TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Ako som poznal Slovenský štát. Rudolf Šandorfi Nástup 6/96, str. 5 - 6. Spomienky na marcové dni 1939 v Trenčíne Napätá medzinárodná situácia pomohla Slovákom dožiť sa autonómie 6. októbra 1938. Celých dvadsať rokov pražský centralizmus nechcel vziať na vedomie záväznosť Pittsburskej dohody. Hoci prezident Masaryk ju podpísal, neskôr ju vyhlásil za zdrap papieru, čím potvrdíl neúprimnosť a zradnosť svojho charakteru. Jeho heslo "Pravda vítězí" vyšlo už vtedy na posmech. Ďalšie činy to len potvrdili. Dr. Beneš ako prezident sľúbil dr. Jozefovi Tisovi, že čoskoro po 1935 vyrieši slovenskú otázku uznaním platnosti Pittsburskej dohody. Tak ako Masaryk, ani Beneš nedodržal slovo a zavádzal Slovákov prázdnymi sľubmi ešte v septembri 1938. Bol zámerný luhár, ktorému sa nedalo veriť aní v najkritickejších chvíľach prvej republiky. V septembri prepukla sudetská kríza a Hitler sa vyhrážal vojnou, no Beneš zánovíte trval na svojom odmietavom stanovisku, nechcel odstúpiť Sudetsko Tretej ríši. Mníchovské rozhodnutie štyroch veľmocí koncom septembra spečatilo osud prvej republiky. Stratila pohraničné územie Čiech a Moravy, obývané Nemcami bez boja. V roku 1918 ho Masaryk s Benešom a politickou mafiou násilím pričlenili k republike, pričom sa prelievala krv. Sudetskí Nemci chceli uplatniť svoje samourčovacie právo, no víťazné mocnosti (Anglicko, Francúzsko a Spojené Štáty) im nedovolili sa slobodne rozhodnúť, kam chceli patriť. Dr. Tiso zvolal na 6. októbra 1938 výkonný výbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do Žiliny, aby tento orgán najväčšej politickej strany rozhodol o osude Slovenska. Hoci nik ich nevolal, prišli ta predstavitelia šiestich slovenských strán (mimo komunistov). Tí sa pridali k ľudákom a ochotne prijali Žilinskú dohodu. Tiež pražská vláda generála Jana Syrového súhlasila a vymenovala dr. Tisa za ministra pre správu Slovenska a pridala mu ďalších štyroch ministrov. Tak sa vytvorila prvá zákonitá vláda autonomného Slovenska, prevezmúc vládnu a výkonnú moc na Slovensku. Novej štátnosti Čechov a Slovákov dal ústavný zákon č. 299 z 22. novembra 1938 štátoprávne uznanie. Z centralistického štátu sa stal nový federatívny štát s dvoma autonomnými vládami. Miesto užšej spolupráce medzi oboma vládami vzrastalo napätie, lebo českí byrokrati podľa starej praxe robili slovenským mínístrom a ich referentom stále prekážky v hospodárskych a finančných pojednávaníach. Čo bolo horšie, minister zahraničia Chvalkovský a jeho pobočník dr. Hubert Masařík chodili na časté návštevy do Berlína k zahraničnému ministrovi von Ribbentropovi, ba i k samému Hitlerovi, a sľubovali Nemcom čo najužšiu spoluprácu na línii Berlína. Pritom očierňovali Slovákov, že sú pod silným vplyvom Vatikánu a vraj Česi sú spoľahlivejší spojenci Nemcov ako Slováci. Popridávali aj iné obvinenia, ktoré sa nezakladali na pravde. Českí generáli a politici už dávnejšie oľutovali, že dali Slovákom autonomnú vládu. Potajomky sa stretali na chate v horách a kuli plány, ako zbaviť Slovákov autonómie a uvrhnúť ich opätovne do koloniálneho područia. Viacerí sondovali pôdu na ministerstvách v Berlíne v snahe vynájsť, ako by reagovala vláda Tretej ríše na vojenské obsadenie Slovenska a zrušenie autonómie. Nemeckí úradníci sa sprvoti tvárili indiferentne, no napokon sa vyjadrili v tom smere, že by to bola vnútorná záležitosť českých politikov. Starí kolonialisti sa radi chopili toho pochabého riešenia, lebo vyhovovalo ich mentalite a starým centralistickým praktikám uplatňovaným za celých dvadsať rokov voči Slovákom, sudetským Nemcom a obyvateľom Podkarpatskej Rusi. Prípravu plánov vojenského zásahu proti Slovákom mali na starostí generálí Homola, Eliáš a Vojta. Viacerí českí politici súrili generálov, aby čím skôr presadili svoje plány. Ignorovali varovný hlas ministra Mastného zastupujúceho české záujmy v Berlíne. Urgoval dohodu medzi oboma vládami, lebo išlo o samú existenciu Cesko-Slovenska. Dačo sa dozvedel o Hitlerovom pláne zlikvidovať zvyšok českého štátu. V Prahe ho zahriakli a vyčítali mu pomýlené rady. Hitler počítal s fatálnym omylom Čechov, čo oni nevedeli. V rokoch 1939-1940 som býval v Trenčíne v konvikte u spísovateľa Jozefa Braneckého, kde som dozeral na študentov piaristického gymnázia. Bolo hmlisté, chladné ráno 10. marca 1939. Kráčal som dolu trenčianskym námestím. Poznal som dobre bežný obraz mestského života za ranných hodín. A tu upútal moju pozornosť nezvyčajný zjav - skupiny ľudí na oboch stranách námestia. Zastavil som sa pri jednom hlúčku a tam som sa dozvedel, že predošlej noci česká polícia zatkla viacerých vedúcich Hlinkovej gardy a strany. Odvliekli ich na neznáme miesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že ich uväznili na Špílberku v Brne, starej cisárskej pevnosti. Zachádzali s nimi veľmi surovo, traktujúc ich ordinárnymi nadávkamí. Česká polícia si bola celkom istá svojho víťazstva, grobianstvo nemalo medzí. Hovorilo sa tiež o tom, že v bývalej sokolovni je ubytovaný oddiel 300 českých žandárov s plnou vojenskou výzbrojou. Ďalšou novinkou bolo rozpustenie slovenskej autonómnej vlády na čele s Dr. Jozefom Tisom a prevzatie plnej vojenskej kontroly nad Slovenskom českým generálom Homolom. Boli to všetko správy podobajúce sa bleskom z jasného neba. Priebehom dňa som sa dopočul iné podrobnosti a obraz novej situácie sa rýchlo dokresľoval. U Slovákov zmýšľajúcich úprimne s národom vyvolali tieto novoty rozhorčenie a hnev, s ktorým sa nik netajil. Popoludní okolo druhej hodiny pochodovala od budovy Reálneho gymnázía Ľudovíta Štúra asi stotina študentov. Bola to zväčša mládež dochádzajúca denne vlakom od Bánoviec, Pruského, Púchova, Ilavy a na druhej strane-Váhu z dedín Ivanovce, Melčice a Kochanovce. Kým prišli ku mestskej bráne, prúd pochodujúcich sa rozmnožil o učňov a tovarišov dvoch mäsiarskych firiem, Schaner a Urbánek. Za spevu slovenských autonomistických piesní a skandovania hesiel uberal sa pochod hore námestím. Demonštranti sa zastavili pred budovou Okresného súdu a hlasno sa dožadovali prepustenia zatvorených vedúcich Hlinkovej gardy a strany. Z balkónu prehovoril -funkcionár Hlinkovej strany a dodal demonštrantom odvahy. Tí sa pobrali okolo hotela Tatra do parku, kde stála Štefánikova socha. Tu odznela ohnivá reč jedného zo študentov. Žiadal prepustenie uväznených a návrat k moci slovenskej vlády na čele s dr. Jozefom Tisom. Okolo štvrtej sa ku mase demonštrantov pripojilo robotníctvo zo súkenky Tiberghien et Fils a dvoch tovární na výrobu liehovín a likérov, Slovlík a Líkvína. Zástup sa vrátil prudkým pochodom na námestie, kde bola redakcia českého denníka A-Zet. Ak sa nemýlim, bol to Benešov socíalistický plátok. Proti nemu a redaktorom sa obrátil hnev demonštrantov. Vtrhli dnu, zvesili obrazy Masaryka a Beneša, zhabali celé večerné vydanie A-Zetu, vyhodílí na námestie a zapálili. Pritom odznievali heslá a bojové piesne. Bolo po siedmej hodine večernej, keď zo Štefánikových kasární prihrmeli na námestie autá, plné českýcb vojakov s prilbamí na hlavách, bodákmi nasadenými na puškách a ľahkými guľometmí. Velili im českí dôstojníci s vytasenými šabľami. Autá sa pokúšali zatlačiť a zahnať demonštrantov, ale-tí neustúpili. Po neúspešnej intervencii českých vojakov prišli rad českí žandári. Bola to vybraná jednotka cvičená v rozbíjaní demonštrácií. Pred rokom ich nasadili v Sudetsku proti Nemcom. V pevnej línii s bodákmi na puškách a gumovymí obuškami postupovali od hornej časti námestia smerom ku bráne. Bili hlava-nehlava. Nastala bitka, lebo demonštranti sa nechceli vystúpiť z cesty. Každý sa bránil ako vedel. Robotníčky zo súkenky si pomáhali prázdnymi fľašami na mlieko. Nejedna ostala žandárom na prilbách. Iní hádzali kamene, bili palicami a kopali. Pri mestskej bráne trvala ruvačka najdlhšie, lebo priestor bol úzky a nebolo možné pretlačiť toľkú masu malým otvorom. Dobre sa pamätám na pehavú tvár četníka. Bol vysoký, mal červené fúzy a podobal sa skôr na Germána. Bol surový a bil bezohľadne. Na druhý deň predpoludním prišlo z Hornej a Dolnej Súče níekoľko sto chlapov v krojoch. Zastali pred redakciou A-Zetu a viacerí vošli dnu. Vyčistili redakciu od novín a protestne ich zapálili vonku na žulovej dlažbe. Tentoraz nevyzeralí ako mierumilovní muzikanti, tak ich poznalo široké okolie. K Súčančanom sa zasa pripojili študenti a robotníci. Masa nebojácne odpochodovala hore námestím smerom na Sihoť, kde v sokolovni boli ubytovaní českí žandári. Tí počujúc výkriky a spev, vyrukovali von a utvorili bojovú formáciu. Demonštranti zanôtili slovenskú hymnu. Väčšina žandárov sa postavila do pozoru. Nič nepodnikli proti demonštrantom, hoci tito tam stáli vyzývavo. Veliteľ prehováral všetkých, aby sa rozišli. Vývin politickej sítuácíe bol nepriaznivý pre Čechov, nuž smelosť ich opustila.·Český prezident dr. Hácha a minister zahraničia Chvalkovský sa pobrali vlakom na rozhovor k Hitlerovi do Berlína. V Štefánikových kasárňach dali českí dôstojníci internovať slovenských dôstojníkov a vojakov, ale niektorým sa predsa podarilo utiecť a nadvíazat spojenie so slovenským odbojom. Aby sa Slováci ozbrojili, bolo dôležité v týchto revolučných dňoch. Za Trenčínom pri Kubre bolo·obrovské skladisko zbraní zvané Zábraníe. Celé nákladné vlaky mohli ta vojsť pod vyšší vrch. Pred bránami stála česká stráž dňom i nocou. Statoční mládencí a chlapi z Kubry sa dobre vyznali v tom okolí. V noci prešli cez vysoké ploty a odzbrojili českú stráž. Tak sa naši dostali ku zbraniam. Medzičasom sa udiali podstatné zmeny v kritickej situácii. Český Homolov puč zlyhal. Českí politici, polícia a vojsko sa dali na ústup, lebo Slováci sa rázne postavili na odpor v Trenčíne, Kubre a Nemšovej, kde tiež odzbrojili české stráže. Kúpili im cestovné lístky, poslali ich na Moravu. Českí žandári dobrovoľne opustili sokolovňu v Trenčíne. Špeciálna súprava vozňov s rušňom im pomohla odcestovať smerom na Vlársky priesmyk. Bol to ústup porazených. Zúfalý výraz na tvárach hovoril o vnútornom zmätku. Servílny postoj českých politikov·voči Nemcom a Hítleroví im neosožil. Kopali Slovákom jamu a sami padli do nej. Svojou kolonialistickou politikou hnali Hitlerovi vodu na mlyn. Využil ich krátkozraké zákerné plány, aby ich dostal do stavu vazalskej závislosti a obral o národnú a štátnu slobodu. Roky 1939-45 sú najtragickejším úsekom českých dejín. Existenciu Protektorátu Čechy a Morava rušila mnohým obyvateľom normálny priebeh života. Vložili svoje osudy do rúk neschopných a služobníckych politikov a ťažko doplatili na to. Rudolf Šandorfi -- KANADA

Digitalizácia: Bbc