Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Igor Kostka zabudnutý trenčiansky karikaturista (*29.3.1930 - †28.11.2004) [0216] Hoci Trenčan Igor Kostka mal nesporný výtvarný a najmä kresličský talent, v ostatnom mu okolnosti príliš nepriali. Jeho vlohy sa uplatnili len obmedzene. Synovi trenčianskeho obchodníka sa v dobe socializmu kládli rôzne spoločenské obmedzenia. Záťaž triedneho pôvodu, ale aj spolupráca, ho spájala s jeho o dva roky mladším priateľom, známym priateľom literatúry, rodom Trenčanom, Kornelom Földvárim (žil 1932 – 2015), synom jednoho z dvoch majiteľov trenčianskeho zlatníctva na hlavnom námestí, Jozefa Zoltána a Zoltána Földváryho. [01] V súčasnosti už len málo Trenčanov vie, kto bol zabudnutý trenčiansky karikaturista Igor Kostka, preto ho tu pripomíname.Igor Kostka (na fotografii vľavo) sa narodil 29. marca 1930 v rodine trenčianskeho mäsiara Kostku. Kostkov obchod - mäsiarstvo bol do roku 1948 na západnej strane Palackého ulice, zhruba oproti severnému rohu areálu piaristov. Kostkovci bývali vo svojom rodinnom dome za mostami, pri rohu ulíc (dnešné názvy:) Stárkovej (hneď pri hrádzi) a Rastislavovej.[02] Z Igorových súrodencov vieme o jeho sestre, čo bola neskôr právnička JUDr. Soňa Kližanová. Základnú školu zrejme vychodil vo svojom rodisku. V neúplnom zozname študentov trenčianskeho štátneho gymnázia nachádzame meno Igora Kostku v triedach (postupne) III.B, IV.C, IV.A, a to v rokoch 1944 až 1947, teda tesne pred a po prechode frontu (1945), kedy mal 14 až 17 rokov, ale nie je jasné, či tu aj zmaturoval (maturovalo sa v 8. ročníku). So svojím o dva roky mladším kamarátom a neskorším spolutvorcom Kornelom Földvárim bol dokonca spolužiak v triede III.B, ale v ďalšej triede už nie. O prípadnom ďalšom štúdiu Igora Kostku nemáme vedomosť. Taktiež nevieme o priebehu jeho ďalšieho života. Z jeho druhého manželstva zrejme pochádzajú dve deti. Pre nás je zaujímavé jeho verejné pôsobenie ako ilustrátora kníh a karikaturistu. Od roku 1961 bolo vydaných niekoľko kníh, ktoré Igor Kostka ilustroval alebo bol tvorcom ich celého grafického spracovania. Vidíme, že používal predovšetkým techniku zlepencov (koláží), ktorá bola v tej dobe dosť obľúbená.
Igor Kostka ilustroval knihu "Kmotor na čerešni" autora Štefana Sabu, ktorá vyšla v roku 1961.
Igor Kostka ilustroval knihu "Brigantína biele plachty napína" autora Anatolija Gladilina, ktorá v slovenskom preklade vyšla v roku 1961.
Igor Kostka ilustroval knihu Milana Kendu: "Myšlienky učesané na ježka", ktorá vyšla v roku 1963.
Igor Kostka je autorom grafického spracovania aj ilustrácií knihy, ktorá vyšla v roku 1963 pod názvom Netypické príbehy; jej autor je uvedený Miroslav Kostka, autorom textov je Kornel Földvári, ktorý ako fiktívne priezvisko autora knihy použil priezvisko svojho priateľa, spolužiaka a ilustrátora knihy Igora Kostku, len krstné meno zvolil iné. Ktovie, prečo názov knihy je iný, než nápis na jej prebale.
Po smrti Igora Kostku ešte Kornel Földvári vo svojich dvoch súborných knihách o literatúre použil dochované ilustrácie Igora Kostku.V období spoločenských pohybov roku 1968, po ruskej okupácii 21.8.1968 Igor Kostka aj s prvou manželkou vycestovali do Juhoslávie a zotrvali tam približne dva mesiace, ale vrátili sa domov. V tomto niekoľkomesačnom období ich živili jeho kresby, ktoré v Juhoslávii dokázal uplatniť. Na fotografii vľavo je Igor Kostka s manželkou v Belehrade v roku 1968.
Karikatúrne kresby Igora Kostku uverejňoval Kultúrny život aj v humoristický časopis Roháč. Táto jeho činnosť však nie je súhrnne spracovaná. Tu ukážeme len niekoľko kresieb Igora Kostku, ktoré sa zachovali. I keď mohli byť výsledkom postupného abstrahovania východiskového obrazu, teda nemuseli nutne byť nakreslené z hlavy načisto na prázdny papier, v každom prípade ukazujú pozoruhodný zmysel pre kresliarsku skratku a karikatúrne nadsadenie zvýrazňovaných častí obrazu.Obdobie uplatnenia výtvarného nadania Igora Kostku bolo pomerne krátke, len niekoľko rokov, možno zhruba desaťročie. Nevieme s istotou, čo zastavilo pokračovanie jeho kresliarskeho uplatnenia. Bol pomerne mladý, teda vek to očividne nebol. Možno to boli dôsledky prílišného opojenia z vlastného úspechu, čo sa prihodilo už nejednomu talentu? Mohla to byť aj spoločenská prekážka vzišlá z prichádzajúcej doby normalizácie. Vieme len, že Igor Kostka sa po sľubnom začiatku zanedlho odmlčal. Ani o jeho ďalšom pracovnom uplatnení nevieme. Žil v Trenčíne, dožil sa 74 rokov. Jeho priateľ spomínal, že po nešťastnej operácii ho trvalá nehybnosť až do smrti pripútala na lôžko. Zomrel 28. novembra 2004 v Trenčíne a tu je aj pochovaný. Igor Kostka bol a historicky zostáva pozoruhodným trenčianskym karikaturistom, ktorému životné okolnosti neumožnili naplno rozvinúť a využiť jeho talent.
Poznámky: [01] Obchod (zlatníctvo, hodinárstvo a optika) Jozefa Zoltána a Zoltána Földváryho bol na trenčianskom hlavnom námestí v dome č. 33, predtým to bolo č. 37 a kedysi (...1942...) patril Zoltánovi Földvárymu (na dome je pamätná tabuľa maliarovi Holoubkovi). Zoltána Földváryho syn Kornel Földvári (žil 1932 – 2015) (Igora Kostku kamarát, spolužiak a spoluautor) je známou osobou slovenskej literatúry, dnes by sa asi povedalo módnym jazykom "metaliteratúry", teda literatúry o literatúre - viac o ňom si prípadný záujemca poľahky nájde na internete; Kornelova sestra Irena vydatá Lifková bola Trenčanom roky dobre známa z kníhkupectva tzv. "Dunaj" (neviem prečo to pomenovanie) na rohu Štúrovho nám. a Hviezdoslavovej ulice, jej vyššia postava s kratším do blond účesom sa nedala prehliadnúť; jej manžel bol z rodiny trenčianskych záhradníkov na Hlbokej ulici, ktoré sa gottwaldovskému režimu nedarilo hladko "znárodniť", až bol vtedy (50. roky) z toho súdny proces s desiatkou obžalovaných; syn oboch manželov je z poprevratovej (1989) doby známy svojím verejným pôsobením. (Pravopis priezviska uvádzam tak, ako som ho vídal v tej-ktorej generácii.) Jozefa Zoltána otec mal známu "Zoltánovu kaviareň" na južnejšom konci Hviezdoslavovej ulice, povyše hotela Janík (po znárodnení Trenčan), bojoval v prvej svetovej vojne ako delostrelec a keď do Trenčína po 14. marci 1939 prišiel Wehrmacht a jeho starší dôstojníci v kaviarni sa dozvedeli, že majiteľ v dobe monarchie s nimi slúžil v cisárskej armáde, od radosti zo stretnutia starých spolubojovníkov mu dali hobla. [02] Terajšia Stárkova ulica je pomenovaná podľa niekdajšieho trenčianskeho (rímskokatolíckeho) farára menom Ľudovít Stárek, ktorý sa zaslúžil o zalesnenie Breziny a napísal prvú tlačou (1852) vydanú knihu (skôr brožúru väčšieho formátu) o histórii Trenčína, bola v nemeckom jazyku aj písme, mala okolo pol stovky strán. Táto ulica sa do r. 1989 menovala "Ulica Februárového víťazstva", na pamiatku zmeny režimu vo februári 1948 (zjednodušene povedané: dovtedy Beneš, potom Gottwald). Do prechodu frontu v r. 1945 sa táto ulica (odbočujúca južne od pravobrežného vyústenia nevysokého cestného mosta) menovala "Nábrežie 14. marca", na pamiatku vzniku prvej Slovenskej republiky v r. 1939, s ktorou zhruba súčasne aj ulica vznikla v súvislosti s vybudovaním (začiatky v r. 1938/1939...) tamojšej Neherovej továrne na odevy (neskôr po znárodnení "Odeva", "Odevné závody Viliama Širokého", ...), ku ktorej bola prístupovou cestou pozdĺž hrádze Váhu (táto hrádza bola v zhruba polovičnej výške vybudovaná v dvadsiatych rokoch, a na plnú terajšiu výšku bola dobudovaná až neskôr ako súčasť vážskeho vodného diela dokončeného koncom roku 1956). Terajšia Rastislavova ulica do r. 1989 niesla meno českého novinára Julia Fučíka. Predtým sa nazývala Jubijejná ulica, očividne podľa vtedy (v r. 1928 - 1929) veľkolepo pripomínaného desiateho výročia česko - slovenského štátu, kedy aj na tejto ulici začala výstavba; na jej križovatke uprostred, na jej juhozápadnom rohu si vtedy dal postaviť dom stankovský evanjelický farár Bodický, ktorého dcéra bola vydatá za kapitána Řimeka, ktorý koncom r. 1918 z Brna so svojím vojenským oddielom cez Trenčiansku Teplú prišiel do Trenčína, kde, podľa legendy jeho na (bielom!) koni chlebom a soľou privítala Bodického dcéra, až z toho bolo manželstvo; v tom dome potom stále bývala ich jediná dcéra Ema Řimeková, bola učiteľka, v šesťdesiatych rokoch učila aj autora tohoto textu. [03] V dome na trenčianskom hlavnom námestí (teraz) č. 33, kde Igora Kostku kamarát a spolužiak Kornel Földvári vyrastal, žil v tej dobe (má na dobe aj pamätnú tabuľu) tiež od nich o dosť starší akademický maliar Josef Holoubek (1892 – 1967), ináč manžel známej trenčianskej fotografky Márie Holoubkovej rod. Urbasiówny. Nevieme, či mladý Igor prišiel do styku s maliarom Holoubkom a či to malo vplyv na Igorove výtvarné smerovanie. [04] Fotografia zoznamu študentov IV.C triedy trenčianskeho prvého štátneho gymnázia, kde je Igor Kostka: (Je to gymnázium založené v r. 1918, na ul. Slobody, potom 1. mája, tam je gymnázium aj v súčasnosti.)Poďakovanie. Ďakujem starým Trenčanom, od ktorých staré čriepky spomienok umožnili už len obmedzene zachytiť dávny život trenčianskeho karikaturistu Igora Kostku; vďaka patrí okrem iných K. Földvárimu, Dr. D. Okruckej, Dr. J. Janíkovi. Ďakujem tiež Kancelárii Primátora Mesta Trenčín pani Mgr. Viere Aninovej. Mojej spolužiačke Nadi ďakujem za pripomienky k slovným vyjadreniam.
