História vodovodu a kanalizácie v Trenčíne

Obsah - články:

Počiatky vodovodu a kanalizácie v Trenčíne

Začiatky budovania moderného vodovodu v meste Trenčín sú spojené s menami inžinierov Dillnbergera a Göndöra a samozrejme s menom vtedajšieho starostu Ernesta Učnaja. Tento požiadal koncom devätnásteho storočia Maďarské kráľovské krajinské riaditeľstvo vodohospodárskej výstavby Budapešť o vyslanie odborníkov na výstavbu vodovodu a kanalizácie. V roku 1899 obhliadol okolie mesta inžinier Vojtech Dillnberger, zamestnanec oddelenia verejného zdravia spomínaného riaditeľstva. Dôkazom jeho návštevy okolia Trenčína sú návrhy zachytenia prameňov pre potreby mesta. Či v okolí zotrval viac dní, alebo tu bol niekoľkokrát už pravdepodobne nezistíme. Vieme , že navrhol riešenie vodovodu aj pre obec Omšenie a vieme, že ním preskúmané pramene v okolí Trenčína sa nachádzajú na území tak veľkom, že aj v dnešnej dobe je problematické navštíviť všetky lokality počas jedného dňa, nehovoriac o podrobnejšom preskúmaní výdatností prameňov.

Výsledky svojich prieskumov zhrnul do listu adresovanému mešťanostovi Trenčína. Zistené a ním uvádzané podrobnosti majú zásadný význam pre ďalší postup prác na budovanie vodovodu. Ako optimálny vodný zdroj pre mesto odporučil prameň HUK, nachádzajúci sa v katastrálnom území obce Soblahov.

Koncom roka predložil starosta Učnaj (Ucsnai Ernö) poslancom mestského zastupiteľstva projekt vodovodu vypracovaný inžinierom Göndörom a projekt kanalizácie vypracovaný inžinierom Dillnbergerom. Tieto projekty boli na úrovni dnešnej prípravnej projektovej dokumentácie a ďalšie stupne vypracovávali iní projektanti. S prípravou stavby kanalizácie sa začalo skôr ako s vodovodom. Časť poslancov mestského zastupiteľstva sa sťažovala dokonca až u ministerského predsedu, načo je mestu vodovod, keď na jeho území je okolo dvesto studní, z toho trinásť verejných a potrebnejšia je kanalizácia, pretože splašky a odpad z hnojísk prenikajú až do studní. Nakoniec sa začala stavať kanalizácia s miernym predstihom voči vodovodu v roku 1909.


Dobový výkres budovy čerpacej stanice kanalizácie.
Foto Ing. Ivan Bosý

Inžinier Vojtech ( Béla) Dillnberger sa narodil v roku 1871. Promoval v roku 1896 ako strojný inžinier. Okrem návrhu vodného zdroja vypracoval pre Trenčín úvodný projekt kanalizácie s návrhom čerpacej stanice. Návrh obsahuje technické výpočty a trasovanie vetiev kanalizácie. Kanalizácia bola určená pre splaškové aj dažďové vody, vyústená do Váhu. V prípade väčšieho prietoku vôd vo Váho bolo potrebné odpadové vody prečerpávať.V roku 1906 vypracoval projekt vodovodu pre maďarskú obec Hejcze (Hejce), smutne známu pre slovenských vojakov. Jeho ďalšie osudy sú mi neznáme.

Inžinier Gabriel (Gábor) Göndör sa narodil v roku 1876. Pre Trenčín vypracoval úvodný projekt vodovodu. Navrhol zachytenie vodného zdroja HUK, systém potrubí vo vtedajších uliciach a umiestnenie vodojemu pod hradom. V roku 1904 sa stal hlavným inžinierom mesta Košice, potom riaditeľom vodární. Vypracoval projekt mestského vodovodu pre Košice, zaoberal sa zachytávaním prameňov – napísal o tom odbornú príručku používanú dodnes. V blízkosti Košíc bolo v roku 1909 zachytený prameň nesúci meno „Göndör Gábor forrás“. V Trenčíne sa ukázal v roku 1913, na pozvanie mestského zastupiteľstva, keď sa objavili problémy s nedostatkom vody. Zachovala sa precízne vypracovaná podrobná správa, kde zdokumentoval všetky poruchy na sieti, všetky chyby užívateľov vodovodu – v lete nechávali stále tiecť vodu, aby bola studená, v zime, aby im nezamŕzala v potrubí. Odporučil osadenie vodomerov a navrhol vrty v blízkosti Váhu na území mesta ako ďalší možný vodný zdroj. Na základe jeho návrhu sa potom vybudoval vodný zdroj HORNÁ SIHOŤ. Inžinier Göndör zomrel 58 ročný, pochovaný je v Košiciach. Košičania mu osadili pamätnú tabulu na vodojeme a na prerušovacej komore v Čermeľskom údolí má osadenú pamätnú dosku.

Obidvaja inžinieri sa zaslúžili o rozvoj mesta Trenčín. V roku 1906 vydalo mestské zastupiteľstvo uznesenie kde zdôvodňuje stavbu kanalizácie: :“Obyvateľov mesta pri plánovaní kanalizácie okrem odvedenia odpadových vôd viedol aj záujem , aby sa z ulíc odstránili otvorené jarky a v nich sa nazhromažďovaná nečistota. Tento zámer je mimoriadne dôležitý hlavne pre Maršovského ulicu, kde sú umiestnené dôležité úrady a inštitúcie ako súdna stolica, daňový a finančný úrad, vojenská nemocnica a na umiestnenie polície slúžiace honosné budovy ako aj viacpodlažné súkromné domy úpravy ktorých sú pre tam sa nachádzajúce široké otvorené jarky odvádzajúce dažďovú vodu znemožnené. Odstránenie týchto jarkov je pre udržanie verejnej čistoty a verejného zdravia nevyhnutné. Po zvážení týchto závažných okolností sa stala prvoradou požiadavkou občanov mesta, aby sa tieto nedostatky odstránili čo je možné len v urýchlenom započatí realizácie komplexnej kanalizácie mesta“.

Autor: Ing. Ivan Bosý, Trenčín.

Zdroj vody na Sihoti

V roku 1913 necelé dva roky po dokončení vodovodu sa v meste prejavil nedostatok vody. Situácia bola zrejme dosť vážna, mestské zastupiteľstvo pozvalo do Trenčína bývalého projektanta vodovodu inžiniera Gabriela Göndöra. Tento bol v tej dobe už technický radca v Košiciach a vypracoval posudok o stave mestského vodovodu v Trenčíne. Posudok bol vytlačený tlačiarňou Gansel v Trenčíne, táto tlač a aj strojopis s podpisom inžiniera Göndöra sa zachovala v archíve TVS a.s. Trenčín. Správa je vynikajúcou ukážkou precíznej práce inžiniera Göndöra. V úvode konštatuje nedostatky vodovodu, s ktorými ho oboznámili domáci a postupne kontroluje jednotlivé časti vodovodu- vodný zdroj, sieť a vodojem. Konštatuje, že vodný zdroj je dostatočný- dodáva pre osemtisícové mesto cca 106 litrov vody na osobu, čo je viac ako v mnohých mestách v okolitom svete. Ďalej vylúčil poruchu na prívodnom potrubí k vodojemu a tiež nedostatočnú kapacitu vodojemu. Hydrofónnou metódou preveril aj mestskú sieť a konštatoval, že aj táto je v bezchybnom stave a nie je príčinou úniku vody. Poruchy zistil na vodovodných prípojkách, chybných vnútorných rozvodoch a hlavne na pretekajúcich záchodoch v nemocnici, kasárňach, v pohostinstvách aj v súkromných domoch. Užívatelia nechávali v zime tiecť vodu nepretržite, aby nezamŕzala v plytko položených prípojkách a zlých rozvodoch a naopak v lete aby nebola príliš teplá. V závere svojej práce odporučil zastupiteľstvu hľadať ďalší vodný zdroj na území mesta, hneď aj vytipoval miesta v lokalite Hornej Sihoti a vyznačil ich na situácii. Táto sa bohužiaľ nezachovala.

V roku 1913 prebehlo výberové konanie na vrtné práce, vyhral vrtmajster Farkas Steiner z Budapešti, ktorého firma vykonala niekoľko vrtov na Hornej Sihoti a po vykonaní čerpacích pokusov odporučila jeden vrt s výdatnosťou okolo 10 l/s. V októbri 1914 sa na Ministerstve vnútra v Budapešti zišla komisia, ktorá navrhla vybudovať čerpaciu stanicu a výtlačné potrubie do vodojemu pod hradom. Citát zo zápisnice: „Odberné miesto sme navrhli a označili od vrtu na 20 metrov, kde navrhujeme vŕtanú studňu s kovaného železa s plechovou lamelou vyplnenej rúry o vonkajšom priemere 315 mm, ktorej výplňová rúra na spodku štrkového lôžka v dĺžke 2,5 m vo vzdialenostiach 2,0 cm bude opatrená dierovaním o priemere 4 mm. Nad studňu navrhujeme osadiť betónovú rúru o vnútornom priemere 1,00 m a prekrytú liatinovým poklopom, šírka vstupného otvoru je 60,00 cm. Vedľa studne sa vybuduje strojovňa so vstupom orientovaným na stromoradie. Stavba o vnútorných rozmeroch 6,5 x 5,0 m sa skladá z nadzemnej a podzemnej časti. V nadzemnej časti je umiestnený transformátor a nábytok, kým v dolnej strojovňa“.


Dobový výkres budovy čerpacej stanice vodného zdroja na hornej sihoti v Trenčíne.
Foto Ing. Ivan Bosý

Projekt čerpacej stanice vypracoval hlavný inžinier Šándor Kléger v roku 1914. Stavbu uskutočnila trenčianska stavebná firma „BERTA A KOVÁCS“. Súčasne s čerpacou stanicou sa budovalo výtlačné potrubie DN 150 mm do vodojemu Pod hradom. Práce boli ukončené v roku 1916. Stavba čerpacej stanice na Hornej Sihoti a uloženie výtlačného potrubia do vodojemu boli poslednými veľkými stavbami vodného hospodárstva v Trenčíne obdobia Rakúsko – Uhorska. Krajina bola od roku 1914 vo vojne a v roku 1918 sa definitívne rozpadlo Rakúsko – Uhorské cisárstvo. Vo vojnovom období bol Trenčín lazaretným mestom, podľa dobových materiálov sa značne rozšírila nemocnica, ale vybudovanie vodovodu a kanalizácie umožnilo aj rozvoj iných firiem a živností. Aj počas vojny sa stavali domy, vznikali nové ulice a k domom sa budovali vodovodné a kanalizačné prípojky. V roku 1926 sa uskutočnila výmena čerpadla a elektromotora - dodávateľom bola brnenská firma A.E.G. Union.

V medzivojnovom období sa ešte zachytili pramene v Pekelnej doline podľa projektu staviteľa Marákyho. Pekelná dolina sa nachádza nad prameňom HUK v Soblahove a Pekelné pramene, známe už inžinierovi Dillnbergerovi sa využívali až do polovice 60-tyh rokov dvadsiateho storočia – do doby vybudovania Skupinového vodovodu Trenčín.

Po druhej svetovej vojne sa pripojila na mestský vodovod aj pravá strana mesta potrubím v cestnom moste, pokračovala výstavba Hornej Sihote a vodné zdroje nestačili. Vodný zdroj Horná Sihoť bol čiastočne prebudovaný, vymenené čerpadlá, v roku 1954 sa nahradilo výtlačné potrubie DN 150 potrubím DN 300 a do vodojemu Pod hradom bolo možné čerpať až 30 l/s. „Pozorovací denník“ KOVaK Trenčín uvádza, že vodný zdroj je vŕtaná studňa hĺbky cca 80 m, vystrojená oceľovou zárubnicou priemeru 315 mm.

Začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa začal budovať Skupinový vodovod Trenčín. V meste boli vybudované dva nové vodojemy, každý o obsahu 2 000 m3. Obidva boli osadené o približne dvadsať metrov vyššie, ako vodojem obsahu 400 m3 Pod hradom. Tento prestal plniť svoju funkciu a v posledných rokoch chátral. Pritom ide o jednu z prvých železobetónových stavieb na území mesta vybudovanú firmou Rella a synovci – firmou známou svojimi železobetónovými konštrukciami v strednej Európe.

Vodný zdroj Horná Sihoť slúžil ešte v osemdesiatych rokoch na zásobovanie mesta, voda bola čerpadlom tlačená priamo do vodovodnej siete. Postupne s pripájaním vodných zdrojov v Dobrej, Nemšovej a Štvrtku nad Váhom zdroj strácal na význame, bol používaný iba ako záloha v prípadoch nedostatku vody. V súčasnej dobe je vedený ako záložný a pokiaľ nepríde k radikálnemu znečisteniu v jeho ochrannom pásme je vodný zdroj stále pripravený poslúžiť pri nedostatku vody.


Autor: Ing. Ivan Bosý, Trenčín.

Osobnosti trenčianskeho vodárenstva

Výročia "šestkových" rokov
20. marca 2016 uplynulo dvadsať rokov od smrti inžiniera Emila Žuchu.
Šestka v dátume mi pripomenula iné šestky v dátumoch ľudí, udalostí a stavieb okolo vodovodu a kanalizácie v Trenčíne.
V roku 1876 sa narodil inžinier Gabriel Göndör, jeden z prvých projektantov vodovodu v Trenčíne.
V roku 1896 promoval inžinier Vojtech Dillnberger, prvý technik zaoberajúci sa vodovodom a kanalizáciou v Trenčíne.
V roku 1906 sa narodil „vodomajster“ Jozef Oravec,
v roku 1906 bol vypracovaný projekt kanalizácie mesta.
V roku 1916 bola vybudovaná čerpacia stanica pri vodnom zdroji Horná Sihoť.


Jozef Oravec, vodomajster mesta Trenčín

Počas druhej svetovej vojny sa začal starať o mestský vodovod Jozef Oravec. Narodil sa 4. apríla 1906. Od roku 1921 sa učil „klampiarske a inštalatérske remeslo“ u firmy „FONTANA-závod na vodovody a hygienické zariadenia TRENČÍN“. Výučný list dostal v roku 1924 – „remeslo sa z dobrým výsledkom učil a odbornú triedu učňovskej školy skončil s chválitebným výsledkom“. V roku 1931 dostal živnostenský list na samostatné vykonávanie živnosti klampiarstva a vodného inštalatérstva. 5. decembra 1942 bol prijatý do služieb mesta Trenčín ako mestský vodovodný majster v IV. služobnej triede v 7. platovej stupnici. V apríli roku 1945 „za občasnej sporadickej streľby“ opravoval so svojimi spolupracovníkmi poruchu na prívodnom potrubí zo Soblahova. Uviaznutý tank prerušil vodovodné potrubie. V roku 1948 začal zachytávať pramene v Selci. Vodomajster Oravec bol účastníkom premeny mestského vodovodu na skupinový vodovod, zásobujúci niekoľko obcí a využívajúci niekoľko vodných zdrojov. Začal pracovať ako zamestnanec mestského úradu, do roku 1951 patrili vodárne pod stavebný odbor mestského úradu. V roku 1951 prišlo aj k zásadnej reorganizácii vodného hospodárstva, hlavne k prevodu majetku mesta týkajúceho sa vodovodu do správy štátnej organizácie. 1. januára 1951 sa vytvorili zariadenia štátnej správy nazvané krajské vodohospodárske služby. 1. júlu 1960 vznikli nové krajské rozpočtové organizácie KVRIS – Krajské vodohospodárske rozvojové a investičné stredisko a okresné správy OVS – Okresná vodohospodárska správa. V Trenčíne vznikla Okresná vodohospodárska správa.

Jozef Oravec venoval celý svoj život vodárňam, prešiel vo svojej funkcii všetkými premenami organizácie riadenia vodného hospodárstva. Potrpel si na oslovenie „vodomajster“. Do svojho životopisu napísal „Politicky som doteraz vôbec nebol činný a staral som sa len vždy o prácu svojeho odboru“. Podľa spomienok jeho syna Petra bol „v službe dvadsaťštyri hodín denne“.

Vodomajster Jozef Oravec zomrel 8.7.1967, pochovaný je na cintoríne v Trenčíne..



Ing. Emil Žucha, vodohospodár

Inžinier Emil Žucha sa narodil 1. júla 1937 v Dolnej Súči. Vysokú školu dokončil v roku 1971 diaľkovo. Pred ukončením vysokej školy pracoval na ONV na odbore vodného hospodárstva. Podľa pamätníka trenčianskych vodární pána Imricha Šubu ho k dokončenie školy primäl jeho vedúci Ing. Ján Zachar. Po skončení školy nastúpil do Západoslovenských vodární a kanalizácií Bratislava na oddelenie vodohospodárskeho prieskumu. Zaujatie pre vodné zdroje mu zostalo po celý život. Dozoroval zachytávanie prameňov na Hornej a Dolnej Súči, v Čiernej Lehote (Zadná studňa) a v Dolnej Porube (U suchých, U Bežákov). V roku 1973 začal pracovať ako vedúci vysunutej projekčnej skupiny v Trenčíne. Začínal so štyrmi projektantmi, z ktorých len jeden mal primeranú prax vo vodohospodárskej projekcii (Peter Jozefčík) a dvomi kresličkami. Projekcia mala odbremeniť veľké projektové organizácie pri vypracovaní úvodných stupňov projektovej dokumentácie pre stavby vodovodov v obciach v okrese Trenčín. Postupne vybudoval skupinu, ktorá mala 18 členov, schopnú projektovať vodovody a kanalizácie pre obce a mestá nielen v trenčianskom okrese, ale prakticky v celom západoslovenskom kraji. Projekcia pôvodne patrila pod technické oddelenie podnikového riaditeľstva ZsVaK v Bratislave, až v roku 1977 bol vytvorený trinásty závod – ZsVaK OIPZ. V jedenástich okresných mestách Západoslovenského kraja bolo jedenásť okresných závodov, dvanásty bol závod diaľkovodov. Projektové skupiny neboli v každom okresnom meste – preto projektanti z Trenčína projektovali prakticky v celom západoslovenskom kraji podľa potreby. Cez projekčnú skupinu v Trenčíne prešlo za vyše tridsať rokov tridsaťštyri ľudí. Inžinier Žucha mal vynikajúce organizačné vlastnosti a veľmi ľahko nadväzoval styky s budúcimi investormi. Venoval sa začínajúcim projektantom, nedokázal odmietnuť pomoc nikomu, kto ho požiadal. V roku 1990 prešiel pracovať na okresný závod ZsVaK ako výrobný námestník. V tejto funkcii využil bohaté vedomosti z vodného hospodárstva. Podobne ako jeho predchodca Jozef Oravec aj Emil Žucha „ bol v službe dvadsaťštyri hodín denne“. V roku 1995 sa opäť vrátil na projekciu ale jeho srdce už nevydržalo a zomrel predčasne 20. marca 1996, nedožil sa ani 59 rokov. Pochovaný je na cintoríne v Trenčíne.

Obidvaja vodohospodári, ktorých výročia si v tomto roku pripomíname zomreli relatívne mladí. Inžinier Žucha sa nedožil penzijného veku, pán vodomajster Oravec zomrel tesne po šesťdesiatke. Obidvaja sa s plným nasadením venovali vode, voda bola pre nich božím darom a robili všetko pre to, aby každý človek mal tento dar denne k dispozícii. Aj vďaka ním máme zatiaľ dostatok vody, preto Vás prosím, spomeňte si na nich aspoň občas, keď budete piť vodu z trenčianskeho vodovodu.



Autor: Ing. Ivan Bosý, Trenčín, 2016, 2019.

O autorovi: Ing. Ivan Bosý, projektant vodovodov a kanalizácií

Narodil sa v roku 1944 v Zlatých Moravciach, kde ukončil aj základné vzdelanie a roku 1962 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Po maturite dva roky študoval jadrovú fyziku na Českom vysokom učení v Prahe, potom prešiel do Bratislavy na Slovenskú vysokú školu technickú, kde v roku 1976 promoval na odbore vodné stavby a vodné hospodárstvo. Medzitým sa zamestnal v Trenčíne najskôr ako kamenár-dlaždič potokov, neskôr ako projektant na projekčnom oddelení Západoslovenských vodární a kanalizácií, dnešnej Trenčianskej vodohospodárskej spoločnosti a.s., kde pôsobil až do odchodu na dôchodok. Je ženatý, má tri deti.

Ako najstarší z troch detí staviteľa, architekta, už ako 14-ročný vyskúšal manuálnu prácu na stavbách, aby privoňal k remeslu. Rozhodnutie o životnom smerovaní však otec ponechal na mladom Ivanovi a ten si najskôr vybral štúdium v úplne inom odbore. Po maturite na strednej škole sa rozhodol pre jadrovú fyziku na Českom učení technickom v Prahe.
"Jadrová fyzika bola vtedy moderná záležitosť. Pamätám sa, že do školy sa hlásilo 1600 uchádzačov, zo Slovenska brali 20 študentov. Prijímacie pohovory som zvládol a tak ma prijali." Ako sa čoskoro ukázalo, štúdium vyzeralo ináč, ako si predstavoval. Prvé dva roky bola čistá matematika, ktorá výrazne preriedila počet študentov. "Navyše, Praha ponúkala priveľa lákadiel na to, aby sme sa venovali iba štúdiu", s úsmevom spomína Ivan Bosý. Po dvoch rokoch sa vrátil na Slovensko a začal študovať na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, v odbore vodných stavieb a vodného hospodárstva.
"Keď sa na to pozerám spätne, asi je dobre, že sa tak stalo. Jadrová fyzika je možno až priveľmi teoretická záležitosť. Teraz by som možno robil prevádzkového technika v jadrovej elektrárni a to nie je žiadna tvorivá robota."

Jeho prvým zamestnaním bola práca reklamačného referenta v podniku Calex v Zlatých Moravciach. Potom, ako sa oženil, v roku 1971 prišiel za manželkou do Trenčína. Keďže v tom čase ešte študoval na vysokej škole, zamestnal sa ako kamenár-dlaždič potokov.
"Pracoval som tam tri roky, mojou prvou prácou bol potok v Selci." Dodnes s úctou spomína na svojho učiteľa remesla Janka Betáka z Rozvadze. Neskôr dláždil potoky aj v Trenčianskej Závade a Dolnej Porube. Počas posledných ročníkov vysokej školy už bolo príliš náročné študovať a zároveň manuálne pracovať a tak prešiel do Západoslovenských vodární a kanalizácií v Trenčíne do projekcie, kde nastúpil ako projektant. Tam pôsobil až do odchodu do dôchodku.
"Niektorí moji spolužiaci ma presviedčali, že roky strávené v potokoch sú zbytočne stratené. Ja si však myslím, že pre projektanta je manuálna práca výbornou školou. To, čo si ochytáte rukami, vám už zostane. Niektoré veci vám žiadna škola nenahradí," zdôrazňuje Ivan Bosý. Keď potom projektoval vodovody, kanalizácie a čističky, nestalo sa, aby mu niekto vytkol, že nemá predstavu o realizácii svojich projektov. Počas svojej viac ako 33-ročnej kariéry vypracoval okolo 250 projektov vodovodov a kanalizácií, väčšinou pre obce a mestá v trenčianskom a topoľčianskom kraji.
"Mojím krédom je, že každý človek má právo na vodu a mojou povinnosťou je vymyslieť také riešenie, aby ju dostal naozaj každý a mal ju k dispozícii 24 hodín denne," vyznáva sa projektant. Radosť mu priniesli najmä projekty pre obce Dubodiel, Dežerice alebo Podlužany, z posledného obdobia si cení štúdiu kanalizácie v Kubrickej doline, ale aj dve štúdie vodovodov bývalého trenčianskeho okresu a štúdiu kanalizácie v Trenčíne na pravom brehu Váhu.
"Najkrajšie práce sú vtedy, keď nájdem prameň a zachytím ho, nakreslím vodovodné potrubie až do dediny, vyprojektujem vodojem, nakreslím rozvod po celej dedine a nakoniec mi dubodielsky starosta ponúkne vodu z vodovodu." O svojom profesionálnom živote hovorí, že sa mu splnilo všetko, čo si predsavzal. "Nekládol som si ciele niekomu alebo niečomu šéfovať. Také ambície som nemal, takže nemám byť pre čo sklamaný. Čo sa týka roboty, urobil som jej dosť. Či bola dobrá alebo zlá, to musí ohodnotiť niekto iný, kto ju vidí z nadhľadu. Nie som nespokojný. Myslím si, že som spravil to, čo som mohol urobiť a čo som mohol stihnúť." Medzi koníčky, ktorými vyvažuje náročnú prácu projektanta patria knihy akékoľvek, v akomkoľvek množstve. Okrem toho zbiera známky a vlastní raritnú zbierku hracích kadet, ktorých má už okolo 600 sád. Blizko má aj k potulkám prírodou, aj keď, ako sám hovorí: "Turistiku som absolvoval profesionálne. Keď idem projektovať vodovod alebo kanalizáciu, lokalitu si musím najskôr dôkladne obšliapať, až potom projekt "vysedím" v kancelárii".

Ing. Ivan Bosý sa zúčastnil prác na príprave (2008 - 2010 - ...) tretieho dielu monografie Trenčína, ktorá napokon doteraz nevyšla. Pre toto zamýšľané kolektívne dielo spracúval časť o vodovode a kanalizácii mesta Trenčín za obdobie zamerania diela, čo bolo po r. 1945. Neukončenie kolektívneho diela však neznamenalo koniec práce Ing. Bosého. V archívoch vodární, mesta a v štátnom (vtedy ŠOKA) našiel množstvo nepreštudovaného materiálu. Musel prekonať úskalie prekladov z vtedajšej úradnej (starej) maďarčiny, v ktorej sú dokumenty začiatkov mestského vodovodu a kanalizácie. Vďaka nevšednej ústretovosti vtedajšieho riaditeľa trenčianskych vodární a kanalizácií všetky archívne podklady doplnené vlastným poznaním spracoval do jedinečného diela o celej histórii trenčianskeho vodovodu a kanalizácie. Dielo zostalo v rukopise, jeho vytlačený rozsah predstavuje dva zväzky veľkosti A4, každý má niečo vyše 500 strán a obsahuje veľké množstvo obrázkov, vrátane výkresov. Spracoval aj kratší výťah z tohoto diela, doplnil ho o okolité obce a tak vznikla asi 120stranová kniha, ktorú trenčianske vodovody a kanalizácie vydali (Monmart) v r. 2007 v počte tisíc výtlačkov. Táto kniha (ISBN 978-80-969993-8-5) nebola v predaji (je vyobrazená vľavo) a celý jej náklad je už rozobraný. Aby aspoň niečo z tejto histórie mesta bolo ľahko prístupné verejnosti, uverejňujeme články na tejto stránke.
Pánovi Ing. Ivanovi Bosému ďakujeme za velikánsku prácu, ktorú vykonal a ktorá nie je príliš viditeľná. Prajme výsledkom jeho práce priaznivé okolnosti, aby sa čo najdlhšie zachovali aj pre budúce generácie.


Autor: Martin Kukučka Trenčín, aktualizácia Bbc 2019.