www.fukacky.ic.cz   (8.5.2011 zal. Belo)

Moje spomienky na
naše chlapčenské strelecké kratochvíle z detstva

Moje sentimentálne spomienky na rôzne kratochvíľne výčiny našej generácie (teda nie len moje vlastné) v dávnom detstve, ktoré boli z dnešného pohľadu často nebezpečné, preto sú len spomienkou, v žiadnom prípade nie sú návodom (to by vyzerali ináč), odrádzam od ich opakovania.

Streľba karbidom a iné spomienky
Od asfaltérov (dnes už neviem, načo im bol) sme získali karbid. Kúsok (ak bolo treba, väčší kus sme rozbili kameňom) sme vložili do celoplechovej krabice (povedzme od Sunaru), ktorá má tesné veko, ktoré sa zatvára zatlačením. Na karbid sme trošku napľuli a krabicu rýchlo zavreli vekom, do ktorého sme vopred urobili malú dierku. Zapálenú zápalku sme priložili k dierke vo veku: plyn, ktorý sa z karbidu vodou uvoľnil, vybuchol; výbuch vyhodil veko z krabice. Dnes sa už karbid prakticky nedá kúpiť, mizne z obchodov ako všetky chemikálie.
Kedysi sa karbidové lampy používali na svietenie, dokonca aj na bicykloch; dnes ich používajú už len jaskyniari.
Obdobne sme okolo r. 1960 strieľávali plynom, keď nám ho zaviedli do domácností: plyn sme napustili do litrovej kondvičky na mlieko, potom sme dovnútra hodili zapálenú zápalku.
V čase nášho detstva sa ešte používal liaty čistý asfalt, nie terajší "asfaltobetón", čo je asfalt s plnivom (povedzme štrkom). Vtedy ešte viaceré trenčanské cesty a chodníky nemali pevný povrch, ten sa postupne pridával, takže asfaltéri boli častým zjavom na uliciach Trenčína. Dal sa od niech získať nielen spomenutý karbid na búchanie. S primerane plastickým asfaltom (záležalo na teplote) sa dalo krásne hrať ako s plastelínou. Asfalt bol nádherný, čierny, lesklý, a charakteristicky voňal. Problém nastal pri vyššej teplote. Spomínam, ako som si krásnu guličku asfaltu dal do vrecka nohavíc, a potom som ju nemohol vytiahnúť - mama mi musela odstrihnúť vrecko z nohavíc. Moja mama spomínala, že asfalt som mal aj vo vlasoch - tam pomohli zase len nožnice! Tiež pamätám na Peťa H. od susedov, ako k nám s rukami za chrbtom prišiel pýtať: "Ujo, máte benzín?". Keď sa ho naši spýtali, načo mu je, bez slova vystrčil dopredu obidve ruky s prstami zlepenými asfaltom. Moji rodičia sa vtedy s Peťovými rukami poriadne zapotili. Bál sa v takom stave prísť domov...


Streľba kľúčom
Bolo treba kľúč s dierkou a kúsok hrubšieho drôtu, na jeho konci sa urobilo očko. Očko drôtu a oko kľúča sa spojili špagátom dĺžky povedzme meter. Do dierky v kľúči sa nasypal materiál zo zápalkovej hlavičky, dovnútra sa vložil koniec drôtu, to všetko sa držalo za špagát uprostred prehnutý; švihnutím ruky so špagátom sa kľúč udrel o pevnú podložku, pričom drôt zotrvačnosťou narazil na zápalkovú hlavičku a buchlo to. Existovala ešte nebezpečnejšia varianta s gumičkou namiesto špagáta, ktorá sa odpaľovala bezprostredne v ruke. Môjmu spolužiakovi Janovi B. to vo veku asi 13 rokov vybuchlo v ruke a prišiel o jeden či dva prsty.
Ešte horšia (neváham povedať idiotskejšia) varianta bola matica s dvomi protiľahlými skrutkami, zápalková hlavička medzi nimi; o nej viem z počutia.
(reč je o období niečo pred rokom 1960)


Kapsle
V hračkárstve bolo dostať kapsle: jednotlivé kolieska, alebo pásik. S nimi sa strieľalo v hračkách, do ktorých boli určené. Okrem toho sme často búchali kapslami tak, že sme na kapslu buchli kameňom. Krásne to smrdelo pušným prachom.


Poplašáky (náboje do poplašnej pištole 5,6mm)
Dávali sme ich na koľajnice a počkali, až príde vlak. Strieľalo to ako guľomet, len hukot vlaku to trochu rušil.
Na koľajnice sme dávali aj drobné hliníkové mince (vtedy boli 1, 2, (predtým3), 5 - halierové) a po prechode vlaku sme obdivovali, ako ich vlak vylisoval. osobné spomienky na naše chlapčenské strelecké kratochvíle z detstva
Keď už spomínam vlaky, z počutia viem, že na Hasičskej ulici chalani ako skúšku odvahy si líhali medzi koľajnice a nechali nad sebou prejsť vlak - no idioti! (nech mi odpustia to neskoré hodnotenie). Podobné ťažké hlúposti neboli privilégiom len našej generácie; otcov starý kamarát Emil H. (1920 - 2011) spomínal, ako v detstve za 1.ČSR chodil po vrchu zábradlia trenčianskej hradnej veže - zdôraznil, že tam bol sám, takže to nebolo z frajeriny, a v čase rozprávania ako starší pán krútil hlavou a už vôbec nechápal, prečo to vtedy v detstve robil.
Poplašáky sme odpaľovali aj ináč. V kovošrote za trenčianskou železničnou stanicou boli vtedy (reč je o období niečo pred rokom 1960) hliníkové červeno eloxované rozbušky zo starých protitankových mín, veľkosti málo väčšej než veľká "šulcová" batéria (monočlánok). Po malej a jednoduchej úprave nárazníka z pôvodne centrálneho na okrajový zápal sa z nich dalo strieľať poplašákmi, čo sme vo veľkej miere využívali, dokiaľ v kovošrote stačili zásoby rozbušiek.
Na poplašáky sa používala aj "kúzelnícka" dutá palička vnútri s pohyblivým masívnym nárazníkom. Koniec paličky bol upravený na vloženie poplašáku. Vhodným švihnutím z vhodnej polohy nárazník vyletel do poplašáku, odpálil ho a tak kúzelnícka palička vystrelila.


Pušky - "štupľovky" 
 sa predávali v hračkárstve; natiahla sa struna v hlavni, koniec hlavne sa zaštupľoval; stlačením spúšte sa struna uvoľnila a prudko vytlačila štupeľ, ktorý vyletel z hlavne.


Fazuľkáče - pištoľky na vystreľovanie fazuliek
Bolo treba jednu zápalkovú škatuľku, jeden a pol kolíka na bielizeň, kúsok špagátika a veľa gumičiek nastrihaných zo starej bicyklovej duše.
Gumičkami sa na jeden bok krabičky upevnila "hlaveň" (=polovica kolíka) na druhý (k predošlému kolmý) bok celý kolík - ten slúžil na uchytenie napnutej vystreľovacej gumičky, do ktorej sa vložila fazuľka. Jedna gumička sa použila ako vystreľovacia, tá sa priviazala špagátikom, aby po výstrele nepadala na zem a nebolo ju treba hľadať a dvíhať. Vystreľovacia gumička sa slučkou jedného konca zachytila o "ústie hlavne" (vzdialenejší koniec kolíka), do slučky druhého konca gumičky sa vložila fazuľka a spolu sa vložili do (stlačením otvoreného) kolíka, potom sa kolík pustil, čím zovrel a držal gumku s fazuľkou. Stlačením konca kolíka sa fazuľka vystrelila.


Streľba z rúrky
Základ bola rúrka priemeru povedzme 5 až 15 mm, dlhá povedzme od jednoho po zopár decimetrov. Koniec rúrky sa strčil do zemiaka, čím sa z neho vykrojil štupeľ, ktorý rúrku na konci uzavrel. To isté sa urobilo na opačnom konci rúrky. Tyčkou sa na jednom konci rúrky zatláčal zemiakový štupeľ do vnútra rúrky, tým sa v rúrke stláčal vzduch, až vystrelil zemiakový štupeľ na druhom konci rúrky.


Gumipušky
boli v čase nášho detstva veľmi rozšírené a pozná ich asi každý: na pevnú rázsožku (usilujem sa to napísať spisovne - zdrobnelina od slova "rázsoha") v tvare písmena "Y", obvykle z vhodného konára, sa na dva horné konce priviazala guma, v strede s koženým uchom na vkladanie kamienkov. Držalo sa to za spodnú "nohu" rázsožky jednou rukou, druhou rukou sa chytilo kožené ucho s kameňom, natiahla sa guma, namierilo, pustilo, a už to lietalo!
Varianty: Rázsožky sa niekedy vyrábali z drôtu. Guma sa používala: nohavicová, zaváracia, z duší, letecká (modelárska)...
Z menšej gumipušky sa z gumy (bez ucha v strede) vystreľovali kúsky drôtu, uprostred zohnuté do tvaru písmena "V".


Praky (bez gumy!)
 boli oveľa menej rozšírené než gumipušky. Na kožené uško sa na dvoch protiľahlých stranách priviazalo po jednom špagáte dĺžky povedzme okolo trištvrte metra. Jeden špagát mal na druhej strane slučku, ktorá sa pevne držala na jednom prste. Druhý špagát mal na druhej strane tiež slučku, ktorá sa držala na inom prste. Do koženého uška sa vložil kameň a celé sa to aj s rukou roztočilo dookola: vodorovne, zvislo alebo šikmo. V najvyšších otáčkach, na vhodnom mieste rotačnej dráhy, sa jedna slučka vypustila a vzápätí kameň letel v smere dotyčnice k obežnej dráhe v tom bode, v ktorom sa slučka vypustila. Triafať sa tým veľmi nedalo, ale dalo sa ďaleko vystreliť dosť veľký kameň. Keď sa to zle vypustilo, omylom to mohlo trafiť kohokoľvek  nablízku. Preto sme museli dávať veľký pozor!


Pri všetkých týchto veciach sa nám našťastie nikdy nič nestalo, až na tie prsty, o ktoré prišiel chudák Jano B.
Túto internetovú stránku som založil dňa 8.5.2011,
k prichádzajúcemu 47. výročiu mojej prvej fúkačky.

Belo, inak Uzlík, 52.O.S., TN, 2011