S bratom náčelníkom som sa zoznámil niekedy v roku 1987 prostredníctvom br. Šťuku a Stonohu, ktorí s ním boli v styku ešte od r. 1968. Zo svojho bydliska v Žiline občas prichádzal k nám do Trenčína. Najčastejšie sa stretnutia odohrávali v pracovni br. Stonohu, aj na stretnutiach s moravskými a českými skautmi na moravskej Skurečene. Na Ivančene som 15.okt.1989 do jeho rúk skladal skautský sľub.

Po prevrate 1989 už sme náčelníka vítali v skautskej klubovni na Hornom Šanci. V r. 1990 som bol týždeň na služobnej ceste v Žiline; využil som príležitosť a br. Maršala som navštívil uňho doma na Partizánskej 12, a prekonzultoval s ním aktuálne otázky súvisiace s tým, že som bol vodca 3. oddielu skautov v Trenčíne. To som ešte nevedel, že to bolo naše posledné stretnutie. Moje spomienky na neho uvádzam nižšie v nekrológu k jeho úmrtiu. Mal som ho rád.




ZA NAŠÍM BRATOM SKAUTOM ...

Tohto sychravého a smutného leta roku 1996, práve uprostred prázdnin a skautských táborov, tíško a zabudnutý mnohými z nás, vo veku 75 rokov odišiel navždy brat RNDr. Ivan Janček C.Sc. - Maršal, náš dlhoročný skautský náčelník, náčelník SÚLŠ a vodca mnohých lesných škôl, nositeľ Strieborného vlka a mnohých iných slovenských aj českých skautských vyznamenaní.
Skautom bol vari od narodenia, veď aj s bratom pili skautské materinské mlieko: ku skautingu ich priviedla matka - skautka, rodená Mešťánková, pôvodom z Trenčína. Otec pochádzal zo známej liptovskej rodiny, ktorej mnohí členovia boli verejne činní.
Od svojich siedmich rokov bol vľčaťom, potom skautom, činovníkom. Od roku 1945 najskôr aj spolu so svojím bratom Mikom, neskôr po jeho predčasnej smrti sám, bol autorom a organizátorom vydávania mnohých skautských príručiek, aj v rokoch 1968-9 a po roku 1989. Hneď po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1946, viedol prvú žilinskú lesnú školu a bol spolu s bratom Ing. Ivanom Institorisom organizátorom slovenskej ústrednej lesnej školy, v nasledujúcich rokoch organizoval ďalšie ročníky lesných škôl.

V krátkom a horúčkovitom období obnovenia činnosti skautingu roku 1968 stal sa hlavou slovenského skautingu po bratovi Miroslavovi Stržínkovi. V spoločnej organizácii českých aj slovenských skautov bol miestonáčelníkom a po smrti náčelníka brata R. Plajnera v roku 1987 sa stal jeho nástupcom. V období potlačenia skautingu po roku 1969 nečakal na návrat skautingu, pracoval preň. Organizoval, cestoval, študoval, písal. Udržiaval kontakty a bol stmeľujúcim činiteľom medzi skautingom slovenským a českým, taktiež medzi domácim a exilovým, najmä jeho čelným predstaviteľom prof. Cipom Grandtnerom. Zúčastňoval sa na stretnutiach českých a slovenských skautov, poriadaných dvakrát ročne na Skurečene. Do jeho rúk sa skladali tajné sľuby. Zápalisto pracoval na diele, v ktorom dokazoval potrebu skautingu a obhajoval ho proti odporcom. Bol dialektik, nielenže veril, on vedel, že zmena príde, lebo si ju vynúti vývoj. Nevedel však presne, kedy to bude. Vedel ale, že musíme byť na tú situáciu pripravení. Často hovorieval: "Máme málo času."

Zmena roku 1989, hoci predznamenaná určitým uvoľnením, prišla nečakane. Jeho však nezaskočila. Hneď sa dal do práce - postaviť organizačnú štruktúru. Zúčastnil sa prvého stretnutia skautských činovníkov v decembri 1989 v Prahe, zorganizoval prvé celoslovenské stretnutie v Žiline. Dovtedy nezaháľal, ale potom už nepostál. Kolotoč organizovania sa nezastavil, a on ho roztáčal na všetkých úrovniach: od miestnej až po celoštátnu. Po rokoch skúseností a príprav nezapochyboval, čo je podstatné, čo treba urobiť a ako. Vedel, že rozdielnosť názorov je zákonitá. Iste však nečakal nevďak. Ten, hoci ho spočiatku azda ani nevnímal, zjavne pôsobil ako piesok v súkolí jeho života. Zdravotné problémy, dovtedy prekonávané a elánom zatláčané do úzadia, sa začali hromadiť a stupňovať, až viedli k smutnému koncu. Dr. Ivan Janček zomrel 3. augusta 1996 v Žiline a tam ho aj pochovali. Málokto z nás sa s ním bol naposledy rozlúčiť.

Brat Maršal sa narodil v lete roku 1921 v Žiline a tu aj žil. V občianskom živote bol v mladosti učiteľom na gymnáziu, neskôr pracoval na Okresnej hygienicko - epidemiologickej stanici, napokon bol jej riaditeľom. Žil aj s manželkou v rodičovskom dome na Partizánskej (teraz Kalinčiakovej) ulici 12. Ich dvere boli vždy otvorené pre početné skautské návštevy. V dome mal svoju dielňu a fotokomoru, pretože bol veľmi zručný v rôznych remeslách. Bol aj výtvarne nadaný. Jeho pracovný kútik bol zaplnený skautskou literatúrou a fasciklami, ale dominoval tam písací stroj. Náš náčelník bol človek veľmi dynamický, ale vyrovnaný, pritom srdečný, veselý a otvorený. Vyznačoval sa myslením bez predsudkov, znášanlivosťou, schopnosťou odlíšiť podstatné od nepodstatného. Nerozprával o skautskom duchu, žil v ňom stále a šíril ho okolo seba. Rozprávať vedel výstižne a pútavo. Túto vlastnosť vyjadrila istá naša mladá sestra slovami: "Počúvala by som ho od rána do večera a od večera do rána." Žiaľ, už to nebude možné.

Bratia aj sestry, zložme ruky na skautské palice a skloňme hlavy. Spomínajte a smúťte spolu so mnou. Odišiel nám Veľký Náčelník.

Uzlík, 52.OS Trenčín







Autor: Ing. Vojtech Brabenec - Uzlík