TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

BESEDNICA Pamiatka posviacky nového chrámu na Skalke (pri Trenčíne) dňa 13. júla roku 1924. * * * K dejinám sv. Ondreja, sv. Benedika a Skalky pri Trenčíne. Myšlienka moja do starodávnych časov letí. Vidím pozdĺž Váhu prúdiace sa procesie, pestré barvy na odevoch a čujem krásny, nábožný spev. I aké malobné šaty len Slováci majú, takou horlivosťou, pobožnosťou len Slováci spievajú! Ich cieľ je Skalka. Cím viac sa približujú ku jaskyni, kde ich miláčkovia bývajú, tým väčšmi plápolá oheň lásky v ich očiach. Spev umlkne, v nemej tichosti počúvajú slová pustovníkov, ktoré ako rosa na zvädlé kvietko, ako balzam na hlbokú ranu, padajú na ich mdlú dušu. Kto sú títo jednoduchí ľudia, ktorých ešte za živa ako svätých ctili a milovali? Sú to sv. Ondrej a sv. Benedik, o ktorých nám vypráva tá nemá jaskyňa, tie studené kamene, vyprávajú nám prachom pokryté, staré písma a vypráva nám ten reštaurovaný, krásny kostolík, ktorý dnes 13. júla posvätíme. Moji milí čujte, čo nám všetko vyprávajú tito súvekí svedkovia! Životopis našich pustovníkov v latinskej reči zanechal nám sv. Maurus, pätikostolský biskup, ktorý so sv. Benedikom dôverne známy bol. Dľa tohoto hodnoverného prameňa sv. Ondrej pochádzal zo zeme polskej (de terra Poloniensium advenit) a menoval sa Svoradom (Zölrardus). Meno Ondrej ako reholník dostal, keď na Zobore pri Nitre do kláštora vstúpil. Ako sluha boží celý svoj život pánu Bohu a slovenskému ľudu obetoval, ktorý ku sv. životu a k večnému spaseniu tak slovom, ako i príkladným svojím životom viedol. Ale nielen v Nitre na Zobore pôsobil, ale dlhší čas aj tu v Trenčíne, bývajúc v známej jaskyni. A keď cítil, že sa konec života jeho približuje, pospiechal nazpäť do kláštora zoborského, kde r. 1009, obklúčený súc modliacimi sa spolubratmi tichou smrťou zomrel. Keď mu v prítomnosti opáta Filipa zvliekli šaty, aby telo jeho ku pochovaniu pripravili, na drieku jeho našli železnú, až do mäsa zarytú retiazku, ktorú na sebe nosil, aby aj týmto mučenníckym spôsobom krotil telesné žiadosti. Pochovali ho v nitrianskom kostole sv. Emmerama. Sv. Benedik narodil sa v považskom údolí zo slovenských rodičov. Ako mladík zahorel láskou ku reholníckemu životu a vstúpil do kláštora na Zobore, kde si sv. Ondreja vyvolil za svojho učiteľa v cnostiach kresťanských. Mnohokrát ho navštívil tu na Skalke; spoločne sa modlievali, pustovnícky život viedli a slovenský ľud vyučovali. Po smrti sv. Ondreja konečne presťahoval sa do jaskyne. Slovenský ľud dozvediac sa, že jaskyňa má zas svojho svätého obyvateľa detinskou láskou navštevoval tohoto duchovného Otca obdivujúc jeho sväté slová. Tretí rok už vykonával pobožnosti svoje, keď ho razom zbojníci napadli, mysliac, že má veľké poklady ktoré mu ľud nanosil. On práve klačiac modlil sa. Zbadajúc ich — ako nám to povesť medzi ľudom žijúca vypráva — pevnou dôverou v pomoc Božiu rozkázal skale, aby sa otvorila a jeho skryla. Aj sa tak stalo. Ľud posiaľ ukazuje na skale niekoľko znakov, ktoré akoby od jeho prstov pochádzaly. Zbojníkov ale táto udalosť neodstrašila od ich špatného úmyslu a konečne ho v tej jaskyni zavraždili. Dľa inej povesti na ceste ho napadli blízo tej skaly, odkiaľ telo jeho hodili do Váhu r. 1012. Smutný chýr rýchle sa rozniesol po považskej a nitrianskej doline. Ľud horko oplakával svojho miláčka a jeho bolesť bola tým väčšia že ani jeho telo nemohli nájsť. Konečne jeden orol nad Váhom stále točiaci sa priviedol ľud na stopu, že tam pod tou skalou zachytené telo jeho našli, ktoré v tej bystro prúdiacej sa, čerstvej vode úplne neporušené bolo. Pochovali ho v Nitre ku boku sv. Ondreja. Lud slovenský svoju lásku tým preukázal proti svojim zomrelým dobrodincom, že si ich za patrónov vyvolil, ako aj celá nitrianska dioceza, a ihneď ich ako svätých ctil. Boly časy, keď 17. júla v celej krajine bol zasväteným sviatkom a prešly roky, keď sa ich sviatok vyjmúc Nitry a Opatovej, nesvätil. Prišli však naši slovenskí biskupi, ktorí znovu na slávny piedestal postavili sv. Ondreja a Benedika a prostredkovali i u Rimského Otca, aby tento deň na celom Slovensku bol zasvätený. A teraz, keď už aj ich krásny kostolík stojí, či by sme na nich zabudli, či by sme ich neprosili, aby za nás všetkých orodovali u Otca nebeského? Iste zaujímavá bude otázka pre každého veriaceho, kde sú teraz pozostatky našich svätých? Odpoveď neni tak ľahká. V Nitre, v kostole sv. Emmeráma, uschovaná je len lebka sv. Ondreja, ktorú do malej, striebornej truhličky uložil Tomáš Pálffy, nitriansky biskup r. 1674. A kde sa podely ostatné kosti týchto sv. pustovníkov? Niektorí auktori (Timon v XIV. století, Zachariáš Mosóczy, nitriansky biskup †1587) potvrdzujú, že Matúš Trenčiansky ich straebornú rakev zobral a sv. pozostatky rozhádzal (sepulchrum depeculatus est, sacra ossa disiecit). Ján, biskup nitriansky v kliatbe svojej v Kaloči r. 1318. proti Matúšovi vyhlásenej, tiež pripomína túto lúpež odvolávajúc sa ale na Pimona (de his Timon adnotavit . . .) A poneváč Ján biskup s velikou usilovnosťou spočítal všetkú škodu, ktorú mu Matúš, alebo jeho ľudia učinili a výslovne nepotvrdzuje túto lúpež, Ludevít Stárek, farár a vicearchidiakon trenčiansky r. 1853. usilje sa podvrátiť túto všeobecnú mienku. Jeho argumenty na krátko sú tieto: 1. Chrám nitriansky bol veľmi chudobný, takže nemohol venovať striebornú truhlu zomrelým. 2. Štefan V. kráľ r. 1271. daroval čiastku mýta chrámu sv. Emmeráma, aby z toho dôchodku večné lampy horely pred hrobom sv. Ondreja a Benedika, lebo — vraj — sv. ostatky tieto biedne sú opatrené (miserabiliter conservatur). Od r. 1271, do r. 1312, v ktorom roku sa tá lúpež mala stať, skrze vojny nikto si nemyslel na to, aby tú rakev zo striebra dal spraviť. 3. Kráľ Róbert nevytýka Matúšovi túto lúpež. 4. Ján biskup sa odvoláva na Timona, spisovateľa biskupov. 5. Ondrej Placild Magger, arciopát vrchu sv. Martina (Pannonhalma) vypráva, že roku 1683. pozostatky našich svätých v chráme sv. Emmeráma v Nitre na mieste vyvýšenejšom v hrobe ležaly až do r. 1638, v ktorom arcibiskup kaločský a správca biskupstva nitrianskeho, Thelegdy, kosti svätých pustovníkov do oltára uschoval a len lebku sv. Ondreja vonku nechal, ktorú Tomáš Pálffy v striebornej truhličke ku cti na oltár vyložil. Asi táto mienka donútila Jána Krajčika, kustosa toho kostola, aby v rokoch 1860-tých v celom kostole dal kopať a oltáry dôkladne poprezierať, — ale nenašli ničoho, čo by ich bolo na pozostatky sv. Ondreja a Benedika upomínalo. A v kapituli nitrianskej tejto tradície vôbec neni, ale žije tá mienka, že Matúš Trenčiansky r. 1312, ako smrtelný nepriateľ Roberta kráľa a spolu aj Jána biskupa, ktorý bol dôverníkom a milým človekom kráľa, poslal do Nitry s veľkým vojskom Šimona Mihályfiho (de genere Kackuch), ktorý mesto podvodne zaujal, statky mesta odniesol, mesto a doly kapitulníkov spálil, múry mesta a veže zbúral. V tejto pomste iste nešetril ani poklady kostolné, ktoré odniesol a čo neodniesol to oheň zničil. A to všetko preto, že ked Gentilis kardinál a pápežský legát 6. júla 1311 v Bratislave Matúša Trenčianskeho pre jeho ukrutnosti exkommunikoval, Ján nitriansky biskup z povinnosti túto kliatbu vo svojej diocesi vyhlásil. Uvažujúc tieto ťažké časy a udalosti nemôžeme mať dôvery, že by sa ostatné pozostatky našich Svätých našly. Čo sa týka zasvätenia ich pamiatky, Nitra vždy verne vytrvala pri úcte a oslave sv. Ondreja a Benedika. Na Zobore sv. Štefan kráľ založil opátstvo, do ktorého Nitra posielala svojich synov, ktorý kláštor až do r. 1468. jestvoval. Vtedy rehoľníci sa rozišli a kláštor s kostolom za niekoľko rokov sa rozvalil. Vzdor tomu 17. júla každoročne vedená bola procesia na Zobor, kde pod širým nebom služby Božie sa vykonávaly. R. 1691 Jaklin, nitriansky biskup vystavil tam kláštor pre Kamaldulenských, ktorý až do roku 1782 jestvoval. Pri Trenčíne na Skalke r. 1220., a neskôr 1224. Jakub, nitriansky biskup na pamiatku sv. Ondreja a Benedika opátstvo založil (Abbatia s. Benedicti de Rupibus) a daroval na tento cieľ dedinu Ujezdo so siedmi volmi a dvoma sluhami: Martinom a Kambócom; v Nitre dve vinice s dvoma vincúrmi a s dvoma synmi Mikuláša vincúra: s Mikovom a Jovahivom: 40 oviec, 40 prasiat, päťdesiatu čiastku svojej desiatky zo zbožia a zariadený majer na Skalke. Neskôr daroval aj štvrtú čiastku desiatky vína z Beckova (Vinorum de Betzko) a ročite 200 zlatých. Dňa 23. júna 1238. kráľ Bela IV. prijdúc na Skalku, aby reholníci chudobou netrpeli (volentes eorum paupertatí subvenire) daruje im Geste, ktorá ku hradu trenčianskemu patrila, teraz Opatovú a viac rolí. Roku 1290. vdova grófa Smaragda a pani veľkostatku v Košeci daruje opátstvu Zliechov na sv. omše za svojho manžela. R. 1297. Paskár, nitriansky biskup potvrdí fundáciu biskupa Jakuba, taktiež Karol kráľ r. 1328. R. 1354. Ľudevít kráľ Zliechovu na 10 rokov odpustí všetku krajinskú robotu a platenie dluhov: drevo bárskde môžu rúbať a na jednu mílu okolo dediny voľne môžu pásť. R. 1520 Juraj Thurzó, kapitán trenčianskeho hradu na úctu sv. Barbory kaplnku dal vystaviť na tom mieste, odkiaľ telo sv. Benedika hodili do Váhu. Po porážke pri Moháči prišiel sem Katzianer, rakúsky generál, ktorý zaujal hrad, kňazov z opátstva vyhnal a všetok majetok na korisť dal svojim vojakom. 29. novembra r. 1528. Štefan Podmanický, nitriansky biskup od Ferdinanda I. dostal patronátstvo opátstva na Skalke. (Ius patronatus conferendi hane abbatiam.) Dňa 22. septembra r. 1553. Ferdinand potvrdí toto privilégium i pre Františka Thurzu, nitrianskeho biskupa. Poneváč opátstvo na Skalke s pánmi súsedných statkov skrze porušenie hraníc, rúbanie dreva, a pasienky mnoho nepríjemností, ba aj súdov malo, r. 1559. Tomáš Vízkelety, opát, smluvu uzavre s rodinou Boršickou na priateľské vyrovnanie všetkých differencií. R. 1608. Bálint Lépeš, správca opátstva podobnú smluvu uzavre s Mikulášom BogadyI a Štefanom Rakolubským skrze Opatovu a Ujezd. Patronátstvo opátsva neskôr prešlo do rúk Mikuláša Oláha, arcibiskupa ostrihomského, ktorý opátstvo Štefanovi Radecovi, neskoršiemu jágerskému biskupovi daroval. Za ním to obdržal Pavel Dávid, vacovský biskup. R. 1596. Marcell Nagy archidiakonus trenčiansky bol opátom na Skalke. V týchto časoch do rúk evanjelikov sa dostalo opátstvo. (Ako aj roľa „Zongorka“, ktorú neskôr veľkými ťažkosťami -- maximis molestis revindicavit -- Žigmund Zongor, nitriansky kanovník vymohol od Ferdinanda II. a daroval jezuitom.) Nitrianski biskupi ale nazpäť si vybojovali, čo im patrilo. R. 1630. Peter Pázmány Jána Telegdyho, nitrianskeho biskupa vymenoval za opáta. R. 1644. Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský (a zakladateľ kláštora a kostola jezuitov v Trenčíne) Jána Päškyho, nitrianskeho biskupa vyznačil týmto opátstvom, ktorý 28. oktobra 1644. s dovolením kráľovským opátstvo jezuitom daroval, ktorých toho roku Lippay do Trenčína priviedol. Rozhodnutie jeho potvrdil Juraj Szelepcsényi nitriansky biskup. R. 1656. tou clausulou, že keďby nebola rehola jezuitov zanikla, tak opátstvo na Skalke ako aj feudácia Gyulajovej („Zongorka“ na nitrianskych biskupov by nazpäť prišla. R. 1659. potvrdil to aj Leopold kráľ. R. 1682. pápež Július IX. osemročné odpustky udeľuje tým, ktorí na sviatok sv. Alexia sa na Skalke vyspovedajú a prijímajú. Do tých čias 100-dňové odpustky mohli obsiahnuť tí veriaci, ktorí na Sv. Štefana martýra, na Veľkú Noc, na sv. Juraja, na Sv. Ducha a na sv. Ondreja a Benedika tam ku sviatostiam pokánia pristúpili. R. 1745. jezuiti kaplnku od Juraja Thurzu r. 1520. vystavenú rozšírili na dvojvežový kostol v románskom slohu v tej rozlohe, ako ho aj dnes reštaurovaný vidíme. Keď 16. júla 1773. Klement XIV. pápež reholu jezuitov sotrel, všetky ich majetky prešly na Študijný Fond (pro fundo studiorum). Avšak Mária Terezia r. 1777. darujúc trenčiansky jezuitský kláštor piaristom, darovala im aj s ním a s kostolom spojené fundácie, medzi ktorými aj „Zongorku“ a 50,000 zlatých. Opátstvo sv. Benedika stalo sa len titulným, ktoré kráľ udeloval významným cirkevným mužom. R. 1852—3. kostolík pri jaskyni Skalky z milodarov veriacich ľ.udevít Stárek, vicearchidiakon a farár trenčiansky, dal opraviť, z rumov vyzdvihnúť, ktorý 17. júla 1853. slávnostne posvätil J. Krajčik, archidiakon trenčiansky a oddal verejným službám Božím. Oprava 550 zlatých stála. Kostol sv. Benedika vtedy už dávno v rumoch ležal, poneváč — ako sme to spomenuli — opátstvo len titulným sa stalo. Títo opáti — najviackrát ani nie trenčiansky farári — nestarali sa o kostol, však mimo titule ani nemali k tomu žiadnych dôchodkov. Študijný Fond pod Jozefom II. sa tiež o reštauráciu kostola nestaral a tak koncom XIX. stoletia zanikla sláva tohoto chrámu Božieho. Vietor, dážd, hromy za krátky čas spoločne tak spustošily tento náš posvátný chrám, že neostaly len múry a veže. Tráva, krovie vyrástlo na metre vysoko, a kde predtým tisíce slovenského ludu uľahčenie našlo vo svojom chudobnom, ťažkom živote, teraz každý tomu miestu vyhýbal, a len s ďaleka, s cesty si vzdychnúl: „kde je sláva tvoja, kde je tvoj spev, ktorý sa z úst tisícov a tisícov dlhým údolím považským rozliehal? Či sa ešte staneš naším pútnickým, posvätným miestom?“ Odpoveď vidíme v kameni vkresanú. Prišli slovenskí biskupi a medzi nimi najdôst. pán dr. Karol Kmeťko, ktorý svojou pastierskou horlivosťou, obetavosťou, vytrvanlivosťou a milodarmi veriacich z celého Slovenska dal krásne restaurovať tento pútnický kostolík sv. Benedika. Dnes, 13. júla 1924. posvätí ho pri speve a modlitbe dvadsaťtisícového ľudu a tým obnoví večnú slávu a pamiatku Sv. Ondreja a Benedika, našich slovenských patrónov. Milí veriaci, ktorí tieto úprimné riadky čítate, pomodlite sa dnes ku našim svätým patrónom. Pomodlite sa za všetkých tých, ktorí svojimi darmi k tomuto krásnemu dielu prispeli a pomodlite sa zvlášť za vedúceho Druha celej tejto práce za našeho horlivého duchovného Pastiera. So slávou kostola aj pamiatka jeho nech žije na veky vekov! Použité pramene: 1. „Episcopatus Nitriensis“. Posonii. 1835. 2. Ľ. Stárek: Sv. Ondrej a Benedik. 1853. 3. Archív knihovne v Belej pri Trenčíne. 4. Poznámky dr. Jozefa Chorényiho, farára-dekana v Ilave. Jozef Branecký == Poznámky: === - Z úcty som sa rozhodol dielo neprerábať do terajších pravopisných zvyklostí. Text je tu prepísaný doslovne a presne, s prípadnými chybami sa vysporadúvam týmito poznámkami. Pravdaže, chyby pri mojom prepise sú možné. Bolo aj zopár miest, kde čítanie nebolo isté. - Roky sú písané ako poradové čísla, preto za číslom je bodka; ešte aj mňa to tak v škole správne učili. - "Pimon" = určite tlačová chyba, lebo vzápätí je správne vytlačené dobre známe meno "Timon" - "Päšky" = asi tlačová chyba, lebo v iných dielach, ak si dobre spomínam, Branecký píše meno "Püsky" - "feudácia" = určite tlačová chyba, má byť "fundácia" - Chýba uzatvárajúca zátvorka za: („Zongorka“ - Prepísal Ing. Vojtech Brabenec, v máji 2021 v Trenčíne == Súvisiace zprávy 12.7.1924: === -- Na slávnosť nedeľňajšiu, okrem už oznámených, prijdu medzi inými aj ndp. Ján Vojtaššák, biskup spišský; Florián Tománek a Dr. Ferdiš Juriga poslanci, Pavel Macháček, hlavný tajomník atď. -- Program slávnosti na Skalke: I. Ráno o pol 8. hodine sa shromaždia processie v Trenčíne pred kostolom Piaristov a v Istebníku pri stanici. II. O 8. hod. pochod na Skalku. III. O pol 10. hod. sv. omša a kázeň v chráme a pred chrámom na posv. Skalke. Pod sv. omšou ľud spieva: 1. O Ježiši najmileší 2. Tisíckrát pozdravujeme Teba IV. O pol 11. hod. slávnostné katolícke shromaždenie pred chrámom. Program: 1. Witt: „Ó Bože ja Ťa milujem!" Spievajú žiačky kat. meštianky z Trenčína. 2. J. Gálik: „Sen pri Skalke.“ Príležitostná báseň, prednesie: O. Kočiš z Trenčína. 3. Voss-Gálik: Hymna, prednesie Kostolný Sbor z Trenčína, pod vedením regenschoriho E. Domesa. 4. Ignác Grebáč-Orlov: „I stoji chrám." Príležitostná báseň, prednesie: Pavel Holmik z Trenčína. 5. Macan: „Modlitba" a Vymetal: „Aj slovenské zvučte luhy“. Spievajú žiačky katol. meštianky z Trenčína. 6. Mgr. Andrej Hlinka: Apologia katolicismu. 7. V. Myslivec: Praktický katolicismus. 8. A. Hancko: Nábožensko-mravná výchova. 9. Pápežská a národná hymna. Spieva ľud. -- Slávnosti na Skalke. I. Upozornenie. Na Skalke od kostola len na 200 — 200 metrov je dovolené predajne stavať a práve preto bližšie postavené búdky budú brachiálnou mocou odstránené. II. Taktiež Okresný úrad vydal zákaz v blízkosti Skalky sa kúpať v deň slávnosti. Priestupníci zákazu budú prísne potrestaní. III. Dopravný poriadok v Trenčíne: Smer Bratislava: 1 hod. 50 min. osobný 5 hod. 50 min. rýchlik 7 hod. 10 min. osobný 10 hod. 47 min. osobný 14 hod. 13 min. rýchlik 17 hod. 51 min. osobný 19 hod. 41 min. rýchlik 21 hod. 09 min. osobný Smer Žilina : 1 hod. 36 min. osobný 4 hod. 30 min. osobný 7 hod. 40 min. osobný 10 hod. 52 min. rýchlik 11 hod. 36 min. osobný 13 hod. 51 min. osobný 14 hod. 54 min. rýchlik 16 hod. 22 min. školák 20 hod. 20 min. osobný 21 hod. 21 min. rýchlik Smer Veľké Topolčany: 6 hod. 32 min. osobný 12 hod. 05 min. osobný 16 hod. 06 min. osobný 21 hod. 25 min. osobný -- Poriadok služieb Božích na deň 20. júla t. r. na Skalke. Dňa 20. júla t. r. prvá nedeľa po slávnosti, sa aj toho roku zasvätí pamiatka Sv. Beňadíka a Svoráda na Skalke. 20. júla ráno od 6. hodiny spovedanie. O 7. hod. tichá sv. omša v dolnom kostolíku, sv. prijímanie a o 10. hod. kázeň a veľká sv. omša v novom chráme. Tieto služby Božie budú konať otcovia Redemptoristi z Kostolnej. Z týchto otcov Redemptoristov traja aj teraz 13. júla, v deň nábožensko- národnej slávnosti, tiež budú už ráno od 6. hod. spovedať veriacich. Teda 13. júla je posviacka chrámu a tá nábožensko-národná slávnosť a dňa 20. júla budú zase služby Božie v tom poriadku, ktorý sme vyše označili. Slávnosť je 13. júla, ale služby Božie aj 20. júla budú na Skalke! (koniec) A.M.D.G.

Návrat späť na vrch tejto strany

Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa: