Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Rozpomienka na priebeh štátneho prevratu v Trenčíne v r. 1918. [0204] Slávnostné Shromaždenie! Bratia a Sestry! Slávime prvý výročitý deň založenia a prvý rok trvania našej československej republiky. Doba jednoho roku i v živote človeka je pomerne krátka chvíla, tým viac kratšia je ona v živote národov. No jako v živote človeka môže nabudnúť osudného významu, i chvílka tak aj v živote národa táto pomerne krátka doba častokráte značí a skrýva v sebe osudné deje vyplývajúce na sto- a tisícročie života národov. Taký význam dosiahol, také osudné deje skrýval v behu svojom pre celé človečenstvo dejepisný rok 1918-tý, ktorý v histórii československého národa stal sa na večné veky pamätným a značený bude jako preporodný deň historického národa československého. Nie je úloha tejto mojej krátkej úvahy rozjímať stručne deje národného a štátneho preporodenia, ale v pamätný deň prvoročia slobodného národného života v objeme tejto našej skromnej miestnej slávnosti za primerané držím spomenúť si na udalosti a zjavy, ktoré národné oslobodenie predchádzaly a spomenúť si dejov tých, v ktorých sa štátne a národné novozrodenie v užšom našom kruhu javilo. V týchto rozpomienkach nemožno mi pominúť dňa 26-ho júna 1914. Bol to krásny letný deň nedeľný. Malý krúžok našej zdejšej slovenskej spoločnosti zriadil si výlet do blízkej pôvabne krásnej doliny chocholnanskej pod „Tlstú horu“. Neveľká ale dosť početná spoločnosť na troch vozoch za včasu ráno výjduc na označené pôvabné miesto nášho čarokrásneho Považia v prijemnej zábave spevämi a hrámi pobavila sa až do pozdného večera. Nič netušiac v dobrej nálade vrátili sme sa domov, kde teprv pozde večer sme zvedeli o osudnej udalosti sarajevskej. Od tohoto dňa počínajú sa v našej pamäti v spojitosti s udalosťámi svetovýmr i miestné reflexie vlnobitia svetových dejov. Hneď po atentáte serajevskom pocítili sme my, krúžok malej slovenskej spoločnosti zdejšej ten ohromný rozdiel myšlienkový a citový, ktorým sa lýšime od panujúcej spoločnosti maďarsko-nemeckej. Naše sympatie pútaly nás k malému no hrdinskému „Srbsku“, kdežto ostatné obecenstvo dýchajúce maďarsko-nemeckým imperializmom pretekalo sa v hrubých nápadoch proti národu balkánskeho Piemonta a zbožňovalo nemeckého kaisera. Dlhú dobu války môžeme označiť jako nepretržiteľnú dobu trápnych myšlienok a starosti o náš osud, o osud celého Slovanstva. Žurnalistika rakúsko-uhorská, na ktorú sme boli výlučne odkázaní, hojne sa starala o to, aby tieto naše útrapy a starosti čo väčšej miery dosiahly. Nie menšiu starosť mali o to i naši spoluobčania úplne maďarško-nemeckého smýšlania. Nádeje naše riastly a zase bladly dľa došlých zpráv válečných. V týchto premieňajúcich sa citoch, nádejách a myšlienkach prebrodili sme válečné obdobie v ustavičnom duševnom napnutí až do tej doby roku 1918-ho, kde už i pred nami nebolo možno zatajiť a zaháliť neprajnú situáciu stredoeuropského spolku a túto premenu všeobecnej situácie počínali sme i my pochovať v istých zjavoch, z ktorých sme pozorovali rozhodnú zmenu tak v spoločenskom živote jako i v prejavoch úradných. Tak sme počali cítiť už v lete 1918-ho, že doterajšie opovrhnutie a nenávisť proti všetkému slovenskému počiná sa zmierňovať. Tu i tam v úradných kruhoch sa počalo povrávať o potrebe vyučovania slovenskej reči, o potrebe zavedenia slovenskej reči k nižšim súdnym administrativným úradom atď. Počas leta 1918. i peštianská vláda počala sa zaujímať o nálade slovenského ľudu a inteligencie a pod rúškom študijnéj cesty vyslala na výzvedy ministerialného radu Jekela chefa policajného odielu v uhorskom ministerstve vňútra, ktorý precestujúc Slovensko skúmal politické hnutie a hlavne pátral v tom smere, či a nakolko má naša zahraničná emigrácia kontakt s ľudom a s tunajšími národovci. Tento vládny poverenec ustavil sa i u nás, no pravý ciel svojej cesty neobjavil, rozhovor ale s tým zaviedol, že koná študijnú cestu s poverenia vlády tým účeľom, aby vypátral a skúmal pomery slovenského kraja a požiadavky slovenskej inteligencie a ľudu, a na základe jeho zkušenosti, aby podal návrh uhorskej vláde k zariadeniu národnostnej otázky. Že v skutočnosti cieľ jeho cesty bol iný, pozatváram z toho, že ako už teraz vieme, otázka samostatného Československého štátu v zásade vtedy už riešená bola pre nás prajné a úloha menovaného vysokého úradníka pravdepodobne bola tá, prezvedeť sa o tom, či a na koľko má myšlienka Československá pôdu a korene v kruhoch národnej inteligencie a v ľude. Upevňuje ma v tomto predpokladání, že vláde uhorskej Jednalo sa o to, žeby v prípade zistenia Československého národného hnutia tomuto primeraným spôsobom čeliť, po prípade do výhladu postavením spravedlivého splnenia požiadavok Slovenského národa, vyvolať mohla z kruhov slovenských demonstrativnú akciu proti v zahraničí už zistenej Československej samostatnej štátnosti. Opätovne vyzdvihnúť ..musím, že o tom, čo sa v zahraničí dialo, my žiadnej hodnovernej informácie sme nemali a vôbec sme neboli orientovaní o stave našej veci. Vláde uhorskej išlo hlavne o to, žeby vyvolala dajaký ostentativný výjav z kruhov národných pochádzajúci, na ktorý by sa mohla pred svetom odvolávať a ospravedlniť svoju urputnú žiadosť, udržať teritorialnú integritu koruny sv. Štefanskej. Zprávnosť tohoto môjho predpokladania potvrdzuje i tá okolnosť, že som bol opätovne oslovený hlavným županom k osvedčeniu sa buďto v shromaždení stoličnom alebo cestou novín ohľadom stanoviska slovenského k zariadeniu národnostnej otázky a hlavne, o už vtedy i do našej verejnosti preniknutej myšlienke Československého štátu. Poneváč som v tomto ohľade predsi len hodnovernej vedomosti nemal, obrátil som sa počiatkom oktobra na predsedníctvo slovenskej národnej strany o informáciu. Miesto odpovede na môj dôťaz, dostal som od predsedníctva národnej strany pozvanie do zasedania výboru slovenskej národnej strany na deň 30. oktobra 1918, ktorého som sa i súčastnil a na ktorom sa jednohlasným oduševnením pamätná martinská rezolúcia národa slovenského vyniesla, v ktorej sa postavil slovenský národ na podstát československej jednoty a jednotnosti československého národa. Pripomenúť musím, že pri vynesení rezolúcie martinskej nám udalosti 28-ho oktobra odohravšie sa v Prahe neboly ešte známe a hodnoverne zistené, lebo členovia národného výboru, ktorý zprávy z Prahy nám priniesť mali, do zasedania nedošli. Konečne som teda bol v stave vyhovieť žiadosti a zvedavosti hlavného župana a určiť mu stanovisko národa slovenského ohľadom jeho budúceho osudu. Obsah rezolúcie som sdelil županovi, ktorý tenže v stoličnom shromaždení, zadržanom dňa 30. oktobra, vyhlásil. Dojem rezolúcie na stoličné shromaždenie bol rozhodne hlboký a rozhodný v takej miere, že pod dojmom týmto, telegrafičnému vyzvaniu maďarskej vlády, aby v stolici trenčianskej zriadila sa tiež národná maďarská rada, prítomní členovia stoličného shromaždenia ohromnou väčšinou vyhovieť odopreli. Všeobecná nálada členov stoličného shromaždenia bola za martinskú rezolúciu. Tento čas konečne sa obecenstvo dozvedelo o všeobecnom prevrate tak v Prahe jako i v Budapešti sa odohravšom a toto jako aj zjavné rozpadnutie armády, malo za následok, že ľud v prvom návale dojmov oslobodenia zle porozumejúc pochop slobody, necítiac putá a ťarchu bývalej štátnej moci, pustil uzdu svojej vášne a náruživosti vrhnul sa na tých, od ktorých najviac krivdy a utrpenia zažil. Nastaly dni všeobecného chaosu. Administrativné úrady rozpadnutého štátu stály bez rady a pomoci. Úsilie hlavného župana o udržovanie pokoja bolo bezvýsledné. Četníctvo v svojich staniciach rozložené, bolo proti massam národa malomocné a nebolo vstave čo len pokúsiť sa o udržanie verejného poriadku. Telegrafičné telefoničné žiadosti županom do Pešte zasielané minulý vybavenia. Všeobecná vzbura sa každou hodinou zmáhala ba i už samé mesto ohrožovala. Tu pozostalými honvedskými dôstojnikámi organisovaná občanská Garda v meste síce bola dostatočná udržať poriadok ale na okolí nebola schopná a povolaná zdarné účinkovať, ani vzhladom na jej složenie nebolo možno týmto cielom hu upotrebiť. V tomto všeobecnom zmätku tak úrady jako i obecenstvo jedinú nadej skladalo v nás ktorí sme na naliehanie župných úradov a obecenstva vydali dňa 4-ho novembra vyzvanie k národu, aby pokojne čakal, vývin dejov zadržal a chystal sa dôstojne prijať už zaistenú slobodu. Vyzvanie toto kde došlo síce utišujúce vplívalo na ľud ale vo všeobecnosti ku žiadanému cielu neviedlo. Nepokoje, rabovačky, výtržnosti ďalej sa vzmáhaly. V tomtom všeobecnom rozklade dňa 6-ho novembra pred poludním na župnom dome pod predsedníctvom hl. župana shromaždení predstavitelia bez vládnej štátnej moci ztroskotaného Uhorska požiadali ma ako člena martinskej -slovenskej národnej rady do porady v ktorej uznajúc svoju malomocnosť vyzvali ma, že by som verejnú správu prevzal a potrebné opatrenia k udržaniu poriadku a zachránenia mesta od hroziaceho plienu uviedol. Na toto vyzvanie som odpovedal, že túto ťažkú úlohu len pod tou podmienkou som v stave prevziať, keď všetky štátne a autonomné úrady uznajú svrchovanosť utvoriť sa majúcej miestnej slovenskej národnej rady a svoje úradné povinnosti v súhlase so slovenskou národnou radou na ďalej verne a svedomité konať budú, v meste Trenčíne už jestvujucú maďarskú národnú radu rozpustia a uznajú nutnosť a potrebu povolania nutnej brannej moci Československého vojska. Podmienky tieto shromaždení zastupitelia všetkých úradov vyjmúc samého hlavného župana Ladislava Mednyánský prijali, na čo ten istý den zriadila sa miestúá slovenská národná rada ktorej sa všetkie úrady a tak aj veliteľstvo vojska uhorského a v prvom rade zdejšie četnické veliteľstvo podrobilo a uzavrelo sa jednohlasne požiadať v Brne už jestvujúce veliteľstvo Československej brannej moci o pomoc a ihneď z tohoto shromaždenia vyslané bolo posolstvo do Brna aby potrebné vojsko k zadržaniu verejného poriadku trenčanskej slovenskej národnej rade ku dispozícii dané bolo. Posolstvo toto svoju úlohu zdarne vykonalo tak, že dňa 8-ho novembra hlásené nám bolo, že prvý prápor 1-ho čs. pluku na žiadosť našu ten deň k nám popoludní o 4. hodine doraziť má. Pripomenúť musím, že po uzavretí národnej rady s ktorým sa na pomoc české vojsko volalo vzdor tomu že žiadosť táto bola všeobecná, našly sa v našom meste živly ktorým toto po vôli nebolo a po uzavretí tomto ihneď vybraly sa do Pešti so žiadosťou aby maďarská vláda Trenčín maďarským vojakom obsadila. Následkom tohoto sa stalo že v ten deň totiž 8-ho novembra, keď nám príchod českého vojska hlásený bol v poludňajších hodinách dorazila z Pešti do Trenčína jedná stotina maďarských námorníkov a tak včas hlásenia príchodu českého vojska bolo v našom meste vyše 1000 mužov miestnej a maďarskej gardy. Aby sme vyhli zbitočnému boju a krveprelatiu šli sme hlásenému českému vojsku do Teplej v ustreti, ktoré večer o 8. hodine v sile jedného práporu 670 mužov skútočne i dorazilo. Tu sme sa z veliteľom setníkom Karolom Ŕimekom ustálili na tom v prítomnosti podžupana, že vzhladom na to, že je mesto značne silnejšou maďarskou vojenskou mocou obsadené, predbežne české vojsko umiestnime v Teplej a o ďalšom pokroku a použití prišlej českej brannej moci ustálime sa buduci deň ráno. Tomuto primerane dňa 8-ho novembra ráno oslovili sme podžupana Štefana Rudnay, že dľa dohovoru vyjdime do Teplej k velitelovi českého vojska, a dohodnime sa s ním, ohľadom ďalšieho pokroku. Na naše prekvapenie podžupan svoje spoluúčinkovanie odoprel a osvedčil sa, že on, jako maďarský úradník, pri obsadení územia stolice trenčanskej nemôže spoluúčinkovať. Následkom toho v sprievode podpredsedu národnej rady zašli sme do Teplej a sdelili sme veliteľovi českého vojska zmenené stanovisko, ktoré predstavenstvo župy zaujalo a preto, že sme ani veliteľa vojska, ani my vyššieho poverenia nemali, ushodli sme sa v tom, že vojenský veliteľ obráti sa o ďalšiu úpravu telegrafične do Prahy, predsedníctvo národnej rady ale do Turčianského Sv. Martina a budúci deň, dňa 9-ho novembra ráno dľa žiadaných úprav ustálime ďalší pokrok, prípadne ak by sme takéto do toho času nedostali, dľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia uvážiac okolnosti o ďalších krokoch rozhodneme sami. Na druhý deň teda 10-ho novembra ráno opätne v spoločnosti podpredsedu slovenskej národnej rady zašli sme zase do Teplej ku velitelovi českého vojska, kde sme ustálili, že na náš telegrafičný dotaz z Martina odpoveď neprišla, veliteľ českého vojska nám ale sdelil, že z Prahy dostal rozkaz na každý spôsob Trenčín obsadiť a požiadal nás, žeby sme, županovi a veliteľstvu maďarskej posádky v Trenčíne oddali nasledovné sdelenie: „Dnes, dňa 10-ho novembra popoludní o 3 hodinách vtiahnem do Trenčína, do tej doby žiadam odzbrojenie celej posádky a odovzdanie všetkých verejných úradov. V páde tom, že sa týmto podmienkám zadosť učiní, garantujem bezpečnosť majetku a života veškerého občanstva, v páde žeby som na odpor narazil, mesto zaujmem zbraňou a pokračovať budem dľa válečného práva. Na dôkaz toho, že mesto sa bez odporu oddá, žiadam, žeby mňa predstavenstvo mesta pred severovýchodným .vchodom očakávalo a o zadržání podmienok ma zaistilo“. Ŕimek, setník v. r. Toto ultimátum sme predpoludním o pol 12-tej hodine na župnom dome shromaždeným zástupcom občanských a vojenských vrchnosti sdelili, ktoré toto vznámosť vzali, prijali a prisľúbili, že podmienkám veliteľa českého vojska zadosť učinia. Mesto a všetkie verejné úrady odovzdajú, vyžadujú si len tú podmienku, že poneváč povolený čas do 3-tej hodiny popoludňajšej je prikrátky k prevedeniu odzbrojenia, aby vtiahnutie československého vojska na popoludňajšiu 4. hodinu oddialené bolo. O tomto sme veliteľa telefonične uvedomili, ktorý žiadosti tejto vyhovel a vtiahnutie do mesta na 4. hodinu popoludňajšiu určil. Následkom tohoto vojenská vrchnosť posádky trenčianskej okamžite postarala sa o prevedenie odzbrojenia až na jednotlivé stráže,ktoré riadným spôsobom po vtiahnutí českého vojska zamenené boly. Tak mestské predstavenstvo jako i národná rada postarali sa o to, že by vtiahnucé československé vojsko slávnostne uvítané, primerane umiestnené a opatrené bolo. Popoludní o 3 hodinách členovia národnej rady plným počtom a mestské predstavenstvo, sledovaní zástupami oduševneného ľudu, tiahli v ústreť bližiácému nášmu vojsku, ktoré Slovenky trenčianske kýtkami, mešťanosta Zelenay s vďačnimi slovámi uvítali a predseda národnej rady oduševneným srdečným prívetom pozdravil. České vojsko sprevádzané davom oduševneného ľudu slávnostne vtiahlo do ozdobeného mesta. Veliteľ vojska učiniac potrebné vojenské opatrenia ihneď zápisnične prevzal stolicu a mesto, obsadil železničnú stanicu a poštu a celú verejnú občanskú správu oddal národnej rade. Takto sa dňom 10-tým novembrom 1918. skončila maďarská vláda v Trenčíne a slovenský ľud pozbavil sa — ufáme — na veky pánstva Arpádových a Habsburgských potomkov. Dožili sme sa skutočnej slobody, na nás záleží aby sme si ju na večná-veky udržali. Keď si tento pamätný deň nášho oslobodenia pripomíname nemôžme zabudnúť na pamiatku našich verných synov, ktorí za našu slobodu životom zaplatili, medzi týmito v prvom rade spomeňme si na našu pýchu a úlubu nezapomenutedelného, nenahraditelného generála Štefánika. Spomeňme si i tých, ktorí neúnavnou húževnatou ťažkou prácou vymohli našu slobodnú republiku; sú to náš prvý president T. G. Masaryk, jeho spoločníci Beneš, Osuský a mnohí iní horliví pracovníci. A vdačne si pripomínajme všetkých ktorí tu i v zahraničí pracovali, bojovali za našu slobodu, a keď si toto všetko v dnešný slávnostný okamih pripomináme, cit nehynúcej povďačnosti nás musí ovládnuť — a ktorý zase nech vyvolá v nás každom bez rozdielu pôvodu, stavu, náboženstva a povolania, úprimné a jednotné povedomie zodpovednosti za slobodu ťažko vybojovanú a za blaženú, ktorú máme v našom samostatnom jednotnom Československom štáte zabezpečenú, svätou našou povinnosťou nech je teda tejto našej spoločne vybojovanej Československej republike sa verne oddať, za ňu usilovne a neúnavne pracovať a jej skvelú a bezpečnú budúcnosť vybudovať. Nech žije jednota československého národa! Nech žije naša českosl. ľudová republika! Nech žije náš president T. G. Masaryk! Na zdar! TRENČANSKÉ NOVINY Trenčín, dňa 16.novembra1919. Ročník 1. Číslo 47. Rozpomienka na priebeh štátneho prevratu v Trenčíne. (Prednášal na slávnostnej akadémie „Sokola“ trenčianskeho dňa 28. okt. 1919 starosta dr. K. Štúr.)