TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Trafiky, kiosky a stánky v Trenčíne v dobe dávnej, nedávnej až prítomnej. [0223] Dvaja naši trenčianski priatelia a teraz už aj pamätníci nadhodili nedávno tému trenčianskych trafík. Ich stručný výpočet bez obrázkov som zverejnil už pred deviatimi rokmi, na Veľkú noc 2015 v tlačovine "Čo bolo v Trenčíne", ISBN 978-80-971965-1-6, ktorej elektronická verzia je už päť rokov (od Veľkej noci 2019) aj na týchto stránkach "Trenčan" na adrese https://trencan.6f.sk/Brabenec/0153-TTT5=CoBolovTn.html#trafiky a je tiež zaarchivovaná v internetovom archíve, tu najstaršie: https://web.archive.org/web/20191118082751/https://trencan.6f.sk/Brabenec/0153-TTT5=CoBolovTn.html#trafiky Na základe súčasného záujmu tú dávnu tému oprašujeme a rozširujeme, aj niektorými obrázkami, ktorých ďalšie doplnenie predpokladáme, keď sa na ne natrafí. Niektoré trafiky pamätáme, o iných vieme z počutia či iných zdrojov; tu nižšie predkladáme ich výpočet, iste nie úplný, ale podľa našich terajších vedomostí. Názvoslovie používame dosť voľne, možno niekedy by nezaškodilo aj viac rozlišovať. Trafikou sa obvykle rozumela búda, voľne (samostatne) stojaca (jednopriestorová), obvykle drevená, v ktorej predavač predával najmä cigarety. Trafiky patrili predajcom - teda, až dokiaľ ich po fronte (1945) nepohltilo Gottwaldove znárodnenie všetkého (od 1948). Novinový stánok sa kedysi vyhotovením príliš nelíšil od trafiky, sortimentom však áno: predával noviny, časopisy, pohľadnice, prípadne iné drobnosti. V roku 1953 bola zriadená štátna Poštová novinová služba (PNS), ktorej patrili všetky predajne novín, teda aj niekdajšie novinové stánky. Používal sa názov "stánok PNS", vyhotovený bol obvykle ako jednopriestorová kovová búda s presklenými časťami, za ktorými býval vystavený tovar - najmä noviny a časopisy. Predajca bol zamestnanec (nie majiteľ) a sotriment okrem novín a časopisov, poštových známok a kolkov obsahoval už aj tabakové výrobky. PNS bola organizačne súčasť štátnej pošty; PNS bola po r. 1989 pretvorená na štátnu akciovú spoločnosť, v r. 1994 bola sprivatizovaná, stánky PNS postupne zanikali. Vo všetkých prípadoch (trafiky, novinové stánky aj PNS) predaj bol cez otváracie zasklené okienko, v prípade kovových presklených PNS stánkov bývalo predajné okienko aj "zašupovacie". Zimné vykurovanie bývalo v starších prípadoch kachličkami na pevné palivo, ale v tých novších prípadoch - stánkoch PNS bývalo vykurovanie elektrické. Pripojenie na vodovod a odkanalizovanie nebolo žiadne. Stánok PNS býval pôdorysne väčší než trafika, povedzme že zhruba dvojnásobne: trafika mala obvykle (nie vždy) štvorcový pôdorys, stánok PNS obdĺžnikový. Trafiky aj stánky bývali (aj sú) umiestnené na miestach s čulým pohybom verejnosti, obvykle na okrajoch chodníkov v miestach, kde však príliš nezavadzali pohybu osôb. Pravda, okrem týchto samostatne stojacich predajničiek sa vyskytovali aj také, ktoré boli zriadené v časti väčšej budovy - v jej samostatnej miestnosti, alebo vostavbe; typický takýto prípad bol stánok PNS v Trenčíne v budove bývalých kasární na Legionárskej ulici - bol tu až do zbúrania budovy v r. 2005. Predpokladáme postupné doplňovanie údajov alebo fotiek, keď sa neskôr vyskytnú. Rozhodli sme sa do témy zahrnúť aj objekty s podobnou funkciou. Usporiadanie je zhruba podľa času. Doplnenia a pripomienky sú vítané.

Kiosk na Brezine bol asi najstarší. Jestvoval zhruba nad súčasnou predĺženou Kukučínovou ulicou už za RU monarchie. Zmienku o ňom nachádzame najstaršiu vari v histórii trenčianskych hasičov, kedy vraj tu čosi oslavovali, akosi sa pritrafilo, že drevený kiosk začal horieť. Ako je známe, na kiosku hore na Brezine niet prameňa vody, nuž jediné, čo mali na hasenie poruke, bolo - pivo. Neváhali a pivom požiar zahasili. Rozsah škôd nie je známy, ani ako sa situácia ďalej vyvíjala. Na datum keď natrafíme, doplníme ho. Z pofrontových (1945) čias si kiosk pamätáme tak, ako je na biednom obrázku vľavo, približne okolo r. 1967. Bol drevený zelený s múrmi do výšky asi pása, bol asi postavený pred či skôr krátko po vojne a zrejme nahradil podobný predchádzajúci objekt. Strecha bola šikmá, pokrytá azbestocementovými "šablónami" (dobový výraz). Na otvorenej ploche pri kiosku bolo betónové tanečné "kolo", drevené stoly s lavičkami a stoličkami, a na východnom okraji otvorenej plochy bola otvorená jednodráhová kolkáreň. Plocha nebola celkom rovná, preto boli na nej kde - tu betónové stupne lemujúce hrany nerovného terénu. Usudzujeme, že cez vojnu pravdepodobne mohla byť pôvodná stavba kiosku zdemolovaná, aby neposkytovala úkryt. Vonkajšie betónové plochy však nebol dôvod búrať, a tie aj vyzerali ošumelo, zrejme boli ešte z medzivojnových čias; aj autorova matka (*1925) vyrastajúca na blízkych Priekopách, spomínavala, že sem ako mladé dievčence chodievali tancovať práve na tom betónovom "kole". Za našich čias (povojnová generácia) kiosk prevádzkoval údajne Ján Nezník. Niekedy okolo r. 1970-1973 sa do kiosku ktosi vlámal a čo neodniesol, to zničil. Poškodená bola aj drevená časť kiosku nad podmurovkou. Pokiaľ viem, potom už kiosk neopravili a jeho prevádzku neobnovili. Trochu viac je o kiosku v príslušnej časti samostatného článku o Brezine tu: https://web.archive.org/web/20200217150530/trencan.6f.sk/Brabenec/0149-Brezina/0149-Brezina.html#kiosk Až v roku približne 1978 bol na mieste kiosku vyprojektovaný nový reštauračný objekt, k jeho výstavbe však nedošlo, pretože možnostiam miestneho dodávateľa (OSP?) nevyhovovala vyprojektovaná stavebná konštrukcia. V roku 1979 sem vybudovali nové prívody inžinierskych sietí. Zámer, zrejme konštrukčne pozmenený, sa uskutočnil v r. 1984 - 1986, keď tu postavili "hotel Brezina" a v r. 1987 uviedli do prevádzky. Po r. 1989 bol sprivatizovaný a jestvuje doteraz, zrejme s nejakými drobnými zmenami vonkajšími aj vnútornými.

Kiosk Samuela Sterna v mestskom parku. Bol to murovaný prízemný hostinec s kioskom a drevenou verandou, postavili ho v roku 1886 a slávnostne otvorili 15.6.1886. Verandu rozšírili v r. 1905 - 1908 na kapacitu asi pre 300 hostí. Poriadavali sa tu rôzne podujatia pred aj po 1.SV. V posledných rokoch 19. storočia sa tu poriadali často rôzne mestské majálesy. Tiež tu organizovali niektoré štrajky, napr. v gumárni Reithoffer. Po prvej svetovej vojne (1.SV) mal kiosk v prevádzke šéfkuchár hotela Tatra pán Gustav Ripka, ktorý tu aj s rodinou býval. Veľká drevená veranda parkového kiosku bola v 20. a 30. rokoch 20. storočia v zimných obdobiach využívaná Robotníckou telovýchovnou jednotou, trénovali tu niektoré športy a poriadali politické prednášky. V tridsiatych rokoch sa tu stretávali aj členovia Sväzu priateľov Sovietskeho zväzu, kde viackrát rečnil aj politik JUDr. Vladimír Clementis. Kiosk, veranda aj reštaurácia v parku spolu s celým parkom boli využívané aj počas prechodu frontu od konca r. 1944 do jari 1945, jednak civilnými utečencami (hlavne z východného Slovenska) ale aj nemeckým vojskom: v decembri 1944 a v januári 1945 sa v parku stravovali nemecké vojská, v priestore pod bývalou starou železničnou stanicou mali rozostavené vojenské poľné kuchyne. V hudobnom pavilóne parku bola začiatkom roku 1945 pobočka nemeckého veliteľstva Frontleitstelle (sídlilo v bývalom Župnom dome) a v tuhej zime tu dva týždne malo tábor nemecké vojsko, park bol strážený; mnoho stromov v parku povytínali pre potreby nemeckého vojska.

Niekdajší Sternov kiosk zbúrali v r. 1949. Vtedy tu v mestskom parku aj postavili (vyvýšený, s pár schodíkmi) kruhový otvorený altánok so strechou, asi 50 metrov južne od zbúraného kiosku, stojí tam dodnes (2024), ale nevyužíva sa. Altánok sa používal najmä na koncerty; bývali roky (50. - 60.,...) keď tu vždy v nedeľu doobeda hrávala dychovka. Vedľa altánku v r. 1951 postavili detské ihrisko, ktoré neskôr ohradili pletivovým plotom s bránkou pre vstup, o poriadok sa staral strážca (starý pán Mihalús) s páskou "Strážca" na ľavom rukáve kabáta.

Trafika Anna Klčová "PREDAJ TABAKU" pri kostolíku svätej Anny. Bola na okraji chodníka, pred vchodom do Zelíkovho dvora (=sklad uherskobrodského piva vdovy Amálie Zelíkovej po r. 1918), inak povedané pri budove nazývanej aj Robotnícky dom, kde boli v prevádzke (postupne) hostince Gašpar, Vlachý, Ragas, Dvorský. Trafika tu bola odhadom v prvej polovici medzivojnového obdobia, z neskorších čias nie je známa.

Trafika Fabuš - Šipka. Bola na okraji chodníka západne vedľa hotela Janík (pôvodne "Ilava"; po znárodnení hotel "Trenčan"). Trafika tu bola odhadom v prvej polovici medzivojnového obdobia, z neskorších čias nie je známa.

Trafika Jeluš (Jakubóczy) pri bio Zore. Po prvej svetovej vojne legionári od nového štátu, o ktorého vznik sa pričinili, dostávali určité výhody; vžilo sa pre ne obrazné pomenovanie "trafiky", pretože najčastejšie to boli naozaj trafiky, ktoré sa im stali zdrojom živobytia, keďže neraz boli vojnou telesne poškodení (bolo veľa amputovaných končatín). Z trenčianskych legionárov sú možno najznámejší Karol Tomaška, ktorý takto nadobudol kino (vtedy sa hovorievalo "bio") Zora a Ľudovít Jeluš, ktorý nadobudol trafiku. Bio Zora bolo zriadené (28.2.1921 otvorené, v prevádzke do jesene 1937) v časti budovy "Zlatý Baran", ktorá bola západne od sochy sv. Trojice na hlavnom námestí a v jej prízemnej časti bol prechod na Palackého ulicu taký široký, že cezeň jazdili aj koče so záprahmi. To sa zmenilo začiatkom dvadsiatych rokov (prestavba budovy začala v r. 1919), keď na väčšinu šírky prechodu vybudovali široké schodisko (až po staré nosné "železné" stĺpy), na ktoré sa nastupovalo v smere od námestia. Z prechodu na Palackého ulicu zostala len asi 1,2 metra úzka časť južne vedľa nového schodiska, prejazd už nebol viac možný. Pod schodiskom (a západne za ním) vznikli nové priestory, do ich menšej východnej časti umiestnili verejné záchody a do väčšej západnej časti, ktorej okná hľadeli do Palackého ulice, umiestnili niektoré prevádzky tlačiarne Leopold Gansel (1940 ju odkúpil JUDr. Vojtech Čelko) , ktorá tiež už predtým od r. 1901-1902 využívala niektoré iné miestnosti budovy Zlatého Barana. Medzi dolným okrajom schodiska a uličnou čiarou hlavného námestia vznikol tak akýsi nástupný priestor, ktorým sa vchádzalo na schody a nimi nahor do (už predtým jestvujúcej) veľkej sály kina "Bio Zora". Do necelej severnej polovice tohoto nástupného priestoru postavili drevenú vostavbu, ktorá mala priečelie aj vchod obrátené ku sv. Trojici na námestí, v ktorej bola trafika Ľudovít Jeluš; zadná (západná) časť drevenej prístavby slúžila iným účelom. Ďalšie fotky, na ktorých (i keď biedne) zčasti vidieť Jelušovu trafiku, sú v článku o zmrzlinároch: https://trencan.6f.sk/Brabenec/0162-zmrzlinari/index.html Po vojne (keď už trafika ani stánok pred piaristickým kostolom nestáli, od konca päťdesiatych rokov) v tejto trafike už predával tabakové výrobky aj noviny i časopisy pán Jakubóczy (nemám istotu, či mu priezvisko píšem správne, Jakubóczych bolo v Trenčíne viacero) ktorý bol invalid na vozíčku s ručným sprevodovaným pohonom kolies, predával tu spolu s manželkou a trochu postihnutým synom Vladkom (*9.3.1950 - on aj zomrel ako posledný z nich, niečo po r. 1989...) - každý si ich pamätal... Dokedy? - nespomínam, možno od sedemdesiatych rokov tu už predával ktosi iný.

Trafika Ján Jakubóci s tabakom pri piaristickom kostole a novinový stánok Jozef Barényi pri piaristickom kostole, obidva stáli južne pred vchodom do piaristického kostola na trenčianskom hlavnom námestí, na chodníku, tesne pri stene kostola. Líšili sa sortimentom tovaru (Ján Jakubóci tabakové výrobky, Jozef Barényi tlač) aj tvarom: jeden mal pôdorys obdĺžnikový, druhý osemuholníkový. Fotografie ukazujú, že obidva mali (zrejme vysúvaciu plátenú) šikmú striešku proti slnku. Jestvovali tu obidva vždy spolu, približne od roku 1935, až do svojho zániku očividne v dôsledku Gottwaldovho (1948) znárodnenia, odhadom okolo roku 1950. (V roku 1952, keď už bol vyhorený Katolícky konvikt, ich už na fotografiách nevidíme. Vieme, že drobné podniky jednotlivcov neboli zlikvidované hneď v roku vyhlásenia znárodnenia 1948. Od p. Jozefa Barényiho viem, že na krátky čas jeho novinový stánok jestvoval aj ako znárodnený.) Osobná spomienka: Pán Jozef Barényi bol vo svojej dobe známy Trenčan, telom aj dušou celý život vodák (aj so svojím bratom Emilom a svojou manželkou - rumunskou Slovenkou Etelou), zaoberal sa aj (činne) históriou Trenčína, tiež okrem novín a časopisov predával aj vtedajšie Braneckého brožúrky o Trenčíne. Aby to mali z domu blízko k Váhu a na (mestskú) lodenicu, bývali s manželkou a deťmi Dankou a Igorom na ulici Váhovej - Pribinovej - Obrancov mieru (názvy ulice sa menili) na poschodí vo viacbytovom Čevelovom či Hornovom dome. Narodený bol odhadom okolo r. 1913?; zomrel nešťastne tragicky v dôsledku pádu na zľadovatenom chodníku pred Sedriou (na nám. sv. Anny) pár rokov po zmene režimu (1989) - povedzme okolo r. 1995? Zoznámili ma s ním kedysi moji rodičia a spomínam si rád na neho ako na o generáciu staršieho, milého, ochotného a sympatického pána, ktorý mi pomohol vo veciach trenčianskej histórie.

Tzv. "Tochtenka". Pamätníci spomínali, že pred Keletiho domom (=povyše doteraz stojaceho Cicuttovho domu) na východnej strane námestia svätej Anny v tridsiatych rokoch predávala cukríky "Tochtenka" (pani Tochtenová); nie je jasné, ako bol predaj materiálne vybavený, o nejakej "búde" tu nevieme, možno to bol predaj z neseného pultíka? (ako kedysi predávali tzv. "Lacní Jožkovia"). Nevieme nič ani o prípadnej súvislosti s obchodom "Keleti Delikatessen" ktorého reliéfom vyhotovený názov bol na dome až do jeho zániku. Oproti, na severnom konci parčíka pred sedriou, nachádzame na fotke stánok, ale pre jeho stotožnenie s "Tochtenkou" nám chýbajú dôkazy. V záznamoch o desaťročie neskôr nachádzame podnik "Klára Tochtenová, obchod s cukríkmi" (potom Mária Ondrášková), ale bez adresy.

Trafika tzv. "Noskova búda". Bola na južnejšom konci ulice Legionárskej (v dobe socializmu to bola ulica Sovietskej armády), pred jej rozbočením vľavo na Soblahovskú a vpravo ku nemocnici. Bolo to približne oproti známemu domu s namaľovanou veľkou obrázkovou Kellermannovou reklamou na konské povozníctvo. Noskova búda bola zelená, drevená, stála na chodníku, postavená k murovanému plotu plochy mestského hospodárstva (=východný roh ulíc Legionárska a Dolný šanec). Predával v nej noviny a cgarety pán Karol Nosek so silnými okuliarami (krátkozrakosť), chýbala mu ruka od zápästia, mohol byť narodený odhadom okolo konca 1. svet. vojny. Kúsok odtiaľ smerom na východ na Dolnom šanci v rodinnom dome pán Nosek býval. V Noskovej búde predtým pravdepodobne predávala pani Halušková, v záznamoch nachádzame meno Adolf Haluška. Táto búda jestvovala ešte pred (2.svet.) vojnou. Počas socializmu sa v nej tiež predávalo. Odstránili ju najneskôr v dobe keď aj zbúrali areál mestského hospodárstva v polovici sedemdesiatych rokov (=okolo 1975). Noskova búda sa zachovala v záhradkárskej osade na okraji Trenčína u pána M.K., kde som ju pred vyše pätnástimi rokmi odfotografoval. Fotografia Noskovej búdy na Legionárskej ulici nie je známa. Približné umiestnenie Noskovej búdy je tu vyznačené ostrou červenou farbou na mape z 30. rokov (sever je hore, ako obvykle; vľavo dole parcela č. 725 je Nátlyho kúria.).

Trafika pri severnom rohu kasární na Legionárskej ulici. Bola žltohnedej drevenej konštrukcie. Povolenie na jej výstavbu dostala Anna Mináriková v roku 1929. Neskôr trafiku prevádzkovala PNS. Zbúrali ju iste najneskôr v r. 2005 spolu so susednými kasárňami, alebo niečo predtým. Fotografia tejto trafiky nie je poruke. Jej umiestnenie je pôvodne zaznačené na mape z 30. rokov, kde je vyznačené ostrou červenou farbou; sever je hore, ako obvykle. Vpravo parcela č. 1020 je ženský chudobinec (teraz patrí colníkom), a hore uprostred parcela č. 1023 = rožný dom (teraz Pavek, ale kedysi v ňom vyrastala budúceho spisovateľa a trenčianskeho gymnazistu Dominika Tatarku budúca manželka); nad týmito dvomi domami na svahu (východne) bol starý katolícky cintorín. Na blízkom rohu kasární na stene bol v období socializmu verejný telefónny automat v plexisklovej "bubline" (nie v stojacej búdke).

Trafika na severnom okraji parčíka pred sedriou, na námestí svätej Anny patrila pravdepodobne pani Rotterovej; fotografia je odhadom z prelomu tridsiatych - štyridsiatych rokov. Trafika bola (západne) približne oproti Ševelovej krčme a bezínpumpe (nie nutne v tom istom čase) či oproti Keletiho domu (Keleti Delikatessen). (Na fotke, vpravo od trafiky, na kraji chodníka, vidíme hranatý reklamný stĺp, bolo ich v Trenčíne viacero zhruba v období prvej Slovenskej republiky.)

Neskôr na tomto mieste v dobe socializmu bol stánok Poštovej novinovej služby (PNS), bol inej konštrukcie (širší, s pôdorysom približne 2m x 3,5m). Očividne bol náhradou za vtedy zrušený a dovtedy jestvujúci stánok PNS pri vchode do budovy Verejnej bezpečnosti (VB) na rohu vtedajších ulíc Jilemnického (predtým historicky Krížová) a Matúša Drgu. V obidvoch týchto stánkoch tiež predávali kolky, ktoré občania často potrebovali pri vybavovaní rôznych administratívnych úkonov v blízkej služobni VB.

Tento stánok Poštovej novinovej služby (PNS) odstránili až po roku 1989; dodnes tam vidno vybetónovanú plochu (na obrázku vyznačená červeno), na ktorej stánok stál, aj odrezaný kábel trojfázovej elektrickej prípojky.

Trafika vdovy Márie Kovarčíkovej bola na Sihoti, za podjazdom, oproti Obchodnej akadémii - stála hneď ako prvá vpravo za podjazdom a podchodom na Sihoť, na mieste kde končilo stúpanie z podchodu a začínal už vodorovný chodník; bolo to oproti rohu budovy Obchodnej akadémie (za socializmu Strednej ekonomickej školy), ešte pred známym (teraz už zaniknutým - po r. 1989 je tam iná prevádzka) Mliečnym barom (dom Eng. Ševčíka z r. 1937, hore býval známy Fr. Ambrož). Táto trafika vdovy Márie Kovarčíkovej bola postavená v roku 1948, a aj keď sa zrejme po r. 1953 organizačne dostala do siete PNS, a pravdepodobne sa aj konštručne zmenila, ale stále tam predávala pani Kovarčíková, ešte aj v šesťdesiatych rokoch. Pani Kovarčíková bola vdova po odbojárovi Jánovi Kovarčíkovi, ktorý neprežil druhú svetovú vojnu. Táto trafika vydržala až do zmeny režimu (r. 1989), zakrátko potom zanikla a zmizla, dnes tam už nie je ani len ten fľak na chodníku, ako zostal po niektorých iných trafikách. (Fotku nemám poruke.)

Stánok Poštovej novinovej služby (PNS) v parku pri vodotrysku jestvoval tu zhruba od začiatku šesťdesiatych rokov a zanikol približne v roku 1992 v súvislosti s prestavbou susediacich podzemných verejných záchodov ktoré boli na tomto mieste, na reštauráciu ktorá jestvuje doteraz (2024). Stánok PNS je na priloženom obrázku vpravo, farebne zvýraznený; fotka je biedna, ale lepšia nateraz nie je poruke, datovať ju môžeme okolo roku 1970.

Trafika pri rampách v Biskupiciach. Za biskupickými rampami, neďaleko kaplnky (od nej smerom ku mestu), bola drevená trafika, v nej okrem tradičných novín a cigariet predával aj základné školské potreby - písacie a zošity, tiež sladkosti (lízatká, žuvačky, ...) pán Minarovjech, vojnový invalid s odtrhnutým zápästím, ktorý býval v dome za železnicou (na západ). Neskôr (keď išiel do dôchodku) túto drevenú trafiku nahradil (obvyklý, hranatý, kovový presklený) stánok PNS (poštovej a novinovej služby), v ktorom (asi už na dôchodku, po ukončení zamestnania v Konštrukte) predávala aj pani Mušková (učiteľova manželka). Stánok PNS odstránili až po roku 1990, ale doteraz na jeho mieste vidno stopy jeho jestvovania (na obrázku vyznačené červeno).

Stánok Poštovej novinovej služby (PNS) na Štúrovom námestí. na obrázku (foto Ing. Vojtech Tichý, rok 1985) ho vidíme za verejnými podzemnými záchodmi, ktoré tu rozoznávame podľa výrazne červeného zábradlia. Stánok PNS tu jestvoval vari od začiatku šesťdesiatych rokov (neskôr tu boli až dva vedľa seba) a zanikli spolu s dvomi susediacimi telefónnymi búdkami začiatkom roku 1998, takisto aj verejné podzemné záchody, v súvislosti s prebudovaním Štúrovho námestia, ktoré začalo v auguste 1997 a bolo slávnostne dané do užívania 1. mája 1998, i keď niektoré časti sa ešte dorábali.

Dávna trafika na Štúrovom námestí na ktorú už nikto žijúci nepamätá, sa zachovala na starom zábere (vľavo), kde vidíme len jej hornú časť, ale čitateľný nápis na nej "predaj tabaku" nás nenecháva na pochybách. Trafika stála pri okraji chodníka na západnej strane Štúrovho námestia, neďaleko známeho secesného (dodnes stojaceho) poschodového domu; od neho južne (=smerom k dnešnému Prioru) ešte nestojí budova Kellermannovej "Likvíny" Je zrejmé, že trafika mala drevenú konštrukciu, a na obrázku vidíme, že z nej nahor vyčnieval komín iste od kachličiek, ktorými sa vykurovalo vnútro. Zo súvislostí odhadujeme, že trafika tu bola v dvadsiatych rokoch (=1920+) a asi tu nebola dlho, možno ju odstránili najneskôr okolo r. 1928 pri dláždení Štúrovho námestia; ak by nie, mohla patriť Viktorovi Barthanusovi alebo Eve Fedorovej, ktorí koncom tridsiatych rokov mali predaj tabaku na Štúrovom námestí.

Trafika Márie Hevešiovej na tabakové výrobky bola v barakoch pri dolnom nádraží, na Krížovej ulici.

Stánok PNS na južnom rohu križovatky ulíc Inovecká a Dlhé hony stál tam donedávna, dnes (2024) tam už vidíme len prázdnu betónovú plochu (je na obrázku uprostred, vyznačená červenou farbou). Zriadiť ho tu mohli najskôr okolo r. 1960, pretože dovtedy tu prakticky nič nebolo.

Stánok PNS pred obchodným strediskom "Úspech". V roku 1975 postavili za mostami pri Odeve obchodné stredisko "Úspech", pred ktorým je rozsiahlejší voľný priestor; po čase na jeho okraji postavili stánok PNS, ktorý tam je doteraz.

Stánok s občerstvením na Brezine, na severnom okraji čerešňového sadu. Bol voľne stojaci, drevený, stál vľavo (severne) vedľa cestičky vinúcej sa od okraja južnej hradnej priekopy ku schodom k pamätníku (obnovenému okolo r. 1970) a ďalej ku kiosku. V stánku predávali obvyklý bufetový tovar (malinovky, lízatká, napolitánky...); predávali tu, pravdaže, len občas pri ľudnatých podujatiach. Stánok tu nebol dlho, asi len zopár rokov, a mohli ho tu postaviť možno začiatkom sedemdesiatych rokov.

Predajňa tabaku v obchodnom stredisku "Centrum". (Vybočuje z tejto témy stavebne samostatných predajničiek, ale uvádzame ju, aby sa údaje zachovali.). V roku 1972 sa začala rušiť stará zástavba Hviezdoslavovej ulice, od letného kina až po horný šanec. V rokoch 1978-1985 postavili Okruhový dom armády (2.5.1979 položený základný kameň, 10.10.1985 slávnostné otvorenie). 1974 začala výstavba sídliska Centrum (1 + 2) na Hviezdoslavovej ulici. V auguste 1980 otvorili obchodné stredisko CENTRUM na Hviezdoslavovej ulici pod Brezinou, a až okolo roku 1987 pred tými obchodmi vybudovali chodník (zvýšenú rampu), odskokom vyvýšený a betónovými kvetináčmi oddelený nad vozovkou, od hotela Trenčan po horný šanec (t.j. po Schanera). Na obrázku vľavo je predajňa tabaku v obchodnom stredisku Centrum, zhruba v prvej polovici osemdesiatych rokov, keď ešte nebol postavený betónový val s kvetináčmi na rozhraní chodníka a vozovky. Vpravo v pozadí je budova Bytového podniku, postavená v r. 1972. Približne v r. 2020 betónové kvetináče zbúrali a nahradili ich kamenným valom nasypaným do drôtenej klietky, ktorý posunuli o zopár decimetrov tak, aby sa nepatrne rozšírila cesta. V roku 1987 otvorili novopostavené stravovacie zariadenie Gastrocentrum na Hviezdoslavovej ul. 5; od 14.3.2022 začala jeho vnútorná aj vonkajšia prestavba; v roku 2023 ho zvonku aj zvnútra prebudovali; slávnostné otvorenie Gastrocentra v Trenčíne na Hviezdoslavovej ul. 201 bolo v utorok 12.12.2023 na výjazdovom rokovaní vlády Slovenskej republiky. Prebudované Gastrocentrum slúži výuke učňov, ale prevádzka pre verejnosť nie je otvorená (stav na MDŽ 2024).

Predajné stánky v podchode pred hotelom Tatra. (Vybočuje z tejto témy stavebne samostatných predajničiek, ale uvádzame ju, aby sa údaje zachovali.) V roku 1981 pred hotelom Tatra vybudovali podchod pod dolným (juhozápadným) koncom ulice SNP (predtým aj potom Štefánikova), s čím súviselo aj vybudovanie (1982-1984) nového úseku cesty II/507 od hotela Tatra po Biskupické rampy, v súbehu so železničnou traťou do Bánoviec, a s tým súviseli aj ďalšie úpravy dopravy v meste. Podchod mal len schody, výťah tam nebol. V roku 1992 bolo vnútro podchodu prebudované: ku jeho západnej stene po celej dĺžke podchodu vostavali ľahkú konštrukciu (hliník, sklo) s radom (vari desiatkou) neveľkých obchodných priestorov; spočiatku tam aj boli v prevádzke rôzne obchodíky. Tým sa podchod zúžil, ale stále bol dostatočne široký. V lete 2012 na obidvoch koncoch podchodu pridali výťahy s búdkami nástupných staníc hore, bolo to v časovej súvislosti s prebudovaním budovy hotela Tatra (zastrešenie vnútorného dvora, ...). Potom východnú stenu podchodu v celej dĺžke opatrili chaotickými farebnými fľakmi, na čo farby údajne zaplatil mestský úrad. V auguste 2023 prebudovali vnútro podchodu: odstránili prístavby obchodíkov, ktoré už dávno neslúžili plánovanému účelu; tiež dali nový podhľad so svietidlami. Tým sa podchod rozšíril na pôvodnú šírku.

Predajný stánok na križovatke pred bývalými kasárňami na Legionárskej ulici. Okolo roku 1982 ulicu K dolnej stanici predĺžili smerom na východ až po Legionársku ulicu, čím v mieste spojenia ulíc vznikla nová križovatka v tvare písmena "T". Náväzne sa zmenila okolitá zástavba: zbúrali tamojšie nevysoké domy a postavili novú budovu Slovenskej poisťovne (neskôr Allianz, od r. 2023 je budova na predaj, potom budovu daňového úradu, od nej západne budovu úradu samosprávneho kraja, ďalej západne (na opačnej strane Krížovej=Jilemnickho ulice) budovu sociálnej poisťovne. Neskôr (zrejme až po r. 2000) na juhozápadnom rohu tejto križovatky postavili kovovo - sklený predajný stánok so zmiešaným sortimentom. Začas sa v ňom aj predávalo. Keď sa stánok už dlhšie nepoužíval, bol odstránený - zbúraný pod dohľadom polície 16.1.2023; vľavo je záber z jeho búrania.
Ďalšie: Bebej s flašinetom mal svoje miesto oproti vchodu do budúcej obchodnej akadémie (ešte kým nestála). Idúc na vtedy ešte pustú hornú Sihoť, bolo to vľavo hneď za železničnými rampami (podjazd vtedy ešte nebol). Starý Bebej bol vraj legionár, bol beznohý. Flašinet bol stroj na mechanickú reprodukciu hudby podľa kartónových kariet, menší než skriňa, prenosný, poháňal sa ručne kľukou a hral muziku. Pán Slavo Kalný spomína aj na strelnicu Mateja Bebeja, ale súvislosť nepoznáme. Pouličný predaj pečených gaštanov (Maróóóńi !) Feldmann, Federová, Krausová, ... Pouličný predaj zmrzliny - tzv. Turek - Juhoslovania: Rezep Rufatovič, Ťazim (Rasim), Idris, … - na bicykloch, ktoré vpredu namiesto riadítok mali drevenú skrinku na dvoch kolesách, v nej boli ľadom chladené (obvykle dve) porcelánové nádoby so zmrzlinou, zakryté deklom (spisovne: vekom). Zmrzlinu z nádoby zvláštnou naberačkou nabral a vložil zmrzlinovú polguľu na vrch oplátkového kornútka, stála jednu korunu za jeden kopček, kupoval sa jeden, alebo dva. Pozrieť tiež samostatný článok "Zmrzlinári starého Trenčína" na týchto stránkach. Trafika legionára Bulku bola v Záblatí za železnicou, vstavaná do rodinného domu. Predajná búdka Márie Kyjacovej na Štefánikovej ulici sa uvádza v roku 1925 v dobových záznamoch ako výstavba, ale nie je zrejmé ani či sa aj dostavala, ani kde presnejšie stála, ani nič o predávanom sortimente, prevádzke a napokon zrušení (lebo už tam nič také nenachádzame). Provizórna búdka Juraja Kubičinu na Tyršovej (potom až doteraz Bratislavskej) ulici sa uvádza v roku 1934 v dobových záznamoch ako výstavba, ale nie je zrejmé ani či sa aj dostavala, ani kde presnejšie stála, ani nič o prevádzke a napokon zrušení (lebo už tam nič také nenachádzame). Búdka Ondreja Kobzu na Štefánikovej ulici sa uvádza v roku 1937 v dobových záznamoch ako výstavba, ale nie je zrejmé ani či sa aj dostavala, ani kde presnejšie stála, ani nič o prevádzke a napokon zrušení (lebo už tam nič také nenachádzame). Trafika Karol Laier na Hviezdoslavovej ulici sa uvádza v roku 1937 v dobových záznamoch ako výstavba, ale nie je zrejmé ani či sa aj dostavala, ani kde presnejšie stála, ani nič o prevádzke a napokon zrušení (lebo už tam nič také nenachádzame). Kiosk Karol Kocúr na Pribinovej ulici sa uvádza v roku 1946 v dobových záznamoch ako výstavba, ale nie je zrejmé, či sa aj dostaval, kde presnejšie stál, ani nič o jeho prevádzke. Drevená búda - cukríky, Júlie Hurtíkovej sa uvádza v roku 1948 v dobových záznamoch ako výstavba, na ulici Pri lesíku č. 3. Nie je zrejmé ani či sa aj dostavala, ani kde presnejšie stála, ani nič o prevádzke a napokon zrušení (lebo už tam nič také nenachádzame). Trafika vdova Anna Krajíčková sa uvádza v roku 1949 v dobových záznamoch ako premiestnená, ale bez uvedenia pôvodného aj nového umiestnenia - nevieme, kde bola; fakt, že Krajíčkovci mali krčmu oproti kasárňam na Legionárskej ul., síce napovedá otázku, ale žiadnu odpoveď nedáva. Zmena režimu vo februári 1948 (Klement Gottwald, "znárodnenie") bola významným medzníkom v živote spoločnosti. Predtým štát mal monopol na vybrané odvetvia (tabakové a liehové výrobky, a iné ...) z ktorého práva postupoval obchodníkom, a tak vznikali tie "trafiky" konkrétnych osôb. Potom už štát mal monopol na "všetko", a z neho vyplývajúce práva neprenášal na konkrétne osoby; tým zanikli aj trafiky jednotlivých osôb. Pred obchodným strediskom Rozkvet (na Sihoti) nebol žiaden stánok PNS, pretože predajňa PNS bola na rohu vedľa pošty. Sídlisko Juh tu nie je zahrnuté. Poďakovanie patrí v prvom rade mojim obidvom rodičom, ale aj ďalším osobám za pomoc, najmä za konzultácie rokmi už aj v niečom blednúcej pamäti, ale aj za ich pripomienky: pánovi Jozefovi Barényimu, pánovi Dr. Jánovi Hanušinovi, pánovi Milanovi Prastalovi, pánovi Ing. Milanovi Vrabcovi.

Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
Autor uvíta prípadné pripomienky.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.

Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) chcete použiť, požiadajte autora vopred.
Ele adresa autora je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene: u autora.
(Koniec diela)