TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

PhDr. Vojtech Čelko: Zomrel Ivan Golian
V utorok 6. augusta sa konalo posledné rozlúčenie s Ivanom Golianom, pred jeho spopolnením. Obrad prebiehal v Ústrednej obradnej sieni v Prahe, na Olšanských cintorínoch . Jediný syn legendárneho generála Jána Goliana, veliteľa povstaleckej 1. Československej armády na Slovensku v roku 1944. Ivan zomrel desať dní pred svojimi 75. narodeninami a presne mesiac pred 75. výročím začiatku Slovenského národného povstania. Preto spomínam tieto dátumy, lebo tie osudovo poznamenali jeho život. Na pohrebe okrem obradníka, ktorý privítal smútočných hostí a poďakoval im za účasť na obrade prehovoril, ale podrobne, rodinný priateľ, ako o tom budem ďalej informovať a člen Klubu generálovo Slovenskej republiky, generál Svetozár Naďovič. Sám som sa s Ivanom osobne poznal a pomáhal som mu v roku 1995 zariaďovať pohreb jeho mamičky Jarmily Golianovej. Tú som poznal ako členku Klubu slovenskej kultúry, dobrú známu mojej mamičky a priatelil som sa s ňou. S Ivanom som hovoril naposledy asi mesiac po jej pohrebe v októbri 1995. Vtedy som Ivanovi zatelefonoval a spýtal sa ho, či nepotrebuje ešte nejakú pomoc, či sa nechce stretnúť. Oboje odmietol, vzal som to na vedomie a rešpektoval som to. Veru chalan nemal jednoduchú cestu životom, tak som sa ani tomu nečudoval. Pri záverečnej skladbe, bola to Griegova Solvjegina pieseň z Peer Gynta mi vyhŕkli slzy za tým všetkým, čo sa mi v hlave okolo Golianovcov motalo. Preto by som aspoň pár spomienok priblížil. Jednou z kapitol našich novodobých dejín, ktorá azda najčastejšie podliehala novým a zmeneným interpretáciám, kde sa zásluhy jedným odnímali a tým, ktorí boli momentálne na vrchole moci pridávali, patrí Slovenské národné povstanie. Mená mnohých jeho účastníkov sa v priebehu rokov zahmlievali, mali padnúť do zabudnutia, či do „priepadliska dejín“ čo bol obľúbený termín najväčšieho normalizátora a taktiež prisvojovateľa povstaleckej tradície. SNP je hrdá kapitola našich moderných dejín, ako národ sme sa ňou zaradili medzi tie európske národy, ktoré bojovali proti fašizmu, antisemitizmu nenávisti a neznášanlivosti. Pri spomínaní na SNP sa nikdy nedá vyhnúť povstaleckej armáde a jej prvému veliteľovi, brigádnemu generálovi Jánovi Golianovi.

V druhej polovici osemdesiatych rokov som pracoval v Dome slovenskej kultúry v Prahe, pri ktorom bol Klub slovenskej kultúry. Jeho členkou a predtým Miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe bola aj pani Jarmila Golianová, vdova po generálovi Jánovi Golianovi. Stretával som ju často na koncertoch besedách a iných akciách, lebo jej záujem o slovenskú kultúru bol úprimný a trvalý. V jednom z listov, ktorým reagovala na moju gratuláciu k jej narodeninám mi napísala, že miluje Slovensko a najkrajšie roky svojho života prežila v Trenčíne, odkiaľ som aj ja pochádzal a kde sa poznala aj s mojou mamičkou. Poprosil som ju vtedy o rozhovor, aby nám priblížila svojho manžela z iného pohľadu, než ho zobrazujú odborné práce a štúdie. Práve pri Ivanovom odchode som si na to spomenul a po prečítaní bezmála tridsať ročného textu som si povedal, že možno by aj dnešného čitateľa mohol zaujímať. Pani Golianová, kde ste sa stretli so svojim budúcim manželom? Pochádzam z Čáslavi, kde bol môj otec právnikom, mamička mala na starosti domácnosť a nás dve deti, staršieho brata a mňa. Vyrastala som v harmonickom prostredí. Brat vyštudoval tiež práva a mňa, keď som skončila strednú školu nechala mamička doma, aby som sa naučila viesť domácnosť, lebo mi hovorila, aj tak sa budeš chcieť vydať, aby si vedela hospodáriť. S manželom som sa zoznámila v roku 1931 na tanečnom večierku čáslavského študentského spolku. Tam bol mojim najčastejším tanečníkom štíhly delostrelecký dôstojník. Pamätám si presný dátum- bolo to 5. januára. Tento deň mi pripomenul i jeho prvý darček, delostrelecká nábojnica, pochrómovaná a upravená ako váza. Môj budúci manžel bol vtedy poručíkom a pôsobil v Čáslavi ako inštruktor v spojovacej škole. Mal vtedy dvadsať päť rokov a ja osemnásť. Čím dlhšie sme sa poznávali, tým sme si boli bližší, až sme sa nakoniec do seba zamilovali. S manželom dôstojníkom to však nebolo v tom období tak jednoduché... Môj manžel vedel, keď ma podľa vtedajšej etiky popýtal rodičov o ruku, že sa ako dôstojník môže oženiť až ako 28-ročný, čo bol vek, ktorý vtedy stanovilo Ministerstvo obrany. Po absolvovaní kurzu sme sa vrátili do Litoměříc, kde bol jeho kmeňový pluk, ktorému bol pridelený deväť rokov než išiel na vysokú vojenskú školu. Boli sme zasnúbení tri roky. Pokiaľ mu to čas dovoľoval aspoň dvakrát do mesiaca za mnou chodieval do Čáslavi. V roku 1933 som dostala na Vianoce okrem iného i darček najmilší – povolenie od MNO k svadbe. Brali sme sa v júni 1934 na Staroměstskej radnici v Prahe. Spomínam si, že jedna z najkrajších gratulácii znela: “Zdar česko-slovenskému zväzku!“ V tom čase bol manžel v jazdeckej škole v Pardubiciach, bývali sme len tak po študentsky, lebo usadiť sme sa mali až v Litoměřicích. Tam sme sa presťahovali po absolvovaní jazdeckej školy a konečne sme si mohli zariadiť byt. Manžel sa stal veliteľom remontnej batérie. Kone boli vždy jeho láska, bol úspešným dostihovým i parkúrovým jazdcom a jeho tajným želaním bolo venovať sa chovu koní v niektorom vojenskom žrebčínci. Ako sa vtedy žilo v Litoměřiciach? Mali sme veľa priateľov, bolo tam dobre, napriek tomu, že tam žila väčšina Nemcov, ale český živel držal pohromade. Poriadali sa tanečné večierky, plesy, na ktoré bola povinnosť ísť, lebo sa podporovala súdržnosť. Veliteľom divízie bol generál Alois Eliáš, neskorší predseda protektorátnej vlády, ktorého počas heydrichiády zastrelili a ten na to veľmi dbal. Keď začala na obzore vystávať nemecká hrozba, manžel sa začal pripravovať na skúšky na vysokú vojenskú školu. Boli to náročné skúšky, ale úspešne ich zložil a v roku 1937 nastúpil do prvého ročníka. Vzhľadom na zvýšené ohrozenie republiky kládli sa na frekventantov veľké požiadavky. Za rok museli zvládnuť dva prvé ročníky, a tak sa „nastavovali“ noci, aby sa všetka látka zvládla. Snažila som sa manželovi pomáhať ako som mohla. Prepisovala som na stroji jeho riešenia úloh a taktických cvičení, aby sa s tým nemusel zdržiavať. Aj v tomto náročnom období si manžel našiel každý deň chvíľu, vstal hoci o štvrtej ráno a išiel do Chuchle, kde mal koňa, ktorého pripravoval na armádny steeplechase. Po skončení druhého ročníku v apríli 1938 boli všetci frekventanti poslaní na stáž na veliteľstvá rôznych divízií. Manžel sa dostal do Banskej Bystrice a tá sa nám stala osudom. Zažili sme tam májovú mobilizáciu. Môj muž celý čas nebol doma. V septembri mal končiť stáž a nastúpiť do tretieho ročníku vysokej vojenskej školy, ale nadišla mobilizácia a on musel zostať na Slovensku. A vtedy už začali udalosti naberať priam hrozivé tempo. Áno, prišiel mníchovský diktát, viedenská arbitráž, ktorou bolo odstúpené Maďarsku južné územie Slovenska. Tým bola postihnutá aj naša rodina, lebo mamička môjho muža a jeho brat so ženou žili v Trnovci nad Váhom, ktorý sa dostalo pod maďarský zábor. Takže smútok bol dvojnásobný. Ešte predtým, než vypukla septembrová mobilizácia, dostali sme dovolenku, prišli sme do Prahy a hneď druhý deň prišiel vojak s telegramom, že sa manžel musí vrátiť na Slovensko. Ja som zostala v Prahe, kde nám opravovali naše malé auto, zetku. Potom som zobrala pár dokladov a vecí, o ktorých som si myslela, že by bolo dobré odniesť ich k rodičom a odišla som do Čáslavi. Pred Vianocami si prišiel pre mňa manžel a vrátili sme sa spolu do Banskej Bystrice. Boli to naše prvé Vianoce, ktoré sme strávili len sami dvaja. Váš smútok zrejme bol ešte väčší po vyhlásení Slovenského štátu? Naši českí priatelia, tiež dôstojníci, postupne opúšťali Slovensko. Snažili sme sa im pomôcť aspoň pri sťahovaní, obstarávaní prevozu do Čiech. Potom však, ako viem, čakalo sťahovanie aj Vás. Začiatkom mája roku 1939 bol manžel preložený do Trenčína. Musím sa priznať, že Banskú Bystricu som opúšťala rada, lebo som ta nič dobré neprežila. Májovú mobilizáciu, jesennú mobilizáciu, odchod mnohých priateľov. Trenčín mi veľmi prirástol k srdcu. Našli sme tam dobrých priateľov a ja aj krajanov. Riaditeľom trenčianskej droždiarne bol Ing. Havlín, ktorý aj s manželkou pochádzali z Ćáslavi. On nás zoznámil aj s Vladom Chovanom, trenčianskym kníhkupcom a nadšeným sokolom a vlastencom. Začali sme navštevovať jeho kníhkupectvo a získali sme si vzájomnú dôveru. Tam padla aj zmienka o odboji, ktorý sa začal v Trenčíne rozvíjať. Vlado Chovan zoznámil môjho manžela s Milanom Polákom a keď bol vyzvaný, aby sa aj on zapojil, podrobili ho skúške. Na dôkaz toho, že majú spojenie s Londýnom, mohol si určiť heslo „Od Šumavy k Tatrám“. A skutočne o pár dní to Londýn hlásil a . Tak to bol práve Trenčín, kde sa začala nová éra nášho života – odboj. Trenčín bolo azda najkrajší úsek nášho spoločného života. Manžel sa aj tam zaujímal o kone, ale nemal na ne toľko času, ako predtým. Zúčastnil sa raz na dostihoch v Piešťanoch, mala som o tom nakrútený aj film, ktorý sa neskôr stratil. Väčšinou v nedeľu sme sa počas prechádzky zastavili v kasárňach, doniesli koňom mrkvu, ale čas na preteky už nezostával. To je pochopiteľné, ak si uvedomíme, ako sa vyvíjala situácia na fronte. Od 1. januára 1944 bol manžel preložený na veliteľstvo pozemných vojsk do Banskej Bystrice. V tejto funkcii mal možnosť zintenzívniť prípravy na Povstanie. Mohol rozhodovať o premiestňovaní skladov do predpokladaných priestorov na strednom Slovensku. Ja som bývala v Trenčíne, byt sme mali na veliteľstve na Sihoti a čakala som rodinu. Manžel za mnou chodieval každú nedeľu a vtedy sa dvere u nás netrhli. Ja som vybavovala odkazy, robila spojku, ale inač mi manžel nič nehovoril. Spomínam si, že raz priviedol takého vysokého muža, ktorý hovoril chybnou slovenčinou. Pri večeri mi prezradil, že je z Moravy. Manžel ho predstavil ako Brucknera. Bola som rada, že vidím krajana a začala som sa ho na všeličo vypytovať, čím som ho priviedla do rozpakov. Až keď odišiel, mi manžel prezradil, že je to „Zdena“., kapitán, neskôr major Krátky. Chodieval k nám často. Popravili ho. Zajali ho s plukovníkom Souhradom, ani neviem kde v horách. Všetkých ich odvliekli do Berlína. Vaše styky s tými, čo pripravovali Povstanie, boli zrejme stále častejšie? Manželov šéf, generál Jozef Turanec sa nechcel sťahovať do Banskej Bystrice a tak nám ponúkol svoj byt, lebo vedel, že čakáme rodinu. Sťahovali sme sa 6. júna v deň kedy sa začala invázia a ja som si hovorila, že je to pekný dar k mojim narodeninám, ktoré oslavujem 7. júna. Hneď prvý večer prišiel za mnou manžel, že chce rezervné periny, lebo u nás bude niekto spať. Ponúkla som sa, že posteľ pripravím, ale manžel povedal, že si dotyčný neželá byť videný. Nakoniec som sa dozvedela, že to bol Karol Šmidke. Potom prišiel ešte raz aj s dr. Husákom. Okrem nich som poznal z odboja takmer každého, veď patrilo k mojim povinnostiam hlásiť manželovi rôzne návštevy, ktoré k nám prichádzali väčšinou vedľajším vchodom, aby na veliteľstve nebudili zbytočnú pozornosť. Spomeniem z mnohých Dr.Jozefa Lettricha, Jána Ursínyho, mjr. Milana Poláka i ďalších, ktorých som poznala už predtým a ktorí sa zapojili do odboja, či to bol pplk. Dr. Mikuláš Ferjenčík, mjr. Nosko, mjr. Marko, bratia Veselovci a ďalší. Rozčuľujúce bolo vedomie, že sa to všetko dialo pred očami manželovho šéfa generála Turanca, ktorý bol germanofil, udržiaval styky s nemeckou vojenskou misiou, ktorá sídlila na veliteľstve o poschodie vyššie. Pre Vás ako ženu to iste nebolo jednoduché? Veru, bolo viac takých kritických momentov, keď som nevedela, čo bude ďalej. Spomínam si, že keď odletel Ferjenčík do Moskvy, predpokladalo sa, že sa celá misia do týždňa vráti. Dni utekali a o Ferjenčíkovi sa nič nevedelo. Myslím, že slúžil v Bratislave a minister Ferdinand Čatloš sa začal po ňom zháňať, kde ten Ferjenčík je? Nevedelo sa, ako to ďalej maskovať. Spomínam si, že som stála pred budovou veliteľstva s pani Ferjenčíkovou a hovorili sme práve o tom. Naraz môj manžel na mňa rozčúlený mával, aby som prišla domov. Utekala som a vtedy mi povedali, že prišli spravodajci z Bratislavy, zatiaľ ich zdržiavajú dole v kancelárii, ale má obavu, že to prasklo. Ak sa mi do desiatich minút neozve telefónom, aby som sa postarala o rádiogramy a iné dokumenty. Mali sme tam ešte veľký ťažký kufor s vysielačkou partizánskeho veliteľa Trojana. Manžel sa dlho neozýval, bola som z toho nervózna, nevedela som, čo mám robiť, tak som zdvihla telefón a sama som mu zatelefonovala. Nevedela som si vymyslieť nič lepšie, ako sa ho spýtať, či nepríde na desiatu. Odpovedal, že teraz nemá čas, že príde neskôr. Spýtala som sa, či je všetko v poriadku? Až vtedy i spomenul, že ma mal zavolať. Inokedy generál Turanec zháňal manžela i po službe. Chcel aby si spolu zahrali taroky. Dnes sa sama čudujem, ako som vymýšľala rôzne klamstvá, aby zneli presvedčivo. Obyčajne som to zvádzala na to, že sa išiel okúpať do Kováčovej, lebo ma ischias. Pre manžela čestného a priameho človek bola táto pretvárka pred Turancom o to viac vyčerpávajúca. Vysiľujúca činnosť, nedostatok spánku, ale aj vedomie zodpovednosti za úlohu, ktorú si na seba vzal, mu dávalo silu plne niesť ťarchu všetkých príprav a povinností. K tomu všetkému ešte pribudli rodinné starosti... Dvadsať dní pred vypuknutím Povstania sa nám narodil syn. Muž bol veľmi šťastný, ale vlastne nemal času tešiť sa z toho. Veď aj na malej rodinnej oslave, na ktorú sme pozvali pár dôverných priateľov, chýbal. Prišiel veľmi neskoro. Tesne pred vyhlásením Povstania, boli sme my - ženy s deťmi odvezené na vidiek do Predajnej, ale ani tam nebolo bezpečne. Po dvoch dňoch, nás štyri ženy – pani Tlachovú, Ferjenčíkovú, Noskovú a mňa doviezli do hôr, do opustenej horárne do malom údolí pri Kyslej vode, kde si pod Prašivou. Tam som vlastne zažila prvé dni Povstania a nezabudnem nikdy na dojatie, ktoré nás priviedlo až k slzám, keď sme po rokoch zase videli červeno-modro-bielu vlajku republiky na jednom dome pri ceste. Inak sme boli celkom bez správ. V horárni nebola elektrina ani rádio a tak sme vždy s napätím čakali, či sa niektorý z našich manželov objaví na návšteve v rámci obhliadky niektorého z bojových úsekov. Spomínam si, ako v jedno milé popoludnie k nám zavítal pán Nosko s mojim mužom a ako vzácneho hosťa priviedli so sebou i majora Studenského, neskoršie sovietskeho vojenského atašé v Prahe, ktorého skutočné meno bolo Skripko. Povedal nám, že podľa neho do štrnástich dní bude Červená armáda v Prešove. Robili sme si nádeje, pravda, všetko dopadlo inak. Manžel mi raz na začiatku Povstania povedal, že sme nesmeli prijať anglo-americkú pomoc, ktorú nám ponúkali – dve paradesantné brigády- že to sovieti nedovolia, lebo patríme do ich záujmovej sféry. Po mesiaci, začiatkom októbra sme sa vrátili do Banskej Bystrice, vyzeralo to nádejnejšie, ale potom sa situácia zhoršila. Pri zúfalom nedostatku zbraní, zvyšujúcemu sa tlaku Nemcov a zmenšujúcom sa povstaleckom území dohodol Šmidke, nám ženám a deťom možnosť evakuácie do Sovietskeho zväzu. A tak smutnej piatkovej noci 13. októbra nás naložili na Troch duboch do sovietskeho lietadla a rozlúčili sme sa so Slovenskom a manželmí. S ťažkým srdcom som opúšťala manžela v obavách, že zbavený aspoň jednej starosti – starosti o rodinu, bude ešte menej myslieť na svoju bezpečnosť, ale to bolo to jediné, čím som mu mohla uľaviť. Stále vidím pred sebou tie posledné chvíle lúčenia s ním. Ešte bola hlboká noc, keď sme pristávali vo Ľvove. Ubytovali nás v hoteli na dva dni. Bolo azda tri týždne po prechodu frontu a všade boli stopy vojny, bieda, problémy s pripravou výživy pre malého synka, lebo nebola elektrina. Čakali sme na ďalšie lietadlo zo Slovenska. Priletela s ním manželka Dr. Husáka a ešte ďalšie dve ženy komunistických činiteľov. Spoločne sme potom 16. októbra odleteli do Moskvy a na letisku čakali, čo bude ďalej. Prišiel nás privítať generál Píka, šéf našej vojenskej misie a Václav Kopecký. V starostlivosti o nás sa rozdelili tak, že nás, ženy vojakov i s deťmi - Ferjenčíkovú, Noskovú, Polákovú, mňa a sestru Dr. Lettricha - Irenku, si vzal na starosti gen. Píka a ostatné V. Kopecký. Boli sme ubytované v Ústrednom dome Červenej armády a ženy politikov bývali v hoteli Nacionál. Raz, na začiatku pobytu ma navštívili dvaja páni v civile a vyžiadali si rozhovor len so mnou. Hoci som sa s nimi ťažko dohovárala, odovzdali mi pozdrav od manžela.- posledný. Boli z partizánskeho štábu, azda z Kyjeva. Potom už nič Až do toho smutného decembrového dňa, keď sa generál Píka odhodlal povedať mi tú zlú správu, ktorú už všetci dávno vedeli, že obaja povstaleckí generáli padli do zajatia. Bolo to pre mňa zdrvujúce. Pýtal sa ma či nepoznám nejakého Dr. Varádyho, bol to možno príslušník paradesantnej brigády, ktorý mal Nemcom prezradiť kde ich nájdu. A tak Nemci išli na isto a vyhrážali sa, že vyvraždia a vypália celú obec ak sa nevzdajú. I keď sa im to po vojne vyčítalo, nemohli dopustiť ďalšie Lidice. Po rokoch som sa dozvedela, že Varádyho tiež odviezli kamsi do lágru v Nemecku, odkiaľ sa po vojne vrátil a pod menom Varanský žil v Bratislave, kde pred niekoľkými rokmi zomrel. Ako sa vyvíjal Váš osud koncom vojny? 3. apríla 1945 sme prišli s československou vládou do Košíc. Koniec vojny ma zastihol v Banskej Bystrici, ale pre mňa osobne v tom bolo málo radosti, lebo prišla ďalšia bolestná správa. Celá rodina môjho manžela bola na Štedrý deň 1944 odvlečená do koncentračného tábora. Mamička zahynula v Rechline a brat Jozef v Mauthausene. Boli to teda naozaj ťažké časy, čo nasledovalo potom? Pri prvom výročí Slovenského národného povstania som prevzala od prezidenta Beneša Československý vojnový kríž 1939 a medailu „Za chrabrosť“. Pomaly som sa musela naučiť žiť s vedomím, že sa mi manžel nikdy nevráti. Na jeseň som sa presťahovala do Prahy, kde žil môj brat a väčšina mojich priateľov. Na intervenciu generála Ferjenčíka som dostala byt v Bubenči. Snažila som sa pátrať po manželovom osude, ale neúspešne. Chodievala som na ministerstvo národnej obrany, kde mi nakoniec jeden podplukovník, keď som povedala, že mám dojem, že nikoho nezaujíma jeho ďalší osud, povedal: „ Však keby žili, by sa vrátili“. Raz mi tiež niekto z ministerstva národnej obrany priniesol Rad Slovenského národného povstania I. triedy len tak, bez akéhokoľvek udeľovacieho dekrétu bez všetkých zvyklostí, aké bývajú pri udeľovaní vysokých vyznamenaní. Má číslo 606 . A potom... Nuž áno, potom prišiel čas, keď som videla, ako sú postupne prepúšťaní z armády tí známi a priatelia, ktorí za túto republiku čestne a statočne bojovali, ako sú zbavovaní cti. Ako sú internovaní a odsudzovaní na dlhé roky väzenia. Musela som si položiť otázku, ako by asi dopadol môj muž, čo by ho čakalo v slobodnej vlasti, keď povstalecká armáda bola znevažovaná a môj muž považovaný za zradcu. Hovorila som si, že by bol skončil tak, ako skončili generál Heliodor Píka, prvá obeť komunistickej justície. Bol to skvelý človek, jeden z najschopnejších našich dôstojníkov. Pani Golianová, je to smutné rozprávanie, ale ako sa vyvíjali vaše osudy po februárovom prevrate v roku 1948.Viem, že sa Vám o tom ťažko hovorí, ale treba, aby ľudia vedeli pravdu o tom, čo to bol komunistický režim. Lebo skutočnosť, že tejto ideológii podlieha 15 percent obyvateľstva, ako to ukazujú volebné výsledky (ide o voľby v roku 1990-V.Č.) a mnohí „vyskočili“ z KSČ po novembrovej revolúcii a zakopávajú sa v hospodárstve, je alarmujúca. Päťdesiate roky si nerada spomínam Boli to roky plné horkosti a poníženia. V roku 1951 ma zatkli a obvinili z napomáhania špionáže. Mala som šťatie, že som mala dobrého brata a švagrinú, ktorí sa ujali syna Ivana. Bola som na Pankráci, vozili ma do Bartolomejskej ulice na výsluchy. Bolo to veľmi ťažké po psychickej stránke. Vozili nás so zaviazanými očami, postavili ku stene a nechali dlhé hodiny stáť, než na nás prišiel rad na výsluch. A skúšali rôzne metódy. Kričali na mňa, alebo iní láskavo dohovárali, sľubovali okamžité prepustenie, aj budem ochotná spolupracovať, lebo poznám veľa dôstojníkov a mohla by som poskytnúť dobré služby. To som, pochopiteľne, odmietla. Najprv som bola asi tri týždne v samotke na Pankráci v takej podzemnej kobke. Na stenách tam rástla pleseň. V noci svietila žiarovka nad hlavou a muselo sa spať na znak, ruky na prikrývke. Keď sa človek náhodou v spánku obrátil alebo schoval ruky pod prikrývku, tak kopali do dverí a budili, že nespím podľa predpisu. Keď som nebola ochotná podpisovať protokoly, lebo som hovorila, že to nezodpovedá pravde, povedali, že tam budem tak dlho až to podpíšem, ale aby som si uvedomila, že mi môžu zobrať syna z bratovej opatery a dať ho detského domova a už ho nemusím nikdy vidieť. Na to som rezignovala a podpísala všetko, čo chceli. Bolo mi všetko jedno, lebo som vedela, že z ich drápov sa nedostanem. Pred súdom prečítali obžalobu, tú som nedostala ani do ruky, práve tak ako aj rozsudok, lebo nebolo zvykom dávať niečo písomné do ruky. Povedali, že ma nesúdia za to, čo som urobila, ale čo som mohla urobiť. Dostala som šesť rokov. Po súde som bola v pracovnom tábore v Rakovníku, bola to samotka a ťažká práca. Potom nás dali na Pankrác do kuchyne, kde sme varili, ale niekto prišiel na to, že máme prehľad, koľko je väzňov na Pankráci podľa vydaných porcií, tak nás dali do Hostinného, kde bola pradiareň. Bolo to prašné prostredie a ťažká práca, ale podmienky tam boli prijateľné. Keď tento láger zrušili prešli sme do Tunechod, kde bola tehelňa. Tam bola ťažká drina, lebo v lome sme motykou lámali opuku, nakladali do vozíkov a to sa vozilo ďalej. Tento láger tiež neskôr zrušili a v noci nás prevážali na východ. Nevedeli sme, kde a trnuli sme hrôzou, aby nás neviezli do Ruska, ale nakoniec sme na šťastie skončili v Želiezovciach na južnom Slovensku, na štátnom majetku. Tam bolo dobre, že sme boli na vzduchu i keď práca v poľnohospodárstve dala poriadne zabrať. Vtedy som mala polovicu trestu odpykanú a tak brat žiadal o podmienečné prepustenie, ale z Nitry, pod ktorú podliehali Želiezovce, prišla zamietavá odpoveď. Vraj nie som dosť preškolená a trest si musím odpykať do konca. Medzitým prišla v roku 1955 amnestia pre matky, ktoré mali deti mladšie ako štrnásť rokov, tak ma pustili. Vrátila som sa domov, ale nič som nemala, pretože mi všetko zabavili a celý môj majetok, bolo to, čo som mala na sebe. Bola som krátky čas u brata a šťastná, že som doma a mám svojho synčeka. Na pracovnom úrade nemali pre mňa inú prácu, ako zametanie ulíc. Ale prostredníctvom známych som z veľkej protekcie dostala miesto ako doručovateľka na pošte. Medzitým som si našla na bývanie taký krám, mal aj výklad, ale bola to strecha nad hlavou a začínala som znova. Dokonca aj sirotský dôchodok, na ktorý mal Ivan nárok, mi vzal finančný úrad na Prahe 6. Trvalo mi to dosť dlho, než som to opäť získala naspäť. Aj na Ivanovi sa tento čas podpísal. I keď mal všetku starostlivosť môjho brata a švagrinej. Len pred niekoľkými rokmi mi okrem iného povedal, že jeden z učiteľov na základnej škole mu povedal! „Čo chceš, matku máš v kriminále a otec bol zradcom!“ Neskôr ponúkli Ivanovi aby vyštudoval strednú školu na Slovensku. V Trenčíne skončil stavebnú priemyslovku a bolo mu ponúknuté, aby išiel na vojenskú vysokú školu do Žiliny študovať dopravný smer, Ale prišiel 21. august 1968 a Ivan povedal „mamička, mňa do uniformy nikto nedostane“. Tým sa skončilo jeho štúdium. Pri dvadsiatom piatom výročí SNP som bola pozvaná na Bratislavský hrad, kde mi prezident Svoboda in memoriam udelil pre manžela Rad republiky. Pri tejto príležitosti som si spomenula na stránku jednej historickej knihy, kde autor písal, že obaja generáli zradili a tak ich stihol osud zradcov, Ten Rad republiky som prijala ako odčinenie krivdy celej povstaleckej armáde. V roku 1969 som si podala žiadosť o rehabilitáciu, ktorá bola úspešná. V roku 1970 som skončila prácu na pošte a odišla do dôchodku. Som rada, že som sa dožila dnešných dní, návratu demokracie do nášho života. Škoda, že toľko dobrých a statočných ľudí sa toho nedožili a škoda zmarených životov, Dnes je mi ľúto, keď počujem o nedorozumeniach medzi Čechmi a Slovákmi. Mám rada Slovensko, veď cez manžela sa mi stalo osudom a kto by si mal byť bližší než tieto dva národy? A teraz je doba, aby aj tie sporné veci sa pre blaho oboch národov vyriešili.

Keď počúvam túto múdru a láskavú ženu, ktorá napriek všetkému, čo prežila, úsmev jej žiari z tváre, kladiem si otázku, kde sa v nej nabralo toľko životnej sily iste je to tým, že mala celý život zmysel pre hodnoty, ktoré majú trvalú cenu a to je česť, úcta a charakter. Tu končí môj rozhovor s pani Jarmilou Golianovou pre denník ČAS z augusta 1990, ale naše vzťahy pokračovali aj ďalej. Pani Golianová udržiavala osobné kontakty so svojimi priateľmi Chovanovými v Trenčíne a písomné s Ferjenčikovými a Irenkou Lettrichovou v USA, s ktorou si občasne aj telefonovali. Na pozvanie Ferjenčíkovcov bola začiatkom osemdesiatych rokov v USA a stretla sa aj s Irenkou Lettrichovou, ktorej pozdravy mi odovzdala. Stretávali sme sa pri podujatiach Domu slovenskej kultúry, kde sa často objavovala. Tam sme oslávili aj jej osemdesiatiny pri programe k prvému výročiu časopisu vydávania týždenníku Mosty. Odovzdal som jej bonboniéru a osem veľkých ruží. Preplnená Štefánikova sála Domu slovenskej kultúry v Prahe povstaním a dlhotrvajúcim potleskom vzdala hold tejto milej a statočnej pani. Tam sa Jarmila niekoľkokrát stretla aj s Martinom Kvetkom, a s ďalšími návštevami, ktoré chodili z cudziny a zo Slovenska, a ktoré jej boli blízke už z dôb Povstania a povojnových rokov. Dojemné boli stretnutia pri rôznych besedách s historikmi, spomínam na Marienku Dobríkovú z Múzea SNP a Jozefa Jablonického. Účastníci Slovenského národného povstania vždy prejavovali úctu k manželke svojho veliteľa. Martin Kvetko mi raz hovoril, že sa Jarmila na neho obrátila, lebo niekto jej povedala že generáli Golian a Viest sa z nemeckých rúk dostali do sovietskeho zajatia a už ich do Československa naspäť nepustili. Martin Kvetko sa vtedy obrátil na ministerstvo obrany a požiadal ich o preverenie tejto informácie, ktorá sa ukázala mylnou. Pri jednej návšteve v júni 1990, som sa v Jarmilinom byte zoznámil s jej synom Ivanom, ktorého som do tej doby osobne nepoznal. Ivan sa niečím vyučil, potom narukoval. V tom čase došlo k rehabilitácii nielen buržoáznych nacionalistov, ale aj Slovenského národného povstania. Nový pohľad na tieto významné dejinné udalosti nášho národa zmenili aj chovanie k jeho ešte žijúcim účastníkom a k pozostalým, z ktorých mnohí, ako Jarmila Golianová zažili perzekúcie a podpísalo sa to na ich rodinných príslušníkoch. Politické miesta sa vtedy začali zaoberať úlohou armády v SNP, osudmi dôstojníkov a rehabilitáciou vojakov, vojenského velenia a nastala otázka, čo s generálovým jediným synom. Sám viem, oveľa neskôr, niekedy v deväťdesiatych rokoch mi to hovoril Jozef Lenárt, že stranícke vedenie rozhodlo, aby Ivan išiel študovať na vojenskú vysokú školu, že z neho bude dôstojník. Ivan, k tomu, aby mohol ísť študovať vysokú školu už po vojne potreboval maturitu. Rýchlo si v Trenčíne urobil skrátenú maturitu na stavebnej priemyslovke. Býval v internáte neďaleko vilky mojich rodičov, na rohu Bernolákovej a Piaristickej ulice. Prijali ho na Vysokú školu dopravnú, ale veľmi ho to tam nebavilo. Nemal žiadne akademické, ale ani vojenské ambície. Ako reakcia na všetko čo musel v detstve prežiť, rebeloval.. Sám neskoršie spomínal, aké bol spurné dieťa, ako utekával z domu. Nebol žiadna chudinka, ale nechcel, aby sa stal objektom plánov iných, ktorí jemu a jeho mame skazili život. Nechal školy a uplatnil sa v praktickom živote. V čase, keď ja som ho poznal pracoval v nejakom papiernictve v Prahe 6. Dvakrát na jeho požiadanie som sprevádzal mamu do Martina, kde sa stretla s Irenkou Lettrichovou pri jej návšteve Slovenska. Vtedy za nami na stretnutie pricestovala aj moja mamička, ktorá sa s obomi paniami poznala. Naposledy, som Ivana videl, ako som už spomenul, pri pohrebe jeho mamičky. Ivan sa popri zamestnaní venoval svojim záujmom, bigbítovej hudbe, rád čítal, cestoval so svojim partnerom po svete, viem, že naposledy boli spolu v Katare. Ako dôchodca, aby bol medzi ľuďmi, robil sprievodcu v Národnom památniku v Prahe na Vítkove, ktorý spravuje Národné múzeum. Klub generálov Slovenskej republiky organizoval aj cestu na miesta, kde končí stopa generálov Goliana, Viesta, Jurecha a Malára a vzal so sebou synov zavraždených generálov do Flossenburgu. V roku 2017 im tam bola odhalená pamätná tabuľa. Keď Ivan zomrel, pohreb mu vypravil rodinný priateľ, zať Vlada Chovana, ktorý Jána Goliana získal pre účasť v odboji, generál Svetozár Naďovič.

Vojtech Čelko (Pozn.: článok bol písaný v roku 2019.)

Nižšie uverejňujeme stručné a suché zhrnutie zverejnených skutočností s témou Golian. Ján Golian (26. januára 1906 - 1945?), absolvent vojenských škôl v Hraniciach na Morave (tu 1927 skončil ako poručík delostrelectva) a potom na Vysokej škole vojenskej v Prahe. Ako delostrelecký poručík sa v r. 1931 v Čáslavi na študentskej zábave zoznámil s 18r. dcérou miestneho finančného právnika Jarmilou Peterkovou (* 7.6.1913 Čáslav – ?). Sobáš mali v Prahe 16.júna 1934. Od 3. mája roku 1938 bol kpt. Golian pridelený k 10. divízii v Banskej Bystrici, kde vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie. Po vzniku prvej Slovenskej republiky bol 15.decembra 1939 Ján Golian preradený do kategórie dôstojníkov generálneho štábu a povýšený na majora. V období 1939 - 1943 pracoval aj (to znamená, že nie len) na Veliteľstve 1. divíznej oblasti v Trenčíne. Nenachádzame časové vymedzenie období, v ktorých bývali v Trenčíne Ján Golian s manželkou, príp. len ona sama. Bydlisko je zrejmé z jej spomienok (pozrieť vyššie); zrejme išlo o bočný vchod do budovy voj. veliteľstva z južnej strany (blízko kotolne budovy), teraz je to Komenského ulica. V roku 1942 mjr. Golian sa stal náčelníkom štábu Veliteľstva divíznej oblasti 1. Od roku 1943 bol prednostom materiálneho oddelenia VDO 1. V roku 1943 bol povýšený na podplukovníka generálneho štábu. V r. 1943 sa Ján Golian stal náčelníkom štábu Rýchlej divízie Slovenskej armády a zúčastnil sa bojov proti SSSR a v polovici roku 1943 sa vrátil z východného frontu. 1. 1. 1944 bol pplk. Golian preložený na Veliteľstvo pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici, kde bol náčelník štábu. Dňa 27. apríla 1944 sa pplk. Golian zúčastnil konšpiračného stretnutia povstalcov - porady ilegálnej SNR v byte Mateja Joska, v Bratislave na Gajovej ul. 9, a prijal poverenie o vedení vojenského ústredia (VÚ). Ján Golian bol pobočníkom gen. Jozefa Turanca, ktorý mu úplne dôveroval. Zrejme medzi nimi bol dobrý vzťah, lebo spolu hrávali karty. Turanec pôsobil v Trenčíne ako veliteľ divízie, býval vo vile na neskoršej Kragujevackej ulici. Pôsobil na vojenskom veliteľstve, ktoré bolo na Sihoti na Rázusovej ulici. (Bolo to v známej budove zvanej "okruh" oproti dnes známemu Zlatokovu (vtedy to bolo ešte súkromné Pechancove zlatníctvo, budova (okolo r. 1938 novopostavená) bola prízemná a od cesty ju oddeľovala zeleň; až v r. 1968 budovu zvýšili a rozšírili po chodník). V r. 1944 sa front od východu neodvratne blížil ku Slovensku, preto sovieti vysielali na Slovensko (ktoré už vtedy bolo v tyle blížiaceho sa frontu) svoje bojové sily, aby tu nemeckému protivníkovi hatili najmä zásobovanie frontu záškodníckou protičinnosťou partizánskych jednotiek na mieste organizovaných z miestnych ľudských zdrojov pod sovietskym velením. Golian bol v okruhu budúcich vojenských povstalcov, ale nepredpokladal, že by sa mal po vypuknutí povstania stať jeho veliteľom. Do vypuknutia povstania povstalci nevedeli, ako koordinovať svoju činnosť s blížiacou sa Červenou armádou. 4.augusta 1944 odleteli K. Šmidke a M.Ferjenčík do Moskvy s cieľom informovať o stave na Slovensku. Postupom času partizánske oddiely v Slovenskej republike narastali a vykonávali bojovú činnosť zameranú proti nemeckým vojenským záujmom, ktorá sa stupňovala až do otvoreného vypuknutia Povstania (ako ho Dubček v pamätiach nazýva) 29.8.1944 v kasárňach Slovenskej armády v Martine, kde vojaci Slovenskej armády postrieľali 24 nemeckých občanov (vrátane žien a detí). ktorých podvodom (že im v prípade pokračovania cesty vlakom hrozí nebezpečenstvo od partizánov) predošlého dňa primäli vystúpiť z vlaku ktorým cestovali z Rumunska do Nemecka, a prenocovať v martinských kasárňach. Rozkaz na postrieľanie vydal sprisahaný poručík Slovenskej armády Cyril Kuchta, na základe rozkazu ktorý dostal od svojho v sprisahaní nadriadeného sovietskeho dôstojníka v civile ktorý velil blízkej partizánskej jednotke. Tento čin sa považuje za začiatok Povstania. V ten istý deň v rozhlasovom vysielaní povstalcov (zrejme z vysielača Banská Bystrica) večer 29. augusta 1944 o 20:00 po Čatlošovom prejave, Golian dohodnutým heslom „Začnite s vysťahovaním“ dal pokyn sprisahaným dôstojníkov zápoľnej a východoslovenskej armády na ozbrojené vystúpenie. 29.8.1944 (uvádza sa aj 1.9.1944) bol Ján Golian povýšený na plukovníka generálneho štábu a 5.9.1944 na brigádneho generála. 7. októbra 1944 nahradil brigádneho generála Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest, dopravený letecky z Moskvy na Slovensko. 13. októbra 1944, teda ešte pred nemeckým obsadením Banskej Bystrice, z blízkeho letiska Tri duby boli letecky evakuovaní do Moskvy Golianova manželka Jarmila aj s len dvojmesačným synom Ivanom narodeným 8. augusta 1944. V noci z 27. na 28. októbra 1944 Golian vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý nemeckým Einsatzkommandom 14. Potom Golian aj Viest boli vyšetrovaní v Banskej Bystrici a Bratislave, potom prevezení do Berlína, kde ich odsúdili na trest smrti. Po vojne sa Jarmila Golianová s malým synom z Moskvy vrátila do Banskej Bystrice, kde však našla len zdemolovaný a vykradnutý byt. V januári 1951 bola Jarmila Golianová trestne stíhaná za organizáciu špionážnej bunky (zrejme na základe zadržania súkromného listu, v ktorom popisovala situáciu v krajine manželovmu priateľovi emigrovanému po Víťaznom februári 1948). Dňa 22. augusta 1951 bola Jarmila Golianová za neoznámenie údajných trestných činov a vyzvedačstva odsúdená na šesť rokov väzenia. Syna Ivana vychovávala rodina brata jeho matky. Jarmila Golianová bola prepustená po štyroch rokoch v marci 1955, keď jej syn mal už desať rokov. Neskôr pracovala ako poštová doručovateľka. Syn Ivan Golian študoval v rokoch 1964, 1965, 1966 (+?) v Trenčíne na Strednej priemyselnej škole stavebnej (vtedy ešte sídlila v budove kláštora piaristov na námestí) a býval na internáte Živeny na rohu Piaristickej ul., tu zrejme aj maturoval; jeho meno nachádzame v školských ročenkách. Roky ukazujú, že bol starší od svojich spolužiakov. Pamätajú si ho aj dnes už nemnohí trenčania - pamätníci a jeho vtedajší spolužiaci. Spomínali, že Ivanov život v Trenčíne nebol jednoduchý, sám v rozhovore na internete spomína: "Bol som spurné dieťa." Neskôr Ivan Golian žil a pracoval v Prahe ako technik laboratórnych prístrojov, potom až do odchodu do dôchodku pracoval v Národnom pamätníku na pražskom Vítkove. Generálov syn Ivan Golian zomrel 75 ročný v pondelok 29. júla 2019 v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe. Ing. V. Brabenec, 2019 - 2020. === ODKAZY: ============ http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/70079/golian.pdf ==zborník http://slovensko.rtvs.sk/relacie/osudy-ktore-pisalo-20-storocie/124704/osudy-jarmily-golianovej http://radio-arch-pp.stv.livebox.sk/a520/00/0011/001115/00111525-1.mp3 https://plus7dni.pluska.sk/historia/nacisti-ho-popravili-komunisti-nanho-styridsat-rokov-kydali-stretli-sme-golianovym-synom https://www.cesi.sk/bes/04/78/0478gol.htm https://sk.wikipedia.org/wiki/J%C3%A1n_Golian_(gener%C3%A1l) http://www.muzeumsnp.sk/?a0=historia&a1=jan_golian ==nefunguje=nedá obsah http://www.muzeumsnp.sk/historia/osobnosti/general-jan-golian/