Február 1948 v Trenčíne

Február 1948 priniesol zmenu režimu, s inými neprovnateľnú v tom, že sa prudko, protirečivo a so všetkými súvislosťami (spoločenské štruktúry a ich obsadenie) zmenilo vlastníctvo výrobných prostriedkov z individuálneho na spoločenské. Tým komunistická strana dosiahla to, o čo nezakryte usilovala desaťročia od svojho vzniku. Ani zmena režimu koncom r. 1989, ktorá priniesla opačnú zmenu, nebola taká prudká a protirečivá, ako tá spred polstoročia. Ako to už býva, obidve sa stali v čase, keď zmenám priali aj vonkajšie podmienky.
   Nižšie sú tri texty o Februári 1948:
       - prvý je napísaný k 50. výročiu udalostí najmä na základe spomienok môjho otca - radového starého Trenčana, ktorý tú zmenu zažíval,
       - druhý je spomienka trenčianskeho účastníka, písaná desaťročie po udalostiach,
       - tretí je spomienka významného celoslovenského verejného činiteľa, ktorý do udalostí zasahoval.
Nezabudnime, že každý z textov je výrazne subjektívny, písaný v duchu svojej doby, o ktorej teda tiež vydáva svoje svedectvo, nielen o faktoch tam uvedených.

Spomienka na Február 1948 v Trenčíne

Tohtoročný február 1998 vytvára neopakovateľnú príležitosť, pripomenúť si 50. výročie prevzatia všetkej moci v našej vlasti komunistickou stranou. Uplynul už síce dostatok času na vytvorenie určitého odstupu od týchto historických udalostí, avšak po prevrate roku 1989 vznikla v spoločnosti nová polarizácia, v ktorej sú udalosti spred päťdesiatich rokov predsa ešte stále príliš citlivé. Preto, hoci niektorí účastníci tých pohnutých dní ešte žijú medzi nami, spomenieme najmä udalosti, spravidla nie (až na už predtým zverejnené) konkrétne osoby: chceme pripomenúť, nie hodnotiť.

Po skončení 2. svetovej vojny si ubolená Európa trochu vydýchla, vzápätí ale začal nový mocenský zápas o rozdelenie sveta. Jeho základom boli víťazi vojny a ich dohody. Oni za sebou z východu cez Košice do Slovenska priviezli Beneša s jeho režimom a podporili jeho obnovu predvojového stavu, ktorá pre Slovensko znamenala zánik štátnej suverenity a jeho diktát aj vnútornej politickej scény, bez ohľadu na vyhlasovanú "demokraciu". Tých niekoľko pripustených politických strán súperilo o moc a o voličov. Výsledok ukázali voľby 26. mája 1946. Na Slovensku v nich zvíťazila povstalecká a väčšinove evanjelická Demokratická strana (62%).
(Tento nebývale vysoký pozoruhodný podiel dosiahli najmä zákazom dominantnej ľudovej a agrárnej strany (povolili len KS, DS a menšie na poslednú chvíľu založené nové strany "práce" a "slobody", všetky pod taktovkou novovytvoreného Národného frontu (prežil až do febr. 1990) ), pomohol nátlak na väčšinové tradičné rímskokatolícke slovenské voličstvo aj cez r.k. cirkev (čítať spomienky pamätníkov) a povinná volebná účasť (94%). Vek voličstva bol znížený z 21 na 18r. a voliť mohli len Česi a Slováci (žiadni Nemci, žiadni Maďari). Vzdorujúci mohli voliť biele lístky, čo bola rarita týchto volieb, ktorá sa už nikdy nezopakovala. Kto by chcel vidieť plný obraz vtedajších najmä slovenských pomerov (1945-1948), mal by sa samostatne oboznámiť s podrobnosťami vtedajšieho politického boja najmä pripustených politických strán, pričom riskuje stratu ilúzií vrátane tých, ku ktorým by ho mohol priviesť názov v Slovensku zvíťazenej strany.)
V Čechách dostala väčšinu hlasov komunistická strana (KS). Vzhľadom na početnú prevahu českých voličov, zvíťazila KS aj celoštátne. Táto aritmetika predurčila ďalšie dianie aj na Slovensku. Už dávno a pred voľbami, plánovite, cieľavedome a dlhodobo, s využitím ilegálnych vojnových skúseností, vodcovského princípu, organizačnej siete a preverených členov, postupovala KS krok za krokom k svojmu hlavnému cieľu: prevzatiu moci. Ako to v takýchto prípadoch už býva, svoju vôľu postavila nad zákon, potom ju na zákon povýšila. Prostredníctvom svojich disciplinovaných členov pôsobila všade.

Aj v Trenčíne sa komunistická strana pripravovala na prevzatie moci v miestnych podmienkach. Jej okresný výbor riadil celú činnosť podľa pokynov z ústredia. Oblastný výbor Komunistickej strany (OV KS) sídlil v kine Hviezda.
18. feb. 1948 bývalý 1. oddiel partizánov na príkaz OV KS mobilizáciou svojich členov vytvoril ozbrojený Pohotovostný oddiel Sväzu slovenských partizánov. Okresný sekretariát Sväzu slov. partizánov bol poverený povolať aj ďalších členov. Takto vytvorili ozbrojenú službu v závodoch, z ktorej sa vyvinuli milície. Obsadili najmä väčšie trenčianske továrne. Ozbrojená stráž bola nepretržitá, v továrňach aj spávali. Pohotovostný oddiel Sväzu slovenských partizánov vytvorený zo značne posilneného bývalého 1. oddielu partizánov, ktorým velil Valentín Svitok, hliadkoval v uliciach Trenčína. Podľa pokynov OV KSS partizáni - komunisti obsadili a strážili všetky dôležité miesta, úrady, mosty cez Váh, poštu, žel. stanicu a podobé objekty. Ich členovia chodili v civile, pod kabátom však skrývali zbrane. Okrem krátkych zbraní, ozbrojení boli aj samopalmi. Získať zbrane, keďže zákonné obmedzenia do úvahy nebrali, nebolo vzhľadom na nedávno skončenú vojnu ťažké. Táto činnosť v Trenčíne začala týždeň pred otvoreným prevzatím moci 25. februára 1948, a pokračovala ešte asi dva týždne potom.
22. feb. 1948 popoludní bol na pokyn OV KS obsadený sekretariát Demokratickej strany príslušníkmi miestneho Pohotovostného oddielu Sväzu slovenských partizánov v civile. Sekretariát DS sídlil v najjužnejšom Dieterovom dome (potom tam bola Okresná vojenská správa, neskôr Okresná odborová rada, po 1989 firma Krieger reklama) oproti hotelu Tatra. Pracovníkov trenčianskeho sekretariátu Demokratickej strany internovali. Aby tomuto zákroku dodali opodstatnenie, rozšírili správu, že pritom našli sklad zbraní.
23. feb. Trenčíne založili Okresný akčný výbor Národného frontu, zložený zo zástupcov KSS, DS, ČSDD (ľavé krídlo) a spoločenských organizácií, od 27. febr. aj Strana slobody.
23. a 24. feb. 1948 na podporu novej moci organizovali zhromaždenia pracujúcich v trenčianskych továrňach a závodoch. Hovorili na nich zástupcovia OV KS. Boli na nich prítomní aj navrátení delegáti zjazdu závodných rád v Prahe. Žiadali znárodnenie a očistu závodov i úradov od im nevyhovujúcich a nerevolučných živlov. Vytvárali sa Akčné výbory Národného frontu v závodoch, úradoch, inštitúciách.
25. feb. bol ustanovený Mestský akčný výbor v Trenčíne. Moc v meste prevzali Akčné výbory Národného frontu. Zaberali súkromný majetok, ako sa už viackrát stalo aj predtým (...1918, 1942, 1945), teraz však v celoplošnom rozsahu, nová moc to tento raz menovala znárodnením a do podnikov dosadila svojich správcov. Zlikvidovali aj remeselníkov: kto dobrovoľne neuposlúchol ich výzvu skončiť činnosť, tomu zničili (rozbili) dielňu.
25. feb. 1948 začali zaberať súkromné podniky (Likvína, Slovlik, Borovičková, Herbaria, Supervenus, Schaner, a iné, dielne, vily a pod). Vo veľkých trenčianskych závodoch (Tiberghien (potom Merina), Nehera (potom Odeva), Omnia (potom TOS),...) vytvárali závodné stráže, z ktorých sa neskôr vytvorili Ľudové milície.
Keď 25. februára moc v štáte prevzala nová Gottwaldova vláda komunistickej strany, usporiadala všade, aj v Trenčíne, zhromaždenia v závodoch. Na trenčianskom námestí sa konali manifestácie. Cieľom bolo zaistiť novej moci stabilitu v miestnych podmienkach.
V Trenčíne februárový prevrat prebehol bez ľudských obetí, tie prišli až po ňom.

Prevratové dni Februára 1948, tak ako aj tie predošlé (1918, (1938), 1939, 1945), vyniesli nových funkcionárov všade, aj v Trenčíne.
Predsedu Miestneho národného výboru (MNV) v Trenčíne JUDr. Jozefa Baara z Demokratickej strany vystriedali v rýchlom slede Ján Mikula, Eduard Klčo, Štefan Ondruška.
Predsedom Okresného národného výboru (ONV) sa stal Štefan Minárik.
Od júna 1949 do októbra 1951 bol tajomníkom a vedúcim tajomníkom Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Trenčíne nám všetkým dobre známy Alexander Dubček (27. 11. 1921–7. 11. 1992), dovtedy (od 1945) zamestnaný v už znárodnenej trenčianskej kvasnicovej továrni kde pôsobil ako stranícky a odborový funkcionár a mal sa stať zástupcom riaditeľa podniku, perspektívne jeho riaditeľom. Jeho matka Pavlína Dubčeková v období okolo r. 1948 pôsobila v trenčianskej Rade MNV a Ľudovom súde(pozrieť na týchto stránkach v samostatnom príspevku "Dubčekovci ako Trenčania").
Ľudia nového režimu sa stávali "národnými správcami" zabratého ("znárodneného"), dovtedy (do 1945, do 1948) súkromného majetku, vymenovaní neraz spolu s pôvodným majiteľom, ktorý mal byť akousi zárukou hladkého odborného pokračovania výrobnej prevádzky. Bola to určitá obdoba toho, čo sa udialo zhruba pol desaťročia predtým, len strana bola opačná a rozsah bol teraz oveľa väčší. Uvedieme zopár (len) príkladov pre dokreslenie tej doby, ktorá asi bude mladším generáciám nepochopiteľná, ale tak to vtedy bolo podľa spomienok už nežijúcich pamätníkov a dokumentov:
Na podnik NEHERA - Odevna služba uvalilo Povereníctvo SNR (24. 9. 1945) národných správcov: Alojz Macek (Komunistická strana), František Tvrdý (z pôvodného osadenstva), Jozef Chorvát.
Pôvodné Vágove holičstvo na námestí (predtým arizoval slovenský Nemec Robert Stanga, odišiel pred frontom z Trenčína) dostala do národnej správy kaderníčka Gizela Svitková, dcéra vyššie zmieneného Valenta Svitoka.
Desideriusa Löwyho drogériu Biely Kríž predtým arizoval a po fronte tam bol aj národným správcom člen Komunistickej strany, O. R., známy Trenčan a pamätník.
V Kövesovom železiarstve na Štúrovom námestí mal národnú správu T. S., známy Trenčan.

Komunistická strana sa po získaní moci vo februári 1948 právom cítila ohrozená, dokiaľ nevyradila svojho silnejšieho súpera: povstaleckú Demokratickú stranu, lebo tá bola v Slovensku podľa výsledku volieb 26.5.1946 v 62% väčšine. Zlikvidovaná bola dvomi spôsobmi: násilím zvonku a rozkladom zvnútra. Celoštátny rozklad Demokratickej strany zvnútra bol mierený do jej ústredia. 21. feb. 1948 bol sekretariát Demokratickej strany natrvalo obsadený a DS rozpustená. Úlohu trójskeho koňa zohral účastník SNP plukovník Milan Polák, niekdajší kysucký učiteľ povolaný do armády, vtedy už obyvateľ Trenčína a navyše od 21. apríla 1947 čestný občan Mesta Trenčín. Založil "Akčný výbor Demokratickej strany" a odsúdil dovtedajšiu činnosť strany, na ktorej pôsobení sa dovtedy sám významne podieľal.

Vo februári 1948 dovtedajšiu vládnu moc protinemeckých spojencov nahradila vláda samotnej komunistickej strany Klementa Gottwalda.
Internovali predstaviteľov väčšinovej Demokratickej strany. Predstaviteľov dovtedajšieho režimu škandalizovali a začali prenasledovať, mnohí emigrovali.
V Trenčíne našiel útočisko účastník SNP, Šrobárov spolupracovník, povojnový povereník spravodlivosti, 1946–1948 minister vnútorného obchodu a dopravy povojnového Benešovho režimu a vysoký funkcionár Demokratickej strany, poslanec JUDr. Ivan Pietor (25.6.1904-6.6.1977) z verejne činnej liptovskej katolíckej rodiny. 1930 - 1944 bol advokát v Bratislave. Pri prevzatí moci Gottwaldom vo februári 1948 aj on podal demisiu, potom v nepriazni (ako robotník, potom podnikový právnik) žil v Bratislave a neskôr nútene v Zlatých Moravciach, napokon prišiel do Trenčína (jeho strýko Igor Pietor bol v Trenčíne riaditeľ banky), kde pracoval 1955-1959 v Odeve ako podnikový právnik, v Trenčíne zomrel aj je pochovaný.
Emigroval z Trenčína miestny vyšší funkcionár Demokratickej strany Ľubomír Baar do Ameriky, jeho povojnový neveselý osud spomína (ďalší vtedajší emigrant) Šumichrast vo svojej knihe spomienok vydanej po r. 1989.
V r. 1948 emigroval aj Pavol Strassmann, syn známeho trenčianskeho obchodníka, partizán, ktorý sa po emigrácii stal úspešným (doteraz činným) počítačovým špecialistom v hodnosti generála armády USA; svoje životné cesty opísal v knihe Paul's War (Paľova vojna).
Ďalší úspešný emigrant tých čias je na Sihoti vyrastaný Richard Rehák, ktorý bol hudobníkom v Škandinávii a napokon sa stal zubným lekárom v USA, po r. 1989 v Trenčíne bol krátko pri vzniku samostatnej ortodoncie.

Udalosti ďalej pokračovali smerom, ktorý im dal február 1948, z pohľadu komunistickej strany potom opodstatnene nazývaný Víťazný február. Ďalším dôležitým míľnikom boli povinné(!) voľby do Národného zhromaždenia 30. mája 1948, s jednotnou kandidátkou, ktorá po nedávnych februárových udalostiach (niekoho zastrašili, niekoho presvedčili) nemohla byť nezvolená (dostala v ČSR 86,6%, v SK=?), i keď jediný raz v histórii voliči dostali aj (ako alternatívu k jednotnej kandidátke) biele lístky, ktoré volilo 13,4%). Takto si vládnúca strana ďalej upevnila svoju moc nad štátom.
Týždeň po víťazných voľbách však republika zostala bez prezidenta. Ten ťažké situácie opakovane "riešil" svojím odchodom. Bárs bol sám národný socialista, prvý raz (5.10.1938) odstúpil z funkcie prezidenta, keď v Európe určovali tón nemeckí (jeho spolustraníci) národní socialisti (nacisti) a odletel do zahraničia (22.10.1938). Potom v exile na svoje odstúpenie zabudol, k svojej bývalej prezidentskej funkcii ako správny "demokrat" sa "přihlásil" (21.7.1940), do bývalej vlasti sa vrátil na chvoste víťaznej Červenej armády a hneď sa dal prezidentom zvoliť opäť (2.4.1945). Počas jeho prezidentovania a s jeho nielen pochopením, ale aj prispením prišli k moci komunisti (25.2.1948); len čo sa jej definitívne ujali, uvoľnil im cestu celkom: odstúpil druhý raz (2.6.1948). Tým už nová moc mala celkom voľnú cestu.
Necelé dva týždne potom (14.6.1948) sa komunistický predseda vlády Gottwald stal aj komunistickým prezidentom republiky.

V. Brabenec, Trenčín, 15.2.1998 - 8.5.2017.

V Trenčíne pred jedenástimi rokmi

Jedenáste výročie slávneho februárového víťazstva československého pracujúceho ľudu nad reakciou je aj pre pracujúcich Trenčína a celého Trenčianskeho okresu radostnou príležitosťou pozrieť sa naspäť na ubehnutú cestu a zhodnotiť i svoj podiel na tomto víťazstve ľudu. Tento podiel na februárovom víťazstve je úmerný veľkosti priemyslu nášho okresu i počtu a uvedomelosti robotníckej triedy. Veď je známe, že Trenčiansky okres patrí medzi najpriemyselnejšie okresy Slovenska.

Príchod slávnej Červenej armády nečakala uvedomelá a pokroková časť obyvateľov Trenčianskeho okresu so založenými rukami. Zapojila sa do povstania a pomáhala oslobodzovacím vojskám mnohými spôsobmi. Radostné, vzrušujúce dni oslobodenia vystriedali dni úmornej práce. Bolo treba porátať obete, dať do poriadku dopravné a telefonické spoje, odstraňovať rumy, proste budovať si nový život.

Tie roky, čo ubehli od oslobodenia, ešte vypuklejšie vyzdvihujú význam obetavej práce našich pracujúcich. Prázdne boli sklady surovín. Na výrobných zariadeniach mnoho bolo porúchaného, všeličo chýbalo. Zásobovanie potravinami - ako je všeobecne známe - bolo veľmi nedostatočné. No predsa sa, pomaly ale isto, rozkrúcali kolesá výroby. Pracujúci boli presvedčení, že nadišiel čas budovania od gruntu nového, ľudového štátu. Preto toľko iniciatívy, obetavosti, preto toľko nadšenia.

Zvyšujúce sa tempo výroby prejavilo sa v zlepšovani životných podmienok. Pod vedením komunistickej strany sa pracujúci pričiňovali o konsolidáciu pomerov. Aj tí najväčší optimisti boli príjemne prekvapení jej priaznivým priebehom. Ľud začal gazdovať. Moc prešla do jeho rúk. Pri sledovaní činnosti národných výborov mohol sa každý presvedčiť o tom,· ako mnohí predtým zaznávaní ľudia vedia rozumne uvažovať pre celok, akí sú to umní organizátori, aké konštruktívne plány vyhútali pre svoju obec, mesto a okres do budúcnosti.

Aj vo fabrikách sa ujali vesla noví gazdovia. Revolučné závodné výbory a odborové organizácie v zdrvujúcej väčšine správne chápali svoje úlohy, svoje poslanie. Pochopili, že bez zvyšovania výroby nemožno odstrániť nedostatky v zásobovaní. Závodné výbory a odborové organizácie úzko spolupracovali s národnými správami, na menovaní ktorých mali podstatnú účasť. Postupne došlo k· úprave miezd a platov. Nedostatky z kapitalistickej minulosti riešili sa čiastočne tak, že najnižšie mzdy boli v tomto období zvýšené o 40 % a najvyššie iba o 10 %. V tejto úprave pracujúci videli, že sa im ide poruke, že sa veci začínajú riešiť v prospech robotníckej triedy. Odvďačili sa tým, že svoje pracovné úsilie znásobovali. A tak sa výroba nielen zvýšila na predvojnovú úroveň, ale začala ju prevyšovať.

No čert nespal!

Tí, ktorým nebol po srsti vývoj veci k socializmu, začali vystrkovať svoje reakčné rožky. Najskôr len tak zakryte, nesmelo, neskôr smelšie, otvorenejšie, ba až bezočivo.

AJ v našom okrese, tak ako v celej republike, začali si húsť také pesničky, ako "právny poriadok", "osobná sloboda", "zábezpeka demokratického vývoja" atď.

Trúfali si najmä po odchode sovietskych vojsk. Nazdávali sa, že robotnícka trieda a pokrokové sily nebudú schopné po ich odchode udržať si ľudovú moc. Mysleli si, že revolučné vetry prišli len tak na chvíľu, že odleteli preč a oni že môžu začať svoje dielo.

Prejavovalo sa to rôznymi formami: Aj v našom okrese hatili uskutočnenie dekrétu prezidenta republiky o pozemkovej reforme. Začali brať do ochrany statkárov a rôznym kolaborantským živlom dávali všelijaké potvrdenia o "odbojovej činnosti". A keď už museli pristúpiť k parcelácii, snažili sa vytvoriť nových statkárov ako svoju budúcu triednu ochranu.

Začali nadávať aj na národné výbory, vraj tam nie sú odborníci, narobia veľa národohospodárskych škôd a pod., hamovali znárodňovací proces.

Tuhý boj sa viedol o znárodnenie trenčianskych fabrík.

Asi v polovici septembra 1945 vrátil sa do Trenčína bývalý generálny riaditeľ firmy Tiberghien Viktor Delerue. Priniesol so sebou všetky možné poverovacie listiny bývalých francúzskych majiteľov, podľa ktorých je vraj oprávnený viesť závod ako predtým. Nechýbali ani "bumašky" z Ministerstva priemyslu, veď vieme, že v tom čase na rôznych ministerstvách, ktoré boli v rukách buržoáznych strán, nachádzali kapitalisti oporu. No trenčianski textiláci pod vedením straníckej organizácie, ako aj závodného výboru tieto "poverenia" nerešpektovali a pána generálneho jednoducho do továrne už nepustili. Na mohutnom verejnom zhromaždení trenčianskych pracujúcich dňa 28. októbra 1945 pracujúci trenčianskej textilky dôrazne žiadali o znárodnenie tejto fabriky.

Bolo že to radosti, keď dňa 13. apríla 1946 na celozávodnej schôdzi vtedajší povereník priemyslu dr. Púll trenčianskym textilákom zvestoval, že boj o poštátnenie tohto podniku skončil víťazne. Trenčianska textilka už nebude v rukách cudzincov, výťažky z práce a všetky hodnoty sa nebudú vyvážať do cudziny, ale ostanú v Československu, aby sa nimi zvyšovala životná úroveň obyvateľstva a aby mohutnel náš priemysel.

No pán generálny riaditeľ Delerue tomu ešte neveril.

Zaujal vyčkávacie stanovisko a dúfal, že dôjde k zvratu a továreň opäť dostane kapitalistický majiteľ.

Tuhý boj o znárodnenie museli viesť aj pracujúci bývalej Neherovej továrne. Pod vedením straníckej organizácie a závodného výboru podnikali sa všetky kroky, aby aj táto továreň, vybudovaná-pracujúcimi v krátkom čase, patrila ľudu. Sám závod mal pred dňom znárodnenia necelých 500 zamestnancov, no v predajniach, ktoré patrili firme, bolo vyše 100 zamestnancov. Nehera chcel "dokázať", že predajne sú inou spoločnosťou, a preto závod pod znárodnenie nepatrí. Na Ministerstve priemyslu, vedenom Laušmanom, nachádzal Nehera značnú oporu. Keď delegácia pracujúcich tohto závodu navštívila Ministerstvo priemyslu, vybadala okamžite, že nie je medzi tými, ktorí žičia znárodneniu a že Nehera tam neraz kľučky otváral. Pomohol však ÚV KSS a ÚRO, a tak aj trenčianskym odevákom na celozávodnej schôdzi dňa 25. mája 1946 povereník priemyslu oznámil, že boj o znárodnenie tejto továrne sa skončil víťazstvom pracujúcich. Aj kapitalista Nehera ešte skúšal "šťastie" a proti znárodneniu sa odvolal.

Pracujúci trenčianskej droždiarne sa nemohli tešiť znárodneniu v prvej etape. Podnik pôvodne patril kapitalistovi Pickovi z Čáslavi a počas vojny sa dostal do rúk nemeckých kapitalistov. Roku 1942 odkúpilo ho z rúk nemeckých kapitalistov Družstvo hospodárskych liehovarov v Bratislave. Po vydaní dekrétu bola to najmä Demokratická strana, ktorá hatila znárodnenie tohto závodu pod kepienkom, že ide o "družstevný" majetok. Pracujúci s nevôľou prijali zrušenie národnej správy.

Predstavitelia DS stále väčšmi kerovali k reakčným brehom. Najmä po známej dohode s ľudákmi v apríli 1946 sa vytvoril jednotný front reakcie, usilujúci sa o zvrat smerom ku kapitalizmu. Reakcia bola stále trúfalejšia.

Vedení svojou rodnou, v bojoch vyskúšanou komunistickou stranou, zvádzali pracujúci boj s reakciou. Partizáni, odbojári, protifašistickí bojovníci, Sväz slovenskej mládeže, odborové skupiny pri rôznych masových vystúpeniach dôrazne varovali. I v našom meste a okrese sa usilovali o obrodenie Národného frontu a o také jeho zloženie, ktoré by zodpovedalo duchu Slovenského národného povstania, duchu budovania ľudovej demokracie.

Členstva v Národnom fronte sa dožadovali: okresná odbočka Sväzu slovenských partizánov, Sväzu slovenskej mládeže, SPROV, SVOJPOV, JSSR, SSŽ a odborové skupiny. Závodné výbory a odborové organizácie trenčianskych závodov napísali: "Ako kompetentní zástupcovia robotníctva a úradníctva prihlasujeme sa do NF s tým vedomím, že prispejeme v nemalej miere ku konsolidácii našich hospodárskych pomerov. Keďže sme práve v hospodárskom sektore urobili pre konsolidáciu pomerov nemalý kus práce, patrí nám aj právo pri spolurozhodovaní, čo chceme konštruktívnym spôsobom vyjadriť zastúpením Okresnej odborovej rady v Národnom fronte."

Dňa 14. januára 1946 zišli sa zástupcovia oblastného, okresného a miestneho vedenia KSS v Trenčíne, aby okrem iného zaujali stanovisko k rozšíreniu NF. Stanovisko znelo:

"Komunisti v Trenčianskom okrese trvajú na rozšíreni Národného frontu, zmyslom ktorého je dať možnosť všetkým pokrokovým a demokratickým silám zúčastniť sa na prerokovani a vyriešení takých dôležitých otázok, ako je dokončenie pozemkovej reformy, úprava cien a miezd, bytová otázka, očista od zvyškov fašizmu a najpálčivejšia otázka pomoci východnému Slovensku a našim nezamestnaným. Nech sa o týchto otázkach rozhoduje pred očami a svedomím celej našej verejnosti."

Okolo tejto otázky bola diskusia aj v okresnom týždenníku "Považský hlas", ktorá tiež vyznela za rozšírenie NF o masové organizácie. Predseda NF za DS dr. Rudolf Kedro ponáhľal sa uzavrieť diskusiu dlhším článkom a jeho negatívne stanovisko zreteľne vyjadrili tieto slová: "Podľa dohody NF v Bratislave, zloženie NF v obciach a mestách je výhradne len z členov politických strán a nie je prípustné, aby bol členom NF zástupca niektorého sväzu mimo politickej strany. To je záväzné aj pre náš okres a je teda zbytočná ďalšia diskusia o rozšírení NF."

Pán dr. Kedro, predstaviteľ DS, takto veľmi rýchlo "odtrúbil" diskusii o rozšíreni NF. Diskusia medzi ľudom však pokračovala. Všetci ti, ktorým ležal na srdci osud ľudovodemokratickej republiky, chápali, že Národný front musí predstavovať zväzok robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie a nie koalíciu špičiek politických strán. Boj o takýto NF sa však neskončil a pokračoval ďalej. Práve takéto poňatie NF malo hlboké, nevyvrátiteľné korene v našom ľude.

Nespokojnosť s postupom reakčného vedenia DS prejavovali aj malí a strední roľníci. Okresná roľnícka komisia za spoluúčasti predsedov miestnych roľníckych komisií Trenčianskeho okresu prijala rezolúciu, v ktorej vyjadrila nespokojnosť nad pomalým postupom pozemkovej reformy. V rezolúcii sa uvádzalo, že nie je rozparcelovaná pôda vd. Ireny Szilvayovej v Zemianskom Lieskovom, Ľudovíta Addu v Soblahove, Ondreja Janáča z Trenčianskych Biskupíc, Gejzu Ostroluckého z Ivanoviec, Ľudovíta Kirchnera v Trenčíne, hoci návrhy na konfiškáciu pôdy uvedených statkárov boli predložené. Malí a strední roľníci dôsledne žiadali urýchlené uskutočnenie pozemkovej reformy, lebo sa nechceli nechať ošmeknúť o jeden z týchto výdobytkov národnej revolúcie, ktorý roľníci pod vedením robotníckej triedy dosiahli.

Snahy reakcie o zvrat našho vývinu smerom k socializmu boli badateľné takmer na každom kroku. Neporiadkami v zásobovaní chceli vyvolať nedôveru pracujúcich k ľudovodemokratickému zriadeniu. Brnkaním na nacionalistické struny sa usilovali o vnášanie sporov medzi dva naše bratské národy. Že nechýbalo všemožné ohováranie Sovietskeho sväzu - nie je neznámou vecou.

Vo februári 1948 došlo na lámanie chleba.

Pracujúci boli v pohotovosti. Počúvali varovný hlas ÚV KSČ a bdeli. Úderná päsť strany, slávne ľudové milicie, bola v pohotovosti. Delegáti z trenčianskych závodov, odchádzajúci na pamätný sjazd závodných výborov a odborových skupin, ktorý sa konal dňa 22. februára 1948 v Prahe, tlmočili rozhorčenie aj Trenčianskeho okresu nad výčinmi reakcie a svorne hlasovali za uznesenia sjazdu.

Poslanci za komunistickú stranu boli stále medzi pracujúcimi a vysvetľovali situáciu. Ľudová milícia si plnila svoje poslanie.

Jednotný a spontánny bol jednohodinový štrajk dňa 24. februára 1948 aj v závodoch Trenčianskeho okresu. Keď hučali sirény oznamujúce začiatok tohto štrajku, bol v tom aj rozhodný hlas pracujúcich, že nikdy nedopustia návrat k starému kapitalistickému poriadku, že sa nedajú obrať o plody svojich dlhoročných triednych zápasov.

Reakcia, predtým vzdorovitá a nadutá, bola na hlavu porazená. Reakční predstavitelia DS trpko poznali, akí sú izolovaní, a iste pochopili, čo je byť generálom bez vojska.

Keď dňa 25. februára 1948 s. Klement Gottwald oznamoval, že reakční ministri sú von z vlády, že nastupuje vláda obrodeného Národného frontu, rozlievala sa táto radosť aj pod trenčianskym hradom. Pracujúci Trenčianskeho okresu si mohli s hrdosťou povedať, že na tomto viťazstve majú aj oni podiel.

Do februára 1948 v nádeji čakal aj pán generálny riaditel Viktor Delerue. Po februári "pochopil", že ďalšie čakanie je už zbytočné a láskavo odišiel.

Bola znárodnená droždiareň a ďalšie menšie závody.

Aj malí a strední roľníci radostne pocítili, čo je to bojovať po boku robotníckej triedy. Na dekréty o rozparcelovanej pôde nebolo treba dlho čakať. Len čo zaspieval jarný škovránok, už siali do pôdy, ktorú im pridelila naša ľudová vláda. Bolo to ovocie Februára pre roľníkov.

Radostné to boli dni! Pracujúci hodnotili toto svoje víťazstvo, uvažovali, debatovali. V tých radostných, vzrušených dňoch počul som takéto slová: "My sme už raz nahnali pánov do vreca. Bolo to v revolučných rokoch 1918-1919 pod vplyvom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Vtedy sme to vrece zabudli zaviazať a páni nám z neho ušli. Teraz vo februári sme to vrece už dobre zaviazali."

Tak nás to naučila strana!

J. Mrázik, okolo r. 1959

Február a príslušníci odboja

Buržoázia, či už slovenská alebo česká, nepomýšľala po podpísaní Košického vládneho programu roku 1945 na jeho dôsledné plnenie, tak isto ako nepovažovala pre seba za záväzné pridržiavať sa odkazu Slovenského národného povstania. Muselo sa rátať s tým, že-sa svojich mocenských pozícií dobrovoľne nevzdá, tým skôr, že po roku 1945 neprestala byť vykorisťovateľskou triedou. Práve tak sa nevzdala svojho cieľa stať sa neobmedzenou vládnúcou silou. Po oslobodení našej vlasti pristúpila síce na celý rad revolučných požiadaviek ľudu, nebol to však prejav jej dobrej vôle, ale východisko z núdze.

Buržoázia zabudla na to, že náš ľud nadobudol veľké ponaučenia z predchádzajúcich desaťročí. Ťažko doplatil na zradu a dvojtvárnosť buržoázie v čase hitlerovsko-fašistického nebezpečia a hitlerovskej nadvlády. Ľud v ozbrojenom protifašistickom boji kalil svoju lásku k slobode a nenávisť k buržoázii a jej najreakčnejšej časti, akou boli fašisti a ľudácka klika na Slovensku. Ozbrojený, po boku víťaznej Sovietskej armády, v boji zocelený netúžil po návrate do starých buržoáznych koľají. Československú republiku áno, ale nie tú starú, buržoáznu. O tejto veľkej morálnej a politickej prevahe vedela aj buržoázia, prispôsobila jej aj svoju taktiku, ale ju nedoceňovala.

Buržoázia však nedocenila predovšetkým tú skutočnosť, že na čele ľudových más stála komunistická strana s bohatými revolučnými skúsenosťami, ktorá si získala širokú dôveru robotníckej triedy a všetkého ľudu najmä v časoch boja proti fašizmu. Na druhej strane zase buržoázia so svojou kapitulantskou a zradcovskou politikou vo chvíľach pre národ najťažších bola po porážke fašizmu v stave stroskotanca. Porážka fašizmu bola aj jej porážkou, aj keď sa navonok chcela pred ľudom - aspoň v prvom období - od kapitulantov a zradcov diferencovať. Nemala sa veľmi ani o čo opierať a najmä na Slovensku stála pred ťažkou situáciou. Štátny aparát, armáda a iné buržoázne inštitúcie, na ktoré sa prv mohla spoliehať, boli silne skompromitované kolaborantstvom s fašistami a prakticky sa rozpadli v čase ozbrojeného povstania slovenského ľudu roku 1944. V nenávisti a strachu pred robotníckou triedou a uskutočňovaním národnej a demokratickej revolúcie demokratická buržoázia rýchlo zbierala sily a zachraňovala aj tú buržoáziu a jej služobníkov, ktorí kolaborovali. Na to jej boli dobré všetky prežitky buržoáznej výchovy, náboženské cítenie, nacionalistické prvky a vôbec všetko, čo mohla použiť v boji proti pokrokovým silám a KSS. K týmto momentom pristupovala aj dravčia túžba po obnovení starého kapitalistického poriadku. No v podmienkach, v akých sa nachádzala roku 1945, jej nezostávalo nič iné, ako hlásiť sa k takému pokrokovému a revolučnému programu, akým bol Košický vládny program.

Pamätné boli pre nás slová s. Gottwalda, ktoré povedal na aktíve funkcionárov KSS roku 1945 v Košiciach o veľkom význame Košického vládneho programu a postoji buržoázie k nemu: "Oni všetci ho podpísali. Mysleli si, že sa z toho nestrieľa. No dokážeme im, že ak sme ich donútili, aby program podpísali, donútime ich aj k tomu, aby program uskutočňovali."

Každým dňom a mesiacom po roku 1945 sa úmysly buržoázie potvrdzovali. Videli sme, ako sa Demokratická strana navidomoči odkláňa od Košického vládneho programu a sabotuje všetky dosiahnuté vymoženosti protifašistického boja. Najmä na Slovensku to robila veľmi okato a nebezpečne. Situácia bola zložitá predovšetkým po voľbách roku 1946. Demokratická strana v systéme dvoch politických strán prirodzene zgrupovala okolo seba buržoáziu všetkých smerov - od ľudákov po Čechoslovákov. Veľkú funkciu tu mala znovu aj cirkevná katolícka hierarchia, ktorá svojím značným vplyvom na masy a zastrašovaním veriacich pomohla DS získať 60% víťazstvo vo voľbách. Vedenie Demokratickej strany zase prisľúbilo pomoc pri obhajovaní ľudákov a najmä pri Tisovom súdení. Dôkazom toho bola dlho zatajovaná "Aprílová dohoda" medzi DS a ľudáckymi cirkevnými predstaviteľmi.

Na druhej strane sa ľud, vedený komunistickou stranou, dožadoval dôslednej pozemkovej reformy, očisty verejného života a potrestania zradcov ľudovými súdmi, ako aj konfiškácie majetkov nepriateľov ľudu.

V tejto práci zohrali veľkú úlohu pokrokové, ľudu verné, masové organizácie, najmä ROH a príslušníci protifašistického boja. Za pomoci partizánskej organizácie a pokrokových príslušníkov iných zložiek bojovala strana za úspešný priebeh ľudových súdov a spravodlivé súdenie zradcov a kolaborantov, ako aj za celkovú očistu verejného života od ľudáckych elementov. To, že po boku strany stáli pevne tí príslušníci nášho ľudu, ktorí pod jej vedením aj so zbraňou v ruke bojovali proti fašizmu, bolo veľkou morálnou aj politickou silou. Je len prirodzené, že DS, ktorá sa rada navonok pýšila, že vznikla v Slovenskom národnom povstaní (pod týmto štítom zakrývali niektorí jej vedúci svoju pravú reakčnú tvár), ťažko znášala politickú aktivitu príslušníkov odboja, najmä. Sväzu partizánov. Jej vedúci činitelia vynakladali preto veľké úsilie, aby sa tieto organizácie nemiešali do politického diania, aby boli doslovne nestranícke. Politikou sa podľa ich názoru mali zaoberať len politické strany. A keďže vo voľbách oni získali väčšinu, mali podľa ich názoru rozhodovať o politike len oni. Typickým príkladom bol aj ich list Sväzu partizánov ako odpoveď na rezolutnú požiadavku dôslednej očisty verejného života, zaslanú im partizánskou organizáciou. V tomto liste vedenie DS okrem iného farizejsky píše: "K"Vášmu uspokojeniu môžeme Vám oznámiť, že nemáme vedomosť o tom, že by niektorí funkcionári DS boli v minulosti exponenti fašistických organizácií." V ďalšej časti podráždene reaguje na zasahovanie do politických záležitostí. "Nadstraníckosť nie je tu na poslednom mieste a je prvým predpokladom úzkej spolupráce s Demokratickou stranou." Na politiku sme tu my a vy sa do toho nepleťte, ani nos nepchajte. To bol zmysel ich listu, aj celého ich konania. Samozrejme, že takýto výklad nadstraníckosti sme ako príslušníci protifašistického boja bez rozdielu politickej príslušnošti odmietali, tým viac, keď sme videli, kde ich politika mieri. So všetkým dôrazom sme sa dožadovali bezvýhradného uplatňovania Košického vládneho programu.

Preto je len prirodzené, že boj KSS proti reakčnej politike DS sa stával aj bojom všetkých pokrokových a protifašistických síl nášho ľudu. Považovali sme za jedine správne v tomto boji pokračovať, a to všetkými formami skoro dvadsaťtisícovej masovej organizácie bývalých partizánskych bojovníkov a odsúdili sme takých jednotlivcov z radov partizánov a príslušníkov iných odbojových zložiek, najmä zgrupovaných v bývalom Sväze vojakov Slovenského národného povstania, ktorí sa dali zviesť falošnými heslami DS. ,

Prečo Demokratická strana tak zdôrazňovala nezasahovanie sa do politického diania, dosvedčovali jej ďalšie zámery, plány a politický program.

Proces s Tisom, Tukom a ostatnými zradcami a fašistickými pohlavármi, ktorý sa začal koncom roku 1946, sústreďoval na seba veľkú pozornosť. Najmä na Slovensku panovala napätá situácia. Vedeli sme o tajnom prísľube vedeIlia DS, že sa postará o omilostenie Tisu. Tento prísľub znovu potvrdil katolíckym duchovným v Žiline roku 1946 predstaviteľ DS a vtedajší podpredseda vlády J. Ursíny. Tomuto sľubu bolo prispôsobené aj zloženie nového vedenia Demokratickej strany. Presadzovať a uplatňovať záujmy katolíckej hierarchie, skompromitovanej spoluprácou s fašistami, mali za úlohu najmä dvaja generálni tajomníci DS (DS ich mala celkove troch), dr. Kempný a Bugár, ktorí boli dokonca v tajnom spojení s Ďurčanským, žijúcim za hranicami nášho štátu, o čom partizánska organizácia predložila dôkazy celej verejnosti. Vedenie DS malo v Tisovej veci tak isto predbežný prísľub od reakčných predstaviteľov českých buržoáznych strán. Po celom Slovensku bolo badať aktivizáciu najreakčnejších elementov buržoázie a ľudákov. Množili sa vyhrážky a provokácie. Vysoký katolícky klérus na čele s biskupmi otvorene aj listom dožadoval omilostenia Tisu a dokazoval jeho údajnú nevinu. Bola potrebná najvyššia bdelosť a ostražitosť. Strana robila širokú kampaň, poukazujúc na zradu a zverskosť ľudákov na čele s Tisom, a nabádala všetku pokrokovú verejnosť k pohotovosti pred zámermi reakcie. Partizáni komunisti všade organizovali pohotovosť a hliadky.

Na deň vynesenia rozsudku nad Tisom a spol. bola zvolaná celoslovenská konferencia partizánskych organizácií, na ktorú boli prizvaní aj zástupcovia iných protifašistických organizácií.

Rozsudok Národného súdu znel na trest smrti vzhľadom na jasné dôkazy zrady a zodpovednosti za zverstvá na obyvateľstve, páchané hitlerovcami a Hlinkovou gardou.

O udelení milosti pre Tisu mal do 24 hodín rozhodnúť prezident Beneš. Verejnosť v napätí očakávala výsledok. Veľký záujem prejavovalo aj zahraničie, najmä Vatikán. Ľudáci čakali od DS splnenie vzájomnej dohody. Ľudácke elementy sa tajne vyhrážali v letákoch, aj verejne pod rúškom DS. Bolo treba pevné a rozhodné konanie. Stanovisko strany bolo jasné - splniť rozsudok nad zradcami národa. Veľkú váhu tu mali slová účastníkov protifašistického boja.

Z konferencie partizánov vyslali delegáciu k Lettrichovi, predsedovi Slovenskej národnej rady, ktorý po istom zdráhaní sa delegáciu prijal. Na celom jeho správaní sa bolo vidieť, ako ťažko ovláda svoj hnev, keď sme mu tlmočili uznesenie konferencie, že slovenskí partizáni spoločne s inými protifašistickými bojovníkmi bezpodmienečne žiadajú vykonanie rozsudku nad Tisom - zradcom a vrahom. Súčasne sme tlmočili vyhlásenie príslušníkov odboja, že vyslovia nedôveru každému, kto by chcel spravodlivý rozsudok sabotovať. Po prednesení tohto jednoznačného stanoviska sa tvrdé pohľady všetkých delegátov upierali na Lettricha, ktorý zamračeno pozeral do zeme a v kútikoch široko roztiahnutých úst mu zlostne šklbalo.

- To je zastrašovanie, páni - vyhŕklo z neho napokon.
- Nie; len dožadovanie sa toho, čo komu za jeho zradnú činnosť prislúcha - znela odpoveď delegátov.
Začala sa krátka polemika.
- Zastrašovaním to môže pripadať len tomu, kto tu nemá úprimné a čisté úmysly a proti týmto plánom sa my aj otvorene staviame.
Potom zmenil taktiku.
- My o tom nerozhodujeme. Viete, že o týchto veciach rozhoduje Praha a prezident. '
- Dávate návrh.
- My vieme, kto má záujem oživovať tu starých fašistických duchov. ,
V polkruhu stála okolo neho početná delegácia. Posadiť ju nepovažoval za dôstojné.
Tak isto bola vyslaná delegácia s touto rezolúciou aj do Prahy za prezidentom Benešom a k predsedovi vlády s. Gottwaldovi, ktorý plne schválil naše stanovisko.

Pohotovosť, ktorá bola nariadená, trvala až do vykonania rozsudku.

*
Roku 1947 sa začali objavovať v slovenských horách aj banderovské bandy. Boli to teroristické skupiny bývalých fašistov - Ukrajincov a Poliakov, ktoré k nám prenikli z Poľska. Spočiatku boli len na východnom Slovensku, neskôr sa za podpory reakčných elementov roztiahli po celom Slovensku. Vojensko-bezpečnostné opatrenia veľmi nepomáhali, likvidácia bánd sa preťahovala. Pre reakciu a DS bol to naopak veľmi vítaný prostriedok na zastrašovanie komunistov a pokrokovo zmýšľajúcich ľudí, najmä príslušníkov odboja. Banderovské bandy prichádzali do dedín a hľadali komunistov a bývalých partizánov. Keď niektorých chytili, aj zavraždili alebo mučili. Bolo jasné, že reakcia využíva tieto tlupy na terorizovanie najmä na vidieku. Domáci spojenci ich tajne zásobovali. Jeden z predstaviteľov DS a poslanec NZ, bývalý agrárnický advokát dr. Zibrín, nie náhodou dal navoziť rôzne zásoby do svojej poľovníckej chaty na strednom Slovensku a potom ju banderovci takzvane vyrabovali.

Súčasne s objavením sa týchto bánd stúpala aj trúfalosť domácej reakcie. Vedenie DS otvorene pokračovalo v sabotovaní verejnej očisty od reakčných elementov a uskutočňovaní ľudových súdov nad nimi. Naopak, mnohým sa pomocou DS vracali ich zhabané majetky. Na významné miesta v povereníctvach a v okresoch na ONV sa dostávali znova ľudia kompromitovaní za fašizmu, neskôr verní stúpenci DS.

Komunistická strana mobilizovala široké masy pracujúcich do boja proti reakčnej a nebezpečnej politike Demokratickej strany. Ani bývalí partizáni nestáli bokom.

V polovici augusta roku 1947 bola do Bratislavy zvolané konferencia partizánov na hodnotenie situácie vzniknutej na Slovensku. Trvala tri dni a vláde, ako aj Sboru povereníkov, bol predložený celý rad opatrení pre boj proti vzmáhajúcim sa reakčným elementom. Predovšetkým sme žiadali so všetkou ráznosťou likvidáciu banderovských bánd pomocou dobrovoľne sa hlásiacich partizánov.

20. augusta 1947 navštívila osemčlenná delegácia predsedu vlády s. Gottwalda. Vážny, trochu nachýlený dopredu, očakával nás vo svojej prijímacej kancelárii v budove predsedníctva vlády. Popodával každému ruku. V mene celoslovenskej konferencie partizánov ako generálny tajomník sväzu predniesol som mu naše požiadavky. Pokyvoval súhlasne hlavou.

- Viem, viem. Banderovské bandy na Slovensku nám robia vážne starosti. Žiaľ, majú aj podporu.

- My to vidíme a chceli by sme ich rýchlo zlikvidovať - ozvali sa viacerí.

Sedeli sme za jeho dlhým konferenčným stolom. Pozorne vypočul všetky požiadavky, aj naše názory na rôzne iné otázky boja proti fašistom. Potom nám ešte sán položil niekoľko otázok.

- A koľkých odporúčate povolať do zbrane? Aká je nálada medzi obyvateľstvom a vašimi príslušníkmi?

- Partizáni pôjdu všetci veľmi radi. Dožadujú sa toho vo všetkých krajoch Slovenska.

Potom s. Gottwald sľúbil, že bude zo všetkých síl presadzovať vo vláde povolanie partizánov do boja prot banderovcom. Rozlúčil sa s nami.

Vedeli sme, že sa jeho prísľub o pár dní iste stane skutkom. Súčasne sme predložili Sboru povereníkov rezolúciu s požiadavkami očisty predovšetkým povereníctiev od reakčných exponovaných fašistických živlov. Ďalej bola predložená požiadavka na zastúpenie masových organizácií v Národnom fronte.

Všetky tieto požiadavky mali plný súhlas KSS a podporu ostatných zložiek, najmä ROH, ktorého členovia neskôr na svojom sjazde v októbri 1947 vyslovili nedôveru Sboru povereníkov pre reakčnú činnosť povereníkov Demokratickej strany.

Uznesením vlády bolo v septembri a októbri 1947 povolaných do zbrane v dvoch etapách vyše 3000 slovenských partizánov, hoci sa ich do boja proti banderovcom prihlásilo skoro trojnásobne viac, a preto bol zvláštnou komisiou sväzu urobený výber len tých najskúsenejších.

S. Gottwald v liste zo dňa 28. 8. 1947, v ktorom nám toto rozhodnutie oznamoval, mimo iné písal: "Vláda jednala včera o nabídce partyzánu účastnit se aktivně boje proti banderovským tlupám a usnesla se v zásadě nabídku přijmout." V závere listu vyslovil slová uznania: "Posílaje V ám toto sdélení, děkuji Vám ještě jednou za příkladný projev Vašeho občanského uvědomění, kterým znovu potvrzujete svou lásku k vlasti a jejímu lidu, mužně projevenou v boji proti okupantum, a vyslovuji přesvědčení, že v zájmu Republiky zustanete i v budoucnu věrni své tradici a odkazu padlých druhu." Z mobilizovaných partizánov boli vytvorené špeciálne jednotky a ihneď nasadené v tých oblastiach, kde sa objavili banderovské bandy. Začalo sa veľké prečisťovanie jednotlivých horských oblastí Slovenska. V niekoľkých zrážkach s banderovcami boli zabití a ranení niekoľkí partizáni. Banderovské bandy boli čoskoro úplne zlikvidované.

Súčasne v tom období sa robila rozsiahla očisťovacia previerka jednotlivých úradov zvláštnou komisiou vytvorenou pri Sbore povereníkov v zmysle požiadaviek partizánskej konferencie. Na základe materiálov predložených Sväzom partizánov bola odhalená rozsiahla nepriateľská protištátna činnosť v samom generálnom sekretariáte DS. Tak isto sa zistilo, že na rôznych zodpovedných miestach sedeli protištátne ľudácke elementy.
Takto, krok za krokom, obozretnosťou strany a okolo nej združených všetkých pokrokových síl, znemožňovala sa reakčná politika DS, smerujúca k sabotovaniu uplatňovania Košického vládneho programu na Slovensku. Napriek víťazstvu DS vo voľbách roku 1946, ktoré dosiahla za pomoci cirkvi, nátlaku a zastrašovania veriacich a zúrivej protikomunistickej kampane, nepodarilo sa jej zvrátiť vývoj udalostí u nás. Ľud v konkrétnej každodennej politike uskutočňovania Košického vládneho programu a odkazu Slovenského národného povstania podporoval úsilie komunistickej. strany a na druhej strane súčasne poznával falošnú a reakčnú politiku "demokratov". Preto už v priebehu roku 1947 mnohí zvedení občania - členovia DS - keď videli, aké zámery majú niektorí vedúci činitelia Demokratickej strany, vystupovali z tejto reakčnej strany alebo sa veľmi jasne diferencovali, kritizovali ju a bojovali proti jej vedeniu.

*
Keď sa Demokratickej strane nepodarilo zvrátiť vývoj v duchu Košického vládneho programu na Slovensku, začala sa viac spoliehať na spoločný a jednotný útok spolu s českou reakciou a všetkými reakčnými predstaviteľmi, a pripravovala priamo sprisahanie vo vláde. Reakcia chystala kontrarevolučný úder v celoštátnom meradle. Išlo jej predovšetkým o povalenie vlády s Gottwaldom na čele. Sledovali sme to veľmi pozorne aj v Bratislave. V Národnom fronte, do ktorého od jesene 1947 pozývali aj zástupcov masových organizácií, ROH, Sväzu partizánov, viedli sa dlho do noci spory a zvady s vedúcimi predstaviteľmi DS o otázkach boja proti fašistickým elementom, o znárodňovaní a pozemkovej reforme. Stále viac sa odvolávali na Prahu proti ktorej doteraz mali len výhrady. Až vo februári 1948 sme pochopili, na koho sa tam spoliehali..

Vo februárových dňoch 1948 zvolala KSS veľkú manifestáciu do Reduty, kde prehovoril s. Široký a na ktorej pokrokové občianstvo Bratislavy odsúdilo reakčnú politiku buržoázie a jej snahu povaliť vládu.

Po celom Slovensku sa ako veľká lavína organizovali ozbrojené pohotovostné jednotky robotníkov a partizánov a zakladali sa akčné výbory NF za účasti všetkých masových organizácií aj poctivých členov DS. Z poverenia strany sme pri ústredí Sväzu partizánov zriadili štáb ozbrojených partizánskych jednotiek. V pohotovosti bolo a väčšinou dôkladne vyzbrojených vyše 5000 bývalých partizánov. Z toho len do Bratislavy bolo stiahnutých vyše l000 ozbrojených partizánov a spolu s príslušníkmi SNB stáli v pohotovosti. Ich spev pri pochodoch mestom bol postrachom reakcie. Hliadky partizánov a ľudových milícií obsadili aj Ústredný sekretariát DS, kde sa niektorí funkcionári narýchlo zbavovali kompromitujúceho materiálu.

Početné ozbrojené skupiny stáli v pohotovosti v Brezne, vo Zvolene, Prievidzi, Bánovciach, Ružomberku, Trenčíne, v Košiciach a iných okresoch. Hliadkovali na uliciach, držali spolu s milíciou stráž na železničných staniciach, poštách a v závodoch. Denne podávali ďalekopisné a telefonické zprávy o situácii do štábu ozbrojených partizánskych jednotiek. V niektorých mestách, v Trenčíne, Bánovciach a inde obsadili aj sekretariáty DS, kde pri prehliadke našli zoznamy "nebezpečných" komunistov a partizánov, ktorí mali byť v príhodnej chvíli likvidovaní. Tak sa DS chystala vyrovnať sa so svojimi protivníkmi.

Februárových udalostí sa aktívne zúčastnila aj početná skupina mládeže, najmä vysokoškolákov, bývalých protifašistických bojovníkov, ktorí v Bratislave pomáhali udržiať poriadok a bezpečnosť na dôležitých objektoch, alebo spolu s ľudovou milíciou tieto objekty strážili.

Slovenská reakcia sa neopovážila otvorene vystúpiť. Jej sieť na Slovensku bola už pred februárom 1948 silne pretrhaná. V ľude nemala oporu. Spoliehala sa na pomoc a spoločné vystúpenie reakcie v Čechách, kde jej to však prekazila KSČ a jednotné vystúpenie robotníckej triedy.

Členovia KSS spolu s ostatnými pokrokovými zložkami na Slovensku stáli všade bdeli a ostražití. Spontánne sa zakladali akčné výbory NF, ktoré ihneď pristúpili k očiste verejného života od tých, ktorí sa prejavili ako nepriatelia ľudu.

Celý priebeh februárových udalostí na Slovensku riadilo predsedníctvo strany na čele so s. Širokým, ktorý v tých dňoch bol sústavne v Bratislave. Súčasne bola pri Ústrednom výbore KSS a z jeho poverenia organizovaná päťčlenná komisia pre vojensko-bezpečnostné opatrenia v tomto boji proti reakcii. V komisii sme niekoľkokrát denne hodnotili situáciu a robili bezpečnostné opatrenia. Všetky zprávy zo slovenských miest a dedín dokazovali, že reakčné elementy sa nikde nezmohli na zjavný odpor. Jednotné vystúpenie pokrokových síl pod vedením strany im všade nahnalo strach.

Buržoázia prehrala svoj zápas, a to definitívne.
Februárové víťazstvo a všetky udalosti, ktoré mu predchádzali, sú živým a veľkým svedectvom správnosti politiky strany v uplatňovaní marxizmu-leninizmu a jeho revolučnej dialektiky pri uskutočňovaní národnej a demokratickej revolúcie. Pod jej vedením robotnícka trieda znemožnila plány reakčnej buržoázie, ktorá po roku 1945 postupne a veľmi rafinovane pripravovala nastolenie svojej buržoáznej diktatúry. Strana dosiahla toto víťazstvo svojou desiatky rokov trvajúcou obetavou prácou pre ľud a získala plnú dôveru pracujúceho ľudu ako najvernejšia strážkyňa jeho záujmov. Ľud súčasne bojom proti buržoázii spontánne prijal heslo budovania socializmu, na čele ktorého stála komunistická strana.

S. Falťan, okolo r. 1958.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.

<< Návrat späť na vrch tejto strany << << Návrat na hlavnú stránku

Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: