Teodor Svinjakov to domov nestihol.
11. novembra 2018 si pripomenieme 100. výročie ukončenia 1. svetovej vojny nazývanej aj Veľká vojna. Vypukla dňa 28.7.1914 a bol to najkrvavejší konflikt, aký dovtedy svet poznal. Celkove bolo do vojny zangažovaných viac ako 34 štátov, zahynulo desať miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov. Keď vojna skončila, nebolo snáď rodiny, ktorá by neprišla o otca, syna či brata. Svoje životy stratilo 69.700 Slovákov, resp. zomrelo v dôsledku zranení, či zahynulo v zajatí, alebo ostalo trvalo nezvestných.
Proti sebe zhruba bojovali: Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Osmanská ríša (Turecko) a Bulharsko proti: Srbsku, Rusku, Francúzsku, Británii, Taliansku a Japonsku. Boje prebiehali na troch hlavných frontoch: Západný (v oblasti Francúzska), Východný (v Karpatoch medzi Poľskom a Slovenskom, nazývaný aj Halíčsky, Ruský či Severný) a Balkánsky (Srbský, Taliansky – južný front).
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie v Rakúsko-Uhorsku dňa 31.7.1914 povolali najprv do vojny ročníky 1880-1893. Chlapci a chlapi boli po krátkom výcviku poslaní priamo na front. Trenčiansku posádku tvoril 71. IR (peší pluk spoločnej armády) a 15. HIR (uhorský zemebranecký peší pluk- honvédi). Na počiatku vojny boli oba pluky nasadené na halíčskom úseku Východného frontu. Aj moji pra-dedkovia bojovali v 1.svetovej vojne. Jeden z nich zomrel v roku 1915 v Poľsku, druhý strávil sedem rokov v ruskom zajatí, no vojnu prežil.
Po odchode vojakov na front zriadili v Trenčíne v uvoľnených Fridrichových kasárňach poľnú záložnú vojenskú nemocnicu Reserve Truppenspital (na fotke). Honvédska nemocnica sa nachádzala v drevennom baráku pri Župnej nemocnici. Prvé transporty ranených sem prichádzali už koncom augusta 1914. V našom meste sa síce nebojovalo, no cesty medzi železnicou a nemocnicami boli plné ranených a chorých vojakov, ktorých pravidelne prevážali do vojenských nemocníc. Ranených umiestňovali aj v Župnej nemocnici, v telocvični Vyššej dievčenskej školy, pomocných barákových lazaretov pri Fridrichových kasárňach. Na vojenský lazaret premenili aj časť súkenky Tiberghien (Merina). Ranených pribúdalo, priestory nestačili a tak na jeseň 1914 postavili dva ďalšie baráky, kuchyne, strážnice, dezinfekčné zariadenie...
Vojakov pochovaváli prvý rok na Mestskom cintoríne v Trenčíne (celkove 464), potom na Židovskom cintoríne (17 vojakov) a keď obyvatelia mesta protestovali zo strachu pred možnými infekciami, v júni 1915 otvorili Cintorín Hrdinov v Zábraní (Kubrá), kde je pochovaných 771 vojakov. Teda na území Trenčína je pochovaných najmenej 1.250 vojakov rôznych národností.
Vďaka Klubu generálov SR a osobitne vedúcemu regionálnej skupiny KG SR Sever generálporučíkovi v. v. Ing. Pavlovi Honzekovi bol Cintorín Hrdinov v Zábraní krásne obnovený (na druhej fotke), každý vojak má na hrobe svoje meno, dátum smrti a príslušnosť k jednotke. Cintorín je tak pripravený na dôstojnú oslavu 100. výročia ukončenia 1. svetovej vojny.
Horšie je to s vojenskou časťou Mestského cintorína (na tretej fotke). Je mi vždy smutno keď vidím koľko buriny rastie okolo ich hrobov a ako málo pozornosti sa im venuje. Sú tu pochovaní vojnoví hrdinovia! Títo mladí muži, často otcovia rodín z rôznych kútov zeme boli nútení opustiť svoje rodiny, boli násilne nahnaní do nezmyselnej a krvavej vojny. Zaslúžia si dôstojné miesto odpočinku! Na hroboch chýbajú ich mená a pritom sú k dispozícii mená a údaje takmer všetkých 464 tu pochovaných!? Odpočívajú tu Slováci, Česi, Nemci, Rusi, Poliaci, Rumuni, Maďari, Taliani, Rakúšania... Spomeniem aspoň niekoľko Slovákov, ktorí tu boli pochovaní: Andrej Fárik (1876 – 18.2.1915) zo Zlatoviec, Jakub Cyprián (1880 – 9.2.1915) z Dubnice nad Váhom, Michal Sluchták (1874 – 28.3.1917) z Nemšovej, František Kuric (1887 – 5.3.1915) z Valaskej Belej, Juraj Ďurec (1883 – 26.4.1915) zo Súľova, 18-ročný Ján Fulier (1897 – 6.11.1915) z Novej Bystrice... Medzi 463 vojakmi tu bola v januári 1915 pochovaná aj jedna jediná žena- ošetrovateľka Agnesa Wimmer.
Od polovice júna 1915 sa tu pochovávalo iba zriedkavo, no od novembra 1918 až do decembra 1919 tu znova pochovávali vojakov. Posledný tu pochovaný bol Ondrej Ďuriš (1896 – 21.12.1919) z Klenovca. Z toho vidno, že vojenská nemocnica v Trenčíne fungovala ešte dlho po skončení vojny (11.11.1918), ležalo tu množstvo ranených a chorých, ktorí neboli schopní sa dostať domov a mnohí tu zomreli i keď sa už dávno nebojovalo.
Niekoľko rokov po vojne sa domov vracali zajatci z rôznych zajateckých táborov. Môj pradedko Michal Červeňan (1877 – 1967) zo Soblahova sa vrátil domov z ruského zajatia Piestšanka na Sibíri až v roku 1922. Jeho deti nespoznali čudného uja, ktorý prišiel do ich domu a naopak on nespoznal svojich šesť detí, ktoré medzitým riadne vyrástli.
Ruský zajatec Teodor Svinjakov sa v máji 1919 vracal domov z nemeckého zajatia z Puchheimu. Zrejme bol chorý a fyzicky nevládal, tak ho poslali domov. Asi cestoval vlakom cez Rakúsko a Slovensko s plánom pokračovať domov do Ruska. V Košiciach ho pravdepodobne vo veľmi zlom zdravotnom stave nasmerovali do vojenskej nemocnice v Trenčíne, no do Trenčína pricestoval už mŕtvy. (Na fotkách sú ruskí zajatci v Nemecku v roku 1915.)
Z jeho úmrtneho listu sa dá vyčítať množstvo údajov. 33-ročný Teodor bol pešiak 12. roty, 4. čaty ruského vendenského pluku č. 178. Narodil sa v roku 1886, bol pravoslávneho náboženstva. Jeho občianske povolanie bolo drevorubač na rieke Volge, bol ženatý. Jeho bydlisko a rodisko bolo: Otarka, okres Krasnogorsk, gubernia Kazaň, Rusko (dnes Tatarstan). Zomrel 6. mája 1919 za jazdy na trati Košice - Trenčín a bol privezený mŕtvy do čs. záložnej nemocnice v Trenčíne. Bol pochovaný 8. mája 1919 na Mestskom cintoríne v Trenčíne- vojenská časť, hrob číslo 13, rada I., skupina: čs. Príčinou smrti bol: Zápal pľúc v štádiu hepatizácie v dolnom pravom aj ľavom laloku až po bázu pľúc; Parenchymatozna degenerácia srdca dilatovaného podľa pitevného nálezu zo dňa 8. mája 1919. Prehliadku mŕtveho urobil nadporučík Dr. Ján Kuňhal. Pochovával ho kňaz Dr. Ján Ševčík, polný kurát. Na základe zápisniku, legitimácie, výpovedí svedkov a pitevného nálezu bol zapísaný do matriky. Podľa legitimácie z 20.2.1919 prináležal do zajateckého tábora Puchheim, 8. zajatecká stotina. V časti Poznámka je uvedená adresa príbuznych: Grigorij Andrejevič Svinjakov (asi otec), dedina: Otarka, okres: Krasnogorsk, gubernia: Kazaň, Rusko. V Trenčíne, dňa 20.6.1921 podpísal jeho úmrtný list polný kurát Róbert Prada.
Počas 1. svetovej vojny existovalo v Nemecku 95 skupinových a 80 dôstojníckych zajateckých táborov v ktorých bolo ca 2,5 milóna zajatcov. Puchheim, kde pobýval Teodor Svinjakov bol druhý najvačší tábor v Bavorsku, po skončeníi vojny- v novembri 1918 mal 24.764 zajatcov, z toho 14.072 Rusov. V roku 1918 boli ruskí zajatci z Puchheimu použití v odpadovom hospodárstve v Mníchove. Tábor bol v roku 1920 rozpustený. V meste sa nachádza tzv. Ruský cintorín, kde je pochovaných 321 ruských zajatcov, mesto sa oň vzorne stará.
Teodor sníva svoj večný sen v Trenčíne, v meste, ktoré nepoznal a s ktorým nemal nič spoločné. Domov k svoje manželke a deťom to žiaľ nestihol. Je pochovaný vo vrchnej časti cintorína, na hrobe má fialkové kvety (posledná fotografia). Spolu s ostatými tu odpočíva už takmer 100 rokov. Snáď sa niekedy títo vojnoví hrdinovia dočkajú dôstojnejšieho miesta odpočinku s menami na svojich hroboch. Cintorín Hrdinov im môže byť vzorom!
Mgr. Zuzana Peer, august 2018
Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
<< Návrat späť na vrch tejto strany
<< << Návrat na hlavnú stránku
Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: