Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.
Martin Rázus (1888-1937):
MATKA
(1919)
Stanica pustá, stanica tichá,
iba tie drôty, čo stonú ...
ženička v kúte schúlená - čupí,
nikto sa neobzrie o ňu.
Trasie sa zimou ... zďaleka prišla,
predvčerom písal syn z boja,
ako tej noci že má prejsť krajom:
Vyjďteže, mamička moja!
Pohla sa ráno ... v batôžtek vzala
voľačo bielizne, stravy ...
záveje! skoro zhynula cestou ...
- Len či sa ten vlak tu staví?!
Koho sa pýtať? Opodiaľ vojak
na stráži, mračný, jak v hneve,
podíde k nemu: - Nevedia, prosím ... ?
Stisne len plecom, že nevie!
Zatiahne vietor, štipľavý vietor,
z krovu sneh sypunký líže ...
na zvonku: cin-cin ... chvíľka - vlak vhrmí ...
po vozňoch červené kríže.
- Aké to tváre hľadia z tých okien,
ani vosk žltučké, chudé ...
Bože môj, kto len za všetko toto
zodpovie na tvojom súde?!
- Šš-šš-šš ... vlak hne, utrie zrak žena,
úradník vedľa nej zbočí ...
- Nevedia, prosím? - vraví mu svoje ...
nevie tiež: - Možno, že v noci!
Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
- Skrahnete! - ktosi pojme ju, keď je
sama jaks' pribojazlivá.
V sieni dym ... výpar nápoja, ale
teplučko ... skoro jak doma,
ľudia tu - aspoň zopár slov stratí ...
sú to tiež, ako aj ona.
Vyslúcha sťažnosť, vylieva bôle,
horký žiaľ jasný zrak kalí:
Vyučil sa mi, vytrápil sa mi,
teraz ho na vojnu vzali!
Dochodia vlaky - odchodia vlaky,
s nimi tu zdraví - tam chorí,
polnoc už prešla, ženička tŕpne:
Len už ten ktorý je - ktorý?
Zhášajú svetlá ... - Berte sa domov,
do svitu nemáme vlaku! -
Musí von, vezme batôžtek, a tam
zloží sa pri palesáku.
Chvejú sa hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
- Kamže sa vrhnem o tomto čase? -
nevie si poradiť živá.
Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare biele ...
- Domov? ba! - čo i hladom a chladom
trasie sa na celom tele.
V batôžku dosť! lež hoc by hneď mrela ...
- Chudák, on hladu viac vystál!
radšej sa prejdem ... keby ten nešiel
tadeto - nebol by písal!
Za každým krokom vrždí sneh stuhlý:
do svitu žiadneho vlaku!
Ženička verne obchodí ten svoj
batôžtek pri palesáku.
Stanica vzrušnie, stanica stíchne,
vlaky tak idú, jak včera -
skoro si matka vyočí oči,
syna však nenavyzerá.
Zmomúľa kôrku, suchučkú kôrku,
v kožuchu našla ju kdesi ...
- Poludním azda ... večierkom azda,
zmýlil noc! - na mraku mnie si.
Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy,
bielučký mesiac sa díva ...
posledný vlak zas odjachal, prázdny!
a von noc chladná a clivá.
Vlečie sa žena s batôžkom, vlečie,
nevláda drví ju v kusy:
Ale keď písal, keď on tak písal,
musí ísť tadeto - musí!
Podúva ... domov? kde by šla, aj tak
po ceste ani len znaku ...
- Počkám ho ešte - do rána počkám,
čo hneď tu, pri palesáku!
Oprie sa ... a hľa, rušeň sa rúti,
a syn jej oproti kýva:
- Mamička moja, mamička drahá ... ! !
Na šťastnú mesiac sa díva.
Pod snehom krovy, pod snehom polia,
v diaľave končiare v bielom,
do rána závej pri palesáku
nad chladným matkiným telom.
V smútočnom domku na stole karta,
dedina celá ju viní: ...
- Nový vzkaz došiel, mamička - zbohom!
ideme, ale v kraj - iný ! !
Zo zbierky básní "To je vojna!", ktorá knižne vyšla v r. 1919, 1943, 2015.
Obľúbená krásna protivojnová smutná báseň. Vďaka patrí spolku Rázus za jej zverejnenie na internete.
<< Návrat späť na vrch tejto strany
<< << Návrat na hlavnú stránku
Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: