Z DEJÍN TRENČIANSKEHO MESTSKÉHO PARKU

Pozemok, na ktorom založili park, patril pôvodne Illésházyovcom a len okolo roku 1782 prešiel do vlastníctva mesta Trenčína. Ešte vtedy tu tiekol Váh pod hradnou skalou. Váh so svojimi bočnými ramenami rozdeľoval celé územie na mnohé sihote, zvlášť keď boli povodne.

Trenčiansky farár - opát Ľudovít Bonaventúra Stárek, historik, bol pôvodcom myšlienky, aby lúky ohrozené korytom Váhu, občas zaplavované, boli využité na založenie parku. Na to bol potrebný rozhodujúci vplyv župných úradníkov. Porozumenie mali hlavný župan Ladislav Vietoris, prvý podžupan Július Nozdrovický a druhý podžupan Imrich Baltazár Burian, ktorí sa stali zakladateľmi parku v rokoch 1860-1865. Toto potvrdzuje olejomaľba od P. G. Bergera z roku 1865 uložená v Trenčianskom múzeu ako prvý dokument. Na obraze sú vyobrazení uvedení predstavitelia župy. 

Park sa od začiatku využíval na rôzne oslavy a zhromaždenia. Tak počiatkom júna 1867 sa v parku zhromaždila vojenská jednotka na koňoch so zástavami. Boli to mládenci zo zemianskych rodov, ktorých župa delegovala na korunováciu Františka I. s manželkou do Budína. 

O rôznych prírodných pohromách a nepriaznivých okolnostiach v parku sa môžeme dočítať v kronike pod názvom "Pro memoria" od trenčianskeho farára opáta Ignáca Pollenbergera. Opisuje živelné pohromy v rokoch 1856-1873, ktoré zasiahli územie parku. 23. novembra 1861 bol v Trenčíne veľký víchor, ktorý vyvrátil mnoho vŕb aj s koreňmi na "insule". Ignác Pollenberger opísal povodne aj so škodami na území parku: 1. marca 1870 a 18. augusta 1872. Toto územie bolo zaplavené aj v roku 1784 a 1813, ako sa o tom zmieňuje týždenník Vágvőlgyi Lap.

Devastáciu parku spôsobili aj ustupujuce a porazené vojská armády generála L. Benedeka z rakúsko-pruskej vojny. Bolo to 20. júla 1866, keď hľadali útulok na Sihoti. Tu pod košatými stromami táborili. V rokoch 1878 a 1905 pred okupáciou Bosny a Hercegoviny vojaci miestneho pešieho pluku, predtým čo ich odviezli na južný front, táborili pod holým nebom v mestskom parku. 

Slávnostné otvorenie parku bolo 13. mája 1880 za veľkej účasti (asi 300 ľudí) trenčianskej honorácie, členov vtedajšej župnej kongregácie, dôstojníkov a vojakov miestneho pešieho pluku. S veľkým úspechom účinkovalo tu kvarteto gymnaziálneho študentského spevokolu. 

10. júla 1880 konala sa parková slávnosť. Tu bola otvorená aj strelnica a v dňoch 2. - 6. septembra 1880 sa konali v parku strelecké preteky, V osemdesiatych rokoch 19. storočia vtedajší prezident kráľovskej sedrie, neskorší hlavný župan Eugen Maršovský venoval do parku viac lavičiek. Do parku pribudla kvetinová výzdoba pričinením hlavného záhradníka z Trenčianskych Teplíc a ďalších priaznivcov mestského parku. Bola postavená aj socha Venuše uprostred parku. V rámci úpravy parku boli vytvorené kvetinové kruhy. Najprv ich bolo päť a po roku 1894 pribudli ešte tri. Niektore mali v strede sošky, pri iných boli lavičky, alebo boli vysadené jedle. 

Mestský park obtekal Kubranský potok. Cez Kubranský potok viedli do parku štyri drevené mosty. Najväčší a najdlhší (6 m, široký 5 m) s vyhradenými chodníkmi pre peších bol na západnej strane parku. Viedol od centra mesta smerom na Hornú Sihoť. Medzi potokom a parkom viedla cesta na starú železničnú stanicu. Pri tomto moste sa v tých časoch právala bielizeň. Dva drevené mostíky boli najužnej strane pod hradnou skalou (6 m dlhé a 2 m široké). Jeden z nich viedol z parku od veľkého kvetinového kruhu do brány bývalej likérovej továrne Slovlik a druhý most do močariska pod hradom. Štvrtý most na východnej strane parku (4 m dlhý a 2 m široký) bol za budovou parkového kiosku smerom na bývalú Schlesingerovu lúku. Kubranský potok ďalej tiekol pri hrádzi železničnej trate smerom na Bánovce a na konci dnešnej Hasičskej ulice južne od železničného mosta sa vlieval do Váhu. 

Od roku 1883 pozorujeme prudký rozvoj parku. V tej dobe tvoril už uzavretý celok, pretože cestujúci k železničnej stanici používali vozovku mimo parku. Postupne sa budovali chodníčky, ktoré údajne pomáhali budovať vojaci miestnej posádky. V tom čase sa začala venovať pozornosť aj pestovaniu trávnikov, vysádzaniu stromov a kríkov najrozličnejších druhov. Polievanie parku bolo zabezpečené zo štyroch studní. 

Roku 1886 člen výboru Prírodovedného spolku župy Trenčianskej Ľudovít Gruner navrhol, aby do parku nasadené jednotlivé druhy stromov, kríkov a rastlín boli označené tabuľkami s latinským a maďarským názvom. Pri tejto práci mu odborne pomáhali prírodovedci MUDr. Karol Brančík, profesori gymnázia Dr. Benedikt Telbisz a Artur Petrogalli. Takto vzbudili záujem o park. Ich namáhavú prácu však za jeden rok zničili niektorí nedisciplinovaní návštevníci. Nezachoval sa ani zoznam, ktoré rastliny boli pôvodné a ktoré sa umele vysádzali v začiatkoch mestského parku. 

V tom istom roku (1886) v dohode s mestom na východnej strane parku postavil miestny občan Samuel Stern na vlastný náklad murovaný prízemný hostinec a kiosk s priľahlou menšou drevenou verandou. Otvorenie tohto hostinca bolo 15. júla 1886 spojené s koncertom vojenskej hudby. Spomenutá veranda sa neskôr asi v rokoch 1905-1908 rozšírila na širšiu a mala kapacitu asi pre 300 hostí. 

V zimných mesiacoch zamrznutý Kubranský potok medzi mostami na severe parku slúžil na korčuľovanie. Študentské klzisko nazývané Siberia bolo za Váhom, ďaleko od mesta. Roku 1886 bol k parku pričlenený pozemok, na ktorom stálo do roku 1870 skladište na drevo. Plocha asi 100x200 m bola od roku 1892 upravená a využívala sa na korčuľovanie. Bol postavený aj menší drevený pavilónik na prezliekanie, ktorý bol aj vykurovaný a vyberalo sa vstupné. Od roku 1912 pozemok určený pre klzisko bol v letných mesiacoch používaný ako tenisové ihrisko, zo začiatku zvlášť pre dôstojníkov miestnej posádky, neskôr aj pre ostatných obyvateľov mesta. Pozemok, na ktorom bolo klzisko, neskôr tenisové ihrisko, bol v roku 1929 odňatý parku a na ňom postavilo mesto budovu finančných úradov. 

Trenčiansky mestský park mal svoju tradíciu aj v pravidelných koncertoch už od roku 1888 až do vypukunutia prvej svetovej vojny. Koncertovala tu vojenská hudba v hlavnom veľkom kvetinovom kruhu parku, kde bolo viac starších stromov. Zvlášť vynikol 105 rokov starý jaseň (34 m vysoký). Nazvali ho "notovým stromom", pretože na jeho dolnom kmeni, ktorý mal objem 455 cm, visieval na sklenenej tabuli program koncertu. 11. októbra 1888 konal sa tu prvý koncert vojenskej hudby pešieho pluku. Odznela vlastná skladba jej kapelníka Karola Gašpara Richtera "Galop-Eröffnungsfahrt". 10. júla 1888 sa konali v parku tanečné preteky. 

V lete roku 1894 postihla mestský park veľká katastrofa. Váh na severovýchodnej strane Hornej Sihote pretrhol hrádze a vyhľadal si jedno z hlavných korýt Kubranského potoka, vedľa ktorého sa nachádzal aj park. Voda zaplavila park miestami až vyše 3 m a nízke rastliny úplne zničila. Keď voda klesla, bolo treba park úplne zrekonštruovať. Voda odplavila aj menšie mosty v parku a tak znemožnila prechod cez park. V parku sa bolo možné pohybovať len na člnoch ako aj v susednej ulici, dnešnej Stefánikovej.

Od roku 1903 sa poriadali v parku aj zábavy. Každý štvrtok popoludní boli koncerty vojenskej hudby. Po večeroch zase vyhrávala v kiosku cigánska hudba. 17. júla 1904 bola v parku veľká parková slávnosť, ktorej výťažok bol venovaný na dobročinné ciele. Prebiehala podľa zvyklostí z dôb feudalizmu a zúčastnilo sa na nej viac členov kráľovského dvora pri zachovaní tzv. španielskej etiky. Prítomní boli usporiadatelia z kruhov vedenia mesta, dôstojníci oboch miestnych plukov a mnohí ďalší hostia. V parku postavili provizórne asi 30 drevených stánkov a vytvorili hlavnú cestu od začiatku parku až po železničnú stanicu. Agitácia pre slávnosť bola taká veľká, že okrem mimoriadnych vlakov bol pre túto slávnosť vydaný zvláštny časopis v maďarskom a nemeckom jazyku pod názvom "Adakozzunk" (Darujme). Koryto Kubranského potoka bolo vyčistené, pretože sa na ňom konala tzv. "Benátska noc" so všetkými jej charakteristikami. Benátsku noc predviedli za gondolierov preoblečení vojaci z miestnej posádky, pričom "Grandkanál" predstavoval Kubranský potok. Slávnostný ráz sa mohol prirovnať slávnostiam usporiadaným za oligarchov a feudálov na Trenčianskom hrade. Zábavu prerušil poplach, že horí hrad. Od ohňostroja sa chytili vyschnuté stromy a kríky a potom aj niektoré domy v blízkosti hradu. Oheň však rýchlo zlikvidovali hasiči a vojaci. 

V roku 1902 pristavili ku kaviarni a reštaurácii modernú drevenú verandu. V dôsledku veľkých škôd, ktoré spôsobila povodeň na Váhu 11. a 12. júla 1903, mestská rada dôrazne žiadala riaditeľstvo železníc, aby koryto Kubranského potoka bolo preložené na iné vhodnejšie miesto. Pri tejto povodni voda z Váhu pretiekla cez Kubranský potok a zaliala park, kde dosiahla výšku 3,6 m. Vodný prúd vytrhal kríky aj s koreňmi, odplavil dolný most, vedúci na dnešnú Štefánikovu ulicu a značne poškodil parkový hostinec. 

Za veľkým kvetinovým kruhom uprostred parku so sochou Venuše stála filagória. Neďaleko filagórie stál vysoký strom, pagaštan konský, ktorý dostal meno "strom štrajkového ultimáta". Tento názov súvisel so štrajkom študentov trenčianskeho gymnázia v roku 1903. Mal 138-150 rokov, bol 23 m vysoký a vo výške 120 cm od zeme mal objem 323 cm. 

20. mája 1906 so súhlasom mestskej správy a z iniciatívy župného lekára MUDr. Karola Brančíka sa odovzdala verejnosti v parku zriadená botanická záhrada. Mala podobu nepravidelného kosoštvorca a zaberala asi 150 m2. Stredom botanickej záhrady viedlo umelo vytvorené pohorie, ktoré takto vytváralo severné a južné svahy pre rastliny s rôznymi nárokmi. Celá plocha botanickej záhrady bola rozdelená na 23 malých parceliek. Na takto umelo členenom teréne zasadil Dr. Brančík okolo 300 druhov rastlín, ktoré boli označené tabuľkami s menami. Nedá sa zistiť žiadna zákonitosť ani osobitný zámer pri výbere druhov na jednotlivé parcely. Botanická záhrada sa spočiatku tešila nevšednému záujmu občanov mesta ako aj turistov. Pre nedostatočný dozor dochádzalo k jej ničeniu, po roku 1910 zanikala a dnes už po nej niet ani stopy. 

Keď v rokoch 1906-1907 bol Kubranský potok na náklady Uhorskej štátnej železnice premiestnený z parku na Hornú Sihoť, staré koryto zasypávali smeťami a škvárou. Miestami zostali v bývalom koryte močariská, ktoré zapáchali a veľmi kazili svieži parkový vzduch. Začalo sa rozmýšľať o rozšírení parku a tak získať ďalší priestor. Súčasne vznikli plány, že sa nad zasypaným korytom Kubranského potoka postavia budovy, ako aj kultúrny dom s divadlom. Plány sa neuskutočnili, čo pomohlo rozvoju parku. Pod tlakom verejnosti sa začalo systematickejšie so zasypávaním potoka a úpravou terénu. Takto sa získal priestor asi 1 ha. Pozdĺž zasypaného Kubranského potoka vedľa dnešnej Štefánikovej ulice vysadili v parku alej. Vedľa cesty k železnici bol pridaný ďalší priestor a pri bývalom veľkom moste do parku sa získal priestor, na ktorom bola umiestnená roku 1935 busta slovenského bibliografa Ľudovíta Riznera, neskôr socha generála Milana Rastislava Štefánika. Sochu Ľ. Riznera vtedy premiestnili do vnútornej časti parku na miesto, kde voľakedy bolo tenisové ihrisko. 

Mestská rada v Trenčíne podľa správy mešťanostu za rok 1907 nariadila, aby od 1. mája 1907 bol park elektricky osvetlený. Dovtedy slúžili na osvetlenie petrolejové lampy na drevených stojanoch vedľa hlavných chodníkov. Po zavedení elektrického osvetlenia viseli žiarovky na drevených stojanoch a až neskôr tu boli oblúkové lampy. Od začiatku bola stanovená doba 5 hodín a 50 minút na celovečernú a nočnú dobu osvetlenia aj v letnom období. Pri zvláštnych príležitostiach doba osvetlenia parku bola predlžená. Okolo veľkého parkového kvetinového kruhu ako aj na verande parkového kiosku bolo osvetlenie bohatšie ako v ostatných častiach parku. Väčšia a silnejšia elektrická lampa bola na mieste terajšej budovy Okresnej knižnice a Školy umenia na ceste k železničnej stanici. 

Do mestského parku bol zavedený vodovod roku 1912. Používal sa na zavlažovanie trávnatých plôch a polievanie kvetinových záhonov. V apríli 1912 usporiadal v parku Trenčiansky okrášľovací spolok koncert hudby miestnej posádky v prospech mestského parku. Väčšinu svojich vlastných skladieb dirigoval Dr. Karol Brančík. Boli to skladby s tematikou trenčianskeho parku. Okrášľovací spolok (založený v rokoch 1911-1912) venoval v roku 1916 mestskému parku mnoho okrasných kríkov. 

V auguste 1917 v dôsledku veľkých horúčav chodníky v parku veľmi popraskali a na mnohých miestach v parku aj na trávnikoch sa vytvorili veľké trhliny. Početné exempláre gaštanov a iných stromov v dôsledku trvalého suchého počasia museli byť vypílené. 

V rokoch 1919-1923 sa podarilo Kubranský potok preložiť z parku za železničný násyp a staré koryto zasypať. Na programe zasadnutia vedenia mesta sa uvažovalo, či by nebolo praktickejšie namiesto mnohých kľukatých ciest v parku vybudovať rovnú širokú cestu vedúcu k starej železničnej stanici, tzv. magistrálu. Niektorí odborníci, hlavne prírodovedci namietali, že park potom stratí svoj pôvodný anglický štýl. Po polemike, ktorá prebiehala aj v miestnom týždenníku Trenčan, bola asfaltová cesta vybudovaná. Tak sa skrátila vzdialenosť medzi stredom mesta a železničnou stanicou, avšak park utrpel na vzhľade. Priestor pred starou železničnou stanicou bol upravený kruhom kvetov s okolitými chodníkmi a lavičkami. V čase 2. svetovej vojny tu boli vykopané úkryty. Novopostavená železničná budova bola odovzdaná v máji 1944. Širokú rovnú cestu cez park nazývanú magistrála predĺžili potom o tzv. "krivú cestu" až k novovybudovanej železničnej stanici. 

V rokoch 1918-1938 predstavenstvo mesta, ktoré sa staralo o park, navrhlo namiesto zaniknutej botanickej záhrady v parku zriadiť ornitologickú záhradu na mieste, kde stál tretí drevený most, smerom na terajšiu Štefánikovu ulicu. Návrh vyšiel pravdepodobne od známeho entomológa, vtedajšieho mešťanostu Jozefa Lacu. Na stromy zavesili rôzne klietky a vtákov odkúpili alebo zapožičali od občanov. Ich spev mal nahrádzať koncerty hudby miestnej posádky. Boli tu pávy, bažanty, drozdy, papagáje, sovy, kukučky a iné druhy. Na starosti ich mal odborník, ktorého určil záhradník parku. Občas ich pustil z klietok, aby preletovali parkom. Toto bolo príčinou zániku vtáčej zoologickej záhrady, lebo občania niektorých vtákov pochytali. 

Bývalá veľká drevená veranda posledného parkového kiosku bola v 20. a 30. rokoch 20. storočia v zimnom období sídlom Robotníckej telocvičnej jednoty. Boli tu tréningy niektorých športov ako aj politické prednášky. Tu sa organizovali aj niektoré štrajky, napr. z gumárne Reithoffer. V tridsiatych rokoch sa tu stretávali aj členovia Sväzu priateľov Sovietskeho zväzu, kde viackrát rečnil aj politik dr. Vladimír Clementis. V posledných rokoch 19. storočia sa tu poriadali často rôzne mestské majálesy. 

Roku 1944 sa v parku hromadne zastavili aj mnohí utečenci, hlavne z východného Slovenska. Niektorých z nich Trenčania aj ubytovali. V decembri 1944 a v januári 1945 sa v parku stravovali nemecké vojská. V priestore pod bývalou starou železničnou stanicou mali rozostavené vojenské poľné kuchyne. V hudobnom pavilóne parku bola začiatkom roku 1945 zriadená pobočka nemeckej vojenskej inštitúcie Front-Leitstelle, ktorá sídlila v bývalom Župnom dome. Napriek tuhej zime tu táborilo dva týždne mnoho nemeckých vojakov. Park bol strážený. V tom čase bolo aj mnoho stromov povytínaných pre potreby nemeckého vojska. 

Parkový hostinec s veľkou drevenou verandou pod zámienkou konkurencie reštaurácie na novej železničnej stanici bol rozhodnutím stavebného orgánu vtedajšieho predstavenstva mesta, ako aj pre nemodernosť, zbúraný roku 1949. Celú túto plochu zatrávnili. Vzhľadom na hudobnú tradíciu parku bol postavený okrúhly hudobný pavilón s elektrickým osvetlením. Starostlivosťou mesta bolo v parku roku 1951 zriadené aj detské ihrisko. Neskôr bolo ohradené drôteným plotom. 

S ďalším vývojom parku súviselo aj dokončenie 38 m dlhého železničného podjazdu roku 1940 neďaleko parku. Vtedy železničná správa prepustila mestu značnú časť svojho bývalého pozemku na rozšírenie parku. Takto sa rozšírila v rokoch 1952-1956 historická časť parku o veľký slnečný priestor. Bol nazvaný "Nový park". Táto časť parku bola vybudovaná na finančné náklady mesta, ale aj brigádnicky. Je tu cesta nazvaná ako "druhá asfaltová magistrála" s početnými lavičkami, ktorá končí na ceste k novej železničnej stanici. 

Ak si všímame chronologický vývoj trenčianskeho parku, vidíme, že mal viaceré fázy prekvitania, ktoré úzko súviseli s úsilím členov magistrátu alebo aj jednotlivcov. Toto úsilie sa odrazilo v kultúrnom a spoločenskom vyžití obyvateľov mesta, ktoré v parku našlo nielen možnosť rekreácie, ale aj hudobné či iné spoločenské zážitky. Treba len želať Trenčanom, aby sa aj v súčasnosti postarali o renováciu parku a zveľadili celý jeho komplex. 

Autor: RNDr. Ivan HRABOVEC, CSc.


Ďakujeme autorovi za láskavé nezištné poskytnutie jeho dávnejšieho diela pre zverejnenie na tejto internetovej stránke "Trenčan" v januári 2019.