TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

JUDr. Aladár Kočiš (1907-1984)

JUDr. Aladár KOČIŠ je menej známou osobnosťou nedávnej slovenskej histórie. Málo sa vie, že tento významný slovenský novinár, spoluzakladateľ a prvý predseda Sväzu novinárov Slovenska a minister školstva sa narodil v Trenčíne 8. apríla 1907 a tu aj vyrastal. Pochádzal zo štvordetnej rímskokatolíckej rodiny. Jeho otec Ján Kočiš (*18.X.1869 †21.I.1952) bol za 1. ČSR rotmajstrom v československej armáde; matka Pavla Kočišová (*25.X.1880 †23.IV.1953) bola rodená Karlíková. O súrodencoch vieme málo. Aladárov starší brat Ernest Kočiš (na gymnáziu ho česky písali "Arnošt") sa narodil 30.8.1902 v Trenčíne, študoval na trenčianskom gymnáziu (teda začínal ešte na kráľovskom piaristickom), žil v Bratislave a pracoval ako vedúci komárňanskej pobočky bratislavskej Mestskej banky, bol ženatý, mal deti, bol členom niekoľkých kultúrnych a národných spolkov. Aladárova sestra Fanči Kočišová bola v Trenčíne marianka (členka mariánskeho náboženského spolku). Kočišovci zrejme boli v (nateraz nevyjasnenom) príbuzenskom pomere s trenčianskou rodinou Buday. V čase Aladárovho narodenia bývali na Rákóczyho (teraz Legionárskej) ulici, po roku 1918 na Hlbokej ceste č. 535. Ľudovú školu (1913 - 1918) a gymnázium (1918 - 1926) absolvoval Aladár v svojom rodisku, ďalej študoval na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave: slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte (1926 - 1929), potom prešiel na právo (1929 - 1932) . Právnickú fakultu UK v Bratislave absolvoval v roku 1932. V roku 1933 sa stal doktorom práv.

V čase jeho štúdia na trenčianskom gymnáziu pôsobil tam ako profesor jazykov (1920 - 1924) Fraňo Tiso (12.04.1894 - 03.1974), v tom čase skautský činovník a významný organizátor (predovšetkým katolíckeho) skautingu v Trenčíne. Pod jeho vplyvom vtedajší tercián Aladár Kočiš vstúpil 1. mája 1921 do Sväzu Junákov Skautov Republiky Československej ako štrnásťročný. Vpravo je jeho podpis v skautskom pamätníku v roku 1924, keď mal šestnásť rokov. Bol v prvom oddieli skautov v družine Jastrabov (1922) a časom sa stal radcom družiny a potom vodcom oddielu. V rokoch 1922 - 1926 prispieval do slovenského skautského časopisu Buď pripravený. Tu boli korene jeho novinárskej činnosti, ktorá sa mu neskôr stala povolaním. Aktívne sa zúčastňoval študentského hnutia. Už na trenčianskom gymnáziu viedol študentský spolok Ľudovíta Štúra. Ako 17 ročný sextán na slávnosti na (malej) Skalke dňa 12.7.1924 pred obnoveným kostolom predniesol verejnosti príležitostnú báseň Jozefa Gálika "Sen pri Skalke". Bol činný v hnutí katolíckej mládeže: v Slovenskom katolíckom skautingu (tzv. Skauti zlatého kríža), v Orle, v Ústredí katolíckeho študentstva. Na štúdiách v Bratislave bol predsedom (1927 - 1928) spolku slovenských katolíckych akademikov Moyzes. Popri tom sa úspešne rozvíjala jeho novinárska činnosť. Ako novinár, publicista a presvedčený stúpenec politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) bojoval za hospodárske, politické a samourčovacie práva slovenského národa a vystupoval proti pražskému centralizmu, pričom používal najmä presvedčivé hospodárske a štatistické argumenty. Táto činnosť ho v prvorepublikových vnútropolitických pomeroch napokon zákonite priviedla až k aktívnej účasti na politickom živote. V Bratislave začínal ako redaktor študentského ľudáckeho katolíckeho časopisu Rozvoj (1926 - 1927). Potom bol redaktorom a šéfredaktorom viacerých novín: Slovák (1927 - 1944), Slovenská pravda (1927 - 1938, 1940 - 1941), Slovenská politika (1939 - 1941), Slovenská obroda (1942 - 1944), Organizačné zvesti HSĽS (1942 - 1944). Od roku 1936 pracoval v hospodárskej komisii denníka Slovák a zostavil Pamätnicu VII. zjazdu HSĽS. V roku 1940 sa stal spoluzakladateľom Sväzu novinárov Slovenska a jeho prvým predsedom, v roku 1944 bol predsedom Tlačovej komory. Ako spoluautor spolu s Ďurčanským, Mederlym a Sokolom sa podieľal na vytvorení zákona o slovenskej autonómii v roku 1938. Spolu s K. Sidorom a Dr. P. Zaťkom bol účastníkom rokovania s nemeckou stranou v nedeľu 12. marca 1939 nad ránom. Nemecký návrh na vyhlásenie slovenskej samostatnosti vtedy nebol prijatý. Preto o deň neskôr Hitler na túto tému rokoval s Dr. J. Tisom so známym výsledkom. JUDr. A. Kočiš bol poslancom Slovenského snemu od roku 1941 až do konca trvania Slovenskej republiky. V marci 1942 sa stal generálnym tajomníkom HSĽS; bol ním dva a pol roka, až do menovania ministrom školstva. Od 28.5.1942 do r. 1944 bol predsedom vtedajšej odborovej organizácie - Slovenskej pracujúcej pospolitosti. S manželkou Valériou rod. Štefkovou (*1919 †09.06.1996) bývali v Bratislave na Ulici Rodobrany č. 12. V septembri 1942 prednášal na Politickej škole HSĽS na Sliači.

V roku 1944 v Bratislave vyšlo jeho jediné knižné dielo Cesta k slobode; je to 160 stranový výber jeho článkov ktoré písal do novín, ponajviac do denníka Slovák. Keď 2. septembra 1944 predseda vlády Dr. Vojtech Tuka odstúpil v dôsledku dlhšie trvajúcej ťažkej choroby a jeho vláda podala demisiu, bola 5. septembra 1944 vymenovaná nová vláda. Na jej čele stál Trenčan JUDr. Štefan Tiso, členom vlády sa stal druhý Trenčan: JUDr. Aladár Kočiš bol menovaný ministrom školstva a národnej osvety. To sa už blížila fronta a čoskoro Dr. Kočiš zdieľal spoločný osud vlády: evakuáciu, ktorú viedol jeho bývalý učiteľ, tiež Trenčan, komisár pre evakuáciu vlády, prof. Fraňo Tiso, predtým veľvyslanec (1939 - 1941) Slovenskej republiky v Moskve. Na veľkonočnú nedeľu v apríli 1945 celá vláda Slovenskej republiky (Pružinský, Mederly, Kočiš, Kubala) na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom a predsedom vlády Dr. Štefanom Tisom bola pred príchodom frontu evakuovaná cez Skalicu a Holíč do benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri. Dňa 5. mája 1945 sem prišli americkí vojaci na čele s generálom W. A. Collierom. Slovenská vláda s ním podpísala dokument, v ktorom sa dala k dispozícii spojeneckému hlavnému veliteľstvu. Odtiaľto agenti americkej CIC dňa 19. mája 1945 odviedli Dr. Kočiša s ďalšími členmi vlády Dr. Št. Tisom, Pružinským a Medrickým. Začiatkom leta (jún - júl) 1945 bol už vo väzení vo Freisingu. Spolu s ďalšími prominentnými väzňami (Pružinský, Medrický, K. Murín, prezident Tiso) bol od 23. 7. 1945 umiestnený v okupačnom pásme 3. americkej armády vo väzení v kasárňach v Garmisch - Partenkirchene. Stíhací oddiel pátracej a vyšetrovacej služby generála Dr. B. Ečera ich prevzal od Američanov a škpt. Alexandr Doman ich lietadlom previezol v sobotu 27. okt. 1945 na ruzynské letisko v Prahe, kde boli dva dni väznení na Pankráci. Odtiaľ ich v pondelok 29. okt. 1945 popoludní v putách previezli autom na ruzynské letisko, ďalej opäť lietadlom na vajnorské letisko v Bratislave, kde ich uväznili vo väznici Krajského súdu. V roku 1947 Národný súd odsúdil Dr. Kočiša na 6 rokov väzenia. Väznený bol pravdepodobne v Leopoldove. Z väzenia ho prepustili očividne o niečo skôr, pretože od r. 1951 už pracoval v Doprastave ako skladník (1951 - 1952), v Pozemných stavbách v Banskej Bystrici ako robotník (1958 - 1966), napokon v r. 1966 "postúpil" na zásobovača v Doprastave Bratislava, odkiaľ v r. 1978 odišiel do dôchodku. O deťoch manželov Aladára a Valérie Kočišovcov sa vie o jednom synovi v Košiciach, a pravdepodobne ďalší žil v Banskej Bystrici, tiež dcéra v Bratislave. JUDr. Aladár Kočiš zomrel 1. apríla 1984, bezmála 77 ročný. Pochovaný je aj s manželkou Valériou na bratislavskom Martinskom cintoríne (Ružinov) v hrobe č. XXI/B-113.

Hrob JUDr. Aladára Kočiša s manželkou, na bratislavskom Martinskom cintoríne. Poznámky:

Na trenčianskom všeobecnom cintoríne, v jeho čo do výšky strednej, inak v južnej časti sa nachádza hrob rodičov JUDr. Aladára Kočiša (na obrázku vpravo). Na jeho betónovej obrube, pri zemi, na neveľkej kamennej, takmer nebadateľnej tabuľke sú údaje: Ján Kočiš *18.X.1869 †21.I.1952 Pavla Kočišová *25.X.1880 †23.IV.1953. Okrem toho má hrob aj náhrobnú dosku, vyhotovenú zjavne neskôr, s podobnými údajmi: Ján Kočiš *1869 †1952 Pavla Kočišová rod. Karlíková *1880 †1953 R.I.P. Hrob je neudržiavaný, bez stôp návštev. Ohľadne bydliska Kočišovcov najprv na Rákóczyho (neskorší názov: Legionárskej) ulici, potom na Hlbokej ceste (predošlý názov: Mély út - znamená to isté) poznamenávam, že Rákóczyho-Legionárska ulica bola hlavnou ulicou pozdĺž ktorej sa tiahlo dlhé priečenie hlavnej budovy honvédskych kasární; za touto budovou bol priestranný dvor, používaný aj ako nástupný priestor, s bočným východom (zhruba na sever) na ulicu Priekopy, a tiež tam postupne pribúdali ďašie menšie budovy; celý kasárenský priestor bol uzavretý (okrem budov na jeho obvode) aj murovaným plotom; pozdĺž zadnej (juhovýchodnej) strany celého kasárenského priestoru sa tiahla Hlboká cesta (dodnes jestvujúca, i keď kasárne sú už zbúrané - ich búranie začalo vo februári 2005). Hlboká cesta je rovnobežná s hlavnou Legionárskou ulicou. Obidve zaznamenané bydliská Kočišovcov (Hlboká, Legionárska) sú teda blízko seba, ba nie je vylúčené, že mohlo ísť len o administratívnu zmenu adresy, nie skutočného bydliska, pretože v kasárenskom priestore boli aj ubytovacie priestory pre vojakov z povolania i s rodinam. Po r. 1918 v tých kasárňach sídlil Autoprapor. Bydlisko Kočišovcov v blízkosti trenčianskych honvédskych kasární ukazuje na pravdepodobnosť, že Aladárov otec Ján Kočiš v nich možno slúžil ako vojak z povolania ešte aj v čase monarchie, potom od veku 49 rokov aj v armáde česko-slovenského štátu. Krstné meno Aladár bolo v dobe jeho narodenia (1907) obvyklé. Po vzniku vojnového Česko - Slovenského štátu (1918 až 1920) študoval Aladár na novovytvorenom štátnom trenčianskom gymnáziu, kde bol profesorský zbor (až na malé výnimky, napr. náboženstvo) došlý z Čiech, a s ním prišli na gymnázium české vplyvy, jeden z nich bol aj jazykový - tak sa stalo, že na gymnáziu písali Aladárove krstné meno ako "Oldrich", čomu on v tej dobe podľahol, ako vidíme vyššie na jeho podpise v r. 1924. Pravda, po vymanení sa z českého gymnaziálneho vplyvu sa natrvalo vrátil k svojmu krstnému menu Aladár. (Počeštenie krstných mien nebolo v tej dobe výnimočné, autor osobne poznal od seba starších Slovákov s menami Jindrich Ka... a Oldrich Be...) Aladár Kočiš začal gymnaziálne štúdiá v školskom roku 1918-1919 - to znamená, že do primy zrejme nastúpil niekedy na jeseň 1918 ešte počas RU monarchie na Kráľovské vyššie piaristické gymnázium v Trenčíne (na hlavnom námestí v budove kláštora Piaristov), vyučovanie bolo prerušené zmenou politického režimu na prelome rokov 1918-1919 vrátane zrušenia piarist. gymnázia; nasledovalo vytvorenie Československého štátneho vyššieho reálneho gymnasia Ľudevíta Štúra v Trenčíne na ktorom vyučovanie začalo vo februári 1919 ale už v budove niekdajšej (1918 novým režimom tiež zrušenej) Vyššej dievčenskej školy kde je gymnázium dodnes; tam Aladár Kočiš ukončil svoj prvý gymnaziálny ročník - primu. V sekunde (IIa) v šk. r. 1919-1920 zachytil Aladára Kočiša na gymnáziu študentský štrajk, o ktorom Kronika ústavu píše: Dňa 25. ríjna vypukla stávka katol. študentov údajne pre urážanie náboženských citov týchto žiakov, trvala 2 dni a skončila bezvýsledno. Vyšetrovaním zistila sa bezzákladnosť ponôs. O Aladárovom vzťahu či účasti na tomto štrajku nevieme nič, ale poznajúc jeho ďalší život, usudzujeme, že štrajk ovplyvnil jeho ďalší spôsob nazerania na svet. Tento štrajk je samostanou témou, tu len doplňme zprávu riaditeľa Jiřího Neráda (pôv. z Ostravy), že po vyšetrovaní s prísľubom beztrestnosti bolo vylúčením potrestaných niekoľko študentov a pedagógov. (O gymnnaziálnych treniciach na podklade kultúrnej odlišnosti je tiež drobná zmienka v životopise Gabriela Riegera na týchto stránkach: http://trencan.6f.sk/SHS/CV1903-Rieger.pdf) Aladár Kočiš tu ďalej pokračoval v štúdiu v ďalších gymnaziálnych ročníkoch (III., IV. ukončil s vyznamenaním) až do konečného ôsmeho ročníka, na záver ktorého sa podrobil sa zkúške dospelosti (maturite) v letnom období [1926] a uznaný bol dospelým : 12.-15. mája podrobil sa písomným skúškam a 8.—10. júna ústnym skúškam. Na gymnáziu bolo skautovanie rozšírené medzi študentmi, ale aj niektorí profesori boli zapojení; v gymnáziu mali skauti klubovňu. Paradoxne však v ofi záznamoch školy tých rokov o tom niet zmienky, až v neskorších rokoch. Na tom istom gymnáziu ako študoval Aladár Kočiš, sa vyskytujú ešte dvaja študenti zhodného priezviska: - v školskom roku 1919-1920, v triede VII (o päť školských ročníkov od Aladára starší) študent Kočiš Arnošt Trenčín čo je očividne Aladárov (vyššie zmienený) starší brat Ernest Kočiš nar. 30.8.1902. - v školskom roku 1919-1920, v triede IVb (o dva školské ročníky od Aladára starší) študent Kočiš Ján, Trenčín čo predpokladáme že bol Aladárov starší brat s predpokladaným rokom narodenia jeseň 1904 až jar 1905. Uvedené je v dobrej zhode s inými údajmi, teda v štvordetnej rodine Kočišovcov (otec Ján Kočiš *18.X.1869 †21.I.1952; matka Pavla Kočišová, rod. Karlíková *25.X.1880 †23.IV.1953) zrejme boli deti: - Františka ("Fanči", *1901, vydatá Janečková; manžel Eugen Janeček, nar. 1898; obaja pochovaní v Trenčíne v (stav 2024) neoznačenom hrobe medzi Miszovou kaplnkou a hrobkou rodiny Urbánek.). - Ernest (*30.8.1902 v Trenčíne), - Ján (*1904-1905 asi v Trenčíne), - Aladár (*8.4.1907 v Trenčíne, †1.4.1984 v Bratislave) Zprávu o hrobe Dr. Kočiša s manželkou spracoval a v lete 2024 zverejnil na https://www.vets.cz/vpm/52147-hrob-aladar-kocis/#52147-hrob-aladar-kocis pán Dr. Ladislav Barabás, tam je aj lepšia fotografia hrobu s uvedením aktuálneho čísla hrobu: Bratislava, Trnavská cesta, Martinský cintorín, sektor 21, hrob č. 861 (medzičasom zrejme došlo k zmene tamojšieho číslovania hrobov) a tiež zemepisných súradníc hrobu: N48°9'46.04'' E17°8'40.31''. Nápis na hrobe je: † / JUDr. Aladár / Kočiš / novinár / 1907 - 1984 / Valeria r. Štefková / 1919 - 1996 / R.I.P. Vieme, že osobné väzby z mladého veku, teda aj študentského, mnohokrát sú v pozadí udalostí ďalšieho života. Na trenčianskom gymnáziu nachádzame skupinu študentov, ktorí neskôr boli literárne činní, až sa ponúka myšlienka ich nejakého vzájomného vplývania či podpory, (aj vo vysokom veku ako starí páni sa k sebe hlásili, čo som osobne zažil v prípade V.P.Borovičku a Juraja Gönciho) boli to Zamaróczy, Borovička, Gönci, Jurajová-Kyseľová,... Chudová, Beták. Do tohoto okruhu však A. Kočiš príliš nezapadá vekove (bol starší) ani novinárskym zameraním. Rozhodne je zaujímavé všimnúť si tiež spolužiakov, ktorých neskoršie štúdium či profesné uplatnenie bolo podobné. Z hľadiska následného štúdia práva, spolužiaci Aladára Kočiša neskôr výraznejšie verejne činní boli tiež: - zo zhodnej maturitnej triedy (maturity v máji a júni 1926): -- JUDr. Albert Lexmann (7. mája 1907 – 15. aug. 1978) právnik, verejný činiteľ, organizátor; v dobe 1.SR bol okresný náčelník v Prievidzi, priateľ Klinovského a Čarnogurského; pochovaný v Prievidzi na „novom cintoríne“, rad 23. -- JUDr. Ján Holák, Trenčín, (* 22. januára 1907 Trenčín - † 18. júna 1988 Bratislava, pochovaný v Trenčíne) právny historik, pôsobil v Bratislave. - prof. JUDr. Juraj Rajec (* 25. októbra 1906, Dubnica nad Váhom – † 14. apríla 1987, Nitra, pochovaný v Dubnici), skaut, v hnutí slov. kat. autonom. akademikov, filozof práva, 1944 profesor na PF SU v Bratislave, po 1945 prenasledovaný a väznený, 1969-1971 v emigrácii, potom rehabilitovaný. Životopis tu: https://www.knihydominikani.sk/hlavna_bibl_b4?autor_id=97 - z vyššieho ročníka (o jeden rok starší): JUDr. Ján Nemšovský - vtedy ako študent: Nemeš Ján, Brunovce (Istebník); bol sudca v Ružomberku, potom v Trenčíne, nakoniec podnikový právnik trenčianskej nemocnice; napriek generačnému rozdielu bol medzi nami po r. 1989 priateľský oldskautský pomer (O.S. 52.); v základnej vojens. službe bol rádiotelegrafista, a aj vo vyššom veku vyklepával morzeovku s obdivuhodnou rýchlosťou; jeho životné zážitky prednášal tak pútavo, že sa dali počúvať bez prestania. Obzvlášť mi utkvelo v pamäti, keď aku sudca v Ružomberku z úradnej povinnosti takmer každodenne predvolával Hlinku za zverejnené články, za ktoré všetky Hlinka bral svoju zodpovednosť, keďže bol krytý imunitou. JUDr. Julius Viktory, Podlužany (Hor. Ozorovce), v 1.SR mal vysokú funkciu, a po fronte (1945) bol povereníkom Gottwaldovho režimu; Pre zaujímavosť uveďme aj z časovo vzdialenejších ročníkov: - z ročníka o štyri roky vyššieho (teda starší): -- JUDr. Ignác Dubnicay, bol sudca; - z ročníka o päť rokov vyššieho (teda starší): -- JUDr. Daniel Okáli (aj Ilia Okáli), bol politicky činný (Dav) a povereník Gottwaldovho režimu; - z ročníka o šesť rokov vyššieho (teda starší): -- JUDr. Vojtech Okrucký (*1900), bol advokát v Trenčíne; - z ročníka o šesť rokov nižšieho (teda mladší): -- JUDr. Karol Kresánek (vtedy študent z Orechového), bol advokát v Trenčíne; -- JUDr. Gejza Kubinský, bol advokát v Trenčíne; - z ročníka o päť rokov nižšieho (teda mladší): -- JUDr. Jozef Baar (*1913 - +1995) bol právnik v Trenčíne; - z ročníka o tri roky nižšieho (teda mladší): -- JUDr. Eugen Schidlay (*1911 - +1972), bol známy botanik; -- JUDr. Ružena Martinyová, neskôr vydatá Brtková, bola sudkyňa v Trenčíne; - z ročníka o dva roky nižšieho (teda mladší): -- JUDr. Štefan Rais, vtedy ako študent: Zliechov-Gápeľ (Trenč. Teplice), bol minister spravodlivosti (25. 4. 1950 – 14. 9. 1953). Priezvisko Kočiš je v Trenčíne živé aj v súčasnosti, ale prípadné súvislosti nie sú jasné; nachádzame ho aj na Záhorí a inde. Poďakovanie Ďakujem za spomienky na Kočišovcov môjmu strýkovi (*1912), ktorý sa v detstve kamarátil s Aladárom, i mojej krstnej mame (*1911), ktorá sa poznala s Fanči. Ďakujem za pomoc mnohým, dnes už nedokážem všetkých vymenovať, menovite tu ďakujem pánovi PhDr. Martinovi Lackovi, PhD., za údaje o Ernestovi Kočišovi z diela "Reprezentačný lexikon Slovenska a Podkarpatskej Rusi" (vydaný 1936, 376 str.), aj za ďalšie údaje a pomoc. Ďakujem tiež Dr. Ladislavovi Barabásovi za čitateľnú fotografiu hrobu a zverejnenie zprávy o ňom na https://www.vets.cz/vpm/52147-hrob-aladar-kocis/#52147-hrob-aladar-kocis

Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
Autor uvíta prípadné pripomienky.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.

Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) chcete použiť, požiadajte autora vopred.
Ele adresa autora je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)