Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Sú tu osobné subjektívne spomienky jednotlivcov na ich dávne zážitky, súvisiace s Trenčínom. Tu sa slovom starí nemá na mysli vek, ale že pamätajú staré časy. Spomienky sú tu uvedené priamo textom, alebo (staršie spomienky) hypertextovým odkazom na pôvodinu, vedúcim k ich čítaniu. Texty jednotlivých autorov sú tu zverejnené bez úprav. Každmu autorovi textu patrí poďakovanie za ochotu a za napísanie spomienok, aj za súhlas s uverejnením na tejto stránke; autori za to tu nedostali vôbec žiadnu odmenu.Obsah - kotvy:► Lyžovanie v Soblahove koncom 50. rokov. (Ing. M. Bednár) ► Šport v Trenčíne po fronte. (Mgr. I. Gašparík) ► Povojnový Trenčín. (Ing. M. Vrabec)Dodatočne pridávam staršie spomienky - odkazy: • Denník neznámeho šľachtica - príslušníka obliehanej posádky Trenčianskeho hradu, z r. 1704 = odkaz na knihu, tam od strany 163. • Homolov puč 1939 v Trenčíne - spomína R. Šandorfi, 1996. • Spomienky Jána Foksu na rok 1939 v Trenčíne - článok na strane 4 dvojtýždenníka Kultúra (FB) z 15.6.2016. • Na Trenčín roku 1942 spomína Jozef Weiser • Na Trenčín rokov 1938-1945 spomína Ing. R. Vyskočil • Denník trenčianskeho sudcu JUDr. Štefana Tisu od 30.8.1944 do 15.5.1945 = odkaz na článok v časopise Pamäť národa, č.6/2006, tam od strany 46. - • Zápisník slovenského vojaka z Trenč. Biskupíc - jar 1945 • 21. august 1968 - spomienky na okupáciu v Trenčíne • Spomienky na Skalku (~1963 až ~1993+)
Spomienka Ing. Michala Bednára na lyžovanie v Soblahove koncom 50. rokov.
(Text sa otvorí v novom okne po ťuknutí na odkaz vyššie.)Spomienky Mgr. Igora Gašparíka:
Mám 40+43. Tých 40 nie je veľa, ale keď to spočítame, tak mi vychádza len staroba. To znamená že si pamätám veľa, až veľmi veľa. Len tak na úvod. Kto si pamätá na otca či mamu Ivana Krajíčka? Jeden čas býval v Trenčíne a chodil som k nim. Alebo na doc. Juraja Červenku, mikrobiológa svetového významu. Ale prejdime k motoristickému športu. Tí čo dnes majú 70-80 rokov, si pamätajú na preteky o Strieborný štít mesta Trenčín. V tom čase malo mesto viac veľmi dobrých jazdcov: Cifra, Smatlánek, Otto či Karol Hajas, Haščič. Na tých sa tak ľahko nezabúda, a ani na ich súperov: Srna, Bertoli, Kročka, Uhlík, Bednár, Ejem atď. Zvuk Bertoliho motorky Walter ešte dnes mnohým zneje v ušiach. Podobne súboj Cifra - Srna. Celý pretek tak bol jeden vpredu, potom druhý. Na starom škvárovom ihrisku TTS sa uskutočnila akcia tzv. gymkana, kde jazdci ukazovali, čo vedia. Prihlásil sa aj Imro Cifra, ktorý si dal postaviť z fošien malý skokanský mostík a potom jedno kolečko v ktorom si zhodnotil situáciu, v druhom nabral rýchlosť a už bol vo vzduchu. Ďalšiu otáčku si nepamätám, viem len, že skončil v pletivovom oplotení. Skončilo to šťastne, len na motorke boli malé poškodenia. Ale zaslúžil si náš chlapčenský obdiv. Nehodu ktorej som bol svedkom bol náraz Blanára do steny reštaurácie Janík, keď sa mu nepodarilo zvládnuť miernu zákrutu. Našťastie aj tá skončila šťastne. Žiaľ motoristický šport postupne upadá a v Trenčíne pretek po 14 rokoch zanikol. Autor: Mgr. Igor Gašparík 15.10.2023. Článok je prevzatý po dohode s autorom.Spomienky Ing. Milana Vrabca na povojnový Trenčín:
Od následne popisovaných udalostí ubehlo mnoho času, takže niektoré detaily nie sú úplne presné, za čo sa čitateľovi ospravedlňujem. Mojou snahou bolo ´vybrať zaujímavé udalosti, ktoré som osobne zažil . Spomienky nie sú v článku systematicky zaradené. Snažil som sa postupovať v určitých časových úsekoch a priblížiť atmosféru danej doby. Spomínam aj mená ľudí, s ktorými som mal a ešte mám blízky kontakt. Snáď si čitateľ vyberie nejakú časť, ktorá ho zaujme. A možno si moji vrstovníci tiež zaspomínajú aj na mená našich spoločných známych.Tesne po vojne
Narodil som sa po II. svetovej vojne, v októbri 1946 v Trenčíne. Otec, ako štátny zamestnanec dostal nájomný byt v dome, ktorý bol v areály vtedajších „zlatovských kasární“/teraz AOZ/. Okrem objektu kasární boli v areály aj vojenské sklady, kantína a nejaké dielne. V tom období /1946/ bol v kasárňach narukovaný aj Jozef Króner, neskôr známy slovenský herec, držiteľ Oskara za hlavnú rolu filmu Obchod na korze. Okolo roku 1950 /+-/ sa stavala vlaková vlečka do areálu kasární. Ako deti sme sa vozili na koľajových vozíkoch, poháňaných vlastnou kolektívnou silou. Je zázrak, že nik neprišiel k úrazu! Vlečka je tam doteraz, neviem či je ešte využívaná. Nad areálom AOZ sa tiahne pohorie Bielych Karpát. Keďže sa tam v dávnej minulosti pestoval vinič, tá časť sa volá Vinohrady. Po vyhynutí viniča tam vlastníci parciel nasadili ovocné stromy. Dole, pod Vinohradmi bolo pár malých domov z nepálenej hliny kde žili drobní roľníci, ktorí vlastnili aj časti ovocného sadu. Bola tam neskutočná úroda jabĺk, sliviek, hrušiek. Na úpätí Vinohrad bola malá usadlosť pána Mihaličku. Na dvore bolo posedenie, kde sa v nedeľu stretávali susedia pri dobrom vínku a mušte. Neraz sme tam trávili nedeľné popoludnie. Kupovali sme od neho do kanvičky plnotučné mlieko, na ktorom som vyrastal. Spomínam si, že sme chodili do Trenčína cez Váh ešte po dočasnom drevenom moste, nakoľko starý „železničný“ most bol cez vojnu zničený ustupujúcimi nemeckými vojskami . Dodnes je vidieť z vtedajšieho dreveného mosta staré koly, ktoré sú pod hladinou Váhu. Otec mi spomínal udalosť z konca vojny. V bývalej továrni „kvasničke“ / Old Herold/ sa vyrábal aj lieh, ktorý uskladňovali v niekoľko tisíc litrových nádržiach. Niektorý z vojakov / buď okupantov, alebo osloboditeľov/ nádrže rozstrieľal. Lieh tiekol prúdom po ulici, ľudia si ho naberali do vedier...Päťdesiate roky
V roku 1953 sme sa presťahovali do Trenčína na Kukučínovú ulicu /“Kukučínku“/. „Kukučínka“ bola hlavnou ulicou Štefániková predelená na hornú a dolnú . Na rohu dolnej „Kukučínky“ stojí dvojpodlažná vila, vtedy ešte v nej býval pôvodný majiteľ / Čevela ?/. Pretože boli 50-te roky obvinili majiteľa vily vraj z protištátnej činnosti a vilu znárodnili. / Naranžovali vo vile verejnú výstavu „ nedostatkových materiálov“/ Neskôr tam bola zriadená škôlka. Vila stojí dodnes. Pri ceste vedúcej Kukučínkou hore na Brezinu za druhou zákrutou vľavo stojí vila bývalého majiteľa továrne na mäsovú výrobu pána Schanera . S jeho dcérou Erikou sme sa ako deti hrávali. Teraz je na mieste továrne „Schaner“ prevádzka Country klubu, Exclusiv penzion a nejaké obchodíky. Na Kukučínke bývali mnohí moji kamaráti, z ktorých spomeniem Dušana Zorničku, Fera Lipčeja a sestru Kláru, Mariana Fuxu, Joža Mazáka, Jožka Kukučku a jeho sestru Evu, bratov Kišovcov Ivana a Joža, Gabiku Gáťovú, Batlovú, Honza Futáša. Tesne pri nás bývala rodina Nemcova s deťmi : Lubica, Lubor, Ivica, Ivor a Danica, Dalibor. Na Kukučínke mal postavený rodinný dom aj pán Silvár, vedúci obchodu s pánskou konfekciou. Obchod sídlil na rohu Štúrovho námestia / teraz zmenáreň/. Oproti obchodu bol veľký mliečny bar, kde sme neskôr chodili na mliečne koktaily, kakao, vlašský šalát, ruské vajce, karlovarské a dubčekove rožky, lúpačky, bryndzové halušky, jogurty v sklenených pohárikoch. Kde sa dnes hrabú kebaby, hamburgery a hotdogy... Do prvej triedy som začal chodiť v školskom roku 1953. Každý deň ráno z Kukučínky peši na vtedajšie Stalinovo námestie /teraz Mierové /. Škola tzv. II. jedenásťročná stredná škola / riaditeľ p. Blaško/ bola zriadená v budove pôvodného jezuitského kláštorného kolégia neskôr Rehole piaristov / múry hrubé až 1 meter/ postaveného pri piaristickom kostole sv. Františka Xaverského. V škole boli drevené podlahy napustené čiernym olejom. V triedach sa kúrilo oceľovými kachľami. Pred vyučovaním do tried nanosil uhlie a drevo malý školník a zakúril. Po jedenásťročnej škole bola v budove zriadená Stredná stavebná škola, a Poľnohospodárska stredná škola. Určitý čas /od r. 1979 do r. 2001/ bola v budove zriadená Galéria Bazovského . Reštitučným zákonom bola budova vrátená pôvodnému majiteľovi - rádu Rehole piaristov. Na vtedajšom Stalinovom námestí mal byt a v ňom privátnu ambulanciu detský lekár profesor MUDr. Chura. Za chorými deťmi chodil do bytu. Znárodnili ho. Neskôr pôsobil ako primár detského oddelenia v nemocnici Trenčín. Otec spomínal na založenie trenčianskej Okresnej vojenskej správy /OVS/ , ktorú pomáhal zriadiť niekedy začiatkom 50-tych rokov. Jej sídlom bola jednoposchodová neveľká budova s manzardkou, stojaca oproti hotela Elizabeth /vtedy Tatra/. Budova bývalej OVS stojí vedľa budovy firmy Q-EX dodnes. Na ulici M.R. Štefánika sídlil Zväzarm - organizácia spolupracovala s armádou. Organizovala autoškolu, športovú streľbu a rôzne aktivity polovojenského typu. V altánku mestského parku hrávala v nedeľu vojenská kapela. Vedľa bolo detské ihrisko so šmýkačkou poplátanou plechom... V roku 1955 sme sa presťahovali do ešte neomietnutého činžáku na Soblahovskej ulic. Vtedy sa začalo stavať sídlisko Soblahovská. Cesty a chodníky sa roboli ako posledné, takže sme asi 2 roky chodili domov cez zablatený dvor po foršniach. Domy sa stavali za pomoci PTP vojakov /pomocný technický prápor / ?/. Boli to poväčšine intelektuáli, lebo doba bola taká, bolo ich treba „prevychovať“... Na dvore medzi domami je dodnes veľká betónová nádrž pôvodne na vodu, vtedy slúžiacu pre prípad požiaru /dnes sú v nej kvety/. Nad vodnou betónovou nádržou je socha ľadového medveďa s medvieďatami. Autor sochy bol akad. sochár Gibala. Oproti bol detský murovaný bazén so sprchami. Za ním socha matky s dieťaťom. Sochy ešte stoja, bazény nie. Na Soblahovskej ulici v drevených barakoch tesne za križovatkou s Inoveckou ulicou bola samoobsluha na potraviny Vedúci bol pán Argaláš /?/. Cestu Soblahovská vedúcu od terajšieho kruhového objazdu od ulice Legionárska až do obce Soblahov lemovali krásne čerešne. Tam sme chodili „brigádovať“, až kým nás strážca chodiaci na bicykli „nevyplatil.“ Legálne však ľudia oberali systémom 2 verzus 1, to jest 2 bedničky pre majiteľov, 1pre seba. Na začiatku Soblahovskej ulice stála malá prevádzka výroby nábytku tzv. „Družba“. Pri nej cez cestu bola krčma „U Šebovej“. Za cestou oproti základnej školy stála menšia budova tzv. „Vysielačka“ ktorá bola vojenským objektom . Po jej zbúraní tam postavili dlhý činžák prezývaný „kravín“. Oproti terajšej fakultnej nemocnice stála píla na drevo, blízko nej autoopravovňa. Ružičkova záhrada pri píle bola našim zdrojom čerstvého ovocia /Bio/. Základná deväťročná škola Dlhé hony bola dostavaná v roku 1960 na parcele bývalej píly a záhrad . Riaditeľom školy bol p. Paliatka, školníkom bol p. Šustek. S láskou spomínam/ in memoriam/ na pani učiteľku Pavlovičovú, Prekopovú, pána učiteľa Prekopa, Milana, pani učiteľku Šípkovú . V lete sme sa kúpavali vo Váhu za „stavidlami“, alebo kúsok ďalej na regulovanom „kanáli“ Váhu, kde sme skákali z mosta do vody. Konfortné kúpanie bolo na mestskej plavárni. Teplá voda bola na plaváreň dodávaná teplovodom z Meriny. Keď Merina mala dovolenku , voda mala 10 stupňov celzia a my fialové pery. Celodenná plavárňová strava bola 10 praclíkov po15 halierov a dve krachelky po 60 halierov . Verejná autobusová doprava bola otrasná. Nabité autobusy nestačili často pobrať ľudí na zastávkach. V autobusoch bez kúrenia boli aj predavačky lístkov /40 hal. a 60 hal./ V zime sme si robili klziská pri domoch. Teploty boli -5 až -15 skoro celú zimu. Mestské klzisko fungovalo, na mieste terajšej Športovej haly na Sihoti. Drevené baraky boli prezliekarne. Vedľa bolo škvárové futbalové ihrisko.Šesťdesiate roky- zlatý vek big beatu
V roku 1962 som nastúpoil na SPŠ strojnícku v Dubnici nad Váhom . Vtedy bol riaditeľ pán Tiško – pôvodom Rus. Mali sme pred ním rešpekt. Jeho manželka učila ruštinu, bola to veľmi milá učiteľka, akoby protiváha jej manžela. Škola bola náročná, ale kvalitná. Z nej som čerpal vedomosti aj na vysokej škole. Niekedy v roku 1963 som sa dal dokopy s Lacom Ambrožom, ktorý pomáhal otcovi budovať kemping na „ Ostrove“. Laco mal elektrickú gitaru značky Futurama, ktorú vyrábali v Čechách a ktorú som od neho neskôr kúpil. Založili sme big-beatovú skupinu Black Boys. Cvičili sme u Laca v byte na zosilňovač – rádio Blaupunkt. Prvé vystúpenie bolo v kempingu na Ostrove pred občerstvením Jakub. Mali sme doma robené zosilňovače aj reprobedne. Vybetónovaný „parket“ 2x3 metre, tri české tanečné páry z kempingu. Najväčší hit bola pieseň Deti z Pírea. Vstup voľný. Zostava kapely : Ambrož- sólogitara, Vrabec- doprovod gitara, spev, Brezovák- klasická basa. O rok neskôr sme založili skupinu s Jánom Záhorským, dobrým muzikantom, ktorý nás naučil hrať ako sa patrí. Pôsobili sme v Dome osvety - teraz Zlatá Fatima / na Mierovom námestí/. Do sály na 1.poschodí viedli široké schody, vedľa ktorých sa prechádzalo uličkou širokou asi 1m na Palackého ulicu. Po vystriedaní niekoľkých členov kapely /bubeníka, speváčky, basistu / zostala zostava: Jano Záhorský / 22 rokov/- klavír, saxofón, gitara, spev , Števo Pakan /15 rokov/ –sólo gitara, spev, Milan Kubička - bicie, Kamil Capák – bas gitara, Milan Vrabec /18 r./ – doprovod gitara, spev, Ivan Netopílik, neskôr Ivan Marušinec – piano, DinaTrnkóciová, Gabina Linhartová – sólo spev,vokály, Neskôr pribudol Ivan Zelenka – gitara, spev. Premenovali sme sa na skupinu Syncom 6. Predtým, ako sme pravidelne hrávali v Dome osvety tam pôsobilo amatérske divadlo malých foriem - Kontra, kde hrali hlavne zamestnanci Konštrukty. Ich vystúpenie sprevádzal famózny Lajo Nischnaider v roli Charlie Chaplina. Hrala kapela Juraja Šíchu v zostave: Juraj Šícha –sólo gitara , spev, Andy Brezovák-basa, Fero Repa- bicie, Jožo Strápek- pozón, saxafón, Klinec /?/jazz trubka Juraj Čelechovský , Šíchová rodená Riedlová – spev. Počas pôsobenia divadla Kontra a Šíchovej skupiny hosťovala v Dome osvety beatová skupina Singing Stars . Boli to vojaci základnej služby z Moravy / asi vtedajšieho Gottwaldova/. Mali dobré zosilňovače aj reproduktory, gitary zn. Star, Neoton, Tornádo - vtedy špička techniky, vyrobené v Čechách - u nás nezohnateľné ! Hrali výborne. Po tejto skupine sme sa na dlhší čas usalašili v Dome osvety, kde sme hrávali v nedeľu od 17 h do 22 h na tzv. “Čajoch o piatej“ za liter vína a 6 obložených žemlí. Neskôr sme dostali asi po 10 Kčs, tie sa hneď „roztavili“ na prederavený bubon, basový reproduktor, zlomené paličky. Šéfom Osvety bol korpulentný, elegantný pán Adamička, fajčiaci cigary. Vzbudzoval prirodzený rešpekt. Na Mierovom námestí bývalo v nedeľu „korzo“ , kde sa mladí prechádzali dookola a kurizovali si /bez mobilov!/. My „muzikanti“ sme pred piatou sedeli na „štanglách“ -bolo to nízke zábradlie okolo trávnikov pri morovom stĺpe. O piatej sme mali nabitú plnú sálu. Vtedy sme boli miestne „celebrity“, majúce svojich „špeditérov“. Vstupné bolo 3 Kčs. Za barovým pultom predávala rozkošná pravá blondínka slečna Parašinová , neskôr manželka Joža Strápka. V období rokov 1964 až 1966 pôsobila v Trenčíne kapela Odesong, vedená Tonom Málikom , ktorá hrávala v Odevnom klube za mostami. Mali aj výborného saxofonistu Mariana Šutku a speváka Vlada Čelechovského. Neskôr naša skupina Syncom 6 ukončila produkciu v Dome osvety a začali sme hrávať v sále Konštrukty na Sihoti. Pribudli nám výborné speváčky Jarka Svachová /Tichá/ a Dáša Svachová. Ďalej Miro Sulovský – basgitara , spev , neskôr Jozef Zelenka - gitara, spev. Hosťovali sme v Odevnom kultúrnom klube, aj v kultúrnej sále v Pod Sokolicami /pri terajšom Piano Klube /. Nedá mi ešte nespomenúť dievčenský orchester vedený pánom Kutlíkom. Pôsobili v Trenčíne začiatkom 60-tych rokov. Mám dojem, že to boli zdravotné sestry, ale nie som si istý. Po rozpadnutí sa Syncomu 6 bola založená nová skupina s názvom 9 HP, jadrom ktorej boli členovia skupiny Syncom 6. Neskoršia zostava novej skupiny s názvom 5HP: Števo a Maťo Pakan, Bubo Jánsky, Milan Kubička, Ivan Marušinec, Milan Česal , Jarka Svachová, a výborný spevák Dušan Zornička. Raritou je fakt, že skupina 5HP fungovala v obmenenej zostave ešte v roku 2019-2020 pred Corona pandémiou . Niekedy mi dovolili si s nimi na skúške zaspievať. Toto boli moje stručné spomienky na niektoré udalosti a ľudí , ktorí mi utkveli v pamäti. Je to spomienka na trenčianske kapely, v krásnych rokoch ich zrodu aj pádu. Nastúpil nový vek diskdžokejov a diskoték s jediným rytmom - disko. Je to hudba zvukovou kvalitou dokonalá, ale nie živá... Autor: Ing. Milan Vrabec, 27.12.2023.