, či ideme dole alebo nie. My sme však jednohlasne povedali odmietli Ísť do bane. Veliteľ nám povedal, že teda nedostaneme žiadné jedlo a potom sa budeme aj sami hlásiť. Obkolesili nás na takej lúčke a dali nám len teplú vodu na pitie. Veliteľ sa potom každú chvíľu pýtal, či ideme do bane a my sme stále odpovedali jednohlasne" nie".Začali sme vážne rozmýšlať, čo bude ďalej. Ja som sa dostal do partie, kde sme uvažovali o úteku. Bolo nás v tejto partii 8 chlapov. Ale ako újsť, keď sme boli obkľúčení už 5 dní. Tak sme si povedali, že kdo chce zvíťaziť musí priniesť aj obete. My sme už boli na všetko pripravení. Strážila nás vojaci, ktorí boli veľmi starí - niektorí vyzerali okolo 70- rokov.
Naši strážcovia však boli po zuby ozbrojení. oni mali len jednu taktiku a to prinútiť k poslušnosti hladom. A potom sú len dve možnosti, alebo sa poddať alebo utiecť. Záleží len na tom, kdo má akú povahu. My sme sa však rozhodli pre útek. Najprv sme zisťovali spôsob ich menenia služby a kde všade je stráž, postavenie stráži, ako sú stráže ďaleko od seba, či pri oddychu spia. Keď sme to mali všetko zistené zvolili sme vhodný okamih pre útek. Tichúčko po bruchu sme sa plazili medzi stráže a aj sa nám všetkým ôsmim podarilo stretnúť šťastlivo vo voľnom nestráženom priestore. V tú noc bol úplnok mesiaca a museli sme sa čím skôr dostať do hÍbky lesa. Nevedeli sme sa orientovať a tak sme využili na orientáciu pohyb mesiaca. Išli sme stále rovno za mesiacom. Tak sme prešli aspoň 5 kopcov a celú noc sme išli hore a dole kopcami.Keď sme došli na 5 kopec zistili sme, že nám 3 chlapi chýbajú. Boli sme už na smrť vyčerpaní. Čo bolo horšie zistili sme, že ráno sme boli skoro tam, kde sme večer začali pochod akurát len z druhej strany. Tak sme tam čakali až do rána až vyjde slnko, aby sme vedeli aspoň trochu smer. Nevedeli sme ani aký deň je a boli sme v kritickom stave a hrozila nám smrť hladom. veď predtým sme boli len na teplej vode. Tak sme si po východe slnka určili smer na západ. Ja som mal z ruského kalendára pri sebe takú miniatúrnu mapu. Raz keď som bol na rozhovore s jedným ruským sedliakom ukazoval mi na mape, že v roku 1912 bol v Budapešti ako revolucionár. Aja som mu vtedy mapu vytrhol z ruky a ušiel som preč.
Nasleduje nová etapa zážitkov, ktoré nanás čakali. Pustili sme sa ďalej na pochod. Orientovali sme sa podľa stromov, lebo stromy majú západnú a severnú stranu kmeňa obrastenú machom. Ako tak ideme zrazu sme počuli psí brechot. Bolo to ale dosť ďaleko a veľmi nás to oživilo, keďže sme mysleli na to, že prídeme medzi ľudí. O chvíľu sme došli do vysokej trávy a boli vnej stopy po koňoch. Stopy však išli opačným smerom ako sme my došli. Uvažovali sme ako ďalej, ale sme sa rozhodli, že pôjdeme do ľava. Ešte sme išli dobrú chvíľu, keď sme došli na nížinu a kúsok ďalej sme zazreli malú dedinku. Mohlo v nej byť asi 12 domov z dreva a bola celá obohnaná plotom. Dedinu sme obišli lesom a skúmali sme, čo sa tam deje. Potom sme sa vadili, kdo pôjde do dediny niečo kúpiť. Nakoniec poslali mňa a ešte jedného chlapa a ostatní nás čakali schovaní v lese. Keď sme preliezali cez plot zrazu sa objavili psi, začali silno brechať. V tom sa vo dverách domov objavili aj ženy a tie začali tiež hneď kričať" špioni, špioni". Preto sme z plota zoskočili späť na lúku a utekali sme späť do lesa. Odrazu sme počuli hromový chlapský hlas ako zakričal: "Stoj, stoj, stoj". Ani sme sa neobzreli, len sme ďalej utekali cez lúku do lesa. Ale smer sme už nemali pôvodný a tak sme vbehli do nejakého močiara a zapadli sme obaja po kolená do bahna. Vzápätí nás dohonili 4 kozáci, obkľúčili, mierili na nás a kričali " suky hore". Kozáci nás potom hnali a pri tom nás bili bičom. Hnali nás kade tade cez potoky a lúky, jarky a kopčeky. Dvaja boli po stranách a jeden vpredu,druhý vzadu a my sme boli v strede.
Konečne nás dohnali do jednej tatárskej dediny. Hneď zvolali celú obec. Kňaz vyšiel na vežu a začal zavýjať " au, au, au, au". Nás postavili pred nastúpenú dedinu a rozhodovali sa, že nás obesia, lebo usúdili, že sme špioni. Ja som to všetko počul a hovoril som to hned kolegovi.

Oni to ale postrehli, že ja skoro všetko rozumiem a ich richtár bol taký nazúrený, že my chcel zaraz oči vypichnúť Dedinčania nás začali prehliadať, ale mapu my naštastie nenašli, lebo som ju mal skovanú pod golierom. Kozáci im však nedovolili, aby nám ubližovali a to bolo naše šťastie. Dedinčania by nás boli isto obesili. Potom nás hnali na komando, kde zasa boli Tatari. Hneď nás zavreli, popísali si mená ale už sme boli v úradných rukách. Vo väzení už bolo viacero naších zajatcov- utečencov.
Bolo nás spolu už skoro 20 chlapov. Tí, čo tam boli pred nami, tých chytili dva dni pred nami. Vojak stál pred dverami, ale jesť nám nedal. A tak sme stále búchali na dvere a žiadali sme ho, aby nás pustil na nákup jedla. on ale stále odpovedal" nelzja ". Potom sme zmenili taktiku a ja som s ním vyjednával v tom zmysle, aby išiel s nami a tým bude mať zabezpečené, že neujdeme. Trvalo to dlho, ale predsa sa podarilo. Dal nám na nás dvoch jedného strážnika a ten išiel s nami a chodili sme po domoch zháňať jedlo. Aj sme kúpili chleba, mlieko. Ach bolo to radosti, keď sme sa vrátili späť. Konečne sme sa mohli trochu najesť. Pri chodení po dedine sme sa vyzvedali u sprevádzajúceho strážnika, čo bude s -' nami. on nám povedal, že ráno nás odvedú preč k vlaku a odtiaľ do hlavného komanda menom" ZLATOU". Povedal, že oni sú len malá posádka. Hneď som vedel na čom sme a kde asi sme. Cez toto mesto nás viezli na Sibír. Pri tejto ceste som si niektoré mená miest dobre zapamätal. Pred Uralom z Ruskej strany bola VF A, a za Ural om Čelajabinsk, Omsk, Tomsk, Bajkál, Berezovka, Čita a ďalej som nebol. Ešte tam bol a teraz ma to napadlo : Orenburg a Krasnojarsk. Celú noc sme prakticky driemali po stojačky, lebo v tej malej miestnosti si nebolo kde ľahnúť. Ráno nás znova volali do miestnosti s jedným malinkým okienkom, kde nás znova spísali po mene. Po tomto nás hnali ďalej, až sme došli podľa predpovede z predchádzajúceho dňa k trati a malej staničke. A to bola práva trať na Sibír. UŽ sme všetci dobre vedeli kde sme a oni zase vedeli čo sme my zač. Keď došiel vlak my sme sa vo vlaku rozutekali po všetkých vagónoch. Ešte vo väzení sme si povedali, že ak pôjdeme vlakom, tak na prvej zástavke všetci utečieme. Plán sme mali dobrý, len sa nevydaril. Keď prišiel vlak k stanici, tak bol zastavený pred stanicou a hneď bol obkolesený vojskom. Vojaci chodili po vagónoch a hľadali po menách nás, čo sme sa rozutekali po vagónoch. Môžete si domyslieť, čo s nami robili, keď kvôli nám vlak musel dlho stáť. Keď nás dali už všetkých do hromady za obrovského nadávanie a kriku nás zavreli do jedného vagóna. Ešte aj pri vchode do vagóna nás počítali a my sme si z nich už aj uťahovali, lebo keď povedal "sorok" nevedel už ďalej počítať. Konečne sa vlak pohol smerom na Sibír. My sme sa dohovorili, že neprezradíme odkiaľ kto ušiel. U nich to potom tak fimgovalo, že odkiaľ kto ušiel, tam ho aj poslali späť.
Keď sme došli do jednej stanice, meno neviem, tak nás z vlaku vyložili a odviedli nás na nejaké vojenské veliteľstvo, ktoré bolo v murovanej budove. Mesto to bolo dosť veľké. Thneď nás zavreli bez všetkého do vojenského žalára. V cele už bolo 32 chlapov a medzi nimi dvaja ruský civili. Tí tam boli vraj za krádež kravy. Vypytovali sme sa ako dlho sú už v base, koho za čo chytili.Nikdo nás nevyšetroval a strážný vojak nám povedal, že sa budeme aj sami hlásiť. V rohu miestnosti bol jeden kýbel, ktorý slúžil ako záchod a vedľa bol kýbeľ s vodou. Nič viac tam nebolo. Na štvrtý deň sme sa rozhodli, že sa chceme priznať. Hneď nato tú našu 5-člennú partiu stráž odeskortovala k vojenskému súdu. Súd bol na poschodí a my sme boli v pivničnej cele. Doviedli nás do veľkej miestnosti, v ktorej bol dlhý stôl za ktorým sedeli dôstojníci. Nás postavili dozadu k stene, na ktorej bola veľká mapa.
Každého sa pýtali, že odkiaľ ušiel. Každý však odpovedal, že to nevie. Ja som stál štvrtý v poradí a troch za nmou. A pokiaľ tí predomnou odpovedali na otázky, tak ja som sa snažil rýchlo niečo z mapy vyčítať. Len zrazu jeden z tých dôstojníkov na mňa zareval " idi suda". Hneď som sa postavil do pozoru a zareval som" pažalsta". Spýtal sa ma či poznám "kartočku", to akože mapu. A tak som mu odpovedal, že poznám. Hneď nato vytiahol, podal a zapálil mi cigaretu. Hovorím mu " u nás každý soldat pozná kartočku". on tomu však nechcel veriť. Povedal mi, aby som mu ukázal Karpaty.

A tak som mu ukázal Karpaty, celú frontu a miesto, kde ma zajali, kde nás viezli všade v Rusku. oni nevedeli, kde sú Karpaty, len vedeli, že tam utrpeli porážku. Potom sa nás pýtali na naše profesie, lebo vraj podľa nejakého zákona nás musia zamestnať v našej profesii. U nich bol hlavný odbor" platník".
A tak som povedal, že ja som platník. To dôstojIÚk hneď s radosťou privítal. Druhý môj kamarát bol šuster (zapožník) a tretí bol pekár.Potom povedal, že vy dvaja ste, raboči" a tak pôjdete do závodu.
Povedal nám, že tam nám bude dobre, že je to veľký závod a veľmi veľa nám toho vtedy nahovoril.
Hlavné bolo, že my sme už vedeli, kde sme a tak sme len počúvali a robili sme sa sprostými. Aby Vám bolo jasné, každá továreň mala vtedy odbočky. A tieto odbočky boli v horách, kde sa ťažilo drevo na kúrenie v továrenských zlievaIĎach. a tam majú kone, vozy a sane. Nachystané drevo potom vozia do uhoľných peci. Každá pec má 4 komíny. Do týchto peci sa drevo navozí a zapáli. Drevo potom týždeň horí, až z dreva vznikne uhlie (drevené uhlie). Drevo sa vozí k peciam stále a to aj v zime. Povedali nám, že nás zavezú do VERCHNE, kde je Ufalejskij zavod.
Keď sme tam došli videli sme veÍkú továreň, ktorá bola celá zo železa. Zaviedli nás rovno do kancelárie, kde nás prevzal priamo riaditeľ. Vojak, ktorý nás doviedol hneď odišiel preč. Riaditeľ zobral do rúk nejakú knihu a začal čítať naše mená. Vedeli sme hneď, že bude zle, lebo z tejto továrne už niektorí z nás ušli. Zrazu zbadal, že sú to známe mená a strašne sa na nás rozkričal a povedal, že hneď sa máme spakovať a ísť do hôr drevo chystať. Ale my sme proti tomu protestovali a snažili sme sa ho utíšiť a tvrdili sme, že sme všetcia profesionisti. Keď sa utíšil, tak každý mu musel povedať za čo je vyučený. A tak nás potom rozdelil. Tí štyria boli odoslaIÚ na Tamilku kujašku. a mňa samého ako plantíka poslalo 10 verst ďalej a to na tamilku SJFIVKU Tento závod mal také salaše kol dokola a tam na jeden z nich ma zaviezli. Tam boli tie pece, ale boli tam aj kováči pre 30 kOIÚ.
V SJFIVKE ma prevzal sám starosta. a v mojích dokumentoch mal napísané, že som platník. To bola preňho veľmi dobrá správa. Prvé čo sa ma spýtal, či viem robiť" stupki". Nevedel som, čo to je a tak mi ukázal, že to je hlava kolesa. Odpovedal som hneď, že to viem robiť. Kováči tam boli väčšinou z Maďarska a nevedeli o remesle skoro nič. Preto boli veľmi radi, že ma tam dostali. Informovali ma hneď, ako to tam všetko chodí a že sa nemám ničoho báť. Tam bol starosta všetko a to preto, lebo vedel čítať a písať. on bol aj skladIÚkom. Celkom nás tam bolo 100 chlapov. Zo začiatku som to nemal ľahké. Hlavné bolo, že mi hneď pri nástupe dali krúpov, loja, 1 barák a 2 Nemcov, ktrým sa ja rozkazoval, čo majú robiť. Však ma aj poslúchali, lebo im bolo pri mne dobre. Ja som si musel ale nejako spraviť sústruh. Všetcia boli zvedaví, čo to chystám a môžem povedať, že nemali ani tušenia. Kováči mi dovolili všetko, čo som potreboval spraviť a ešte mi pri tom pomohli.
Zatiaľ mi Nemci narezali hláv do zásoby a ja som len chystal sústruh. Keď už som ho komplet zložil, tak Nemci mi museli krútiť a ja som len traksloval. oni to tam ešte nikdy nevideli. a tak celý deň stály vedľa a pozerali. Nijako im nešlo do hlavy, ako je možné niečo také vyrobiť z dreva, keď ani rukami nehýbem. Keď som už jednu hlavu spravil, tak si ju všetci podávali a čudovali sa. Tam sú peknejšie hlavy ako u nás, lebo vozy majú drevermé osi a hlava musí byť dll1á a cifrovaná. Stal som sa veľmi vážený a začalo sa mi dobre dariť. Zo starostom sme sa dohodli, že mi budú za každý kus platiť 1,5 rubIa a každých 14 dIÚ bude výplata. Ja by som bolľahko spravil derme aj 10 kusov, ale musel som byť opatrný, prečo? To vám poviem ďalej.
Tak som začal pracovať a po 14 dňoch prišiel pracoVIÚk a prácu prevzal. Mal som hotových 10 kusov hláv. Za utržené peniaze som si išiel zobrať do skladu krúpy, polovicu ovce, loj v hrnci. Skrátka sa mi začalo dobre dariť a hlavné bolo, že som mal čo variť. Stále som varil len guláš a čaj.
Jeden deň mi došlo do dielne 5 Tatarov v podvečer. Mal som z nich trochu strach. žiadali ma, aby som ich nechal prenocovať. Títo tatari chodili dva krát do týždňa do Orenburgu s múkou.

Múku mali na saniach, kde boli zapriahnuté tri kone za sebou. Keď mi všetko povedali, tak som sa upokojil a lepšie som sa s nimi zoznámil. éasto som ich aj čakával, lebo mi nosili cibuľu, ktorá tam bola veľmi vzácna. Keď sme už boli dobri známy, prišiel za mnou učtoVIÚk aj so skladníkom a spýtali sa ma či by som im spravil balalajky. Ja som sa ale vyhováral, že neviem čo to je. A tak mi ju doniesli ukázať. Neostalo mi nič iné, len som im musel sľúbiť, že ju spravím. Skladrúk svoju požiadavku odôvodnil s tým, že hláv má už plný sklad a to už vyše 100 kusov. Ja som to potom tak robil, že vošiel som cez povalu do jeho skladu, zobral som niekoľko hláv a keď došiel znova odobrať prácu, tak som mu ich znova predal. Nikto tam nekontroloval, čo je v sklade. A tak som okrem hláv robil aj balalajky, ktoré sa mi podarilo dobre spraviť. O tom svedčí aj to, že onedlo prišli za mnou, aby som im spravil aj husle (skriepki). Aj tie som spravil, ale či hrali to neviem.
Tesne po vianociach ma dal zavolať starosta. Chcel vedieť, či viem spraviť celé kompletné koleso.
Ponúkol mi rubel a pol a že mi dodajú materiál. To ohýbanie dreva mi už ale nevoňalo. V tej dobe som aj mal už usporených 15 rublov, čo vtedy bolo moc peňazí. Bol som tam veľmi dobre zavedený a skutočne dobre sa mi darilo.
V tom prišla nečakaná správa od starostu, že musíme ísť do továrne na lekársku prehliadku. Mali zisťovať, kto je invalid. V továrni bol švédsky Červený kríž a ten robil túto previerku. Starosta nás dal na saniach zaviesť do továrne a nakázal kočišovi, aby ma za každú cenu doviezol späť. Keď sme tam prišli, zistil som, že nás je tam strašne veľa z celého okolia. Hneď som zmapoval situáciu a zistil som, že na prehliadku volajú po tamilkách. Naša tamilka sa volala KONCINA SIFIRKA, druhá od nás (5 km)sa volala KUJASKA. Keď som mal všetko zistené, začal som rozmýšlať ako sa nevrátiť. Bola tam zástupkyňa Červeného kríža, ale hlavné slovo mal ruský doktor. Dnu vodil na prehliadku nejaký starý vojak. Bol to Poliak a našpekuloval som sa ako naňho a akým trikom postupovať, aby som z kontroly dobre vyšiel. Začal som veľmi krívať a to hlavne vtedy, keď sa pozerali mojím smerom.Keď ma ten Poliak viac krát videl zastavil som ho a hovorím mu " pažalsta tavarišč, dám trojku, mne náda idti domoj" a hneď som mu aj 3-ku dal. Zbadal som, že mi pôjde po ruke, lebo začal byť hneď zdvorilý.
To všetko sa odohralo veľmi bleskovo a zrazu som videl, že sa naklonil k ruskému lekárovi a niečo mu šepkal do ucha a pri tom rukami rozkladal. O chvíľu začal kričať moje meno a zrazu sa objavil pri mne.
Chytil ma pod pazuchu a tak ma doviedol pred komisiu a stále niečo rozprával doktorovi. Ja som pri tom vystrúhal veľmi utrápenú tvar. Potom sa aj na mňa obrátili s otázkami. Ja som im povedal, že mám guľku v nohe a druhú nohu mám prestrelenú. "Vadný" povedal a vojak ma odviedol na hore na poschodie medzi ostatných, čo idú preč. Ale stále som bol ešte v neistote, lebo sane ma ešte stále vonku čakali a okrem toho som mal dostať aj výplatu. Zachvíľu tam telefonoval aj riaditeľ, aby ma poslali späť, že nebudem nič robiť. Spravil som nový pokus. Dal som si zavolať toho starého vojaka a povedal som mu, že dostane ešte jednu trojku, ak mi pomôže získať od riaditeľa výplatu, ale pritom ma nesmie nechať odviesť späť. On sa najprv akože najedoval, ale potom ma odviedol k riaditeľovi. On tam spravil menší škandál a hneď mi dali výplatu a odišli sme preč. Samozrejme, že som mu tú sľúbenú trojku aj dal. Mal som tam kamaráta Rusína - Vasil sa volal, ktorý bol vážne zranený. Mal odstrelené prirodzenie. Ten mi začal robiť sprievodcu a tak som mu dal peniaze aby kúpil na cestu chleba. Ten ho skutočne zohnal a doniesol vo vreci 3 pecne.

Znovu v Európe 
Konečne po toľkých útrapach sa dal vlak do pohybu a nechcel som tomu veriť na základe mojích doterajších skúsenosti. Až prídeme do UPI alebo do SAMARI potom uverím, lebo to je už v Rusku.
Ako sme prešli cez Volgu všetcia sme s napätím čakali, kde nás dovezú. Všade sme dlho stáli a vlak išiel veľmi pomaly. My sme však už vtedy boli radi, že sme z Uralu preč a že sme v Európe. Doviezli nás ako "bolných" do SARANSKU. Hneď nás vyviedli na kopec do lágru, ktorý bol ohradený vysokým plotom s ostnatým drôtom. Hneď vedľa lágra boli vojaci. Tí lákali našich na mäso a ošatenie, aby došli za nimi. A niektorí sa tam aj pobrali, lenže museli cvičiť s vojakmi. A tak šaty predali a utiekli naspäť. Bolo nám ale čudné, prečo sú tam tí vojaci aj v noci. Až neskôr sme zistili, že oni sú tam ako pohotovosť pre prípad, že zaútočia naši legionári. Legionári mali hlavný štáb v PEMZE.
Vojaci na vŕšku ich mali odzbrojiť a zabrániť im v ďaľšom pochode cez Sibír domov. Chodili sme aj po domoch žobrať chleba a šaty. A neverili by ste, že niektorí nad nami aj zaplakali, lebo aj oni mali svojích na vojne a nevedeli, čo je s nimi. Niektorí nám hovorili, že vojna už končí "idi domoj".
Svedčil o tom aj všade prítomný veľký neporiadok. Neďaleko bol liehovar. Vojaci jeden krát obsadili liehovar a strašne sa opili. Začali strielať najprv do vzduchu a zachvíľu bolliehovar v plameňoch. Veľa ich tam zhorelo a my sme sa dívali z kopca nato, ako utekajú z liehovaru a pri tom padali, lebo boli veľmi opití.
Jedného rána nás naši susediaci vojaci zohnali z kopca dole k stanici. Ja som veľmi kvôli mojej nohe nestačil a tak som išiel pozadu. Vtom som videl ako začínajú zadné rady rednúť. To vojaci idúci vzadu sa postupne začali postupne rozutekávať do bočných uličiek s cieľom utiecť. Legionári sa postupne dostali až na Sibír. Ale nastal medzi nimi rozkoľ a nedisciplinovanosť. Skončilo to vo vlaku samovraždou veliteľa plukovníka ŠVECA.Informáciu mám od svojho švagra, keď mi to už doma rozprával ako bývalý legionár.
Dostali sme sa až na stanicu a ja som znova rozmýšlal ako sa dostať preč. Pýtal som sa ľudí., ktorý vlak ide do Moskvy. Zrazu sme videli ako vchádza do stanice vlak. A my sme sa vrútili do vlaku ako ktorý. Vojaci nás ale videli a tak nás začali z toho vlaku postupne vyťahovať. Ja som bol už v týchto veciach zbehnutý. Nenápadne som prešiel na druhú stranu koľajiska a tam som sa s veľkými ťažkosťami vyšplhal medzi vagónmi na ich strechu. Vlak sa onedlho pohol a ja som išiel do neznáma.
Prechádzali sme cez rieku, kde bolo napísané OKA. Zrazu som nevedel, kam vlastne ten vlak smeruje.

Moskva 
Na každej stanici som skúmal, kde som. Konečne sme dorazili do Moskvy, kde nás však okamžite aj zbadali a chytili. Škandál sa znova opakoval. Pred všetkými nám tam nadávali" job tvoju mať" a ešte aj škaredšie, ale to Vám nemôžem napísať. Hnali nás cez celú Moskvu k druhej stanici, pri ktorej bol aj nový koncentrák. Plot bol vysoký vyše 2 metre a za plotom bolo už stovky zajatcov rôzných náradností.
Nikdo ale nevedel, čo sa bude diať ďalej.Hlad sme mali ukrutný, lebo nám dávali len surovú mrkvu.
Zmätok tam bol parádný, že nikdo nevedel kam patrí. Bili sa medzi sebou biela a červená garda.
Červenogvardejci zabili pri tom aj nameckého veľvyslanca v Rusku grófa Mirbacha. Nad mestom lietali gule s kanónov. Vypadalo to tak, že biely mali prevahu. Až potom Kún Béla s jeho armádou dobili Kremel s pomocou maďarských vojakov a biely boli porazení. Potom nám Kun Béla chodil do týždňa aj 3 krát rečniť o tom, čo všetko bude. A tak sa aj stalo. K tomuto článku sa ešte neskôr vrátim.
Bol nás tam celý vlak zajatcov a utečencov. V jeden deň prišiel rozkaz, že všetci si máme dať odchod na stanicu. Museli sme sa postaviť vedľa koľajníc a všetko z vrecák vyložiť pred seba.

Potom ešte každého prehmatali, či všetko odložil pred seba. Začali nás potom počítať a všade okolo stáli vojenské stráže. Nikdo vtedy nevedel, čo bude s nami. Onedlho dorazil vlak aj s niekoľkými osobnými vozňami. Nastúpili sme do vlaku a onedlho bol odchod. Vlak zastavil až v SMOLENSKU.
Tam nám dovolili nabrať si čaju. Tam sa na staniciach varí voda vo dne aj v noci a po príchode vlak si cestujúci idú nabrať vody na čaj. Tam som mal veľké šťastie. Keď sme išli pre horúcu vodu na čaj začali z ničoho nič kričať, že treba rýchlo nastúpiť, lebo vlak odchádza. Všetci utekali a naskakovali, len ja som mal s mojou chromou nohou problémy. Vlak sa už hýbal,keď som bol asi desať metrov od posledného vagóna. Utekal som ako som vládal, ale dokázal som sa chytiť len tyče zabrádlia na poslednom vagóne vzadu. A tak ma to hodnú chvíľu vlieklo až pokým sa mi nepodarilo vydaním všetkých síl sa vytiahnúť hore na plošinku. Na tieto chvíle nikdy nezabudnem a preto si aj dobré pamätám mesto Smolensk. Vlak išiel a išiel až zastavil uprostred vysokého jedľového lesa, ktorý bol zaujímavý tým, že kôra stromov bola od zeme do výšky 2 metrov kmeňa ošúpaná na každom strome.
Tento les mal vraj názov KATINSKY LES. Potom sme išli ešte chvílu peši a prišli sme na rovinu. A '-..oŕ predstavte si a tam nás čakali už naši dôstojníci a vojáci.


Koniec ruského zaiatia

Bolo nám to vzácne, keď nás po prebraní dal veliteľ hneď do pozoru. My sme sa začali všetci a smiať.
veliteľ však od jedu až tancoval a nadával. on mal ale pravdu, lebo my sme boli už z iného cesta a disciplínu sme nepoznali. Keď sa pred nás postavil aj kapitán, tak to nič neznamenalo. Veliteľ na nás vykrikoval, že nás on nauČÍ ešte vojenskej poslušnosti. Odtiaľ nás odviezli do VLADIMIR VOLINSKA.

Vladimir Volinsk 
Tam nás ubytovali v bývalých kasárňach. Bola tam všade slama, sečka, veľa prachu a tam sme mali spať.Ráno nás už zobudili budíčkom po našom a boli sme takí špinaví, že sme sa navzájom ani nepoznali. Ale veliteľ slovo dodržal, že nás nauČÍ móresom. Začal s nami ako s regrútami, preháňal nás a cvičil s nami. UŽ sme aj začali banovať, že sme sa vrátili. Aj poddôstojníci nám stále nadávali do boľševikov a celkom očividne nás nenávideli. Každé ráno sme museli nastúpiť a dostali sme rozkaz, že všetcia remesehúci sa majú prihlásiť na práce, ktoré ovládajú.
Najviac hľadali stolárov a ja som bol rád, že sa vyhnem tomu cvičeniu. Opäť sme sa sklamali.
Prihlásilo sa nás zo 20 a odviezli nas na vedľajší dvor kde nás dali do pozoru. O chvíľu nám doniesli lopaty a metly a dostali sme rozkaz zametať ulice a odvážať smeť. Môžete si myslieť ako sme sa cítili ponížení. Ráno sme dostali čiernu kávu a na obed akési lístie vo vode. Hlad sme mali veru veľký a tak sme hľadali kôrky chleba v smetiach. Robili tam s nami rôzne veci, na ktoré nerád spomínam,ale mám ich v živej pamäti.
VLADIMIR VOLINSKY je špatné mesto. Boli sme tam celý mesiac a tak nás popreháňali, že to bolo až proti ľudskosti. Všetci sme už boli z tej vojny mimoriadne vyčerpaní, lebo už to trvalo veľmi dlho. Ale prišlo to vytúžené ráno, keď sme dostali rozkaz nastúpiť do vlaku a tým sa moje ruské zajatie skončilo.
Ale tým sa začalo aj moje nové zajatie. Kade nás viezli v tých nakladných vagónoch dodnes neviem.
V každom vagóne bolo 40 vojakov a vlak bol príšerne dlhý. Mal som pocit, že sme išli cez Karpaty. Zrazu sa rozkríklo po vagónoch, že v prostred vlaku začal horeť jeden vagón, v ktorom bol uložený cukor. A v skutku vlak o chvíľu ostal stáť a nás vyhnali hasiť požiar. Bolo to úplne máme a z vagónu ostali len železné časti. Všetko vo vagóne zhorelo a po požiari sme tam ešte veľmi dlho stáli.

Pritom som sa vyzvedal, kam tento vlak vlastne smeruje. Väčšina vojakov vravela, že ideme smerom na Budapesť. Samozrejme, že ma to veľmi potešilo, lebo tam som bol ako doma. A vlak naozaj ostal stáť skoro presne tam, kde som bol za učňa a to v Kôbónya Felsii állomáš.

Budapešť 
Hneď som mal plán, že ujdem a dlho tento plán neostal plánom. Podarilo sa mi to v celku ľahko a hneď som išiel tam, kde som predtým býval. Od známych som si požičal 20 korún a kúpil som si chlieb.
Pokiaľ som sa potuloval po meste vlak odišiel na druhú stanicu a odtiaľ o chvíľu do Juhoslávie. A teraz čo? Bolo to veľmi nebezpečné, lebo bolo veľmi veľa vojakov na úteku a zbehovia. Pokiaľ takého vojaka chytili a nemal v poriadku papiere bol s rum amen. A ja som nemal pri sebe nič, len šťastie. Rozhodol som sa, že prejdem cez Dunaj na stanicu, kde som vystúpil z vlaku. Došiel som tam asi o deviatej hodine '--" večer a pýtal som sa kde je ten vlak, ktorý priviezol tých vojakov. Povedali mi,že ten vlak už dávno odišiel, ale to som už vedel predtým. Zostal som tam bezradný v strachu, že ma chytia. V tom čase bola na každej stanici vojenská posádka, ktorá mala za úlohu každého vojaka legitimovat. Rozhodol som sa na základe doterajších skúsenosti a mojej znalosti maďarčiny, že pôjdem na komando vojenskej posádky. Tam ma priviedli až k velitelovi a musel som mu porozprávať moju "rozprávku". Povedal som mu, že ma veliteľ vlaku pustil vzhľadom na to, že bývam v Pešti v desiatom okrese na Fusér utca 22, ďalej som mu povedal, že keď som došiel domov po troch rokoch tak matka plakala, lebo otec na ftonte tiež padol. Povedal som mu, že veliteľ ma pustil na dve hodiny, ale keď som sa vrátil vlak už bol preč.
Cigánil som ako som vedel. Veliteľ posádky ma dal do pozoru, hľadel na mňa, ale na koniec mi uveril.
Spýtal sa ma či som hladný, hneď som odpovedal, že veľmi. Vytiahol z vrecka lískok a poslal ma do kuchyne s tým, že tam dostanem guláš. Hneď za mnou zakričal, že po jedle sa mám u neho hlásiť.
Natrafil som na dobrého kuchára. Keď som tam došiel hneď sa ma vypytoval čo som zač,odkiaľ som, a tak som mu pár vetami povedal všetko čo som zažil. Veľmi sa mu to pozdávalo. lebo mi dal plnú šálku gulášu. Už dávno som sa tak schuti nenajedol. Potom som išiel podľa príkazu späť k veliteľovi.
Ten medzi tým zariadil ohľadne mňa všelijaké veci a hovorí mi : " Teraz ma dobre počúvaj o dvanástej príde Balkán expres. Tu máš lístok a ten tvoj pôvodný vlak ešte aj predbehneš. Vystúpi š v Sabatke ráno a tam budeš čakať na vlak, ktorý ti ušiel, lebo ten príde až o desiatej doobeda."

Sabatka 
A tak sa aj stalo ako mi to povedal, keď som dorazil ráno do Sabatky informoval som sa kedy príde ten môj vlak. Prednosta mi povedal, že o tri hodiny. Rozhodol som sa, že čas využijem na vyhľadanie kolárov v tomto meste. Jedného som aj našiel. Ten mi dal jednu korunu, keď som mu povedal, že aj ja som kolár. Potom som sa vybral späť na stanicu čakať môj vlak a veru aj prišiel. Hneď som sa išiel prihlásiť velitelovi, ktorý ma veľmi zrajtoval. Na druhej strane bol veľmi rád, že som sa znovu objavil a doslova sme sa skamarátili. Divil sa, že ma nikde nechytili, ale to asi preto, že som sa vyznal a bez problémov som hovoril maďarsky.

Kragujevac 
Vlak išiel stále pomalšie a pomalšie až sme došli do Zimony. Tam už vlak dalej nemohol Ísť, lebo drevený most cez Dunaj bol vyhodený do vzduchu. A tak sme išli až do Belehradu peši. Veliteľ nás v Belehrade zaviedol do pevnosti s veľkými železnými dverami, ktorá bola pri samom Dunaji.

Keď sa za nami tie ťažké železné dvere zavreli bol to hrozný pocit. Držali nás tam celý týždeň, lebo vraj sme boli veľmi nebezpeční. O týždeň nás zobrali vojaci pod bodákmi a museli sme odpochodovať až k našemu pluku do Kragujevaca. Tam nás prebrali Bosniaci a pod hrozbou bodákov nás behom hnali do arzenálu. Ako nás tak hnali po stranách stálo veľa chlapov, ktorí sa dívali na toto divadlo.
Zrazu ktosi skríkol "Jožo Ružička, drž sa". Ale my sme sa nesmeli ani obzrieť a tak som nevedel, kto to kričal. V tom čase vypukla v Gragujevaci vzbura, a bola to pre nás veľká smola. Dali nás zavrieť.
Zobrali prvú várku a kapitán Špira dal vojakov nastúpiť a potom, každého druhého nechal zastreliť.
Bolo ich 44 zastrelených vojakov. O pár chú došli aj pre nás a zaviedli nás do kasární pred vojenský súd.
Pri súde bola samá generalita. Predtým nás vyšetrovali a pýtali sa ako sme sa dostali do zajatia, kto bol veliteľ, čo kto robil v Rusku, či bol boľševik a podobne. Vyšetrovanie prebiehalo v ostrom tóne a počas vyšetrovania sme museli stáť v pozore a pri tom nás aj pozorovali ako sa tvárime.
Došiel som na radu aj ja. A tak som odpovedal na otázky až hlavný sudca naraz vyskočí a zreval, že klamem o mojom bývalom veliteľovi. Sudca tvrdil, že to bol kapitán a ja som hovoril, že on bol nadporučík z Trenčína a že ho poznám osobne. A predstavte si za chvíľu ho priviedli. Samozrejme som ho hneď spoznal a on mňa tiež. Naporučík mal takú zvláštnú podlhovastú nebežnú tvár a tak si ho každý ľahko zapamätal. A tak sa sudca potom spýtal: " Stimmt, recht, ". Tento sudca, ako som zistil bol z Beckova Dr. Jú1ian Šimko. on ma však nechcel spoznať. Bol sudcom z povolania u armády. Jeho otec bol tiež kolár a tiež richtár. Jeho sestry ešte v tomto čase žijú, on však v tomto čase už zomrel a je pochovaný v Piešťanoch ako biedný chudák.
Po vyšetrení nás pustili do kasární s tým, že sme boli poučení, čo smieme hovoriť. Dostal som 2 mesiace dovolenku. Ale hneď v prvý deň ma vyhľadal jeden pucák s odkazom, aby som ihneď došiel k pánovi majorovi. Generál sa hneď informoval, kade pôjdem domov do Nového Mesta, či na Galantu.
Ako som mu povedal, že pôjdem na Galantu generál povedal, že musím ísť smerom na Bratislavu a zobrať na určenú adresu 25 litrový demižón s vínom. Povedal som, že dobre. Generál hneď povedal pucákovi, že ma musí ráno čakať na stanici aj s demižónom, kde mi ho odovzdá. Ja som ho mai čakať pri vchodových dverách na stanicu. Ja som len pritakával a súhlasil, že všetko vyriadim. Čo som mal robiť?
Vo mne ale nebola vôla túto službu spraviť, lebo vlaky chodili preplnené a všelijako. A okrem toho som uvažoval, že do armády sa už nevrátim. Ráno ma už pucák aj s demižónom čakal pri vchode na stanicu. Ale ja som si dával pozor, aby ma nezbadal. Keď som zistil kam vlak ide, vraj do Beogradu hneď som vedel, že to je ten môj vlak. Tak som obišiel stanicu a zo zadu som sa dostal k vlaku, nastúpil som do vagóna. Odtiaľ som sa díval ako ma pucák čaká pri vchode na stanicu. Naraz ale čo sa stalo. UŽ som si kľudne sadol a na pucák sa vykašlal. Do vagóna došli Nemci a začali sa ma vypytovať čo tam hľadám. Vraj to je ich vlak a mám čím skôr vypadnúť. Kričali na mňa len " heraus". Nakoniec ma vyhodili z vlaku von. oni nás nemali radi. Vlak však už -už mal odísť. A tak som sa rozhodol, že si sadnem medzi vagóny na nárazník. Aj som tak hneď nenápadne urobil, aby ma Nemci nezbadali.
Môžete si predstaviť ako som sa za jazdy na tom nárazníku cítil. Keď sme vošli do 3 kilometre dlhého tunela, tak som si myslel, že to už nevydržím v tom dyme a tme. Ale chvála Bohu som to vydržal. A možno aj preto, lebo som si tam spomenul na jednu historickú udalosť z hodiny maďarskej histórie počas mojej školskej dochádzky.
Do Beogradu sme ale došli a ja tiež. Tam bolo strašne veľa vojska rôzných národností a ešte viac tam bolo zmätku. Odtiaľ išli vlaky na všetky strany a dohovoriť sa tam s niekým bol problém. Zisťoval som, krorý vlak ide na Budapet, ale v tom chaose sa mi nedarilo. Naraz ma na peróne ktosi oslovi " Ružička, čo tu robíš? ". Veru som ho nepoznal, ale sa mi hneď predstavil, že on sa volá Gusto Hlávka. Robil tam nejaku službu na stanici. on mi potom povedal, že do Budapešti chodí Balkánzug a ten pokračuje ďalej až do Berlína. Balkánzug chodil Ix denne. Konečne som sa dočkal vlaku.

Nával bol hrozný. ľudia sedeli všade, na nárazrúkoch, vonkajších schodíkoch a všade kde sa len dalo.
Okná boli zväčša vybité a disciplína nebola žiadná. Nikdo sa nikoho nebál.

Budapešť 
Konečne som sa dostal do Budapešti. Hneď som vyhľadal svojích známych a samozrejme aj moju lásku. U nej som bol obzvlášť vítaný. Kvôli mne narobili aj šišky. Bol som tam 4 dni a chovali ma veľmi dobre. Popri tom som sledoval vojnové udalosti a pevne som sa rozhodol, že viac už na vojnu nepôjdem. Vznikol nejaký " zelený káder" a to boli vraj vojaci, ktorí ušli od vojska. Ja som mal na útek ešte čas, lebo som mal pred sebou riadnú dovolenku. Nemusel som sa báť, že ma chytia. Papiere som mal zatiaľ v poriadku a kontroly som sa nemusel obávať. Chodieval som okolo veľkej redakcie, kde dávali najnovšie informácie z frontu a zo sveta. Jedného dňa si tak čítam a naraz som zbadal nadpis" -- Považské hlasy". Boli to noviny z Nového Mesta, kde bol redaktor nejaký p. 1. Trnavský. A ako tak čítam, pristúpil ku mne starší pán a prihovoril sa mi z otázkou" odkiaľ Ste ?" Tak som mu odpovedal, že som z Beckova. Vysvitlo, že tento pán bol notárom v Beckove, mal asi 50 rokov, chodieval do redakcie čítavať Považské hlasy a v Budapešti robil organistu. Pán ma pozval do kaviarne a predstavil sa menom Hidvégi. Veľa sme rozprávali a povedal mi, že je starý mládenec a že má doma sestry, matku a brata má misionára v Bratislave.Tento misionár bol v Bratislave známy maďarský kazateľ.
Pozval ma potom domov. Rodina bola veľmi rada, že som pozvanie prijal.

Konečne doma.
Konečne som sa dostal však aj domov. Keď som spomenul moje stretnutie s notárom v Bu~pešti, všetci a so záujmom počúvali informácie o tejto rodine. Doma ma čakala veľká bieda. Hneď som sa išiel prihlásiť žandárom. Veľkú radosť z môjho príchodu mali aj statkári, lebo nemal kto kolesá robiť. A tak som sa zamestnal o jedného starého kolára, ktorý mi dal na týždeň 15 korún a obed. Robilo sa samozrejme 12 hodín. A tak som si v práci odbil moju 2 mesačnú dovolenku. a odišiel som do Pešti. U žandárov som sa odhlásil s tým, že rokujem späť na front.

Budapešť 
Ale ja som nenastúpil. Skoval som sa u frajerky a odtiaľ som sledoval, čo sa robí na fronte. Keď sme utrpeli porážku v Taliansku na rieke Piave" tam sa veľmi veľa naších vojakov utopilo" zašalo sa vojsko rozkladať. Vojaci vo veľkom utekali, kde kto mohol. Vznikol veľký chaos. Začali pracovať ilegálne skupiny. Predseda vlády gróf Tisa István bol vo svojej vile chránený množstvom žandárov. Raz jeden z nich vošiel do vily a grófa zastrelil tak šikovne, že nevedeli zistiť vraha. Potom prevzal vládu gróg Károly. Nechcem sa púšťať do politiky, ale potom došiel z Moskvy Kún Béla. Ten začal ťať do živého. Vydal výnos, že každý vojak musí dostať 360 Kč a ten čo nemá poriadne oblečenie tak aj šaty.
Vojak sa musel len preukázať, že je Pešťan. Na tento účel založil špeciálnu organizáciu. A tak každý kto prišiel z frontu sa tam mal prihlásiť. Vojakov tam bolo vo dne a v noci neúrekom. Mne bolo ľahko ako domácemu a tak som sa išiel prihlásiť dvakrát. Z toho dôvodu som dostal dvakrát 360 Kč a okrem toho som dostal celý oblek a plášť. Druhý krát som sa jednoducho prihlásil v inom okrese tam, kde som mal starú adresu. Naposledy som býval v pánskej štvrti v centre mesta a keď som sa tam išiel prihlásiť, tak som im narozprával všelijaké bludy a hlavný vyšetrovateľ bol taký nadšený mojími rozprávkami, že hneď dal príkaz, aby mne ako remesehúkovi dali lepšie šaty.

Po mojom rozprávaní ma tam všetcia ľutovali. Nevedeli, že väščinu somv si vymyslel. Aja som sa v duchu tomu len smial, ako sa možno aj vy tomu budete pri čítaní smiať. Co sa to všetko odohralo nemôžem ani napísať. Dostal som prácu vo vojenských dieľňach ako predák. Ostatní boli z vidieka a mňa považovali za rodáka z Pešti. A tak som musel všetko ja vybavovať. Hlad bol ale stále a tak sa začali pracovníci organizovať. Pri jednej porade pracovníci rozhodli, že pôjde deputácia (delegácia) ministrovi výživy. Na porade pracovníci hneď zvolili mňa za vedúceho delegácie a ešte ďaľších 4 pracovníkov ako sprievod. Náša delegácia bola na ministerstvo ohlásená vopred, lebo ináč by nás tam nepustili. No tak sme sa vybrali na ministrerstvo. Ministrovi som sa predstavil ako zástupca vyslaný z vojenských dielní a vysvetlil som mu o čo ide tejto delegácií. Pán minister sa volal Erdilytbór. Vysvetlil som mu, že zásobovanie potravinami viazne a stále je hlad. Dostal som prísľub, že nám pošlú mimoriadnú zásielku bední lekváru. Netrvalo dlho a bedne dorazili do dielní a začali sme si lekvár deliť. V jednej z tých dební sme našli len samé ženské vlasy. Hneď sme mali po chuti a nechápali sme, kde sa tie vlasy tam zobrali.
Postupne opadla pracovná morálka a boli sme tam ako na silu. Nepodával sa žiadný extra výkon a to nie len u nás. Asi to bolo vplyvom a nejasnej politickej sitúacie. Gróf Károly bol stále predsedom vlády ale prakticky bez vlády. Nebolo čím kúriť a tak ľudia rozbíjali vlastný nábytok, aby si mohli prikúriť.
Vytínali stromy na uliciach a zbierali rôzné odpady, ktoré horeli.
Mojím známym z Beckova som pomohol dostať sa k drevu a boli za to nesmieme vďačný. Títo moji známy mali aj dcéru. Pracovala na pošte ako úradníčka. A tá sa mi neskôr odplatiIa, ale s tým čo bude som vtedy ešte nepočítal.
Inej Beckovanke som tiež doviezol dreva. Pracovala ako kuchárka u jedného milionára, ktorý situáciu s drevom riešil rúbaním vlastného vzácného nábytku. Ten jej pán mi dal za drevo celkom nové extra šité vojenské šaty a k puške bodák. V tom čase som býval v panskej štvrti u jedného Beckovana. Ten pracoval ako vrátnik na Vysokej škole u piaristov. A piaristi mali veľké majetky, dobré zásoby a tak som sa tam aj ja priživil. oni tam mali všetkého dosť a ja pri nich. tiež.
Na scéne sa znova objavil Kún Béla s novou založenou stranou. Začala fimgovať vyššia politika, ktorej zase obyčajný ľud nerozumel. Strhla sa tak nová revolúcia. A čo sa potom robilo, tak to Vám bola hotová hrôza. Človek je niekedy ako zver. Rozbíjali sa vo veľkom výklady, ničili sa elektrické vedenia a všetko sa ničilo.Ale začali sa organizovať aj kontrarevolucionári a netrvalo dlho a Bélu Kunu zajali a zavreli do basy. Tam ho strašne bili a okrem iného ho ostrihali dohola. on však mal aj tam svojích prívržencov prostredníctvom ktorých dával pokyny von. A tak sa vonku bili červení s bielými a pri tom mali rovnaké uniformy.Bili sa jeden druhého a až neskôr si červený začali dávať na čapice červený pás., aby sa poznali. Prakticky sa jednalo o veľkú bitku vo vnútri jednej armády.
Vojenskú akadémiu nemohli červení dobyť, keď že tam bielí boli dobre opevnení. Bielí strieľali z akadémie do troch strán bez problémov. Bielí tam mali vtedy veľké straty. Keby Ste išli do Budapešti, tak táto budova je v IX. okrese, Úlloi utca a volá sa Ludovika.
Najhoršie sa žilo tým, čo mali rodinu a museli zabezpečovať pre rodinu všetko potrebné. Jedla bolo málo, všade sa bojovalo, nikdo sa v tom vlastne ani dobre nevedel orientovať, rabovalo sa.
Jedného dňa bola vláda vyzvaná, aby sa vzdala. A tak gróf Károly vydal manifest, v ktorom vyhlasuje, že sa vzdáva vlády. Vtedy však už boli na parlament namierené kanóny z hradu.My sme do továrne dostali rozkaz, že všetcia máme ísť s tým čo máme v ruke do ulíc k parlamentu. A to Vám hovorím, že to bola pravá bitka. Bielí mali prevahu a začali dobijať parlament. My sme však išli zo všetkých strán a mali sme v rukách kusy polien, kováči zasa kladiva. Mäsiari mali sekery už krvavé.
Aj sme sa tomu spočiatku smiali, že s takou výzbrojov ideme bojovať.

Keď sme došli k parlamentu na zemi už ležalo 22 mŕtvých v rovnakých rakvách. Keďže nás bolo moc, tak my sme pôsobili svojím množstvom a bojovať sme nemuseli. O chvíľu sa to pred parlamentom utíšilo a rakvy naložili a utvoril sa sprievod, ktorý postupne sprevádzalo 300 cigánských hudobníkov až na cintorín.
Druhý prevrat sa začal 21.3.1919 ráno o 4 hodine.Hneď pod mojím oknom začal strieľať nad ránom guľomet. To som býval v pánskej štvrti na Váci utca 3b. Kún Béla pod predsedom vlády ana 1. mája všetky hlavné ulice boli ozdobené červenou látkou. Bielí ale nespali a jedného dňa vyhlásili stanné právo.. Behom hodiny nesmel byť nikdo na uliciach. Všetky brány museli byť zavreté. Na rozhodujúcich miestach boli rozmiestnené guľomety, ktoré strieľali na každého kdo bol na ulici. Ja som bol práve na návšteve vtom čase. Domov som sa už nemohol dostať, lebo som musel prejsť cez križovatku, kde bol umiestnený guľomet. Ale domov som musel ísť. A tak som sa plazil po kraji domových múrov, aby ma z guľometného hniezda nevideli. NaŠ1astie som sa dostal domov bez toho, aby na mňa vystrelili. Na druhý deň som išiel do práce, ale nič sa nerobilo, Debatovalo sa o tom, čo bude nasledovať. Červení bojovali vtedy už na troch frontoch - proti Slovákom, proti Rumunom a ešte aj doma proti bielym. Môžete si predstaviť, aký to bol život.
Čechoslováci aj Rumuni chceli tiež dobyť Budapešť, lebo ich viedol sám Horthy.Jedného dňa zatrúbením zvolali osadenstvo dielní a povedali nám, že si musíme s puškou v ruke brániť dielne.
Vedľa nás boli veľké, ale prázdne kasárne. Fronta sa denne blížila V jednu noc došiel vojak z frontu a doniesol so sebou plný mech sliepok. Tento vojak ušiel z frontu a bol rodina môjho spolubývajúceho.
Tomu bol ujo a poznal som ho aj predtým. Porozprával nám všetko, čo sa tam vonku deje a správy to neboli dobré. Neďaleko od nás bol hotel HUNGARIA, v ktorom býval sám Kún Béla, chránený samými guľometami. Hotal je na nábreží Dunaja a ľudia sa okolo toho hotela aj báli chodiť. Doplávali vojnové lode po Dunaji a z vody začali paľbu na hotel. Fronta už bola tesne pri Budapešti z troch strán, ale vojaci sa báli vojsť do mesta. Začali sa vyjednávačky s vládov. Keď išli delegácie na vyjednávanie som stál na križovatke a videl som ako Maďari plakali. Radšej chceli Slovákov ako Rumunov. Rumuni a ostatní boli obyčajná čvarga ako cigáni. Chodili v krpcoch a keď im aj niekto dal topánky nevedeli v ních chodiť. Boli to strašne zaostalí ľudia. Červení boli na ústupe a k nám do továrne dohnali asi 14 kusov kráv a odošli preč. Asi si chceli uvariť ešte obed, ale keď zistili, že vo vedľajších kasárňach sú už v polovici nasťahovaní Rumuni odišli rýchlo preč. Rumuni sa ale báli červených a mohli ich ľahko zajať.
My sme našej továrni dali nové meno a napísali sme ho na firemnú tabuľu" Fi. Caisei".Do práce sme chodili každý deň, ale nič sme nerobili, keďže nám nikdo nič neplatil. Vydržali sme to tak asi 6 týžd!í0v. Jedného dňa pri príchode do továrne, stál na vrátnici rumunský vojak a hneď sme vedeli, že je zle. Uradník na ktorého meno sme firmu prepísali a ktorý tam býval, dopadol veľmi zle. Dostal 24 palíc a ako ho z továrni hnali, tak ho stále m1átili. Dozvedeli sme sa, že každého koho tam nájdu dostane 24 palíc. Medzi nami zamestnancami boli aj Cigáni a asi oni prezradili Rumunom, že je to štátna továteň.
Všetky štátne podniky boli obsadené, ale súkromné podniky nechali na pokoji. Chodili sme sa tam pozerať, čo sa tam robí. Jedného dňa sme zistili, že demontujú stroje a prinútili niektorých robotníkov, ktorí obsluhovali tieto stroje odísť aj s rodinami a strojmi do Rumunska. O niekoľko dní ostali v továrni len prázdné haly a holé múry. Na bráne vysela ceduľa, že sa máme hlásiť v jednej kaviarni kde nám bude vyplatená zadržaná výplata. Ale nikdo nemal odvahu tam ísť, len sme sa jeden druhého posmelovali.Nakoniec sa našiel jeden odvážlivec - volal sa Moldovány a ten išiel do kaviarne.

O chvíľu došiel za nami, že sa nemáme čoho báť. A tak sme išli dovnútra a ja som dostal doplatené vyše 2.000 Kč. V tom čase boli platné dvoje peniaze - dobré staré a úradné nové. Za starú tisícku bolo možné dostať dve nové tisícky. Vtedy som využil moju známu na pošte, ktorej rodine som zabezpečoval drevo a mäso. Tá mi vždy zamenila tak, ako som potreboval. Ešte aj druhá známa robila na pošte a tá mi tiež menila peniaze za to, že som jej zháňal lístky do kina. Peňazí som mal teda dosť.
Béla Kún jedného dňa ušiel a Rumuni obsadili celé mesto. V platnosti boli všelijaké mimoriadne vyhlášky obmedzujúce pohyb a chodiť po meste bolo veľmi komplikované. Pri konzuláte stáli fronty ľudí čakajúcich na získanie povolenia na odchod do cudziny. Aj ja som tam chodil, ale máme.
Konzulát však dobre strážili vojaci a ráno, keď išli úradníci do práce na konzulát museli prechádzať cez kordón vojákov. Pozoroval som to dianie a rozmýšlal som ako sa dostať preč, lebo hlad začal zosHovať a všetcia už boli zúfalí. Rumuni ďalej všetko použiteľne odvážali preč do Rumunska. Prišlo mi na myseľ, že predsa v tých rozličných úradoch musia byť aj známy ľudia a krajania. Vyhľadal som jednu slečnu u ktorej rodičov som kedysi býval. Jej otec bol inšpektor Košickej dráhy. Keď som k ním došiel bol som milo privítaný. A tak som jej povedal, že hľadám možnosť ako ísť domov. Povedala mi, že ona to všetko zariadi, keďže má známosť na konzuláte. Vyslanec chodieva k ním na návštevu a povedala, že jeho meno je Dr. Bálint a pochádza z Beckova. Poznal som ho tiež z Beckova. Bol synom evanjelického farára, Eugen. A tak som sa s ním v dohoverený termín u nich stretol. Ubezpečil ma a dal mi pokyny ako sa mám chovať a povedal: "Keď pôjdu zamestnanci konzulátu cez kordón vojakov do konzulátu musíš sa nejako prepašovať medzi nás, ale tak aby Ťa nezbadali Rumuni.". Problém bol, že som nemal vhodný civil. Ale pomohol mi môj spolubývajúci, ktorý mi požičal šaty. Chodil som tam pravidelne študovať priebeh celého postupu priechodu zamestanancov konzulátu cez kordón vojakov. Konzul mi povedal, že sa mám tváriť vážne a neobzerať sa dookola a mám len smelo ísť. Došiel ten rozhodujúci deň a ja som sa odhodlal na prvý pokus. Vo vhodnú chvíľu som sa zaplietol medzi rad zamestnancov a aj keď som vyzeral oproti ním veľmi mladistvo dostal som sa do vnútra konzulátu. Konzul mi vybavil pas, ale potom som musel ísť osobne na rumunské veliteľstvo, kde som musel prstom na mape ukázať cieľ mojej cesty, kade budem cestovať. O tri dne mi dali potom razítko do pasu a mohol som odcestovať.
Ja som však zvolil inú taktiku. Do Bratislavy som išiel loďou. Tam nás stihla veľmi silná kontrola.
Pri sebe som mal asi 6 tisíc korún. Videl som, že každému všetko zhabú a nadávajú do boľševikov.
Naproti toho kontrólného miesta bol obchod, kde predávali salám a chleba. A tak som povedal okolo stojácim vyhľadovaným spolučakateľom, že radšej za peniaze kúpim pre všetkých jedlo ako keď mi ich majú zhabať.. A tak som minul 2 tisíc korún. Nakoniec sa mi podaroiIo skovať tých zvyšných 4 tisíc korún pred kontrolou a tak mi ostali. Po tomto som v Bratislave prenocoval a hneď ráno som odcestoval do Trenčina.

Opäť doma.
Hlásil som sa tam podľa osobných pokynov konzula priamo v kasárňach s tým, že idem z ruského frontu. Takých ako ja tam bolo veľa. Vyzvedali sme sa jeden od druhého čo, a ako. Väčšinou tam boli Češi. Nejaký Čech nás volal po jednom do vnútra na výsluch. Začal som uvažovať o rizikách a nakoniec som sa rozhodol, že ho oslovím. Keď prechádzal okolo mňa, tak som ho oslovil a požiadal ho s 20 korunou v ruke, aby mi pomohol sa dostať domov. Povedal "Tož počkaj, ogare, aké meno máš?".
Povedal som mu moje meno a chlap zmizol aj s mojími peniazmi. O chvíľu vyšiel von z dverí a vážnym úradným tónom zakričal "Rúžička, poďte".Vošiel som dnu a tam sa na mňa začali hrnúť otázky.
Prečo Ste došli tak neskore? - odpovedal som, že ma boľševici nechceli pustiť.
Čo ste mali s boľševikmi ? - odpovedal som, že okrem zajatia nič.
A takýchto podobných otázok som dostal veľa, ale ja som už bol v tomto ostrieľaný. Bolo ale vidno, že boľševikov strašne nenávideli.
Po rozhovore ma zadelili do 3 batalionu a dostal som priepustný list až do povolania späť. To bol veľmi dobrý doklad. Ráno som sa dožil ale veľkého prekvapenia, keď pre mňa došli žandári. Musel som s nimi odísť na žandársku stanicu. Niekto ma udal, že som na fronte bojoval pri Nových Zámkov proti Slovákom ako vojak boľševikov teda v boľševickej armáde. Kričali na mňa všetcia a najviac veliteľ, že aby som sa priznal a podpísal priznanie. V tom momente, že ma pošlú naspäť do Maďarska. Ja som si len pomyslel "bárs si vrchný ale na mňa si krátky. Ja som inakšie skúšky prešiel". A tak som povedal len to, že som Beckovan a tu som doma a nikde odtiaľto nepôjdem a nič nepodpíšem. Opäť bolo vidno, aký majú všetcia panický strach z boľševikov.
Ľahko som došiel aj na to, že ma udal sused. Prečo tak urobil to som nevedel. V celej obci sa len o mne hovorilo a každý sa ma vypytoval, či ma pošlú preč a kedy ma budú šupovať do Maďarska. Medzitým ma ešte párkrát vyšetrovali.
V obci bola aj krčma a tak som tam v nedeľu doobeda išiel aj ja. Bola to veľká senzácia. Zrazu došiel nejaký chlap aj s príkazom od župana pre notára, že má zabezpečiť, aby ma z krčmy vyviedli. Ja som len povedal, že by som rád videl toho notára, ktorý by to dokázal urobiť. Musím priznať, že som toho notára nepoznal. Chlapi sa len smiali celej epizóde až naraz pristúpi ku mne jeden chalp a vraví "Ja som tu notár". Každý stŕpol a čakal čo bude. Notár mi začal čítať, že v obci sa nestrpí žiadný boľševizmus a že všetky prejavy musia byť potlačené. Ja som mu ale povedal, že nie som žiadný boľševik, a am nešírim boľševizmus a nech ma nechá napokoji. Okrem toho som mu povedal, že som stále vojak na riadnej dovolenke a župan a am notár nemajú právo rozhodovať o vojakoch. Hneď ma žiadal, aby som predložil dôkazy. A tak som vytiahol doklad, ktorý mi zabezpečil ten Čech v Trenčíne a nahlas som prečítal čo tam stálo. "Na a prečo si mi to hneď nepovedal, ináč by som s Tebou jednal" povedal notár. A tam som potom ja spravil hlúposť, lebo notár si odo mňa zobral ten doklad s tým, že ho ukáže županovi.
Ale až doma ma to napadlo, že teraz nemám nič v rukách a že teraz môžu so mnou robiť čo chcú.
Rozhodol som sa ísť do kancelárie župana a vypýtať si ten môj doklad o dovolenke späť. Povedal mi, že on mi to nemôže dať, lebo to je úradný doklad. "Čo teraz ? Ružička musíš sa rýchlo rozhodnúť", pomyslel som si. Tak som ho ešte raz poprosil, aby mi tie doklady vrátil, ale on na mňa ešte energickejšie vystúpil s tým, že doklad mi nevráti. A ja som nečakal, vošiel do mňa ten boľševický duch a vyskočil som na stôl a tak som naňho zreval "Tak dáte mi to, alebo nie!". Už som ho išiel drapnúť za golier, ale on sa tak zľakol až tie doklady hodil proti mne. Šikovne som ich vo vzduchu chytil, skočil som dole zo stola a pri odchode som mu už len povedal "ďakujem". Bol som taký rozzúrený, že keby mi tie doklady nebol dal, tak asi by som ho tam dorazil. Ja som sa ho veru nebál.
Notár bol odo mňa mladší a od tejto príhody sa na mňa hneval a nenávidel ma. Aj neskôr stále na mne sedel a znepríjemňoval mi život aj za čias, keď som bol už ženatý. Bol tu ešte aspoň 10 rokov notárom.
Pracoval som tu doma u jedného majstra. Ale počase sa začala organizovať nejaká domobrana.
Musím povedať, že mne to ale nevoňalo. Hlásiť sme sa museli u notára a tak som tam aj ja išiel. V čakárni som videl ako to tam funguje. Bolo tam plno chlapov a mne to nevoňalo a tak som sa odtiaľ vytratil. Doma som povedal, že idem preč. A ak ma bude niekto hľadať musia povedať, že nevedia kde som. Len čo som to dopovedal zbadal som, že okolo nášho domu ide na koči do Nového Mesta pán farár. Stačil som doma povedať len "Zbohom" a už ma nebolo. Požiadal som pána farára, či by ma zobral do Nového Mesta. Ten súhlasil a tak som sa vydal znova na cesty.

Znovu na cestách.
Dostal som sa na stanicu v Novom Meste a tam som dllio čakal až pokiaľ pôjde nejaký vlak. Vtedy nebol platný žiadný cestovný poriadok. Vo vlakoch boli väčšinou všetky okná vybité a všade vo vagónoch bolo veľa ľudí a neporiadku. Väščina cestujúcich nemala ani lístkov a aj tak to boli zväčša vojaci. Vlak však došiel a jasom cestoval smer - Prešporok. Počas jazdy som bol stále schovaný pod lavicou na sedenie. Pred Prešporkom som vyskočil z vlaku, lebo som sa bál kontroly na stanici.
Počas cesty som sa stretol s jedným - teraz už kamarátom, ktorý chcel odísť tiež do Pešti. Tento kamarát mal známeho farára v Biskupiciach pri Bratislave a tam sme aj prenocovali. Farár nám na druhý deň dal pokyny, ako sa môžme dostať cez Dunaj do Maďarska. Dozvedeli sme sa, že na Dunaji sú pašeráci, ktori prevážajú na člnkoch tajne ľudí a tovar cez Dunaj. Aj nás previezli. Na člne nás bolo asi 7 pasažierov a prúd vody nás rýchlo bral smerom dolu. Na brehu sa objavili legionári a začali po nás streľbu. Pašerák dostal tiež strach a tak rýchlo ľoďku nasmeroval do jednej zátoky, aby sme boli z dohľadu strelcov. Veru nám nebolo všetko jedno. Odtiaľ sme išli pešo k najbližšej dedine kde stál vlak.
Do Pešti sme dorazili večer a ja som sa hneď vybral k známym. Tam som prenocoval a týždeň som sa len tak potuloval po Pešti a obzeral sa po práci. Robiť nemal kdo a tak pracovných miest bolo dosť.
Robiť som mohol aj u troch od rána do noci. Celá situácia sa mi však ani tu nepozdávala. Totiž čakali aj tu prichod Horthyho vojsk, ktorý postupne obsadzoval územie Maďarska. V tom čase už Horthyho armáda nebola ďaleko od Pešti. Aja som sa tejto armády dosť obával. A tak som sa po 2 mesiacoch vydal na cestu späť domov.

Opäť doma.
Domov som prišiel akurát v období, keď prebiehali veľké rabovačky. Niektori ľudia začali.
vykonávať rabovanie židovského majetku. Brali a rozbíjali všetko, čo našli v židovských domácnostiach a obchodoch. Zažil som to už v Pešti a tak pre mňa to nebolo nič nového. Ľudia, ktori rabovali v obchodoch sa chovali ako divá zver. Väčšinou sa predtým ponapíjali v krčmách, ktorých bolo v obci a okolí neúrekom. Došlo to až tak ďaleko, že sa pustili do rabovačky aj u farára a chceli vyrabovať aj notára. Notár sa však dobrovoľne nechcel podvoliť a tak sa mu začali vyhrážať zabitím. Preto sa dal notár na útek a boli by ho asi rabovači chytili, keby nebol v behu zahodil tašku s peniazmi. To ho zachránilo, lebo rabovači tašku otvorili a hneď sa začali deliť o peniaze. Notár zatiaľ mal čas utiecť.
Tušil som, že toto obdobie neskonČÍ bez dôsledkov a tak som na ulicu radšej nevychádzal. Celá naša rodina sa zdráhala zúčastňovať sa rabovania a skutočne po určitom čase si nás miestny židia chválili, že sme sa takto zdržali. Z vojny sa vrátili aj moji mladší bratia. Podľa ich rozprávania som na vojne zažil najväčšie útrapy ja a bol som aj najdlhšie vojakom. Týmto si dovoľujem čiastočne skončiť moje vojnové zážitky s tým, že som sa začal pripravovať na riadny civilný život. Rodičia mi neustále pripomínajú, aby som už nikde neodchádzal. Mali pravdu, veď som od 13 rokov stále z domu preč.


(12.2.1973)


Život po vojne

Dlho som uvažoval do čoho sa mám vlastne pustiť. Naša rodina nemala celkom nič a pozostávala z otca, matky a troch synov. Práce nebolo, ale jesť bolo treba každému. Boli to hrozné časy pre všetkých.
Otec bol majstrom sedlárom a pracoval od rána do večera. V dedine a okolí bolo hodne koní, ale korunu bolo možné zarobiť, len u dvoch židov statkárov. Židia mali svojich bírešov, ktorí robili s koňmi.
Každý statkár mal zhruba 40 párov koní. Môj otec za celý rok dostal 20 zlatých a kúsok role a to zato že pre tieto kone vyrábal ako sedlár rôzne sersamy (veci). To si dnešný človek nevie ani predstaviť. V porovnaní s dneškom môžem povedať, že teraz je u nás raj. Vtedy sme mávali skoro pravidelne na raňajky kapustnicu, alebo melencovú polievku. Kávu sme nepoznali, lebo liter mlieka stál až 20 halierov.
Uvažoval som celkom vážne, že pôjdem do Ameriky. Mal som ale jeden vážny problém a to boli peniaze. V tom čase stála cesta do Ameriky 150 korún a nevedel som kde ich vziať. A tak mi neostalo nič iné ako sa zamestnať doma ako tovariš. Začal som pracovať u takého chudáka majstra, ktorý ani stroja nemal a tak sa muselo všetko robiť ručne. Koncom týždňa mi dal 4 koruny ba aj tie veľmi ťažko zohnal. V porovnaní s Budapešťou to bolo veľmi úbohé, lebo tam som ako tovariš mal 5 niekedy 6 korún na týždeň. V tomto období, ked si chcel niekto šaty kúpiť na riadny obed nesmel ani pomyslieť.
Obed mohol byť maximálne ako suchá strava. Lepšie šaty stáli v obchode 20 korún a topánky ševcové celé 4 koruny. V takých topánkach som išiel aj na sobáš, ale tie som si kúpil ešte pred vojnou. Takže topánky ma pekne počkali ako aj čierny oblek (30 korún), zimný kabát (30 korún), košeľa s dvoma límcami (3 koruny). A samozrejme stále bola v móde zlatá retiazka, ktorá prakticky vyjadroval zámožnosť každého remeselníka. Samozrejme, že aj ja som ju mal ešte z čias v Budapešti. Vážila 55 gramov a je zo 14 karátového zlata spolu s príveskom stála spolu 55 korún. Doteraz som ju mal: ale pred nedávnom som sa rozhodol ju darovať dcére Valike. Chcem, aby mala po mne pamiatku, keď zomriem. Ale vrátim sa k pokračovaniu môjho rozprávania.

Prvý pokus

Uvážil som, že by som sa mal aj oženiť. Spravil som to ale, veľmi tajne tak, aby otom ani doma nikto nevedel. Chodil som naraz s troma dievčatami, takže nikto nemohol nič tušiť. Môj majster mal dcéru, ktorá ma veľmi ľúbila a chcela sa za mňa vydať. Lenže vtedy boli také časy, že otec určil za koho sa jeho dcéra vydá. Teda bol to taký diktát voči mladým nevestám. RemesellÚk nemal žiadnú cenu pri rozhodovaní o vhodnosti ženícha. Veľmi vysoko boli hodnotení gazdovia, ktorí mali voly a lichvu RemesellÚk väčšinou bol nazývaný - svetár, hofer, šiván, vandrák.
Majstrovú dcéru nútili si zobrať jedného starého mládenca, ktorý bol od nej o 30 rokov starší, ale mal voly. Ona mala 19 rokova vôbec nemala záujem sa zaňho vydať. A to bola dôležitá vec. Keď sa jej otec dozvedel, že ona má záujem len o mňa, tak jej hneď prorokoval, že u mňa sa dožije len hladu.
Dcéra však bola tvrdohlavá a stále odmietala sa vydať za ženícha určeného otcom. Ten ju veru aj zbil, ale nič nepomohlo. Ona stále tvrdila, že ona bude len mňa ľúbiť aj keď ju nasilu vydajú za toho starca. A veru sa aj tak stalo. Ženích sa to nakoniec aj dozvedel a musel jej sľúbiť, že s tým bude súhlasiť a že musí byť so mnou kamarát. Vtedy boli také časy. Ale ani sedliaci to nemali ľahké. Každý z mch chcel mať veľa rolí a lichvy, ale peňazí nebolo nikdy dosť. A tak si brali úvery a boli väčšinou veľmi zadÍžení. Peniaze utržené z predaja úrody prakticky museli použiť na splácanie úrokov a preto chodili len v konopných gacoch. Aj môj svokor tak chodil hoci mal 16 kusov lichvy a bol dosť bohatý. Ale bol otrokom sám sebe. Celé noci pásaval dobytok, len aby ušetril peniaze za pastierov.


Druhý pokus

Na prianie mojích rodičov som sa začal vážne zaoberať myšlienkou ženby. Ale kde ju dovediem, a na čo mi žena bude? V tej dobe som mal 3 na ruke. Ale vždy to bolo komplikované s tým, že ja som si nevedel predstaviť, že by som mal robiť sedliaka. Stále som mal nevyjasnené určité veci:
- ísť sed1iakovy za paholka sa mi nechcelo, - na začatie remesla som nemal kapitál, - radili mi ísť do panstva na Komenciu, ale to mi nevoňalo. Robiť tam bíreša, po blate chodiť bol pre mňa veľký úpadok a poniženie. Veď som bol vyučený a mal som aj slušnú prax a výsledky v mojom obore.
Stala sa však nečakaná vec, tak ako to v živote býva. Beckov bol v tých časoch celkom na vysokej kultúrnej úrovni. Hrávali sa tu často divadlá, ktoré hrávali raz katolická a inokedy evanjelická mládež a boli tu organizované aj čajové večierky. Živena tu robila prednášky. Skrátka bolo tu veselo. Viem, milý čitateľ, že Ťa to nebude všetko zaujímať ale to patrí všetko do mojích pamätí, lebo svet ide stále len dopredu a zastaviť sa nedá. Pri príležitosti nejakej oslavy sa v Beckove opäť hralo divadlo. My sme mali doma návštevu a tak som došiel na predstavenie neskôr. Miesta už boli všade obsadené, tak som stál na boku. Odtiaľ som sa pozeral na dej divadla. Keď bola prestávka zrazu som si všimol, že dve dievčatá na mňa kývajú a volajú ma, aby som si k ním prisadol, že sa mi uhnú a spravia miesto.
Poslúchol som ich a sadol som si k ním. Boli to 2 sestry a posadili ma medzi seba. Jedna bola už vydatá a druhá bola slobodná a mala bohatého sľúbenca. Obidve boli z bohatého domu, kde mali 16 kusov lichvy. Keď sa divadlo skončilo bol už večer. Tá vydatá ma požiadala, aby som ich odprevadil domov.
Bývali dosť ďaleko od divadla a bola už tma. Vyhovel som jej a zo zdvorilosti som išiel s nimi. Po ceste sme sa rozprávali ako takí mladí, aby sme sa mali čomu smiať. Keď som sa odporúčal, že už idem domov požiadali ma, aby som aj druhý krát prišiel, že sa opäť pobavíme. To mi padlo veľmi dobre, keď dcéra takého bohatého gazdu ma poctila pozvaním na ďalšie stretnutie a že sa v mojej prítomnosti dobre cítila.Pomaly som sa tam naučil občas chodievať. Mojím rodičom to ale nebolo veľmi po vôli.
Upozorňovali ma, že ja tam nebudem nič znamenať, keď tam neprinesiem majetok. oni potrebujú gazdovského syna za zaťa a nie chudáka. A tak som aj ja uvažoval, či mi je zapotreby hnoj vyvážať, lichvu opatrovať, sečku rezať a to všetko ešte ručne. Ani jej rodičom to nebolo celkom po vôli a len tak vždy nespokojne mrnkali keď som sa tam obšmŕdal. Ale ona si nedala povedať a na svet pozerala už inak, keď že žila tiež už určitý čas v Pešti. Asi preto sa ma tak držala i keď remeselník v tom čase u nás nemal cenu. Chodili za ňou aj gazdovský synkovia, ale tí sa s ňou vedeli rozprávať len o lichve a takých veciach. Ja keď som tie reči počul, tak mi bolo zle od žalúdka. Ale starému gazdovi to bolo vítané, i keď jeho dcéra stále mne držala priazeň.

--------------------------------
Tu končí 1. diel zapísaných spomienok p. Jozefa Ružičku z Beckova.




Poznámky a vysvetlivky: (Autor: Ing. V. Brabenec, Trenčín.)

 = 1.
V predloženej zdigitalizovanej podobe papierového prepisu rukopisnej pôvodiny neboli vykonané žiadne úmyselné zmeny výrazov (slov) ani pravopisu či slovosledu a pod; boli však opravené očividné drobné chybičky prepisov (preklepy), aj keď tam určite ešte nejaké zostali. 
Možné vecné chyby sú ponechané, iba na ne tu upozorníme:
 A) V texte: "Narukoval som do Trenčína ... do 77. pluku, toho ktorého volali drotárský pluk." je zo súvislostí zrejmé, že správne má byť 71. pluk (K. u. K. Infanterie Regiment 71).
Nateraz žiadne iné vecné chyby neboli nájdené.

 = 2.
Autor spomína grajciare, pätáky a šestáky, preto uveďme aký bol vývoj peňažnej meny novších čias vo všeobecnosti na našom území.
Dukát (iné názvy: zlatka, florin, gulden, forint, ...) bol zavedený v r. 1754 v hodnote dovtedajšieho (konvenčného) pol-toliara = 1/20 striebornej kolínskej marky, čo je asi 11,7 g striebra. Zlatka sa pôvodne delila na 60 grajciarov. V r. 1857 bola zavedená zlatka v hodnote 100 grajciarov s niečo nižším obsahom striebra. Od 1867 (R-U vyrovnanie) sa razili aj zlaté zlatky. Zlatková mena trvala do zavedenia korunovej meny (od 2.8.1892).
Zlatý dukát obsahuje okolo 3,5 gramu čistého zlata.
Strieborný florin bol razený s obsahom 11,1 g čistého striebra.
Koruna = Od 2.8.1892 zaviedli korunovú menu, dovtedajšia zlatka boli dve koruny. Korunová mena trvala 117 rokov do zavedenia meny Euro v r. 2009 (1 Euro = 30,126 Slovenskej koruny [Sk]). Koruna sa delila na 100 halierov, ďalšie názvy neboli úradné:
Päták a šesták sú dávne názvy kedysi (prinajmenej už v 17., 18. stor.) používané pre mincu v hodnote päť alebo šesť jednotiek príslušnej peňažnej meny (denáre, grajciare, groše, ...) 
Šesták = dvadsaťhaliernik. 
Šesták bol pôvodne šesť grajciarov, teda desatina zlatky (zlatka mala 60 grajciarov). 
Keď od r. 1857 zlatka mala už 100 grajciarov, názov "šesták" pre desatinu zlatky sa naďalej používal, i keď už znamenal 10 grajciarov. 
Od r. 1892 namiesto zlatky sa zaviedli koruny a haliere (dovtedajšia zlatka=100 grajciarov boli po novom 2koruny=200 halierov), takže dovtedajší 10grajciar (šesták) bol po novom 20haliernik, a naň sa preniesol aj dovtedajší názov "šesták".
Päták = desaťhaliernik. 
Päták bol pôvodne päť grajciarov zlatkovej meny a v dobe, keď zlatka mala (do r. 1857) 60 grajciarov, bola to jedna dvanástina zlatky.
Od r. 1892 sa zaviedli koruny a haliere (dovtedajšia zlatka = od r. 1857 bola 100 grajciarov, stala sa (od 1892) po novom 2koruny = 200 halierov, čiže jeden grajciar boli dva haliere, takže päť grajciarov bolo po novom 10 halierov - tak sa na vtedy nový desaťhaliernik zotrvačnosťou prenieslo používanie starého názvu "päták".

 = 3.
Ako autor píše, "Revolver...stál 5 korún a vtedy mal revolver skoro každý." Bolo to začiatkom 20. storočia, pred 1. svetovou vojnou, v dobe R-U monarchie; spomínam si na obrázkové reklamy na revolvery ktoré som v mladosti vídal u dedka na povale v starých časopisoch tej doby, často to bolo na značku "Velodog" - revolver ponúkaný pre cyklistov na ochranu pred dorážajúcimi psami - očividne nebolo treba žiadne povolenie.  Spomienka: Keď mňa v r. 2000 ako bicyklistu napadla znenazdajky svorka psov (očividne fena, s tromi potomkami) na opustenom teréne na ostrove pri Váhu, bola už demokracia, takže možnosti obrany, ktoré kedysi poskytovala doba "žalára národov" som nemal, zahryzla sa mi do bicyklujúcej nohy a držala, skončil som na lekárskej pohotovosti s tým, že buď donesiem psov očkovací preukaz, alebo hlavu psa na analýzu, alebo pôjdem do nemocnice na infekčné oddelenie na tuším dva týždne, pre istotu, s perspektívou pichať mi do brucha injekcie proti možnej smrteľnej besnote...

 = 4.
Spomínam si na výstavu dobových dokumenov feudalizmu do r. 1918, bol tam velikánsky poskladaný papier - bol to vtedajší cestovný pas! Dozvedel som sa, že vtedy sa cestovalo voľne, bez cestovného pasu, ktorý sa vystavoval len v nejakých zvláštnych prípadoch. Pre istotu pripomínam, že občianske preukazy (ani iné preukazy totožnosti) vtedy neboli zavedené.
Najastarší preukaz totožnosti, ktorý som kedy videl a mal v ruke, bol z obdobia Gottwaldovho režimu (=po 1948). Či aj predtým boli nejaké osobné preukazy, aké, a odkedy, to naisto neviem, ale ukazuje sa mi prinajmenej nepriamo, že čím ďalej do minulosti, tým zreteľnejšie je, že nič také nebolo. 
Vieme, že od r. 1886 platil zákonný článok III o nadobudnutí domovského práva, a tým aj štátneho občianstva. Domovské právo potvrdzovala obec, v ktorej občan býval aspoň štyri roky, vystavením Domovského listu. Domovské listy sa používali aj v medzivojnovom období očividne až do konca 2. svetovej vojny, vtedy sa aj vystavovali potvrdenia o štátnej spoľahlivosti, čo očividne bola podmienka pre priznanie štátneho občianstva, demokracia-nedemokracia.
Keď Trenčan lekárnik Miško Červenka ktorého som osobne poznal, cez vojnu (povedzme okolo 1942) dal svoje osobné doklady (boli to len rodný list a domovský list) svojmu kamarátovi a Trenčanovi Ďurovi Hirschfeldovi (knižne spracovaný príbeh - pozrieť tu: http://trencan.6f.sk/0096-Cervenka-Hirschfeld.html), a tým ho zachránil, je isté, že by to nebolo fungovalo, keby vtedy bolo bývalo zavedené niečo ako povojnové občianske preukazy. Teda voľnosť, aká za "totality" bola, sa podstatne zúžila po fronte "oslobodením".