Zverejňujeme po desaťročiach opäť, na stránke "Trenčan" v "Knihovničke Trenčana", k príležitosti 120. výročia narodenia a 70. výročia popravy autora (žil 20.9.1902 - 3.12.1952), bez úmyselných pravopisných zmien, článok z roku 1925, ako voľné dielo: JUDr. Vladimír Clementis:

Príčiny protičeskej nenávisti na Slovensku

Tento článok bol napísaný pôvodne pre "Avantgardu", časopis revolučných študentov a robotníkov, a teda pre súdružskú verejnosť českú. Tým je vysvetlené opakovanie vecí, u nás už dostatočne známych. Pritom doklady uvádzané na ilustrovanie koaličného režimu českého meštiactva na Slovensku sú volené len ako príklady a každý súdruh si ich môže doplniť z vlastných skúseností. Účelom článku je ukázať, že ide o systém nadvlády meštiactva krajiny oveľa vyspelejšej a diferencovanejšej nad obyvateľstvom krajiny, v ktorej ešte vývoj nepokročíl tak ďaleko. Reakciou logicky vyplývajúcou proti tomuto imperializmu českému je práve ten spontánny odpor všetkých tried na Slovensku. I Jednou z najstereotypnejších výčitiek, ktorými bol marxizmus zahrnovaný zo strany meštiackych kritikov, bol jeho "primitivizmus" , správnejšie jeho jasné a pádne formulovanie problémov a "problémov", z ktorých labyrintu meštiacka veda v jej väčšine nevedela vybŕdnuť. Tak, pravda, veda. Zato priemernému malomeštiakovi sú všetky tie záhady jasné. Prekvapí nás rýchlym úsudkom v najzložitejších otázkach, pravdaže, úsudkom, ktorý je trocha viac než primitívny. Klasickým príkladom je meštiactvo české. Fabriky verejnej mienky vyrábajú dnes už tovar dokonale štandardizovaný, že ho nerozoznáš jeden od druhého. Nebyť etikiet, nepoznal by si z obsahu, či vyšlo z dielne všenárodnej, alebo sa urodilo "podľa večných zákonov pôdy", alebo konečne je výsledkom Kantom plodenej a Bernsteinom požehnanej degenerovanej dialektiky. S touto pozoruhodnou jednomyseľnosťou a ešte pozoruhodnejšou naivnosťou (mierne povedané) stretneme sa u masy českého meštiactva a zmalomeštiačtených vrstiev iných tried v názore na Slovensko. Dakedy im ono znamenalo krajinu úbohých drotárikov, dnes zase nevďačníkov, ktorí nechápu alebo nechcú chápať to dobro, ktoré im doniesla "sloboda", ale sa dajú balamutiť Hlinkom a inými nesvedomítými agítátormí. Z Podkarpatskej Rusi po volebnom víťazstve komunistov stala sa "ubohá a zavedená země analfabetů". Kým bola zavedená, to je, pravda, už iná otázka. Títo ľudia prosto nechápu, že niet akéhosi abstraktného "Slovenska", ale že sú to tiež ľudia patriaci do rôznych tried a stavov a majúci rôzne záujmy, rôzny spôsob reagovania a že predsa väčšina všetkých týchto skupín sa zhodne v odpore, ktorý dnes prejavuje proti Čechom. No pravdaže. Príčiny sú jasné. Slovensko je zaostalé, temné, poverčivé. Dá sa ľahko zaviesť a nahovoriť si od kňazov a maďarónskych agitátorov. A aby uznali tiež vlastnú vinu, kajúcne doznávajú, že mnohí z českej strany sa správali "způsobem, který urážel nábožný slovenský lid". Taká malá Canossa predsa nič nestojí. Že protičeská nálada panuje i medzi evanjelikmi, ktorým je jedno, čí niektorý ten Čech zhodil Panenku Máriu, alebo nie, na to sa zabúda. Smiešne je rozprávať i o poverčivosti. Veď v tom sa český meštiak veľmi blíži "zaostalému" Slovákovi. Na Slovensku sa síce zjaví kedy-tedy Panenka Mária za humnami, v Prahe však špiritisti a Kočí v prednáškových sieňach. A počet skutočných klerikálov na Slovensku nebude väčší než v historických krajinách! A i keby! Čo toto všetko má spoločné s protičeskosťou? Prídu však na rad maďarónsk farári. Ale Slováci sú v podstate veľmi nešovinistickí (nehistorizmus). Prečo by sa mali obracať z nacionálnych dôvodov práve proti Čechom? I keď si to pán farár praje. Teda celé toto široké a všeobecné hnutie musí mať tiež širšie základy, a ony môžu byť jedine hospodárskeho charakteru. Sociálny charakter protičeského hnutia nemožno poprieť, i keď sa jedna strana snaží dať mu s väčším-menším úspechom kepienok náboženský a národnostný a druhá zase ho tam chce vskutku vidieť na upokojenie svojho svedomia. HOSPODÁRSKA SITUÁCIA Pre správne pochopenie situácie treba poznať všeobecný hospodársky charakter Slovenska, jeho miesto v hospodárstve bývalého Uhorska a pomery, ktoré boli tam vyvolané do života založením Československej republiky. [Poznámka: Znalosť tých najvšeobecnejších dát predpokladám. Citovaná štatistika je vyňatá väčšinou z prednášky inž. Kappa O hospodáŕských poměrech Slovenska a Podkarpatské Rusi, ďalej z výročných zpráv na rok 1923 a 1924 O priemysle Slovenska vydaných skupinou pre Slovensko ústredného sväzu čs. priemyselníkov v Bratislave, resp. priamo zo Zpráv Státního úradu statistického.] ROĽNÍCTVO Hneď na začiatku musíme sa vyporiadať s názorom, že slovenské hospodárstvo tak poľnohospodárske ako aj priemyselné je vzhľadom na historické krajiny hodne zaostalejšie a že hlavne v tom spočíva príčina katastrofy, ktorá ho stihla po prevrate. Tvrdenie toto je snáď sčasti oprávnené, nakoľko je reč o poľnom hospodárstve, a to tiež len v severných a východných župách. Medzi obrábaním pôdy v najúrodnejších krajoch slovenských a Čiech a Moravy nebude už taký veľký rozdiel. Horšia situácia je v župách severných. V desiatich (starých) horných župách nestačí úroda spotrebe obyvateľstva. I keby sme predpokladali, že by pozemková reforma bola uskutočňovaná trochu inak, než je, nemohla by týmto krajom okrem prídelu pasienok veľmi pomôcť. V rámci tohto "monumentálneho diela" agrárnej strany sa síce urobili menšie pokusy kolonizovať južné, maďarské kraje Slovenska osadníkmi z Oravy, ale celá táto akcia skončila sa fiaskom. Už prosto preto, že sledovala predovšetkým ciele nie sociálno-hospodárske, ale naciálno-politické. Ostatne tých málo osadníkov dozaista slabo pomohlo k odľudneníu "preľudnených" žúp, a tak k priblíženiu sa ideálu agrárneho "Slovenského denníka": presťahovať najmenej 200.000 ľudí zo severu na juh. Pán Viškovský nedávno vyhlásil, že pozemková reforma je uskutočnená na Slovensku už z troch štvrtín. Škoda, že nemáme o nej dosiaľ presné úradné dáta. Ale iste by sme sa z nich dozvedeli, koľko už i tak bohatých sedliakov sa stalo ešte bohatšími, dozvedeli by sme sa, koľko nových magnášov vzniklo prídelom zbytkových veľkostatkov, ale bilancia nových, malých a stredných hospodárstiev s majiteľmi, bývalými bezzemkamí, bola by vonkoncom úbohá. (Nakoľko, pravda, týmito novými majiteľmí nemyslíme agrárnych velíkášov.) A pritom majú tí páni ešte toľko drzosti, aby vykrikovali do sveta, že sa skvele postarali o bývalých zamestnancov na veľkostatkoch niekoľkými stovkami odbavného! A tak situácia väčšiny slovenského malého roľníctva nie je ružová. Ani spomínať nemusím, že agrárne clá sedliakovi desiatich spomínaných žúp môžu doniesť iba zdraženie priemyselných produktov a tiež obilnín, ktoré vlastne musí dokupovať. K tomu ešte pristupujú nezriadené pomery úverové, preťaženie daňami vymeriavanýmí od buka do buka, takže v mnohých okresoch následkom ľubovôle finančných úradov je vymeraná daň niekoľko ráz vyššia než v okrese susednom. Vlani sme sa dozvedeli, že Coburgovci, ovládajúci ešte i dnes ohromné majetky na Slovensku (podľa pozemkovej reformy zabrané, ale neskoršie vrátené), dlhujú štátu asi Kč 51 000 000,- [Poznámka: Nemám poruke "Národní osvobození", ktoré celú vec odhalilo. Ale išlo tuším o 91 000 000.] daní a sú chránení v tomto okrádaní štátu jedným z bývalých ministrov v jeho advokátskej praxi. Vedľa tohto prípadu staviame druhý, akých je dozaista na stá, uverejnený v niektorých novinách. Roľník z Nitrianskej župy nezaplatil asi Kč 250,- dane z úrody svojho hrozna. Finančná správa ho pokutovala na vyše tisíc korún, a keďže to nemal z čoho zaplatiť, odsúdila ho na väzenie, rátajúc pri tom za deň Kč 10,-! Teda predvojnovú sadzbu! Jedinou vinou tohto otca rodiny bolo, že nepoznal zákony a nemal peňazí, aby si najal advokáta. Skoro vo všetkých týchto prípadoch dostáva sa slovenský roľník do styku s úradníkom českým, presláveným svojím jedinečným byrokratizmom. A tak nie div, že nezaplanie bratskou láskou, ale že vzniká v ňom trpkosť, dnes vyjadrená ešte nepriliehave ľudáckym hnutím. PRIEMYSEL A DOPRAVA Ak je v poľnom hospodárstve ťažko sledovať vplyvy nového štátneho útvaru a hospodárskej politiky, vo výrobe priemyselnej je situácia celkom iná. Upozorňujem znova na vyššie spomenutý nesprávny názor o zaostalejšom slovenskom priemysle, šírený hlavne finančnými a priemyselnými kruhmi českými. Skôr opak je pravda. Priemysel na Slovensku vznikal o niečo neskoršie než v historických krajinách, bol všemožne podporovaný maďarskou vládou (ešte i dnes de jure platný III. zákonný článok z r. 1907 o podpore priemyslu), vybudoval si podniky oveľa viac koncentrované než v historických krajinách, často i modernejšie zariadené. Tak Slovensko má podniky s najväčšou kapacitou v republike (niekedy i v Európe vôbec) v odbore cukrovarníckom (Trnava), liehovarníckom, mlynárskom, droždiarskom, továrne na umelé hnojivo, v odbore textilnom (Rybárpole, Bratislava), kefárskom, čokoládovom a iné. Skoro všetky tieto podniky mali svojho veľkého odberateľa v Budapešti, gravitovali ta svojou polohou i komunikačnou sieťou, mnohé podniky súviseli s tými, ktoré zostalí v Maďarsku (napríklad zlievárne a bane na železo, patriace Rimamuránskej spol., odvážali svoje produkty do Ózdu). Okrem toho mali tieto, podobne ako zamoravské továrne, svoje prirodzené odbytištia v celej monarchii. Ale predsa bol veľký rozdiel medzi týmito dvoma skupinami. Slovensko totiž nikdy netvorilo samostatný hospodársky celok, a preto zmena štátneho útvaru už sama osebe musela naň pôsobiť ničivejšie. Ale najdôležitejším faktorom v poprevratových pomeroch na Slovensku boli pomery dopravné. Kým Uhorsko malo vybudovanú komunikačnú sieť od severu na juh, zbiehajúcu sa v Budapešti, potrebovala Československá republika železnicu od východu na západ. Nevybudovanie transverzálnych tratí je snáď pochopiteľné pre nedostatok úveru na veľké investície, ktoré vyžadujú. Ale je príznačné, že ani pomerne malé spojovacie trate (Handlová - Horná Štubňa) nie sú dohotovené podľa časového rozvrhu. Aký to má význam v našom príklade, pochopí každý, kto sa pozrie na mapu Slovenska. Handlovské uhoľné bane znamenajú asi 90-92 % slovenskej výroby uhlia, kryjú síce len 10-12 % spotreby Slovenska. Ale vzdor tomu je im skoro celé stredné, a najmä východné Slovensko neprístupné pre ohromné okľuky železníc. A tak podobne celý rad podnikov na Slovensku, najmä strednom a južnom, je dnes od ostatného teritória republiky skoro odrezaný. No najpoučnejšou pre nás je TARIFNÁ POLITIKA Okrem nevýhodne umiestnenej komunikačnej siete priamo ubíjajú hospodársky život na Slovensku železničné tarify. Na Slovensku je 36 súkromných železníc, na ktorých je sústredené väčšie percento dopravy než v krajinách historických. Roku 1919-1920 v historických krajinách na desať km štátnych železníc pripadalo 5,72 km súkromných, na ktorých (súkr.) sa uskutočňovalo 16,89 % všetkej dopravy. Oproti tomu na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v tej istej dobe pripadá na 10 km štátnych železníc 9,2 km súkromných, na ktoré však pripadá 60,11 % celej dopravy. Inž. Kapp upozorňuje, že ani tieto číslice nedávajú dosť jasný obraz o nevýhodnom postavení Slovenska v tomto ohľade. Je totiž každému jasné, že súkromné trate znamenajú: nezarátanie celkovej diaľky, dopravu bez priamych sadzieb, a prirodzene, vyššie tarify. Ale výkaz je zostavený podľa ton a km, a teda neukazuje tú ohromnú zaťaženosť tovaru na slovenských železniciach vznikajúcu nespočetnými dopravnými okľukami. To všetko však nie je ešte dosť. S Maďarskom boli sadzby lomené, s historickými krajinami trvajú tieto v osobnej doprave až do polovice roku 1920 a v nákladnej skoro do konca roku 1921. Okrem toho Slovensko platí (tiež skoro do konca roku 1921) o 5-7 % vyššiu dopravnú daň. Dopravná štatistika z roku 1920 nás poučí ešte i o niečom inom. Na štátnych železniciach v historických krajinách za dopravu 1 t/km železničných zásielok sa platí Kč 0,50, avšak na Slovensku Kč 1,10, teda o 120 % viac. Doprava 1 t/km kusového tovaru v historických krajinách Kč 1,07, ale na Slovensku až Kč 5,37. Situácia roku 1924 je takáto: na 10 km štátnych železníc v historických krajinách pripadá už len 3,94 km súkromných s 3,19 percenta prevozu, na Slovensku na 10 km štátnych 8,09 km súkromných s 60,07 % prevozu. Prevzatie najdôležitejšej trate Slovenska Košice-Bohumín podnes ešte nie je uskutočnené, takže napr. doprava vagóna obilia z Koíc do Prahy je 2-krát taká drahá ako z Terstu do Prahy (upozorňujeme, že data sú väčšinou z roku 1924). Táto dopravná politika nepotrebuje mnoho komentárov a každému je jasné, že by musela ubiť i priemysel oveľa lepšie situovaný. České kapitalistické kruhy dozaista nemajú záujem na rozkvete slovenského priemyslu. Nepotrebujú nových konkurentov, ale nové odbytištia. A táto dopravná politika na Slovensku okrem iného dokumentuje jasne, kto rozhoduje u nás o najdôležitejších hospodárskych otázkach. Charakteristické pre ňu je tiež, že všetko, čo nevýhodne vplýva na hospodársky život na Slovensku, necháva v platností (tarify) de facto i de jure, avšak to, čo prináša výhody. (z čl. z roku 1907), len de jure. Minulého roku na odstránenie týchto nezrovnalostí bol podaný návrh na zoštátnenie všetkých železníc. V I. etape mali byť zoštátnené lokálne trate garantované štátom alebo krajinou, v II. etape všetky slovenské, v III. ostatné miestne. Tento, naoko taký nevinný návrh bol by znamenal, že po uskutočnení I. etapy v historických krajinách zostalo by už len 1,51 % súkromných, avšak na Slovensku 60 %! Nedávno prebehla novinami zpráva, že vraj Ministerstvo železníc rozhodlo sa uvažovaŕ (sic) o prerátaní a znížení barému na Slovensku! II SITUÁCIA V PRIEMYSLE Za takýchto okolností mal sa pustiť slovenský priemysel do konkurenčného boja s priemyslom historických krajín, na strane ktorého boli a sú všemožné výhody. Je kapitálove silnejší, má blízko uhlie, výhodnejšiu geografickú polohu, tarifné a dopravné výhody, môže si dopravovať suroviny a polotovary z Hamburgu vodnou cestou, avšak slovenský z Děčína musí používať železnice a iné. Slovenský priemysel nemohol ďalej využiť prechodnú konjunktúru rokov 1919-1920 pre nedostatok uhlia. A tak vidíme, že roku 1922 a 1923 vďaka všetkým týmto okolnostiam je zachvátený ničivou krízou, tisíce robotníkov sú prepustené a nútené sa vysťahovať do zahraničia. Ružomberská sprostredkovateľňa práce vykazuje roku 1923 transporty baníkov len do Maďarska v počte 4175, roku 1924 3008. Na vysťahovalectve z republiky participuje Slovensko (bez Podkarpatskej Rusi) roku 1922 42 % (39.429 k 16.737), roku 1923 51 % (32.351 k 16.596), r. 1924 na Slovensku je vydaných až 35.202 [Poznámka: Len v prvom štvrťroku 1924 vydaných je na Slovensku vyše 20.000 vysťahovaleckých pasov. Nemožno z toho však odvodzovať snáď také náhle zhoršenie hospodárskych pomerov. Je to pod vplyvom Johnsonovho zákona. ktorý pripúšťa z CSR len 3.073 vysťahovalcov do USA.] vysťahovaleckých pasov a v celej republike 54.373, prvá štvrť roka 1925 vykazuje 2.636 na Slovensku a 5.678 v celej republike. I keď všetci, ktorým bol vydaný pas, sa nevysťahovali, ukazuje táto štatistika aspoň sčasti na skutočnú hospodársku situáciu. Rok 1924 a 1925 znamená síce zlepšenie situácie v priemysle na Slovensku, no jednako mnohé odvetvia už vôbec neoživli a len málo z nich dosahuje aspoň približnú predvojnovú výkonnosť. Vcelku dosiahol priemysel na Slovensku, že pracuje so 60 % svojej kapacity, avšak v historických krajinách až s 90 percentami. Dotkneme sa aspoň letmo niektorých odborov. Najťažšie a pravdepodobne definitívne bol postihnutý železiarsky priemysel. Opieral sa o bohaté ložiská železnej rudy. Pred vojnou a počas vojny dobýva sa na Slovensku 10-14 miliónov metrických centov železnej rudy, pričom je zamestnaných asi 8.000 robotníkov. Svetová kríza, ktorá postihla železiarsky priemysel, dvojnásobne ťažko doľahla naň na Slovensku. Roku 1920 sa dolovanie síce ešte udržiava asi na polovici, ale roku 1922 ročný výnos je už len 2.25 mil. q, robotníkov tu pracuje už len 2.500. Priaznivejšia konjunktúra (rúrska) roku 1923 zdvihla ťažbu až na 4 mil. q, roku 1925 sa odhadovala 4,5 milióna q, pričom by našlo zamestnanie 3.300 baníkov. Ešte v ťažšom položení sa ocitli závody železiarske, ktoré pred krízou reprezentovali asi 12-14 % československej výroby. Najväčšie a moderne zariadené železiarne v Krompachoch zastavili definitívne prácu už roku 1922. Stroje boli odmontované a sťahovali sa do Maďarska. Za Krompachmi nasledovali ostatné závody Rimamuránskej spoločnosti (a k nej afilovanej Pohornádskej železíarsko-priemyselnej spol.): Zvolen, Hnúšťa-Likier, potom Coburgove, takže začiatkom roku 1923 všetkých dvanásť vysokých pecí na Slovensku stojí. Dnes (1924-1925) z bývalého ťažkého priemyslu pracujú len menšie továrne Coburgove (reťaze, klince, drevouhoľná surovina), vysoká pec v Tisovci (250 robotníkov), oceliarne v Podbrezovej (2.500 robotníkov; pred vojnou 5.000) a zlievárne v Hronci. Všetky posledné závody sú v rukách štátnych. Bane na magnezit pracujú asi s polovičnou kapacitou, hoci v tomto odbore vznikla i nová továreň v Lovinobani. Plné ich zamestnanie znamenalo by primát na svetovom trhu. V ťažkej situácii ocitli sa hlavne zavedením vysokých ciel v Amerike. Ťažba pyritu, ktorá by mohla kryť asi 1/4 domácej spotreby, je zastavená pre nedostatočnú colnú ochranu pred dovozom pyritu španielskeho a talianskeho. Ťažba niektorých nerastov sa zvýšila (soľ, mangán a iné menej významnejšie). K naftovým baniam sa vrátime v kapitole o štátnych podnikoch. V poľnohospodárskom priemysle, ktorý vo väčšine odvetví najviac utrpel vojnou, javí sa vcelku tendencia vzostupná jedine v cukrovarníctve, ale i to zaostáva za predvojnovou produkciou. Situáciu má sťaženú hlavne drahším uhlím a menšou cukornatosťou repy (2,3 %) než v historických krajinách. Zato liehovarníctvo bolo zreštringované skoro na 50 %. Na Slovensku je síce zakázaný predaj čistého liehu; no výsledok je ten, že sa pašuje čistý lieh z historických krajín, na ktoré zákaz neplatí. Naostatok o zaopatrenie Slovenska liehovinami bolo postarané starostlivo zvýšeným počtom licencií a za viazaného hospodárstva núteným prídelom rumu. Mlynárstvo sa ocitlo v ťažkej situácii hlavne vinou dopravnej a colnej politiky. Z 2.500 mlynov na Slovensku roku 1924 nepracovalo 459 a 637 zastavilo ďalšiu výrobu. V trochu lepšom položení sú sladovne, zato škrobárne pracujú len s 10-15 % produkcie predvojnovej. Pivovary po prechodnej konjunktúre r. 1921, keď sa vyrobilo na Slovensku 350.000 hl (pred vojnou priemer 200.000), upadli zase do predvojnovej situácie, keď ich ubíjali veľké pivovary peštianske (Kőbánya). Dnes namiesto nich stali sa ešte vážnejšími konkurentmi pivovary české, ktoré tak kvalitou, ako aj kapitálovou silou (možnosť dlhodobého úveru za tovar) privedú skôr alebo neskôr slovenské pivovary k pádu. [Poznámka: Stane sa tak po zavedení jednotnej železničnej tarify. Tento fakt by azda mohol byť využitý na tvrdenie, že nevýhodné tarífové pomery na Slovensku vlastne chránia slovenský priemysel pred českou konkurenciou. Zisk plynúci z jednotných taríf bude však znamenať pre slovenské podniky oveľa viac dobra, než by mohla česká konkurencia tovarová priniesť zla.] Hoci spotreba čokolády a cukroviniek je u nás značne veľká, predsa najväčšia rakúsko-uhorská továreň na cukrovinky v Bratislave, ktorá patrí firme Stollwerck, musela obmedziť výrobu, a tým i počet robotníctva z 1.500 na 500. Drevársky priemysel, taký dôležitý pre Slovensko, tiež prežíval niekoľko ráz ťažké krízy. Čo znamenajú vysoké tarify pre toto odvetvie, kde dopravné často prevyšuje cenu samého tovaru, je pochopiteľné. Slovensko by bolo skoro stratilo svoje dôležité odbytište - Maďarsko - keď počas mobilizácie proti Karolovmu puču boli popretŕhané už i tak neupravené hospodárske styky medzi Maďarskom a republikou. V tom čase boli totižto maďarské objednávky u nás stornované a miesto nášho dovozu zaujalo Rumunsko. Dnes pracuje toto odvetvie s oveľa väčšou kapacitou než pred vojnou. Taktiež destilácia dreva a zušľachťovanie destilátov pracuje s plnou kapacitou pri hodne znížených mzdách a ziskoch. K doterajším továrňam na Podkarpatskej Rusi pribudla nová namiesto odmontovaných železiarní v Hnúští-Likieri. (Rimavsko-dolinský lučobný priemysel - Dr. Blasberger a spol. - založený kapitálom nemeckým.) Okrem toho mala byť zriadená podobná továreň vo Zvolene, taktiež miesto zaniknutej železiarne. Nedošlo k tomu ešte pre odpor Ministerstva financií v ohľade daňových zliav. Podrobnosti by nám mohla azda povedať Živnostenská banka. Slovenské celulózky a továrne na papier znamenajú 30 percent celej výroby v republike. Ako v iných, tak aj v tomto smere Slovensko konzumuje len nepatrné množstvo. Nevýhodné dopravné pomery (zvlášť pre stredoslovenské podniky majúce svoje odbytište v Budapešti) a všetky tie iné, už toľko ráz spomínané príčiny spôsobili, že začiatkom roku 1923 pracovali už len 2 celulózky a bolo prepustených asi 4.000 robotníkov. No rok 1924 znamená i v tomto smere zlepšenie, takže továrne pracujú s plnou kapacitou. Pravda, i v tomto odbore s menším počtom robotníctva, od ktorého je však požadovaná väčšia výkonnosť pri znížených mzdách. Medzi tlačiarmi dozaista nemôže vzbudzovať nadšenie prax štátnych úradov, podľa ktorej všetky úradné tlačivá, školské knihy slovenské tlačia sa v Prahe. Zápalkárne dosiahli len 40-50 perc. predvojnovej výroby, ale vidíme u nich roku 1924 ďalší pokles. Podobne v emailovom priemysle, ktorý dnes zamestnáva asi 2000 robotníkov (pri plnej kapacite 4.000). Situácia je málo nádejná. Skoro taká je tiež situácia v sklárskom priemysle. Príčiny: starý refrén, tarífy, colná a dopravná politika. Musíme sa ešte zmieniť o priemysle textilnom, ktorý na Slovensku je rázu veľkopriemyselného. Roku 1923 zamestnanosť v tomto odbore je 52 % predvojnovej a roku 1924 61 %. Osobitnú kapitolu v hospodárstve na Slovensku tvoria štátne podniky. Výhradne im patria štátne bane na soľ, naftu, časť baní na železnú rudu, vysoká pec v Tisovci, oceliarne v Podbrezovej, zlieváreň a smaltovňa v Hronci a iné, ako píly súvisiace s lesným hospodárstvom atď. Širšej verejnosti stali sa svojím hospodárením známe najmä gbelské naftové hane. Skutočné "řádení" protekčných a korupčných živlov, neznalosť technická ("kvalifikace") úplne zruinovali tieto bane. Robotníctvo je prepúšťané a podnik pracuje s deficitom. Bol totižto vonkoncom neodbornícky vyvŕtaný skoro trikrát väčší počet studní, než bolo prípustné, vypustený do vzduchu plyn, takže bane boli zaliate vodou, a tak zničené. Pritom štát majiteľom pozemkov, na ktorých sa konali vŕtacie práce, dlhé roky neplatil nič, až rôzne deputácie vymohli nájomné, o ktoré musia z roka na rok zvádzať nové boje. Tisovskú vysokú pec vedie [Poznámka: Príklady uvádzam len náhodile.] jeden hlavný banský radca, dvaja banskí radcovia a jeden podradca! Jednu vysokú pec, ktorá bola dlhé roky celkom neodbornícky prestavovaná, a keď konečne po všetkých možných nehodách dosiahla, že môže dorábať železnú surovinu bez toho, že by na to doplácala, nemá ju komu predať a stojí pravdepodobne pred zatvorením. Škoda, že nemáme zprávy štatistické o hospodárení na štátnych majetkoch a lesoch! Vcelku môžeme príčiny krízy slovenského priemyslu rozdeliť na dve kategórie. Na tie, ktoré nie sú závislé od zásahu štátnej moci: situácia, vzniknutá jednoducho založením Republiky československej, medzinárodná kríza kapitalizmu vôbec, a na tie, ktoré stoja pod vplyvom štátnym: politika priemyselná, dopravná a colná. Nemožno sa však nezmieniť o politike deflačnej, ktorá zaiste najťažšie postihla priemysel. A pri tej druhej skupine až príliš okato vynikli úmysly českých finančných kruhov. Celková bilancia je teda smutná. Mnoho podnikov zaniklo vôbec alebo bolo priamo zrušených. (Nobelova dynamitka pri Bratislave s 1.200 robotníkmi zo strategických dôvodov bola preložená až hen do Pardubíc) a málo z nich pracuje s plnou zamestnanosťou. Nové podniky takmer nevznikajú (vynímajúc cukrovar namiesto dynamitky v Bratislave a druhý [Slezákov] pri Trnave, chemickú továreň v Hnúšti-Likierí a magnezitku v Lovinobani). Charakteristické pre politiku vlády je tiež, že dosiaľ nemáme obchodnú zmluvu s Maďarskom, takú dôležitú pre celý hospodársky život na Slovensku. (Roku 1924 bolo ta vyvezeného zo Slovenska za 1/2 miliardy tovaru.) Najhoršie sa mal v tomto období búrlivých zmien slovenský robotník. Prechádza cez nezamestnanosť roku 1922-1923, sčasti je prijímaný naspäť roku 1924 s veľkým znížením mzdy a pri zvýšení výkonnosti; o jeho politickej slobode hovoria Krompachy, Trenčín, Svalava. A tak si slovenský robotník zapamätal, že vedľa účtovania s maďarsko-židovským zamestnávateľom má nevyrovnaný dlh aj s českým meštiakom. III Skôr než prejdeme k administratíve a k politickým otázkam, musíme sa ešte dotknúť osudu remeselníctva. V nastavšom konkurenčnom boji o odbytištia medzi priemyslom Slovenska a historických krajín museli podľahnúť predovšetkým slabší remeselníci. V niektorom odbore väčšie percento (obuvníctvo), v inom menšie. Uvedené fakty zo života hospodárskeho sú azda dostatočným dokladom toho. že tu nejde o náhodné prechmaty alebo nedopatrenia, ale o systém, ku ktorému muselo dôjsť za daných pomerov, Bližšia košeľa ako kabát. A hygienickí páni z Prahy majú tých košieľ mnoho. Či treba tomu, kto pozná vývoj vecí na Slovensku od prevratu, zháňať ešte pádnejšie doklady úplnej neschopnosti meštiackeho režimu? Pred niekoľkými mesiacmi sa roztárali istí páni exministri, akým problémom je vlastne Slovensko. A došli k výsledku, že je problémom administratívnym, náboženským, kultúrnym a bohvie ešte akým, ale stále nevidia títo páni podstatu celého sporu - hospodársku základňu. Nepopierame, že i v týchto spomínaných otázkach narazil dnešný vládny systém českého meštiactva na prekážky, s ktorými si nevie rady. ÚRADNÍCI Jednými z najsilnejších agitátorov ľudovej strany sú tiež slovenskí úradníci. Systém pražského byrokratizmu a centralizmu, ktorý vymenúval ešte aj nižšie kategórie zriadencov z historických krajín. K tomu všetkému ešte aj odpovede na žiadosti so stereotypným "Nelze vyhověti" musel nakoniec poštvať proti sebe aj tých ináč celkovému systému priateľsky naladených. Českí prednostovia úradov favorizujú zase len ľudí z historických krajín. K tomu všetkému treba prirátať i celkové zaobchádzanie so štátnymi zamestnancami a so slovenskými zvlášť. Keďže na Slovensko bolo treba "exponovať" a posielať z trestu, resp. dávať diéty, mnohí slovenskí zamestnanci museli prechádzať celou kalváriou žiadostí a intervencií, kým si vymohli zarátanie svojich služobných rokov. A i tak slovenskí administratívni úradníci boli vylúčení z tzv. slovenskej výhody. Táto bola zavedená interným (nepublikovaným) nariadením Ministerstva vnútra a priniesla zaradenie do vyšších hodnostných tried všetkým štátnym zamestnancom českým na Slovensku. Slovákom len podriadeným Ministerstvu pôšt, železníc, verejných prác a národnej obrany. POLITICKÝ REŽIM Azda ani netreba už zvlášť prízvukovať, že režim českej buržoázie, už i v historických krajinách reakčný, prejavuje najmarkantnejšie tento svoj charakter na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Je dôstojný c. k. pánov Slavíčka, Klímu & Co. Prečítajte si stá a stá listov proletárskych korešpondentov "Pravdy" a uvidíte, čo znamená tento režim v praxi. Četníctvo nastúpilo namiesto žandárov a stojí k dispozícii starým vykorisťovateľom ako predtým. "Nepohodlní" ľudia sú zatváraní alebo priamo vypovedávaní. Jedným z najobvyklejších prostriedkov na zbavenie sa nespokojných elementov je XXII. zákonný článok z r. 1886 o nadobudnutí domovského práva, a tým i štátneho občianstva. Najvyšší správny súd sa totižto pri jeho interpretovaní "dal zviesť" rakúskou novelou k domovskému právu (!). Kým spomínaný uhorský zákon pririekol domovské právo každému, kto býval štyri roky v obci a prispel akýmkoľvek spôsobom na jej ťarchy (teda trebárs i tým, že bol čo len raz ustanovený za nočného strážcu), žiadal rakúsky zákon (podľa novely) žiadosť o udelenie domovského práva. Toto ustanovenie, vonkoncom nezákonné, preniesol Najvyšší správny súd i na Slovensko. A nielen to: slová "kto prispeje na ťarchu obce" boli interpretované v tom zmysle, že kto zaplatil nejakú obecnú dávku alebo prirážku k daniam v prospech obce. Týmto spôsobom boli tisíce ľudí a hlavne tiež robotníkov pozbavené štátneho občianstva a vydané na milosť a nemilosť politickým úradom. Ako sa v skutočnom živote praktizoval tento zákon, vieme všetci veľmi dobre. (Napr.: osadníci neďaleko Rimavskej Soboty, prisťahovaní ta r. 1908, boli vypovedaní, hoci tam mali domy a majetky, prípad s. Nagya atd.) Prirodzene, ze všetci títo sú pozbavení akýchkoľvek politických práv. (Voľby.) Že najvplyvnejšie miesta v štátnom aparáte sú v rukách agrárnikov, vie dnes každý. Z trocha iného stanoviska musíme pristúpiť ku kritike KULTÚRNEHO ÚČINKOVANIA ČECHOV NA SLOVENSKU Odhliadnuc od vládnych aktov administratívneho rázu (zrušenie Vysokej školy baníckej a lesníckej v Štiavnici, Vysokej školy hospodárskej v Košiciach) treba uznať, že tomuto odboru bolo venované hodne starostlivosti, že dostal predsa len najväčší počet skutočne dobrých a odborných pracovníkov a že sa v ňom vyskytol rad idealistov, ktorí to s tou kultúrnou prácou na Slovensku mysleli poctivo. Čakalo sa od nich, že - súc verní svojmu pokrokovému programu (aspoň v zmysle malomeštiackom) - prispejú činne ku kultúrnemu rozvoju a k odstráneniu cirkevníctva a všetkých tých prežitkov, ktoré zostali po maďarskej vláde. Lež nestalo sa celkom tak. Vplyv cirkvi, hlavne zásluhou ľudovej strany, a teda nepriamo zásluhou vládnej politiky, ešte vzrastal, a stojíme snáď pred pokatolíčtením najvýznamnejších stredných škôl na Slovensku po voľbách. Z druhej strany nesmieme strácať z očí skutočnosť, v akom vývojovom štádiu sa nachádza české meštiactvo vtedy, keď mu pripadá úloha taká eminentne "misijná". Vytvoril sa síce československý štát, ale v období, keď české meštiactvo ako súčiastka meštiactva svetového dávno už zašlo za vrcholky svojho kultúrneho vývoja. Boli v ňom síce rozpínavosť a imperializmus hospodársky (Živnostenská banka ovláda najsilnejšiu banku na Slovensku Slovenskú banku a tiež niekoľko priemyselných podnikov), ale nebola už v ňom výbojnosť kultúrna. Zo začiatku to síce šlo ako-tak, zriaďovali sa ľudové kurzy, osvetové sbory, či ako sa všetky tie inštitúcie volali, ale táto činnosť sa čoskoro reštringuje na najmenšiu mieru. Tradoval sa síce určitý materiál, ale nebolo ideí, ktoré by ho boli vedeli oživiť. Pochopilo sa azda i to, že je nemožné importovať českú históriu, že je trápne propagovať Havlíčka a Husa v období zákona na ochranu republiky, reakčných tlačových zákonov, strieľania do robotníctva atď. A aj pri čisto odbornej práci (školstvo) sa zabúdalo, že určité metodologické systémy sú plodom zase určitého prostredia a vývoja a že - keď sú prenášané mechanicky do prostredia celkom iného - musia zlyhať. Nebudem sa šíriť o kultúrtrégerstve, o ktorom sa konečne dosť napísalo a ktoré tiež "vykonalo svoju úlohu", ale ešte aspoň na jednom príklade chcem demonštrovať senilitu a nepríťažlivosť ideológie českého meštiactva. Dorast tvoriacej sa slovenskej buržoázie, vysokoškolské študentstvo, skoro bezvýhradne sa dalo do služieb propagácie slovenského nacionalizmu zahroteného protičesky. Okrem dôvodov sebaobranných je v tomto fakte skrytý práve ešte i doklad spomínanej neschopnosti kultúrnej expanzivity českej buržoázie. - Zmráka sa. Ostávalo by ešte vyvodiť z faktov DÔSLEDKY V tých niekoľkých rokoch od založenia republiky Československej odohrával sa na Slovensku nesmierne poučný spoločenský vývojový proces. Utvoril sa jednotný štátny celok z území, ktoré predtým boli v najminimálnejších hospodárskych vzťahoch a kultúrne i politicky sa vyvíjali hlavne v poslednej dobe smerom rôznym. Na jednej strane historické krajiny s dokonale diferencovanou spoločnosťou na triedy, na druhej strane Slovensko stojace ešte len pred týmto vývojom. Avšak treba upozorníf ešte na to, že štát tento je ovládaný meštiackou triedou. Konkrétne: českou meštíackou triedou. A teda boj Slovenska smeruje proti tejto, a nie snáď proti robotníckej a roľníckej triede českej. Slovensko, hoci je vytrhnuté z doterajšieho svojho hospodárskeho celku, predsa i tak by bolo schopné života, ak by si samo mohlo určovať svoje vývojové línie. Jeho životnou požiadavkou je aspoň udržanie priemyslu v stredných župách, ktoré nemôžu vyživiť svoje obyvateľstvo len poľnohospodárstvom. Naproti tomu meštiactvo historických krajín vidí v ňom prosto terén, na ktorý možno rozšíriť svoje panstvo. Hospodársky to znamená (hoci je to hodne naivná podstata): Slovensko ako odbytište a dodávateľ niektorých surovín. Hospodársky i politicky: hlavne prenesenie nadbytku českej meštiackej triedy na Slovensko, a tým riešenie dvojakého problému: zbavenie sa nadprodukcie inteligencie a dokonalejšie ovládnutie tohto územia. Tieto dvojaké snahy museli na seba naraziť a dočasne podľahol slabší. A toto je najširšia základňa dnešného protíčeského hnutia na Slovensku. Veľmi často sa poukazuje na to, že Slovensko bolo 1000 rokov utláčané Maďarmi aziatským spôsobom, a predsa nikdy neprotestovalo tak spontánne, ako to robí teraz pre niekoľko nedorozumení. Netreba azda zvlášť vyvracať toto tvrdenie faktom, že Slovensko ako celok hospodársko-spoločensky nikdy nebolo postavené do takého rozporu s ostatnými časťami Uhorska, ako je dnes de facto postavené s historickými krajinami. Rado sa tiež zabúda na to, že medzi maďarským panstvom na Slovensku a dneškom leží svetová vojna a hlboké sociálne vrenie na celom svete, ktoré pôsobilo výchovne na veľké masy. A ako úbohé je odvolávať sa, s úmyslom hájiť seba, na to, čo robili Maďari! Dnes ešte, celkom neprirodzene, najväčšou reprezentantkou tejto nespokojnosti je ľudová strana. I pri jej celkove výhodnej pozícii nemožno jej prorokovať dlhý život. V najbližšom čase sa ukáže, že ju možno kúpiť ako všetky meštiacke a zmeštiačtené strany a že okrem kultúrnej reakcie a korupcie donesie najviac výhod niekoľkým desiatkam slovenských úradníkov. Hospodársky problém Slovenska zostáva nerozriešený: pre nedostatočnosť priemyslu nebude kde umiestňovať populačné prebytky obyvateľstva poľnohospodárskeho. Pomery môžu sa od základu zmeniť jedine veľkorysou hospodárskou politikou. Doterajšie skúsenosti nás oprávňujú na výrok, že meštiacka trieda ani česká ani slovenská nie je schopná uskutočniť túto úlohu a že jej uskutočnenie zostáva na samom slovenskom triedne organizovanom robotníctve v radoch komunistickej strany celého štátu.

("Pravda", 1., 3. a 4. novembra 1925, roč. VI, č. 144-146.)

Poznámky: = 1. Kto bol "inž. Kapp", ktorého Clementis v článku spomína: Kapp, Otto, 3. 11. 1889 Napajedla, okres Zlín – 18. 8. 1982 Praha — český technik, ekonóm, národohospodár. Vyštudoval strojárske a elektrotechnické inžinierstvo vo Viedni. R. 1913 – 18 pôsobil v zbrojnici rakúsko-uhorského námorníctva v Pule a v mestskej rozvodni v Terste, 1921 – 32 prvý tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu, súčasne 1921 – 40 tajomník Zväzu banských a hutníckych závodov na Slovensku, 1926 – 40 riaditeľ Slovenského banského revíru, 1941 – 45 hlavný banský správca Štátnych banských a hutníckych závodov na Slovensku, 1946 – 47 vedúci oddelenia baní Povereníctva priemyslu a obchodu v Bratislave, 1947 – 51 vedúci obchodného odboru národného podniku Československé doly v Prahe. Zaoberal sa rozvojom slovenského hospodárstva (najmä obmedzením vplyvu českého hospodárstva na Slovensku), riešením problémov v oblasti baníctva a dopravy (navrhol zdokonalenie dopravnej siete výstavbou tratí Handlová – Horná Štubňa a Červená Skala – Margecany), podporoval industrializáciu Slovenska. Autor viacerých knižných prác, napr. O hospodářských poměrech Slovenska a Podkarpatské Rusi (1924), Potřeba soustavné hospodářské politiky na Slovensku (1928), Hospodářské styky Slovenska s historickými zeměmi (1928), O vynálezoch a ich sociálnom význame (1940), a štúdií, napr. Slovenské baníctvo v roku 1934 a jeho výhľady do budúcnosti (1935). Prispieval do odborných novín a časopisov, člen redakčných rád viacerých z nich. Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. od 1932 Učenej spoločnosti Šafárikovej. (=krátky citát z textu neuvedeného autora zverejneného na: https://beliana.sav.sk/heslo/kapp-otto) Clementis v Trenčíne: • rečnil na hlavnom trenčianskom námestí proti vojne, v tridsiatych rokoch, • k tej príležitosti bola od šesťdesiatych rokov (po rehabilitácii 1963) na trenčianskom hlavnom námestí pamätná tabuľa Clementisa, • 1969 (približne) sa pod Clementisovou trenčianskou pamätnou tabuľou dal odfotiť Alexander Mach po svojom prepustení z väzenia (fotka je zverejnená v jeho druhej knihe spomienok), • po r. 1989 Clementisovu trenčiansku pamätnú tabuľu odstránili. V Trenčíne sa povráva meno mestského poslanca, ktorý to žiadal a presadil. Priateľský vzťah medzi rovesníkmi katolíkom Machom (*1902) a evanjelikom Clementisom (*1902) aj Novomeským (*1904) nebol nikdy tajomstvom. Čo však bolo jeho podstatou? Asi to nebol ich spoločný osud väzňov Gottwaldovho režimu. Čo bolo medzi Clementisom a Machom také priateľsky spojujúce, že ľudák Mach, rok (1923) pôsobiaci v Trenčíne, po 23 rokoch vypustený z leopoldovského väzenia 9.5.1968 na Svobodovu amnestiu, sa dal odfotografovať pod trenčianskou pamätnou tabuľou svojho už 17 rokov nežijúceho priateľa komunistu Clementisa? Myslím, že aj vyššie uvedený Clementisov článok naznačuje odpoveď. Pozoruhodný je nie-konfrontačný tón Clementisovho článku voči Slovenskej ľudovej strane. Clementisovi nevyšla jeho predpoveď z článku (r. 1925), že (Slovenská) ľudová strana dlho nevydrží a skončí na korupciu. Naopak, celoštátne parlamentné voľby toho istého roku 1925 na Slovensku vyhrala; vtedy súperila so Šrámkovou českou "Československou stranou lidovou" ktorá sa vtedy rozhodla kandidovať aj na Slovensku, a aby sa Slovenská ľudová strana od tej českej Šrámkovej aj na volebných lístkoch pre slovenských voličov nezameniteľne odlíšila, pridala si vtedy do názvu meno svojho predsedu Andreja Hlinku - HSĽS. Naopak, Clementisov článok z r. 1925 je prorocký jeho videním, že podľahnutie slabšieho Slovenska pod nadvládu českej buržoázie je len dočasné. Clementisove pamätné tabule sa uvádzajú okrem jeho rodného Tisovca aj v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a (2007) v priestoroch Ministerstva zahraničných vecí. Jeho pamiatku v r. 2012 pri 130. výročí pripomenula Vláda SR aj Matica Slovenská, bola o ňom konferencia s vytlačeným zborníkom, koncom mája 2023 vyšla kniha Clementis & Mináč: Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti. JUDr. Vladimír Clementis 20.9.1902 v Tisovci sa narodil, vyštudoval gymnázium v Skalici, vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe (od asi 1921). V r. 1924 vstúpil do Komunistickej strany (KS; ktorá sa až 1929 zbolševizovala) a súčasne (1924) začal pôsobiť v kultúrno-politickom štvrťročníku "DAV" (značí Dano (Okáli) + Andrej (Sirácky) + Vlado (Clementis)). V rokoch 1926 – 1930 bol advokátskym koncipientom, v rokoch 1931 – 1939 advokátom v Bratislave, v rokoch 1935 – 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia za KS. V marci 1939 emigroval do Paríža. 1939 - 1945 jeho vojnové pôsobenie je dosť známe a zverejnené v rôznych zdrojoch aj na internete, po 1945 zastával funkcie v režime, 1948 - 1950 bol Gottwaldov minister zahraničných vecí, na jeseň 1949 ako vedúci čsl. delegácie na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku, v marci 1951 sa odtiaľ napriek varovaniam vrátil a bol zatknutý, v Slánskeho procese (20.-27.11.1952) odsúdený ako slovenský buržoázny nacionalista, 3.12.1952 popravený v Prahe; nepíše sa, kde je pochovaný... 1963 bol posmrtne rehabilitovaný, 30.4.1968 mu posmrtne udelil prezident Svoboda vyznamenanie Hrdina ČSSR. Odporúčam tiež pozrieť (voľne súvisí): 1931 - Slovensko po převratu. Autor: Josef Hobl. (1929) - Janko Jesenský (rôzne básne - niektoré akoby bol býval dnes písal...) 1919 - Trenčín v diele "Češi na Slovensku" od autora Karla Kálala.