Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

21. august 1968 - okupácia
ako to bolo v Trenčíne

Posledná zmena [MM/DD/RRRR hh:mm:ss]:

Teraz, keď dopisujem tieto riadky, je to presne pätdesiat rokov, čo nás obsadili Rusi - celé polstoročie už odvtedy prešlo! Ešte žijeme viacerí pamätníci, ale mnohých dôležitých už niet. Žijúcim už čas možno vyvial časť spomienok z pamäti, časť možno skreslil a tiež je čoraz menej možností na overovanie. Je najvyšší čas zanechať svedectvo o tom, ako to bolo v Trenčíne, pretože vykreslenie tunajších miestnych udalostí podľa mojich vedomostí doteraz chýba; fotky aj vlastenecké letáky nejaké miestne sú zachované, a sú známe, niektoré boli uverejnené. (Inak sa dnes z nedostatku používajú fotky najmä z Bratislavy - alebo ešte vzdialenejšie, to však nie je to pravé.)
Život priniesol nové udalosti, ktoré prekryli dávne spomienky a ukázali ich v inom svetle. Prevažne odolávam pokušeniu porovnávať to vtedajšie s tým súčasným, to nech si urobí každý sám. Tu nejde o hodnotenie, ale o popis udalostí, ako prebiehali v Trenčíne.

Tu nebudeme rozoberať, čo okupácii predchádzalo; udalosti Dubčekovej jari sú azda všeobecne dosť známe.
Zhrnutie udalostí je napríklad aj TU .
Kniha "Vojenské řešení pražského jara" - 1. diel je TU .
Kniha "Vojenské řešení pražského jara" - 2. diel je TU .
Dobový 39 minútový film je TU - o okupácii Prahy a celého štátu.
Dobový 39 minútový film je TU - o okupácii Prahy a celého štátu.
Veľa fotografií je TU - sú zväčša z Prahy, ale pod č. 13 je fotorgafia z Bratislavy s vysoko zaujímavým textom o tom, ako sa v Bratislave ruskí vojaci vlámali do Dómu sv. Martina, jeho vnútro poničili a rozstrieľali; (do toho zapadá aj ústne šírená zpráva o tom, že tu v krypte bola aj Hlinkova rakva, ktorú ruskí vojaci prestrelili, čo na nej vidno doteraz (2018), keď je prázdna uložená v Hlinkovom mauzoleu v Ružomberku). Fotografie od č. 40 sú už z neskorších spomienok na udalosti roku 1968.

O Dubčekovcoch pred r. 1968 v Trenčíne je samostatný článok na tejto internetovej stránke Trenčan.
V r. 1990 bola v Trenčíne výstava najmä trenčianskych fotografií o okupácii, a pri tej príležitosti vyšla aj tenká brožúrka A4 obsahujúca niektoré z tých fotografií v nie príliš vydarenom tlačovom podaní.

Mňa prvý deň okupácie 21. august 1968 zastihol vo Viedni, keď som sa vracal z Nemecka domov; ďalšie asi 2-3 dni som bol v Bratislave (tam som zažil demonštráciu, streľbu na ulici.... - to sú síce tiež zaujímavé spomienky, ale Trenčína sa netýkajú), a až keď sa obnovila vlaková doprava, vlakom som sa vrátil do rodného Trenčína. Tu moje vlastné spomienky začínajú, ale doplnil som ich spomienkami ďalších Trenčanov - uvádzam tu aj ich mená, ak (zriedkavo) súhlasili.

Označenia ponechám dobové: "okupácia" a "Rusi", lebo tak sa to vtedy hovorilo, hoci z dnešného pohľadu už môžu byť aj iné pohľady i názvy. Pravdaže označenie "Rusi" je skresľujúce, lebo jednak v ich armáde boli rôzne národy (v Trenčíne bolo pomerne dosť tých, čo mali šikmé oči), a aj okupačných armád Varšavskej zmluvy bolo viac, i keď v Trenčíne bola len sovietska.

Obsah:

• Obsadenie Trenčína
• Časový priebeh
• Sihoť a vojenské veliteľstvo (VVVO, tiež "Okruh")
• Obsadenie verejných budov
• Strana opäť v ilegalite
• Vysielač "Brezina"
• Veliteľstvo okupačného vojska
• Vysielačky na Sihoti
• Ubytovanie okupačného vojska
• Zásobovanie
• Styky s okolím, protesty, príhody
• Civilný život, nápisy, letáky, odznaky
• Hviezda na hrade
• Ďalšie hviezdy
• Vojenský sklad na Skalke
• Vojenský sklad v Zábraní
• Ulica Danky Košanovej
• Nástup pookupačnej "normalizácie" a "objektívna realita"
• Emigrácia
• Poďakovanie
• Spomienky Ing. Jána Samáka na august 1968 v Trenčíne

Obsadenie Trenčína

Politické uvoľnenie počas Dubčekovskej jari roku 1968 nevyhovovalo ideológii svetovej veľmoci. Do jej vplyvu sme sa dostali na jar 1945 príchodom víťazného vojska, ktoré nastolilo režim niekdajšieho prezidenta Beneša. Keď pokusy zvrátiť vývoj Dubčekovskej jari roku 1968 neuspeli mierovou cestou, nasledoval vojenský zásah zvonku proti nášmu samostatnému štátu. Ako vždy vo vypätých situáciách, poučky a teórie pokojných čias išli bokom, zavládla mocenská prax vyhovujúca vôli silnejšieho.
V stredu 21. augusta 1968 vojenská moc cudzích štátov obsadila Československú socialistickú republiku a nastolila v nej svoju moc.
Trenčín bol sídlom východného z dvoch vojenských okruhov štátu, preto jeho vojenské obsadenie bolo dôležitou súčasťou obsadenia ČSSR.
V stredu 21. augusta 1968 ruské vojsko obsadilo Trenčín a ihneď tu nastolilo svoju okupačnú moc nad všetkým, teda aj nad štátnou mocou ČSSR. Trenčín sa dostal pod správu vojenskej posádky Sovietskej armády, ako vidieť nižšie z plagátovaného Rozkazu správcu posádky pplk. Šmaťku.
Jeho Rozkaz tiež jasnou rečou hovorí, kto je okupant, teda hovoriť o štátoch Varšavskej zmluvy je iba teoretická formalita...

Zverejnená známa fotografia ukazuje, že tanky a iná kolesová či pásová technika prišli do Trenčína po cestnom moste cez Váh.
Zverejnená písaná spomienka z blízkych Stankoviec (Občianske noviny Hlas Trenčianske Stankovce, 04/2018, D. Biesiková) uvádza prílet ťažých bojových lietadiel na letisko v Biskupiciach, tiež že kolóny áut a tankov sa valili po všetkých cestách a bierovské mosty (sú dva: cez "starý" Váh pri Opatovciach aj cez odpadový "kanál" z elektrárne Kostolná) prešli poriadnou zaťažkávacou skúškou.
Tieto obidve trasy potvrdzuje aj roky viditeľný poničený - pásmi tankov dosekaný asfalt na moste a inde na cestách, a sťažnosti na poničené cesty aj vozovku na mostoch v Trenčíne a v Bierovciach, tiež po viac rokoch aj ich následné opravy.
Iné trasy príchodu vojsk nie sú známe.
Pamätník z Biskupíc tiež spomína na dunenie a prelet mnohých veľkých lietadiel, ktoré išli na pristátie na letisko v Biskupiciach, tiež na hlavnú cestu po ktorej sa valili okupačné vozidlá.

Vojenské obsadenie Trenčína a okolia 21.8.1968
Mapka z internetu, ktorá nie je v súlade s inými poznatkami, keď vojsko do Trenčína prichádzalo spoza mostov a od Beckova, teda nie od Žiliny, ako mapka ukazuje; príčina rozporu nateraz nie je známa.

