TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Trenčanské šance, Priekopy, Švédsky plán a archeologický nález roku 2006. [0190]
V čase tureckých nebezpečenstiev postavili južne od mesta dva obranné hlinené valy - šance: horný a dolný. V tom čase už museli stáť kamenné hradby mesta, povolené kráľovskou výsadou v r. 1412. Obidva šance sa doteraz zachovali len v miestopisných pomenovaniach - sú z nich ulice. Historických údajov o šancoch nenachádzame mnoho. Slovo samotné vychádza z nemčiny a označuje nasypaný val zo zeminy. Šance nachádzame aj v iných mestách, aj v pomenovaní neďalekej obce na slovensko-moravskom rozhraní. Historik PhDr. Marian Zemene uvádza, že šance sa prvý raz spomínajú v daňovom súpise v r. 1541 (=12 rokov po moháčskej katastrofe), inak sa nevie kedy boli budované, tiež že šance mali hore palisády so strielňami a zvonku šancov boli priekopy, že sa udržiavali v dobe tureckých vojen a neskôr zanikli. Menclová uvádza rok postavenia šancov až 1674, čo v súvislosti s inými údajmi (Zemene, Branecký) nevyznieva pravdepodobne. Branecký píše o trenčanských šancoch vo viacerých svojich dielach, od neho sa dozvedáme najviac; v roku 1929 Branecký píše:

Šiance sú dva: horný a dolný, uzavierajúce cestu do mesta pred nepriateľom od Biskupíc. Väčšia čiastka dolného šiancu ešte je takmer neporušená a slúži za vysoko vedúci chodník. Podivné dielo ľudskej usilovnosti! 13. júla roku 1663 magistrát ešte sa len rozhodol, aby senátori vyhľadali pre šiance zodpovedajúce miesto (Decretum est, ut eggregiantur Domini Senatores pro perlustratione loci, quo possent erigi aggeres. Protocollum Civitas 1663.) a koncom septembra boly hotové. Prácu viedol Daniel Lipský a Štefan Demjan vyplácal robotníkov. Každý Trenčan a cudzinec, hľadajúci v Trenčíne ochranu, musel platiť týždenne po jednom groši na tento cieľ. (Donec aggerorum erectio continuabitur singules hospes et incola huius Civitatis unum grossum per singula septimana manibus Stephani Demjan assignabitur, ex qua summa pecuniarum ille rationem sufficientem reddere obligabitur.

Ďalej Branecký o udalostiach roku 1663 v Trenčíne voľne (zväčša bez citovania pôvodiny) píše, že

10. júla 1663 počuli prvý raz o nebezpečenstve hroziacom od Turkov, a na druhý deň bolo zasadnutie v tej veci. Magistrát mesta poveril Daniela Lipského s pánom (Jacobusom) Bohušom aby prezreli okolie Trenčína ešte pred sviatkom sv. Margarety (13. júla), vyhľadali najvhodnejšie miesto pre šiance a podali návrh. Magistrát mesta prijal ich návrh vystavať dva šiance: horný a dolný. Horný, bližšie mestu, určili od mestskej brány na 525 krokov, má dĺžku 620 krokov a tiahne sa od Breziny až po Váh. Dolný šianec je od horného na 640 krokov a dlhý 925 krokov, tiež od Breziny až po Váh. Vykonaním poveril magistrát (senátora Daniela Lipského) majstra cechu murárskeho, ktorý bol aj vojakom. Práce začali na druhý deň a od toho dňa pracovalo 1200 robotníkov, striedave - rozdeleno na dve čiastky - vo dne v noci. Robotníci sú chudobní ľudia z Trenčína a z vidieku. 1200 robotníkom sa mzda vyplácala každý týždeň. Každý šianec má 3 metre širokú, pevnú, okovanú bránu, vysokú na 5 m zarovnak so šiancom. Násypy sú pri zemi 8 m a hore 5 m široké. Uznesenie magistrátu mesta zo dňa 17. augusta (1663) bolo: Convices a singula domo bene armatum peditem statuere tenebuntur - Občania každého domu musia vystrojiť dobre ozbrojeného vojaka. Prehliadka tohoto vojska bola 10. septembra (1663). Bolo za šancami ešte niekoľko stavísk, ktoré mohli prekážať obrane mesta, lebo nepriateľovi poskytovali možnosť úkrytu; tie bolo potrebné zbúrať. (Ich výpočet tu neuvádzam.) Dňa 2. októbra 1663 Turci zaútočili na mesto, ale nedobyli ho. Horný šianec chránilo 100 mužov, dolný 350. Trenčania útok neočakávali, mnohí boli mimo ochrany šancov, z ich vonkajšej strany. Turci neprišli cestou, ale horami. Napadli (dolný) šianec na vzdialenejšom a najslabšom mieste, kde nenašli bezmála odporu. Osudným bolo pre Trenčanov, že takmer celá obrana bola sústredená pri bráne. "Facile 300 occisi sunt - padlo ich na 300." Na 300 mŕtvych Slovákov a 200 mrtvol padlých Turkov krylo miesto medzi šiancami, jarkami a roľami. Ranených sme mali okolo 40. Zasadnutie magistrátu 5. októbra 1663 mohlo už len zrátať obete.

Branecký uzatvára: Trenčania! Oblečte sa 2. októbra každý rok do čierneho rúcha a spomínajte v modlitbách na svojich otcov, ktorí pri dolnom šianci obetovali život za túto zem. Je známe, že Branecký sa k písaniu svojich literárnych diel dostal nie v prvotnom úmysle, ale v dôsledku svojich archívnych bádaní, aby po r. 1918 dosiahol navrátenie zabratého vlastníctva rádu Piaristov. Písal beletriu o histórii, pričom vychádzal z archívnych záznamov ktoré často cituje aj v latinskej pôvodine; beletrizoval zrejme v jednotlivostiach: nie-historické osoby, oblečenie, priama reč, ... Tento štýl písania je charakteristický pre jeho rané diela, z ktorých aj vyššie uvedené výňatky pochádzajú. Až v závere svojej tvorby píše vyslovené romány, ako sú Alexander a Alexandra, tiež Ferko a Janka. Tak ako aj v iných prípadoch, keď história vychádza z Braneckého údajov (lepšie nemá), i tu verme, že Branecký vo svojich dielach uvádzané miery (aj ostatné konkrétne dobové údaje) vyčítal z dávnych záznamov (aj jezuitov - predchodcov vlastníctva piaristov, uložené od 1918 v Budapešti), tiež že prepočítal siahy na metre (platili až od r. 1876) a zaokrúhlil, bárs zaokruhľovanie vo všeobecnosti nevzbudzuje prílišnú dôveru. Vzdialenosti a dĺžky trenčanského horného aj dolného šanca v krokoch podľa Braneckého:

Vzdialenosti a dĺžky trenčanského horného aj dolného šanca v krokoch podľa Braneckého, zakreslené do mapy 1. vojenského mapovania (~1785) podľa krokovej mierky mapy. Vidíme rozdiel krokovej mierky mapy a krokovej mierky Braneckého údajov z jezuitskej kroniky: kroky ktoré uvádza Branecký museli byť dlhšie, aby šance "sadli" na mape na svoje známe miesta. Mapa vznikla približne jeden a pol storočia po vybudovaní obranných šancov a je zvlášte, že na nej už niet po šancoch ani stopy. Text mierky je v nemeckom jazyku (ako aj celá mapa): Maasstab von einer ordinairen halbe Meile oder 5000 Schritte v preklade: Mierka obyčajnej polovice míle alebo 5000 krokov Vyhotovenie šancov Šance sú hlinené nasypané valy. Branecký uvádza prierez šancov takto: šírka dole 8m, hore 5m, výška 5m; na rozdiel od Zemeneho, žiadnu priekopu zvonku šancov však nespomína, ani (drevené) palisády (a strielne) na vrchu. Branecký ani Zemene neuvádzajú konkrétne, odkiaľ svoje údaje čerpali, vieme to len všeobecne (Branecký kroniky hlavne jezuitské, Zemene archívne materiály). Nezodpovedanou otázkou zostáva, nakoľko sú vieryhodné Braneckým uvádzané rozmery najmä prierezu šancov (š=8 a 5, v=5 [m]); iné údaje však nemáme. Z Braneckého údajov (ak predpokladáme súmerný prierez, čo nemuselo byť splnené) vychádza (voči vodorovine) uhol svahu šancov až 73° [stupňov]!! Keďže sypný uhol zeminy je iste menší (prirodzený má byť teoreticky 30 stupňov bez ohľadu na druh materiálu), takýto 73° strmý svah musí byť stabilizovaný, aby sa nerozsypal do šírky už pri jeho výstavbe, ale aj neskôr aby jeho boky dažde nesplavili, než sa svah prirodzene pokryje stabilizujúcim rastlinstvom. Boky šancov mohli stabilizovať kolmi a prúteným výpletom (podobne ako sa kedysi zvykli stabilizovať brehy Váhu) - pravda, je s tým dosť práce... Stabilizáciu strmých bokov šancov kameným dláždením môžeme vylúčiť z viacerých dôvodov: veľký objem, dostupnosť, cena, doprava, pracnosť, časová náročnosť, nedochovanie zvyškov. Aby šance mali obranný význam, aby boli prekážkou pre nepriateľa, museli byť strmé, čo sa dalo dosiahnúť strmosťou ich bokov ale tiež na vrchole šancov palisádami (=stena zo zvislých drevených kolov, hore špicatých, dolu zapustených do zeme), ktoré spomína Zemene. Živú predstavu o veľkosti šancov si môžeme urobiť ich pomyselným porovnaním so súčasnými hrádzami (škarpami, hlinenými násypmi) pozdĺž Váhu, tie však voči šancom majú o dosť menej strmé boky (uhol približne len 40° voči vodorovine, čo najlepšie vidíme zboku na ich kamenných schodíkových stupňoch), hore sú vážske hrádze užšie než šance; výška by bola porovnateľná. Šírka vrchu šancov 5m je dostatočná pre vozy, ak by bola dostatočná únosnosť na merný tlak kopýt a kolies naložených vozov. V každom prípade však využitie vrchu (aj ešte len neúplne navŕšených) šancov na dopravu najmä materiálu (hliny, dreva, ...) bolo žiadúce, aj keby to bolo s obmedzeniami (váhy nákladu ...). Spomenuli sme už, že až donedávna sa vrch šanca používal ako chodník. Prechody dovtedajších ciest cez budované šance nevieme, ako boli technicky riešené; naisto sa križovali; môžeme len predpokladať chránené vráta v čo najmenšom počte; kvôli tomu mohlo dôjsť aj k zmenám polohy ciest. Branecký (pozrieť vyššie) spomína na každom šanci (jednu) "okovanú bránu" širokú tri metre, vysokú päť metrov - teda dosť veľkú... - pre porovnanie: prejazd pod mestskou vežou má šírku 3,3 metra a výšku po vrchol zalomeného oblúka 4,2 metra. Prevádzkovými okolnosťami (stráženie vrát, hlásna služba, atď) sa tento článok nezaoberá, iba technickými. Útok Turkov na Trenčín a okolie datuje Branecký (vyššie - podľa zápiskov jezuitov) na deň 2.okt.1663 - mesto za (kamennými) hradbami nedobyli, ale z predmestia (v čase zberu úrody) zabili na tri stovky Trenčanov a mnohých odvliekli do otroctva. Nespomína, v akom stave boli šance v čase útoku - zrejme boli dohotovené, lebo s ich pomocou sa mesto ubránilo. Znamenalo by to, že obidva(!) šance postavili vo veľmi krátkom čase necelých troch mesiacov: Doba výstavby šancov vychádza od (najskôr) rozhodnutia 13.7.1663 do (najneskôr) tureckého útoku 2.1.1663 - to je 18+31+3+1=53 dní! vrátane sviatkov (v ktorých sa bežne nepracovalo). Prierez šancov uvádza Branecký hore 5m, dole 8m, výška 5m, z čoho vychádza plocha prierezu šancov = 6,5m (priemer z dolnej šírky 8m a hornej 5m) x výška 5m = 32,5 m2. Uvedené rozmery šancov sme už vyššie ponúkli na porovnanie s hrádzami Váhu, do terajšej podoby zhotovenými do roku 1956, ale hrádza (v typickom mieste) je hore užšia (cca 3m), má menej strmé boky (pod 45% voči vodorovine) a preto dole bude o čosi širšia (nad 10m); výška je zhruba porovnateľná (ako kde). Vzdialenosti šancov uviedol Branecký v krokoch podľa zápiskov jezuitov v 17. storočí. Teraz sme na súčasnom (bežnom, papierovom, 1:12860) pláne mesta (vzdušnou čiarou) vzdialenosti namerali v metroch. Mestskú bránu uvedenú v starom texte nestotožňujeme s terajšou mestskou bránou ktorá je pod mestskou vežou; dávna mestská brána bola na vonkajšej strane predsunutého(!) opevnenia mestskej veže, od nej vzdialená približne 65 metrov juhozápadnejšie, teda k šancom bližšie, preto sme týchto 65m odpočítali od vzdialenosti zistenej zo súčasnej mapy a nižšie už uvádzame takto upravený výsledok. Podielom počtu krokov a počtu metrov určíme dĺžky kroku. Tieto tri číselné hodnoty pre horný aj dolný šanec uvádzame tu: ► od (niekdajšej) mestskej brány po horný šanec: 525 krokov = 435 m = 0,83 m/krok ► od horného šanca po dolný šanec: 640 krokov = 670 m = 1,045 m/krok. Rozdiely sú príliš veľké (asi jedna pätina) - prečo? Možné nepresnosti sú: - 1. - vzdialenosť kedysi iste krokovali po poľnej ceste, ktorej trasa sa celkom nekryla so súčasnou ulicou, a iste bola menej priama než súčasná ulica (smerove, ale možno aj výškove - napr. po ceste bol mostík nad potokom tečúcom z horného šanca); - 2. - dĺžka kroku môže kolísať, a určite je závislá aj na stave terénu - nezabudnime, že sa krokovalo na predmestí ktoré bolo (poľno)hospodársky využívané; - 3. - na pláne sme merali ideálne priame (vzdušné) vzdialenosti. Nepresnosti 1 aj 2 majú za následok, že krokov sa muselo urobiť viac; nepresnosť 3 znamená, že krokovaná vzdialenosť bola dlhšia, v konečnom dôsledku sa tieto tri nepresnosti mohli vyrovnávať, teda tieto úvahy o nepresnostiach nám rozdiely nevysvetlia. Vylučujeme, že by vtedajšie kroky boli dlhšie než jeden meter, aj hodnota 0,83 m/krok sa vidí byť príliš dlhá. V ďalšom počítajme s hodnotou 0,7 m/krok obvyklou dnes turisticky aj vojensky. Použijeme ju na výpočet dĺžky šancov v metroch, z ich dĺžok v krokoch, ktoré sa dozvedáme od Braneckého, s vedomím, že tak dostaneme hodnoty skôr nižšie. Dĺžky šancov ktoré uvádza Branecký násobíme hodnotou 0,7m/krok, čím dostávame dľžku šancov v metroch (zaokrúhlené) takto: ► horný šanec: 620 krokov x 0,7m/krok = 434 m ► dolný šanec: 925 krokov x 0,7m/krok = 648 m Obidva šance spolu približne 1,1 kilometra, alebo aj viac, keďže sme vyššie počítali skôr s kratšími krokmi. Objem zeminy šancov na základe vyššie vyčíslených rozmerov: ► horný šanec: 434 m x 32,5 m2 = 14 105 m3 ► dolný šanec: 648 m x 32,5 m2 = 21 060 m3 Obidva šance spolu približne 35 165 m3, alebo aj viac, keďže sme vyššie počítali skôr s kratšími krokmi. Výkony na výstavbe šancov, na základe všetkého vyššie uvedeného: Pracová sila = 1200 robotníkov x 24 hodín (Branecký uvádza "deň aj noc", rozdelení na (dve) smeny) x 53 dní = spolu 1 526 400 človekohodín. Týmto číslom vydelíme hore vyčíslený objem zeminy obidvoch šancov, a dostávame : Výkon jednoho robotníka = 0,023 m3 za hodinu [= (35 165 m3) : (1 526 400 človekohodín)] - to predstavuje zhruba za hodinu dva vrchovaté kýble zeminy vykopať, naložiť, premiestniť, vyložiť na správne miesto, a ďalšie potrebné a podporné práce k tomu. Inak povedané: 43,5 hodín práce pripadalo na jednoho robotníka, aby spracoval 1m3 objemu šancov - to je vyše tri a pol dvanásťhodinových pracových smien. Je to len hrubý štatistický prepočet, v ktorom sú zahrnuté všetky výkony, ale neberie sa ohľad na odpadnuté doby (prestávky, ...), a výsledky sú zaťažené vyššie uvedenými nepresnosťami. Nahrubo posúdené podľa osobných skúseností autora, ktorý zamladi pracoval aj ako robotník na cestných stavbách, výsledok nevybočuje z rámca možného. Zobrazenie šancov nevidíme na známej dvojici najstarších kreslených pohľadoch na Trenčín zo 16. storočia (pred 1580), ktoré sa zachovali vo Viedni, pretože nezobrazujú územie kde sú šance. Šance, ba ani stopu po nich, už nenachádzame ani na najstarších mapách (prvého) vojenského mapovania z roku ~1785. Priekopy pred šancami nenachádzame v žiadnych zmienkach o trenčanskom hornom či dolnom šanci. Existencia priekop pred šancom by však bola logická, lebo jednak priekopa by poskytla (aspoň zčasti) zeminu pre násypy šancov, a tiež by sťažila (spomalila) prístup útočníka k samotnému šancu; pravdaže, s priekopami by súvisela otázka stabilizácie bokov priekop (vynechať, či vystužiť?). Otázka priekopy pred šancami je namieste, pretože priekopu zreteľne vidíme na starom (Trenčín zobrazujúcom) tzv. "Švédskom pláne", ktorému sa tu venujeme samostatne nižšie. O existencii priekop pred dolným šancom nám však ponúka dôkaz doteraz zachované miestne pomenovanie "Priekopy" nadväzujúce na východný okraj (donedávna tiež v zvyškoch zachovaného) dolného šanca, použité pre názov ulice, ale aj tamojšej zástavby, doteraz živé. Pravda, terajšie Priekopy ako ulica neležia v predpokladanej polohe pred dolným šancom. Ešte aj okolo r. 2000 v rozhovore so staršou pamätníčkou starých čias a tamojších končín, kde aj autor u svojich babky a dedka v detstve býval "pečený - varený", znelo označenie "my Priekopčania". (Po r. 1945 ulicu z Priekop prerobili úradne na Partizánsku - je pravda, že po ulici zvrchu od Calábka dolu do mesta v apríli 1945 prehrmelo víťazné (rumunské, sovietske) vojsko (nie partizáni) okolo domov v ktorých pivniciach a po susedoch sa miestni obyvatelia skrývali. Priekopy sú však Priekopami už vyše troch storočí, čo je dobrý dôvod pre to, aby Priekopami zostali aj naďalej a oficiálne.) Priekopu súvisiacu s dolným šancom považujeme za preukázanú miestopisným názvom, kde nevidíme iné jeho vysvetlenie. Horný šanec či tiež mal nejakú priekopu, zostáva otázkou. Zemný val a priekopu o čosi menších rozmerov (dĺžka vychádza na zhruba 130m) tiež nachádzame pred mestským opevnením povyše fary vyznačené na pláne hradu a mesta s rekonštrukciou pôvodného opevnenia (plán C v Menclovej knihe z r. 1956):

Zemný val a priekopa z vonkajšej strany kamenného múra mestského opevnenia v úseku približne od farského oporného múra nahor až po pripojenie na hradby hradu. Priebeh vrstevníc jednoznačne ukazuje násyp (zemný val) aj priekopu. Zvyšky západnej časti priekopy sú v teréne dodnes zachované. Zrušenie trenčanských šancov Víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami pri Viedni 11.-12.sept.1683 bolo začiatkom konca tureckého ohrozenia. Trenčanské šance, po ukončení svojho obranného významu, začali byť prekážkou rozvoja mesta a života jeho južnej časti. Zrušenie trenčanských šancov ako už nepotrebného opevnenia môžeme predpokladať že započalo okolo roku 1700 a neskôr postupne v rozsahu, v ktorom prekážali. Priamych zpráv o odstraňovaní šancov nenachádzame. Na zrušenie zemných násypov šancov bolo v tej dobe potrebné vynaložiť veľa ľudskej práce, preto ich iste rušili po častiach podľa dôležitosti uvoľnenia územia; kde nevadili, tam zvyšky šancov - zemných valov ponechávali, a v tom rozsahu nájdeme stopy šancov ešte aj dnes, i keď v nepatrnom rozsahu. Najstaršie známe zobrazenie zvyškov trenčanských šancov (okolo r. 1880):

=> na východnej časti dolného šanca (na obrázku vpravo od križovatky s Hlbokou ulicou) sú zakreslené svahy násypu šanca na jeho obidvoch bokoch (túto časť opisuje Branecký v r. 1929: "Väčšia čiastka dolného šiancu ešte je takmer neporušená a slúži za vysoko vedúci chodník."), okolo je voľná plocha; => nad dolným šancom na úpätí svahu (terajšej Breziny) sú Priekopy, je zakreslený terénny zráz na juhozápade (na menšej časti (vpravo) je zakreslený svah aj na opačnú stranu); pod Priekopami je voľná plocha až po dolný šanec. Zvyšky horného šanca tu už nevidíme vyznačené. Mapa nám na tému šancov neposkytuje veľa podrobností; nenachádzame tu potôčik, ktorý po fronte vytekal poniže Calábkovej vily korytom na južnej strane pozdĺž ulice Priekopy, priepustom tiekol pod severným okrajom Cintorínskej ulice do plytkého koryta na vútornej (severejšej) strane zvyškov dolného šanca (oboje, koryto aj zvyšky šanca, boli na severnom okraji terajšej vyasfaltovaej ulice Dolný šianec) kde sa už po krátkej dĺžke voda strácala, takže plytké koryto bolo na svojom západnom konci (pri Hlbokej ulici) už celkom suché. Mapa ukazuje (mimo tému šancov) potok tečúci z (dodnes živého) prameňa pod býv. tehelňou (na mape má pôvodné označenie "ZO" = Ziegelofen) krížom popod cestu a ďalej cez voľnú plochu (záhradníctvo Medzibrodský, potom Lifka) trochu sa kľukatiacim korytom ku križovatke Hlbokej ulice a dolného šanca, kde na mape nachádzame značku azda mostíka, odkiaľ ďalej podľa spomienok pamätníkov (mapa to už neukazuje) tiekol k hlavej ceste (ulica neskôr Legionárska), podtekal ju, smeroval ešte kúsok na západ a pri terajšej (*1952) požiarnej zbrojnici sa rozplýval do (už zasypaných) mokrín. (Výrez zo súlepu máp tretieho vojenského mapovania. (Kovalski, okolo 1880.)) Horný šanec iste najviac prekážal následnému stavebnému rozvoju, pretože bol najbližšie stredu mesta. Poniže horného šanca v r. 1768 (rok je pri vstupe) postavili kostolík sv. Anny; ak by v tom čase ešte horný šanec v plnom rozsahu stál, bol by kostolík na jeho vonkajšej nechránenej strane - z toho môžeme usudzovať, že v čase naplánovania a výstavby kostola sv. Anny sa už s horným šancom nepočítalo pre obranu, a horný šanec už bol v určitom rozsahu (najmä kde ho pretínala cesta od stredu mesta, teda pri kostolíku) aj zrušený.

Zvyšky horného šanca však dodnes pretrvávajú vo vyššie položenej ceste, čo stále vidno najmä v jeho časti od križovatky s Piaristickou ulicou smerom na východ (ku Schanerovi); najlepšie to bolo vidno v (poslednej pretrvávajúcej) záhrade Brabencovho (potom Nemšovského) rožného domu do r. okolo 1995, kedy tu postavili nový dom - spomenutá záhrada za betónom podmurovaným plotom bola takmer jeden meter nižšie než ulica Horný šanec. Tento výškový rozdiel dodnes vidno na pozemku Karpišovho domu (na križovatke ulíc Piaristická a Horný Šianec) voči ktorému je ulica Horný Šianec vedená vyššie takmer o meter - pozrieť na obrázku vpravo.
Dolný šanec prekážal iste menej, lebo je ďalej od stredu mesta, teda na ploche až neskôr využívanej. Preto aj zvyšky dolného šanca menej ovplyvňovali neskoršiu zástavbu súvisiaceho priestoru. Keďže dolný šanec menej prekážal, zachovali sa jeho zvyšky až do medzivojnovej doby v stave ako Branecký spomína: "väčšia čiastka dolného šiancu ešte je takmer neporušená a slúži za vysoko vedúci chodník", čo nezávisle autorovi povrdila aj vlastná matka (*1925), ktorá vyrastala len o kúsok vyššie na Priekopách (pri Vašíčkovi) - že v (medzivojnovom) čase jej detstva bol dolný šanec vysoký ako ulica Priekopy v mieste, kde sa na ňu pripájal, a po vrchu šanca sa chodilo. V medzivojnovom období opakovane (20. roky, dec.1938, ...) nachádzame požiadavky verejnosti na "skopanie šianca" (okolnosti jednozačne svedčia o dolnom šanci). V polovici tridsiatych rokov (cca 1935) ulicu Kúty, ktorú odjakživa miestni len "jama" volali (napr. "ideme cez Jamu" znamenalo ísť cez ulicu Kúty) na jej východnom (vyššom) konci uzavreli múrom brániacim stekaniu dažďovej vody na ulicu, beztak blatistú. Vtedy boli úvahy o prípadnom napojení tej ulice (Kúty) na ulicu Priekopy aj s (dolným) šancom, čo sa však (iste kvôli strmým výškovým rozdielom) neuskutočnilo - až v 70. rokoch (=1970+) ale iba chodníkom spojili ulicu Kúty (=Jama) s (dolným) šancom, z ktorého sa medzitým stala ulica. Autor pofrontovej generácie si na dolný šanec spomína zhruba od polovice päťdesiatych rokov, kedy to bol už len nevysoký hlinený násyp na severnejšej strane poľnej cesty (=dnešnej ulice Dolný Šianec). Od napojenia na ulicu Priekopy jeho výška postupne mierne klesala smerom na západ (k Hlbokej ceste - minulý režim ju premenoval na Olbrachovu, čoho sa aj tento drží) - jeho priemerná výška bola asi tak po kolená, boky mal porastené zelinami a na jeho vrchu bol vyšlapaný zvlnený úzky chodníček, po ktorom sa aj jazdilo na bicykli. V mieste napojenia na Hlbkú cestu klesol dolný šanec dolu na výšku cesty, ktorý však bola vedená o čosi vyššie než okolitý terén (najlepšie vidno na záhradách - pri Zavadinkovom dome a oproti nemu); odtiaľ ďalej na západ sa už výškový rozdiel medzi cestou na bývalom dolnom šanci a okolím postupne vytrácal, až výškove splynuli. Porovnaním medzivojnového a povojnového stavu vidíme, že medzitým boli zvyšky dolného šanca v podstatnej miere odstránené. Kedy a prečo sa tak stalo? Dôvod sotva nájdeme v uvoľnení územia, pretože sa na nič významnejšie nepoužilo. Dôvodom zrejme bola zemina odťažená zo šancov - potrebovali ju inde. Svedčia o tom nasledovné spomienky pamätníkov na dobu krátko po fronte (po 1945). Ulica Dolný šanec pred frontom ešte nejestvovala v úseku od Biskupickej (teraz Jesenského) ulicu po Krížovú (teraz Jilemnického) ulicu, túto novú časť terajšej ulice Dolný šanec (jej predĺženie, asi 130-150 metrov) vybudovali až po fronte, a zjavný dôvod bol umožniť príjazd k novopostavenej budove hasičskej zbrojnice, ktorú dali do prevádzky v roku 1952; na jej mieste dovtedy bola nerovná plocha, s jamami, kde sa aj niekedy držala voda. Túto plochu zaviezli zeminou a vyrovnali, potom tu postavili novú hasičskú zbrojnicu aj so spomenutým predĺžením ulice. Zeminu brali z dolného šanca a dopravovali ju pomváglami (=výklopné koľajové oceľové vozíky, aké sa používajú aj v tehelniach), ktoré jazdili po koľajovej dráhe uloženej na dolnom šanci (na jeho vrchu); vozíkov mohlo byť tak asi 4-5-6, a ťahala ich dieselová "mašinka". (Zemné práce sa vtedy vykonávali ručne.) Dostupné pofrontové letecké fotografie (1949,...) neukazujú v záležitosti šancov nič pozoruhodné. Objem zeminy vyťaženej z dovtedajších zvyškov dolného šanca, odhadujúc rozmery na základe spomienok pamätníkov, mohol byť vyše tisícky kubických metrov, sotva menej. Otázka je, aký bol objem zeminy potrebnej na zarovnanie plochy v oblasti novobudovanej požiarnej zbrojnice (*1952), cesty pred ňou a zrejme do nejakej miery aj na druhej strane cesty (o desaťročie neskôr v rokoch 1962-1963 tu postavili novú budovu telef. ústredne). Ten objem zeminy nemáme z čoho vypočítať, lebo nemáme výškové údaje; ak však okrúhle odhadneme veľkosť popísanej plochy na 5000m2 (pol hektára), ak by nerovnosti boli na 40% plochy, potom ak by na túto plochu naviezli všetku zeminu z odťaženého dolného šanca, vyjde nám priemerná výška navážky pol metra. Časové údaje o odťažení zvyškov dolného šanca nanešťastie nemáme presnejšie, aby sme mohli posúdiť, či logicky krátko predchádzajú časovo známemu obdobiu postavenia novej hasičskej zbrojnice. Nahrubo sa však ukazuje, že by mohli byť v súlade; okrem toho, iné vysvetlenie nateraz beztak nemáme.

Posledné zvyšky dolného šanca okolo r. 1980 na fotografii Ing. Vojtecha Tichého. Na zábere je východný (horný) koniec dolného šanca; kúsok za chrbtom fotografa je severný koniec Cintorínskej ulice pripájajúci sa na ulicu Priekopy (Partizánska). Vidíme (už prejazdnú) poľnú cestu, na ktorej severovýchodom okraji (bližšie ku Brezine) je posledný nepatrný zvyšok šancového násypu, za ním súbežne plytký jarok - zvyšok koryta potôčika tečúceho kedysi dolným šancom (rúrovým priepustom križoval sever. koniec Citorískej ul.) ešte ďalej od poľnej cesty sú zadné ploty záhrad domov stojacich na južnej strane ulice Kúty. Pre orientáciu: vpravo v pozadí za vetvami stromov vidíme vysoké bytové domy postavené (*leto 1978 do užívania) na mieste niekdajšej tehelne pri židovskom cintoríne. Za niekoľko rokov aj tieto posledné zvyšky dolého šanca zmizli, dnešný stav je už celkom iný - pozrieť nižšie. 1976-1979 v dvoch etapách vybudovali do súčasného stavu (oporný múr, zábradlie nad koncom ulice Kúty (="Jama"), asfaltový povrch) "miestnu komunikáciu (MK) Partizánska ul." (Priekopy).

Posledné zvyšky dolného šanca okolo r. 1980 na fotografii Ing. Vojtecha Tichého. Na zábere vľavo vidíme bledú poľnú cestu vinúcu sa do diaľky, kde (to už na zábere nevidno) končí pod vyššie položeným severným koncom Cintorínskej ulice; na ľavom okraji poľnej cesty súbežne boli zvyšky už len nepatrne vyvýšeného násypu dolného šanca, tu už je na nich vedené nízkonapäťové vzdušné vedenie na betónových stĺpoch, ďalej vľavo sú zadné ploty záhrad domov stojacich na južnej strane ulice Kúty. Za niekoľko rokov aj tieto posledné zvyšky dolého šanca zmizli, dnešný stav je už celkom iný - pozrieť nižšie. Kúsok za chrbtom fotografa je už Hlboká ulica; vpravo vidíme okraj jednoho z panelových domov postavených v prvej polovici 70. rokov pozdĺž Soblahovskej ulice. V diaľke na obzore je prvý okrsok sídliska Juh. Vpravo, za panelákom, nahor vyčnieva vrch dreveného(!) lešenia rozostavaného domu, čo by mohlo fotografiu presnejšie datovať.
Dolný šanec v súčasnosti

Pohľad na horný (východný) koniec ulice Dolný Šianec, od severného konca Cintorínskej ulice (kde sa Cintorínska pripája na ulicu Priekopy (Partizánska)).

Pohľad na horný (východný) koniec ulice Dolný Šianec. V pozadí je (vpravo) severný koniec Cintorínskej ulice pripájajúci sa na ulicu Priekopy (Partizánska).

Pohľad na horný (východný) koniec ulice Dolný Šianec. V pozadí je severný koniec Cintorínskej ulice.

Pohľad na križovatku ulice Dolný Šianec s Hlbokou ulicou. Hlboká ulica je starý miesty historický názov, odvodený od vlastnosti toho miesta, a je neutrálny. Nechápem, prečo tá ulica doteraz oficiálne nesie meno Olbrachtova.

Švédsky plán S trenčanskými šancami časovo, účelom aj umiestnením sa zdá do určitej miery súvisieť aj "Švédsky plán" (ďalej skrátene aj "plán")". Je to nákres pôdorysu mesta Trenčín aj s južne priľahlým, bezmála pustým územím, na ktorom je vyznačený v miernom oblúku sa tiahnúci pás (zrejme) opevnenia od Breziny ku Váhu. Zobrazenie (teda nie pôvodinu) "Švédskeho plánu" mal do Trenčína so sebou priniesť zahraničný účastník odborného stretnutia konaného 24.-28. októbra 2006 v Trenčíne na tému trenčianskeho opevnenia. Plán sa našiel v švédskom vojenskom archíve a na jeho internetových stránkach bol aj dostupný v podobe ukázanej tu vpravo:
Z podkladu plánu sme odstránili nerovnomernosti a zvýraznili sme jeho obsah:

"Švédsky plán", upravený (úpravami tu došlo ku skresleniu farieb). Vysvetlivky sú napísané v pravej hornej čast plánu:

Vysvetlivky čítame takto: Plan du Chateau et de la Ville de Trentschin en hongrie A. le Chateau. B. la Ville. C. le Fauxbourg. D. Retranchement de Fauxbourg. E. Ville ruinée. Jazyk plánu je zjavne francúzsky, ale spred povedzme troch storočí; slovník zo starej francúzštiny do súčasnej slovenčiny však nemáme, používame súčasný s vedomím, že za ten čas sa mohlo zmeniť aj písanie slov, aj ich preklad (význam). Vysvetlivku k písmenu "C" čítame "le Fauxbourg." pre čo v slovníkoch nachádzame najbližšie slovo "Faubourg" (=predmestie) - teda prekladáme "predmestie". Vysvetlivku k písmenu "D" čítame "Retranchement", čo slovník bez pochybností prekladá ako "opevnenie" a je to v dobrej zhode s tým, čo na pláne vidíme. Vysvetlivky plánu prekladáme takto: Plán hradu a mesta Trenčín v Uhorsku A. hrad. B. mesto. C. predmestie. D. opevnenie predmestia. E. zbúrané mesto. Na ľavej polovici plánu sú mesto aj hrad zakreslené v plnom plošnom rozsahu; červenou farbou sú, ako bolo zvykom, zakreslené akiste murované budovy. Na pravej polovici plánu je predmestie od dolnej mestskej brány ďalej, s (dvomi) cestami, medzi ktorými začína opevnenie a oblúkom sa tiahne ku Váhu. Opevnenie predmestia je najzaujímavejším prínosom plánu, pretože je prvou (jedinou) zprávou o ňom (v tejto polohe). Západný okraj opevnenia nie je zakreslený, opevnenie začína na okraji plánu pri Váhu; hoci plán neobsahuje zakreslenie opevnenia až po samotný Váh, niet pochybností o jeho napojení na breh Váhu. Východný okraj opevnenia neukazuje žiadne napojenie, nesiaha až po Brezinu, ba naopak: opevnenie pretína jednu cestu bez brány, zatiaľ čo druhá cesta obchádza okraj opevnenia. To by bol z vojenského hľadiska nezmysel. Je to jedna z doposiaľ nevysvetlených zvláštností plánu. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že plán azda nezobrazuje úplné dielo, mohol by to byť nákres časti opevnenia, napríklad rozostavaného stavu.

Opevnenie je zakreslené (pozrieť obr. vpravo; "C"=predmestie; "D"=opevnenie predmestia) tromi čiarami: dve bližšie čiary znázorňujú vyvýšenú časť opevnenia, od vonkajšieho okraja ktorého nadväzovala priekopa, jej vzdialenejšia hrana je znázornená treťou (vzdialenejšou) čiarou. Priekopa mala význam nielen prekážky, ale tiež bola zdrojom materiálu - hliny na vyvýšenú časť opevnenia. Vyvýšená časť opevnenia nie je červená (ako je zakreslené kamenné opevnenie stredu mesta:

); znamená to, že plán opevnenie neukazuje "murované", kamenné, ale hlinené; akiste ani drevené (palisády, koly) nie, pretože ten istý plán takéto známe palisády mesta v oblasti dnešnej Palackého ulice ukazuje bodkovanou čiarou:

V opevnení sú (v pomerne pravidelných rozostupoch) zakreslené štyri akési polkruhové bašty(?) - ich tvar vidieť na obrázku podrobnosti vpravo - ktorých význam môže byť aj vojenský, aj stavebne-statický. Z vnútornej (chránenej) strany opevnenia sa z nemu primkýna (dvojitou, nie červenou čiarou) súvisle (bez prerušenia bránou) ohraničená plocha tvaru akéhosi odstupňovaného štvorca max. veľkosti viac desiatok metrov (povedzme 50x45). Pri jej rohu je jedna zo štyroch bášt. Vnútri plochy je deväť (akoby nemurované budovy znázorňujúcich - lebo nie sú červené) obdĺžnikov rozmiestených síce nepravidelne, ale rozložených dosť rovnomerne (pozrieť na obrázku vpravo). Azda by to mohla byť uzavretá sústava (poľno)hospodárskych objektov. Táto zakreslená ohraničená zástavba zrejme bola dôležitá pre tvorcov plánu, keďže iná zástavba, či už v strede mesta alebo na predmestí, nie je zakreslená vôbec. Datovanie na pláne nenachádzame, ani označenie pôvodcu. Datovanie sa pokúsme urobiť na základe zakresleného stavebného stavu hradu a mestského opevnenia. Rozsah plánu nezahrnuje územie ani len horného šanca, čo nám šance vylučuje z časového porovnávania. Poloha Váhu a mosta nám pri datovaní príliš nepomôžu, pretože boli časovo málo stále. Mestské opevnenie, budované na základe Žigmundovho privilégia z roku 1412, tu obkružuje stred mesta, čo je stav uvádzaný ako dosiahnutý okolo r. 1450. Horná brána už má predbránie s dvomi kruhovými baštami, vybudovanie čoho sa kladie do konca 16. storočia. Dolná brána (mestská veža) má predbránie. Opevnenie mesta už má vybudovanú rohovú baštu; medzi ňou a mestskou vežou s predbráním je línia opevnenia trojitá. Mestské opevnenie je teda zakreslené už v úplnom dohotovenom stave, ale pred začiatkom odstraňovania častí opevnenia, ktoré začalo v r. 1761 keď začali stavať župný dom, takže zbúrali horné predbránie. Mestské opevnenie kamenné je tu doplnené (zrejme, lebo niet ku značke vysvetliviek) palisádami oddialenými od hradieb (zhruba) v súbehu s Váhom (1980·objavenie·zvyšku·kamen.muriva·pod·Hasičskou·ul.,·kúsok·zviditeľnili·v·podchode), ale aj palisádami tesne primknutými pred hradby v úseku od fary hore kopcom smerom k Mlynskej veži - Menclová v tom mieste na svojom pláne C zakreslila zemný val a priekopu, čo sa nevylučuje a môže sa doplňovať. Hrad sa zdá byť dostavaný do úplného stavu, v akom bol pred jeho vyhorením 11. júna 1790, vrátane juhovýchodného opevnenia. Hviezdicové opevnenie, stavané od r. 1673 okolo Mlynskej bašty, je tu zakreslené v dosť zvláštnom tvare, čo mohlo byť z nedbalosti (nemuselo byť podstatné pre účel plánu; aj v zakreslení hradu vidíme určité zjednodušenia), alebo ešte nebolo dohotovené ale už sa o ňom vedelo. Časovo dôležité porovnanie je najmä (ale nie výlučne) s plánmi Coronelliho (cca 1687), Lincka (febr. 1706), príp. aj neskoršieho von Wettsteina (1781). Na základe uvedeného, v prvom priblížení môžeme "Švédsky plán" datovať okolo r. 1700 (s možnou odchýlkou plus či mínus až okolo pol storočia).

Mierka plánu je na ňom vpravo dole vyjadrená graficky. Dôležitá je samotná existencia mierky, pretože ukazuje úmysel pôvodcu zobraziť obsah proporčne. Stupnica mierky je menej dôležitá, pretože ju nahradzuje doteraz nezmenená vzdialenosť niektorých zobrazených častí mesta; vzdialenosť stredu mestskej veže od stredu oblúka hradnej delovej bašty priamou čiarou v pôdoryse je 395 metrov podľa papierovej katastrálej mapy mesta 1:1000 z r. 1937; tým odpadá starosť skúmať dĺžkové jednotky grafickej mierky, kde by mohla byť určitá neistota na základe premenlivosti doby aj krajiny. Dľžka opevnenia "Švédskeho plánu" je približne toľko ako od delovej bašty po mestskú vežu, teda zaokrúhlene 400 metrov.
Poloha opevnenia je vďaka použitej mierke istá: uprostred medzi mestskou vežou a horným šancom, ako ukazujeme na obrázku nižšie:

"Švédsky plán", položený na pláne mesta z prvého vojenského mapovania (približne 1785). Stotožnenie je vykonané približne na hradnú delovú baštu a na mestskú vežu. Opevnenie je uprostred medzi mestskou vežou a horným šancom. Nadpis viaže nákres na Trenčín, čo aj pohľad na obsah nákresu potvrdzuje. Nie je však z ničoho priamo jasné, či plán obsahuje opevnenie, ktoré bolo v čase zhotovenia plánu už jestvujúce, alebo bolo ešte len v nejakom stupni naplánovania (projekt). Nie sú známe žiadne historické záznamy, ktoré by sa týkali zobrazeného opevnenia; jeho poloha nezodpovedá ani hornému šancu, ani dolnému šancu, je umiestnené severne od obidvoch šancov, teda bližšie k mestu, medzi mestskou vežou a horným šancom, približne uprostred medzi nimi, akoby malo tvoriť tretiu (k mestu najbližšiu) čiaru obrany proti ohrozeniu od juhozápadu. Použitý jazyk (francúzština) je v súvislosti s Trenčínom veľmi neobvyklý. Je zrejmé, že plán je vojenského rázu, ale prekvapuje jeho uloženie vo Švédsku. Archeologický nález roku 2006 V roku 2006 počas zemných prác pre stavebné využitie priestoru (na podzemné garáže) medzi Jaselskou (predtým Bankovou) ulicou a Domom armády sa v neveľkej hĺbke (meter, ba aj menej) odkryli z kameňov zhotovený (vymurovaný) pás tiahnúci sa od Hviezdoslavovej po Vajanského ulicu (ďalej niekde uvádzame len ako "nález"), v dĺžke okolo pol stovky metrov. Nie je známe, že by sa bol býval hľadal jeho spodný okraj (hĺbka). Odkrytý kamenný pás vyhlásili za pozostatok opevnenia ukázaného na "Švédskom pláne" (tento predpoklad ďalej nepopierame, nepreverujeme, ale pracovne prijímame), vyhlásili ho za pamiatkovo chránený, zakryli ho tzv. geotextíliou (=ohybný netkaný pás z bielych vlákien, hrubý zopár milimetrov) a obsypali zeminou; po ďalších administratívnych krokoch sa plánovaná výstavba zrušila a stavebnú jamu zasypali, ale nie pôvodným materiálom; plochu zrovnali, je zatrávnená, vedie cez ňu chodník s pár lavičkami, občas sú na ploche príležitostné podujatia. Občianstvo je zjavne spokojné, ale dá sa očakávať, že v súčasných okolnostiach investičná príťažlivosť tohoto ústredného priestoru neponechá voľnej ploche dlhý život. Mierka na "Švédskom pláne" aj jeho zakreslenie doteraz zachovaných výrazných stavebných prvkov mesta priam ponúkajú porovnať umiestnenie zakresleného opevnenia so súčasným stavom mesta, aj s polohou nálezu kamenného pásu roku 2006. Vieme, že v teréne je (jednoduchým spôsobom) meranie vzdialeností menej náročné než meranie uhlov, ktoré býva menej presné. Toto treba mať na pamäti pri vyhodnocovaní súladu nákresu "Švédskeho plánu" so súčasným oveľa presnejšie zameraným stavom. Keď porovnáme dávne zakreslenie hradu (ktorý je najnáročnejší na zameranie) s novodobým zameraním (napr. Menclová 1956), nevidíme prudké rozdiely - to dáva zobrazeniu "Švédskeho plánu" dobrý stupeň dôveryhodnej presnosti. Položili sme "Švédsky plán" na súčasný plán mesta, stotožniac delovú baštu na hrade a dolnú mestskú vežu - výsledok prikladáme na obrázku nižšie.

Opevnenie zakreslené na "Švédskom pláne" a archeologický nález roku 2006 nie sú v zhodnej polohe ale sú v zhodnej čiare - nadväzujú na seba. Švédsky plán je tu otočený "hore nohami", aby sa jeho poloha stotožnila so súčasným plánom, ktorému sme polohove dali prednosť kvôli lepšej orientácii čitateľa. Vidíme, že (starý) plán a (súdobý) nález sú vo výbornej zhode čo sa týka vzdialenosti od mestskej brány; polohove sa však neprekrývajú, ale na seba (i keď s medzerou) dobre nadväzujú. Potvrdzuje to už vyššie vyjadrenú myšlienku, že opevnenie na pláne bolo iba úmyslom, ktorý bol v skutočnosti ešte predĺžený smerom ku Brezine. Je to logické, pretože nemalo vojenský význam vybudovať opevnenie od Váhu iba do polovice hĺbky voľného terénu, ktoré by sa poľahky dalo obísť na jeho okraji pri Brezine. Či nález kamenného múra pokračuje k Brezine, nemožno zistiť, pretože územie nie je voľné pre výskum, okrem toho (v 1. polovici 70. rokov) pri zástavbe východnej strany Hviezdoslavovej ulice vysokými domami muselo v miestach prípadnej kolízie dôjsť k zničenu nálezov, i keď nie nutne v celom predpokladanom dĺžkovom rozsahu opevnenia.