Tento zápisník bol nájdený v novembri roku 2015 na povale domu v Trenčianskych Biskupiciach.
Meno pisateľa nie je uvedené, ale zo zápiskov a okolností je zrejmé, že to bol vojak Slovenskej armády, bol to možno Rudolf Valient (nar. pred r. 1927, pracoval v Merine, od r. asi 1966 žil v zahraničí, zomrel v Austrálii niekedy okolo r. 2000).
Nižšie nasleduje doslova prepísaný text zápisníka. Prepísala ho neter predpokladaného pisateľa 8. mája 2016. Zväčša je ponechaný dobový pravopis aj s prípadnými pravopisnými chybami a nesprávnymi miestopisnými názvami. Pridali sme rozčlenenie na odstavce a tučne sme zvýraznili niektoré datumy. Neisté čítanie je následne označené otáznikom v zátvorke, zriedkavé nemožné čítanie (teda aj vynechané miesto, spravidla na dopísanie názvu miesta) je nahradené viacerými bodkami. V datovaní na konci zápiskov vnímame určitú nelogickosť, ale napriek tomu sme do textu nezasahovali. Napriek kontrole, chyby pri prepisovaní sú možné.
Zápisky pokrývajú dva mesiace života pisateľa, ale je to čas na jar roku 1945, v pohybe a plný zážitkov, keď pisateľ, podľa zápiskov mladý slovenský vojak so svojou rotou 20. pluku R.D. prechádzal frontom; začína prechodom hraníc pri Bratislave, prechádza Maďarskom a Rakúskom až kamsi za Melk, končí vo Viedenskom Novom Meste (Wienerneustadt) po skončení vojny čakajúc na presun domov v spoločnosti svojich spoluvojakov. Končí našťastie síce živý a zdravý, plný tragických frontových zážitkov, ale uniká zmysel jeho vojenského pôsobenia - veď je to mladý chlapec po dvojtýždňovom výcviku z už prevažne obsadenej vlasti vrhnutý do zahraničia na valiaci sa front bez priameho bojového nasadenia.
Zápisník
je písaný voľnou rukou, nie príliš pekným, ale vcelku čitateľným
písmom, atramentom, zdá sa že plniacim perom(?), vo viazanom
zápisníčku vreckového formátu (10 x 16 x 1 cm) s tvrdými čiernymi
doskami a riadkovanými stránkami (modré čiary na riadky, červené
čiary na stĺpce), na prednej doske je malý zvyšok školského štítku
bez stopy textu. Zápisky sú napísané na 32 stranách a končia síce bez
záveru, ale s posledným zápisom vo Viedenskom Novom Meste v očakávaní
transportu domov. Ten sa, zdá sa, vojakovi podaril, pretože zápisník
sa doma našiel a je známe, že predpokladaný pisateľ žil aj po vojne.
Výslovné označenie pisateľa v zápisníku nie je.
Zo zadnej strany je 13 strán nadpísaných "Pamätník" s rôznymi vojenskými povedačkami a básničkami, ten je prepísaný tu na konci.
Prekvapením je, že v texte je opakovane spomenuá "R.D.", čo by znamenalo Rýchla divízia, lenže na jar 1945 už od povstania v lete 1944 armáda nebola (iba Domobrana). Tiež povolanie do armády na jar 1945 je prekvapením.
Zápisník je drobným a veľmi individuálnym, ale z dnešného pohľadu predsa zaujímavým svedectvom vtedajšej pohnutej doby a jednoho z tých osudov, ktorí dobu šťastne prežili.
5. marca 1945 som narukoval do Nového Mesta n/v. Na druhý deň 6. sme odišli do Vrbového na vícvik. Z Vrbového sme odišli v nedeľu 18.III.45.
V pondelok o 11:15 hod. sme prešli cez mosty v Bratislave za hranice našej Vlasti. V ten deň sme prišli do mesta maďar. Hegyš Halom, ktoré bolo úžasne zbombardované Angličanmi. Stovky žeľ. vagónov bolo rozbité. Hovorilo sa, že tam boli viac kráť kobercové nálety. V stredu 21.III.45 sme prišli do konečnej stanice Zircu asi 40 km od Blat. jazera.
Odtiaľ sme išli asi 10 km do obce Dudar. Tam sme boli …....(?)... odkiaľ sme videli front celkom z blíza. Cestou sme stretali evakuantou a nemecké auto, ktoré odvážali všetko možné a chistali sa na ústup. Boli sme ubytovaný na jednom vršku pred Dudarom maď dedinou odkiaľ sme videli frontu pred nami asi 15 km od našich ubikácii. Do večera ruské vojská postúpili až na 8 – 10 km od nas a večer o 6.30 sme odišli z Dudaru a prešli cez mesto Zirc a odtial sme prešli do dediny vzdialenej asi 20 k od Zircu na miesto sme prišli asi o 1. hoď. v noci. Keď sme pochodovali z Dudaru do Zircu bola už tma a tak sme videli ohromné ohne a stálu palbu z gulometou diel a ruské lietadlá 2 kráť bombardovali dediny medzi nami a frontom. Večer cez odpočívanie sme videli ruské lietadlá, ktoré zhadzovali rakety osvetlovacé a na palbu gulometov a flakov nemeckých zbrani pozemných odpovedali palbou palubných zbrani. Nebolo zostrelené ani 1. lietadlo. Mesto Zirc bolo bombardované v noci z utorka 20.III.45 na stredu, o tom nám hovoril Ján Šulek čatník v.zál. z Tr. Biskupíc, ktorý narukoval koncom januára a keď sme prišli čakal na nádraži dufajúc že nájde medzi nami známich. Boli sme tám z Chorvátom Rehákom (Ďuržo a Cibulik) kamaradi. Nad frontou a nad nami je stále živá činost ruských Rát a bombardovacích lietadiel.
V noci zo stredy 21.III.-22. Na štvrtok keď sme pochodovali z Dudaru cez Zirc do Pezenškutu bolo mesto Zirc znova bombardované Angl. V tom čase tam boli ubytovaný naši nováčkovia „ Nitrani“ z ktorych bolo zabitých podľa údajov asi 11 – 15 chlapcov. V tú noc Rusi postúpili až pred Zirc a chlapci z 3 roty ktorí boli ubytovaný pred Pezenškutom v jednom majeri boli obstrelovaný ruským delostrelectvom a museli ujsť. Tam boli rozbitý. V noci z 22.III. na 23.III. sme odyšli z Pezenškútu do Sűču. Na ceste strašné masi aut, tankov diel a vojska ktoré ustupovalo od Zircu. Rusi stále silno útočia Nemci ustupujú a front – rusi sú nam stale v pätach. Do Sűču sme prišli večer asi o 8.h. a asi o 8.30 sme prežili prvé bombadovánie. Ruské lietadlo len 1. spravilo nalet na dedinu nestalo sa však nič lebo bomby asi 8 km dopadli za humno v ktorom sme boli ubytovaný 1. čata dosť ďaleko takže k nám doleteli len črepiny. O 11. h. sme mali večeru, vtedy padlo asi 6. bomb ale tiež dosť ďaleko. Hneď ráno asi o 5.h. sme odtiaľ odišli. Pred obedom sme prišli do dediny dosť veľkej zvanej Čot. Tam sme boli bombardovaný druhýkrát tam to už bolo nebezpečnejšie. Mali sme z 3 roty asi 3 ranených ktorých odviezli do nemocnice. Za nejaký čas po nálete Nemci doviezli na aute 3 ranených vojakov starích ktorý boli ranený asi 20 km ďalej na juhozápad v jednej dedinke.
Ešte v to popoludnie 23.III.45 sobota sme odchádzali preč. Jeden z ranených už bol v bezvedomí nebolo lekára ani auta alebo voza zaviesť ich do nemocnice do Pápi. Mi sme mali ísť tiež cez Pápu ale potom sme to obešli okolitými polními cestami. Na ceste sa nestalo nič pozoruhodného, bolo vidieť len stálu premávku aut, tankov a vozov ktoré išli s frontu. Cestou sme prešli cez mesta, Čarna, Terat, Mosoňsolnok (tam som sa napil dobrého vína ktoré nechali evakujúci Maďari a Nemci ho brali do kíblov a všetkého možného tak sa aj nám slovenským vojakom ušlo kerí bol šikovný a dotlačil sa do pivnice k sudom).
Level, Hegyshalom Rajka a Dunaisung.
Z dunačín(?) sme odišli 30.III.45. do Rakúska. Hneď v prvý a druhý deň sme prešli cez niekoľko dedin a miest až asi 25 km od Wiedne. Tu v dedinke Parndorfe zas začína frontový život. Prvého apríla nad nami sú už vzdušné boje, bomby a protiletecká palba, to je Veľkonočná nedeľa. Toto všetko je už okolie Wiedne všetko zbombardované mesta polia cesty. Vo Veľkonočný pondelok sme išli ďalej naša rota dostala rozkaz presunúť sa ďalej do obce Oberly. Cestou sme obešli množstvo zajatcov Rusov ktorý vo velkej kolone pochodovali smerom na Wieden. Naša rota pochodovala v skupinach po ½ čati pod vedením inštruktora lebo bolo stále letecké nebezpečie. Cestou sme išli cez mesta Schvachoty – Bruk a menšie dedinky. Vo Schvachotach boli zbombardované obydve nádražia, pri hornom celé pole a cintorín. Na odstranovaní trosiek pracovali zajatci Rusi. Bruk tiež celý rozbitý a cestou sme videli ako nemecký vojaci podmínovavali mosty lebo front sa rýchle približoval.
V útorok 3.IV. Sme počuli spravu že padla Bratislava (?) vo stredu zase že padli mestá Trnava, Piešťany a tiež Nové Mesto n/V. V utorok 3.IV.45 sme spravili presun z Oberly do Rekaviklu. Cestou sme išli cez predmestia Wiedne. Smútny pochod zjedol som ostatný chlieb a 3 dl kávy, tempo sme mali rýchle lebo len čo sme zašli za Wiedeň bol poplach a hneď aj bombardovanie. Tento presun bol najkrajší zo všetkych predošlých. V Madarsku a tiež tu v Nemecku boly samé roviny a plno prachu. Tuná cesta ktorou ideme vede krasnymi údoliami a výletnými mestečkami. Jak sme prišli sem ku Wiedni dopitoval som sa na brata Ďurka, ktorý mal byť tu niekde medzi nimi ale žiadný mi nevedel o ňom povedať hoci tu boli chlapci čo boli na východnom Slovensku zajatý z okresov Banovského, Trenčanskeho a tiež iný.
Noc z utorka 3.IV.45 na stredu bola zlá spali sme v jednej drevarni z Chorvatom, Cibulíkom a Ďuržom a ešte z niektorými chlapcami. Celá rota sme ťažko našli ubytovanie lebo mestečko je preplnené evakuvantami vojakmi nemeckými a madarskými aj slovenkými a tiež maródmi invalidmi nemeckými.
Noc zo stredy 4.IV.45 na štvrtok bude asi lepšia ako predošlá budem spať na povale na sene ktoré som zobral s Cibulíkom ale spať budeme na ňom len s Chorvatom lebo Ďurža má službu a Cibulík straž tí spia na druhém povale. Noc bola zlá. Rusi utočia o 12. h. v noci na štvrtok je nástup celej 4 roti a robýme presun do Potenbrúnu asi 5 km od St. Pöltenu. Cestou sme ráno asi o 7 obyšli lager zajatcov ktorych mohlo byť asi na 3.000 mužov. V Potenbrune sme sa mali dosť dobre. Zohnal som chlieb v pekarni víno Champagne a 1 tucet nohavíc 1 tucet ponožiek 4 košele. Nehal som si 1 nohavice, 1 kabat, 2 ponožky, ostatné som rozdal kamaradom.
V sobotu 7.IV.45. sme museli zrobiť ďalší presun lebo Rusi sa priblížili až na 5 km od Potenbrúnu. V Potenbrúnu sme spravili 1. protipancierovú prekážku. Presun sme spravili do malej dedinky Theiren do ktorej sme prišli v sobotu večer. Mame sa tu dosť dobre chlieb mame ešte z Potenbrúnu a dá sa tu zohnať aj mlieko a víno. Cestou do potenbrúnu sa nám stratila proviantná krava aj 2 chlapi sňu. Asi ich zobrali nemci. Nemáme mäsa. Staviame tu protipancierové uzavery a proti tankové záseky na cestach.
Dňa 13.IV.45. V piatok poobede robíme ďalší presun z Theirnu do Herczogenburgu. Len čo sme višli z dedinky hneď tam prichadzali nemecké jednotky ktoré ustupovali z bojišťa v tom čase zautočili na dedinku ruské lietadlá gulometmi bomby neboli zhodené našim chlapom sa nestalo nič a o nemcoch sme nevedeli lebo sme sa zase zriadili a išli ďalej lebo sa už bojovalo blízo v zákopoch ktoré sme mi vybudovali. V piatok doobedu vyhodlili nemci mosty na Dunaji, ktorý bol vzdialený iba 5 km od nás. Cez obed Rusi prešli cez Dunaj. Do Herczogenburgu sme prišli večer. Do rána sme prespali a ráno zme mali stavať barikády, ale do práce zme išli až po obede. To už front bol celkom blízo. Tam kde zme boli ubytovaný sa zakopávali nemecké dela a hneď aj pálili lebo Rusi boli za blízkou reťazou kopcou. Na kopcoch bola 2 bojová línia nemcov a na tej strane údolia kde sme boli bola 3 línia osadzovaná. Po večeri zme išli preč. To bol najhorší presun dosial. Išli sme do dediny, Hinbergu. Cesta viedla lesom jedlovým v ktorom bola tma že ani nevidel kamaráda pred sebou. Zo začiatku bola cesta dosť dobrá ale potom sme prišli na obyčajnú cestu lesnú na ktorej boly strašné jamy plné vody úžasný pochod. Najhoršie bolo z trienami našeho práporu ktoré ťažko prešli mi zme im museli tisknúť, bolo to veľmi zlé lebo nebolo vidieť ani krok. V dedinke Hinbergu sme prespali a asi o 11. h. sme virazili k ďalšiemu pochodu do dedinky Aggsbach, ktorá leží tesne pri Dunaji prišli sme sem asi o 5.h. večer 15.IV.45 v nedeľu.
Chorvát objavil o 3 -4 h. vnoci 2 kýble smotanky.
V noci bola dedinka bombardovaná asi Rusmi a preto hneď v noci asi o 2.hod. bol budíček a vyrazili sme na ďalší pochod. To bolo v pondelok 16.IV.45. Do rána sme prešli až do mesta Melnu. Išlo sa nám zle lebo cesta viedla okolo Dunaja a bolo nám zima. Cesta bola celá zbombardovaná a celá zatarasena kamenim a stromami navalané bombami. Za Melnom asi 5 km zme sa ubytovali v malej dedinke. Odtiaľ sme boli na práci v Melne 2 – krát. Stavali sme tam protipancierovú prekažku. Tam zme boli v pondelok a v utorok 16 – 17.IV. V útorok zme mali ďalší presún do dedinky Landfriedstetten. Tam zme boli až do soboti 21.IV.45. Mali sme sa tam dobre dalo sa kúpiť mlieka aj chleba sme fasovali.
V sobotu 21.IV.45 máme ďalší presun. Je tu pekný kraj v dialke vidieť zasnežené vrchy. V sobotu 21.IV.45 sme sa priblížili blizo k zasneženým kopcom. Jeden znich je višší a krasni pohlad je naň meno neviem. Je tu mestečko Pezenkirchen, Ibss, Eizenberg a iné.
V pondelok 23.IV. zme sa vrátili zase zpäť zme ubytovaný vedla dedinky Landfriedstetten v Dolbachu. Zme tu v majeri kúpiť sa tu da len mušt. Chodíme kopať okopy. Je tu hlad z Chorvatom varievame konzervované polievky ktoré som kúpil za cigarety
V sobotu 28.IV.45 som dostal od sedliaka 1 kg slaniny a ½ chleba. Tu sme boli dosť ďaleko od frontu. Nepočuli zme žiadne strielanie. Vo štvrtok a vo stredu zhadzovali lietadla plagaty a v štvrtok už počuť dela v piatok je to už dosť dobre počuť strielať už sa tešíme na presun.
Piatok 4.V.45. Ešte sa stále nachadzame v Dolbachu. Dozvedáme sa stale a stále novšie a zaujímavejšie veci, ktoré nás len potešujú. Vieme že sa blíži konec a pojdeme domov. Dnes počuť veľkú strelbu a hrmenie. Hovorý sa že Angličani dobývajú Linc. To by znamenalo že zme celkom obklúčený a čakáme len na zajatie majú k nám prísť domobranci. Je tu akési sústreďovanie Slov. vojska.
Dňa 3.V.45 som mal službu. Je veľká zima celé doobedie padá sňah, chlapci sú na práci, prišli celý premočeny,
4.mája je krásny čas celý deň som bol doma a robil som zo sl. Snarekom(?) oltar mali sme litanie a tiež sme to pripravovali na májové pobožnosti ktoré nam naš p. farar slúbil 2 kráť do týždňa v nedeľu máme mať sv. spoveď a tiež priimanie. Situácia sa priostruje, strelba sa stále približuje.
8.V.45. zme odešli z Dolbachu toto bol posledný presun ešte v neistote. Že je konec sme už vedeli len ešte miestami sa bojovalo a tiež v Dolbachu sa Nemci zakopávali tak sme išli okolo Dunaja k lincu cestou sme už videli Nemcov bez zbrane a niektorých ešte ozbrojených.
Hore dunajom plavali lode preplnené maď. vojakmi pred Lincom ich asi zajali rusi.
8.V.45. V útorok večer zme prišli do malej dedinky cestou zme stretli maďarov ktorí išli spiatky a hovorili nám že asi 2 km ďalej sú rusi. Toto bol pochod ťažký prešli zme 45 km, ale išlo sa veselo lebo v okolitých dedinkách na domoch boli vyvesené biele a niekde aj červené zástavy. Tiež nem. vojaci išli bez zbrane len tak, každý sa snažil újsť domov.
Dňa
8.V.45 v útorok asi o 6.30 som vztyčoval bielu zástavu 1 roty.
Ešte večer zme mali isť k rusom ale potom sme zostali tam spať a ráno
okolo 9.hoď. po krátkom pochode sme prišli k dedinke Volfsbach na
križovatku hlavnej cesty Linc – Wiedeň – Bratislava a tam
nas prebrali rusi. Stálo tam moc ruského vojska a aut tiež tanky boli
rozostavené po okolitých vrškoch. Okolo ciest plno zbraní a
vojenského výstroja. Odtiaľ zme išli hlavnou cestou späť z ďalekým
cielom Bratislava. Cestou zme nevideli nič zvláštneho až zme prišli
do mesta Amstetenu v ktorom sa odohral boj hneď jak zme vchádzali do
mesta boli tam rozbité auto a kone vedla pancierovej prekážky ležal 1
nemecký vojak z rozbitou hlavou. Mesto bolo celé rozbité bombami a
tiež nádražie. Vyzeralo to ako v Hegiešhalomu. Pri pochode cez mesto
zme videli rozbité domi auta plné zbraní na ulici rozhádzané a zabité
kone a nem. vojakov. V ďalších dedinkách to už tiež vyzeralo ako po
odohratom boji nemecké obyvateľstvo už bolo krotké a priateľské aspoň
na oko. Spiatky od Lincu zme išli do Melku a odtiaľ do mesta
Weinbachu. Do Weinzbachu zme prišli asi o 3. hodinách
v sobotu
12.V.45. V meste na križovatke nás odrazili rusi a išli zme do
tamojšieho hradu. Bolo tam už hodne Slovakov a všeliakých inych
národností už zme mysleli že nas tam zadržia na niaké práce.
Zaviedli nás celú rotu na izby ale asi za polhoď. zme išli von do
mesta a išli sme pod hrad k potoku kde boli ubytované aj naše trieny.
Bol tam celý 20tý pluk a hore više nás aj 21. Vyberali z pomedzi nás
Slovakov mužstvo iných národností. Tam zme sústredený všetci celá
R.D. mame isť domov že vraj do Čsl.republiky.
V meste Weibach zostávame aj na nedeľu 13.V.45. Je to oddych nariadený veliteľst. R.D. V pondelok máme ísť ďalej.
15.V.45 útorok. V pondelok bol budíček o 3 hoď. A odyšli zme do mesta …...... ktoré leží niekoľko km od Wiedne. Tam sa môj majetok zväčšil o 1 hoďiny a 1 chlebník Tam som spal prvý raz na posteli za čas som bol na vojne.
V útorok 15.V.45. zme mali budíček o piatej a išli zme okolo Wiedne smerom na Šoproň (Ödoberg). Wiedeň zme obchádzali preto lebo že je tam mor.
22.V.45 útorok. Po odchode z tábora pred Wiedňou zme mali so sebou 2 dený pochod a boli zme asi 5 km od Šoporňa. Tam sme sa museli vrátiť. Nocovali zme v jednej dedine Chorvatskej s ľuďmi zme sa celkom dobre dohovorili a dostali sme od ních aj chleba a jesť. Já som mal prave vtedy službu a mohol som isť von až po večeri.
17.V.45 vo štvrtok po 1dennom pochode sme prišli do Wieď. Nov. Mesta. Tu nás ubytovali v jednej zrúcanej fabrike celú R.D. Bolo to blízo letišťa a keď sme sa išli kúpať videli zme na letišti hodne nemeckých lietadiel rozbitých. Život tú máme dosť dobrý Rusi nam dávajú proviant a chleba fasujeme každý deň 1/3. Robíme málo, len také poriadky trochu po dvoré aby nám čas uchodil, každú chvíľu máme ísť domov. Čakáme transporty.
(Koniec zápisníka.)