Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Niekdajšie trenčianske hostince OBSAH: (ťuknite na položku obsahu, a stránka sa vám tam posunie.)Hostince Sopková a Václav sú už popísané samostatne na týchto stránkach TRENČAN - Trenčanom o Trenčíne. V tomto článku uvádzame kratšie a nie vždy úplné zprávy o niektorých iných hostincoch. Súčasný obsah nie je ani úplný, ani konečný - vždy môže niečo pribudnúť, a omyly sú tiež možné. Ad viride Vasculum = K zelenému sudu bol niekdajší hostinec grófa Illésházyho na vážskej sihoti (neďaleko začiatku neskoršej Štefánikovej ulice). Dobová mapa ukazuje, že stál pri kráľovskej ceste (via regia - približne terajšia Štefánikova ulica) na jej severnej strane, len kúsok povyše miesta, kde táto cesta prechádzala verejným vážskym mostom cez rameno Váhu. V 18. storočí mal hostinec už tri rôzne veľké murované budovy a stál na okraji súkromnej Illésházyho lúky (Pascuum privatum ...), zhruba v miestach starej železničnej stanice v trenčianskom mestskom parku:Palacký vo svojom "Každodenníčku" spomína, že v (nepomenovanom) hostinci na sihoti mal už zajednaný nocľah onej noci, keď 26. augusta 1813 osudné vlny Váhu dosiahli až po mestské hradby do výšky hrude (... fatales undae excreverant hucusque...), ktorá je tam dodnes vyznačená. Zachránilo ho len náhodné stretnutie so spolužiakovým otcom Bakošom, ktorý ho pozval na nocľah k nim domov na Farskú ulicu.... V noci 26.8.1813 bol tento hostinec zmetený najväčšou známou vážskou povodňou (pozrieť v: Aloys Freiherr von Mednyansky: Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungern, 1826) a potom už nikdy nebol obnovený. Jeho funkciu zaujal hostinec "Červená hviezda" uvedený nižšie. Červená hviezda = Vörös csillag Vyčnievajúci roh (zalomenie) strmého hradného brala pod delovou baštou hradu je veľmi výrazným miestom dodnes. Viaceré zobrazenia tu ukazujú riečisko Váhu. Bola tu mokraď, ktorú (zčasti) zaviezli, aby sa takto vyvýšené miesto dalo využiť. Tu už v 19. storočí bol hostinec. Nižšie na známej farebnej maľbe okolo r. 1850 vidíme zobrazenie hostinca pred vchodom do hornej mestskej brány, všimnime si miernu vyvýšeninu na ktorej stojí, aj v popredí nakopený materiál zrejme súvisiaci s úpravami terénu: Na mape z r. 1761 vidíme hostinec "ad viride Vasculum" = K zelenému súdku vľavo a nahor od stredu obrázku (tri červené budovy rôznej veľkosti)
Budova hostinca bola v priebehu času pozmenená, jej fotografia v stave krátko pred r. 1900 je nižšie. V tom čase sa už uvádza meno hostinca Červená hviezda (Vörös csillag) a je známy aj zverejnený popis jeho vnútorného usporiadania. Známa maľba z obdobia okolo r. 1850. Za dreveným mostíkom s konským povozom sena je hostinec Červená hviezda s "L" pôdorysom. za ním a vpravo je horná mestská brána v poslednom období svojho jestvovania, a ešte ďalej dozadu je (vtedy už storočná) poschodová budova župného domu (*1761).
Porovnaním maľby a fotografie o polstoročia neskoršej z miesta o niečo severnejšieho zisťujeme, že spomenutá zmena budovy hostinca sa nemusí nutne týkať pôdorysu hlavnej budovy; zmenu vidíme na komíne a podkrovných oknách (možno aj krytina), čo nebola maličkosť lebo zrejme (komín) súvisela aj so zmenou vnútorného členenia budovy. Hostinec tu vydržal až do r. 1900, keď na jeho mieste v r. 1901 barón Popper postavil hotel s menom vtedajšej cisárovnej Alžbety, neskoršie nesúci meno Tatra; letopočet je na rožnom balkóne budovy hotela. Gašparove hostince Za údaje o E. Gašparovi vďačíme v značnej miere jeho vnukovi pánovi Štefanovi Zahradníkovi, taktiež za fotografie. Budúci hostinský Eduard Gašpar sa narodil v r. 1890 v obci Vornicenii Mari v Bukovine (vtedy Józseffalva, dnes medzi Rumunskom a Ukrajinou). Učil sa za čašníka v Budapešti, Viedni a pol roka v Paríži. Ovládal maďarčinu, rumunštinu, nemčinu, francúštinu a slovenčinu. Eduard Gašpar bojoval v prvej svetovej vojne, v ktorej utrpel čiatočný prestrel pečene, na ktorého následky trpel celý život. Nie je známe, aké okolnosti ho doviedli do Trenčína. Po vojne nadobudol občianstvo novovzniknutej ČSR. V Trenčíne sa spoznal a oženil s Malvínou rodenou Pappovou, ktorá vyrástla vo veľmi skromných pomeroch, s viacerými súrodencami ich vychovávala matka sama. Malvína Pappová mala ešte jednu alebo dve sestry v Trenčíne a možno ešte jednu sestru vydatú v Trenčianskych Tepliciach. Trenčianska sestra Anna Pappová (†1961) bola vydatá za Augustína Barányiho (†1963), a ich dcéra za Karola Schmitza (obchod sklo+porcelán na hlavnom námestí v TN; jeho brat František Schmitz mal holičstvo pod Tatrou), z ktorého manželstva pochádzala Valéria Schmitzová (†2012) vydatá za známeho novinára Slava Kalného. Eduardovi a Malvíne Gašparovcom sa narodili deti Eduard (*1919), Gabriela (*1922) a Anna (*1925). Eduard Gašpar zomrel v r. 1953 ako 63 ročný, podľa rodinnej pamäti na následky dávneho poranenia z prvej svetovej vojny. Fotografia spred roku 1900. Hostinec Červená hviezda je v popredí, za ním je (vtedy už vyše storočná) poschodová budova župného domu (*1761).
Po prvej svetovej vojne Eduard Gašpar začas pracoval ako vrchný čašník v hoteli Tatra v Trenčíne. Nevydarilo sa mu podnikanie v Nových Zámkoch, kde mu skrachoval kúpený hotel. Po návrate do Trenčína prevádzkoval postupne viac hostincov. Gašparov hostinec na Súdnej ul. (1924-1930) Eduard Gašpar nadobudol (očividne zakúpil) dom na Súdnej ulici č. 8. Tento dom prestaval a pristaval v roku 1924 (=rok stavebného povolenia aj kolaudácie). Tu zriadil "hostinec, výčap piva a vína" a vo vedľajšej miestnosti samostatný "Obchod s miešaným tovarom", vidíme ich na fotografiách nižšie: Eduard Gašpar s manželkou Malvínou Gašparovou rod. Pappovou. Vyobrazený je v rakúsko-uhorskej vojenskej rovnošate pravdepodobne čatára (podľa dvoch hviezdičiek) jazdy či delostrelectva (podľa šable). Vedľa zarámované jeho zachované vyznamenania a šabľa. Obraz namaľoval Antal Muszkalay, profesor trenčianskeho gymnázia. Foto Štefan Zahradník, úpravy Ing. V. Brabenec.
Eduard Gašpar pred svojím hostincom na Súdnej ulici č. 8 v Trenčíne v dvadsiatych rokoch. ReFoto Štefan Zahradník.
Najneskôr v r. 1930 hostinec od Eduarda Gašpara prevzali manželia Sopkovci (Jozef Sopko *12.3.1885 - †21.4.1932; Mária Sopková *6.7.1892 - †19.12.1952). V r. 1930 dobová reklama hostinca Jozef Sopko uvádza záhradnú miestnosť hostinca, prvotriedne víno, čerstvé pivo a chutné jedlá. Po smrti svojho len 47 ročného manžela v r. 1932 ho ďalej viedla vd. Sopková na základe vdovského práva ako "hostinec a obchod koloniálnym tovarom". Sopkovej hostinec iste spadal pod Gottwaldove znárodenie (1948), ale sa zdá, že jeho odobratie majiteľke sa preťahovalo nakoľko bolo možné, azda až do jej smrti v r. 1952, kedy zomrela ako 60 ročná. (Viac je v samostatnom článku na týchto stránkach: http://www.trencan.6f.sk/0117-Sopkova.html ) Od druhej polovice dvadsiatych rokov, keď prvý Gašparov hostinec aj obchod prevzali Sopkovci, až do roku (údajne, podľa rodinnej pamäti) 1933 nie je činnosť Eduarda Gašpara objasnená. V trenčianskych písomnostiach sú zachované tieto záznamy o udelení stavebného povolenia: - v roku 1926 (stavebné povolenie+výstavba) Gašpar Eduard, nadstavba manzardy, Kollárova ul. - v roku 1929-1930 (stavebné povolenie+kolaudácia) Gašpar Eduard, prízemný dom, Štefánikova ul. Tieto stavebné činnosti nateraz nevieme vyhodnotiť v súvislostiach života a podnikania Eduarda Gašpara. Okrem Eduarda Gašpara v Trenčíne v tej istej medzivojnovej dobe nachádzame aj mená Ondrej Gašpar a Anton Gašpar, ale o och prípadnom príbuzenskom vzťahu nevieme nateraz nič. Gašparov hostinec na nám. sv. Anny (1933-1938) Eduard Gašpar mal v dome na Súdnej 8 v Trenčíne nielen "Hostinec - výčap piva a vína", ale aj neveľký "Obchod s miešaným tovarom" ako hlásali dobové tabule. Vidíme, že každý obchod mal samostaný vchod z ulice a obchody boli vedľa seba v tom istom dome. ReFoto Štefan Zahradník, úprava Ing. V. Brabenec.
Začiatky tohoto hostinca po prvej svetovej vojne sú spojené s menom Vlachý. Nenápadná jednoduchá prízemná tiahla budova s rozsiahlym dvorom je na námestí sv. Anny obkolesená vyššími a mohutnejšími budovami na pomerne menších parcelách, čo ukazuje, že bola stavaná na ešte dosť voľnom území, teda možno aj niečo pred r. 1900. V roku (podľa rodinnej pamäti) 1933 Eduard Gašpar prevzal od J. Vlachého hostinec na námestí Svätej Anny, v prízemnej tiahlej budove ľudovo zvanej aj Robotnícky dom, západne oproti kostolu. Za budovou bol veľký dvor, v ňom bola záhradná reštaurácia. Vo dvore mala (po vzniku ČSR) vdova Amálie Zelíková (predajný, veľkoobchodný) sklad uherskobrodského piva, ktoré predával aj E. Gašpar. (Dom aj veľký dvor jestvujú doteraz.) Do Gašparovho hostinca chodili pracovníci z blízkeho súdu (sedrie) a vojaci z neďalekých (pôvodne honvédskych) kasární, kde bol v tom čase autoprapor (Autokolóna). V tomto Robotníckom dome v tridsiatych rokoch bola v prevádzke aj turistická ubytovňa. Dvor sa tiež významne verejne používal, na rôzne zhromaždenia a pod. Z hostinca (vtedy ešte Vlachého) v r. 1924 vychádzal robotník Tiberghienky Martin Drgo, keď ho nešťastne usmrtil výstrel zo skupiny možno desiatky žandárov v pouličnom strete s davom nazlostených robotníkov Tiberghienky, ktorí sa išli domáhať prepustenia svojho kolegu zaisteného v blízkej sedrii kvôli štrajku v Tiberghienke; hádzali do žandárov dlažobné kocky, ktorých navŕšenú kopu dobre vidíme na dobovej fotke z dláždenia tohoto priestoru. Keď od r. 1938 bol v Trenčíne rád dominikánov, v období 1939-1945 nacvičovali s miestnou mládežou a hrávali v Robotníckom dome divadelné predstavenia. To však už hostinec po Eduardovi Gašparovi prevádzkoval (podľa spomienky pátra Aquinasa) Dvorský. Tu u dominikánov začal hrať divadlo aj neskorší profesionálny herec Jozef Kroner, ktorý sa v Trenčíne dva roky učil klampiarom za mostom u autolakýrnika Gallu (nástupca Holíček, z ktorého rodiny je aj súčasný český herec Branislav Holíček). No ale to sme odbočili. V inej dobe sa tento hostinec uvádza aj ako Ragasov, čo nateraz nevieme časovo upresniť. Gašparov hostinec na Hurbanovej ul. (1938-1948?...) E. Gašpar si dal postaviť dom na Sihoti na Hurbanovej ulici č. 32 (dnes č.28) v roku 1938 (stavebné povolenie aj kolaudácia; v rodine je však zapamätaný rok 1942). Bol to rožný dom na križovatke ulíc Hurbanova a terajšia Smetanova. V dome aj s rodinou býval, a v suteréne prevádzkoval neveľkú krčmu. Novú mestskú štvrť "Sihoť" začali stavať koncom tridsiatych rokov na dovtedy voľnom území, ktoré až do postavenia (prvej, nižšej) ochrannej hrádze na Sihoti bolo vystavené častým záplavám Váhu. Preto ulice budovali vyššie asi (takmer) o meter voči terénu, na ktorom sa stavali jednotlivé domy. Tento výškový rozdiel vidíme na celej "starej" Sihoti budovanej do prechodu frontu (1945), čo je od podjazdu približne za vojenské veliteľstvo - výškové odskoky sú na (vtedajších) uliciach Rázusova, Hodžova, Budayho, Hurbanova, Tatranská, ... a vidíme ich na obytných domoch (Ševčíkov, Lifkov, Václavov, Pařízkov, Čevelov, Jozefčíkov, Barytusov, železničiarska bytovka, ... Kardošov, Kopeckého, Ripkov, Krupičkov, Hušekov, Rehákov, Eugena Brtku, ... Cellerov, Lorencov, 2.Ševčíkov, Košíkov, Sabadkov, ... Štelcerov, Venényho, ... aj na verejných budovách Obchodnej akadémie, Vojenského veliteľstva, vojenských bytoviek za ním, Cementos, Pega (Pechanec), bytovky kožušníka Sokola a Apollo, vodného zdroja, ... - až pokiaľ stihli do konca prvej Slovenskej republiky postaviť vyvýšené verejné cesty. Po fronte (1945) a následnom logickom útlme už výstavba mala iný charakter a ďalšie cesty sa už nebudovali vyvýšené (napr. pri vojenských bytovkách 1952 (pred neskorším zimným štadiónom)). Takto sa stalo, že Gašparov hostinec postavený v r. 1938 mal vchod nižšie než bola úroveň Hurbanovej ulice, navyše ak mal spodné podlažie čiastočne zapustené. Gašparov hostinec bol blízko vojenského veliteľstva a počas vojny (1939-1945) sa v tejto Gašparovej krčme striedali hostia mnohých národností z vojsk, ktoré Trenčínom postupovali. Keďže na Sihoti vtedy iných takýchto podnikov (okrem Gašpara a Václava) nebolo, a najbližší bol Žitňanov hostinec (od *1946) za podjazdom do mesta vpravo (pozrieť nižšie), muselo tu byť mnoho hostí aj v čase výstavby elektrárne Skalka, ktorá sa stavala (...1952-1956) hneď na hornom konci tej istej Hurbanovej ulice, a na nej boli aj ubytovne pre potreby výstavby. Vnuk hostinského Gašpara, ktorý aj s rodičmi býval v tom istom dedovom dome, spomína, že pred domom stávali kone s vozmi, nákladné autá rôzneho veku a značiek, bicykle a prevádzka v neveľkej krčme frčala od rána do noci. Znárodnenie, pravdepodobne to druhé Gottwaldove 1948, Gašparov hostinec na Hurbanovej ul. bez náhrady zrušilo.
Eduard Gašpar pred svojím hostincom na Hurbanovej ulici v Trenčíne začiatkom štyridsiatych rokov. Za ľavým ramenom hostinského vykúka koniec textu - pod prvým riadkom firemnej tabule bolo očividne meno hostinského. ReFoto Štefan Zahradník.
Mihaliček Na (zlatoveckom) kopci zvanom aj "Vinohrady" zanikli vinohrady vraj počas asi desaťročia približne po r. 1870, ale pamätníci spomínajú zvyšky vinohradov aj viac desaťročí po uvedenom roku. Niekedy asi po skončení 1. svetovej vojny takýto pretrvávajúci kus vinohradu kúpil Mihaliček a vybudoval si pri ňom pivnicu na víno, potom v nej začal víno aj predávať, a napokon tam postavil aj dom, v ktorom mal hostinec. Bolo to na miernom svahu na úpätí severnejšej polovice onoho kopca, len pár desiatok metrov od roviny (rolí), ktorá tam končila. Vedľa sa ťahala poľná cesta na rozhraní kopca a roviny. Hostinec bol v prevádzke koncom 1.ČSR, zrejme aj počas 1.SR a nejakú dobu aj po vojne. Za mladou dámou vidíme vchod do hostinca Eduarda Gašpara na Hurbanovej ulici v Trenčíne začiatkom štyridsiatych rokov. Reklamná tabuľka hostinca na konzole nad vchodom je dobre čitateľná: hostinec pivo víno káva čaj . Pod ňou je výklad, v ktorého hornej časti na výklopnom vetracom okienku (trochu ťažšie) čítame nápis Domáca Kuchyňa ; čo je pod ním vo výklade, už iba tušíme. Mladá dáma v popredí je v blúzke, ktorá má na vrecku obrázok: monogram hostinského "EG" v kruhu; iste je to jedna z jeho dcér spomínaných v texte vyššie. ReFoto Štefan Zahradník.
Jestvovanie či vznik hostinca bol okrem vinohradov podporený aj vznikom autoopravovne (AOZ), ktorá sa tu začala stavať koncom 1.ČSR (1938). Je otázne, kedy a či vôbec bol aj oficiálne vedený ako hostinec. (Monografia Trenčín v článku o hostincoch uvádza (zo zápisnice spoločenstva hostinských) letný hostinec Imrich Michaliček (nie "Mihaliček") s jednou miestnosťou postavený 1936 len s letnou prevádzkou od 1. mája do 31. augusta.) Nenatrafili sme doteraz nikde napr. na jeho reklamu, iba miestni občania ho spomínajú. Zo spomienok na hostinec vystupujú jeho biliardové stoly, na ktorých sa vraj občas aj spávalo, ba aj kolkáreň sa uvádza. Pamätníci tiež spomínajú na štamgasta, neskoršieho herca Jozefa Kronera (1924-1998), ktorý sem chodieval ako vojak Slovenskej armády slúžiaci v zlatoveckých kasárňach. S postupom povojnových rokov spomienky na hostinec zanikajú - je dosť možné, že istú dobu bol už len neoficiálne pre okruh susedov a známych (boli aj iné také prípady). Dom tam stojí doteraz, už stavebne upravený a v rukách iného majiteľa. Priezvisko Mihaliček (nie "Michaliček") je v Istebníku prítomné aj v súčasnosti aj v minulosti. Priezvisko Mihaliček je známe aj v iných súvislostiach: • na trenčianskom hlavnom námestí mala "kvetinovú sieň" (predajňu kvetov) vdova Júlia Mihaličková - v polovici 30. rokov už nástupca František Pytlík, ktorý sa zrejme oženil s Mihaličkovou dcérou. Mihaličkov (neskôr Pytlíkov) podnik mal vlastné záhradníctvo v Záblatí so (zčasti) vykurovanými skleníkmi. Po 2. svetovej vojne boli skleníky znárodnené a mali ich v prevádzke trenčianske komunálne služby. • Anton Mihaliček mal obchod (koloniál) na trenčianskom hlavnom námestí povyše kina Metro - do r. 1929, kedy obchod prevzal Karol Celler. Za spomienky (2017/2018) na niekdajší Mihaličkov hostinec pod Vinohradmi ďakujem pánovi Jánovi Zemekovi (*1924 - †2018) aj pánovi Ľubomírovi Hrudkovi, z Orechového. Žitňan Žitňanov hostinec bol v prízemí prostredného Dieterovho domu (sú to tri rôzne domy z r. okolo 1888) pri železničnej trati, vľavo pred podjazdom na Sihoť: Budova Mihaličkovho hostinca na pohľade z hradu svieti v diaľke novotou ako bledý fliačik na úpätí kopca Vinohrady, krátko po svojom postavení, na mieste označenom šipkou. Tu už stojí kvasnicová továreň (*1930), ale ešte nestoja kasárne v Zlatovciach pod Vinohradmi, postavené v dobe prvej Slovenskej republiky.
Vznikol na ulici vtedy zvanej "Pri lesíku", ale až po druhej svetovej vojne. Jestvoval od roku 1946, kedy jeho majiteľ Peter Žitňan dostal stavebné a užívacie povolenie na adaptáciu miestností pre hostinskú a výčapnícku živnosť. Nemal dlhé trvanie, pretože po druhom (Gottwaldovom) povojnovom znárodnení vyhlásenom v r. 1948 boli (nie nutne ihneď v r. 1948) v priebehu zopár (približne do r. 1951) rokov zlikvidované všetky súkromné živosti. Niektoré štátom zabrané (predtým "arizované", teraz "znárodnené") hostince naďalej boli prevádzkované ako "narodný podnik", neskôr pod názvom "Reštaurácie a jedálne" (RaJ). Žitňanov hostinec však znárodnenie neprežil, pravdepodobne preto, že nebol príliš veľký. Šišák Šišákov hostinec bol na rohu Štúrovho námestia a Vajanského ulice. Vznikol až po druhej svetovej vojne, jestvoval od roku 1946, kedy jeho majiteľ Jozef Šišák dostal stavebné a užívacie povolenie na adaptáciu hostinských miestností na Štúrovom námestí. Ani Šišákov hostinec nemohol uniknúť druhému (Gottwaldovmu) povojnovému znárodneniu vyhlásenému v r. 1948, po ktorom boli v priebehu zopár rokov zlikvidované všetky súkromné živosti. Žitňanov hostinec bol v prízemí prostredného Dieterovho domu, vľavo pred podjazdom na Sihoť, oproti budove finančných úradov z r. 1931 (teraz hudobná škola) tu na farebne zvýraznenom mieste na zábere od Tatry v r. 2020.
Istý čas obdobia socializmu (okolo r. 1970) hostinec pokračoval pod názvom "Slovenská reštaurácia", pravdaže už ako národný podnik "Reštaurácie a jedálne" (RaJ), bol dosť navštevovaný, ale Trenčania ho naďalej volali len "Šišák". Po r. 1989 sa na budove síce nakrátko znova objavil populárny názov "Šišák", ale hostinec tam nepokračuje (boli tam iné predajne: knihy, textil, teraz cukráreň) a aj ten novonapísaný názov už zmizol. Hostinec Šišák: je v ľavej polovici každého z dvoch obrázkov, nesie nápis "reštaurácia - vináreň" na bledom podklade. Vľavo je okolo r. 1952, vpravo je v roku 1956. Dnes by sme v rovnakom pohľade za budovou býv. hostinca Šišák videli budovu obchodného domu Prior postaveného v r. 1969-1973. Mimochodom, v tej dobe v tom trojpodlažnom (znárodnenom Kellermannovom) dome hneď vpravo od Šišáka (krížom cez Vajanského ul.) na hornom poschodí podľa spomienok pamätníkov bývala rodina Dubček...
Hostinec Šišák, okolo r. 2010.