Kolóna okupačného ruského vojska idúca na most, a z mosta na Bratislavskej ceste.
Trenčín, 21. august 1968

Časový priebeh

Ráno v stredu 21. augusta 1968 bolo už všetko (aspoň dôležité) v štáte obsadené. Vojsko sa presúvalo v skorých hodinách nad ránom, začínali presun z východiskových pozícií ešte koncom predošlého dňa.
Keď všetko obsadili, zotrvali dlhší čas v ustálenom bojovom rozmiestnení. Po podpise Moskovských protokolov 26.8.1968 kde sa dohodol "dočasný pobyt sovietskych vojsk" na našom území a po návrate vlády z moskovských rokovaní (Dubček, Svoboda a spol.) nespomínam, že by sa bolo bývalo niečo zmenilo hneď. Bolo to približne koncom roku 1968 aj začiatkom roku 1969, keď sa pôvodné bojové rozmiestnenie vojsk postupne zmenilo do ustálenejšej podoby, ktorá bola menej viditeľná.

Sihoť a vojenské veliteľstvo (VVVO, tiež "Okruh")

Rusi obsadili celý Okruh. Dokiaľ tam boli oni, nebolo tam vidno žiadneho nášho ani vojaka, ani civila. Keďže Okruh je ohraničený ulicami, na okruhu priľahlých chodníkoch týchto ulíc mali rozostavené celkom kolom dookola tanky príp. iné vozidlá (pozrieť fotky), ktoré zaberali aj časť šírky ulice; po týchto chodníkoch sa nedalo chodiť.
Opačné (protiľahlé) chodníky týchto ulíc obsadené neboli, po nich sa dookola ulíc dalo chodiť. Všetky tie tanky a vozidlá dookola Okruhu boli pokryté ženijnými maskovacími sieťami s prútovými podperami, ako bolo aj u nášho vojska bežné. Tiež bolo ponaťahované velikánske množstvo káblov dookola Okruhu, len tak voľne na chodníkoch boli položené.
Dookola Okruhu chodili vo dne aj noci strážiaci vojaci so samopalmi. Pravdaže, aj jediný hlavný vstup do Okruhu bol strážený. Nespomínam si na žiadnych strážnych psov.
Okruh bol Rusmi obsadený niekoľko mesiacov. Ako je známe, Okruh má dva predné dvory (do Rázusovej ulice), oddelené vstupnou cestou do budovy. Na južnejšom dvore bola kedysi fontána a červenými rybičkami, v dobe ruského obsadenia myslím že už nefungovala; tiež tá srnka, ktorá tam istý čas (možno rok či dva?) žila, bola tam až keď Rusi z Okruhu odišli.
Na severnejšom dvore sa pravidelne v ten istý denný čas dookola po cestičke okolo trávnika jednu hodinu každý boží deň prechádzal vysoký ruský dôstojník, hovorilo sa, že veliteľ. Bol to už starší pán a pamätám, že sa tam prechádzal vždy sám; kamarát si zase pamätá, že za ním v odstupe chodil jeho pobočník.
Cez tento dvor sa chodilo do prízemnej jedálne v severnejšom krídle budovy Okruhu, kde sa stravovávali aj civili z okolitých podnikov - pravdaže, toto nefungovalo v dobe, keď bol Okruh obsadený Rusmi.
Vtedajšia študentka blízkej Obchodnej akadémie spomína, že aj okolie ich školy bolo zapratané bojovými vozidlami okupantov a na ploche medzi ich školou a sokolovňou boli ruské vysielačky s príslušenstvom.

Ďakujem môjmu kamarátovi, ktorý mi tieto fotky pre túto stránku poskytol a želá si zostať nepomenovaný.

Trenčín, Sihoť, okolie budovy vojenského veliteľsva, krátko po 21. auguste 1968

Obsadenie verejných budov

Ihneď po obsadení ČSSR ozbrojení ruskí vojaci obsadili dôležité verejné budovy a strážili vchody do nich. V Trenčíne to predovšetkým bola budova Miestneho národného výboru. Tu bývalo vojačikov viac a občas sme sa (aj tu) s nimi rozprávali (o tom píšem tu na inom mieste). Takto strážili tiež poštu (na hlavnom námestí) a banku (oproti múzeu), možno aj iné úrady.
Pamätník zo správy spojov spomína, že ruský vojak so samopalom strážil vchod do medzimestskej telefónnej ústredne na poschodí budovy pošty zozadu na Palackého ulici. Nezasahoval do prevádzky ani nebránil v prístupe oprávnenému personálu. Miestnu telefónnu ústredňu na dolnom šanci Rusi nestrážili.
Neviem o tom, že by okupačné obsadenie zasahovalo do prevádzky miestnych úradov. Tiež si nespomínam, že by viditeľne strážili železničnú stanicu, ale dá sa to predpokladať. Taktiež si nepamätám, že by boli bývali Rusi strážili kasárne na uliciach terajšej Štefánikovej (vtedy SNP) alebo Legionárskej (vtedy Sov. armády); vojenská logika hovorí, že okupant by tu mal mať aspoň nejakú vnútornú stráž či aspoň hlásku, ale neviem, či to tak bolo. Pamätník z radov vojakov z povolania uvádza, že Rusi chceli v kasárňach na Stefánikovej ul. mať asi tri miestnosti, z ktorých v rokovaniach spustili na jednu jedinú, ale k dohode ani tak nedošlo, nemali tam nič a silou to neobsadili. Nič nenasvedčuje tomu, že by Rusi boli bývali našu armádu odzbrojili; druhá vec je, že iste boli vnútri armády vykonané určité opatrenia, ktoré mali svoj vývoj. Isté je, že vojsko nevychádzalo von z kasární, bol to príkaz gen. Svobodu ako vrchného veliteľa adrmády. Dokiaľ sme na verejnosti vídali Rusov, dovtedy sme naše vojsko nevideli.

Mestký národný výbor v Trenčíne obsadený okupačným ruským vojskom od 21. aug. 1968

Strana opäť v ilegalite

V čase okupácie bola už oficiálne politika Komunistickej strany (KS) jednoznačne nasmerovaná do reformného Dubčekovho kurzu. Okupácia mala zabrániť jeho ďalšiemu pokračovaniu. Tak sa stalo, že obsadením vojsk sa KS znova ocitla v situácii, v akej bola celú svoju existenciu od r. 1921 až do r. 1948. Vtedy v r. 1968 ešte mala vo svojch radoch dostatok starých bojovníkov, ktorým nerobilo ťažkosti znova prejsť do rokmi odskúšaného konšpiračného režimu. Teraz bola situácia o to lepšia, že KS mala predtým nebývalé materiálne aj personálne zabezpečenie, ktoré teraz mohla zčasti využiť. Keďže oficiálna organizačná štruktúra strany bola verejne známa, v utajenom režime po okupácii sa pochopiteľne použili náhradné spojenia prostredníctvom spoľahlivých osobných väzieb.

Pamätník z radov niekdajších zamestnancov LOT popisuje, ako hneď po okupácii pre Okresný výbor KS v Trenčíne zabezpečoval rádiový styk s Ústredným výborom KS v Bratislave. Oslovili ho prostredníctvom známeho, pedagóga trenčianskej Pomocnej školy. Vysielačku aj s automobilom mu zabezpečili z Okresného výboru Zväzu pre spoluprácu s armádou (Zväzarm). Bola to bežná vojenská elektrónková krátkovlnná vysielačka s prútovou anténou určená na nesenie jednotlivcom (na chrbáte), prevádzkovaná z akumulátorov, pokrývala viac krátkovlnných pásiem, každé bolo stabilizované výmenným kremenným kryštálovým výbrusom, vnútri pásma bolo plynulé prelaďovanie frekvencie. Vysielačky vysielal obvykle jednu, alebo v prípade potreby dve zprávy denne. Zprávy dostával písomne neznámym kuriérom doručené do svojej súkromnej poštovej schránky (býval v južnej časti mesta) alebo do jednej zo schránok, ktoré boli zriadené pri bráne Leteckých opravovní Trenčín. Spolu so zprávou na prenos dostal aj určenú frekvenciu a čas vysielania. Zpráva bola otvorená, teda nie šifrovaná - jednak na to zrejme nebol čas, ale tiež je otázne, či vôbec mali účastníci spojenia dohodnutý použiteľný spôsob šifrovania primeraný vzniknutej situácii aj príslušné sady kľúčov, avšak ani obsah zpráv nebol charakteru nutne vyžadujúceho utajenie - boli to obvykle denné situačné zprávy z okresu. Po vyslaní zprávy dostal potvrdenie o prijatí a spojenie bolo ukončené. Vysielal fóniou (hlasová zpráva ako cez telefón, teda žiadna telegrafia (nie morzeovka)).
Prvé tri dni vysielal z veže budovy bývalého piaristického gymnázia. Z veže bol dobrý výhľad na okolie, a keď operátor videl v okolí ruské rádiovozy so smerovými kruhovými anténami, usúdil, že je čas na zmenu. Potom vysielal z oblasti Inovca, vedľa Krásnej doliny z miesta dobre prístupného automobilom poľnou cestou, ktoré nebolo príliš navštevované. Všetko zabezpečoval sám, bez pomocníka, teda aj jeho svedectvo je v tejto veci jediné.
Obvykle zprávu našiel v schránke ráno, a po odvysielaní (trvalo niekoľko minút) spojenie pre ten deň ukončil, ak nebola avizovaná druhá denná zpráva; ak áno, tak v ďalšom priebehu dňa ju vyhľadal v schránke a odvysielal. Po ukončení každodenného vysielania neviezol vysielačku domov, aby ho náhodná kontrola neodhalila, ale ponechal ju zamaskovanú na mieste. Domov si viezol len akumulátor, ktorý do rána nabil z el. siete.
Vysielanie ukončil po návrate štátnych a straníckych predstaviteľov z Moskvy, kam boli unesení krátko po príchode okupačných vojsk. Bezprostrednou príčinou ukončenia bolo priateľské varovanie od miestneho veliteľa vojenskej kontrarozviedky (VKR), že Rusi už vysielačku zamerali. Následne vysielačku vrátil na Zväzarm s krycím zdôvodnením, že riadne nefunguje.
V čase normalizácie okolo r. 1970 bol vylúčený z KS práve pre túto svoju činnosť; nepomohlo poukazovanie, že ho trestá strana, ktorej v dobe okupácie s osobným rizikom poslúžil. Preradili ho tiež na iné pracovné miesto; ako sám poznamenáva, iní dopadli aj dosť horšie.
Toľko zo spomienok pamätníka o jeho vysielaní.

Vysielač "Brezina"

Verejný rozhlas po ruskom vpáde fungoval vo svojich rozhlasových štúdiách už len krátko, obsadili ho Rusi, o čom ešte rozhlas stihol svojich poslucháčov poinformovať. V niektorých prípadoch sa osadenstvo rozhlasového štúdia narýchlo premiestnilo do skrytých priestorov, odkiaľ s podporou rozhlasových technikov ešte istý čas pokračovali vo vysielaní. Obsah vysielania nebol bežný; boli to zprávy o situácii v štáte, prejavy, reportáže, situácii primeraná hudba (Marta Kubišová...), výzvy "Zachovajte pokoj a rozvahu". Rozhlasové vysielanie však nebolo len z Bratislavy a Prahy. Vznikli aj improvizované rozhlasové štúdiá a improvizované vysielače na miestnej úrovni, v Trenčíne tiež.

Podľa spomienok niekdajšieho vojenského aj civilného osadenstva letiska v Biskupiciach a Leteckých opravovní Trenčín (LOT), zorganizovali improvizované rozhlasové vysielanie pre verejnosť. Za zprávy o tomto doteraz historicky neznámom vysielaní ďakujem niekdajšiemu náčelníkovi LOT pánovi plk. Ing. Petrovi Palkovi a jeho viacerým priateľom.
Vtedy použili tri spojovacie vozidlá, ktoré v tom čase boli v LOT v oprave. Formálne a s krytím obvyklými dokumentami vyšli na skúšobnú jazdu, ktorej cieľ bol uvedený Brezina. Presunuli sa na "Mestskú chatu" v Soblahove, tu mali základňu, vysielať mali z Ostrého vrchu. Vysielali počas celého dňa, v trvaní viac dní, pravdepodobne okolo týždňa; obsah vysielania bol jednak miestny (miestne zprávy, možno aj hudba?) ale tiež preberaný z celoštátnych vysielačov - tak po rokoch spomína vtedajší pracovník LOT pán Ladislav (Vladimír) Kolínek, ktorý ešte s jedným kolegom zabezpečoval obsah vysielania.
Vysielanie technicky zabezpečoval Ing. Josef V., pracovník LOT, ktorý s nástupom normalizácie musel zmeniť zamestnanie a potom pracoval vo vývoji v trenčianskom Tatraskle.
Vysielali na stredných vlnách (frekvencia nie je známa), ako si aj po päťdesiatych rokoch spomína známy Trenčan pán Miloslav Abel na náhodne na elektrónkovom rádiu zachytený "Vysielač Brezina" (tak sa hlásil), ktorého obsahom vysielania boli zprávy, hudba, ohlasy občanov na situáciu. Ako dosvedčuje zachovaná krátka dobová zvuková nahrávka, vysielač sa poslucháčom hlásil pod názvami "Slobodný slovenský vysielač Považie" a "Vysielač Brezina".

Veliteľstvo okupačného vojska

Hneď po obsadení malo ruské vojsko svoje veliteľstvo v Trenčíne v budove, kde ináč bola Jednota (stará budova, pod ornamentami zdobenými strešnými oknami je letopočet 1899), teda oproti budovy na Hasičskej ulici, v ktorej je knižnica pre mládež.
Neskôr veliteľsvo sídlilo na námestí sv. Anny, v prízemnej budove tzv. robotníckeho domu (niekdajšieho hostinca Vlachý (tiež Ragas, Dvorský, Gašpar)), kde neskôr bolo múzeum robotníckeho hnutia.
Nakoniec veliteľstvo bolo na Rozmarínovej ulici v budove niekdajšieho hostinca "Fajka" (ten dom ešte stojí), kde potom bol USIP.
Nezodpovedaná zostáva otázka, ako dlho veliteľstvo bolo v Trenčíne. Neboli to mesiace; spolu to bolo niekoľko rokov.

Vysielačky na Sihoti

Od začiatku okupácie vysielala propagandu okupačná rozhlasová stanica okupantov s názvom "Vltava", v českej reči, na frekvencii 1322 kHz, pokrývala zrejme väčšinu územia štátu.
V Trenčíne na Sihoti, na mieste bývalého ihriska TTS, kde je dnes športová hala, bolo otvorené miesto. V čase okupácie bolo už oplotené pletivom na stĺpikoch; príležitostne tu bývali umiestnené cirkusy, lunaparky a podobne.
Čoskoro po okupácii tu ruské vojsko umiestnilo svoje vysielačky s príslušenstvom na nákladných autách. Pozornosť vzbudzovali oceľové priehradové stožiare, nesúce antény, ktoré boli lanami ukotvené do zeme. Zrejme to bolo rádioreléové diaľkové spojenie a elektrinou boli zásobované z miestnej elektrocentrály. Na plot im ktosi umiestnil nápis "Cirkus Moskva" (pretože tu cirkusy naozaj bývali), každý sa na tom nápise smial.

Okupačné ruské vysielačky na Sihoti - Trenčín, po 21. auguste 1968
na oplotenej voľnej ploche pri východnom okraji bývalého škvárového ihriska TTS,
na rohu ulíc Pionierska - Mládežnícka (teraz je tam športová hala),
hore vľavo je (vtedy nová) nová budova CEVA, vľavo mimo obrázka je budova sokolovne,
pohľad z hradu.

Okupačné ruské vysielačky na Sihoti - Trenčín, po 21. auguste 1968
na oplotenej voľnej ploche pri východnom okraji bývalého škvárového ihriska TTS,
na rohu ulíc Pionierska - Mládežnícka (teraz je tam športová hala),
V pozadí je vľavo budova sokolovne, vpravo (nový) futbalový štadión TTS,
pohľad z budovy Obchodnej akadémie (vtedy "Stredná ekonomická škola").

Ubytovanie okupačného vojska

Vojsko bolo hromadne ubytované v poľných podmienkach, vo vojenských táboroch postavených z veľkého množstva stanov, pri Trenčíne, na týchto miestach:
• na roliach za továrňou TOS, medzi zadným (východným) plotom továrne a vojenským objektom (skladom) Zábranie (za údaj ďakujem pánovi Pavlovi Mikušaťovi, vtedajšiemu pracovníkovi továrne TOS),
• v Zamarovciach na pravobrežných sihotiach pri Váhu (tam, kde je futbalové ihrisko pri Kačabare pod hrádzou),
• pod malou Skalkou (kostol) (oproti vyústeniu kubranskej doliny) na pravobrežných sihotiach pri Váhu,
• medzi Opatovou a Dobrou na východnej strane cesty (smerom na Suché Potoky), na roli medzi cestou a horou.
Boli tu niekoľko mesiacov, určite do prvých snehov, aj o čosi dlhšie; neviem, či až do konca zimy. Občas na verejnosť presiakla nejaká drobná zpráva o udalosti v niektorom tábore; zdá sa mi, že raz sa to týkalo nejakého ochorenia z potravy či vody, aj nejakého úmrtia vojaka.
Je jasné, že keď sa uzatvorila medzištátna zmluva a bol dohodnutý trvalý ("dočasný" - trval dve desiatky rokov) pobyt vojsk, tak tábory zrušili a ruské vojsko sa premiestnilo do kasární. V Trenčíne potom ruské vojsko v kasárňach nebolo - najbližšie boli kasárňach v Novom Meste n. V. a v Nemšovej.

Keď sa vojsko usadilo v ČSSR natrvalo, čoskoro (v r. 1969) postavili bytovku pre ruských dôstojníkov na Beckovskej ulici; má myslím dva vchody a je asi trojpodlažná. Stojí oproti južnému východu z južnejšieho z dvoch vnútrodvorových parčíkov vojenského sídliska rokov päťdesiatych, v strede ktorého je známa reštaurácia Smažienka.

Okupačné veliteľstvo iste zaznamenalo časom pokles ideologického nadšenia vojakov bojovať u nás proti kontrarevolucionárom, o ktorých ich školili, ale ktorých tu oni nikde nemohli vidieť; iste aj to bolo na príčine, že po čase okupačné jednotky v Slovensku vymenili za nové; v Čechách prebehla ešte jedna takáto výmena; teda v Slovensku boli dva, v Čechách niekde až tri turnusy ruských okupačných jednotiek.

Tábor okupačných ruských vojsk na Zábraní v Kubre, po 21. auguste 1968
Pohľad akiste zo strechy niektorej budovy továrne TOS,
budovy pod horou vpravo sú vstupná časť vojenského objektu v Zábraní;
odtiaľ bližšie biele autobusy v niekoľkých radoch; v popredí sú vrtuľníky.
Vpravo dolu v rohu je záhradkárska osada s oplotením.

Tábor okupačných ruských vojsk na pravobrežných sihotiach Váhu
Trenčín - Zamarovce - malá Skalka - po 21. aug. 1968

Zásobovanie

Dospelí tej doby ešte pamätali vojnu, pre nich vojenský vpád znamenal zopakovanie situácie, ktorú už podobne zažili cez druhú svetovú vojnu. V očakávaní nedostatku, ktorý bude nasledovať, si ľudia začali robiť zásoby najmä trvanlivých potravín a spotrebného tovaru do domácností. Vykúpili takmer všetko - múku, zápalky, pracie prášky, mydlo a pod. Najviac sa to ale prejavilo na soli, ktorá celkom zmizla zo všetkých obchodov a dlho nebola v predaji. Pravdaže, to sa časom zmenilo, ale dobu trvania si netrúfam odhadnúť.

Veľmi dobre a naisto si pamätám aj to, čo nepočujem nikoho iného z pamätníkov spomínať: istý čas po vpáde vojsk vtedajšia Štátna Sporiteľňa (= vtedy jediný bankový ústav, kde bežný občan si mohol uložiť nejaké svoje peniaze) nevyplatila vkladateľom ich peniaze na požiadanie!

Ruské vojsko malo vlastné zásobovanie. Neskôr, keď sa pomery trochu ustálili, sa stávalo, že ruský vojačik si kupoval drobnosti v obchode tak ako ktokoľvek z nás domácich; aj Karel Kryl spieval, ako si v čsl. obchode "poručice Jelena" kupovala vlnenú priadzu, aby "vo svobódnom vrémeni" mohla "vjazáť jupku". Ženy som však v ruskom vojsku nevidel žiadne.
Keď sa u nás okupečné vojsko usadilo vo vlastných posádkach, z času na čas sa osadenstvo obmieňalo, a vtedy si domov odvážali aj väčšie nákupy a väčšie tovary, ktoré asi doma nemali, spomeňme napr. nábytok a koberce. Na druhej strane, ruskí vojaci, tam kde boli, predávali obyvateľstvu vojenské pohonné hmoty, aby získali naše peniaze. Tiež privážali a tu predávali ich tovar, o ktorý bol u nás záujem, ako príklad uvediem lieky - obľúbené mastičky z včelieho či hadieho jedu na boľavé kĺby, tiež fotoblesky, fotoaparáty, rádioprijímače, ďalekohľady.
Vo väčších mestách, kde neskôr malo ruské vojsko svoje posádky, malo potom aj svoje vlastné predajne, prístupné aj verejnosti (podobne, ako aj naša armáda mala svoje predajne armádneho materiálu "Arma" - aj v Trenčíne bola okolo druhej polovice päťdesiatych rokov na Sihoti na prízemí vojenskej posádkovej ubytovne, vtedy sme si tam chodili kupovať vojenské hodnostné označenia (napr. "zlaté" hviezdy, sám som si takú dal na čapicu asi ako 8-10 ročný, lebo sa mi páčila) - neviem, kedy zanikla).
Keď som na základnej vojenskej službe istý čas vyučoval v Olomouci na poddôstojníckej škole leteckého vojska, v meste pri ruských kasárňach mali ruskú Armu, občas sme tam chodili, mali tam ruský tovar, z ktorého niektoré položky boli pre nás zaujímavé. Dalo sa tam platiť našimi korunami.

Styky s okolím, protesty, príhody

Okupačné vojsko malo všetky vozidlá označené zvislými bielymi pásmi (šírky asi 20cm) uprostred spredu i zozadu, ale aj na bokoch - tým sa dali dobre odlíšiť. Vojaci tiež mali dobre odlíšiteľné oblečenie, nosili lodičky s červenou hviezdou, a na nohách čižmy, ktoré naše vojsko už dávno nenosilo. Samopaly vyzerali veľmi podobné našim.
Ruský tank akosi vpálil hlavňou do domu, až urobil dieru do domu (zrejme do izby) na prvom poschodí - bolo to za mostami vpravo, rožný dom pred hostincom Partizán (v dome bola na prízemí predajňa Ovocie a zelenina). Tá diera v dome (veľká asi 30cm) tu bola viac rokov, než ju zaplátali.
Keď Rusi prišli, samozrejme sme ich zahrnuli ostrým odmietaním, výčitkami, nadávkami, ale v Trenčíne si na násilnosti medzi Rusmi a našimi nespomínam. Protesty proti okupácii sa šírili všetkými možnýmo prostriedlami: televíziou, rádiom, novinami, letákmi a plagátmi nielen tlačenými, ale aj podomácky zhotovovanými - zopár je ich tu nižšie:

Celoštátne letáky

Trenčiansky leták

Dve mimoriadne vydania Trenčianskych novín z jediného dňa - obidve zadarmo.

Básnička z čejsi domácej dielne

Zopár článkov z novín tej doby

Občania aj inštitúcie bez rozdielu - štátne, stranícke, odborové, záujmové - všetci sme boli v prvých dňoch okupácie v jednotnom odpore - tu je zopár dokumentov:

Rusi opakovali naučené, že je u nás kontrarevolúcia, že sú tu imperialisti, a oni nás prišli oslobodiť. My sme protirečili, že tu žiadna kontrarevolúcia nie je. Pravdaže, nedohodli sme sa. Čas však urobil svoje, a oni iste aj sami spoznali, že vpadli do nášho mierového života a vývoja. Z celoštátneho hľadiska to možno bolo inak, ale v Trenčíne si v tomto ohľade nespomínam na žiadne pozoruhodné udalosti.

Protesty boli aj v Trenčíne, rôzne, a inom než pokojnom priebehu neviem.
Tiež som sa jednoho takého "protestu zúčastnil: na chodníku pred vtedy novou Plzenskou pivnicou som si aj s dvomi či tromi dlhovlasými chalanmi rovnakého veku sadol na obrubník chodníka oproti ruskému veliteľstvu (budova Jednoty), pozerali sme sa do jeho okien a ticho sme tam sedeli možno dvadsať minút. Asi sme si mysleli, že silno "protestujeme". Obávam sa ale, že si náš "protest" nikto nevšimol, a možno som aj bol prekvapený, že s nami neprišli Rusi vyjednávať, alebo nás aspoň neuväznili. Akokoľvek sa na to dnes inak pozerám než vtedy ako 18ročný, tak to vtedy bolo.

Nepríjemný zážitok mám z trenčianskeho hlavného námestia: bol bežný deň krátko po okupácii, išiel som po námestí, keď od múzea na námestie vošiel ruský obrnený transportér(OT), celkom zatvorený (inak bežne jazdili v tankoch aj v OT tak, že hore cez poklop vojak trčal von, či už "len tak", t. j. iba so samopalom, alebo aj za guľometom), a z jeho strieľne von trčal guľomet a mieril na nás ľudí na chodníku. Pomaly zopárkrát obišiel takto námestie a potom kade prišiel, tade odišiel. To som už mal za sebou dve nedávne prestrelky v Bratislave, ale toto bolo dosť nepríjemné - nebolo isté, či neviditeľného vojaka vnútri nenapadne stlačiť spúšť...

Okupačné ruské vojsko sa predvádza na trenčianskom hlavnom námestí ("Mierovom"...) krátko po 21. auguste 1968
Tu má obrnený transportér otvorené poklopy.
Vpravo je severný cíp parčíka, ohradený známymi "šrankami".
Vľavo je obchod športovými potrebami, predtým "Kudláč".

Trenčanka Vierka P. si podobne spomína:
"na 21.augusta 1968, ja mám osobné spomienky, keď som sa v práci dozvedela o vpáde sov. vojsk na naše územie, nechcela som tomu ani veriť a ani som nepociťovala strach, veď to boli naši osloboditelia. Cez to všetko moje telo nebolo ľahostajné k udalostiam, lebo asi som vyburcovala v to ráno k prvým pohybom môjho druhého, ešte nenarodeného syna, ktorý dal o sebe vedieť tým, že protestoval asi za mňa.
Keď sme boli večer vonku so starším 9 mesačným synom, tak vtrhli do mesta na tankoch naši bratia a krúžili po námestí s delami namierenými po ľuďoch. Tak to mi už ľahostajné nebolo, lebo jedného syna som mala na kočíku a druhého, ktorý sa mal narodiť do búrlivého sveta.
Bol zákaz vychádzania po 22.00 hod. To som mala strach, čo bude, ak sa bude pýtať na svet v noci.
Tých príbehov bolo viac. Videla som ako susedia z ulice diskutovali s veľkými deťmi (vojakmi) pri tankoch a kŕmili ich.
Vymieňali sa tabule s názvami ulíc, aby chlapci blúdili."

Tranzistorové rádioprijímače boli vtedy pomerne nové, a v tých pohnutých dňoch v očakávaní najnovších udalostí ich ľudia často používali idúc po ulici, držiac si rádio pri uchu. Vyskytli sa prípady (v Trenčíne o takom konkrétnom neviem), že okupační vojaci tieto "tranzistoráky" brali; ľudia sa vtipne vynašli - niektorí si vraj k uchu prikladali briketu, a zaostalí ruskí vojaci im aj ti brikety brali od ucha v domnení, že sú to rádioprijímače... Keď sa vraj korýsi ruský vojak čudoval, že veď to nehrá, dostal odpoveď, že najprv sa to musí zohriať (narážka na elektrónkové rádioprijímače).
Po batériách do tranzistorových rádioprijímačov bol taký dopyt, že (spolu s ďalšímu druhmi tovarov) čoskoro zmizli z obchodov, ako o tom svedčí aj krátky článok v novinách Smena z 3. septembra 1968 nižšie:

Ako som bol spomenul, po dlhšom pobyte v Nemeckej spolkovej republike som sa v čase vpádu ruských vojsk vracal a vrátil domov do Trenčína. Po dlhej dobe mimo domova sa mi už zachcelo ísť si na strelnicu na Brezinu zastrieľať, ale mal som strach z Rusov. Nenapadlo ma nič lepšie, nuž som zašiel na ruské veliteľstvo (v dome kde bola Jednota spotrebné družstvo), pýtal som sa za veliteľom, predložil som mu môj zbrojný preukaz a že si chcem isť zastrieľať ako mám právo, ale že sa bojím, aby ma jeho vojaci nezastrelili. Mal som pred maturitou z ruštiny, ale po pobyte v Nemecku som bol preladený na nemčinu, tak som mu hovoril po nemecky. On mi rozumel a odpovedal mi po rusky, čomu som zase ja rozumel. Vtedy ma nenapadlo to, čo ma napadá v dnešných časoch, či nemčina pre neho neznamená nepriateľ, "fašista". Bol to rozumný chlap, povedal mi, že naozaj nepríjemnosti by mohli byť, aby som si zatiaľ len doma trénoval "nasucho"...

V tom čase bola vo výstavbe nová budova Zlatokovu oproti Okruhu. Bol tam stavebný žeriav, na ktorý ktosi vyvesil čiernu vlaku. Rozprával mi to syn niekdajšieho riaditeľa Zlatokovu, že si otca ruský veliteľ dal predviesť a povedal mu, že ak čiernu vlajku do dvoch hodín nedajú dolu, že oni ju zostrelia. Pravdaže, dali ju dolu.

Rozprával mi kamarát, že niekoľkí boli v tej rozostavanej budove Zlatokovu a z ešte nezasklených okien vykúkali na Okruh oproti, kde bol šikmooký vojačik s guľometom. Keď si ich všimol, že ho pozorujú, natiahol záver, namieril na nich, prst na spúšť, ale nestrelil. Zatiaľ. Chalani sa pratali preč tak rýchlo, ako sa dalo.
Stavenisko Zlatokovu zabralo aj časť Rázusovej ulice, takže aj autobus mal obchádzku. Keď prišli Rusi a dookola Okruhu urobili hradbu svojich bojových vozidiel, zatarasil sa tým aj príjazd vozidiel na stavbu budovy Zlatokovu. Keď prišlo auto so stavebným materiálom, aby mohlo vojsť a vyložiť, musel sa posunúť tank na rohu. Ruskí vojaci radšej pomohli vykladať stavebný materiál, len aby tank sa mohol čím skôr vrátiť na svoje pôvodné miesto.

Ten istý kamarát spomínal zážitok z krčmy u Václava. Na rohu Okruhu, oproti hostincu Václav, na jednom z tankov, na veži sedával z osádky tanku jeden vojak - starší pán s bajúzmi. Občas zišiel dolu, prišiel k Václavovi, do malého pivového krígla (=3 dcl) si dal naliať vodku, zaplatil, krígel s vodkou na dúšok vyprázdnil, položil na pult, vrátil sa na svoje miesto na veži tanku a naďalej vykonával svoju strážnu službu proti "kontrarevolúcii".

Hneď po okupácii vyzeralo všetko jednotne - každý bol proti okupácii: straník či nestraník, veriaci či neveriaci.
Po čase vývoj situácie priniesol rozdelenie. Povedané dnešným jazykom, okrem "odmietačov" sa po čase zjavili aj "vítači", predtým možno zakuklení. Do určitej miery to bolo späté s vnútorným vývojom postojov Komunistickej strany, ktorá svoje prvotné odmietnutie "prehodnotila", zistila že sa "pomýlila" a nabrala nový kurz: "promoskovský" či "husákovský", "normalizačný".
Komunistická strana v r. 1969 zorganizovala tzv. "previerky" (=dobový pojem) svojich členov, z nich časť vylúčila (rozlišovalo sa "zrušené" a "pozastavené" členstvo), čo spravidla bolo spojené zo stratou vyššej pracovnej funkcie v zamestaní. Viac o previerkach je v dobovom dokumente nižšie:

Organizovali sa zhromaždenia pracujúcich, na ktorých sa schvaľovali verejné rezolúcie sledujúce nový kurz a odvolávali sa vlastné(!) predošlé stanoviská. Neraz boli formulované s odvolávkou na dačo iné, bez toho, aby sa jasne a otvorene vyjadrila základná myšlienka, takže dnes môžu byť pre niekoho nezrozumiteľné:

Pravdaže, bolo v tom aj veľa pokrytectva.
Čas však ukázal, že niektoré "vítačské" postoje boli úprimné a v súlade s vnútorným postojom osoby, ktorý obvykle vychádzal z predchádzajúceho celoživotného rodinného a pracovného prostredia aj vývoja a teda sa dal pochopiť.
Istá trenčianska učiteľka druhého stupňa základnej školy, v strednom veku, z chudobnej až biednej trenčianskej rodiny, brat partizán zahynul, udržiavala priateľský styk s ruským veliteľom; posielala mu dokonca zo školy písomné odkazy po svojej žiačke.
Normalizačné vyznamenanie medzi nastúpenými vojenskými dôstojníkmi dostala jediná Trenčanka, pôvodom z chudobnej a komunistickej rodiny, ktorej celý život v tomto smere pokračoval. Bolo to úprimné presvedčenie, nie kariérizmus a vôbec nie prevracanie kabátov. Rodina žila v dobrej zhode s okolím a v kritických chvíľach pomohla bez ohľadu na príslušnosť.

Bola to však aj doba prevracačov kabátov podľa aktuálnej situácie. Vypuklý je prípad, o ktorom som počul, tunajšieho najprv (pred 1989) prorežimného plateného funkcionára, potom v r. 1968 organizátora protestov proti okupácii, ktorý v následnej dobe normalizácie zakladal leninský zväz mládeže, neskôr pri výročiach poriadal spomienky na okupáciu, a naposledy rečnil na jar 2018 na námestí na protivládnej kampani "za slušné Slovensko". Nuž, aj to sa dá pochopiť...- ale treba na to mať povahu.

Civilný život, nápisy, letáky, odznaky

Prvé, čo sa po vpáde okupantov robilo, maľovali sa nápisy, vylepovali plagáty a strhávali akékoľvek smerové označenia.
Strhnuté boli smerové tabule z ciest.
Zmizli tiež tabule označujúce dôležitejšie inštitúcie; zostala na MNV; neviem, či zmizli tabule z ONV a z OV KSS, ale určite boli strhnuté všetky označenia Zväzarmu na Štefánikovej ulici, kam som občas chodil, ten žil v prísnom utajení - žiaden div, boli tam zbrane a strelivo, aj iný vojenský materiál (vysielačky, ...), a ten sa dal poľahky vyhlásiť za hniezdo kontrarevolucionárov a príčinu k represiám. Nebola to len teoretická možnosť - je známe, že takto boli v r. 1968 ako zámienka použité sklady zbraní Ľudových milícií v iných mestách. (Niečo podobné sa stalo okolo Februára 1948 v Trenčíne v sídle Demokratickej strany v najjužnejšom z troch Dieterových domov oproti hotelu Tatra.)
Nápisy "Okupanti choďte domov" a v ruštine "Okupanty idite domoj" boli veľmi časté, okrem nich aj iné. Časom sa prišlo na to, že "okupanti" sa po rusky nepovie "okupanty", ale "zachvatčiki", nuž nové nápisy sa vyhotovovali v tejto variante.
Ďalší veľmi častý nápis bol "Otec osloboditeľ, syn okupant".
Nosili sme odznaky "Dubček Svoboda to je naša sloboda" a podobné, alebo aspoň stužky-trikolóry. Niektoré zo spomenutých odznakov robil trenčiansky Zlatokov. Niektoré odznaky boli klasické kovové, ale kvôli rýchlosti sa objavili aj plastové odznaky - napr. maličké fotky zatavené do priehľadnej plastovej fólie.

Plagátov bolo veľmi veľa kde-kade, väčšina ručne písaných, ale boli aj také, čo boli vo väčšom počte rozmnožované, také sa napríklad (iste nie výlučne) robili v Konštrukte.
Plagátmi však bojovali aj okupanti - viem o dvoch druhoch, ktoré som videl v Trenčíne, obidva formát A4, nepríliš kvaltná tlač (zrejme poľná vojenská tlačiareň propagačného voj. oddelenia):
- text nadpísaný "Zpráva TASSu" v dvoch stĺpcoch (nastojato) oznamuje rokovanie delegácie ČSSR v Moskve a o potlačení kontrarevolúcie
- fotka naležato s davom na ulici pozdravujúcim auto, v ktorom stoja Svoboda, Brežnev, Kosygin a Podgornyj, pod tým v češtine, slovenčine a ruštine text, ako ich vítajú v Moskve.

Moskovská Pravda z 28. aug. 1968 na čelnej strane prináša vo veľkom článku
tlačovú zprávu o výsledkoch rokovaní v Moskve 23.-26. aug. 1968 medzi ČSSR a SSSR.

Hviezda na hrade

Historicky boli na hradnej veži hviezdy tri postupne po sebe (píšem o nich na inom mieste tejto stránky Trenčan), a v čase ruskej okupácie bola na vrchole hradnej veže hviezda v poradí druhá, už ošarpaná - tu je jej fotka samostatne aj spolu so mnou, ako na nej sedím v roku približne 1967:

Samozrejme sa hviezda vnímala ako súčasť režimu, ktorý bol nastolený Červenou armádou, a keď táto nás násilne obsadila, hnev ľudu sa obrátil aj proti jej symbolom, teda i proti tejto hviezde na hrade.
Dňa 26. augusta 1968 túto hviezdu "zhodili...asi o 15.00 hod. chuligánske živly, ktoré ... prišli od Breziny ... boli to 4 - 5 muži, asi 19 - 20 roční" - ako sa píše (pozrieť nižšie) v Zápisnici o prešetrení datovanej 12.11.1968, ktorú spísal M. Šišmiš, riaditeľ múzea, s vypovedajúcim (svedkom udalosti) Štefanom Barčákom, na podnet odboru kutúry ONV v Trenčíne. V Trenčíne sa povrávalo, ale netvrdím, že bol medzi nimi aj Ivan K., a že vec bola ututlaná vzhľadom na jeho blízke príbuzenstvo s vysokopostaveným činiteľom Československej ľudovej armády; ďalší mali byť bratia Karol a (†) Rudolf Kalikovci.

Ďalšie hviezdy

Hviezda na trenčianskom hrade bola z tunajších najväčšia a najviac známa široko - ďaleko, veď ju bolo vidno už z diaľky (preto ju tam dali). Nebola to však jediná hviezda v Trenčíne. Boli tu aj ďalšie - na verejných budovách, na podnikoch. Niektoré boli tiež dosť veľké. Aj tie sa stali terčom hnevu a viaceré boli po okupácii odstránené.
Hviezdu nad vchodom do kina Hviezda (na obrázku vpravo) zhodil Igor B., ktorý býval v činžáku zhruba oproti, spolu s niekoľkými kamarátmi. Nie je mi známe, že by bol býval za to neskôr postihnutý.
Hviezda bola aj v Odevných závodoch za mostami, aj tú spontánne odstránili zamestnanci.
Hviezdu z budovy knižnice odstránil údržbár z rozhodnutia riaditeľa, ktorý usúdil, že beztak by ju asi niekto zhodil, pričom by mohla vzniknúť väčšia materiálna škoda, tak ju radšej sám dal odstrániť pokojne.
Hviezda na národnom podniku Mäsové závody akýmsi "zázrakom" prestála hnev proletariátu, čím sa podnik neskôr v čase normalizácie nezabudol pri vhodných príležitostiach pýšiť ako svojou zásluhou.
Dnes už asi nie je možné objasniť osud každej jednotlivej trenčianskej hviezdy. Bolo ich viacero.
Skutočný hviezdny čas nastal až s príchodom pookupačnej normalizácie, keď sa hviezdy v Trenčíne veľmi rozmnožili - azda nebolo jednej verejnej, úradnej či podnikovej hlavnej budovy, na ktorej by nebola hviezda. Spomínam si, ako som ľutoval, že som si tie budovy neodfotografoval ešte predtým, než tam tie hviezdy dali. Nuž dnes je to naopak - zaujímavé sú staré fotografie tých budov, keď na nich hviezdy boli.

Vojenský sklad na Skalke

Je to sklad na západnej strane cesty, vľavo medzi obcami Zamarovce a Skala n. V. Je to asi päť dier do skalného masívu, niektoré kratšie, že človek na ich koniec dovidí pri dennom svetle ak sú vráta otvorené, iným konca nevidno; prierez majú taký, že nimi s rezervou prejde veľké vojenské auto. Ku skladom patrí príslušenstvo: dvor a budova - zrejme na ubytovanie strážneho voj. oddielu, ale v minulosti tam vraj vojsko malo aj pekáreň. Do okupácie sklady používala Československá ľudová armáda (ČSĽA). Nevieme, či sklady na Skalke Rusi obsadili hneď po vpáde, alebo až neskôr keď sa tu usadili na vyhradených miestach.
Sklad nezaberá veľkú plochu, je stiesnený medzi skalou a cestou, a bol ohradený pletivovým plotom. Po okupácii bolo z cesty vídať na vyvýšenom dvore posedávajúcich vojakov a ruského veliteľa(?), ktorý tam (vonku!) hrával gulečník. Po čase plot prerobili na nepriehľadný, takže z cesty už nebolo dovnútra vidieť. Les na svahu nad skalou prečistili a stromy v ňom vo veľkom okruhu natreli v spodnej časti na bielo, čo pôsobilo dosť komicky a bolo predmetom uštipačných poznámok verejnosti.
Keď sa po okupácii na území ČSSR rozmiestnili ruské atómové zbrane, domnievali sme sa, že aj v tomto sklade ich Rusi mali umiestnené, pretože boli skalným masívom dobre chránené; mohli mať súvis aj s letiskom v Biskupiciach. Z dnešného pohľadu tam tie atómové zbrane asi neboli.

Vojenský sklad v Zábraní

Je to rozsiahla zalesnená plocha (asi 1,7km2, obvod asi 6km) v katastri obce Kubrá, oplotená a strážená, prístupná cestou aj vlečkou (je vonku aj vnútri); vnútri je viacero prízemných skladov, rozmiestnených rozptýlene a nepravidelne. Do okupácie sklad používala Československá ľudová armáda (ČSĽA). Nevieme, či sklady na Skalke Rusi vôbec niekedy obsadili alebo využívali. Máme však spomienku pamätníka, že ak (bolo to niekedy v čase normalizácie) išiel do skladu za svojím otcom (dôstojníkom), na vrátnicu spolu s otcom prišiel aj ruský dôstojník. Zdá sa teda, že tu Rusi mali aspoň svoj dozor.

Ulica Danky Košanovej

Trenčianska ulica - za monarchie Rákóczyho, za ČeskoSlovenska (a teraz znova) Legionárska, po r. 1945 Sovietskej armády, niesla okolo r. 1969 na krátky čas meno ulica Danky Košanovej podľa 15 ročnej študentky zastrelenej v Bratislave 21.8.1968. Či premenovanie (a potom vrátenie späť) sa udialo úradným postupom alebo len spontánne, nie je jasné, ale ulicu D. Košanovej v Trenčíne som našiel na úradnom dokumente. Je však isté, že to pomenovanie nemalo dlhé trvanie a iste ho zrušila "normalizácia".

Nástup pookupačnej "normalizácie" a "objektívna realita"

Keď 5. januára 1968 bol Dubček zvolený prvým tajomníkom ÚV KSČ, funkcie sa začali meniť aj na nižších úrovniach. V Trenčíne dovtedajší vedúci tajomník OV KSS Július Turček sa stal tajomníkom ÚV KSS v Bratislave. Novým vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne bol 6. septembra 1968 na plenárnom zasadnutí OV KSS zvolený RSDr. Vladimír Krajčí, (švagor Alexandra Dubčeka), ktorý tiež bol od leta 1968 do jesene 1969 aj členom ÚV KSS.
Po Dubčekovom odstavení zo špičkovej funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ 17. 4. 1969 (nahradil ho Husák) nasledovali zase výmeny funkcionárov aj na nižších úrovniach. Tak aj v Trenčíne 11. 9. 1969 na plenárnom zasadaní OV KSS v Trenčíne bol jeho vedúci tajomník a Dubčekov švagor RSDr. Vladimír Krajčí na vlastnú žiadosť uvoľnený z dovtedajšej funkcie a novým vedúcim tajomníkom OV KSS zvolili Jána Fraňu, ktorého po roku 9. 10. 1970 vystriedal RSDr. Dušan Šišmiš (žil 1929 - 2016).
Krajči bol následne označený za pravicového oportunistu a jeho činnosť odsúdená (17. 10. 1969 na plenárnom zasadaní OV ZČSSP a MsV ZČSSP, 30. 10. 1969 na Plenárnom zasadaní poslancov ONV, 9. 10. 1970 na plenárnom zasadaní OV KSS). Následne 27. 11. 1969 bol RSDr. Vladimír Krajčí na vlastnú žiadosť uvoľnený aj z pléna OV KSS. V súčasnosti by v trenčianskom štátnom archíve mala byť uložená jeho osobná písomná pozostalosť, týkajúca sa aj okupácie roku 1968, vrátane fotografií.
Po odstavení Alexandra Dubčeka z funkcií po r. 1969, keď bol v nepriazni nového režimu zamestnancom lesného závodu v Pezinku a s rodinou žil v Bratislave, udržiaval styk s Trenčínom aj s blízkym rodiskom jeho manželky Velčicami (neskôr zlúčené s Chocholnou), o čom časť tunajšej verejnosti dobre vedela. Štátna bezpečnosť však nepripustila, aby jeho návštevy prekročili prísne súkromný rámec. Pamätník spomína, že na trenčianskej svatbe Dubčekovej netere z Hodžovej ulice, ktorá sa vydávala za neskoršieho emigranta Hanzela, mal byť Alexander Dubček svedkom, ale sobášiaci Mestský národný výbor v Trenčíne mu to nedovolil (predsedovia MNV vtedy boli Tomáš (1954-1971), Pajtina (1971-1977), Rehák (1977-1990)).

Nástup Husáka na čelo štátostrany v r. 1969 priniesol "normalizáciu" čo bol dobový pojem pre zavrhnutie Dubčekovej jari a návrat k diktatúre proletariátu formálne zastúpeného Komunistickou stranou. Husák bol praktik - okupáciu nazval "objektívna realita", ktorá sa nedá našimi silami zmeniť; ten pojem sa v tom čase veľmi často vyskytoval.
V čase normalizácie sa všetky "stoličky" zatriasli a na mnohých sa vymenili funkcionári. Týkalo sa to strany, štátnych úradov, aj podnikov - a to aj nestraníkov. Priebeh býval rôzny, závislý od miestnych ľudí. Stoličky sa triasli od najvyšších, smerom nadol možno o čosi menej silno, ale robotnícke sa nemohli, lebo na ne nebolo dostatok náhradníkov; medzi tými, čo naozaj robili, čistky nestraníkov sa často dali vybaviť neutrálnym vyhlásením.
Na čele Štátnej bezpečnosti v Trenčíne nastala zmena: Ján Jariabka sa striedal s Jozefom Mihálom (1969). Poznal som obidvoch osobne, prvého z lodenice, druhého ako suseda z činžáku a otca chalanov, s ktorými sme sa hrávali. Obidvoch šéfov ŠtB som vnímal ako celkom normálnych chlapov.
Po normalizačných čistkách nasledovali dve desaťročia Husákovej vlády. Čo znamenali pre slovenskú spoločnosť, nech si zhodnotí každý sám podľa seba po obzretí sa naspäť do tých čias.

Celoštátne Štátna bezpečnosť viedla zoznam ľudí, ktorých vnímala v opozícii s normalizačným režimom; z Trenčanov je tam len jeden: PhDr. Vojtech Čelko, nar. 1946, dlhodobo žijúci v Čechách - je najmladší na zozname, do ktorého sa dostal asi ešte ako študent. Po r. 1989 ich zoznam vyšiel knižne a sú združení v spolku.

Emigrácia

V r. 1968 a po nástupe normalizačných zmien veľa ľudí emigrovalo - niektorí celkom natrvalo, niektorí sa po kratšom alebo dlhšom čase za rôznych okolností vrátili.
Príslušné generácie Trenčanov o svojich emigrantoch vedia, veď s nimi časť života žili a z ich pamätí nevymiznú.
Úplný zoznam asi nie je možný, spomeňme tu aspoň tých, o ktorých sa vie; počul som, ale netvrdím, že z Trenčína to boli:
Jožo Štefanka
Peter Hodák
Paľo Bundala (medzičasom späť?)
sestry Hechtové a rodina Čierných
Karol Herkeľ
Jano Špaček
MUDr. Ján Papp, úspešný ortopéd v NSR (V Kolíne n.R.??)
Dano Hrmo
Bohumil Hanzel
František Hanzel
Ing. Juraj Tlučko
Ing. Marian Molčan
Valika Šimlovičová s Marianom Rothom, neskôr manželia
Peter Bednár
Fero Liptsey
Laco Hartman
.... Nemec
Jano Karšai
Eva Eliašová s matkou
(tento zoznam by bolo vhodné doplniť o ďalšie mená a primeraný popis ich osudov, ak by tým niekto prispel).

Poďakovanie

za zprávy, spomienky a pomoc patrí týmto ochotným ľuďom (v poradí priezvísk podľa abecedy):
   pán Miloslav Abel
   pani Holá z D. (sprostredkovanie)
   pán Ladislav (Vladimír) Kolínek
   pán Pavol Mikušať
   pani JUDr. Danica Okrucká
   pán plk. Ing. Peter Palko a jeho priatelia
   pán Ing. Ján Samák, už nežijúci (za zanechanú spomienku), aj jeho príbuzným za súhlas
   pán Emil Sedlačko (zbierka fotografií) - ale žiadna z jeho fotografií tu nie je použitá
   pán Ivan Šarvaic
   pán Ing. Vojtech Tichý, nedávno zosnulý
aj tým, ktorí si želali zostať nepomenovaní - uvediem aspoň krstnými menami:
   pani Anka K.
   pani Janka P.
   pani Vierka S.
   † pán Peter Dano H.
   pán Milan P.
   moja sestrenica V. (sprostredkovanie)
   pán Z.
   pán Ján Rónai (LOT; už zomrel, približne 4.4.2019 ako 81r.)
   pán Reich, pilot, i keď si toho už veľa nepamätal...
   pán Ing. Josef V. - i keď žiaľ odmietol spomínať...

Iné:

Časový sled udalostí roku 1968 je TU
Letáky sú TU
Rôzne dokumenty k rokom 1968, 1969 sú tu TU
Pozývací list je TU
Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ je TU

Upozorňujem na nezverejnené dokumenty, ktoré nepoznám, ale našiel som zmienky o ich jestvovaní:
- Záznam z rokovania so zástupcom sovietskej armády v Trenčíne zo dňa 18.12.1968; 3 s. MV SSR pre G. Husáka; 7.1.1969, 4 s.
- List OV KSS v Trenčíne o neprístojnom správaní sa sovietskych vojakov; 2.1.1969, 2 s. (viď dokument „Správa o výskyte nežiaducich javov medzi sovietskymi jednotkami a občanmi na Slovensku; MV SSR G. Husákovi; 7.1.1969, 5 s)

Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany; narodený som v r. 1950.
Použil som spomienky nielen moje, ale aj viacerých pamätníkov, mojich príbuzných, priateľov, známych, ale aj dovtedy mne neznámych ľudí, ktorí mi zväčša veľmi ochotne pomohli s touto témou. Niektorých som uviedol už vyššie priamo v texte. Uvádzam ich vyššie plným menom, ak mi dali súhlas, inak menom neúplným, a ďakujem im všetkým!
Niektoré údaje sú z literatúry, zo štátneho archívu a z internetu.

Pre istotu tu vyjadrujem, že ako z povahy veci vyplýva, sú to subjektívne spomienky vlastné aj iných účastníkov, ktoré môžu byť aj v niečom mylné, obzvlášť s časovým odstupm pol storočia, čo je už rozsah pamäti jednoho ľudského života.

Tento súčasný obsah nie je úplný ani konečný - predpokladám jeho doplňovanie prípadnými ďalšími zprávami.
Prosím každého, kto chce a má čo k obsahu tejto stránky čo povedať, aby sa mi ozval na moju adresu elektronickej pošty uvedenú v záhlaví prvej (najvrchnejšej) strany tejto internetovej stránky.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, ráno 21. augusta 2018 (presne 50 rokov po vpáde), uverejnené na stránke www.trencan.6f.sk

(Koniec diela.)

Spomienky Ing. Jána Samáka na august 1968 v Trenčíne

Za podporujúce prostredie ďakujem mojím priateľom, známym a nášmu Klubu starých Trenčanov.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Uložené s časovou značkou (datumom) zverejnenia v internetovom archíve
https://web.archive.org/web/

Dielo je tu zverejnené pre oboznámenie jednotlivcov s jeho obsahom.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) potrebujete, požiadajte autora vopred.
Pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
(Prípadné pramene u autora.)

<< Návrat späť na vrch tejto strany << << Návrat na hlavnú stránku

Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa:

21. august 1968 - okupácia ako to bolo v Trenčíne