TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Pamiatka posviacky nového chrámu na Skalke (pri Trenčíne) dňa 13. júla roku 1924. *** Sen pri Skalke. Napísal: Jozef Gálik. Hľa pod Skalkou, pri Trenčíne, utíchne Váh v rýchlom behu; pltník v práci odpočine, zazrie div na pravom brehu. — Hľaď. zo skaly sráznej staré rumy zmyzly! Na mieste ich velebný chrám vypína sa hor’ k nebesám. — Podiv vzkrsne v mysli. Miesto rumov rozváľaných veže dve sa pnú tam hore; kríž, znak spásy skvie sa na nich, na nich z rána, večer-zore. Pokrov rudý chrámu peje pieseň lásky; čelo chrámu zrie k Trenčínu, volá k žitiu, volá k činu celý kraj považský. — „Kde sa vzala náhla zmena?“ — riekne pltník udivený. „Zeleň, zdoba, — čo znamená, čo ten prápor vytýčený? — Sväzok tu pribijem; zajtra je deň Pána; v nedeľu chrám nevynechám, Zájdem si tiež k tým potechám, na Skalku hneď z rána“.--- Pltník sladko odpočíva už po vesla ťažkej práci; blankyt, — taje hviezd čo skrýva, pne sa jako strážnik bdiaci. Pod sväzkom tok Váhu šepce zvesti sladké: O Slovákoch vždy spevavých, o zmladnutých rumoch starých, o chráme na Skalke. Zdá sa mu, že z jasku Skalky vychádza ktos’ ožiarený; žehná, krížom dáva znaky, obličaj má skrvavený. — V pústovníckom rúchu na vode krok dáva; prisadne si k pltníkovi, ukazuje na chrám nový, o ňom mu vypráva.--- „Osemsto je rokov tomu, Jakub čo biskup nitriansky, Základ dal božiemu domu, zbudoval tiež kláštor skalský. — Kde žertvy pohanské horievaly stále, Andreja a Benedikta chrám s kláštorom postavil ta, pri trenčianskej skale. V chráme tom nebeské slasti mal duch môj pri stánku Pána; telo moje, — tam v oblasti Nitry, v chráme Emeráma, — s mojím učiteľom, Andrejom, spočíva, z vln Váhu ta prenesené, v hrobke chrámu uložené, — duch pri Skalke býva. — Dobre viem, čo ľud povráva o mojom tu v Skalke jasku: že ma skryla skala tmavá, by hatila zbojskú chásku — na život mi siahnuť, a že strážný orol-- od zranených mojich údov, v hĺbke Váhu nezrušených, za rok sa nepohol. Povesť túto ja si vážim, dar to ľudu slovenského; za to bedlím nad Považím, nad Nitrou času ťažkého. — Na Skalku som došiel, jak Váš verný rodák, bo tu v súsedstve Trenčína — kríž, mrav zdobil Slávy syna, bratom je mi Slovák. Aj ty vždycky, brat môj milý, lásku chovaj k Slavianovi, keď je v mravoch ušľachtilý, úctu Bohu dá Kristovi!“ — Pltník v spánku vzdychne, dmúť sa hruď počína; pústovník zvesť ďalej dáva, — jako skvela s’ Skalky sláva v súsedstve Trenčína. „Benedikta rehoľníci, čo na Skalke stánok mali, — v školách, v poliach robotníci, utvorili raj — zo skaly. — Bujarí junáci Slávy — zvykli práci. — Pod sekerou rehoľníka húsť padla i jalov kríka, — ožili Slováci! — Ale prišly časy ťažké; — Tatár lietal Nitry poľom; zvädly i kraje považské, Skalka tiež ľahla popolom. — V les skryl sa, kto vládal, nebolo čuť slova; spevy na Skalke prestaly, zmlkly varhanov píšťaly, húkala len — sova. — Skalka padla, opäť vstala; ožila a zase mrela; života jej Nitra dala, keď ju stihla smrti strela.-- Keď s kalichom prápor zavial od Moravy, tu na svahoch Skalky krásnych naplnil sa tiež úžasných bôľov kalich žravý. — Nemec novú vieru dával, Turek, Maďar nasial biedy; na ľud sletel bôľov nával, rozkolníctva vznikly vredy. — Keď na to spomínam, žiaľ mi srdce morí! — — Každý národ seba slabí, deliac s', tvoriac zášti žľaby, — a kríž, chrámy borí!“--- Vtedy v sväzku praskne čosi; zošúverilo sa veslo. — Chlap precitne, — už niet noci; - tu svit: — šero zjavu prešlo!-- Pltník šiel na Skalku, slyšal, videl všetko; znel hlas o vysvobodení; — rodoláskou chrám zrodený — svätil biskup Kmeťko.-- Na Skalke stál ľudu nával vôči trenčianskemu hradu; biskup ľudu svojmu kázal, Slovákom dal túto radu: „Čuj ľudu môj milý! Sleduj boží zákon! — Skalka kým u Váhu stojí, ty buď verným v žitia boji — kresťanom, Slovákom!“ Autor: Jozef Gálik (*1858 - †1935) - trenčiansky kňaz, matičiar, učiteľ, verejný pracovík. Životopis autora je tu: http://trencan.6f.sk/Brabenec/0172-Galik.html

I stojí chrám. (K slávnosti na Skalke). Napísal: Ignác Grebáč-Orlov. I stojí chrám, chrám z tvrdej žuloskaly velebne vypína sa k výšinám v ňom svätí naši útulok svoj mali; tu svätý Svorád, tichý Beňadik za rod svoj roky dleli v modlitbách; les vôkol zvučným hral im organom a vlny Váhu tichúnko si spievaly. No, zlobná ruka zničila tú svätyňu; nadutá zášti orkánom čo rozvíril sa kdesi na dne pekla, srútila múry i nádoby sväté. A kde prv zátišie mal Pán, krv svätých mučenícka tiekla. Hľa ničoho viac nemali, len čistú dušu — i tú vložili na oltár pravdy, čo tam v srdciach horela a plamom plála zo svätých ich rán. No, duch ich žije — svätyňa to hlása čo hore k nebu vypína sa. Hľa nemé múry hromom ozvaly sa, že zloba zhynie, všetko zakolísa v základoch — včul už na tisíce Slovače našej uhly kolená pred mocou Božou. Hej zhynú čo váľajú včul chrámy a modly svoje za chrám stavajú. I stojí chrám, chrám z tvrdej žuloskaly velebne vypína sa k nebesám, v ňom svätí naši útulok svoj mali. Chrám, svetlo naše, a slovenský náš Betlehem, v ňom skvie sa hviezda viery — nádeje že sláva rodu odtiaľ zaskveje. I stojí chrám, velebne vypína sa k výšinám.

Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa: