Milan Rastislav Štefánik
Vojtech Čelko

Milan Rastislav Štefánik je nesporne jedna z najvýznamnejších postáv novodobých slovenských dejín. V ankete o najvýznamnejšieho Slováka sa ocitol na prvom mieste. Bol prvým Slovákom, ktorý obdivuhodnými diplomatickými krokmi priamo i nepriano vplýval ne európsku politiku svojej doby a táto jeho činnosť svojim dosahom ďaleko prerástla rámec česko-slovenských záujmov. Slovák, ktorý sa popri T.G. Masarykovi a Edvardovi Benešovi najviac zaslúžil o vznik Československa. Jeho krátky, ale na činy bohatý život sa odohrával takmer na všetkých svetových kontinentoch. Bol to život vyplnený štúdiom a publicistickou činnosťou, vedeckou  spoločenskou aktivitou. Vedel sa uplatniť ako astronómom, vojak – letec či bystrý diplomat so zmyslom pre predvídavosť. Hneď po jeho tragickej smrti sa mu stavali pomníky, odhaľovali pamätné tabule. Pomenovali sa po ňom ulice a námestia, vojenské útvary a kasárne, inštitúcie, školy, významné stavby. Ani štyridsať rokov komunizmu, ktorý sa pokúšal vymazať jeho pamiatku z vedomia národa na tom nič nezmenilo. Po novembri 1989 sa na Slovensku, ale aj v Česku  Štefánik objavil ako keby tu bol stále prítomný. Je to dôkaz, že tu bol – ostal vo vedomí Slovákov, ktorí si ho uchovávali ako symbol slobody v ťažkých časoch totality.
Narodil sa na Košariskách v početnej rodine evanjelického farára. V rodine bola živá tradícia  revolučného roku 1848, lebo mnohí jeho príbuzní sa zúčastnili slovenského povstania. Do školy začal chodiť v rodnej dedine, neskôr pokračoval v Šamoríne, kde sa učil po maďarsky, to bola podmienka štúdia na strednej škole. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, a maturoval na Dolnej zemi v Sarvaši, kde bolo veľa Slovákov. Aj na gymnáziu učili niektorí slovenskí profesori. Štefánik študoval s výborným prospechom. V Sarvaši sa dostal do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi, hrozilo mu vylúčenie zo školy, ale niektorí jeho učiteli sa ho zastali. Pomaďarčovanie bola jedna z hlavných úloh maďarských škôl. Známe sú prípady mnohých Slovákov, ktorí pre prejavované slovenské cítenie boli vylúčení z uhorských škôl. Nie všetkým sa podarilo potom dokončiť štúdiá v Čechách. Za takých okolností nebolo divu, že sa veľa slovenských študentov odnárodnilo. Štefánik si počas svojich stredoškolských štúdií svoje národné uvedomenie ešte viac upevnil. Na budove gymnázia v Sarvaši, kde v roku 1898 maturoval, dnes je tam slovenská základná škola s internátom, je od roku 1991 pamätná tabuľa a pred budovou je inštalovaná malá socha. Po maturite napriek otcovmu doporučeniu pre štúdium v Budapešti, rozhodol sa pre Prahu. V Prahe v tom čase študovalo viacero uvedomelých Slovákov. Pôsobil tu vysokoškolský spolok Detvan a bolo možné získať štipendium od Českoslovanskej jednoty a iných organizácií. Štefánik si v žiadosti o štipendium napísal, že "nasledoval  hlas vnútorných túžob svojho srdca“ sľubujúc, že chce všetky svoje schopnosti venovať v prospech slovenského národa. Po dvoch rokoch štúdia na Českej vysokej škole technickej, v roku 1900 zmenil smer svojho štúdia a budúceho povolania a rozhodol sa študovať prírodovedný smer na Filozofickej fakulte. Pohrúžil sa do tajomstiev astronómie, ale aj iných vedných oborov. Jeden semester študoval v Zürichu a štúdia dokončil doktorátom v roku 1904.
	Štefánik nevenoval svoj pražský pobyt len štúdiu. Odchovaný vidieckym slovenským národným prostredím a maďarskými školami bol veľmi očarený duchovnou atmosférou vtedajšej Prahy. Aktívne sa zapojil medzi slovenských študentov v Detvane, ktorého sa neskôr stal aj predsedom. Títo slovenskí študenti, medzi ktorýmui boli mnohí, ktorí neskôr zohrali v medzivojnovom politickom a kultúrnom živote na Slovensku významnú úlohu, boli ovplyvnení T. G. Masarykom. Štefánik sám si postupne vytvoril k T. G. Masarykovi priam synovský vzťah, nazýval ho dôverne "otecko" a bol jedným z najčastejších hostí na stretnutiach študentov v Masarykovej rodine. Treba povedať, že to bolo v čase, keď Masaryk nebol ani v českej verejnosti, ani medzi študentmi nijak zvlášť obľúbený. Mal okolo seba iba hŕstku verných stúpencov, z ktorých sa neskôr vytvorila jeho realistická strana.
	Ako neskôr spomína Masaryk, v Prahe v osemdesiatych rokoch bola slovenská otázka, ako otázka politická, pre popredných českých politikov a pre českú inteligenciu causa finita. Štefánikova generácia presvedčila týchto Čechov a celý svet o pravom opaku, keď preniesla kultúrny zápas o slovenskú svojbytnosť na pole politické. Nech už bol tento presun inšpirovaný na univerzitách v Prahe, Viedni, v Budapešti, alebo v Kluži, nikdy by nedosiahol toho významu a dopadu, keby jeho korene neboli v rodnej slovenskej zemi, v slovenskom ľude.
	Pražský pobyt je nesmierne dôležitou etapou v Štefánikovom živote. Praha mu otvorila brány do sveta. Tu dozrievali jeho hlavné životné kréda – presvedčenie o nevyhnutnosti česko-slovenskej vzájomnosti, spolupráce a drobnej práce medzi slovenským ľudom. V Prahe sa stal stúpencom Masarykových myšlienok a tu sa formoval ako vedec i ako politik. V Prahe našiel mnoho spriaznených duší, dôverných priateľov i ochrancov. Ľudí, ku ktorým sa po celý život vracal vo svojich myšlienkach. Medzi nimi získaval priateľstvo a porozumenie pre Slovensko a Slovákov. Už tu sa objavuje jeho príslovečný šarm, ktorý mu tak pomáhal na jeho ceste životom. Preto aj v Prahe pri hvezdárni, ktorá nesie jeho meno je  od roku 1994 Štefánikova socha od Bohumila Kafku, českého sochára, s ktorým sa Štefánik počas svojho pohytu v Paríži zoznámil a  v rokoch 1904 – 1908 priateľsky stýkal.
	Pretože možnosť uplatnenia v Prahe bola veľmi malá, Štefánik na radu prof. Zengera  po skončení štúdií odišiel do Paríža a postupom času sa stal spolupracovníkom astronóma Julesa Jansena na meudonskom observatóriu v Paríži. V priebehu rokov sa svojimi schopnosťami a húževnatosťou presadil nielen v oblasti vedy, ale aj v diplomatickej. F. X. Šalda vo svojej brilantnej eseji Osobnost Milana Štefánika napísal: „Teprve pobyt v Paříži, styk s francouzskou společností a vědou, s francouzským uměním rozvinuly, zdá se, všecky sily Štefánikovy osobnosti. Ze Štefánika stal se v Paříži dokonalý gentleman, světový člověk ušlechtilé kultury vnějškové i vnitřní. Bylo-li na něm co provinciálního, odpadlo to samo sebou ve velkém světě pařížském, kam pronikl záhy po svém přesídlení. Neboť jako Slovák měl Štefánik již přirozenou vlohu k opravdové noblese i vnějškové. Třebas to znělo mnohému našinci, neznalému skutečnosti nepravděpodobně: Na Slovensku, mezi slovenskou inteligencí, bylo vždy mnohem méně baráčnictví a maloměšťáctví než mezi inteligencí českou a mnohem více talentu k opravdovému světoobčanství, než u nás.“ V Paríži sa Štefánik stretával s vedeckou špičkou francúzskej astronómie tých čias, ako aj so svetovou špičkou vo výskume Slnka. V roku 1906 je znemožnená jeho činnosť v Meudone. V parku pred meudonskou hvezdárňou je od roku 1999 Štefánikova socha. Štefánikovi ako cudzincovi sa nepodarilo pre rivalitu parížskych vedeckých kruhov vybudovať si trvalé vedecké postavenie, hoci na svoj vek mal mimoriadne množstvo úspešných vedeckých prác a prekázal enormnú pracovitosť a snahu. Hľadá východisko v samostatnom postavení, vo vlastnej observatórii. Za týmto cieľom precestoval v nasledujúcich siedmych rokoch do prvej svetovej vojny celý svet. Pozoroval zatmenie Slnka v Turkestane, zorganizoval výpravy do severnej Afriky, prešiel horský masív Atlasu, Saharu. Precestoval Tunisko, navštívil Kartágo. Pozoroval Halleyovu kométu na Tahiti, zatmenie Slnka v Brazílii, budoval observatórium v Equadore. Astronómia mu otvorila cestu do politických a spoločenských kruhov Paríža a neskôr aj inde vo svete, ktoré neskôr zúročil pre svoju politickú činnosť.
Správa o vypuknutí vojny ho zastihla v Maroku. Znamenala koniec takmer desaťročného vedeckého obdobia v Štefánikovom živote. Za toto obdobie sa stal členom viacerých vedeckých spoločností, jeho prednášky odzneli na pôde Francúzskej akadémie vied, Medzinárodnej únie pre spoluprácu pri výskume Slnka v Oxforde a na ďalších vedeckých fórach. V tomto čase napísal viacero vedeckých štúdií, ktoré znamenali prínos v oblasti astrofyziky a solárneho výskumu. Široké spektrum záujmov Štefánika o dianie okolo seba odzrkadlilo okrem iného i v tom, že sa stal autorom vynálezov v oblasti fotografie a kinematografie.
Hneď prvým vojenským transportom sa vrátil do Francúzska. Ako francúzsky občan podliehal mobilizácii. Pre zlý zdravotný stav – Štefánik od doby štúdií bol zdravotne veľmi zle na tom, nikdy sa poriadne neliečil – nemohol odísť na front, ale dostal sa do nemocnice a neskôr do sanatória. V polovici septembra 1914 bol zo sanatória prepustený a krátko nato sa ako dobrovoľník prihlásil do služby vo vojenskom letectve. Koncom januára 1915 nastúpil ako žiak pilot do vojenskej leteckej školy v meste Chartres, ležiacom južne od Paríža.
Dňa 11. apríla 1915 získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. Po ďalšom leteckom výcviku sa v hodnosti poručíka konečne dostal v máji 1915 k eskadre MF 54, ktorá patrila do stíhacej divízie so sídlom v meste Le Bourget, teda priamo na fronte. Tu slúžil ako priekumný a výzvedný letec. Popri tejto činnosti sa zaslúžil aj o vytvorenie pravidelnej meteorologickej služby vo francúzskej armáde. Ešte v tom istom roku, 1. septembra 1915, bol prevelený k leteckej eskadre MFS 99 do Srbska. Robil prevažne výskumné lety, pri ktorých sa vyznačoval neobyčajnou odvahou, chadnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Využíval pritom svoje technické nadanie a skúsenosti vedca-výskumníka. Poznatky z budovanie meteorologickej služby upozornili na neho najvyššie francúzke velenie.
Vrchný veliteľ franúzskej armády, maršal Foch o ňom povedal: „Je to jeden z najskvelejších vojakov, ktorých som v tejto vojne poznal." Ako vojnový letec sa stále zaoberal myšlienkou ako zapojiť Slovákov a Čechov v zahraničí do boja na strane Dohody. Považoval to za nevyhnutný predpoklad, aby Dohoda vzala národnooslobodzovací boj Slovákov a Čechov na vedomie.
V Srbsku bojoval anglo-francúzsky expedičný zbor proti Bulharom a vojskám Ústredných mocností. Štefánik sa tu vyznamenal mimoriadnou odvahou. Lietal hlboko do nepriateľského tylu a popri plnení vojenských povinností využíval každú chvíľu na agitáciu. Koncom októbra pri ústupe srbského vojska na Kosovo Pole prišiel takmer o život. Vyčerpaný a chorý sa po namáhavej a dobrodružnej ceste letecky dostal do Albánska. Z talianskeho prístavu Brindisi bol dopravený loďou do Ríma, odkiaľ sa napokon 4. decembra 1915 dostal do Paríža. Tam po upravení zdravotného stavu obnovil svoje osobné kontaky. Francúzsky letec slovenského pôvodu, hrdina balkánskeho frontu sa dostal do pozornosti parížskej spoločnosti. Veľmi mu prostredníctvom svojich známych vtedy pomohla Claire de Jouvenel, v ktorej salóne sa v Paríži sa stretávali najvýznamenjšie osobnosti francúzskeho verejného a kultúrneho života. Keď po návrate v Paríži navštívil svoju priaznivkyňu pani de Jouvenel, aby sa jej poďakoval, na otázku, v čom by mu mohla ešte pomôcť vyslovil slová, ktoré vošli do všetkých Štefánikových životopisov: "Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!". V krátkom čase ho zoznámila s poprednými francúzskymi novinármi a politikmi, medzi nimi aj s ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničných vecí Phillippom Berthelotom. Všade pred svojimi poslucháčmi rozvíjal plán vytvorenia spoločného česko-slovenského štátu. Na tomto pláne už systematicky v zahraničí, hoci zatiaľ bez viditeľných úspechov pracovali T.G. Masaryk a jeho spolupracovník v Paríži Edvard Beneš.
Dňa 13. decembra 1915 sa v parížskom byte maliara Ludvíka Strimpla stretli dvaja muži: Tridsaťpäťročný podporučík francúzskej armády, astronóm a letec dr. Milan  Rastislav  Štefánk a tridsaťjeden ročný právnik a sociológ,  už dva mesiace   emigrant dr. Edvard Beneš. Predtým sa zbežne stretli len raz v roku 1905. Spájalo ich veľa vecí.
Mali moderné povolanie a záujmy. Spomienky na Prahu. Spoločný obdiv k profesorovi Masarykovi, k jeho filozofii dejín i politiky, k jeho predstavám o humanite a realizme v politike. S Masarykom ich spájala aj myšlienka, v tej chvíli skôr iba vízia – využiť svetový konflikt a rozkolísanie starých hodnôr i mocenských centier na vytvorenie štátu, ktorý by skončil nadvládu Viedne a Budapešti, "v krajinách koruny Českej i na Slovensku".
Štefánikov návrat do Paríža 4.decembra 1915 sa pokladá za ukončenie jeho osobnej bojovej aktivity, v ktorej dokázal, že je odvážnym pilotom, čo nadriadení ocenili francúzskym Vojnovým krížom s palmou a rýchlym vojenským postupom. Dňa 3. mája 1915 sa stal podporučíkom a od 18. júna 1918 sa na jeho čiapke už skveli dubové listy brigádneho generála francúzskej armády. Treba však dodať, že pre túto doslova závratnú kariéru boli zásluhy M.R. Štefánika ako aktívneho vojaka iba základom, Ostatné vykonali jeho diplomatické poslania a tiež špecifický francúzsky systém udeľovania vojenských hodností definitívnych, dočasných a hodností fiktívnych, udeľovaných z titulu poverenia určitou misiou.
 M.R. Štefánika ako naturalizovaný francúzsky občan, úspešný astronóm, meteorológ a dôstojník francúzskeho letectva pokúsil sa od začiatku spojiť boj za Francúzsko s bojom za svoju rodnú krajinu, lebo otázku víťazstva Dohody a porážku Ústredných mocností vo vojne od začiatku spájal s myšlienkou vymanenia slovanských národov teda aj Slovákov a Čechov spod nemeckej a maďarskej nacionálnej nadvlády, No vzhľadom na to, že až do jari 1918 dohodové veľmoci nehodlali rozbiť Rakúsko-Uhorsko, šance získať v prvých rokoch vojny priaznivcov a prívržencov myšlienky rozbitia habsburskej monarchie boli minimálne, skôr sa javili ako dobrodružné. Preto upozorňoval na nebezpečenstvo pangermánskej Európy a presviedčal o výhodách, ktoré by z toho mali Spojenci.
Zrejme netreba osobitne zdôrazňovať, že M.R. Štefánik ako francúzsky dôstojník i vďaka osobným stykom vo vplyvných spoločenských a vojenských kruhoch vo Francúzsku využíval svoje postavenie na to, aby otváral cestu pre vedenie čsl. zahraničného odboja v Paríži. Bol to on, kto umožnil a pripravil Masarykovo stretnutie s francúzskym ministerským predsedom Aristidom Briandom 3. februára 1916, čo bolo prvým medzinárodným úspechom čsl. zahraničného odboja. Pritom zďaleka nešlo o ojedinelú iniciatívu Štefánika v tomto smere. Okrem toho sa snažil využiť Masarykových audiencií u francúzskych politikov tiež propagačne, čo malo veľký dosah pri presadzovaní cieľov odboja. O rokovaniach vyšla oficiálna  správa a súčasne bolo publikované interview  T.G. Masaryka vo vplyvnom parížskom  časopise Le Matin opovojnovom usporiadaní v Európy a o vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov. Francúzsky ministerský predseda poznal už do Štefánika podstatu plánov na vytvorenie samostatného Československa.. Masaryk mohol na to nadviazať a predložiť mu vytvorenú celú koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Aristide Briand sa stal prívržencom tejto koncepcie a súhlasil s tým, aby sa z jeho rozhovoru s Masarykom publikovalo komuniké, čo bolo prestížny úspech pre československé hnutie.  Taktiež dokázal vybaviť prijatie u predsedu  poslaneckej snemovne Deschanela.
 	Beneš v liste bratovi Vojtovi prvýkrát predstavuje Štefánika: ...“ jeden muj známý, Slovák...výtečný člověk ... natauralisovaný Francouz, poručík ve francúzouzské armádě, aviateur, člověk s ohromnými známostmi u nejvyšších lidí, ktterý nám už prokázal  služby neocenitelné.“
 V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že Štefánik vďaka svojim stykom nielen „otváral dvere do salónov“ pre Masaryka a Beneša, ale predstupoval tiež s koncepciou organizácie odboja, ktorá bola vtedy nevyhnutná. V prvých mesiacoch roku 1916 často na nemocničnom lôžku v Neuilly, preberal s Masarykom organizáciu a plány odboja, Zrejmý prehľad, aký mal Štefánik o spojencoch, najmä o Francúzsku a Taliansku a o situácii na Balkáne, ako aj v armádach Dohody , o možnostiach ich manévrovania atď. - tu bola Štefánikova pomoc neoceniteľná, keďže prevyšovala vedomosti T.G. Masaryka v týchto otázkach.
Československý oslobodzovací zápas nezačínal samozrejme koncom roku 1915. Už rok bola na fronte Česká družina o politických plánoch českých a slovenských krajanských spolkov sa rokovalo na ministerstvách v Petrohrade, ich zástupcov prijal cár. Slovenského – Országha dokonca ešte raz osobitne, aby mu podrobnejšie vysvetlil slovenskú otázku. Živý bol ruch v Amerike, kde sa už v roku 1914 formovali názory na jej možný výsledok. Od Mamatejových "Spojených štátov česko- slovenských" po Janákove "Spojené štáty Čechy, Morava, Sliezsko a Slovensko". V októbri 1915 v Clevelande české a slovenské spolky podpísali dohodu o federatívnej podobe budúceho štátu a založili spoločný výbor. Politická akcia sa rozbiehala aj vo Švajčiarsku, Anglicku a vo Francúzsku. Úlohy, ktoré stáli pred zahraničným odbojom boli jasné. Bolo treba systematicky sa usilovať o získanie podpory dohodových politikov pre plán rozbitia Rakúsko-Uhorska a vytvorenie česko-slovenského štátu. Súčasťou tejto presviedčacej kampane bolo aj získavanie verejnej mienky v dohodových a neutrálnych krajinách pre takýto plán. Verejná mienka mala potom vytvárať patričný tlak na hlavných politických predstaviteľov Dohody. Súčasne bolo potrebné, aby sa Česi a Slováci aktívne zapojili do boja proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Nestačili iba programy, nech by boli akokoľvek presvedčivé. Bola vojna a vo vojne je hlavným argumentom vojnové nasadenie. Vytvorenie samostatného česko-slovenského vojska bojujúceho na strane Dohody bolo jedným z najdôležitejších cieľov zahraničného odboja. Aby sa tieto náročné ciele mohli splniť, bolo nevyhnutné celú odbojovú akciu organizovať z jedného centra, dať jej koncepciu, rozlet a presadiť ju medzi významnými politikmi.
		Štefánik počas rozhovorov s Masarykom i Benešom presadzoval, aby sa vytvoril ústredný reprezentatívny orgána zahraničného odboja, ktorý by celú činnosť v zahraničí riadil. Preto vznikla vo februári 1916 Národná rada krajín českých. Masaryk sa stáva predsedom Radfy, Štefánik a J. Dürich podpredsedami Rady, Beneš generálny sekretár. Názov orgánu bol neskôr, hlavne zásluhou delegáta Slovenskej ligy v USA Štefana Osuského zmenený na Národnú radu československú. Úlohou Štefánika v Rade bola propagácia jej programu a cieľov, najmä v politických kruhoch i medzi širokou verejnosťou vo Francúzsku.
Štefánik bol vážne chorý. Od detstva trpel na srdcovú slabosť a neskôr sa k tomu pridali problémy so žalúdkom.
20. marca 1916 bol Štefánik povýšený na poručíka a 7. apríla sa už hlásil v hlavnom stane talianskej admády v Udine. Pôsobenie v Taliansku malo dva ciele: Jednak mal ako letec rozhadzovať na talianskom fronte letáky určené Čechom, Slovákom, ale aj príslušníkom južných slovanských národov bojujúcim v rakúsko-uhorskej armáde a potom sa mal pokúsiť získať talianske politické a vojenské kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa počítalo tiež s vytvorením juhoslovanského štátu, Texty letákov koncipoval Štefánik spolu s Benešom, keďže sa v nich písalo aj o vytvorení juhoslovanského štátu, očakávalo sa že ich schválenie talianskym vojenským velením bude zložité. Štefánikovi sa podarilo dosiahnuť odsúhlasenie predloženého textu v priebehu niekoľkých dní. Počas letov nad frontom pri letákovej akcii odhalil Štefáník aj skryté prípravy rakúsko-uhorskej armády na útok. Po jeho hlásení urobili talianske velenie rýchle opatrenia a rakúsko-uhorský útok, ktorý mal byť prekvapujúci neuspel. Aj to prispelo k tomu, že Štefánikova obľuba a autorita v talianskych vojenských kruhoch sa zvýšili. Taliansky postoj k Masarykovej koncepcii strednej Európy, teda k vytvoreniu juhoslovanského štátu a jeho úzkej spolupráci s česko-slovenským štátom bol veľmi rigorózny, lebo Taliansko londýnskam paktom z apríla 1915 dostalo za vstup do vojny po boku Dohody prísľub, územných ziskov na Jadrane. Na nich Taliansko trvalo, čo komplikovalo plány na vytvorenie juhoslovanského štátu a jeho budúci  vzťah k Taliansku. Štefánik sa usiloval vplývať na ľudí v talianskom vojenskom vedení a získať ich pre určité korekcie v tomto postoji, ale zatiaĺ taliansky postoj zostal nezmenený.
Po návrate do Paríža sa Štefánik venoval intenzívne otázke ustanovenia samostatného československého vojska, ktoré malo vznikať jednak z krajanov, jednak z vojnových zajatcov v krajinách Dohody. Veľa zajatcov bolo v najmä v Rusku, Francúzsko,ktoré bolo vykrvácané zákopovými bojmi pri Verdune usilovalo o posilnenie frontu silami z Ruska a uzavrelo v tomto zmysle s Ruskom dohodu, Československá národná rada využila túto dohodu a vyjednávala s francúzskou vládou o tom, že časť týchto vojakov budú tvoriť Česi a Slováci s čím francúzska vláda súhlasila. Vzhĺadom na problémy s cárofilským podpredsedom Rady Dürychom, ktorý mal túto záležitosť vybaviť v Rusku, Štefánik odišiel koncom júla 1916 do Ruska robiť tento nábor. Okrem toho mal z poverenia Československej národnej rady urovnať spory medzi krajanmi v Rusku a získať ich pre spoluprácu na základe programu rady. V Rusku sa  stretol s generálom Janinom, ktorého zásluhy o vytvorenie Československej republiky sú dodnes nedocenené. V úzkom intenzívnom kontakte zostali až do Štefánikovej smrti. Štefánikovi sa aspoň podarilo zjednotiť krajanské spolky a 29. augusta 1916 sa v Kyjeve zrodil tzv. kyjevský zápis, ktorom sa hovorí, že: "Česi a Slováci sú si vedomí, že sú navzájom úzko spätí tak životnými záujmami, ako aj kultúrou a menovite krvnými zväzkami a prajú si vyvinúť sa v jednotný politicky nedeliteĺný a slobodný národ pod záštitou a protekciou Štvordohody". Keďže sa však situácia pri vytváraní československého vojska zo strany ruskej vlády komplikovala, bol Štefánik prevelený do Rumunska a 16. októbra 1916 prišiel do Bukurešti. Tu sa venoval organizovaniu vojenskej meteorologickej služby pre rumunskú armádu a súčasne agitoval medzi zajatými Čechmi a Slovákmi za vstup do dobrovoľníckeho vojska. Podarilo sa mu získať asi tisíc päťsto dobrovoľníkov, ktorých cez Rusko presunuli do Francúzska.
	Začiatkom roku 1917 sa Štefánik vrátil do Ruska. Po marcovej demokratickej revolúcii a abdikácii cára a po rokovaniach s novým ruským ministrom zahraničných vecí Pavlom N. Miljukovom sa mu podarilo dosiahnuť uznanie Československej národnej rady ako jedinej predstaviteľky česko-slovenského zahraničného odboja. Súčasne v Rusku vznikla jej odbočka.
	Ďalšia Štefánikova cesta viedla do Spojených štátov. Zastavil sa v Londýne a Paríži, kde opäť presviedčal zodpovedných politikov a vojenských činiteľov o potrebe utvoriť československé vojsko. Po príchode do USA 15. júla 1917 začal organizovať, medzi krajanmi dobrovoľníkov-legionárov a organizoval nábor robotníkov do francúzskych muničných tovární. Vstup USA do vojny proti Nemecku spôsobil, že Česi a Slováci ako občania USA podliehali mobilizácii. Druhou úlohou, ktorú mal Štefánik v USA plniť bolo urovnanie sporov medzi krajanmi, hlavne medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí sa síce na základe Clevelandskej dohody zaviazali spolupracovať, ale ich vzťahy neboli najlepšie. Štefánikovi sa podarilo získať väčšinu krajanských združení a vytvoril v USA pobočku Československej národnej rady a tak pritlmil existujúce rozpory.
Za diplomatickú činnosť, ktorú vykonla v službách Francúzska v USA bol 20. októbra 1917 francúzskym vyslancom v USA dekorovaný krížom dôstojníka Čestnej légie.
	Dňa 3. novembra 1917 odplával z New Yorku do Paríža, kde pokračoval v diplomatických rokovaniach o utvorení samostatnej československej armády. Výsledkom jeho snaženia bol Dekrét o vytvorení československej armády vo Francúzsku, ktorý francúzska vláda vydala 16. decembra 1917. Armáda politicky podliehala ČSNR v Paríži. Hlavným veliteľom sa stal francúzsky generál Maurice Janin, bývalý náčelník Francúzskej vojenskej misie v Rusku a priateľ M. R. Štefánika. Súčasťou Česko-slovenskej armády sa od polovice februára 1918 stalo aj vojsko československých légií v Rusku.
Z pohľadu československej zahraničnej akcie to bol významný moment, ktorý vytvoril právny základ neskoršieho uznania nášho vojska ako spojeneckej armády a ČSNR ako de facto vlády ČSR.
	 V polovici februára 1918 prišiel M. R. Štefánik do Talianska, kde sa mu podarilo po zdĺhavých rokovaniach presvedčiť politických a vojenských predstaviteľov o potrebe vytvorenia samostantej československej armády. Dvojstranná zmluva bola podpísaná Štefánikom za ČSNR a talianským ministerským predsedom Vittoriom Orlandom dňa 21. apríla 1918. Armáda podliehala ČSNR a hlavným veliteľom sa stal generál Andrea Graziani.
Za úspešné plnenie diplomatického a vojenského poslania v zahraničí bol Štefánik 20. júna povýšený do hodnosti generála francúzskej armády. Začiatkom augusta 1918 sa z Talianska vrátil späť do Paríža.
Ešte v júni 1918 rozhodla Najvyššia vojenská spojenecká rada vyslať generála Maurice Janina a M. R. Štefánika opäť do Ruska, aby spolu prispeli ku koordinácii vojenských operácií československých légií proti boľševikom. Dňa 19. augusta opustil Štefánik spolu so svojim pobočníkom  kpt. Ferdinandom Píseckým a dvomi francúzskymi dôstojníkmi Paríž. Cestovali cez Washington, kde sa Štefánik stretol s tamojšími vedúcimi predstaviteľmi československého odboja. Koncom septembra 1918 sa skupina preplavila cez britskú kolóniu Honkong do Tokia. Tu sa Štefánik pre zlý zdravotný stav zdržal vyše mesiaca. Pobyt však využil na rokovania s významnými japonskými politikmi ba prijal ho, spolu s generálom Janinom aj japonský cisár. V Japonsku sa z Benešovho telegramu dozvedel, že doma 14. okóbra zanikla ČSNR a utvorila sa českolovenská vláda de iure s T. G. Masarykom.
Do ruského Vladivostoku Štefánik pricestoval konečne 15. novembra 1918 s cieľom prebudovať dobrovoľnícku armádu československých légií na pravidelnú armádu nového štátu. Vo vojsku na Sibíri sa šíril odpor k boju, správy z vlasti a ťažké životné podmienky len zvyšovali túžbu vojakov po ukončení bojov a po návrate do ČSR. Dňa 14. decembra 1918 Štefánik svojim rozkazom zrušil odbočku ČSNS v Rusku a jej vojenské záležitosti prevzal hlavný veliteľ československých ozbrojených síl gen. Maurice Janin.
Štefánikov zdravotný stav sa však pobytom na Sibíri a pracovným vypätím neustále zhoršoval. Dňa 16. januára sa vydal na spiatočnú cestu do Francúzska. Po dlhej plavbe cez Indický oceán, Suezský prieplav a Stredozemné more prišiel 15.  marca do Paríža.
Hlavnou Štefánikovou starosťou po návrate z Ruska a príchode do Paríža bolo dosiahnuť stiahnutie sibírskych légií do tyla a ich odsun do vlasti. Stretol sa v tejto veci s G. Clemenceauom i s maršalom Fochom. Podarilo sa mu ich presvedčiť, že československé jednotky, vyčerpané a vlastne bez spojeneckej pomoci treba stiahnuť do tyla. Ich odsun do vlasti však bol veľmi komplikovaný a definitívne vyriešenie tejto otázky už Štefánik nestihol uskutočniť. V Paríži stretol priateľov a známych. V ich kruhu pookrial. Všetci svorne tvrdili, že po návrate zo Sibíri vyzeral Štefánik veľmi zle. Bol pochudnutý, kvárený chorobou. Vojna sa skončila, nepriateľ bol porazený. Začali sa mierové rokovania a aj triedenie duchov, začali sa prejavovať sebecké záujmy, kariérizmus. Štefánik sa nepohodol s Edvardom Benešom, ktorý mu počas celej sibírskej cesty neposlal ani riadok. A v Ženeve pri zostavovaní vlády dostal Štefánik kreslo ministra vojny. Bol ministrom vojny po vojne. Aj niektorí ďalší ľudia, bývalí spolupracovníci, sa Štefánikovi odcudzili. Neskôr po príchode do Ríma vznikol konflikt medzi Štefánikom a tamojším československým vyslancom Levom Borským. Štefánik, chorý a podráždený mal pocit, že sa na jeho zásluhy zabúda, že je tu snaha, teraz, keď už bola akcia blízko cieľa, odsunúť ho na vedľajšiu koľaj.
	Štefánik nebol človek skromný. Uvedomoval si svoje zásluhy i svoju vlastnú hodnotu. Koniec koncov bol podpredsedom Československej národnej rady, druhým mužom zahraničného odboja, hlavným organizátorom československého vojska. Viackrát sa vyslovil, že nechce robiť politickú kariéru a možno aj predpokladať, že vojenská a politická kariéra ho naozaj veľmi nelákali. Keď však pocítil úsilie odsunúť ho, mobilizoval sa a nehodlal ustúpiť. Pripravoval sa na návrat do vlasti, kde nebol od roku 1913. Do vlasti ho volal jeho priateľ z Detvana, minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. V Prahe naňho čakal Masaryk, Štefánik veril, že rozhovor s Masarykom vyrieši všetky problémy a vyjasní mraky sťahujúce sa nad ním. V Paríži sa Štefánik  na  mierovej konferencie stretol s priateľmi, členmi delegácie zo Slovenska. A vo vzácnych chvíľach nezabudol na pani de Jouvenel. ľudia, ktorí s ním hovorili v tých dňoch svorne tvrdili, že jeho zdravotný stav bol zlý, ale aj to, že jeho duch nerezignoval, a že mal plno plánov. Vážne sa zaoberal budovaním československého letectva. Stále myslel na to, ako čo najskôr dostať legionárov domov zo Sibíri, zaoberal sa aj otázkami budúceho zriadenia, štátnej správy, rozmýšľal o rozvoji vedy v novom štáte. Plánov mal viac než dosť. To všetko svedčí o tom, že Štefánik mal napriek ťažkej chorobe chuť a vôľu žiť. Táto vôľa u ňho vždy zvíťazila, hoci občas v slabších chvíľach podliehal melanchólii v presvedčení, že má nevyliečiteľnú chorobu a že smrť je blízko. Víril v ňom stále vnútorný zápas o život. A práve v posledných dňoch sa čoraz viac presadzovala vôľa žiť.
Po príchode do Ríma 20. apríla 1919 navštívil svoju poslednú lásku – markízu Giulianu Benzoniovú. Dohodli sa že sa v júni zosobášia, keby nebol Štefánik veril, že sa z choroby dostane, nikdy by nebol urobil taký záväzný sľub.
Do Talianska ho priviedla dôležitá úloha, v Československu vypukli kompetenčné spory medzi francúzskou vojenskou misiou vedenou generálom Pellém a talianskou na čele s generálom Piccionem. Štefánik mal byť osobou, ktorá mala urovnať tento delikátny spor medzi spojencami. Už Štefánikovi sa vďaka taktu a diplomatickému umeniu podarilo v zásade dosiahnuť dohodu.

	Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla typu Caproni 33, aby po šiestich rokoch od pohrebu svojho otca Pavla, navštívil opäť rodné Slovensko Aj keď mu bolo odporúčané, aby použil vlak, lebo aj  konštruktér Caproni spochybňoval kvalitu  strojov vyrobených  z nie najkvalitnejších materiálov počas vojny. Štefánik ale argumentoval, že nechce vstúpiť na rakúsku pôdu. Sprevádzala ho jedna z najskúsenejších talianskych leteckých posádok. Po niekoľkých hodinách letu, za veľmi nepriaznivých poveternostných podmienok, sa lietadlo predpoludním objavilo nad Bratislavou; krátko na to, ako začalo pristávajúci manéver na blízke vajnorské letisko, ktoré podľa správ generála Piccioniho bolo v dobrom stave pripravené na pristátie lietadla, sa nečakane z výšky asi 100 metrov zrútilo kolmo na zem neďaleko Ivanky pri Dunaji. Celá posádka našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Príčiny tejto leteckej katastrofy neboli doteraz na základe hodnoverných faktov, napriek správam dvoch špeciálnych vyšetrovacích komisií uspokojivo vysvetlené a sú dodnes predmetom rôznych dohadov  
Na tomto mieste,by som rád zacitoval Benešove slová „V okamihu celkového triumfu: „národa zabíja sa muž, ktorý po celú dobu svojho vyhnanstva najväčšmi prispel k osobodeniu svojho rodného kraja... Niet pochybností, že bolo v jeho osobe mnoho geniálnosti a že bol jedným z nalepších ľudí, akých sme mali.“ 
Betrand de Jouvenel, syn pani Bois de Jouvenel, ktorá urobila pre Štefánika a tým aj pre budúci štát veľa, desať rokov po jeho smrti napísal: „Zastavme sa na okamih a zamyslime sa nad jeho úžasným životom. Milan Štefánik bol roku 1914 astronómom, Rakúšanom pre celý svet a prostým francúzskym vojakom. Roku 1918 francúzskym generálom, zakladateľom nového štátu a ministrom vojny. Pražská revolúcia bola uskutočnená bez jediného výstrelu z pušky. Bola to jedna z najkrajších revolúcií.“
Štefánik by s tým bol sotva súhlasil. Preňho revolúciou nebolo tých pár dní "prevratu" v októbri 1918, ale všetko, čo sa odohrávalo na bojiskách i v zázemí za dlhé roky vojny. Pušky strieľali, zomieralo sa. Štefánik to pokladal za nevyhnutnú daň. Prvé vety Manifestu Česko Slovenskej národnej rady "Kto za pravdu horí", ktorý vydal Štefánik v roku 1917 v USA znejú: „Žiaden národ nepožíval dosiaľ trvalej slobody, ak si ju nevydobyl sám a neposvätil veľkými obeťami na majetku na na životoch.“ On mal plné právo to napísať.
	Štefánikovo najvýznamnejšie dielo, spoluúčasť na vytvorení Československa pretrvalo sedemdesiatštyri rokov.
V čom je dnes pre nás Štefánikov odkaz? Ako vedec je inšpiratívnym vzorom pre mladú generáciu. Mala by si osvojiť jeho húževnatosť, slová: „ja sa prebijem, pretože sa prebiť chcem." V dnešnej dobe integračných tendencií je skutočným typom Európana. Pri zachovaní si svojej identity Slováka, ku ktorému sa stále hlásil, bol doma ako v Paríži, tak v Ríme, na Tahiti či v Brazílii, v Rusku, alebo v Spojených štátoch. F. X. Šalda to výstižne charakterizoval slovami: "Ale při veškeré své světovosti, přitom, že žil kulturní myšlenkou západní a spolutvořil na ni, tkvěl hluboko svými kořeny v rodné půdě slovenské."
	Pre obidve krajiny Českú republiku a Slovenskú republiku nech je Štefánik symbolom začiatkov ich koreňov v ich novodobých dejinách, lebo nebyť Československej republiky bolo by Slovensko s najväčšou pravdepodobnosťou hungarizované a Česi by tiež nedosiahli rozmachu, ktorý im zabezpečil až nový štát Československá republika. Milan Rastislav Štefánik mal ľví podiel ako na oslobodení Slovákov, tak na oslobodení Čechov a vo svojej oddanosti nerobil rozdielu medzi vecou jedných a druhých. Toho si musia byť obidva národy vedomé. Pamiatka Milana Rastislava Štefánika preto nech tieto dva štáty spája v dobrom i zlom na ceste dneškom i budúcnosťou.

Výber z literatúry:
Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – Vojak a diplomat (ed. M. Hronský a M. Čaplovič) Bratislava 1999.
Janin M.: M.R. Štefánik, Bratislava 1934.
Kováč Dušan: Štefánik a Janin – Príbeh priateľstva, Bratislava 2001.
Dušan Kováč: Milan Rastislav Štefánik Budmerice 1996.
Milan Rastislav Štefánik 1880-1919 – Zborník k 125. výročiu narodenia (ed. V. Čelko), Praha 2005.
Zuberec Vladimír: Milan Rastislav Štefánik – Léta hvězdná a válečná, Praha 1990. 
Ján Juríček: M.-R. Štefánik Bratislava 1968.
Štefánik, kniha prvá – redigoval Štefan Osuský a Bohdan Pavlů, Bratislava 1938.
Štefánik, kniha druhá – redigoval Josef Bartůšek, Bratislava 1938.
Milan Rastislav Štefánik v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie. Editori: Miloslav Čaplovič, Bohumila Ferenčuhová, Mária Stanová, Ministry of defence of the Slovac republic, Bratislava 2017
Ferdinand Vrábel Splnený sen. Milan Rastislav Štefánik a vznik Československa PRO vydavateľstvo 2018