Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Ing. arch. Štefan Androvič
(2.10.1930 Trenčín - 18.2.2012 Trenčín)
Trenčiansky architekt a amatérsky historik Trenčína.

 Narodil sa 2.okt.1930 v Trenčíne v rodine živnostníka - trenčianskeho holiča a kaderníka Štefana Androviča st. (*21.11.1901 - †21.12.1985) a jeho manželky Magdy rod. Štefanikovej (*5.8.1902 - †23.4.1968), trenčianskej krajčírky.

Rodina Androvič je známa viacerými svojimi príslušníkmi, rozsiahlejšie sa vyskytuje historicky na severozápade Slovenska, posledné storočie aj v Bratislave. Viacerí z nich boli verejne rôzne činní; preto tento článoček miestami rozširujeme aj na nich, nad rámec životopisu Ing.arch. Štefana Androviča, aby sa údaje dlhšie zachovali.
V Trenčíne nachádzame najstaršieho príslušníka rodiny Alexandra Androvicha prísediaceho stoličného súdu od jesene 1867. 
Z rodinne aj časove bližšieho okruhu Ing. arch. Štefana Androviča spomeňme jeho otca Štefana Androviča st. (*21.11.1901 - †21.12.1985), v Trenčíne vo svojej dobe dobre známeho holiča a kaderníka, činného v TTE/TTS zamladi ako futbalista, neskôr ako funkcionár; bol tiež ústrednou postavou celoslovenských kaderníckych súťaží konaných v Trenčíne pred aj po fronte (1945); tiež spomeňme otcovho brata Alojza Androviča staršieho, známeho v Trenčíne vo svojej dobe ako "atašé" (*8.4.1897 Budapešť, domovská príslušnosť a mladosť v Trenčíne (futbalista TTS), vojak z povolania 1915-1949 - pechota, potom spravodajca a v diplomacii - atašé vo Varšave, Budapešti, Berlíne, Zagrebe, Bukurešti; †4.7.1986 Bratislava) a jeho syna MUDr. Alojza Androviča (inak básnik slovenskej katolíckej moderny Ali Androvič - Vážsky) narodeného v Trenčíne 7.9.1919, bol neurológ v Bratislave a potom aj inde, po roku 1968 emigroval a bol lekárom v Berne, zomrel v roku 1992; jeho syn Ing. Alojz Androvič, CSc. (*1947) je významný informatik v knihovníctve, po r. 1989 bol povereným generálnym riaditeľom Univerzitnej knižnice v Bratislave.

Mladý Štefan Androvič v rodnom Trenčíne absolvoval základnú školu a gymnázium. Jeho mladší brat Karol (08.07.1938 Trenčín - † 29.12.2013 Bratislava) bol neskôr stavebný inžinier, pracoval v Bratislave ako projektant a potom na ministerstve výstavby.
Štefan vyrastal na hlavnom námestí, kde rodina bývala, a pravdaže pod hradom a na hrade, aj pri Váhu, ako vtedy bolo medzi trenčianskymi chalanmi obvyklé. Na jeho príklon k histórii mal zrejme vplyv aj rektor Branecký, ktorý ho učil na piaristickom gymnáziu (obnovené od jesene 1938 do jari 1945). Odmalička sa zaujímal o letectvo; podľa spomienky pamätníka už ako celkom malý si z plasteliny šúľal lietadielka; podľa vtedajšieho nemeckého lietadla mal skautské meno Stuka (neskôr ustálené do podoby Šťuko). Na jeho príklon k letectvu mohol mať vplyv jeho otca brat škpt. Alojz Androvič, ktorý bol v r. 1926 spoluzakladateľom miestnej trenčianskej odbočky Masarykovej Leteckej Ligy (MLL), tá ako hangár používala Goldnerovu pajtu na hornej sihoti (zbúrali ju po vojne, bola približne v miestach neskoršej slobodárne Konštrukty).

Ku skautingu ho v r. 1938 priviedol František Gašparík ako vĺča do 1.oddielu. Ako študent gymnázia v Trenčíne bol od leta 1945 v 4. a potom v 1. odd. Junáka, od jesene 1947 v novovytvorenom 1. odd. vodných skautov. V r. 1947 sa zúčastnil jamboree (celosvetový skautský zraz) vo Francúzsku. V tejto zemi pobudol jeden rok na štúdiu a naučil sa tu francúzsky, čo celý život aktívne používal. Vedel tiež obstojne maďarsky a nemecky.

Jeho otec bol sociálny demokrat a živnostník, preto prijatie syna na vysokú školu sa hneď po maturite (1949) v novozavedenom Gottwaldovom režime nezdarilo. Preto mladý Štefan sa hneď po maturite zamestnal v Merine, a až po roku ho prijali na vysokú školu. Po maturite v Trenčíne študoval architektúru na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, absolvoval v roku 1955. Učil ho tu známy pamiatkár prof. Alfréd Piffl (žil 1907 - 1972); takmer dva roky robil prof. Pifflovi pomocného asistenta a aj po skončení štúdia boli spolu v styku - ešte v r. 1961 mu prof. Piffl písal list, ale celá ich korešpondencia nie je známa.
V dobe Androvičovho štúdia sa prof. Piffl zaoberal pamiatkovou obnovou Bratislavského hradu, do čoho zapájal aj svojich študentov,  teda pravdepodobne aj študenta Androviča, veď mu vtedy takmer dva roky robil pomocnú vedeckú silu - ale priame údaje o Androvičovej účasti na dianí okolo obnovy Bratislavského hradu však nateraz nemáme.
Prof. Alfréd Piffl bol tiež skaut; táto okolnosť jeho života je istá, ale je známa bez bližších podrobností len zo zachovanej kópie jediného dokumentu z r. 1968. Nie je vyjasnené, ako sa spoločná príslušnosť ku skautskému hnutiu prípadne prejavila vo vzťahu medzi Š. Androvičom a A. Pifflom, či už počas štúdia alebo po ňom.

Ing. arch. Štefan Androvič okolo roku 1980 externe spolupracoval s Ústavom historických vied Slovenskej akadéme vied v Bratislave pod vedením zakladajúceho historika slovenskej vedy a techniky PhDr. Jána Tibenského, DrSc. (*1923 - †2012). Na tomto pracovisku  bol externým ašpirantom, ale nemáme vedomosť o dokončení ašpirantúry, ani o okolnostiach jej prípadného nedokončenia. Témou jeho práce boli začiatky motorového lietania vo vzťahu k Slovensku, ktoré sa týkajú aj Trenčína. Dopisoval si s priekopníkmi letectva: v rokoch 1959 - 1964 s Andrejom Kvaszom (žil 1883 - 1974) a v r. 1959 s Michalom Botyánszkym (žil 1895 - 1963); v r. 1964 sa s Kvaszom stretol osobne v Trenčíne pri príležitosti 50. výročia Kvaszovho prvého letu v Trenčíne 24.5.1914. Spomenutá Androvičova práca vyšla (na str. 90 až 107) v 10. zväzku Tibenským zostaveného 156 stranového zborníka Z dejín vied a techniky na Slovensku, ktorý vydala Veda Bratislava v roku 1984.

Hoci počiatky jeho záujmu o históriu treba vidieť už v detstve strávenom pod trenčianskym hradom (vyrastal na historickom hlavnom námestí), priaznivé prostredie na vysokej škole u prof. Piffla tento záujem zosilnilo. Doma v Trenčíne ešte ako študent pracoval vo Vlastivednom krúžku prof. Št. Pozdišovského (jestvoval v r. 1953 - 1960) pri mestskom múzeu, v ktorého "Informačných zprávach" v 11 číslach (nemáme k dispozícii všetky čísla!) nachádzame pod jeho plným menom 25 príspevkov (pravdepodobne ďalších sedem je pod skratkou "A") v rozpätí rokov 1956 až 1960, teda v dobe po jeho ukončení vysokej školy. Okrem zverejnených textov vytvoril aj množstvo kresieb (výnimočne aj vyfarbovaných) - najstaršie známe sú z r. 1954, našťastie ich datoval. Zobrazujú niektoré časti Trenčianskeho hradu v pohľadoch (jeden je farebný) aj okótovaných pôdorysoch. Ukazujú, že študent Štefan Androvič v Pozdišovského Vlastivednom krúžku pracoval zrejme od jeho začiatku. Je na nich vidieť autorov nesporný kresliarsky talent, ktorý ho sprevádzal celým jeho životom a iste prispel k výberu jeho profesie architekta. Bolo pozoruhodné pozerať sa na jeho spôsob kreslenia hneď načisto a bez "kostry", keď na začiatku na biely papier nakreslil iba niekoľko zdanlivo nesúvisiacich čiar, ktorých postupným pribúdaním vznikol konečný obrázok.

Podľa korešpondencie zachovanej v štátnom archíve vidíme jeho jeho čulý styk s Jankom Alexym (žil 1894 - 1970), ktorý sa zaslúžil o obnovu Bratislavského hradu. Čo konkrétne bolo predmetom ich styku, ktorý zrejme nebol len písomný, nateraz bez preštudovania zaarchivovanej korešpondencie nevieme. Janko Alexy však vo svojich knižne vydaných spomienkach (Alexy Janko: Tam ožila sláva. Zvolenské vydavateľstvo Slavín, 1970) uvádza, že v dobe organizovania obnovy Bratislavského hradu sa na neho listom obrátil mladý architekt Štefan Androvič s témou stavebnej obnovy Trenčianskeho hradu.

Medzi menami spoluabsolventov Ing. arch. Štefana Androviča na SvF SVŠT v roku 1955 nachádzame známeho vodohospodára Ing. Júliusa Bindera a už nežijúcich Trenčanov Ing. Dominika Filippa ml. a Ing. Jána Majdúcha, s ktorými po skončení školy pracoval niekoľko rokov v Keramoprojekte. Neskôr prešiel na útvar výstavby a architektúry mesta Trenčín a bol hlavný architekt mesta Trenčín. Od r. 1978 až do odchodu na dôchodok v r. 1990 pracoval v Stavoprojekte. Viacero sídlisk v okrese Trenčín je spojených s jeho menom, z nich spomeňme hlavne trenčianske sídlisko Juh II. Projektoval tiež (ako pracovník Keramoprojektu) známu budovu lekárne dostavanú v r. 1961 na trenčianskom hlavnom námestí na mieste dvoch budov (Braneckého) Katolíckeho konviktu, ktoré zhoreli koncom roku 1951.

Oženil sa s lekárkou (*1938) z trenčianskej rodiny Ondrušek, spočiatu bývali na Sihoti, neskôr si v južnej časti mesta pod kopcom postavili rodinný dom, kde popri zamestnaní a čulej práci na svojich záľubách sa Štefan stihol ešte aj starať o záhradu. Tu tiež vychovali svoju dcéru Janu (*1963), ktorá sa profesne vydala v otcových šľapajach. Ako architektka pracovala najskôr v projekcii, potom v školstve.

Bol spoločenský, rád sa stretával s ľuďmi rovnakých záujmov. Rád si aj podebatoval pri pohári vínka či "striku", pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo. Ako spoločník bol dosť citlivý.
Poznal veľa starých Trenčanov, osobne zažil veľké premeny Trenčína aj spoločenského prostredia, a stihol zachytiť pozoruhodné spomienky. Spolupracoval s mnohými aj profesionálnymi špecialistami v odboroch svojho záujmu, a to aj so zahraničnými. Poznal sa osobne alebo cez svoju bohatú korešpondenciu s mnohými ľuďmi dnes už legendárneho mena. Za ten dlhý čas nahromadil veľké množstvo poznatkov ale aj materiálu, zverejneného i nezverejneného; po jeho smrti sa materiály stali predmetom dedičstva s nejasným osudom, zrejme bez odborného využitia.

Po odchode na dôchodok v r. 1990 mal viac času rozvinúť svoje záujmy. Už od detstva to boli letectvo, história, vojenstvo a skauting. Celý život sa intenzívne venoval týmto smerom s húževnatosťou a obdivuhodnou pracovitosťou. Počas celého svojho dospelého života uverejňoval svoje články na spomenuté témy najmä v miestnej tlači, ich zoznam je dosť obsiahly.
Rozruch vyvolali jeho články (1993, 1996) o architektovi Silbersteinovi, ktorých tvrdenia boli poprené najmä následnými zverejnenými výskumami miestnych pamiatkárov (1999) aj miestneho kronikára (2004), založenými na archívnych prameňoch, ako aj samotnou dcérou architekta v jej knihe (2002).

Je autorom alebo spoluautorom niekoľkých kníh. Spomeňme jeho jedinečné dielo "Letectvo v Trenčíne", ktoré vyšlo tlačou, a ďalšie jeho jedinečné dielo "Z vojenských dejín Trenčína" ktoré žiaľ nemá odvolávky na pramene, keďže vyšlo ako vyše stodielna séria novinových článkov v miestnom týždeníku „Trenčianske noviny“.  (Vďaka uchovaniu pána Ivana Šarvaica a neskoršej obetavej digitalizácii pána Ing. Vojtecha Tichého vyšlo v r. 2011 ako „e-kniha“, ISBN 978-80-970981-9-3, prístupné je tu: https://web.archive.org/web/20220121142718/https://trencan.6f.sk/TTT3.pdf.)
Činný bol aj v kluboch historického letectva (pán Ladislav Jambor) a modelárov. Je spoluautorom knihy: Štefan Androvič, Ivan Spiška, František Válek: Lietadlá. Stavba plastikových modelov; vydavateľ: Alfa Bratislava, 1985; strán 184, obrázkov 457; ISBN: 063-001-88.
Jeho diela na trenčianske témy sú súčasťou väčšieho zoznamu tu:
https://web.archive.org/web/20240115110925/https://trencan.6f.sk/knihovnicka/1996-BibliografiaTn1900-1990.pdf.
Tri jeho diela sú začlenené v dvoch častiach zborníka "Monografia Trenčína" (z r. 1993, 1997) a sú uvedené v zozname tu:
https://trencan.6f.sk/monografia/MonogrTn1+2-obsah.pdf"
Jeho rukopisný zoznam vlastných diel z rokov 1960 - 1963 je zosnímaný na tejto stránke nižšie pod textovou časťou, medzi obrázkami.

Ako predvojnový i pofrontový skaut bol aj v r. 1968 bol pri znovuobnovení skautingu v Trenčíne, absolvoval lesnú školu a aktívne ako činovník sa zúčastňoval jeho činnosti vo viacerých funkciách. Neskôr po zrušení skautskej organizácie (1969) sa venoval skautskej histórii a zberateľstvu v súčinnosti s náčelníkom RNDr. Ivanom Jančekom, niekoľkými skautmi v Bratislave aj inde (Paška, Janota, Ďurčanský, ...), českou a moravskou skupinou Arch scout a skupinkou trenčianskych skautov. Bol na čele 52.klubu oldskautov obnovenom v Trenčíne v závere roku 1987 a hojne prispieval textami aj ilustráciami do rukopisného rozmnožovaného klubového "časopisu", ktorý založil. Po prevrate 1989 stál od samého začiatku pri obnove slovenského aj trenčianskeho skautingu, bol činný v jeho orgánoch a zverejnil viacero svojich historických prác o skautingu. Pod jeho vplyvom začal skautovať v trenčianskom treťom oddieli aj jeho synovec Mgr. Ľubomír Ondrušek - Vševed, ktorý sa neskôr stal slovenským skautským náčelníkom. Čas letel, roky pribúdali. Starí skauti sa pomaly, postupne a neúprosne vytrácali zo života. Organizovanie skautingu postupne prevzala mladá generácia a smerovala ho v duchu novej doby. Bolo to už čosi iné, a pomoc staršej generácie už neočakávali. Skautský život brata Stuku sa postupne vrátil do predprevratového smerovania s prevahou individuálnych kontaktov orientovaných hlavne na skautskú históriu a zberateľstvo.
Jeho diela na skautské témy sú súčasťou zoznamu tu:
https://web.archive.org/web/20240115104156/https://trencan.6f.sk/os52/001-Publikacie.html
a samotné niektoré jeho diela sú tu:
https://web.archive.org/web/20240115104705/https://trencan.6f.sk/os52/001-PublikPic/001-PublikacieNeser.html  .
a ďalšie tu:
https://web.archive.org/web/20240115190659/https://trencan.6f.sk/os52/001-PublikPic/001-001-LeteckySkauting-Stuko1991+1989+Auth+closed.pdf
https://web.archive.org/web/20240115190500/https://trencan.6f.sk/os52/001-PublikPic/001-002-SkautingVodnySk@.pdf
https://web.archive.org/web/20240115190009/https://trencan.6f.sk/os52/001-PublikPic/001-003-SkautingVodnyTn-Stuko2011-sec+t@.jpg
Po úmrtí autora sa voči dielam vyskytli aj pripomienky (Mufi).

Pred osemdesiatkou ho začali obmedzovať hromadiace sa zdravotné problémy. Pridali sa k tým, s ktorými dovtedy dlho žil v akom-takom zmieri. Horšie sa mu pohybovalo, ale nevzdával sa. Ešte v novembri 2010, aj keď s pohybovými ťažkosťami, prichádzal na naše dlhoročné pravidelné historické každonedeľné stretnutia u filatelistov (u p. Jozefa Oravca, od r. 1987). Veľmi si cenil túto možnosť stretávania a diskutovania. Takto sme ho navštívili aj na výročie jeho osemdesiatych narodenín, pri príležitosti ktorých ho s gratuláciou a poďakovaním navštívil aj primátor mesta Trenčín. Vychutnával si spoločné chvíle, akoby cítil, že už ich veľa nebude. Rád nám postupoval svoje bohaté poznatky, zážitky a spomienky, ale aj rukopisy či zozbierané materiály.

Zima roku 2011/2012 priniesla veľa snehu, ktorý mu ešte viac sťažoval pohyb. Síl ubúdalo a ku koncu tej zimy Ing.arch. Štefan Androvič zomrel 18. februára 2012 v Trenčíne; jeho telesné pozostatky spočívajú v rodinnom hrobe na trenčianskom cintoríne na svahu briežku, pod ktorým aj býval.

Poznámky:
---Môj subjektívny prístup k téme je založený na celoživotnom styku s rodinou Androvič: moja mama sa vyučila u krajčírky Androvičovej, a môj otec aj strýko, obidvaja holiči, istý čas pracovali v Androvičovom holičstve a kaderníctve - to všetko bolo súčasťou sveta, v ktorom som vyrastal. Ja som svoje školské úlohy písaval na školskom stolíku, ktorý predtým slúžil mladému Štefanovi. Od roku 1984 sme boli kolegovia v trenčianskom Stavoprojekte (https://trencan.6f.sk/Brabenec/0091-STP/0091-STP.html) a odvtedy začal aj náš styk na poli histórie Trenčína a skautovania, ktorý trval až do konca jeho života (2012).
---Ing. Karol Androvič mal tiež kvôli pôvodu ťažkosti s vysokou školou (podobne ako aj jeho starší brat Štefan), absolvoval neskôr než jeho vrstovníci (podobné ťažkosti kvôli "triednemu pôvodu" mali aj MUDr. Ernest Csillagi, JUDr. Danica Okrucká, a iste aj ďalší). Hoci pracoval a žil v Bratislave, návšteva rodiska na ktorési Vianoce sa mu stala tragickou, pri príležitosti polnočnej omše, keď s kamarátmi "korzovali" po trenčianskom námestí, ktosi medzi nich hodil delobuch, z ktorého úlomok mu poranil oko natoľko, že už naň viac nevidel.
---Viacerí (starší) Trenčania Ing.arch. Štefanovi Androvičovi pripisujú zbúranie starej zástavby Hviezdoslavovej ulice (po r. 1970), ba aj vybudovanie "skleníka" na hrade pri Matejovej (hodinovej) veži (postavený 1967, zbúraný v lete 2018).
Nevidím dôvod pre tieto tvrdenia. Vychádzajúc z poznania jeho osoby, aj vtedajšej doby zažívanej ako bežný občan, vnímam to subjektvne takto:
V tej dobe sa rozhodovalo (aspoň formálne) oveľa viac kolektívne, než teraz. Najmä však rozhodovali stranícke orgány, proti ktorým ani on ako vedúci odboru výstavby MsNV nemal dostatočnú "silu" - veď ani len člen strany nebol. Ak nejaký jednotlivec mohol mať (hoci aj neformálne) slovo pri rozhodovaní o búraní Hviezdoslavovej ulice, možno to bol celoštátne pôsobiaci Trenčan Ing.arch. Ivan Michalec na ústrednom orgáne - netvrdím však, že sa takého rozhodnutia zúčastnil, ani že bol za zbúranie.
Ing.arch. Štefan Androvič si iste bol vedomý obmedzení svojej funkcie na MsNV pri rozhodovaní, a podľa môjho poznania ani nemal povahu ísť hlavou proti múru. Navyše jeho postavenie medzi straníckymi kádrami na MsNV zrejme bolo vratké, ako o tom svedčí jeho prestup do Stavoprojektu v r. 1978, ktorý podľa neskoršej spomienky vedúceho strediska STP nebol rozhodnutím jeho, ale vyššieho orgánu; aj časová následnosť by skôr ukazovala, že vtedajším miestnym mocipánom "nešiel po ruke". Tiež jeho osobný vzťah k rodnému Trenčínu vylučuje, že by mohol chcieť vedome poškodiť historickú tvár mesta - to sa týka aj Hviezdoslavovej ulice, aj skleníka na hrade; navyše, za novodobou architektonickou tvárou hradu je architekt Chudomelka.
Akokoľvek sme boli zvyknutí na starú Hviezdoslavovu ulicu a je nám za ňou pocitovo ľúto, nezabudnime, že nebola stará a sotva bola architektonicky cenná; obávam sa, ak by ju neboli v 70. rokoch zbúrali, po r. 1989 by ju iste zbúral tlak peňazí.
---Časové údaje života Ing.arch. Štefana Androviča by si zaslúžili podrobnejšie členenie a časové upresnenie, k čomu však nie sú nateraz poruke podklady.
---V roku 2007 Ing. Karol Androvič, Ing.arch. Štefan Androvič a doc. Ing.arch. Janka Betáková, PhD. (rod. Androvičová) uverejnili názor, že rotunda na trenčianskom hrade mohla patriť do tzv. Veľkomoravského nitrianskeho kniežatstva a že dokonca tu môže byť pochovaný sv. Metod.

Obrázky:


Alexander Androvič ako jeden z členov memorandovej delegácie v r. 1861 na dobovej fotografii.
reFoto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Hlavička dlhého dobového veršovaného chválospevu k príležitosti preloženia
 Alexandra Androviča do Trenčína ako prísediaceho stoličného sudcu v r. 1864.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Dobová reklama kaderníctva Štefana Androviča st. z r. 1931,
k príležitosti jeho presídlenia z Farskej ul.2 na Masarykove nám.34,
v súvislosti s výstavbou susedného nového mestského domu.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Dobová reklama kaderníctva Štefana Androviča st. z r. 1935.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Dobová tlačovina k jubilejným pretekom v krasočesaní a celoštátnemu zjazdu holičov a kaderníkov
v Trenčíne v dňoch 27. - 28. februára 1944.
Podľa vzoru medzinárodnej spoločnosti dámskych kaderníkov v Paríži, trenčiansky kaderník Štefan Androvič s niekoľkými kolegami s podporou Živnostenského spoločenstva v Trenčíne založili v roku 1938 celoslovenský "Klub (pôvodne Akadémiu) dámskych kaderníkov" so sídlom v Trenčíne a stal sa jeho predsedom. Poriadali súťaže, prehliadky, ukážky príležitostných účesov, tiež pracovné zasadnutia týkajúce sa odbornosti tejto (dobový pojem) umeleckej živnosti. Pôsobnosť klubu zahrnovala (niekedy aj v názve uvedených) holičov. Súťažné kategórie boli: vodová ondulácia, železová ondulácia (podľa Marcela z r. 1882), večerné účesy, holenie.
Do živnosti holičskej a kaderníckej vtedy spadalo všeličo - aj vlásenkárstvo (výroba parochní), manikúra, do istej miery aj kozmetika vrátane (iste neoficiálne) drobných zákrokov ako odstraňovanie bradavíc... - a rôzne súvisiace vodičky (i voňavky), čím sa aj kaderník Št. Androvič zaoberal; propomeňme aj "Sucholin proti poteniu nôh - "patent" trenčianskeho holiča Gombköttöa - pozrieť https://trencan.6f.sk/0044-Sucholin.html.
Prvé celoslovenské preteky v krasočesaní usporiadali 8.5.1938 v Trenčíne, s účasťou obdobných spolkov z Prahy a Brna. Ďalšie preteky boli 28.8.1939 v Trenč. Tepliciach, potom 14.5.1940 v Piešťanoch a 18.5.1941 v Banskej Bystrici so 144 súťažiacimi. Piate jubilejné preteky boli 27. - 28. 2.1944 v Trenčíne, ako o tom svedčí dochovaná tlačovina na obrázku.
Ďalšiu činnosť spolku iste zhatil prechod frontu na jar 1945 a následné celospoločenské zmeny - znárodnenie Benešove 1945, ale najmä Gottwaldove 1948, ktoré zrušilo aj všetky živnosti. Holiči a kaderníci sa stali zamestnancami Komunálnych služieb mesta Trenčín, ale aj v nich kaderník Štefan Androvič dokázal zorganizovať preteky v krasočesaní, ako o tom svedčia niekdajšie spomienky pamätníkov aj dochované fotografie.
Pred frontom (1945) do Androvičovho holičstva  chodila smotánka tej doby; aj otváracie hodiny sa pružne predĺžili podľa  momentálnych želaní zákazníkov.
V spätnom pohľade vidíme, že kaderník Št. Androvič dokázal svoju živnosť optimálne uplatniť v každom režime nakoľko sa dalo. Nateraz nevieme, kde sa jej vyučil, sotva v Trenčíne, môžeme s otázkou myslieť na Budapešť. Jeho rodina bola v priateľskom vzťahu s tunajšou francúzskou rodinou (Dömönk) ktorá do Trenčína prišla niekedy po r. 1906 s podnikaním bratov Tiberghienovcov.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Historické skautské preukazy Štefana Androviča ml. z r. 1945, 1946, 1947, 1948.
Preukazy odfotené z blšáku kedysi dávno Pod Sokolicami, kde boli na predaj.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Farebná kresba člena Vlastivedného krúžku študenta Štefana Androviča ml., z r. 1954,
súkromne vydaná v r. 2014 ako pohľadnica; názov predmetu kresby je podľa jej autora.



Ing. arch. Štefan Androvič, Soblahov, jar 1969.



Ing. arch Štefan Androvič (vľavo) na návšteve u RNDr. Ivana Jančeka,
náčelníka Slovenského skautingu z r. 1968,
v Žiline na Partizánskej ul. 12, dňa 14. marca 1989.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Ing.arch. Štefan Androvič - Stuka (uprostred) za predsedníckym stolom skautského snemu v r. 1968;
vpravo skautský náčelník br. Maršal (RNDr. Ivan Janček, CSc., vľavo pred mikrofónom Vladimír Ozábal;
reFoto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Kniha z r. 1985.



Kniha z r. 1987.
Androvič, Štefan: Letectvo v Trenčíne. Alfa Bratislava, 1987; 92 s.; Trenčianska vlastiveda 6;



Na návšteve u Ing.arch. Štefana Androviča pri príležitosti jeho osemdesiatych narodenín,
zľava: Ing.arch. Štefan Androvič, Ing. Vojtech Brabenec, RNDr. Ján Hanušin, CSc., Ivan Šarvaic; chýba Ing. Vojtech Tichý.
Foto Ing. V. Brabenec, Trenčín.



Zoznam článkov z rokov 1960 - 1963 Ing.arch. Štefana Androviča:












Toto dielo bolo písané k 90. výročiu narodenia Ing. arch. Štefana Androviča a v júni 2020 odovzdané na uverejnenie do Zborníka Trenčianskeho múzea 2020. Po bezmála štyroch rokoch ho tu zverejňujem doplnené ďalším textom aj obrázkami a odkazmi na diela.

Poďakovanie:   (poradie priezvísk podľa abecedy):
už nežijúcim dávnym pamätníkom, ďalej pánovi Petrovi Janotovi, pánovi Jozefovi Korenému; pánovi Richardovi Pavlikovskému.