Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Svetozár Hurban Vajanský (1847 - 1916):
MALÝ DROTÁR
(1884)
Keď išiel tatko do sveta,
pri tomto kľakol buku,
na hlavu moju položil
tú svoju ťažkú ruku;
i pomodlil sa otčenáš
so slzou v starom oku.
Šiel — — viacej sa mi nevrátil…
i matičku som utratil
v tom samom smutnom roku.
Nuž s Bohom, rodná dedino!
Už ranný vietor dýše;
jak ladno kynie kostol náš
zo svojej lipnej skrýše.
Ten chodník biely, haditý
rád by ma volal zpiatky:
„Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny,
niet v svete druhej otčiny,
vrať sa do pustej chatky.
Ten svet je veľký, drsnatý —
tys jako kvapka v mori:
tys jako lístok z javora
v tom húští veľkej hory.
Veď sa tá kvapka rozplynie,
list búrne vetry skmasnú,
hoj, vrať sa, šuhaj, v dedinu,
chraň srdce, bodrosť, nevinu,
i dušu svoju krásnu.
Ach, a ja musím, neborák,
tým šírým blúdiť svetom,
veď rodná naša dedina
chlieb nedá svojim deťom!
Nuž, pomodlím sa otčenáš
pri tomto starom buku:
Blesk slnka kraje ožiari,
ja cítim slzu na tvári,
na hlave — otca ruku.
Zo zbierky Spod jarma (1884), kam patria tiež básne Pltník a Na roboty.
Báseň známa zo školy generácii predvojnovej aj povojnovej. Dnes už skôr neznáma, žiaľ o to viac aktuálna - koľký raz už?!?
Svetozár Hurban Vajanský (1847 - 1916):
POVEDOMIE
(1892)
Já som pyšný, že som Slovák:
moje plemä ladné
sto millionov duší číta,
nad polsvetom vládne.
So slovenskou rečou prejdeš
štyri čiastky sveta:
Jeden brat môj palmy sadí,
druhý večné vidí ľady,
tretí morom lieta!
Já som pyšný, že som Slovák
ten môj jazyk zuní
jako spevy archanjelov,
jak šum morskej vlny.
Piesne naše: samá perla,
samý diamant jasný.
Naše báje tajné ráje,
z porekadiel múdrosť vlaje,
krása z našich básni.
Ja som pyšný, že som Slovák,
coky, kto ma haní!
kto zahasí blesky zory
rano na svitaní?
Kto vyčerpá vody morské,
strhne hviezdy jasné?
Marná by to bola snaha:
no márnejšia túžba vraha,
že náš národ zhasne!
<< Návrat späť na vrch tejto strany
<< << Návrat na hlavnú stránku
Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: