TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

Trenčiansky hrad je rozlohou, mohutnosťou a svojím významným zástojom v dejinách Slovenska kráľom slovenských hradov. Už pohľad na jeho veľkolepé rozváľaniny robia na človeka nesmazateľný, hlboký dojem.

My Slováci sme naň aj preto hrdí, lebo na jeho vápencovom brale je vyrytá najstaršia písomná pamiatka historická nielen na pôde Slovenska, ale na území našej republiky vôbec. Nápis pochodí z roku 179 po Kristu a znie v slovenskom preklade takto:

"Víťazstvu cisárov (venovalo) vojsko, 855 vojakov druhej legie, ktoré táborilo v Laugariciu. Dal urobiť (Cons?)tans, legát II. pomocnej legie."

Tento nápis bol vtesaný na pamiatku víťazstva Rimanov nad Kvádmi, ktorí boli v tých časoch obyvateľmi tejto časti Slovenska.

Týmto je dokázané, že Rimania mali v II. storočí po Kristu v Trenčíne vojenskú posádku a na mieste dnešného hradu, ktoré je svojou polohou strategicky veľmi významné, táto posádka mala svoj tábor alebo aspoň strážnu vežu.

Je isté, že pred príchodom Maďarov už ako hrad jestvoval, lebo bezmenný notár kráľa Bela IV ho spomína medzi hradmi Maďarmi dobytými ako hrad "Trusum". Pravdepodobné je, že Slováci si ho nedali lacno vyrvať z rúk a že pri jeho obrane vytieklo mnoho slovenskej krvi.

Na počiatku XI. storočia Považie sa dostalo, a tým i hrad Trenčín, do moci poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Štefan I., kráľ uhorský, dobyl časť Slovenska, ku ktorej patril aj Trenčín, a pripojil ho k svojej korune.

Roku 1090 český knieža Bretislav, ktorý utekal pred hnevom svojho otca, českého kráľa Vratislava II., prišiel do Trenčína so svojimi asi 2000 privržencami.

Roku 1108 český knieža Svätopluk, ako spojenec nemeckého cisára Fridricha, vtrhol na Považie, obliehal i hrad Trenčín, ale nepodarilo sa mu ho dobyť.

Roku 1111 spomína sa hrad Trenčín v zakladačnej listine opátstva zoborského.

Roku 1116 české vojsko dobylo pri Trenčíne veľkého víťazstva nad vojskom uhorským. Celý uhorský tábor padol mu za korisť.

Za tatárskeho plienu tatárske hordy, ktoré prišly na Považie zo Sliezska, Čiech a Moravy, Trenčín stále ohrožovaly, jeho okolie úplne spustošily, samo mesto Trenčín vypálily a vyplienily, ale hrad nedobyly. Hájil ho Sobieslav so synom Bogomírom, ktorému sa podarilo niekoľko ráz odraziť divé útoky tatárskych hord. Pri tejto obrane hradu vyznamenali sa najmä bratia Premysl a Mosk, potom Raško, Ostirad a Danilo. Ich chrabrosť kráľ Belo IV. odmenil zemianstvom.

Ale najslávnejšie časy hrad Trenčín prežíval koncom XIII. a začiatkom XIV. storočia, za vlády Matúša Trenčianskeho.

Je nesporné, že jedna z najmarkantnejších a najzaujímavejších postáv stredovekých dejín Slovenska je Matúš Čák Trenčiansky, mohutný pán Váhu a Tatier.

Starší slovenskí spisovatelia z doby Štúrovej a matičnej pokladali ho a oslavovali ako zakladateľa a tvorcu slovenského neodvislého štátneho územia, ako národného bohatiera a hrdinu, ktorý bojoval za slovenskú národnú dŕžavu. No vedeckejšie skúmanie histórie tejto doby dokázalo, že tento veľmož hornouhorský nemal vlastnosti, ktoré sa mu pripisovaly, nebol vlastne ani slovenským bohatierom, ale len stredovekým, smelým a mocným oligarchom; bol človek nevšedných schopností, no nemal nič spoločného s národným povedomím slovenským. Význam jeho je v tom, že asi na dvacať rokov vyrval skoro celé Slovensko z moci uhorských kráľov a vládol na ňom neobmedzene ako skutočný panovník. Svoje sídlo mal na Trenčíne, na hrade. Vydržiaval si vlastné vojsko, dvoranstvo, mal svojho palatína, svoje súdnictvo a úradníctvo, razil si vlastné peniaze, zakladal nové osady, dediny, ktorým udeľoval značné práva a výhody, ktoré boly omnoho demokratickejšie, pokrokovejšie a lepšie ako uhorsko-kráľovské. Týmito výsadami si získal priazeň pospolitého ľudu. Územie, na ktorom vládol, dostalo zvláštne pomenovanie: "Terra Mathei".

Po vymretí rodu Árpádovcov (1301) Uhorsko bolo pred slobodnou voľbou kráľa, ktorého volili veľmoži a zemani. Voličia sa rozdelili na dve strany. Jedna volila za kráľa neapolského princa Karla Roberta Anjouského; Matúš Čák Trenčiansky sa postavil proti nej a exponoval sa za českého kráľa Václava Premyslovca II., ktorý bol všeobecne pokladaný za udatného a mocného panovníka. Bol vladárom nielen Česka, ale aj Moravy, Sliezska a Lužice, bol vtedy aj poľským kráľom a bol v rodinnom sväzku s kráľovským rodom Árpádovcov. Václav II. s odôvodnením, že českým a poľským trónom je veľmi zaťažený, uhorský trón neprijal, ale ponúkol svojho dvanásťročného synka Václava. Po ďalšom vyjednávaní Čákova strana návrh prijala, a mladý kráľ bol v Stolnom Belehrade korunovaný. Pri korunovaní dostal meno Ladislav. Mladý kráľ sa Matúšovi Čákovi Trenčianskemu za jeho prácu a podporu pri obsadení trónu ozaj kráľovsky odvďačil. Obdaroval ho veľkými majetkami, medziiným aj hradom Trenčínom. Vyznamenával ho pri každej príležitosti a snažil sa zvýšiť jeho moc.

Uhorsko malo teda v oných časoch dvoch kráľov. Po dvoch rokoch, nevedno prečo, Matúš Trenčiansky stal sa kráľovi Ladislavovi neverný, opustil ho. Mladučký kráľ ostal bez opory a ocitol sa v nebezpečenstve života, preto jeho otec musel ísť s hodnou vojenskou silou do Budína, aby zachránil život vlastného syna. Pomer Matúša Trenčianskeho k tejto českej výprave bol nepriateľský; znepokojoval ju. Karlovi Robertovi dostalo sa nového soka v osobe bavorského Ottu, ktorý, hoci mnoho nedokázal, preca vyvolal v krajine značný zmätok. Tento zmätok Matúš Trenčiansky využil na zveľadenie svojej moci.

Počínal si samovoľne, neuznával nad sebou nijakej vlády a rozmnožoval i nevyberanými prostriedkami svoje majetky.

Robert Karol snažil sa všemožne získať Matúša Trenčianskeho pre seba, dokonca poprosil aj pápeža, aby sprostredkoval mier. Pápež prikázal svojmu kardinálovi Gentilovi, aby mier sprostredkoval. Kardinálovi sa podarilo horko-ťažko, po dlhých vyjednávaniach, Čáka s kráľom sblížiť. No priateľstvo nebolo trvalé, lebo Čák zanedlho počínal si zas celkom samovoľne a bezohľadne. Rozširoval svoju moc a vládu až k Dunaju, obsadil hrad Devín, prišiel až do Nitry, napadol nitrianskeho biskupa, vyhnal ho z jeho sídla, privlastnil si biskupské a kapitulské majetky, zrútil hrad Nitru a podpálil a spustošil mesto.

Kardinál Gentilis vyhlásil na Matúša Trenčianskeho pápežskú kliatbu, ale Matúš si jej veľmi nevšímal.

Medzitým moc kráľa Roberta rástla, no Matúša sa priamo napadnúť neopovážil. Na východnom Slovensku napadol Čákových spojencov, Omodejovcov, a začal obliehať ich Šarišský hrad. Matúš hneď poslal svojim priateľom pomoc, pred ktorou sa kráľovské vojsko utiahlo do údolia Hornádu. Pri Rozhanovciach sa kráľovské vojsko s Matúšovým srazilo, a Matúš po veľmi krvavej bitke bol porazený (1312) . Hoci jeho moc bola touto porážkou značne oslabená, Matúš si svoju neodvislosť udržal až do smrti.

Význam Matúšov, ako sme už spomenuli, je v tom, že Slovensko, hoci len na krátky čas (bol to prvý prípad od obsadenia Slovenska Maďarmi), vyrval z moci uhorských kráľov a utvoril z neho samostatnú krajinu, ktorú samostatne a neobmedzene spravoval. Sídlom tejto slovenskej krajiny bol Trenčín. Toto územie Matúšovo malo dvanásť žúp a vyše tricať hradov. Karol Robert obliehal hrad Trenčín, ale zmocniť sa ho podarilo sa mu len po Matúšovej smrti roku 1321. Matúš Trenčiansky svoje panské sídlo znamenite opevnil, vybudoval a rozšíril. Jeho dielom je impozantná "nebojsa" veža, ktorá je ešte aj dnes v dobrom stave. Hrad zariadil ozaj kráľovsky, čoho dôkazom je aj to, že po jeho smrti uhorskí kráľovia sa na ňom veľmi často a radi zdržiavali.

Pre dobovú zaujímavosť prinášame tu fotografický snímok a slovenský preklad listiny kráľa Václava III., v ktorej Václav Matúšovi Čákovi Trenčianskemu za jeho veľké zásluhy darúva večným právom hrad a celú stolicu Trenčiansku:

"Václav, z božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Galície, Lodomierska, Kumánstva a Bulharska, večný pozdrav Pána všetkým veriacim Krista, tak terajším, ako budúcim, čo uvidia tento náš list. Je v záujme všetkých panovníkov sveta, aby sa ukazovali povďačnými k svojim verným, ale najmä aby vystreli darujúce ruky k tým, za ktorých sa prihovára úprimná vernosť a milá služba; takto totiž uspokoja požiadavky rozumu, posilnia a upevnia svojich verných v statočnej vernosti a príkladom privolávajú aj iných k hlbokej úcte k sebe a získajú ich. Z tohto nasleduje, že, nakoľko šľachetný a nám milý človek palatín Matúš, syn dakedajšieho palatína Petra z rodu Čákov, dosiaľ preukázal vzácnu, ochotne prijatú a užitočnú službu nášmu veľmi milému otcovi pánu Václavovi, kráľovi Čiech a Poľska, a preukazuje i nám teraz a bude verne i v budúcnosti. My za odmenu jeho vernej služby, ale najmä preto, lebo palatín Matúš bol ten, čo nás podporoval svojou radou a presvedčením prvý a najviac zo všetkých zemanov Uhorska a povolal nás na najvyššiu kráľovskú hodnosť a priviedol do uhorského kráľovstva s oddielom svojím a svojich priateľov. A keďže sme tu v Stolnom Belehrade, najmä z pričinenia samého Matúša, prijali svätú a povestnú korunu a pri obradoch nášho korunovania slúžil nám úctivo a slušne, prv a lepšie ako hocikto iný v prospech našej hodnosti, narobiac si mnoho útrat a výdavkov, keďže slušným a zodpovedajúcim spôsobom chceme zopätovať tieto zásluhy, nám milé a také súce na odporúčanie, dávame, darujeme a do daru dávame zo slobodnej našej vôle tomuto Matúšovi, palatínovi, jeho dedičom, ich potomkom, aby vlastnili dedičným právom naveky všetky a jednotlivé Matúšove hrady, pevnosti a mestá, dedictvá hocijakým spôsobom nadobudnuté a hocijakým menom pomenované, dedictvá alebo majetky z daru kráľa alebo kráľovnej, ktoré dosiaľ mal a vlastnil, alebo ktoré len teraz má a vlastní, no najmä trenčiansky hrad a župu so všetkými mestami, dedictvami a dedinami, mýtami a všetkými úžitkami, horami, lúkami, roľami obrobenými i neobrobenými, vodami a odtokmi vôd a s rybárením v nich, so všetkým, čo patrí k tomuto hradu a stolici vyšemenovanému Matúšovi a jeho dedičom a potomkom týchto dedičov sme darovali, dali a do daru oddali z našej slobodnej vôle, aby to mali dedičným právom na večné veky. Ale keby sa niekto opovážil nerozmyslenou opovážlivosťou protirečiť tomuto nášmu daru, ktorý sme prepustili, dali a darovali tomutu mnoho ráz menovanému Matúšovi z dobroprajnosti kráľovskej a milosti zvláštnej, alebo by sa opovážil tomuto Matúšovi alebo jeho dedičom alebo potomkom týchto dedičov v tom prekážať, to chceme a sľubujeme, aby sám Matúš a jeho dedičia i potomci týchto dedičov boli vyňatí i zo sudcovskej vlády krajiny i zo všetkých prekážok, aby boli oslobodení od všetkých útokov, keby sa ony proti nim ukázaly, a nedovolíme, aby sa udeľovanie spravedlivosti hocijakým spôsobom vzťahovalo na nich, a to na Matúša i na jeho dedičov a potomkov týchto dedičov. Na svedectvo tejto veci a na potvrdenie jej večného trvania dali sme vystaviť tento náš list, potvrdený ochranou našej dvojitej pečati. Dátum rukou výtečného človeka, magistra Štefana, doktora cirkevného práva, nášho dvorného vicekancelára, 1. marca r. Pána 1302, v druhom roku však nášho panovania."

Roku 1335 na Trenčíne uskutočnilo sa slávnostné smierenie českého kráľa Jána s poľským kráľom Kazimírom, na ktoré prišli kráľ Ján so svojím synom, Karlom IV., a uhorský kráľ Karol Robert. Poľský kráľ Kazimír, keďže bol zaujatý vojnou, poslal do Trenčína skvelé posolstvo. Na poctu kráľovských hostí odbavovaly sa na hrade veľkolepé hostiny a turnaje.

Roku 1373 sa sišli na trenčianskom hrade český kráľ Karol IV, uhorský kráľ Ľudovít I., poľský kráľ Kazimír I. a pápežský delegát Volteira a priateľsky tu riešili vážny spor, vzniklý medzi kráľom Ľudovítom a českým kráľom Karlom IV. Aj kráľ Zigmund sa často zdržiaval na Trenčíne. Husiti, pustošiac niekoľko ráz Považie, napadli aj Trenčín. Roku 1431 podpálili a zničili mesto, ale hrad dobyť sa im nepodarilo.

Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý na Slovensku hájil práva a záujmy kráľa Ladislava Pohrobka a bol obrancom jeho trónu, na krátky čas obsadil trenčiansky hrad. Opevnil ho, zdokonalil hradby, spravil ho nedobytným.

I kráľ Matej za svojho panovnia sa často zdržiaval na hrade. Sem prišla roku 1461 aj jeho snúbenica, dcéra českého kráľa Juraja z Podebrad, v sprievode mnohých českých šľachticov. Na hrade bola osnovaná a podpísaná aj smluva, týkajúca sa sobáša, a z tejto príležitosti sa usporiadaly veľkolepé turnaje, hry, hostiny a poľovačky.

Roku 1476 kráľ Matej prepustil hrad Trenčín za 15.000 zlatých Štefanovi Zápoľskému za verné a výdatné služby, ktoré vykonal Matejovi vo vojnách proti českému kráľovi Jurajovi Podebradovi a Fridrichovi III. Zápoľský s veľkým nákladom hrad opravil, rozšíril a náležite opevnil. Hradný palác upravil na pohodlné a nádherné panské sídlo. Dnešná podoba hradu pochádza zväčša z týchto čias.

Roku 1512 prišlo na hrad skvelé poľské posolstvo pre snúbenicu poľského kráľa Zigmunda, Barboru Zápoľskú, ktorá bola potom v Krakove korunovaná za poľskú kráľovnú.

Keď sa Ján Zápoľský stal uhorským kráľom, jeho sok Ferdinand začal proti nemu a proti jeho hradom neúprosný boj. Veliteľ Ferdinandových vojsk, Kacianer, začal obliehať 20. mája 1528 aj hrad Trenčín. Hrad, s troch strán chránený prírodou, strmými svahmi a tokom Váhu, ktorý v ten čas tiekol priamo pod múrmi hradu a mesta, mohli napadnúť len so západnej strany. Ale Zápoľský dal spraviť na tejto strane hlbokú priekopu a mohutné múry. Kacianer zúrivo dobýval hrad celých tricať dní, ale bez výsledku. Veliteľská rada sa preto svorne ushodla na tom, že hrad sa riadnymi a zvyčajnými metodami dobyť nedá. Je len jediný spôsob, ako sa zmocniť hradu: podpáliť budovy a preniesť požiar na hrad. Neštastná náhoda Kacianerovi pomohla. Na hrade práve vetrali skladištia a cez otvorené okno podarilo sa obliehajúcim vrhnúť do skladišťa horiacu fakľu a tak skladište podpáliť. Požiar sa rýchlo rozširoval a zavinil strašný výbuch v prachárni. Z hradu zostaly takmer len holé strapaté múry, ale posádka hradu i naďalej statočne odolávala, hrad bránila až dovtedy, kým ju hlad neprinútil uzavreť slušné prímerie.

Potom hrad sa stal majetkom Alexandra Thurzu a jeho manželky - Magdaleny Székelyovej, neskôr na základe záložného práva vládly na ňom ich dcéry Anna Báthoryčka a grófka Alžbeta Salmová.

Roku 1593 stal sa pánom hradu Štefan Illésházy a roku 1600 kráľ mu vlastníctvo hradu potvrdil. Illésházy musel zanedlho utiecť do Poľska, lebo bol upodozrievaný z účasti na sprisahaní a revolte bočkajovskej.

Roku 1605 Bočkajovi hajdúsi zmocnili sa hradu ľsťou a vrátili ho Illésházymu. Illésházy šiel potom do Viedne sprostredkovať mier medzi kráľom a povstalcami, čo sa mu aj podarilo. Po tomto čine mal zas úplnú dôveru kráľovského dvora a bol 17. novembra 1608 zvolený za kráľovského palatína. Zomrel roku 1609 vo Viedni. Nápadníkom sa stal jeho syn Gašpar a po Gašparovej smrti jeho syn Gabriel.

Roku 1662 bola na trenčianskom hrade schovaná a strážená uhorská kráľovská koruna.

Za Thökölyho povstania hrad bol v kráľovských rukách. Vtedajší trenčiansky župan Juraj Illésházy bol kráľov verný poddaný, ale kráľ sa mu za jeho vernosť nepekne odplatil. Na falošné udania jeho nepriateľov dal ho zlapať a väzniť, ani sa nepresvedčil o jeho vine a nezisťoval pravdu.

Hrad Trenčín. Schodište a byt hradného šaša. Podľa fotografie z dnešných čias.

Nemecký veliteľ hradného vojska prinútil trenčianskych remeselníkov - murárov, tesárov, kováčov, - aby všetky práce, spojené s opevnením hradu, zdarma spravili.

Roku 1684 Juraj Illésházy bol amnestovaný, ale županské kreslo mu už nevrátili. Za župana bol menovaný Mikuláš Illésházy.

Za povstania Fraňa Rákócziho II. hrad obsadilo nemecké vojsko. Rákócziho povstalci obliehali mesto Trenčín celé štyri roky; v meste nastal ukrutný hlad.

Rákóczyho povstanie ukončila roku 1708 veľká bitka pri Trenčíne, v ktorej veliteľ cisárskych vojsk Haister porazil povstalcov.

Roku 1782 cisárske vojsko hrad vyprázdnilo a opustilo, lebo už stratil svoj strategický význam.

Posledný Illésházy (Štefan) predal svoj majetok, teda aj hrad Trenčín, roku 1837 barónovi Šimonovi de Sina, ktorý dal ešte Matúšom Čákom postavenú hlavnú vežu hradu pokryť. Po ňom hrad bol majetkom jeho dcéry kňahyne Ifigenie de Castries. Od roku 1905 hrad je majetkom mesta Trenčína.

Z čias Štefana Zápoľského sa zachovala o trenčianskom hrade, vlastne o jeho studni, ktorú nazývajú "Studňou zamilovaných", táto povesť:

Zápoľa smutne sklonil šedivú hlavu do dlaní. Na tvári mal bezodný smútok a v duši sklamanie, priamo zúfalstvo.
Bol zdravý, mocný, zámožný, tešil sa neobmedzenej dôvere kráľa; a jednako bol nešťastný. Mal zlata, mal drahokamov nadostač, mal všetkého dosť, čo si len duša zažiadala, mal krásnu manželku, ktorá ho milovala, a preca často plakával sťa opustený milenec pri okne nevernej milenky, ktorá je teraz v objatí iného ...
Čas letel na ohnivých krídlach, ale starostí neubúdalo.
Vrátil sa práve nedávno z vojny proti Turkovi. Zvíťazil. Dvor sa hemží tureckými zajatcami, pokladnice sú naplnené bohatou korisťou, ale on sa neteší ničomu.
Manželka s úľubou pozerá na hemžiaci sa roj zajatcov.
- Podívaj sa, drahý, akí sú zaujímaví tí tvoji Turci!
Manžel bez záujmu pozrel na zajatcov a jeho zrak sa znova zavŕtal kamsi do diaľok. Manželka sa radostne usmievala, nepozorujúc, že manžel je strašne ustarostený.
- Poď sem, drahý! - ozvala sa znovu rozradostená. - Poď sem, podívaj sa na tú Turkyňu tam! - ukázala prstom na krásne dievča, ktoré sa smutne prechádzalo po dvore. - Podívaj sa, aká je smutná a aká krásna! Ozajstná krásavica, a ako bolestne pozerá pred seba ...
- Naozaj, naozaj, dieťa moje, je pekná, - povedal Zápoľa, pozerajúc letmo na Turkyňu.
- Daj mi toto dievča, daj mi ho, miláčik, ja si ho zadelím medzi svoje dvorné dámy, - prosila ho manželka a on jej Turkyňu daroval.
O hodinu krásna Fatime, Turkyňa, sedela už preoblečená do dvorných šiat medzi ostatným osobným služobníctvom.
Na druhý deň hradná pani si ju povolala k sebe a usadila ju vedľa seba na drahý koberec.
- Nože mi niečo vyprávaj, teba iste niečo veľmi trápi, keď si stále taká zamyslená, taká smutná ...
Krásna Turkyňa sa rozhovorila o svojej vlasti, o otcovi, o krásnom snúbencovi, ktorý kdesi veľmi ďaleko smúti a túži po nej.
- Je krásny, veľmi krásny, dobrý a bohatý, - dokončila rozprávanie a podívala sa na svoju veliteľku, ktorá bola dojatá jej smutným osudom.
- Veď on príde a vyslobodí ma, - dodala, utrúc si slzy, a jej oči sa trochu vyjasnily.
Hradná pani si veľmi obľúbila toto krásne dievča a pokladala ho po čase viac za svoju príbuznú ako za služobkyňu.
A Zápoľa chodil ešte stále zamyslený, zadumaný. Ale raz prišiel na hrad na čele veľkého a skvelého sprievodu Omar baša a pýtal sa rovno k Zápoľovi.
- Čo si odo mňa praješ ? - opýtal sa Zápoľa, uvítajúc ho v svojej komnáte.
- Slobodu pre svojich bratov, - povedal Omar.
- To pôjde veľmi ťažko!
Začali dohovárať podmienky oslobodenia.
- No, a teraz mi aspoň ukáž mojich bratov! - povedal Omar po dlhšom, bezvýslednom vyjednávaní.
Zápoľa ho priviedol k oknu.
- Pozri sa na nich, tam sú všetci!
Turkov zrak, ako by sa bol rozlial po zajatcoch, preskakoval rýchlo s človeka na človeka; chcel sa zastaviť len na jednom.
Omar zosmutnel, hlava mu klesla na prsia.
- Sú tam všetci? - opýtal sa po dlhej chvíli smutne.
- Všetci.
- Ona teda zahynula ...?
Zápoľa sa rozpamätal na krásnu Fatime, ktorú daroval svojej manželke, a razom pochopil, koho Omar hľadá.
- Neboj sa, nezahynula, - viem koho asi hľadáš - povedal.
Turek pozrel na neho so zábleskom nádeje v očiach.
- Hľadám svoju nevestu Fatime.
- Viem, je u mojej manželky, v jej komnatách.
- Ďakujem ti, ďakujem ti! - vykríkol radostne Omar baša a vrele stisol Zápoľovi pravicu .
- Vráť mi ju, dám ti za ňu sto zlatých dukátov!
- Zlata mám nadostač.
- Dám ti sto arabských koní!
- Koní mám i ja dosť.
- Dám ti za ňu dvesto tureckých poddaných!
- I poddaných mám dosť.
- Tak teda čo nemáš? - vykríkol zúfalý Omar.
- Vody, vody nemám, braček, vody ... - povedal Zápoľa veľmi smutne a sklonil hlavu.
- Áno, vody, vody nemám na hrade! - opakoval ako by len pre seba. - A toto ma už trápi roky a roky.
Zamlčal sa, potom pokračoval:
- Vodu, vodu mi najdi na mojom hrade, a dostaneš všetkých svojich poddaných i so svojou snúbenicou zadarmo.
Turek sa zamyslel. Dlho rozmýšľal.
- Budeš mať vodu! - povedal potom víťazoslávne a jeho oči zasvietily odhodlanostou.
- Odkiaľ?
- Prinútim trenčiansku skalu, aby vydala pramene čistej vody!
- Márna námaha! - hodil Zápoľa rukou a odišiel.
Omar baša sa hneď vybral medzi svojich a na druhý deň aj so zajatcami sa dal kopať do tvrdej a nepoddajnej skaly.
Hej! Aká je veľká moc lásky! Po trojročnej úmornej práci z tvrdej skaly konečne vyvrela mocným prameňom voda ...
Na hrade bola radosť, prenesmierna radosť, a Zápoľa po dlhých rokoch sa tiež radoval ako malé dieťa. Chcel objať statočného Turka, ale Turek ho odsotil od seba.
- Daj mi nevestu!
A keď šťastný baša vinul k srdcu milovanú bytosť a ona sa s láskou túlila k nemu, Omar povedal:
- Vodu už máš, ale tvoje srdce je tvrdšie ako skala!
Šťastný snúbenec odviedol aj s ostatnými zajatcami svoju oddanicu do vlasti a ani sa len nepodíval na hrad, na ktorom sa tešil a radoval starý Zápoľa sťa malé dieťa a nevedel sa dosť vynadívať na hlbokú studňu, ktorú vykopala do tvrdej skaly velikánska láska Turkova k deve ... Hej, veru, láska vrchy prenáša ... láska je mocnejšia ako smrť ...