TRENČAN Trenčanom o Trenčíne


Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

Posledná zmena [MM/DD/RRRR] =

Zmrzlinári starého Trenčína

V minulosti niektoré zručnosti či remeslá boli späté s určitou špecializovanou skupinou ľudí, ktorí so svojimi vedomosťami a schopnosťami odkiaľsi prišli do nášho mesta a usadili sa tu. Možno to začalo kedysi habánskym hrnčiarstvom, neskôr liehovarníctvom a ďalšími. V čase mladosti autora a jeho rodičov to boli trenčianski zmrzlinári, ktorých sme medzi sebou nazývali "turci", čo asi doslovne nebola pravda. Nebolo ich veľa, ale poznal ich každý, lebo v letnej sezóne svoj pohyblivý obchod so zmrzlinou vykonávali všade, kde bolo viac ľudí. Bývali prajní voči zákazníkom, najmä deťom niekedy k bežnej porcii zmrzliny ešte priložili naviac. Žili medzi nami aj so svojimi rodinami, takže sme ich poznali aj podľa mien - na niektoré si spomínam: Idris - spomínali ho už rodičia, teda mohol tu byť už v medzivojnovej dobe prvej ČSR, ale možno (aj) po fronte (1945), Halim - možno bol súčasníkom Idrisa Ťazim (tiež Razim, príp. Nazim? - meno sme nechtiac komolili...) Rezep (možno Redžep?, priezvisko Rufatovič?) Antonovič - asi najstarší z nich. Zmrzlinu predávali zo svojho dreveného prevozného skriňového pultu na kolesách, v ktorom mali zapustené obvykle dve porcelánové nádoby na zmrzlinu, z pultu hore trčali len ich (drevené) dekle (veká). Odhadujem, že do jednej porcelánovej nádoby sa mohlo zmestiť okolo dvoch kýblov zmrzliny. Vnútri skriňového pultu musel byť ľad, ale to sme my zákazníci nevideli. Kedysi mali svoj pult vyhotovený ako tradičnú káru na dvoch väčších kolesách s jednou či dvomi nohami na postavenie, a jednou či dvomi vodorovnými rúčkami na prepravu - to všetko z dreva. Po fronte už svoj pult mávali spojený s bicyklom tak, že namiesto predného kolesa s riaditkami bol zmrzlinový skriňový pult.
Najstaršia fotografia trenčianskeho zmrzlinára - "turka" pred budovou kláštora piaristov na trenčianskom hlavnom námestí, odhadom koncom dvadsiatych rokov.
Predvojnová fotografia trenčianskeho zmrzlinára - "turka" pred známym (už zbúraným) Kirchnerovým domom na rohu ulíc Sládkovičova a Ľudový hájik, v druhej polovici tridsiatych rokov (=1935+) (teraz sú tam mestské záchody... - a Biely dom...). Predajný pult má vyhotovený ako káru na dvoch väčších kolesách s vodorovným držiakom (trčí vpravo). Meno tohoto zmrzlinára už dnes asi nikto nevie...
Päť obrázkov nižšie ukazuje pouličný predaj zmrzliny na trenčianskom hlavnom námestí pri sv. Trojici na okraji cesty pred budovou pošty, v tridsiatych rokoch (=1930+). Vidíme, že tam niekedy predávali aj dvaja zmrzlinári vedľa seba. Toto bolo jedno z miest, kde pravidelne predávali aj po vojne.





Zmrzlinári mali svoje miesta, kde obvykle predávali, ale občas ich bolo vídať aj inde, ba dokonca keď išli na svojom zmrzlinovom bicykli a niekto si chcel kúpiť zmrzlinu, tak mu zastali a predali hoci aj len jednu zmrzlinu. Ich predajné miesto bolo do určitej miery aj časovo závislé, samozrejme vyhľadávali čas a miesto, kde by najviac predali. Zmrzlinári predávali často na týchto miestach: - na trenčianskom hlavnom námestí, najmä pri sv. Trojici na okraji cesty pred budovou pošty - pred gymnáziom - na plavárni - oproti ev. kostolu - na ostrove, keď tam bolo viac ľudí Antonovič bol vraj prvý a najstarší z trenčianskych zmrzlinárov, pokiaľ súčasná pamäť žijúcich Trenčanov siaha, údajne ako mladý slobodný muž azda odkiaľsi z Macedónska došiel do Trenčína už dávno, darilo sa mu tu a postavil si tu krátko po prvej svetovej vojne poschodový dom hneď pod Brezinou vpravo na hornom konci uličky Ľudový hájik (viedla od Štúrovho námestia ku Brezine), v ktorom býval s manželkou a deťmi, neskôr aj s rodinami svojich detí. Tu mal aj svoju výrobňu. Jeho dom zbúrali v roku 1972. Vraj súčasťou povolenia mesta na postavenie jeho domu bola podmienka, že postaví vedľa domu tie široké, doľava zalomené betónové schody na Brezinu, ktoré tam boli. Poznali ho všetci starí Trenčania, zmrzlinu predával nielen medzi vojnami, ale ešte aj krátko po fronte (1945), potom ešte krátko v r. 1968 keď sa uvoľnili spoločenské pomery. Predával tiež pečené gaštany (na rohu Sládkovičovej ul. a Štúrovho nám = Flack, za socializmu Odevy), aj turecký med (pri Piaristoch). Jeho potomkovia dodnes žijú (nielen) v Trenčíne. Z rozprávania rodičov som počúval nielen o trenčianskych predfrontových zmrzlinároch, ale aj o vtedajších pouličných sezónnych predavačoch gaštanov, ktorých kričanie "Maróóónii" (= gaštany po taliansky) sa na jeseň ozývalo trenčianskymi ulicami. Nevedno, či to boli iní predvači, alebo či po skončení letnej zmrzlinovej sezóny jednoducho pokračovali v jesennej gaštanovej sezóne... Mama ešte spomínavala pouličný predaj cukríkov, najmä "Tochtenku" na nám. sv. Anny - cukríky si ako deti kupovali po jednotlivých kusoch za drobné peniaze, ktoré si vzali z mincí doma pridelených pre kostolnú pokladničku... Moja vlastná pamäť však tak ďaleko nesiaha, narodil som sa po vojne. Zmrzlinára Rezepa som poznal najlepšie, lebo sa dobre poznal s mojím otcom - holičom. Rezep býval aj so ženou na Hradnej ulici, po jej odbočení z horného konca námestia pri dome Štrbu a Kardoša, za zákrutou vpravo, tam niekde na pravej strane stúpajúcej ulice v niektorom z neveľkých domov. Možno tam mal svoju výrobňu zmrzliny, možno inde - neviem. Jeho výroba a predaj zmrzliny boli súčasťou Komunálnych služieb mesta Trenčín, ktoré (aj keď pod iným názvom) vznikli po fronte (1945) zrejme zanikli v súvisloti so zmenami, ktoré priniesol rok 1989. Môj otec tiež vyrastal v podhradí kúsok odtiaľ, možno sa odtiaľ poznali... Neviem ani, kde sa Rezep podel, prestal som ho vídať spolu s jeho zmrzlinou, naposledy niekedy v sedemdesiatych rokoch. Niet už ani otca, ktorého by som sa mohol spýtať. Mohli byť rovesníci, teda rok narodenia okolo 1920:
Trenčiansky zmrzlinár Rezep so svojím bicyklovým predajným pultom v trenčianskom parku, približne v roku 1964. Presne takto si ho pamätám... chudý, fúziky, čiapka ... V jeho pravej ruke vidíme tú zmrzlinársku polguľatú výklopnú naberačku.
Keď v r. 1964 moja sestrenica Danka mala "okrúhlych" pätnásť rokov, jej oslave kraľovala zmrzlinárska veľká porcelánová nádoba s deklom, plnučičká - plná dvoch či troch druhov zmrzliny od komunálneho zmrzlinára Rezepa, k tomu polguľatá naberačka a kopa oplátkových kornútkov, každý si mohol brať koľko chcel, bolo nás na to na trenčianskych Priekopách okolo tucta sestreníc a bratrancov, bol to životný zážitok, "zmastili" sme všetko, chvíľu nám to síce trvalo, ale roztopiť sme ju nedovolili ... Zmrzlinára Ťazima (či Razima) si podľa vzhľadu tiež pamätám. Bol o niečo starší od Rezepa, mal synov a dcéry našej generácie, býval niekde v dolnej časti mesta a mal výrobňu na Inoveckej ulici. Vyrábal tam nielen svoju zmrzlinu, ale piekol si aj svoje vlastné oplátkové kornúty. Či si kornúty pekávali aj ostatní trenčianski zmrzlinári, alebo ich niekde kupovali (lenže kde?), to teda neviem.
Trenčiansky zmrzlinár Ťazim so svojím bicyklovým predajným pultom okolo roku 1970 v strede mesta, pred rohom (dnes už zbúraného) Kirchnerovho domu, v ktorom od r. 1956 bol mliečny bar.
Trenčiansky zmrzlinár Ťazim so svojím bicyklovým predajným pultom na trenčianskej (už zbúranej) plavárni, okolo roku 1970. V jeho pravej ruke vidíme tú zmrzlinársku polguľatú výklopnú naberačku, v ľavej kornútok so zmrzlinou, a na pulte mince - registračnú pokladnicu nepotreboval....
Pouličný predaj zmrzliny v Trenčíne na kraji cesty medzi Chovanových knihkupectvom (vľavo) a evanjelickou farou (vpravo), oproti evanjelickému kostolu. Predajný pult tu mal stále miesto a na noc býval zaparkovaný vo dvore vdovy Prachárovej (neskôr dvor vinárne ľudovo zvanej "Luterán") vedľa kostola školských sestier Notre Dame. Takýto predajný pult nebol bežný, vieme len o tomto jedinom.
Pouličný predaj zmrzliny v Trenčíne pred Schmitztovým holičstvom a kaderníctvom (naspodku hotela Tatra).
Pokiaľ pamätám, zmrzlina (jeden kopček v oplátkovom kornútku) bola vždy za jednu korunu počas celého obdobia socializmu. Nebývalo jej veľa druhov, len asi tak dva či tri: jahodová, vanilková, čokoládová. Bola to statočná zmrzlina so smotanou, nie vodová. Oplátkové kornútky niekto zjedol so zmrzlinou, niekto nie. Pouličný predaj zmrzliny sa z Trenčína vytratil približne začiatkom sedemdesiatych rokov (=1970+). Ani v zozname povolených živností v Trenčíne v závere obdobia socializmu už nenachádzame ani ich mená, ani ich činnosti. Nevedno, čo bolo príčinou zániku. Vek zmrzlinárov to asi nebol, veď mohli mať nástupcov. Nebol to ani zákaz súkromného podnikania, veď v období socializmu pouličný predaj zmrzliny jestvoval dlho a nakoniec mali aj krytie Komunálnych služieb mesta Trenčín. Do určitej miery to mohla byť konkurencia továrenských zmrzlinových výrobkov, ktorých sortiment aj predaj sa viac rozšírili. Najväčšou príčinou zániku pouličného predaja zmrzliny však iste bolo sprísňovanie hygienických predpisov, ktorému tento druh predaja s porcovaním na ulici nemal možnosť čeliť. V sedemdesiatych rokoch bol velmi populárny zmrzlinár na Šanghaji ("nová Kubra") v garáži. Chodievali sme k nemu na zmrzlinu zo Sihote po hrádzi proti prúdu potoka Teplička, cez kovový mostík sme prešli ponad koniec kubranského potoka a po pár metroch už sme stáli v krátkom rade na zmrzlinu ktorú predával v garáži na rohu štvrte "Šanghaj". Predával tu zopár rokov. Jeho zmrzlina bola rovnako výborná ako "od turka", ale meno zmrzlinára neviem (žeby Bogdanovič?), možno to bol niekto z tých známych zmrzlinárov z ulice, ale to bol už ich koniec. Poďakovanie Ďakujem všetkým, ktorí mi s touto témou pomohli - mojej mame a môjmu otcovi, dámam a pánom (poradie priezvísk podľa abecedy) Mgr. Igorovi Gašparíkovi, Milanovi Habánkovi, RNDr. Jankovi Hanušinovi, PhDr. Marike Igazovej, JUDr. Danici Okruckej, pištoľníkovi Milanovi Prastalovi, Štefánii rod. Rehákovej, PhDr. Eve St., MUDr. Belkovi Žitňanovi, .. iste som nechtiac aj niekoho vynechal... Ďakujem aj Milanovi V., ktorý svojím vyjadreným záujmom o túto tému nechtiac spôsobil, že som tento už dlho rozbabraný článok dokončil... Toto dielo zverejňujem ku stému výročiu narodenia môjho otca Vojtecha Brabenca (*10.2.1920 - †8.5.2005), známeho Trenčana, ktorý bol aj mojím prvým, základným a hlavným prameňom poznania nášho mesta a jeho minulosti. Pripomienky aj doplnenia sú vítané.

Ak nie je výslovne uvedené inak, autor je
Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2019 - 2020

Zverejnené na www.trencan.6f.sk v r. 2020.
Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia prosím o upozornenie.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Toto dielo je v príslušnej variante uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve.

Toto dielo je tu sprístupnené výhradne pre osobnú potrebu iba fyzických osôb
na štúdium výlučne v autorovom pôvodnom umiestnení a s pôvodnou adresou.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) chcete použiť, žiadajte súhlas autora vopred.
Ele adresa autora je v hlavičke hlavnej stránky.
Za reálnej spoločenskej praxe (nielen góglu) porušovania Autorského zákona
pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)


Návrat späť na vrch tejto strany           Návrat na hlavnú stránku


Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa: