TRENČAN Trenčanom o Trenčíne

OBSAH

Športy vznikli z nácvikov bojových zručností jednotlivcov: šerm, streľba, a ďalšie. Spočiatku nepotrebovali zvláštne plochy, tak ako samotný boj. V skupinových športoch - hrách obvykle dve skupiny pohybujúcich sa hráčov bojujú proti sebe na vymedzenej ploche - ihrisku. Tie obvykle vznikali na nevyužívanej voľnej, nie príliš vzdialenej ploche. Vystačilo sa hocikde s udupanou hlinou, v lepšom prípade bola tráva, ktorú však bolo treba udržiavať. Stálejšie hlinené ihriská zvykli posypať škvárou, aby sa hráčom na (vlhkej) hline menej šmýkalo. Pre (najmä) tenisové ihriská (dvorce) sa tradične ustálil nešmykľavý povrch posypaním drveným páleným hlineným (prirodzene červeným) materiálom - antukou. Tieto vlastnosti mali aj trenčianske ihriská bez výnimky až do prechodu frontu 1945. Vzhľad miesta je to prvé, čo si všade všímame. Je výsledkom predošlého vývoja, ktorého znalosť ozrejmí aj otázky k prítomným zvláštnostiam miesta. Preto je dôležité zachytiť a zachovať historický vývoj pretvárania každého miesta. Každé miesto je úplne nemenné vo svojej polohe a rozlohe, ale jeho premenlivosť vo vzhľade a tvare narastá s časom. My prítomní vieme o "našich" miestach tým menej, čím ďalej by poznanie chcelo ísť do minulosti. Preto zachytávajme premeny prítomnosti pre budúcnosť. Hojne sa zachytávajú aj drobné udalosti v spoločnosti, ktoré v prítomnom čase vznikajú ale aj zanikajú; žiaľ, o dosť menej sa zachytávajú tie, ktorých viditeľné a hmatateľné výsledky zostávajú do budúcnosti často aj pre viac generácií. Ľudia odídu, ich slová vietor odveje, aktuálne návštevy či súťaže a predstavenia zostanú len nejako (tradične na papieri) zachytené, ale to hmotné, postavené (alebo aj zbúrané) a pretvárajúce každé miesto, to tu zostáva na istý, obvykle dosť dlhší čas a ovplyvňuje okolnosti životov aj po desaťročia (budovy,...) ba aj stáročia (cesty, ...), teda dotýka sa väčšieho okruhu ľudí, a tým je dôležitejšie svojím jestvovaním. Odchodom pamätníkov sa vedomosti o minulosti miesta do značnej miery nenahraditeľne strácajú. Dobové záznamy túto svoju prítomnú, teda aktuálne samozrejmú stránku obsahujú len nedostatočne. Preto zachytená a uchovaná história zmien miest je z tých najdôležitejších. Našťastie dosť je napísaného o trenčianskom športe, od mnohých dobových článkov aj rozptýlených zmienok až po súhrnné diela prvotné (Ing. Jaroslav Raftl 1961 a 1965) aj (zčasti) druhotné nedávne, všetko je to ale o organizáciách, športovcoch, funkcionároch a výsledkoch - pravdaže to treba, ale okrem kde-tu stručných zmienok nenachádzame nič spracované o niekdajších športových zariadeniach v Trenčíne. Túto medzeru chce vyplniť toto dielo. Jeho poslaním je základný prehľad; ako taký mal by vychádzať zo spracovania jednotlivostí, lenže takých spracovaní v našom ohľade (tvaru miesta) niet. Preto dielo vychádza z miestnych znalostí autora a čerpá z jeho vlastnej pamäti zažitého aj počutého, tiež z príležitostných zmienok v tlači nepravidelnej aj pravidelnej. Dielo nevychádza z archívnych prieskumov. Cielené miestne prieskumy sa vykonali len v rozsahu potreby. Žiaľ, v období 1945-1960 nevychádzali miestne všeobecné noviny, kde by sa dali hľadať zmienky o aktuálych udalostiach, i keď podľa zistenia Ing. V. Tichého Trenčianske noviny (šesťdesiatych rokov, ...) podstatne viac písali o veľkolepých plánoch, než o tom, čo sa už vykonalo; podobne je to aj s volebnými programami, ktoré sú inak zaujímavým zdrojom, pokiaľ sa v období po r. 1989 nezničili. Omyly aj nepresnosti sú (aj tu) možné a najmä sú veľké možnosti postupného dopresňovania a doplňovania, teda pripomienky a doplnky, alebo aj ponuka výraznejšieho doplnenia obsahu od verejnosti sú vítané, ele adresa autora je v záhlaví prvej (hlavnej) stránky. Otázne je tu usporiadanie takmer štyroch desiatok podtém (jednotlivých športovísk); tu možno ešte dôjde ku zmene? Je tu ešte predpoklad doplnenia niektorých fotografií, ktoré nie sú práve príliš poruke. Postupným doplňovaním a pridávaním sa do obsahu dostávajú aj časti súvisiace s témou športovísk len dosť voľne, napríklad turistika a s ňou nepriamo spojené veci; pre budúcnosť ich však zaznamenávame. Autor zažil a poznal ešte pamätníkov trenčianskeho športu Štefana Androviča st., Alexandra Čerňanského, JUDr. Jána Nemšovského, a pravdaže mladších počnúc vlastným príbuzenstvom, cez suseda trénera Karola Borhyho, až po prítomných priekopčana Janka Zacharu, legendu Dušana Čikela a ďalších uvedených tu na konci v poďakovaní. Píšúc v inej dobe, nedarí sa celkom vyhnúť trpkým porovnaniam minulého a prítomného. Športovísk bolo veľa, teda aj tu použitých fotografií je veľa, na niektorej je aj viac športovísk, v tom prípade sme fotografiu nezopakovali, aby nevznikol dojem umelého zvyšovania ich počtu (beztak ich je priveľa), ale radšej sme zvolili odkaz, z ktorého sa ťuknutím stránka presunie na príslušný obrázok. V niektorých prípadoch jestvujú aj lepšie použiteľné fotografie, ibaže nie sú práve poruke, čo sa ale časom môže zmeniť. Miestopisná poznámka: Od nepamäti bývali na povodňami zaplavovaných brehoch Váhu sihote. V Trenčíne boli dve vážske sihote: ľavobrežná "horná sihoť" poniže Skalky, a pravobrežná "dolná sihoť" poniže mosta. Obidve takmer nevyužívané, mali len popisný všeobecný názov, nemali vlastné meno - preto malé písmená. Keď na tej prvej vznikala nová mestská štvrť, začalo sa používať jej vlastné pomenovanie "Horná Sihoť", ako to ukazujú dokumenty mesta v tridsiatych rokoch, s veľkými písmenami; neskôr po fronte prvé slovo z pomenovania vypúšťali, tak dnes zostala len "Sihoť". V pofrontovej hromadnej bytovej výstavbe sídlisk pribúdalo k názvom sídlisk aj odlišujúce označenie, spravidla číslo - tak sa sídlisko označovalo v investičných dokumentoch. Po dostavaní sa niekedy dostala na rad aj ľudová tvorivosť vymýšľajúca si ďalšie vlastné odlišné číslovanie alebo aj pomenovanie, z čoho niekedy vzniká guláš. Nie je to tak len v prípade Sihote, ale aj Juhu a pod. (Obdobný stav s malými/veľkými písmenami je aj v pomenovaní trenčanských šancov, z ktorých sa až neskôr stali názvy ulíc. Na mape Trenčína roku 1900 na predsádke pohľadnicovej knihy Dr. Hanušina tiež nachádzame trenčanské šance (horný aj dolný) bez veľkých písmen, teda ešte nie ako vlastné mená (názvy) ulíc.) Zmenili sa aj pojmy: kedysi sa hovorilo"mestská štvrť", ale neskôr "sídlisko". Vznikom priemyslu umožneného technickými vynálezmi sa (okrem iného) zvyšovala hustota obyvateľstva. V druhej polovici 19. storočia obyvateľstvo začalo zakladať rôzne spolky. Ich účelom bol rozvoj rôznych záujmov v oblastiach živobytia aj záľub. Tak vznikali aj športové spolky, v Trenčíne boli najstaršie: ► Trenčiansky športový kruh, založený (najneskôr) v r. 1890 ako Trencséni Sport Kör (TSK), jestvoval do r. 1910, dnes je už v podstate zabudnutý, ► Trenčiansky telovýchovný spolok, založený na prelome rokov 1904/1905 ako Trencséni Torna Egyesület - pôvodne TTE, neskôr od 17.8.1919 TTS, ktorého skratka prežíva v pamäti a v neoficiálnych pomenovaniach už vyše storočia do dnešných dní. Športové spolky si zriaďovali športoviská (teda aj ihriská) podľa svojich potrieb a možností. Po prechode frontu (na jar 1945) sa zmenil spoločenský režim, ten nový si vzal za svoje aj organizovanie telovýchovy, teda aj uspokojovanie jej potrieb. To bol zásadný rozdiel od dovtedajšieho stavu. Dôsledkom boli jednak (spočiatku dosť časté) organizačné zmeny v telovýchove (ktorými sa tu nezaoberáme), ale aj štátom organizovaná výstavba športovísk: na začiatku päťdesiatych rokov sa v Trenčíne postavili hneď tri veľké nové štadióny, aké tu nemali obdobu: na Sihoti, za mostami pri Odeve, pri Merine pod bralom Sokolica (pod Brezinou). Nižšie uvádzame niekdajšie trenčianske ihriská, aj iné športoviská. Pre lepší prehľad niekedy (v zátvorkách) uvádzame charakteristické roky, ktoré majú orientačnú hodnotu (nemusí byť presná) a spravidla sa vzťahujú na začiatok prevádzky, teda koniec výstavby, ak nie je inak uvedené. Datovanie (najmä obrázkov) tu ešte nevyužilo všetky možnosti, ktoré poskytuje rozbor (predovšetkým datumy poštových pečiatok) obsahu (v zásade veľkého množstva) zachovaných poštových zásielok (nielen pohľadníc). Čitateľ nech je zhovievavý aj k použitým pomenovaniam, ktoré sa za dlhé sledované časové rozpätie menili, tiež sa používali rozličné spontánne pomenovania. Autorovi sú blízke ustálené pomenovania, nie novotvary. Pojem "trenčiansky" tu používame bez presného rozlíšenia, skôr v užšom význame, teda obvykle bez pripojených okolitých obcí; výnimky sú najmä v prípadoch užšej náväznosti na mesto. Časový rozsah tohoto článku v zásade nejde až do prítomnosti, končí obvykle zmenou režimu po r. 1989, ale nie je ostro ohraničený. Telocvične škôl sa tu uvádzajú nie dôsledne všetky, ale len tie staršie alebo inak hodné zreteľa (napr. neskôr pristavané). Prechodmi vlastníctva sa tu tiež nezaoberáme, hoci táto nie priamo viditeľná stránka každého (nielen) športoviska je tiež zaujímavá, dôležitá a dosť veľa vypovedá o minulých dobách.

OBSAH: (ťuknite na položku obsahu, a stránka sa vám tam posunie.) Prvé futbalové ihrisko (1904-1908) Neorganizované ihriská: pri Čertovom mlyne (horné aj dolné), jarmočnisko, na ostrove, v Biskupiciach, v Zamarovciach Ihrisko TTS (1905-1952...1960) Sokolovňa s ihriskom (1935-) Štadión "Na Sihoti" (1953-) Kolkáreň (1956-2014) Štadión "Pod Sokolicami", tiež "Merina" (1953-2003) Štadión "Za Mostami", alebo "Odeva" (1954-...1989...) Školské ihrisko za mostami (cca 1970-) Zimný štadión (1960-) Telocvičňa v gymnáziu (1907-) Telocvičňa v škole Školských sestier De Notre Dame (cca 1930?) Telocvičňa Obchodnej akadémie (prvá 1937; druhá 1980-) Telocvičňa základnej školy na Sihoti pri hrádzi (1954-) Telocvičňa stavebného učilišťa (1965-) Mestská plaváreň (1937-2014) Plaváreň pod Sokolicami (cca 1960-cca 2003) Krytá plaváreň (1976-1999-) Letné kúpalisko za mostami (pri Odeve) (cca 1972 - 1993 - cca 2010) Školský krytý bazén za mostami (1970-) Najstaršia plaváreň a lodenica (1880-1915) Vojenské kúpalisko (...?...-1950-cca 1954) Vodácky breh medzi mostami Pltnícky prístav Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica (1923-cca1941) Drevená lodenica (cca1941-cca 1954) "Mestská" lodenica (1951-) Skautská klubovňa (lodenica vodných skautov; Skautský domov )(1947-cca 1952) Zväzarmovská lodenica 42.ZO (1956-) "Prístavisko" na ľavom brehu kanála Váhu (1999) Váh, príroda, mesto ako športoviská Bežecká dráha pri Váhu pod mostom. (1980+?-) Športová hala na Sihoti (1985-) Armádne stredisko vrcholového športu (ASVŠ) Dukla Trenčín (1976-) Tenisové dvorce v parku (cca 1895??-1928?) Tenisový dvorec pri hrade (1909-...) Tenisový dvorec pod Sokolicami (cca1930?-...) Strelnica na Brezine - guľová, malorážna (1953-1989) Strelnica pri Odeve - broková (1956-) Strelnica v Zamarovciach - broková (1989-) Mestská chata (v Soblahove, Sokol Merina, pod OStrým vrchom) (1944-) Turistická chata pod Inovcom a lyžiarska chata s vlekom (1921-) Chata v Krásnej doline (1946? - ??)

Prvé futbalové ihrisko (1904-1908) podľa zachovanej kolektívnej spomienky sprostredkovanej trenčianskym funkcionárom TTS Štefanom Androvičom st. (*21.11.1901 - †21.12.1985) bolo na hornej sihoti na vojenskom cvičisku, približne v miestach terajšej železničnej stanice, už v r. 1904, kedy tu odohrali prvý futbalový zápas. Priekopník organizovania trenčianskeho futbalu škpt. Karel Panzner zase umiestnenie prvého trenčianskeho futbalového ihriska opisuje ako "pri vodovodnej čerpacej stanici". Jestvovanie prvého športového ihriska tu ukončila nešťastná nehoda dôstojníka na koni v r. 1908. Kôň s dôstojníkom sa nohou prepadol do diery na ihrisku, do ktorej vkladali žrde ohraničujúce futbalovú bránku. Po tejto nehode museli ihrisko premiestniť ďalej k Váhu, avšak pôvodné vojenské cvičisko tu jestvovalo aj naďalej. Poloha (celého) vojenského cvičiska v roku 1911 je vyznačená na mape nižšie.

Neorganizované ihriská: ► hrávalo sa kdekade, kde sa chalanom zachcelo, bolo blízko a vhodný terén, nedá sa všetko vymenovať; hrávalo sa aj na (asfaltových) cestách, keďže cesty sa preplnili autami až po r. 1989, a autopremávka väčšieho rozsahu prišla až koncom 60. rokov - dovtedy na ceste parkovalo niekedy aj iba jedno auto... ► (horné) ihrisko pri Čertovom mlyne (tzv. horný čerťák) - futbalové, udupaná hlina, bez stojatých bránok, bolo v priekope (jame) hradného opevnenia pri Čertovom mlyne (čo je ľudové pomenovanie pre Mlynskú vežu Trenčianskeho hradu), prístup od čerešňového sadu; vzniklo iste niekedy po prvej svetovej vojne; je na obrázku nižšie. ► dolné ihrisko pri Čertovom mlyne (tzv. dolný čerťák) - ihrisko z vonkajšej strany najvyššej časti mestských hradieb, v mieste kde sa napájajú na hradné opevnenie, prístup od fary strmým chodníkom pozdĺž vonkajšej strany mestských hradieb, tiež je možné od západej strany čerešňového sadu zostúpiť nadol na toto ihrisko; od mája 1909 tu bol tenisový dvorec s kamenným domčekom, ktorého zvyšky tu ešte pretrvávali, keď sa tu už medzi vojnami hrával futbal na udupanej hline; stojaté bránky tu neboli; vzniklo iste niekedy po prvej svetovej vojne; je na obrázku nižšie.

Ihriská pri hrade, vyznačené červeno, v pohľade zhora: vľavo dolné, vpravo horné ihrisko pri Čertovom mlyne. Na tom ľavom ihrisku bol od mája 1909 tenisový dvorec s kamenným domčekom. (V názve obrázka mi vypadlo písmeno, no čo už...) ► (staré) jarmočnisko neďaleko dolnej (železničnej) stanice (Trenčín - predmestie); táto plocha sa používala ako ihrisku prinajmenej už krátko po druhej svetovej vojne, pravdepodobne aj skôr; ► na (vážskom) ostrove (vznikol postavením vodného diela dokončeného v r. 1956) bolo na hline vydupané ihrisko kde sa hrával futbal, medzi dvomi stojatými bránkami, začiatok je niekde v 60. rokoch, bolo medzi špicom ostrova a jazerom, bokom od hrádze na orechovskú stranu; ► biskupické ihrisko pri Váhu, jestvovalo už v čase prechodu frontu (1945); výstavbou vodných diel (1942-1956) a výstavbou domov okolo r. 1970 sa ihrisko premiestnilo do terajšej polohy (asi 150m západnejšie) a prešlo (najmä po 1989) zmenami vlastníctva ústiacich do súdnych sporov okolo r. 2010, lebo pre nie-miestnych vlastníkov je táto plocha nádejným stavebným pozemkom s vidinou zisku; teraz (2019) sú tu aj dráhy na koliesové športy; ► ihrisko pri Váhu v Zamarovciach - známy Kačabar, už vybočuje z tohoto začlenenia, ale aspoň stručne spomeňme, že jestvuje prinajmenej od doby po postavení vážskeho vodného diela (-1956), prešlo už do organizovanej formy, má tribúnu, bránky, reštauráciu...;

Ihrisko TTS (1909-1952...1960) bolo v Trenčíne na hornej sihoti. Zriadil ho spolok TTS (vzniknutý 1904/1905) ako náhradu za ihrisko na vojenskom cvičisku, ktoré sa už ďalej nemohlo používať ako ihrisko v dôsledku nehody z r. 1908, takže počiatky ihriska TTS kladieme do roku 1909. Ihrisko TTS na hornej sihoti bolo vôbec prvým samostatným (futbalovým) ihriskom v Trenčíne. Nachádzame ho už na mape z r. 1911. Najstaršia známa fotka trenčianskych futbalistov z r. 1910 je už urobená na tomto ihrisku. Ihrisko bolo futbalové, škvárové, po jeho obvode rástli (nejedlé) gaštany, z ktorých posledné kusy skryte pretrvávali aj po r. 1989. Dňa 7.5.1920 sa konalo slávnostné odovzdanie ihriska vybaveného ohradou z drevených dosák a stĺpov, ktorá bola v r. 1920 vybudovaná nákladom okolo 20 tis. korún pod vedením Ing. Gustava Dohnányiho a Dr. Eugena Szüsza, materiál dodala parná píla. Ihrisko sa používalo najmä na futbal. Bolo to po dlhý čas jediné schopné futbalové ihrisko v Trenčíne:

Ihrisko TTS (zeleno označené) na hornej sihoti v Trenčíne, na šikmom leteckom zábere z roku približne 1922. Pre lepšiu orientáciu je tu modro označený Váh a červeno sú označené železnice a cestný most. Za povšimnutie stojí aj ľavý breh Váhu medzi mostami (železničným a cestným), na ktorom kedysi bývalo pltnícke prístavisko (pozrieť Enderov obraz okolo 1860), neskôr sa tu v dvadsiatych rokoch konávali vodácke preteky, potom tu (cca 1923 - cca 1941) bola "drevená plaváreň" a lodenica, po nej (cca 1941 - 1954) drevená lodenica a od r. 1951 tu stojí murovaná (dnes už stavebne pozmenená) "mestská" lodenica. Na sihoti je slabúčko žltou vyznačená známa obojstranná agátová alej na okrajoch výraznej poľnej cesty, s lavičkami, ktorá viedla od Dieterových domov pri železnici až po Váh takmer oproti Skalke... Nejasné sú štyri biele škvrny usporiadané do štvorca, veľkosti ihriska TTS, voči nemu posunuté ku Váhu asi o polovicu jeho dĺžky. V lete 1925 ihrisko TTS zničila veľká povodeň v dôsledku čoho činnosť TTS stagnovala dva roky. V zime tu bývalo (povojová spomienka) prírodné klzisko vytvorené napustenou vodou do provizórnej latkovej ohrádky. Fotografia ukazuje, že časom (východne) vedľa vznikli možno až dve menšie ihriská. Ihrisko TTS na hornej sihoti je uprostred obrázka (na ktorom je spolu s inými blízkymi športoviskami) tu:

Ihrisko TTS (uprostred) a ďalšie športoviská na Hornej Sihoti v Trenčíne vyznačené na súlepe dvoch fotografií období približne 1938, 1945.

Ihrisko TTS (vtedy ešte TTE) na výreze z mapy trenčianskej hornej sihote z r. 1911. Pôvodnú mapu kreslil Karol Kováč, z vlastníctva p. E. Tesára prekreslil Ing. V. Brabenec vo febr. 1989. Postupné premeny tohoto miesta vidíme nižšie na mapách piatich rôznych období; obrázky ukazujú rovnakú plochu, rok je na obrázku vyznačený vľavo hore:

Ďalej obrázky z činností konaných na ihrisku TTS:

Ukážka zásahu zdravotníkov na ihrisku TTS, pravdepodobne rok 1920. Za ihriskom uprostred vidíme iba zozadu Dieterov dom s namaľovanou bledou reklamou, ešte nestojí sokolovňa. Ihrisko TTS tu lemujú vysoké štíhle topole.

Ukážka zásahu zdravotníkov na ihrisku TTS, pravdepodobne rok 1920. Za ihriskom vľavo vidíme iba zozadu Dieterov dom s namaľovanou bledou reklamou, ešte nestojí sokolovňa. Ihrisko TTS tu lemujú vysoké štíhle topole.

Obrázok z internetu, tu upravený.

Trenčianska Národná garda nastúpená na ihrisku TTS, okolo r. 1937. Na okraji ihriska, na strane bližšej k parku a k mestu, už rastú divé gaštany. Za nimi z pozadia vykúka v strede v r. 1930 postavená budova fin. úradov, vpravo sokolovňa (1935). Celkom vľavo vidíme biely okraj asi strechy budovy pri ihrisku?

Prehliadka trenčianskej Národnej gardy nastúpenej na uvítanie gen. Eliáša na ihrisku TTS, okolo r. 1937. V pozadí vidíme budovy na okraji ihriska, sú na nich aj reklamy: vľavo "Kudláč" (obchod mal na hlavnom námestí oproti pošte) vpravo "Praga" - v Trenčíne mal zastúpenie Orgoník. Je to pohľad opačným smerom než predošlé zábery, hrad je za chrbtom fotografa, v pozadí sú Vinohrady (Čechovka) a vpravo typický kopec nad Hrabovkou, kde bola vojenská strelnica. Všimnime si vápnom vysypaný kruh na ihrisku.

Na zábere okolo r. 1940, z hradu vidíme farebne zvýraznené (zľava): - plaváreň (*1937) - modrá, - ihrisko spolku Sokol s budovou sokolovne (*15.12.1935) - žltá, - ihrisko spolku TTS (*1909) - červená. Ešte nestojí kolkáreň (od sokolovne vľavo). V pozadí už vidíme nízku hrádzu (*1934), ale Váh ešte nie je zregulovaný (-1956). Po fronte v súvislosti s celoštátnou zmenou organizácie telovýchovy, ihrisko TTS prešlo do rúk Závodnej sokolskej jednoty Merina v r. 1949. Ihrisko TTS jestvovalo ešte krátko po 2. svetovej vojne. 31. októbra 1951 po futbalovom zápase TTS proti Trnave zhorela drevená tribúna na ihrisku TTS, vraj od horiacich novín nadšeného fanúšika víťazného TTS, nepomohol ani včasný zákrok hasičov. Tribúnu už potom neobnovili. Význam ihriska TTS poklesol pofrontovou výstavbou štadióna za sokolovňou po r. 1950. Roh ihriska TTS pohltila Pionierska ulica, ktorú nanovo vybudovali pre príjazd k novej budove základnej školy dokončenej 1954 (architekt Charvát), ale ešte aj potom tam bývalo klzisko a na zvyšku ihriska TTS ešte spontánne hrávala futbal naša povojnová generácia mladých chalanov. Ihrisko TTS celkom zaniklo krátko po r. 1960, keď na jeho ploche postavili (dokončili v r. 1965) novú budovu Cementární a vápeniek (CEVA) (teraz je v nej tá Dubčekova univerzita).

Sokolovňa s ihriskom (1935-) 7.8.1933 zastupiteľský zbor Trenčína schválil odpredaj stavebného pozemku na (dovtedy takmer nezastavanej) hornej sihoti na stavbu budovy sokolovne pre telových. jednotu Sokol, s podmienkou rizika (nedoriešených sietí, ...) znášaného na strane stavebníka. Zakúpený pozemok najprv oplotili a v jeho západnej časti zriadili ihrisko. Na fotografiách vidíme, že na ploche (nie na okraji) ihriska boli dva (drevené) stĺpy s (iste elektrickými) svietidlami (reflektormi), príležitostne sa využívali aj na nesenie výzdoby. V zime sa na ihrisku zriaďovalo klzisko. Budova sokolovne bola odovzdaná do prevádzky 15.12.1935. Bola to prvá väčšia stavba na hornej sihoti. Zo zadnej (západnej) strany budovy sokolovne bol "Sokolský hostinec" a na poschodí balkón, používaný aj v súvislosti s ihriskom, ktoré sa rozprestieralo od budovy sokolovne ďalej smerom ku Váhu. Zjednotenie všetkých telovýchovných organizácií do Hlinkovej gardy sa týkalo aj Sokola, zo sokolovne sa stal "dom Hlinkovej gardy" (niekedy v r. 1938/1939). Tu sa v dňoch 30.sept. až 1.okt.1939 konal (celoštátny, posledný riadny) VIII. zjazd HSĽS. (Nie je jasné, či sa tu konal aj župný zjazd HSĽS ktorý bol 7.-8. sept.1940.) Po fronte (jar 1945) budovu sokolovne (iste aj s ihriskom) prevzal zväz mládeže, vrátili sa spolku Sokol až 20.12.1945. Ďalší vývoj sa konal v rámci povojnového celoštátneho (opäť) zjednocovania telovýchovy a jej viacerých organizačných zmien.

Ihriská a ďalšie športoviská na Hornej Sihoti v Trenčíne vyznačené na súlepe dvoch fotografií období približne 1938, 1945. Všimnime si, že ešte tu nestojí kolkáreň (od sokolovne vľavo). Pravdaže, Váh ešte nie je zregulovaný (-1956), teda ešte nejestvuje ostrov ani most na ostrov.

Štadión "Na Sihoti" (1953-) Tak ako predfrontový režim administratívne zlučoval, povojnový urobil to isté, čím sa aj sokolské ihrisko i so sokolovňou znova ocitli v rukách štátu, ktorý ich pridelil ním (s viacerými zmenami) organizovanej jednotnej telovýchovnej organizácii. Tak v roku 1951 došlo k zjednoteniu telovýchovy a tak Odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov sa začlenil do T.J. Sokol Trenčín. Za sokolovňou na mieste niekdajšieho sokolského ihriska začali po r. 1951 budovať vcelku veľkoryso premyslený štadión. Vedením výstavby štadiónu bol v povojnovom čase poverený František Gašparík. Na jeseň 1953 na ňom už bolo vybudované futbalové ihrisko a ľahkoatletická dráha okolo neho. Už zač. septembra 1953 sa tu začal hrávať futbal na novom trávniku. V marci 1954 sa výstavba kvôli nedostatku finančných prostriedkov na istý čas zastavila. V r. 1955-1956 sa tu vybudovalo basketbalové ihrisko, volejbalové ihrisko, betónové stupne na ochodzoch, vnútorné oplotenie ihriska, obnovila sa trávnatá plocha. Keďže príslušná telovýchovná jednota od r. 1952 istý čas niesla názov "Spartak", môžeme sa stretnúť aj s takýmto dobovým pomenovaním tohoto štadiónu. V roku 1972 k tribúne boli pristavali šatne, rok 1972 bol vyznačený na podlahe pri vstupe. Zmena režimu po r. 1989 sa dotkla aj telovýchovy a štadióna, z ktorého sa stal "mestský" (futb. klub AS); sokolovňu znova vrátili obnovenému spolku Sokol. Trávnatú plochu ihriska, o ktorú sa celé povojnové obdobie staral hospodár pán Štefko (býval v budove sokolovne aj s manželkou a synmi Janom (*cca 1952) a Emilom (*1955; †cca 2000); ako dôchodca záhadne zahynul niečo po r. 1989 pod sídliskom Juh), v roku 2005 nahradili (do prevádzky 30.9.2005) zelenou plastovou "trávou", ktorá tam vydržala zhruba desaťročie. Na jeseň roku 1978 štadión vybavili umelým osvetlením (s vlastnou stožiarovou, neskôr murovanou trafostanicou v rohu pri hrádzi) na štyroch 50m vysokých mierne naklonených oceľových stožiaroch (s prierezom písmena "U"); okolo r. 2000 na nich vymenili svietidlá. Štyri osvetľovacie stožiare postupne odstránili koncom roku 2018 (dva severnejšie) a na jar 2019 (dva južnejšie) aj s ich trafostanicou pri hrádzi. V roku 2019 nahrubo vybudovali (glajcha 1.5.2019) masívnu betónovú tribúnu (pri popoludňajších zápasoch môže slnko svietiť do tvárí divákom...) oproti dovtedajšej (stále stojacej) tribúne.

Štadión na Sihoti v r. 1955 krátko po postavení, na zábere zhora. Ihrisko na štadióne je zeleno zvýraznené, okolo neho je bežecká dráha a atletické športoviská (guľa, disk, kladivo, diaľka, výška, ...) Pod štadiónom vidíme budovu sokolovne z r. 1935, ale vľavo od nej ešte nestojí kolkáreň! Žlto vyznačené (vpravo od štadióna) je polstoročné ihrisko TTS, z ktorého rohov už ukrojil nový štadión a nové ulice; pod ním je ešte príslušenstvo ihriska a pozemok je nepravidelne obrúbený už veľkými stromami divých gaštanov. Červeno vyznačená je základná škola dostavaná približne v r. 1954. Modro vyznačená (vľavo) je mestská plaváreň z r. 1937.

Záber z hradu na práve dohotovený štadión (bez tribúny) na Sihoti aj so zaujímavým okolím, približne v roku 1958 (nie neskôr). Pod novou školou (*1954) ešte vidíme zostávajúcu veľkú časť ihriska TTS. Už stojí kolkáreň, budova sokolovne (*1935), aj vpravo od nej malé ihrisko. Vodné dielo je tiež práve dokončené (*1956), na novovytvorený (ešte pustý) ostrov už vedie nový most.

Štadión na Sihoti, pohľad z Trenčianskeho hradu približne v r. 1963 Bižšie ku hrádzi vidíme rozostavané betónové stupne pre divákov (zbúrali ich 2017-2018). V spodnej časti vidíme (zľava) časť mestskej plavárne (*1937 - †2014), cestu na ostrov (1956), rad vysokých topoľov zvnútra plotu, v rohu nenápadné škvárové hádzanárske ihrisko (severne malo neukotvenú ale dosť veľkú divácku tribúnu z oceľových rúr), pod ním vpravo za sebou podlhovastú budovu kolkárne, ďalej neveľkú asi hospodársku budovu, sokolovňu (*1935), krátku príjazdnú odbočku z cesty, za ňou vpravo (červené) basketbalové ihrisko; ďalej je smerom nahor zopár prežívajúcich starých ešte TTS-ových gaštanov na pamiatku, bledá budova CEVA GR (*1965) a pri hrádzi základná škola (*1954).

Južná časť štadiónu s tribúnou okolo r. 1972. V popredí kolkáreň.

Športoviská na Sihoti v Trenčíne, v roku 1978. - vľavo (vyššie) krytá plaváreň (tá prvá, pôvodná) z r. 1976, s parkoviskom, - pod ňou otvorená mestská plaváreň z r. 1937, - uprostred obrázku veľký otvorený štadión "Na Sihoti" z r. 1953, s futbalovým ihriskom a atletickou dráhou okolo ihriska, tu už aj s neskorším odstupňovaným betónovým hľadiskom dookola, vľavo s tribúnou a šatňami pri tribúne postavenými v r. 1972, - pod ním budova sokolovne z r. 1935, a - vľavo od sokolovne je hospodárska budova (kotolňa?) a ďalej doľava podlhovastá budova kolkárne postavená po fronte - vpravo od sokolovne v rohu obrázku je začínajúca výstavba športovej haly.

Športoviská na Sihoti v Trenčíne, na mape koncom sedemdesiatych rokov: - vľavo (vyššie) krytá plaváreň (červená budova bazéna) z r. 1976, s parkoviskom, - pod ňou otvorená mestská plaváreň z r. 1937 (bazén zelený, budova červená) - uprostred obrázku je veľký otvorený štadión (s atletickou dráhou a hľadiskom dookola a tribúnou vľavo) "Na Sihoti" z r. 1953 - pod ním budova sokolovne z r. 1935, a - budova kolkárne postavená po fronte - vpravo športová hala z r. 1985.

Štadión na Sihoti v r. 1966 (snímka z cudzieho záberu) vzadu tribúna, vidíme bežecké dráhy aj niečo z ďalšieho ľahkoatletického vybavenia na vrh guľou, bolo tam aj pieskové skokanské miesto, ...

Záber z osvetľovacieho stožiara štadiónu na Sihoti, okolo r. 1985. Vľavo dolu je východný roh štadiónu, vpravo od neho časť budovy sokolovne, nad ňou novopostavená športová hala. Vľavo od šport. haly je jeden zo štyroch 50metrových osvetľovacích stožiarov, od neho vľavo je pred základnou školou malé ihrisko na mieste ihriska TTS. V pozadí je (stará) Sihoť I., v jej prvom rade sú budovy (zľava): základná škola (*1954), CEVA (*1965), stavebné učilište (*1951) a obchodná akadémia (*1937).

Hádzanárske ihrisko bolo juhovýchodne od futbalového štadiónu na Sihoti, pri rohu oplotenia

Kolkáreň (1956-2014) Vedľa sokolovne poniže (zhruba súbežne s Váhom) sa vybudovala dvojdráhová kolkáreň. Kolkáreň bola zjavne postavená zanedlho po fronte, v r. 1955-1956, čo je v dobrej zhode s fotografiou datovanou 1955, kde kolkáreň ešte nestojí; (iný údaj o uvedení do prevádzky 28.5.1947 po oprave, sa po konfrontácii so zmienenou fotografiou ukazuje ako nie hodnoverný). Dlhá prízemná budova obsahovala len dlhú miestnosť s kolkovou dráhou, a na hornom konci dve malé šatne a predsienku. Kolky sa stavali ručne, čo bola zábava pre šarvancov; v osemdesiatych rokoch sa už kolky stavali elektricky. Neskôr (okolo 1989) urobili novú kolkáreň prestavbou budovy bývalého mestského záhradníctva (Ondruška) povyše (vtedajšieho) železničného mosta a potom v starej kolkárni pri sokolovni urobili hostinec (Kozel?). Budovu starej pofrontovej kolkárne pri sokolovni zbúrali v r. 2014 v súvislosti s výstavbou nového železničného mosta. Umiestnenie kolkárne je na obrázku vyššie - TU

Na pohľade z hradu vidíme v popredí Mestskú plaváreň, za ňou krytú plaváreň, za ňou za Váhom zväzarmovská lodenica. Vľavo sa stavia nová kolkáreň. Zhruba osemdesiate roky.

Štadión "Pod Sokolicami", tiež "Merina" (1953-2003) V r. 1953 začala výstavba štadióna pod Sokolicami. Stavali ho (východne) na močaristom území pod Brezinou, za kolóniou (povojnových) merináckych bytoviek na mieste bývalej vojenskej strelnice, z prostriedkov štátu, odborov a (organizačne novovzniknutého) národného podniku Merina (pôvodne Tiberghien, po fronte nakrátko Slovena), s veľkou pracovnou pomocou brigádnikov. Výstavbu riadil Ján Linhart, významne sa podieľal Zoard Ripka (technický pracovník Meriny) a ďalší nadšenci športu. V tom istom roku 1953 dokončili výsavbu tenisových dvorcov, zasiali trávnik, vybudovali hrubú stavbu tribúny bez strechy. Potom (do r. 1956) sa dokončili šatne a umyvárne pod tribúnou, dokončil sa vchod na štadión a stupne v hľadisku. Podľa písomne zachovaného starého záznamu zúčastneného (už nežijúceho) športového funkcionára sa na výstavbe štadiónu Pod Sokolice v r. 1952 - 1954 preinvestovalo 3.500.000,- Kčs. (Na jar 1953 bola mena peňazí; vzhľadom na okolnosti, uvedená suma sa pravdepodobne rozumie v novej mene.) Tento štadión sa používal aj na spartakiády. Tiež sa na ňom neskôr (povedzme začiatkom 80. rokov, aj potom) konali hudobné podujatia. Štadión bol vo vlastníctve Závodnej organizácie Revolučného odborového hnutia (RV ROH) národného podniku (n.p.) Merina, a len pre uľahenie financovania údržby bol bezplatne prevedený do vlastníctva n.p. Merina. Po r. 1989 sa privatizoval národný majetok, Merina (= Tiberghien Fils po fonte znárodnený, od 1.7.1989 štátny podnik, po novembri 1989 nereštituovaný) tiež (v prvej vlne privatizácie) sa stala akciovou spoločnosťou od 1.4.1992, výroba sa znižovala, až sa na ja 2009 zastavila celkom, pritom sa rozpredávali súvisiace prevádzky. Listom z 8.8.2022 s 30 podpismi sa "dôchodci podniku Merina..." obrátili na predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja Štefanca s prosbou o pomoc pri záchrane štadióna. Záznam z rokovania komisie územného plánovania a architektúry pri Mestskom zastupiteľstve v Trenčíne, konaného 19.9.2002 na Mestskom úrade (MsÚ) v Trenčíne, uvádza súhlas komisie ÚPA s predloženým zámerom (Hudý) podľa Štúdie využitia areálu Pod Sokolicami - Merina a.s. (autor Ing. arch. Peter Guga); zo 16 členov komisie boli prítomní jedenásti: v hlasovaní boli štyria za, jeden sa zdržal, jeden bol proti (rozdiel chýbajúcich piatich hlasov nie je zo zápisnice zrejmý, ani iné alternatívy využitia). (Teda z hľadiska územného plánovania o osude štadióna rozhodol súhlas štyroch ľudí....) Štadión Meriny Pod Sokolicami bol predaný a v r. 2003 ho začali búrať, na jeseň začali terénne úpravy. Na mieste štadióna v r. 2004 začala firma Hudy stavať svoj závod na výrobu závodných modelov áut.

Štadión Podsokolice, vľavo od neho (modrá) plaváreň a nad ním tenisový dvorec na okraji Breziny, na výreze z mapy r. 1978.

Rozostavaný štadión "Merina", tiež "Pod Sokolicami", zrejme v r. 1953.

Víťazné futbalové mužstvo na takmer dohotovenom štadióne v r. 1955 alebo 1956, za nimi vidíme ľudí na vrchu násypu stupňového hľadiska, v pozadí závodný klub ROH Merina a vpravo kolónia merináckych bytoviek.

Tribúna merináckeho štadiónu zaplnená divákmi, okolo r. 1956. V pozadí za tribúnou skaly brala Sokolica.

Dohotovený štadión "Pod Sokolicami", tiež "Merina".

Štadión "Pod Sokolicami" v prevádzke, polovica 60. rokov.

Koncert na štadióne pod Sokolicami v r. 1987, pohľad do hľadiska.

Búranie štadiónu pod Sokolicami v novembri 2003. Autor fotografie je pravdepodobne Ing. Vojtech Tichý.

Štadión "Za Mostami", alebo "Odeva" (1954-...1989...) Výstavba začala v r. 1950. Po r. 1952 sa budoval štadión "Za Mostami", alebo "Odeva", mal trávnaté futbalové ihrisko, ľahkoatletickú dráhu, tenisové dvorce, volejbalové ihrisko, basketbalové ihrisko, hádzanárske ihrisko. Už v r. 1954 sa tu konal nácvik 1. celoštátnej spartakiády a potom 1. okresná spartakiáda na už otvorenom štadióne, čo nateraz berieme (rok 1954) ako začiatok užívania ihriska a (ešte nie celkom dokončeného) štadiónu. Postavila sa ešte rozsiahla tribúna, sedemstupňové hľadisko, sociálne zariadenia, tréningové futbalové škvárové ihrisko. V dňoch 19. až 22. júna 1958 sa na štadióne konali Krajské telovýchovné slávnosti Bratislavského kraja za účasti vyše 12.000 cvičencov. V r. 1959 sa vykonávalo už len skrášľovanie štadióna, dobudovanie ihriska pre hádzanú, úprava hľadiska, basketbalových, tenisových a volejbalových dvorcov. 30. mája 1959 na štadióne Odeva bola okresná spartakiáda. Na futbal sem chodieval aj Alexander Dubček, a to aj v dobe, keď už bol ústredný funkcionár KSČ v Bratislave. Po zmene režimu r. 1989, keď bola aj továreň Odeva sprivatizovaná, výroba v nej postupne klesala až sa celkom ukončila; Odeva zmenila majiteľa ako celok, a s tým sa menil aj osud odeváckeho štadiónu, zostal nevyužívaný, opustený a neudržiavaný je doteraz (2019).

Štadión "Odeva" po dokončení, v r. 1958 - Krajské telovýchovné slávnosti. Celkom vľavo nástupná "Brána borcov", na jej vrchu oválny znak "ČSTV". Za štadiónom (vpravo) sú dlhé nevysoké odevácke výrobné haly. V pozadí vľavo komín odeváckej továrne, vpravo trenčiansky hrad.

Štadión "Odeva" po dokončení, 19. až 22. júna 1958 sa tu konajú Krajské telovýchovné slávnosti. Od stredu vľavo je nástupná "Brána borcov", na jej vrchu oválny znak "ČSTV". V pozadí je vľavo komín odeváckej továrne, vpravo sú dlhé nevysoké odevácke výrobné haly.

Štadión "Odeva" po dokončení. Nie je isté, či aj tento záber je z vystúpenia Krajských telovýchovných slávností (KTS) 19.-22. júna 1958 - nasvedčuje tomu masová účasť aj rovnaký stav zelene. Stanovisko fotografa je iné; nevidíme tu "Bránu borcov" (možno je mimo obrázka, vľavo) a pochybnosti vzbudzuje aj čudný nevysoký komín s čiernym vrchom, vyčnievajúci pri ľavom okraji pred odeváckymi výrobnými halami, nevidíme ho na predošlých snímkach z KTS z júna 1958; komín továrne to iste nie je, ten bol až za výrobnými halami, tu by bol vľavo mimo záberu.

Štadión "Odeva" na mape z r. 1973. Plaváreň za mostami tu ešte nie je zaznačená, ani iné športoviská v tejto oblasti.

Štadión "Odeva" s plavárňou za mostami na zábere zhora v roku (približne) 2007. Výber z obrázku neznámeho autora.

Spomienky na Odevácky futbalový štadión od pani Jaroslavy Birovej, rod. Zápecovej: Nedá mi, aby som nenapísala pár slov k histórii futbalového štadióna v Odeve. Naša bytovka, v tvare L, stála na ulici 9. mája, priamo na konci ulice, hneď pred vstupom, bránou na štadión. Bol to vlastne veľký športový areál. Keď sa konala liga, ľudia chodili popred naše okná, a my so sestrou sme sedeli na parapete okna a zvonka nám viseli nohy (bývali sme na prízemí) a sledovali sme futbalový cvrkot. Na štadión sme sa ako deti z okolitých bytoviek chodili hrávať, športovať, zo IV. ZDŠ sme tam chodili na telocvik, atletiku, súťaže, a cvičili aj spartakiádu. Najdôležitejším človekom na futbalovom štadióne bol správca pán Jurkovič, ktorý býval priamo v areáli, (so svojou rodinou, mal 3 synov), bol to samostatný dom, v tvare kocky, s plochou strechou, umiestnený medzi škvárovým ihriskom a futbalovým štadiónom, po pravej strane. Pán Jurkovič mal o všetkom prehľad a všetko pod palcom. Bol veľmi zodpovedný, prísny , starostlivý, o všetko sa staral, údržbu, poriadok, prevádzku. My ako deti, sme mali voľný prístup na ihriská, len nie na zelený, trávnatý futbalový štadión, a na tribúny. To pán Jurkovič strážil ako oko v hlave. V lete sme na ihriskách lietali, behali, hrali letné hry, a zime sme sa lyžovali a sánkovali na hrádzi okolo škvárového ihriska. Po niekoľko rokov nám pán Jurkovič dokonca vytvoril na škvárovom ihrisku klzisko, kde sme sa chodili odevácke decká za 1 korunu korčuľovať. Pán Jurkovič bol nezabudnuteľný človek, hoci teraz si už vôbec neviem predstaviť jeho vzhľad, ale zaslúži si zmienku, lebo bol neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou odeváckeho futbalového štadióna. Jaroslava Birová, rod. Zápecová, Trenčín, september 2022.

Školské ihrisko za mostami (cca 1970-) Medzi niekdajšími Bavlnárskymi závodmi V. I. Lenina, národný podnik (BZVIL, n.p.) v (tzv. Nových) Zlatovciach a priemyslovkami (odevnou a stavebnou) bolo už okolo r. 1970 škvárové ihrisko, na ktorom sa hrával futbal; hneď alebo až po čase malo toto ihrisko dookola aj atletickú (bežeckú) dráhu. Vznik ihriska súvisel s výstavbou nových školských budov v tejto časti mesta: ► Po r. 1961 tu začala výstavba novej budovy odevnej priemyslovky (SPŠO), ktorá bola kolaudovaná 1965/1966 (25.nov.1965 učebňová časť (zrejme 12 učební); 30.12.1965 telocvičňa; koncom januára 1966 dielne, administratíva, odborné učebne). (Dovtedy bola SPŠO v budove kláštora piaristov na hlav. námestí.) ► Od decembra 1965 sa tu staval nový 700 miestny stredoškolský internát, dokončený zrejme v r. 1970. ► Od januára 1966 sa tu stavala nová budova stavebnej priemyslovky (SPŠS); vyučovanie v nej začalo 1.9.1970 v 16 triedach, (asi 2) odborných učebniach, laboratóriách, dielňach, telocvičňou a 25 metrovým bazénom. Počet učební sa neskoršou prístavbou zvýšil v r. 1978/79 až na 23 tried. V súčasnosti (2019) ihrisko má povrch tartan (gumový granulát a spojivo) a patrí k športovej škole, ktorá sídli v susednej budove azda od konca 90. rokov. Organizačné základy športovej školy boli založené v r. 1978 na 4.ZDŠ na dnešnej Veľkomoravskej (vtedy 9. mája) ulici, zrejme ako samostatné triedy na spomenutej 4.ZDŠ. Športová škola vznikla (organizačne sa osamostatnila) v r. 1982 v súvislosti s pribratím gymnaziálnych tried. Pre administratívu využívala priestory v budove Bočekovho internátu pri cestnom moste. Športová škola mala učebne v budove stavbárskeho učilišťa (dostavané 1951) na ulici Štátnych pracovných záloh (predtým a potom Golianova). Športoviská sa využívali rôzne, podľa druhu športu. Športová škola sa presunula na terajšie miesto (za mostami) do dovtedajšej budovy Texing okolo r. 1992.

Športoviská za mostami, farebne vyznačené na výreze mapy z konca obdobia socializmu (približne 1987): najvyššie je školské ihrisko, pod ním letné kúpalisko "Za mostami" (na mape označené ako "ihr."), naspodu štadión "Odeva". V budove stred. priem. školy stavebnej je krytý 25m bazén.

Zimný štadión (1960-) Výstavba začala koncom mája 1958 na konci Rázusovej ulice. Do konca r. 1959 bola dokončená 1. etapa, čo bola ľadová plocha a strojovňa. Strojné zariadenie vyrobilo ČKD Choceň. Prevádzka zimného štadióna začala 16.1.1960. Klzisko malo drevené mantinely a vedľa južnej strany dva obvyklého typu drevené prízemné baraky, kde bola prezliekareň a prezuváreň s drevenými lavicami, úschovňa a bufet. V ďalšej etape stavali a v r. 1973 dokončili betónovú tribúnu okolo klziska, ktoré bolo ešte stále otvorené (nie kryté). O výstavbu aj následnú prevádzku sa okrem iných zaslúžil pán Ľudovít Raček. V ďalšej etape klzisko s tribúnou obostavali budovou, čím vznikol krytý zimný štadión. Zakrytie začalo v r. 1975 a ukončili ho v r. 1977. Na budovu v značnej miere použili vystužené sklené pásy (Copilit), na prácach sa podieľala zahraničná - juhoslovanská firma, čo bola dovtedy nevídaná novinka. V ďalšej etape (možno koncom 80. rokov?) dovtedajšiu budovu zimného štadiónu obostavali novou betónovou budovou (bez zbúrania dovtedajšej budovy, ktorej časti sú stále rozpoznateľné). Zimný štadión tak získal celkom iný a oveľa masívnejší betónový vzhľad (ako bunker). Potom v auguste 1997 betónové valcové vstupné časti budovy (zo strany bližšej k reštaurácii Kotva) natreli na žlto, tiež vymenili chladenie ľadovej plochy. V roku 2010 rekonštruovali celé priečelie budovy nákladom 170 tis. eur. V roku 2019 štát dal milión Eur na ďalšiu obnovu vnútrajšku štadióna. Zaznamenajme ešte pre úplnosť, že 31.7.2005 otvorili druhý trenčiansky zimný štadión na rohu ulíc Hodžova a Nálepkova, v susedstve základnej školy, patrí hokejistovi Gáboríkovi; ním sa tu kvôli jeho novosti ešte nezaoberáme.

Pred postavením zimného štadióna so strojove chladenou ľadovou plochu sa už desaťročia predtým robili zimné klziská na letných ihriskách športových oddielov, ale aj svojpomocne na voľných plochách pri obydliach, ako to ukazuje táto dvojica fotografií z (vojenských, v 50.r. postavených) domov na Nálepkovej ulici, urobená krátko pred r. 1960: vpravo matka skúša krasokorčuľovanie, vľavo chlapček s hokejkou je jej syn, ktorého neskôr vidíme už o čosi staršieho, zase s hokejkou a pukom, nižšie na fotografii na novopostavenom zimnom štadióne.

Novopostavený zimný štadión vo svojej prvotnej (ešte otvorenej) podobe. Ľavé foto: za bránkou je búdka so svetelnou signalizáciou navrchu, vľavo vzadu sú drevené búdy so šatňou a bufetom, celkom vzadu sú domy na Nálepkovej ulici. Na oboch obrázkoch za mantinelom ľadovej plochy sú už betónové tribúny, tu vidíme južnú a západnú časť.

Zimný štadión vo svojej ešte otvorenej podobe. Vzadu za mantinelom ľadovej plochy je tribúna, za ňou sú drevené búdy so šatňou a bufetom. Celkom vzadu sú domy na Nálepkovej ulici. Vľavo za mantinelom je časť betónovej budovy. Svietidlá, na lanách natiahnuté nad ľadovou plochou, sú podľa tvaru už výbojkové (RVL). Toto je známy obrázok, ktorý obieha po internete, tu je upravený (zosvetlené tiene) ale zázrak sa s ním už nedá urobiť.

Zimný štadión v prvej krytej podobe, dokončenej v r. 1977.

Zimný štadión v druhej krytej podobe, ktorá dodnes (2019) stojí.

Telocvičňa v gymnáziu (1907-) bola postavená ako súčasť budovy niekdajšej Vyššej dievčenskej školy na ulici Slobody (potom 1.mája), postavenej od r. 1906 do r. 1907. Okrem telocvične bolo na dvore ihrisko so zvlášť ohradeným tenisovým dvorcom v lete a klziskom v zime. Táto školská telocvičňa z r. 1907 bola zrejme v Trenčíne aj v širšom okolí prvou školskou telocvičňou vôbec. Neskôr bola táto telocvičňa stavebne prestavaná trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom (1900-1987) v roku (podľa jeho záznamov) 1940, a možno aj stavebne opravovaná po prechode frontu (1945), kedy budova (vtedy už) gymnázia utrpela niekoľko priestrelov cez múr z čelnej strany (t.j. odkiaľ prichádzalo útočiace vojsko), ako to vidieť na dochovanej fotografii - pravda, telocvičňa je z opačnej strany budovy, o jej prípadnom frontovom poškodení nateraz nič nevieme.

Cvičenie na ihrisku trenčianskeho gymnázia, asi prvá polovica 20. rokov.

Telocvičňa v gymnáziu, pohľad zo zadnej strany budovy gymnázia; záber je z januára 2022. Na obrázku je budove telocvične pre odlíšenie ponechaná farebnosť.

Telocvičňa v škole Školských sestier De Notre Dame (cca 1930?) bola postavená ako súčasť budovy školy Školských sestier De Notre Dame, predpokladáme okolo r. 1930. Je umiestnená v prízemí jej západného krídla kolmého na ulicu. Vstup do telocvične je z dvora školy. Priestory telocvične zvonku ľahko rozoznávame podľa vysokých okien do dvora.

Telocvičňa v škole Školských sestier De Notre Dame. Záber je z apríla 2022. Telocvičňa je na prízemí, má vysoké okná. Prístavok vľavo je zjavne novší.

Telocvičňa Obchodnej akadémie (prvá 1937; druhá 1980-) Obchodná akadémia dostavaná v decembri 1936 mala pôdorys v tvare písmena "L", čo boli dve krídla - jedno rovnobežné s Rázusovou ulicou (v suteréne malo šatne), druhé rovnobežné s neskoršou Pionierskou ulicou (v suteréne bola skromná telocvičňa), medzi ktorými bol školský dvor, na ktorom na hodinách telesnej výchovy študentky cvičievali. Okolo r. 1980 sa budova (vtedy "Stredná ekonomická škola") rozšírila prístavbou dvoch nových krídel (proj. Ing. Tibor Nižňanský - Keramoprojekt) na voľných stranách školského dvora, z ktorého sa stalo átrium (vnútorný dvor). Nové západné krídlo budovy (na ulici Golianovej, vtedy ešte ul. Štátnych pracovných záloh - ŠPZ) je nová telocvičňa. Pôvodná budova stavaná v r. 1935 až 1936 je z červených tehál, ale prístavba (aj telovične...) zo začiatku 80. rokov je zo sivých popolčekových tvárnic, čo sa pri kde-tu opadávajúcej omietke dá dobre rozlíšiť.

Telocvičňa základnej školy na Sihoti pri hrádzi (1954-) Škola na západnom konci dovtedy nejestvujúcej Pionierskej ulice bola postavená v r. 1954 (architektonické riešenie: akad. arch. Miloš Chorvát (*1927) - syn architekta Ing. Juraja Chorváta (1895-1955)). Jej súčasťou je telocvičňa v samostatnom (západnom) trakte budovy. (Je to škola, v období socializmu (do 1989) označovaná ako 2.ZDŠ.) V juhozápadnom rohu pozemku školy, vedľa telocvične, bolo ešte neveľké ihrisko. V severnom rohu pozemku školy boli políčka, ktoré sme my žiaci obhospodarovali vlastnými rukami v rámci predmetu Ručné práce - pestovali sme tam drobné rastliny (fazuľu a pod.), bola to dobrá skúsenosť; neskôr to zrušili, asi v rámci "modernizácie" výuky?...

Telocvičňa stavebného učilišťa (1965-) Odborné učilište Pozemných stavieb dostavané v r. 1951 malo pôdorys v tvare písmena "L", čo boli dve krídla - jedno hlavné školské krídlo rovnobežné s Pionierskou ulicou, v druhom krídle rovnobežnom s ulicou (vtedy) Štátnych pracovných záloh - ŠPZ (predtým aj potom Golianova) bol internát učňov. Medzi obidvomi krídlami bol školský dvor, na ktorom v polovici šesťdesiatych rokov pristavali telocvičňu, je na Hurbanovej ulici.

Mestská plaváreň (1937-2014) V lete 1937 bola daná do prevádzky novopostavená mestská plaváreň. Dodávateľ bol vybraný na jar 1936. Náklady sa uvádzajú na tri roky 1935 až 1937 vo výške 140 + 400 + 450 tis. korún. Plavecká časť mala dĺžku 50m, šírku 25m, začínala hĺbkou 1,2m pre neplavcov, na opačnom konci pod skokanským mostíkom bola hĺbka 3,2m; po bokoch neplaveckej časti boli ešte plytšie odstupňované rozšírenia bazéna pre deti aj so zvlažovanou šmýkačkou. Pamätník JUDr. Ján Nemšovský spomínal, ako ťažko sa v administratíve mesta presadzovalo postavenie mestskej plavárne, nakoniec kvôli tomu museli v medzivojnovom období založiť politickú stranu športu. Pozoruhodne úspešne rozšírený bol v minulosti plavecký (aj vodácky) šport v Trenčíne počas viacerých desaťročí až v piatich odlišných režimoch; teraz sa viac povzbudzuje spotreba a zábava než výkony, čo sa prejavuje aj na podobe bazénov (kedysi viac plaveckých, teraz viac kúpacích) aj na spoločenských okolnostiach, ktoré umožnili bez náhrady zbúrať plaváreň mesta, ktoré medzitým narástlo na vari päťnásobok. Spomenutý odklon od výkonov vidno (stačí pozrieť staré fotografie) aj na odlišných postavách ľudí už od mladého veku. Ryba smrdí od hlavy.

Mestská plaváreň v roku približne 1946. V pozadí už vidíme nízku hrádzu (*1934) lemovanú už vyrastenými stromami, ale Váh ešte nie je zregulovaný.

Sezónny voľný lístok rodiny autora, rok 1963. Plaváreň vtedy prevádzkovali Komunálne služby mesta Trenčín.

Na pohľade z hradu vidíme v popredí Mestskú plaváreň v pôvodnom stave (ešte nie je pridaný druhý bazén), za ňou krytú plaváreň, za ňou za Váhom zväzarmovská lodenica. Vľavo sa stavia nová kolkáreň. Zhruba osemdesiate roky. V lete roku 2000 dali do prevádzky druhý bazén (antikorový, 50m dlhý, juhozápadne od starého) a vynovený pôvodný bazén; v deň otvorenia bol pre každého bezplatný vstup. Mestská plaváreň bola posledný deň otvorená 31. augusta 2013. Mestskú plaváreň zbúrali na jar roku 2014. Na jej mieste vedie preložená železničná trať.

Všetky tri plavárne v závere svojho jestvovania, približne v r. 2007: Mestská plaváreň z r. 1937, s vynoveným (v r. 2000) prvým bazénom (v tvare písmena "T"), aj s druhým (obdĺžnikovým) bazénom z r. 2000 (vľavo od predošlého), a tiež krytá plaváreň (zal. 1977), tu už nanovo znovupostavená v r. 1999 (nad prvým bazénom, bližšie k Váhu). Nad druhým (obdĺžnikovým) bazénom je nová kolkáreň prestavaná (okolo r. 1989) z mestského záhradníctva. Vpravo dolu budova sokolovne, vľavo od nej podlhovastá budova niekdajšej kolkárne, a nad nimi ľavá časť futbalového štadiónu.

Plaváreň pod Sokolicami (cca 1960-cca 2003) Plaváreň pod Sokolicami zrejme vznikla krátko po dostavbe štadióna pod Sokolicami - predpokladáme okolo r. 1960, čo je v zhode so spomienkami miestnych pamätníkov. Bazén plavárne bol betónový, dlhý 26m, široký 10m, dno bolo značne šikmé, teda hĺbka sa menila od plytšej po dosť hlbokú. Teplá voda do bazénu sa privádzala potrubím z Meriny. Plocha plavárne okolo bazéna (na ležanie) nebola príliš rozsiahla. Nie je jasné, kto plaváreň (pred 1989) prevádzkoval, ani dokedy sa prevádzka udržala. Po r. 1989 už nebola v prevádzke. Podľa záznamu pána I. Šarvaica, plaváreň zbúrali 28.7.2006. Plaváreň pod Sokolicami vyznačená modrou farbou na mape z r. 1978 je na obrázku vyššie TU

Náčrt plavárne pod Sokolicami. Autor Ivan Šarvaic.

Krytá plaváreň (1976-1999-)

Krytá plaváreň dostavaná v r. 1976. Krytú plaváreň postavili západne vedľa otvorenej plavárne z r. 1937. Krytú plaváreň dokončili v r. 1976, jej vzhľad je na obrázku nižšie, jej umiestnenie je na obrázku vyššie - TU . Nebola (stavebne ani prevádzkove) prepojená so susednou (otvorenou) mestskou plavárňou z r. 1937.

Výstavba (prvej, tej pôvodnej) krytej plavárne v lete 1976.

Na pohľade z hradu vidíme v popredí Mestskú plaváreň, za ňou je pôvodná (prvá) krytá plaváreň , za ňou za Váhom zväzarmovská lodenica. Vľavo sa stavia nová kolkáreň. Zhruba osemdesiate roky. Neskôr túto krytú plaváreň celú zbúrali a na jej mieste postavili novú krytú plaváreň, ktorej budova je už na prvý pohľad odlišná (má viac členitý pôdorys, dali ju do prevádzky v r. 1999, jej bazén je dlhý 25m a má osem plaveckých dráh a jej umiestnenie je na obrázku vyššie - TU . Zvnútra budovy tejto novej krytej plavárne bol vytvorený prechod k otvorenému bazénu susednej mestskej plavárne z r. 1937.

Letné kúpalisko za mostami (pri Odeve) (cca 1972-1993-cca 2010) Letné kúpalisko "Za mostami" v Trenčíne (taký bol úradný názov investičnej akcie) vybudoval MsNV Trenčín ako akciu "Z" s plánovanými trenčianskymi subdodávateľmi Odevné závody, Okresný stavebný podnik (OSP) a Svojpomoc nákladom zhruba 5 miliónov Kčs, s plánovaným začatím výstavby v dec.1987 a plánovaným ukončením výstavby v aug. 1990; železobetónový bazén mal projektované rozmery 25m x 12,5m, s hĺbkou 1,2 až 1,8m. Projektovaná kapacita kúpaliska bola 600, max.1500 návštevníkov za deň. Kúpalisko malo projektovanú úpravňu vody a dve volejbalové ihriská 9m x 18m. Na základe objednávky z r. 1986 projekt zhotovil Keramoprojekt (Ing. Koloman Kolláti a kol.) v r. 1987. Stavebné povolenie vydal OÚPA MsNV Trenčín 15.dec.1987. Kolaudačné rozhodnutie č. ŽP 711/93-Vk vydal MsNV Trenčín 7.júla 1993. Dnes (2019) už toto kúpalisko nejestvuje, ale za východným okrajom dvora za latkovým plotom ešte stále jestvuje nefungujúci bazén s piatimi plaveckými dráhami, vystlaný plastovou fóliou, s tryskami na bokoch, kovovými rebríkmi a odpadovým žľabom dookola; vedľa bazéna východne sú neveľké výškove odstupňované ležadlové terasy. Spomienky miestnych občanov aj niekdajších študentov blízkych stredných škôl, ktoré siahajú aj o čosi hlbšie do minulosti, potvrdzujú spomienku autora, že na mieste popísaného kúpaliska bola už predtým staršia plaváreň, postavená po fronte a po odeváckom štadióne, pravdepodobne bola postavená okolo r. 1960. Prevádzka letného kúpaliska za mostami, podľa spomienok miestnych občanov, zanikla niekedy v rozmedzí rokov 2001 až 2009; na jej mieste vznikla reštaurácia Plazamos. Plaváreň za mostami na mape z roku 1987 je na obrázku vyššie TU Plaváreň za mostami na zábere zhora v roku (približne) 2007 je na obrázku vyššie TU

Školský krytý bazén za mostami (1970-) Za mostami postavili aj krytý 25m dlhý bazén ako súčasť v r. 1966 až 1970 novopostavenej Strednej priemyselnej školy stavebnej (SPŠS; organizačne bola škola zriadená 09/1961 v NMnV, od 09/1962 v TN). Podľa spomienky vtedajšej študentky bol bazén v druhej polovici 70. rokov mimo prevádzku. V súčasnosti (2019) túto krytú plaváreň (ako svoju vlastnú) prevádzkuje blízka športová škola (vystriedala viacero názvov), uvádza (krytý) plavecký bazén 12m x 25m s hĺbkou 1,10m až 1,80m s 5 plaveckými dráhami. Školský krytý bazén za mostami je v budove zaznačenej na mape z roku1987 TU

Najstaršia plaváreň a lodenica (1880-1915) Prvú a najstaršiu plaváreň aj lodenicu v Trenčíne zriadil v roku 1880 Trencséni Sport Kör (TSK) čiže Trenčiansky športový kruh na začiatku svojho jestvovania. Bola drevená, plávajúca na pravom brehu Váhu poniže cestného mosta. Slúžila ako nielen klubová, ale aj verejná základňa pre člnkovanie a plávanie. Vzhľad prvej plavárne a lodenice sa zachoval na pohľadniciach (nižšie) a o jej prevádzke sa zachovala kronika. Na obrázkoch vidíme dve samostatné plávajúce zariadenia, medzi ktorými je niekoľkometrová medzera - raz menšia, raz väčšia. Ich upevnenie o breh muselo, podobne ako v prípade vodných mlynov, umožniť určité kolísanie hladiny, veď v tej dobe Váh ešte nebol nijako regulovaný a tak výšku hladiny určovali len prírodné podmienky. Na plávajúcej drevenej základni bolo niekoľko neveľkých, o seba vzájomne opretých samostatných drevených stavieb (búdok), v nich iste boli šatne, sklad, prevádzková miestnosť správcu. V rohu úzka samostatná búdka oddialená čo najviac od brehu je nepochybne záchod. Pár metrov poniže uvedeného vidíme zo strmšieho brehu schodíkmi nadol prístupnú plávajúcu drevenú ohradu, ktorá ohraničuje voľnú vodnú plochu, možno na kúpanie, ale sotva na dlhšie plávanie, lebo je dosť malá; na jednom zo záberov vidíme, že aj tu je zvnútra priviazaná loďka ako ku mólu, teda plávajúca drevená ohrada bola zrejme na dolnom konci otvorená. Na nižšom obrázku vidíme blízko záchodovej búdky kohosi vstupovať (či vystupovať) do priamo rieky mimo drevenej ohrady, teda kúpanie vnútri drevenej ohrady nebolo jedinou prípustnou možnosťou. K obidom samostatným zaradeniam vidíme priviazané loďky typu pramica. Ich širšie dno poskytuje iste stabilitu, nie je však predurčené na rýchlu plavbu, zrejme neslúžili na závodenie. Táto lodenica bola v r. 1891-1892 prebudovaná. Jej prevádzka sa okolo r. 1900 vonkajšími okolnosťami dostala do útlmu. Po rozpútaní prvej svetovej vojny v r. 1914 sa hospodárske pomery zhoršovali, muži boli povolaní do armády, šport išiel bokom. Prvá a najstaršia plaváreň a lodenica v Trenčíne mala fyzicky zaniknúť v roku 1915 z dôvodu jej biedneho stavu, aby neohrozovala bezpečnosť.

Dva pohľady na najstaršiu plaváreň a lodenicu (1880-1915).

Vojenské kúpalisko (...?...-1950-cca1954)) Pamätníci spomínajú vojenské kúpalisko na vtedy ešte nezastavanej časti hornej sihote v pofrontovom období, malo byť kdesi v oblasti neskoršieho zimného štadióna. Pravdaže, výstavbou vodného diela (najmä elektrárne Skalka) zaniklo, pretože to bol mal byť len piesčitý, málo upravený breh vtedy ešte nezregulovaného Váhu, avšak s príhodnými podmienkami na kúpanie. Písomný záznam o vojenskom kúpalisku nachádzame viacnásobne v lodnom denníku trenčianskch vodných skautov z r. 1950, ukážka z neho je tu:

Lodný denník trenčianskych vodných skautov, z r. 1950, so záznamom o vojenskom kúpalisku ako cieli plavby. V lodnom denníku je uvedená aj vzdialenosť cieľa plavby, zrejme dosť voľne odhadnutá, v prípade vojenského kúpaliska je uvedená 3 kilometre, ale otázka je odkiaľ. Keďže v tej dobe už títo skauti mali (od r. 1947) svoju klubovňu aj so skladom lodí (pozrieť nižšie) medzi cestným a železničným mostom, je (takmer) isté, že vzdialenosť uvádzali odtiaľ, i keď nezodpovedajú (možno boli "pocitové", ako dnes predpovedajú teploty...). Zaujímavá je tiež zmienka o hydrocentrále, zrejme v tej dobe ešte len rozostavanej (na suchu), ktorú denník kladie o jeden kilometer ďalej (?!?). Na pofrontových záberoch nachádzam dve miesta, ktoré by popisu pamätníkov vyhovovali. To pravdepodobnejšie z nich je ukázané na snímke zhora tu:

Rekonštrukcia polohy vojenského kúpaliska na brehu Váhu v Trenčíne (stav r. 1950) aj s prístupovou trasou (tmavšie zvýraznené) podľa spomienok pamätníkov. Medzi niekdajšou agátovou alejou s lavičkami, na ktorej neskôr postavili Rázusovu ulicu, a Váhom, bývalo ešte od čias monarchie vojenské cvičisko (je zaznačené aj na mape z r. 1911). Boli tu tiež vojenské drevené baraky okolo r. 1900, zachytené na Divaldovej pohľadnici. Tiež sa na sihoti spomína neskorší (1.SR) sklad pionierskych (ženijných) dielcov, a jestvuje aj fotografia cvičiacich ženistov na pontónoch na Váhu v miestach sihote. Za týchto okolností už označenie kúpaliska ako "vojenské" nemusí vzbudzovať otázky. Najviac nejasná je doba jeho vzniku.

Vodácky breh medzi mostami Ľavý breh Váhu medzi mostami (cestným a pôvodným železničným) slúžil na usporadúvanie vodáckych pretekov, o čom svedčia dochované fotografie obdobia začiatku dvadsiatych rokov. Fotografie ukazujú hojnú účasť pretekárov aj divákov, čo si zrejme vyžiadalo zriadenie potrebných zariadení. Nižšie pripojená fotografia z obdobia okolo r. 1922 na tomto mieste ukazuje používaný lysý breh a ďalej pravidelnú plochu, medzi nimi je tmavší neveľký objekt, zrejme drevená budova:

Na šikmom leteckom zábere z roku približne 1922 vidíme medzi mostami žlto označený očividne používaný lysý breh a (tiež žlto označenú) pravidelnú plochu, zrejme ihrisko; medzi nimi je tmavší neveľký objekt, zrejme drevená budova. Pre lepšiu orientáciu je tu modro označený Váh a červeno sú označené železnice a cestný most. Na ďalšej fotografii (nižšie) už naisto vidíme (určite drevenú) plaváreň na ľavom brehu Váhu v roku 1926. Od drevenej budovy plavárne bližšie smerom k fotografovi si všimnime rad kolov (sú aj na ďalej nasledujúcich fotkách) a vpravo od nich jednoliatu plochu (zrejme ihrisko). Fotografia je dobovo (teda spoľahlivo) datovaná 1926 a objekt na nej sám vtedajší fotograf perom označil ako "plaváreň". Most v pozadí je železničný.

Pohľad v r. 1926 od cestného mosta na plaváreň (vpravo). Od plavárne do riečišťa Váhu krátko vybieha čosi neurčité - žeby jednoduché mólo pre loďky? ( - kvôli iste neveľkej hĺbke vody sotva skokanský mostík) - na ďalších záberoch vidíme, že ide o akýsi drevený chodník, vedúci od (drevenej) budovy plavárne až ku vode (ku brehu Váhu). Ďalej je železničný most (dvojičky, 1883 a 1907) a v pozadí kopec medzi horným Orechovým (je vľavo, už mimo obrázka) a skalským sedlom (so starodávnym krížom, nad zamarovskou zatáčkou cesty). (V Zamarovciach v miestach pri tehelniach nevidíme žiaden veľký odkryv po masívnej ťažbe hliny.) Neskorším vývojom tu postupne vznikali a zanikali ďalšie vodácke stavby, aj neveľké ihriská a iné drobné športoviská.

História využitia tohoto priestoru je ale staršia, ako vidíme na obrázkoch nižšie:

Pltnícky prístav Ľavý breh Váhu medzi mostami (cestným a pôvodným železničným) sa používal ako pltnícky prístav, ako to ukazuje táto maľba:

Trenčín videný z mosta - okolo r. 1860 na obraze rakúskeho maliara Thomasa Endera, ešte pred postavením železnice. Na brehu Váhu je pltnícky prístav - vidíme tu "pribitých" (tak to hovorievali pltníci) viacero pltí. Breh je nespevnený a vystavený napospas vlnám rieky - až na zhruba dvadsaťpäťmetrový úsek spevnený (zaiste drevenými) zvislými zapustenými kolmi o ktoré sa opiera (zdá sa, že doštená) oporná stena tvoriaca hranu vyvýšenej časti brehu. Pamiatku pltníckeho prístavu pripomína táto pamätná tabuľa TU Pri brehu obďaleč stojí budova. Stromy rastú až po mestské hradby (pozrieť aj obraz Weeser-Krell neskôr 1915 ). Mesto na svojom západnom okraji vždy malo Váh. Od ostrého ohraničenia zástavby pod hradným bralom, smerom nadol až po vážsky most bola rieka stále blízko stredu mesta. Oddeľovali ich mestské hradby, ale keď sa mesto rozšírilo aj za hranicu hradieb (1761 zbúrali opevnenie hornej brány kvôli žup. domu, brána spadla 1873, okolo 1880 začala zástavba na neskoršej Marszovszkého=Palackého ul.) bol od zástavby mesta nehatený prístup ku Váhu. Dobytok chovaný v meste (kravy, kone,...) vodili ku Váhu napiť. Na Enderovom obraze (vyššie) z r. 1860 vidieť, ako bol breh Váhu prevádzkove blízko mesta (po 1901 (železnica) už nie). Pltníci tu pribíjali svoje plte, na prenocovanie aj na doplnenie zásob (opačný breh Váhu bol až do r. 1900 pustý, sústavnejšia zástavba začala až po vojne 1918). Železnica Bratislava - Žilina postavená 1883 viedla severným okrajom mesta, neobmedzila blízky prístup od mesta ku Váhu. Zvrat nastal v r. 1901 postavením veľkotopoľčianskej železnice, ktorá svojím násypom oddelila mesto od nebezpečia zvýšenej hladiny Váhu, súčasne ale zahatala voľný prístup ku rieke od mesta. To bol začiatok samostatného vývoja územia na ľavom brehu Váhu medzi železničným a cestným mostom. Najprv pokleslo jeho využitie, potom sa zmenil jeho charakter.

Priestor na ľavom brehu Váhu medzi (vľavo) železničným a (vpravo mimo obrázku) cestným mostom na zábere´medzi r. 1901 a 1904. Uprostred jasne vidíme široký priepust pod bánovskú železnicu pre (vtedy už nepoužívané, bez vody) koryto potoka pôvodne prichádzajúce (a postupne zanikajúce novou výstavbou) od hotela (neskôr zvaného) Tatra. Kedysi tu do Váhu vytekal potok tečúci od Kubrej, ale po jeho odklonení sa tento pobrežný priestor uvoľnil. Za priepustom dozadu a kúsok vľavo je komín Lonského továrničky na keramiku v zástavbe medzi terajšou Palackého a Hasičskou ulicou.

Trenčín z vtáčieho pohľadu, okolo r. 1915 - výrez z obrazu Weeser - Krell. V pravom dolnom rohu vidíme časť ľavobrežného medzimostia. V telese veľkotopoľčianskej železnice je (už suchý) priepust bývalého potoka s nadväzujúcou poľnou cestou ku brehu Váhu. Prístup k tomuto ľavému brehu Váhu medzi mostami bol očividne od severnejšieho konca Váhovej ulice, kde v jej oblúku sa na ňu napájala Hasičská ulica. Tu bol nezastavaný priestor umožňujúci prístup k Váhu po prekrižovaní násypu(!) bánovskej železnice (*1901) vrchom, alebo spočiatku možno aj popod túto železnicu širokým priepustom pre (už nepoužívané) koryto potoka pôvodne prichádzajúce (a postupne zanikajúce novou výstavbou) od hotela (neskôr) Tatra. Kedysi tu do Váhu vytekal potok, ale po jeho odklonení sa tento pobrežný priestor uvoľnil, ako vidíme na obrázku vyššie. Dnes je sem prístup možný aj cez bánovský podchod, ale v tej dobe ešte nebol vybudovaný(až cca 1941). Ďalší možný prístup bol cez prechod pod bánovskou traťou hneď povyše Baarovho domu, ktorý zanikol (medzi 1952 až 1956) výstavbou vážskeho vodného diela .

Letecký záber z 20. rokov (=1920+) na breh medzi mostami - je v pravej dolnej štvrtine obrázka hore je ohraničený bánovskou železnicou, dole Váhom, vľavo párom železničných mostov.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica (1923-cca1941) V dvadsiatych rokoch (nachádzame viac údajov o roku, ale všetky sú dvadsiate roky, počnúc rokom 1923) postavili na ľavom brehu Váhu medzi cestným a železničným mostom tiahlu drevenú prízemnú budovu pre potreby vodných športov. Stála na kôloch zapustených do (štrkového) brehu rieky, čo bolo iste opatrenie proti zaplaveniu, ale poskytovalo aj možnosti uloženia materiálu (člnov) medzi kôlmi. Zriaďovateľom mohol byť vodácky spolok, ktorý v tej dobe (dvadsiate roky) poriadal na tých miestach preteky člnov zachytené na početných fotografiách, ktoré ukazujú bohatú účasť pretekárov aj divákov, a to nielen miestnych. Fotografie nižšie ukazujú množstvo kúpajúcich sa osôb. Oplotenie nevidíme, vstupné sa asi na plávanie vo Váhu nevyberalo. V dvoch krídlach drevenej budovy vidíme po desiatich stavebných moduloch, čo sú možno prezliekárne a šatne pre kúpajúcich. Oddelené šatne vľavo a vpravo od stredu sú pochopiteľne pre ženy a mužov. Či sa za užívanie šatní platilo iba odhadujeme, ale na záberoch nevidíme ani jedny otvorené dvere na šatniach, hoci pred nimi na ohradenej podlážke sú ľudia. To je zvláštne. Nevidíme ani okraje dverných otvorov. Žeby boli dvere z opačnej strany budovy, alebo účel iný? - na zábere nižšie vidíme, že hĺbka budovy je väčšia než by sme u šatňových kabíniek očakávali. Z prostriedkov obidvoch ozábradlených podlážok pred šatňami spočiatku viedlo nadol (k Váhu) krátke schodisko s obojstranným zábradlím. Neskôr však vidíme len jediné schodisko uprostred medzi oboma krídlami, bolo dvojité, ale iste nie pre oddelenie mužov a žien, ale skôr na znesenie lodí. Z týchto dôvodov tu hovoríme aj o lodenici (nielen o plavárni), a aj ďalší vývoj na tomto mieste tu ukazuje lodenice. Za drevenou budovou bola ihrisková plocha (pozrieť foto nižšie). Stredná časť drevenej budovy, vyššia a s dvomi oknami, nevyzerá na bufetovú prevádzku. Na okrajoch má dva otvory, zrejme sú to aj prechody dozadu (na ihrisko, ...), ale majú tiež dverné krídla, teda sa aj zatvárali. Keďže tu na Váhu bývali vodácke preteky, je v hornej časti azda sklad lodí? Uprostred je žrď s vlajkou, čo je obvyklé pre lodenice, nie pre plavárne. Keď od roku 1937 fungovala nová mestská plaváreň s 50m bazénom, iste poklesol význam tejto vážskej pobrežnej plavárne, a funkcia šatní pravdepodobne časom zanikla, o čom svedčí aj ďalší vývoj na tomto mieste.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu približne okolo r. 1930, videná zo železničného mosta. Drevená budova stojí na koloch. Z tohoto záberu môžeme odhadnúť aj hĺbku drevenej budovy: krídla sú hlboké asi 3,5m, stredná vyvýšená časť do 5m. Hĺbka krídel budovy je väčšia, než by sme predpokladali v prípade prezliekacej kabínky. Na obidvoch krídlach drevenej budovy jasne vidieť strmšie schodíky s obojstranným zábradlím, vedúce z drevených ozábradlených podlážok nadol na terén, po ktorom pokračuje (iste drevený) chodník až k vode. Za hlavnou budovou je ďalšia menšia drevená budova, akási šopa, ak nie na hospodárske účely, tak azda latríny? Vysoká trojnožka nejasného účelu, nad trávnatou plochou, je viditeľná aj na jednej z fotografií nižšie. Medzi brehom Váhu a železničným násypom v pozadí je plocha ešte bez hrádze. Návštevosť je hojná, člnkári aj kúpajúci, na nich vidno že kúsok od brehu bol Váh hlboký zhruba po pás. V pozadí (pred cestným mostom) ešte nevidíme (naskoršiu upravenú) Baarovu záhradu s jazierkom a besiedkou, zatiaľ je tu len voľne rastúce drobné rastlinstvo.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu krátko po svojom postavení, povedzme okolo r. 1930, kde ešte vzadu vidíme komín Lonského továrničky na keramiku. Záber je zjavne zo železničného mosta. Vidíme koly, na ktorých drevená budova stojí, pretože medzi brehom Váhu a železničným násypom v pozadí je plocha ešte bez hrádze. Stredná vyššia časť drevenej budovy má na okrajoch dva otvory, zrejme sú to aj prechody dozadu (na ihrisko, ...), ale majú tiež dverné krídla, teda sa aj zatvárali.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu zanedlho po svojom postavení, povedzme okolo r. 1930. Na obidvoch krídlach drevenej budovy jasne vidieť strmšie schodíky s obojstranným zábradlím, vedúce z drevených ozábradlených podlážok nadol na terén, po ktorom pokračuje (iste drevený) chodník až k vode. Vidieť koly, na ktorých drevená budova stojí, pretože medzi brehom Váhu a železničným násypom v pozadí je plocha ešte bez hrádze. Stredná časť drevenej budovy, vyššia a s dvomi oknami, má na okrajoch dva otvory, zrejme sú to aj prechody dozadu (na ihrisko, ...), ale majú tiež dverné krídla, teda sa aj zatvárali. Nad ňou (na vlajkovej žrdi) je česko-slovenská vlajka.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu v neskoršom období - v druhej polovici tridsiatych rokov. Krídla drevenej budovy už nemajú každé samostatné schodíky, ale spoločné zdvojené schodíky v strede. Stredná časť drevenej budovy, vyššia a s dvomi oknami, má na okrajoch dva dverné otvory zatvorené; z nej sa nahor týči vlajková žrď s česko-slovenskou vlajkou (dva pásy s klinom). Pred drevenou budovou je už nízka hrádza so zatlčenými drevenými kolmi. Zeleň na brehu Váhu je už vyrastená. Už nestojí komín Lonského výrobne keramiky. Záber je zjavne z loďky.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu, v tridsiatych rokoch. Záber podobný predošlému.

Stará plaváreň, v jej spodnej časti zaplavená Váhom pri povodni, krátko po jej postavení, asi v r. 1925. Vysokej vode sa celkom nevyhla ani tým, že stála na koloch približne poldruha metra nad terénom... Datujeme podľa výstavby: ešte nestojí Jubilejná ul. (1928).

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu videná zo zadnej strany, od hradu. Podľa nízkej hrádze usudzujme na druhú polovicu (podľa stavu zelene (porovnať s nižším záberom) až koniec) tridsiatych rokov. (Celkom vľavo, hore dvojposchodový obytný dom (kedysi Saský, L. Gáťa, ...) ešte dodnes stojí a vpravo od neho, na Hasičskej ulici, za nezastavaným pozemkom, vidíme hasičskú vežu so zbrojnicou (garáže) a ďalšie domy vrátane pozornosť vzbudzujúcej hrazdenej budovy Vily Hermíny.) Z prostriedka príbrežnej vyvýšenej drevenej budovy plavárne a lodenice vedie nadol krátka biela lávka(?) na ihrisko vzadu za klubovňou. Vidíme tiež oplotenie plochy za drevenou budovou, siahala očividne od žel. mosta doľava k veľkému stromu; ďalej poniže (doľava) k cestnému mostu už bol očividne iný pozemok. Plocha za drevenou budovou sa používala nielen na ihriskové športy, ale aj na atletiku (disk, oštep, ...), o čom svedčili fotografie zachované jedným z vodákov. Podobný stav vidíme aj na nasledujúcich obrázkoch.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu videná zo zadnej strany, od hradu.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu videná zo zadnej strany, od hradu. Na tomto obrázku obzvlášť dobre vidno zadnú stranu drevenej budovy lodenice, kde na spodku je medzi kolmi voľný priestor; navrchu kolov je drevená uzatvorená časť - zadná strana šatní.

Medzivojnová drevená plaváreň a lodenica na ľavom brehu Váhu v závere svojho jestvovania na poslednom autorovi známom snímku so spoľahlivým datovaním 14. júna 1936.

Drevená lodenica (cca 1941-cca1954) Po postavení novej mestskej plavárne (*1937) s 50m bazénom poklesol význam voľného kúpania vo Váhu a drevené prezliekárne a šatne stratili pôvodné opodstatnenie. Vodáckym športom na Váhu to otvorilo nové možnosti. Dovtedajšia drevená budova medzivojnovej plavárne a lodenice mala iba okolo poldruha desaťročia. Jej prebudovaním tu vznikla nová drevená lodenica. Zo súvislostí odhadujeme jej vznik na začiatok štyridsiatych rokov, najpravdepodobnejšie okolo r. 1941. Je zrejmé, že nevznikla úpravou predošlej budovy, ale z jej materiálu novou výstavbou, je (podľa pamätníka) voči predošlej o niečo posunutá proti prúdu, tiež tiahla nižšia časť je kratšia a širšia, aj vyššia časť je ešte o čosi vyššia od predošlej. Západná (príbrežná) časť budovy je už opretá o hrádzu (teda je už na hrádzou chránenom území), a opačná (východná) časť budovy nestojí na odhalených koloch, ale tvorí akési najnižšie podlažie. Priamych pamätníkov už nenachádzame. Fotografie ukazujú konštrukčný rozdiel medzi zrejme drevenou vyššou (južnejšou) časťou, a k nej primknutou nižšou časťou, ktorá má akoby vymurované stĺpiky a priestor medzi nimi je vyplnený bledou (na fotkách bielou) stenou, ktorá vyzerá ako omietnuté murivo. Tiež na fotke z výstavby (je nižšie) sa dá tušiť (ale nie s istotou) použitie (aj) mokrých procesov pri výstavbe. Avšak dochovaná fotka (nie je priložená k tomuto článku) vodáka s veslom pri bočnej stene a zábradlím celkom zblízka dáva bez pochybností rozoznať na (bočnej!) severnej stene klincami pribité zvislé latky ktoré držia (zjavne) térpapier (impregnovanú papierovú lepenku). Že bol horný koniec (bok) podlhovastej budovy drevený, potvrdzuje aj tmavý vzhľad na fotke celkom vpravo na obrázku tu . Na dvoch fotkách nižšie ale nachádzame onen bok práve naopak bledý. Tieto rozdielne zistenia sa najpohodlnejšie dajú vysvetliť stavebným vývojom. Nateraz iné vysvetlenie nemáme...

Celkový záber lodenice s okolím a v prevádzke. Vidno (ešte nízku) hrádzu, ku ktorej sa lodenica primkýňa z východnej (chránenej) strany.

Lodenica zblízka. Vidíme, že lodenica je pristavaná k nízkej hrádzi na jej chránenej strane.

Lodenica pri rozvodnenom Váhu. Nízka hrádza nezabránila zaplaveniu okolia lodenice, lebo (ako vidíme poniže lodenice) neuzatvárala chránenú plochu. Podľa rozvodnenia Váhu datujeme záber na rok 1946 (s malým rizikom).

Drevená lodenica na ľavom brehu Váhu, pohľad z hradu. Datovanie okolo r. 1947 podľa stavu železničných mostov. Medzi lodenicou a žel. mostami sú drevené búdy, zrejme slúžili oprave severnejšieho žel. mosta (1945) a výmene južnejšieho žel. mosta o niečo neskôr, ktorý tu už stojí; vľavo od mostov vidno staré konštrukcie, ktoré potom odstránili.

Lodenica vo výstavbe. Pôvodný zhodný oblúkový tvar dvojice železničných mostov spoľahlivo určuje dobu záberu pred frontom (pred aprílom 1945)

Nedatovaný obrázok ukazuje stav priestoru severne vedľa lodenice, ešte bez terajšej hrádze. Vidíme sieť, ktorá ukazuje na volejbalové ihrisko. Vyše dvadsať mládežníkov niečo buduje, možno zrovnávajú povrch. Pôvodný zhodný oblúkový tvar dvojice železničných mostov spoľahlivo určuje dobu záberu pred frontom (pred aprílom 1945).

Stav poničeného železničného mosta a jeho okolia krátko po fronte (1945). Vidíme (vpravo hore), že ľudia prechádzali kam potrebovali a kade sa dalo. Na brehu Váhu (vľavo) sú ešte nemecké zátarasy z kotúčov ostnatého drôtu medzi zatlčenými kôlmi. Tie drevené (už viditeľne staršie a navrchu šikmo zrezané, masívnejšie) kôly na úpätí nízkej hrádze, čo sú viac v popredí, aj medzi nimi je ostnatý drôt ale rovno natiahnutý, to pochádza ešte z predvojnového obdobia polovice tridsiatych rokov.

Pohľad z lode na drevenú lodenicu, zrejme krátko po fronte. Okná sú už zamrežované.

Pohľad z Váhu na lodenicu .

"Mestská" lodenica (1951-)

Mestská lodenica z roku 1951. Záber je z niečo neskoršieho obdobia po postavení hrádze do plnej (terajšej) výšky, čo bolo súčasťou vodného diela ukončeného v r. 1956. Lodenica má prívlastok "mestská", aby sa odlíšila od sväzarmovskej lodenice na ostrove. Tak ju trenčania po vojne nazývali. Mestská lodenica je strediskom bezmotorového vodáctva v Trenčíne; pôvodne nemala mólo. Jej súčasná budova (teraz už stavebne pozmenená) sa začala stavať v r. 1949. Odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Trenčíne poveril vedením jej výstavby Františeka Gašparíka.

Otvorenie trenčianskej mestskej lodenice v r. 1951, so slávnostným nástupom vodákov. Nová mestská lodenica bola slávnostne otvorená dňa 2. septembra 1951. Celkom vpravo vzadu vidíme kúsok predchádzajúcej lodenice! Pohľad je zhruba od železnice smerom na Žľab-Jachtár (na severozápad). Zprava tretia postava v bielom je pán Emil Barényi, už nežijúci pamätník trenčianskych vodákov, s kajakom chodieval na vodu aj po svojej deväťdesiatke.

Záber zhora z r. 1950 na priestor mestskej lodenice s okolím. Rozoznávame len s biedou, ale lepší záber z tohoto obdobia nemáme. Vodné dielo na Váhu ešte nie je postavené, hrádza tu je iba tá prvá nízka, a všimnime si, že hrádza povyše a poniže železničného mosta je v jednej osi, zatiaľ čo dnes (2019) je hrádza poniže žel. mosta posunutá o 5 metrov ďalej od Váhu voči hrádzi povyše žel. mosta.

Slávnostný nástup na lodenici, iste krátko po jej otvorení, lebo má tú istú výzdobu; oblečenie ľudí je však iné. Všimnime si vpravo za novou lodenicou tesne stojacu predošlú drevenú lodenicu!

Slávnosť pri lodenici na brehu Váhu, možno z otvorenia lodenice 1951. Záber je iste zvrchu budovy lodenice. Hrádzu skôr tušíme než rozoznávame, v r. 1951 bola ešte nízka a Váh nezregulovaný, vodné dielo bolo vo výstavbe. Železničné mosty sú tu už opravené (severnejší zaoblený opravený, južnejší vymenený za nový hranatý). Z fotografií vidíme, že po dokončení novej lodenice v r. 1951 za ňou smerom ku Váhu za neveľkou stavebnou medzerou ešte stála predošlá (stará) lodenica, za ktorou tesne na ňu nadväzovala nízka stará (z tridsiatych rokov) hrádza, a za ňou už bol voľný priestor (povedzme 10-20-... metrov) po breh rieky Váh. Tento stav netrval dlho a zmenili ho dôsledky výstavby vodného diela, ktoré vo svojej severnejšej časti sa začalo budovať v r. 1952 a dokončilo sa koncom r. 1956 uvedením do prevádzky najmä (16,1 MW) elektrárne Skalka a nového trenčianskeho betónového cestného vážskeho mosta (po troch rokoch výstavby most otvorili dňa 8. decembra 1956), so súvisiacimi časťami, z ktorých nás teraz zaujímajú predovšetkým hrádze, lepšie povedané ich úpravy, čo ponajviac znamenalo zvýšenie dovtedajších hrádzí, starých zhruba dve desaťročia. V súvislosti s výstavbou vodného diela odstránili starú lodenicu aj s priľahlou nízkou hrádzou a (následne, zhruba na mieste starej lodenice) urobili novú vyššiu hrádzu o niečo ďalej od Váhu tak, že nová hrádza sa čo najtesnejšie primkla k nedávno (1951) postavenej budove novej lodenice takým spôsobom, že medzi jestvujúcou budovou novej lodenice a novostavanou zemnou hrádzou ponechali medzeru širokú pôdorysne zhruba meter, po celej dĺžke súbehu hrádze s budovou, vysokú toľko ako hrádza, a zo strany hrádze stabilizovanú zvislým betónovým múrom. Táto medzera je zhora prekrytá betónovou doskou tvoriacou odkvapový chodníček okolo budovy vo výške hrádze, a je prístupná z dolného podlažia z obidvoch bokov lodenice. Toto riešenie má výhodu (najmä pri nesení lodí), že z vyššieho podlažia lodenice sa ide ku Váhu iba dolu hrádzou; keby bola hrádza oddelená, muselo by sa aj z vyššieho podlažia ísť najskôr na vrch hrádze, a až potom dolu hrádzou. Pravda, týmto riešením došlo k tomu, že os hrádze povyše žel. mosta a os hrádze pri lodenici nie sú v jednej osi, ale sú posunuté o približne 5 metrov, čo však nevadí, pretože nadväzujú na násyp železnice v zhodnej výške. Tento "odskok" hrádze pri žel. moste je vidno aj na mapke pripojenej nižšie.

Mestská lodenica na mape, stav po dostavbe vodného diela (1956).

Pohľad na lodenicu z hradu, približne v r. 1960-1963. Pri lodenici (uprostred obrázka) je biely atletický kruh (disk? - guľa? - kladivo? sú odtiaľ fotografie aj z hodu oštepom) s nadväzujúcou voľnou plochou vpravo. Vľavo vidno súbežný pár schodísk cez hrádzu, sú tam doteraz. Zrejme vznikli v súvislosti s výstavbou hrádze (=krátko pred r. 1958) na prenos lodí uskladňovaných v drevenej budove niekdajšej skautskej klubovne (postavenej 1947; po r. 1948 skautská organizácia bola vedená do zániku) -je to tá tmavá budova medzi tým párom schodísk a železničným násypom bánovskej trate, ktorý je na fotke skrytý za dvojposchodovým domom . Budova mestskej lodenice z r. 1951 bola aj pre laika na pohľad nezameniteľná a zaujímavá. Po postavení bola stavebne upravovaná, zrejme viackrát, a z pamiatkárskeho hľadiska vraj nešťastne. Dnes už vyzerá dosť odlišne, aj preto, že v r. 1980 dali do prevádzky stavebné rozšírenie mestskej lodenice na severnej strane prístavbou a na južnej strane nadstavbou pôvodnej budovy. V r. 1981 - 1986 poniže budovy mestskej lodenice postavili novú poschodovú budovu pre potreby zväzarmovských cvičiteľov psov. Budova je jednoposchodová, tehlového vzhľadu aj výplne medzi nosnou oceľovou konštrukciou; hore má skosené hrany, ako bolo v tom čase stavebnou módou. Z hrádze vedie oceľová lávka do poschodia budovy. Budova stojí asi 20 metrov južne od okraja mestskej lodenice. Na teréne pri budove bola aj výšková lávka na cvičenie psov.

Mestská lodenica (*1951) po jej rozšírení (1980) a vľavo od nej v tieni skupiny stromov je budova zväzarmovských cvičiteľov psov (*1986), na snímke zhora v r. 2007. Stromy ešte nie sú polámané víchricou z augusta 2008. Zvyšky polámaných topoľov na brehu Váhu zrezali v roku 2015. Ešte po r. 1989 tu cesta po dolnej hrádzi tesne na brehu Váhu bola len poľná štrková, neskôr ju vyasfaltovali, keď tu začali podnikať, tiež pribudli drobné stavby a móla.

Skautská klubovňa (lodenica vodných skautov; Skautský domov ) (1947-cca1952) Dňa 25. júna 1947 Sbor skautov a skautiek v Trenčíne uzavrel Súkromnoprávnu dohodu s Klubom slovenských turistov a lyžiarov v Trenčíne, ktorý súhlasil, aby si na jeho (KSTL) pozemku skauti postavili drevený "Skautský domov" pozostávajúci z troch skautských klubovní a príslušenstva; v prípade zániku skautov všetko pripadne KSTL. Účastníkmi dohody boli Zoard Ripka a Št. Masaryk za skautov, a za KSTL jeho predseda PhMr. Ján Halaša a Št. Pobežal. V júni 1947 Štátny stavebný úrad v Trenčíne vypísal miestne rokovanie na 28.6.1947, následne vydal stavebné povolenie a zrejme v druhej polovici roku 1947 sa postavil "drevený prízemný klubový dom", "v obci Trenčíne, v ulici medzi mostami" a pri železničnej trati, ako o tom svedčí aj pozvanie účastníka konania "Traťová stavebná správa v Trenčíne" (ochranné pásmo železnice je, a zrejme aj vtedy bolo, 60m od krajnej koľaje); žiadateľ o vydanie stavebného povolenia k novostavbe (stavebník) bol "Sbor skautov v Trenčíne". Umiestnenie tejto skautskej klubovne voči murovanej mestskej lodenici bolo o niečo bližšie k cestnému mostu a ďalej od brehu Váhu - pozrieť na obrázkoch tu:

Skautská klubovňa bola intenzívne využívaná na schôdze, stretávanie, aj na spoločenské večierky (boli to nielen mladiství skauti, ale aj vo veku okolo dvadsiatky), aj ako lodenica vodných skautov (viac údajov o nich v zborníku "TTT4", ISBN 978-80-971554-4-5) - lode mali uložené pod drevenou budovou klubovne medzi drevenými kolmi, na ktorých bola klubovňa postavená. Pramicu, ktorú si sami postavili, zrejme stavali tu, pretože na okolí bol dostatok voľného priestoru. Okrem pramice tu mali kanoe, skladací kajak a postupne ďalších päť vlastnoručne vyrobených kanoí; ich kronika (zverejnená na internetovej stránke "Trenčan") v r. 1949-1951 uvádza sedem lodí v prevádzke.

Klubovňa a lodenica trenčianskych skautov, postavená v r. 1947.

Klubovňa a lodenica trenčianskych skautov, postavená v r. 1947. Neďaleko za lodenicou už bol násyp železnice. Na ľavom okraji obrázku vidíme hasičskú vežu s plytko šikmou strechou, stojacu na západnej strane Hasičskej ulice. Pred lodenicou (smerom ku Váhu) bolo ihrisko oddelené pletivovým plotom od voľne prístupného brehu Váhu, na ktorom stál fotograf tohoto záberu. Väčšia výška plota potvrdzuje spomienku pamätníka, že na ihrisku sa hrával (aj) tenis. Nedochoval sa datum ani okolnosti ukončenia prevádzky tejto skautskej klubovne, ale môže súvisieť s výstavbou murovanej mestskej lodenice (*1951), prejaviť sa mohli aj dôsledky úteku skupiny vodných skautov do Rakúska (v lete 1950), zrejme aj spoločenskou situáciou organizácií skautov (zrušenie ešte predtým), z ktorých mnohí boli vodáci aj naďalej. Keďže aj kronika vodných skautov končí rokom 1951 vrátane, spolu s predtým uvedenými úvahami máme za to, že prevádzka klubovne a lodenice vodných skautov sa ukončila v roku 1952. Spomienky troch pamätníkov nie celkom jednoznačne ukazujú, že drevená budova klubovne a lodenice vodných skautov potom azda ešte slúžila vodáckemu klubu Meriny, v zime v nej hrávali ping-pong, slúžila ako sklad lodí ešte aj v sedemdesiatych rokoch. (Ak by to tak bolo bývalo, zostáva nevyjasnená otázka, prečo klubovňu v r. 1968 skauti neprevzali späť, ak azda jestvovala?!??). Taktiež nie je nateraz známe, kedy bola drevená budova skautskej klubovne odstránená.

Zväzarmovská lodenica 42.ZO (1956-) Lodenica 42. základnej organizácie Sväzarmu (neskôr "Zväzarmu") na ostrove je strediskom technického vodáctva, teda motorových člnov a väčších lodí (plachetníc aj motorových), vždy mala mólo z pontónov. Lodenica vznikla v súvislosti s ukončením vodného diela v r. 1956. Vytvorením (prítokového od Kočoviec, a kratšieho odtokového) derivačného kanála elektrárne "Skalka" vznikol medzi novým kanálom a voľným ("starým") Váhom dlhý ostrov, ktorý končí v Trenčíne asi 200 metrov povyše (pôvodného) železničného mosta. Kúsok pred koncom ostrova (tzv. "špicom") je ostrov prístupný cez most premosťujúci kanál Váhu. Most bol postavený ako súčasť vodného diela, zrejme niečo pred jeho ukončením, povedzme v r. 1954. Hydrostav ako budovateľ vodného diela si na ostrove medzi mostom a špicom vybudoval svoju technickú základňu. Bol tam drevený barak tradičného vojenského typu ("hangár") s obrábacími strojmi (sústruh, fréza, zváračka, brúska, ...) a sklad hutného materiálu. Pri hangári postavili oceľový nevysoký oceľový stožiar priehradovej konštrukcie s elektrickým oblúkovým reflektorom, ktorým osvetľovali (aj) dokončovanie výstavby mosta na ostrov, keď sa pracovalo aj v noci (sú z toho fotografie). Ukončenie výstavby celého vodného diela v Trenčíne bolo zavŕšené otvorením nového betónového cestného mosta v decembri 1956 (potom sa už len dorábali schodiská z mosta na (najmä ľavobrežnú) hrádzu). Zostala tu technická základňa Hydrostavu v Trenčianskych Biskupiciach, ktorú Hydrostav naďalej rôzne využíval (až do zmeny spoločenských pomerov roku 1989). Ďalšia technická základňa Hydrostavu na ostrove na Sihoti sa využila pre potreby už zopár rokov v Trenčíne jestvujúceho Sväzarmu a zriadili z nej lodenicu pre technické vodácke športy, bola to 42. základná organizácia (ZO) Sväzarmu. Lodenica mala od začiatku vybudovanú prípojku el. energie, vodovod a odkanalizovanie, o čom nám chýbajú podrobnejšie zprávy. Pamätníkom a jedným z organizátorov bol už nežijúci František Ambrož, niekdajší pracovník Keramoprojektu so zahraničnou praxou, ktorý býval neďaleko na začiatku Sihote v Ševčíkovom dome. Ďalšou výraznou postavou lodenice bol Ján Jarjabka. V dobe vzniku lodenice sa veľa vecí budovalo svojpomocne (akcie "Z") aj neplatenou prácou jednotlivcov, za pomoci podnikov; tejto lodenici mali pomôcť trenčianske letecké opravovne (ich názvy sa vtedy menili, neskôr LOT) poskytnutím materiálneho vybavenia. Nie je jasné, čo poskytol Hydrostav a čo LOT. Krátko po vzniku tejto lodenice 42.ZO Sväzarmu tu začal pracovník Konštrukty Ing. Čestmír Harníček budovať rýchle motorové člny - klzáky a súťažiť s nimi, v čom dosiahol značné úspechy. V šesťdesiatych rokoch sa tu prevádzkovali aj plachetnice a rôzne motorové člny. Z hangára do vody viedla koľajová dráha so spúšťacím vozíkom na lane s navijakom. V r. 1967 sa na 42.ZO zriadil strelecký krúžok, strieľalo sa z malorážok na strelnici na Brezine. Taktiež tu v 42. ZO vznikla skupina potápačov s kľúčovou postavou Emila Zápecu, a aj Jána Budaya, ktorý sa ale po čase osamostatnil s druhou skupinou potápačov. Potápači už v 60. rokoch sem zaobstarali vyradenú loď, ktorú postupne svojpomocne opravili a uviedli do prevádzky pod menom "Annamária", konali s ňou známe vyhliadkové plavby pre verejnosť. Postupne sa lode obmieňali, potápači s loďou usporiadali niekoľko výprav na more, a po osamostatnení tu jestvujú doteraz. Tiež sa tu (okolo r. 1967? na lodenici pri potápačoch a najmä ich lodi...) utvorila skupina námorníkov. Boli to Tibor Súľovský a Pavol Žák, ktorí osobnou minulosťou boli spätí s námorníctvom a loď na Váhu prevádzkovali. K nim sa na základe aj osobných väzieb pridružili a tu v "búde" stretávali viacerí sympatizanti (Popelka, Zelík, ...), viacerí z nich boli z radov niekdajších trenčianskych trampov. Pôsobila tu aj skupina branných vodákov (Ing. Dušan Jánošík a ďalší). Niekoľkí nadšenci z Leteckých opravovní v Trenčíne, dnes už nežijúci plk. Pavel Matúšek (od 1.1.1949 do svojej tragickej smrti 17.12.1964 náčelník LOT), Prelovský, Zahradník, Gašparík, Gajarský a iní, vytvorili vedľa zväzarmovskej lodenice, smerom ku koncovému výbežku ("špicu") ostrova “plachetnicový oddiel” s plachetnicami “Pirátom” a “Mlokom” a zázemím v jednej či dvoch "búdach" umiestnených medzi 42.ZO a "námorníkmi" (= T. Súľovský a P. Žák) Okolo r. 1967 pri lodenici zriadili neveľký autocamping, ktorý sa postupne rozrastal, potom osamostatnil a jestvuje doteraz. V r. 1968 pri lodenici zriadili neveľký hostinec "u Jakuba", ktorý bol hojne navštevovaný a v Trenčíne dobre známy; prešiel rôznymi zmenami a po nich jestvuje jeho pokračovateľ doteraz. Neskôr na lodenici 42.ZO postavili druhý kovový hangár tesne pod násypom hrádze nabiehajúcej na most, a lodenica prešla aj ďalšími stavebnými úpravami, vrátane mól pre lode. Zásadné spoločenské zmeny roku 1989 sa dotkli aj lodenice. Zväzarm zanikol a formálny majiteľ pozemku (mesto Trenčín) mal záujem o jeho vlastné využitie. Doriešovanie sa naťahovalo dlhší čas a ukončilo sa prevodom do súkromných rúk.

Zväzarmovská lodenica 42.ZO na mape, stav v r. 1958.

Dnes už idylický pohľad na dve plachetnice na Váhu pod Trenčianskym hradom v r. 1958.

Zväzarmovská lodenica 42.ZO, rok 1978.

Lodenica 42. základnej organizácie Zväzarmu, na ostrove, okolo r. 1980.

Na pohľade z hradu vidíme v popredí Mestskú plaváreň, za ňou krytú plaváreň, za ňou za Váhom zväzarmovská lodenica. Vľavo sa stavia nová kolkáreň. Zhruba osemdesiate roky.

Letecký pohľad na ostrov okolo r. 2010. Vidíme krytú plaváreň, štadión na Sihoti, lodenicu (predtým sväzarmovskú), nové mestské kúpalisko, a ďalej novopostavené zariadenia.

"Prístavisko" na ľavom brehu kanála Váhu (1999) Na ľavom brehu kanála Váhu, asi 50 metrov poniže mosta na ostrov, koncom júna 1999 postavili pontónové prístavisko v dobe primátora Ing. Jozefa Žišku (1994-2002). Pontón ukotvený o breh je kovovou lávkou spojený s brehom. Zakrátko po jeho zriadení urobili sem aj schody z oboch strán hrádze. Nespomínam, že by sa toto prístavisko používalo. Postavilo ho zrejme mesto a jestvuje doteraz (2019).

Váh, príroda, mesto ako športoviská Už v roku 1910 "pri strelnici" (strelnica bola vtedy tam, kde neskôr bolo výstavisko Trenčín mesto módy) spolok TTE (od leta 1919 TTS) "upravil sánkovú dráhu" pod vedením Františka Matternu a Eugena Szondyho. Vždy sa voľne kúpavalo vo Váhu.

Fotografia ukazuje voľné kúpanie na Váhu pri ľavom brehu zhruba na úrovni terajšieho (2019) gymnázia, v r. 1951 počas výstavby vážskeho vodného diela. V pozadí vidieť vysokú konštrukciu barana na zatĺkanie pilót, na mieste ľavobrežného ukončenia budúceho železobetónového cestného mosta (do prevádzky daný v dec. 1956). Vpravo od barana je (učiteľský, aj tzv. Bočekov, Ábelov, ....) internát. Foto: Karol Ábel, 1951. Ako súčasť severnejšej časti vodného diela ukončenej koncom r. 1956 vznikol ostrov medzi pôvodným "starým" Váhom na strane Zamaroviec a vážskym kanálom z elektrárne vytekajúcej odpadovej vody na strane Sihote, ktorý sa stal aj miestom športov a rekreácie, či už organizovaných alebo nie. Blízko elektrárne na ostrove vzniklo aj jazero, pri záplavách občas aj krátkodobo spojené s Váhom. Na jazere sa rybárčilo, ale kúpalo sa tu v stojatej vode pomenej, takmer vôbec (veď bol blízko tečúci starý Váh). Jazero rozšírili (asi rybársky spolok) na jeho juhozápadnej strane, zhruba na dvojnásobok pôvodnej plochy, niekedy v azda sedemdesiatych rokoch. Na dolnom konci ostrova poniže mosta vznikla zväzarmovská lodenica, autocamping, jachtklub, potápačské stredisko s prístavom, krčma u Jakuba. Povyše mosta okolo polovice 70. rokov postavili veľké rozprávkové betónové obludy zamýšľané pre deti (ale boli priveľké - pri výstavbe vraj došlo k nesprávnemu pochopeniu mierky výkresu projektanta Ing. arch. Jána Blichu), tiež dopravné ihrisko, vedľa neho plytkú vodnú nádržku pre detičky. To všetko na ostrove bolo pred r. 1989. Po r. 1989 sa aj tu rozbehlo podnikanie, ktorým sa tu nezaoberáme. Po r. 1989 funkčné pripojenie ostrova s mestom a jeho prevádzka sa ocitli v nezhode so znova samostatnou obcou Zamarovce, na ktorej území bola väčšina ostrova; zrejme to medzi nimi skončilo nejakou výmenou pozemkov. Po postavení severnejšej časti vodného diela (*1956) sa vo vážskom (kočkovskom) "kanáli" takmer nekúpavalo. Kúpavalo sa na "starom" Váhu, zväčša na západnom brehu ostrova. Tu neďaleko od mosta na ostrov, samovoľne a neregulovane vznikla holá "pláž" na kúpanie na brehu Váhu, neskôr tam ktosi naviezol trochu piesku. Povyše "pláže" medzi brehovým porastom sa nahusto opaľovalo, aj kúpavalo, až po jazero, ďalej nahor už síce redšie, ale všade; obľúbené miesto bolo aj v mieste starého zbúraného mosta na Skalku, kde boli v toku Váhu dva či tri ostrovy, vytŕčajúce drevené zvyšky pilót a jedna "železná" traverza zo starého mosta, ale hlavne bystrá a čistá voda. Kúpavalo sa aj na opačnom pravom brehu, pod Skalkou, kde boli obľúbené "prúdy" známe aj pred aj po regulácii Váhu. Na zamarovských štrkových jamách (vznikli v 50. rokoch ťažbou štrku pre vodné dielo) sa nekúpavalo, neskôr niektorá zmizla, už ich nie je päť ako ukazujú povojnové mapy. Poznámka: Vodné diela súvisiace s Trenčínom sú dve (k obidvom patria aj spevnenia brehov a budovanie hrádzí Váhu): - južnejšie = Biskupická zdrž a prívodný kanál do elektrárne Kostolná, výstavba začala v dobe prvej Slovenskej republiky (asi 1942), do prevádzky uvedené v sobotu 5. júla 1952 o 08.32 hod. kedy (slávnostným stlačením tlačidla povereníkom vdp. Jozefom Lukačovičom) začalo napúšťanie vody do 4,8km dlhého kanála do elektrárne Kostolná; - severnejšie = elektráreň Skalka, nový betónový cestný most cez Váh (otvorený 8.12.1956), nový ostrov oddeľujúci "starý" Váh od dlhého prívodného kanála elektrárne a od krátkeho odpadového kanála elektrárne Skalka. O čosi menej než na ostrove sa kúpavalo na opačnom orechovskom pravom brehu Váhu, miestni chalani tam dokonca vybudovali zo skál a pevnej dosky skokanský mostík. Okolo r. 2010 (2006?) na západnom brehu ostrova, približne v predĺžení mosta, postavili nad brehovou čiarou na stĺpikoch akúsi vodácku plošinu aj s vlajkovým stožiarom, možno pre rozhodcov vodáckych pretekov, ktoré sa tu občas konávali. Za tým účelom aj oproti na orechovskej strane do brehu (okolo r. 2012?) zabetónovali masívny oceľový stĺp vari poldruha metra vysoký, o ktorý pripútavali laná naprieč rieky pri vodáckych pretekoch. Tenisový dvorec, podľa spomienky pamätníka, mal byť aj pri skautskej (vodáckej) klubovni pri Váhu medzi mostami - podľa toho mohol vzniknúť po fronte, keď sa veľa a s nadšením budovalo, a vzhľadom na premeny tohoto miesta zrejme nemal dlhé trvanie. Postupne tu bolo viac rôznych ihrísk, zrejme aj viacúčelových.

Motorkové preteky "O strieborný štít mesta Trenčín" viedli hlavnými ulicami mesta, z ktorých bola vylúčená doprava v čase preteku. Konalo sa niekoľko ročníkov zhruba na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Riskantné miesta, hlavne zákruty, bývali obložené nastohovanými hranatými balíkmi slamy. Niektorý ročník pretekov filmoval pán Tibor Súľovský (*1916, žil 86r.), známy trenčiansky talentovaný profesionálny výtvarník, tiež tramp; jeho 8mm film je v cudzích rukách. V sedemdesiatych rokoch mali byť motorkové preteky za mostami. V sedemdesiatych rokoch boli v Trenčíne aj automobilové preteky, štart bol pri sokolovni.

Bežecká dráha pri Váhu pod mostom. (1980+?- Zhruba v osemdesiatych rokoch (=1980+) vznikla bežecká dráha na ľavom brehu Váhu poniže cestného mosta (za Bočekovým internátom) na voľnom, neoplotenom, dovtedy nevyužívanom a príležitostne zaplavovanom brehu Váhu, nechránenom hrádzou. Bežecká dráha bola s prirodzene trávnatým ihriskom uprostred, vedľa dráhy istý čas bolo tiež atletické pieskovisko (doskočisko). Zriadilo ju gymnázium, ktorého školská budova bola neďaleko na ulici 1. mája (predtým ulica Slobody). Priestor je stále voľne prístupný a voľne využívaný, často tu vídať psíčkarov. Podrobnosti priestoru (napr. pieskovisko, povrch, ...) sa z času na čas menili, ale bežecká dráha zostáva ústredným prvkom tohoto priestoru. Na behy sa využívala tiež priľahlá (vyasfaltovaná - teda tvrdá!) hrádza Váhu, na ktorej boli farbou vyznačené bežecké vzdialenosti, ako aj hrádza na ostrove.

Bežecká dráha na ľavom brehu Váhu poniže cestného mosta.

Športová hala na Sihoti (1985-) Postavili ju na voľnej ploche vedľa (východne) niekdajšieho ihriska TTS. Výstavba musela začať najneskôr na jar 1978, lebo na fotografii z jesene 1978 už vidíme betónové základy vstupnej časti a vykopanú jamu na stavenisku budúcej haly. Výstavba športovej haly mala byť bola ukončená v r. 1984-1985.

Pohľad na budúce stavenisko športovej haly - tu ešte voľný priestor medzi sokolovňou (vľavo) a (vtedy) Strednou ekonomickou školou (vpravo). Obrázok je od neznámeho autora z internetu, odhadom z leta 1967.

Pohľad na stavenisko športovej haly na jeseň roku 1978.

Armádne stredisko vrcholového športu (ASVŠ) Dukla Trenčín (1976-) Organizačne bolo zriadené v r. 1969. Spočiatku sídlilo v kasárňach na Štefánikovej ulici. V r. 1974 začala výstavba jeho novej budovy na východnej strane Štefánikovej ulice, pod Brezinou (pod Katovou studničkou, poniže sväzarmovskej strelnice), ukončená bola v r. 1976, potom ešte v r. 1977 pristavali halu. Okolo r. 1989 ASVŠ zabralo aj blízku dovtedajšiu sväzarmovskú strelnicu na Brezine a na jej mieste si postavilo tenisové dvorce, čím strelnica zanikla, z pohľadu autora zbytočne, lebo tenisové dvorce za krátky čas zostali opustené a strelnica sa už neobnovila. Organizačná samostatnosť trenčianskej Dukly zanikla v r. 2006. Jeho budovy sa v r. 2019 nezdajú byť využívané a pustnú.

Areál ASVŠ Dukla Trenčín na Štefánikovej ulici na zábere zhora v roku (približne) 2007, vľavo od neho je budova postavená pre Výskumný ústav sklársky (Tatrasklo), v ktorej sú dnes štátne úrady. Hore vovnútri Breziny je vyznačený priestor bývalej sväzarmovskej strelnice - tam si Dukla postavila tenisové dvorce. Výber z obrázku neznámeho autora. Na Štefánikovej (vtedy SNP) ulici povyše (severovýchodne) vedľa ASVŠ Dukla (1974-1976-1977) o čosi neskôr (v dvoch investičných etapách) približne na prelome 70. a 80. rokov postavili budovu pre Výskumný a vývojový ústav sklársky v Trenčíne (v skratke VVÚS), organizačne zriadený od 1.8.1976 (jeho predchodcom bolo 1.7.1973 organizačne zriadené Výskumno-vývojové pracovisko GR VHJ Tatrasklo; samotná VHJ Tatrasklo aj jeho GR v Trnave organizačne vznikli 1.1.1972 ako dôsledok federalizácie štátu od 1.1.1969). Budovy VVÚS postavili na mieste dovtedajších starodávnych dvoch (prízemný + poschodový) podobných domov ("Dr. Némethy", neskôr tam bývala maliarka Slavinská (pôv. meno iné)). Zanedlho po r. 1989 do budovy VVUS presídlila časť štátnej správy a je tu doteraz (2019).

Vpravo už postavená hranatá bledá budova ASVŠ Dukla postavená 1974-1976 na Štefánikovej ulici, vľavo ešte stará budova, na jej mieste okolo r. 1980 postavia Výskumný ústav sklársky.

V popredí už postavené dve hranaté budovy ASVŠ Dukla postavené v r. 1974-1976 na Štefánikovej ulici, za nimi ešte staré budovy, na mieste ktorých okolo r. 1980 postavia Výskumný ústav sklársky.

Tenisové dvorce v parku (cca 1895??-1928?) ► V súvislosti s výstavbou v r. 1930 dokončenej budovy finančných úradov (po fronte tu bolo ONV, potom od r. 1978 do konca r. 2012 v nej bola (od 1.1.1972 už "Krajská") knižnica, teraz je tam hudobná škola) sa zachovala stručná zpráva, že predtým (= odkedy? - dokedy?) na jej mieste bol tenisový dvorec, na ktorom v zime robili klzisko. Zachovala sa aj (nedatovaná, ale maďarsky písaná, teda z predvojnového obdobia) trhacia ružová vstupenka na (polohou neurčené) niektoré klzisko športového klubu Trencséni Sport Kör (TSK, jestvoval 1890-1910). Na mape Trenčína roku 1900 na predsádke pohľadnicovej knihy Dr. Hanušina na tomto mieste vidíme veľkú obdĺžnikovú plochu (približne 68m x 26m) parkovej zelene obrúbenú stromami, na západnej strane (ku hradu) s murovanou (lebo červeno vyznačenou) neveľkou budovou veľkosti približne 5m x 10m. Bola to poloha na okraji mesta, ale blízko ústredného námestia, na okraji až 20m širokej cesty oproti trom Dieterovým domom; za potokom a cestou už stál novopostavený (1901) veľký a parádny hotel (neskôr Tatra). V tých dobách (do polovice 30. rokov) ešte horná trenčianska vážska sihoť bola prakticky bez zástavby, dnešný podjazd na Sihoť ešte nejestvoval, ani terajšia železničná stanica - bola v prevádzke tá stará stojaca v parku (doteraz slúži železničiarom).

Výrez z mapy Trenčína roku 1900, kde je farebne žlto označená ohraničená obdĺžniková plocha (neskoršieho?) tenisového dvorca a klziska, aj s (na ľavom okraji dvorca, červeno označeným) domčekom, ktoré sú zmieňované v texte vyššie. ► Jestvuje známa pohľadnica tenisového dvorca z obdobia okolo r. 1910, pripojená nižšie. Na nej vzájomná poloha jednotlivých častí hradu ukazuje umiestnenie tohoto tenisového dvorca asi 60m južne od južného rohu starej železničnej stanice v parku - teda asi 50m za chrbtom dávneho fotografa tejto pohľadnice je najbližší roh starej žel. stanice; dnes (2019), idúc z mesta na žel. stanicu, za podchodom pri Tatre asi 200m idúc po širokom parkovom chodníku sa ocitneme na mieste, kde hneď vpravo od chodníka bol tenisový dvorec z pohľadnice. Na mape Trenčína roku 1900 na predsádke knihy Dr. Hanušina o pohľadniciach ešte nenachádzame tento tenisový dvorec. Táto pohľadnica s tenisovým dvorcom nemá dlhú adresu, teda je z obdobia až po r. 1905. Časovo významná okolnosť je, že priebeh 1. svetovej vojny (1914-1918) po počiatočnom oficiálnom nadšení sa pomerne rýchlo zvrtol do materiálneho nedostatku, ku koncu vojny až biedy, kedy všetko možné úsilie čoraz viac muselo smerovať do zabezpečenia základných životných potrieb, a ostatné išlo bokom - túto okolnosť treba mať na mysli pri datovaní. Preto pohľadnicu datujeme okolo 1910. Ďalšie upresnenie obdobia by mohla priniesť poštová pečiatka na rube pohľadnice. Tento tenisový dvorec v strede parku bol oproti "Tatra" kiosku a po prevrate 1918 bol hlinou zanesený a skultivovaný. V tej dobe ten druhý tenisový dvorec v parku obsadil dôstojnícky zbor trenčianskeho 17. pešieho pluku. Obidva tenisové dvorce v parku patrili dôstojníkom trenčianskej posádky (kasárne boli blízko parku).

Tenisový dvorec okolo r. 1910, ohradený a vybavený (zrejme šatňovými) dvomi búdkami ozdobného vzhľadu. Bledá farba povrchu ihriska nevypovedá takmer nič, pretože obrázok je pohľadnica vytvorená dofarbením z fotografického čiernobieleho základu.

Tenisový dvorec pri hrade (1909-...) Tenisový dvorec bol na Brezine, východne pod čerešňovým sadom, z vonkajšej strany mestského opevnenia. Ešte pred druhou svetovou vojnou tu stál kamenný domček na okraji dvorca, ale už sa tu nehrávalo. Tento tenisový dvorec v máji 1909 zriadil (čiastočne z darov, čiastočne na dlh) spolok TTE (od leta 1919 TTS) pod vedením Ing. Lea Kubinského a Dr. Eugena Szüssa, a bolo to údajne prvé tenisové ihrisko v Trenčíne. Po fronte (1945) už po tenisovom dvorci nezostala ani stopa, okrem vyrovnanej plochy, na ktorej sa potom hrával futbal, vtedy toto miesto niekedy volali "dolný čerťák". Miesto, kde bol tento tenisový dvorec, je vyznačené na obrázku vyššie TU .

Tenisový dvorec pod Sokolicami(cca1930?-) Tenisový dvorec je na okraji Breziny, pod Sokolicami, pri bytovom dome postavenom (odhadom okolo r. 1930) tesne na okraji hory. Dvorec tu stál už po fronte na začiatku päťdesiatych rokov; ak ho postavili v súvislosti so susedným (na obrázku je vpravo od dvorca) poschodovým bytovým domom, podľa štýlu domu to mohlo byť v tridsiatych rokoch, keď tu nablízku na mieste neskoršieho štadióna bola ešte vojenská strelnica. Zhruba za dvorcom dovnútra Breziny sú ešte zachované betónové zvyšky dávnej továrne na výbušniny popísanej v článku Priemysel Trenčína. Tento tenisový dvorec sa zachoval do terajších čias, je vyznačený na mape z r. 1978 ktorá je vyššie TU , a vidíme ho aj na zábere zhora tu:

Tenisový dvorec na okraji Breziny, pod Sokolicami. Záber zhora (2007). Nižšie vidíme priestranstvo firmy Hudy (výroba + závodná dráha pre modely áut), postavené (od 2004) na mieste dovtedajšieho štadióna Meriny - PodSokolice.

Strelnica na Brezine - guľová, malorážna (1953-1989) Bola to strelnica Zväzarmu pre športovú streľbu malorážnymi zbraňami, rozprestierala sa na východnom svahu Breziny pod čerešňovým sadom, nad Štefánikovou (vtedy SNP) ulicou. Strelnica bola zriadená približne v r. 1953 (alebo o máličko neskôr) v povojnovom tzv. "amfiteátri". Mala dve strelištia veľa seba: (severnejšie) pištoľové na 25m s dvomi oceľovými stojanmi, každý mal päť otočných, ručne ťahaných rámov na terče figúr, a puškové strelište na 50m, ktoré na terčovej strane malo plotové stĺpiky s natiahnutými drôtmi, na ktoré sa vešali terče prilepené na pevnejších podložkách. Strely sa zachytávali do prírodného kamenistého (nie však kamenného) drobivého svahu. Občas a príležitostne sa tu neoficiálne v malom rozsahu strieľávalo aj zo zbraní väčších kalibrov, videl som tu strieľať bankových úradníkov, milicionárov, príslušníka ochrany ústavných činiteľov, aj individuálnych držiteľov zbraní. V r. 1968-1969 na strelnici postavili kryté stanovištia puškových strelcov s drevenou konštrukciou, na ktorú nadväzovala malá murovaná budova s dvomi miestnosťami, súčasne okolo strelnice postavili pletivový plot s bránkou pre osoby a bránou pre autá, ktoré príležitostne (strelecké súťaže, ...) prešli po nespevnenej poľnej ceste od bývalej Vitekovej autodielne (*cca1921?), kde bol okresný výbor Sväzarmu. Strelnica zanikla okolo r. 1989 tým, že ju zabralo Armádne stredisko vrcholového športu Dukla Trenčín, ktoré si tu nakrátko zriadilo tenisové dvorce, ktoré však nemali dlhé trvanie a zakrátko zanikli, a potom organizačne zanikla aj celá trenčianska Dukla.

Zväzarovská strelnica na Brezine farebne vyznačená na výreze mapy z päťdesiatych rokov.

Zväzarovská strelnica (+niektorí strelci), okolo r. 1975; pohľad smerom ku hradu; terče boli na ľavej strane, za nimi ďalej sa prudko dvíhal zalesnený terén až po čerešňový sad, vpravo vidieť kryté strelecké stanoviská, ďalej za nimi po klesajúcom teréne sa hadila prístupová poľná cesta popod hradné bralo, vyústila na Štefáničku (vtedy ofi = ul. SNP) pri býv. Vitekovej autodielni.

Strelnica pri Odeve - broková (1956-) Broková strelnica na pravom brehu Váhu, pri biskupických stavidlách, poniže Odevy, bola očividne vybudovaná až po dokončení vodného diela v tejto oblasti, čo bolo približne v r. 1954. Na snímke z r. 1950 nie sú ešte dokončené ani biskupické stavidlá, ani nie je upravený terén okolo, strelnica tu ešte nie je. V šesťdesiatych rokoch však už táto strelnica bola v prevádzke, boli tu dve vrhačky a budova. Snímka z novšej doby (pozrieť nižšie) ukazuje strelnicu v udržiavanom stave.

Broková strelnica (farebne vyznačená) na pravom brehu Váhu, pri biskupických stavidlách, poniže Odevy, na zábere z výšky v r. 2010.

Strelnica v Zamarovciach - broková (1989-) Broková strelnica na kopci nad Zamarovcami, na polceste do Skaly nad Váhom, východne od kláštora veľkej Skalky, má poľný charakter, nie je označená ani oplotená, nemá stabilné vrhačky, iba upravený terén. O jej využívaní svedčí veľké množstvo rozbitých asfaltových brokových terčov. Strelnicu sme si tu všimli až po r. 1989.

Umiesnenie brokovej strelnice (farebne vyznačená) na zamarovskom kopci, na zábere z výšky približne v r. 2007.

Broková strelnica na zamarovskom kopci, na zábere z výšky približne v r. 2017. V ľavej dolnej štvrtine obrázka dobre rozoznávame umiestnenie vrhačky a od nej vejárovite sa rozširujúce strelisko.

Strelnica pod Sokolicami - vojenská Vojenská strelnica síce nepatrí medzi športové zariadenia, ale kvôli úplnosti ju spomenieme, keďže funkčne súvisí so športovými strelnicami. Pod bralom Sokolica, približne na okraji výstaviska Trenčín mesto módy, bola vojenská strelnica. Je doložená v dvadsiatych rokoch (=1920+), dá sa predpokladať že jestvovala aj počas 1.SV aj počas RU monarchie, ale datum jej zriadenia nepoznáme. Jej funkcia aj umiestnenie pravdepodobne súviseli s kasárňami postavenými v r. 1888 (Fridrichove, neskôr Štefánikove kasárne). Strelnica zanikla najneskôr po fronte (1945).

Strelnica pod Sokolicami. V pozadí sa dvíha kopec s bralom Sokolica. Obrázok je z dvadsiatych rokov.

Mestská chata (v Soblahove, Sokol Merina, pod Ostrým vrchom) (1944-) a lyžiarska zjazdovka s vlekom Chatu aj s príjazdnou cestou vybudovalo mesto Trenčín v období prvej Slovenskej republiky. Dňa 11.júna 1944 bola v Soblahove, na pozemku s rozlohou 1777 kat.jutár (=1022.62 ha, čo je približne plocha štvorca so stranou 3,3 kilometra), ktorý predtým zakúpilo mesto Trenčín, otvorená novopostavená "Mestská chata", neskôr nazývaná tiež "Pod Ostrým vrchom", vo výške 550 metrov n. m. Chata patrila mestu Trenčín a mala 8 ubytovacích miestností s 32 posteľami a dve spoločné nocľahárne (mužskú a ženskú), ďalej byt chatára, jedáleň, garáž. Vopred bola vybudovaná príjazdná cesta nákladom pol milióna Korún slovenských. Výstavba chaty trvala od roku 1942 a vyžiadala si 910 tisíc Korún slovenských. Chatár tu (po fronte) bol ujo Ivan Kukučka (do r. 1963, kedy prešiel na novopostavenú chatu národného podniku Merina v Opatovskej doline, po nej 1969 na motoristickú reštauráciu Ranč pri Novom Meste n. V.), bol pôvodom z krčmárskej kálnickej rodiny; kuchár na chate bol Rakúšan s nemecky znejúcim priezviskom. Chata vždy mala nedostatok vody. Elektrina bola v chate od počiatku, privedená pozdĺž príjazdnej cesty.

Trenčianska Mestská chata v katastri Soblahova, pri Ostrom vrchu. Pôvodný stav. (Až neskôr ju prestali nazývať "mestská" a volali ju "pod Ostrým vrchom".)

Mestská chata - už po fronte, v správe telovýchovnej jednoty Sokol Merina, zrejme okolo r. 1950. Lyžovalo sa len na krátkej lúke, ako to fotka ukazuje; zjazdovka (v predĺžení lúky nahor) bola až neskôr, okolo r. 1958. Všimnime si mostík cez otvorené koryto potoka, lemované výrazným porastom kríkov; dnes je už potok prekrytý. Vpravo hore je zväčšený a vyrovnaný znak z dreveného balkóna chaty, hovorí sám za seba. Ďalší vchod do chaty bol z terasy na odvrátenej strane, ktorú na tomto obrázku nevidno. Lyžiarska zjazdovka tu bola vybudovaná okolo r. 1958 odlesnením časti svahu kopca oproti chate, v ktorého dolnej časti na lúke sa dovtedy lyžovávalo. Naspodku zjazdovky, kde už svah prechádzal do (takmer) roviny, križovalo ho koryto potoka, na jednom mieste premostené lávkou, na ktorú musel lyžiar na konci zjazdu trafiť, ak nechcel skončiť v koryte potoka (alebo sa vyhnúť bokom či zastaviť). Neskôr už potok prekryli. Podľa spomienky pamätníka, čoskoro po vyklčovaní zjazdovky si nadšenci lyžovania na okraji (pozerajúc nahor) pravej strany zjazdovky zhotovili akýsi sánkový vlek, ktorým sa vytiahli asi do polovice svahu. Potom vybudovali vlek na opačnej (ľavej) strane zjazdovky. Postupom času sa budovali ďalšie vleky. Podľa spomienok iného pamätníka, ktorýsi zo starších vlekov bol bez stožiarov, iba hore v najstrmšej časti zjazdovky o strom ukotvili naviják s lanom, poháňaný dieselovým motorom. Lano malo očká asi každých 8 metrov. Lano bolo treba z navijaka vytiahnúť na spodok zjazdovky, kde sa na koniec lana pripútalo pribižne 5 lyžiarov vybavených opaskami, ktoré sa na očká na ťahacom lane pripevnili a za veľkého lomozu veľkou rýchlosťou (pokiaľ nezdochol motor alebo niekto s lyžiarov nespadol) sa lyžiari lanom vytiahli nahor. Toto sa opakovalo celý deň. Tento súkromný vlek používal neveľký okruh lyžiarov (bratia Haščákovci, Tibor Zaťovič, Pico Večera, Berco Roder, občas Igor Barenyi, možno Jirko Vach). Neskôr s nástupom novej generácie lyžiarov vybudovali vlek Poma. Z ďalšieho vývoja zaznamenajme, že v období azda začiatku osemdesiatych rokov svah zjazdovky pokryli mechnicky pospojovanými zelenými plastovými dielcami, z ktorých po dlhých rokoch zostali len plastové odpady rozptýlené po celom svahu. Milé spomienky na niekdajšie lyžovanie v Soblahove od Trenčana pána Ing. Michala Bednára sú na inom mieste tejto internetovej stránky, je tam aj množstvo podrobností a veľa mien, odporúčam prečítať: http://www.trencan.6f.sk/0112-LyzovackaSoblahov.html.

Zjazdovka vo výstavbe, rok približne 1957: stromy sú vyťaté, ich kmene popílené a siahovice uložené na svahu budúcej zjazdovky, sedí na nich autor. V pozadí mestská chata, vľavo od nej hospodárska budova, vpravo od nej na okraji lesa neveľká súkromná chata; naspodu lúky je chata (s bielou plytko sklonenou strechou), pri ktorej neskôr vybudovali betónový bazén (pozrieť na obrázku nižšie).

Schátrané zvyšky bazéna poniže mestskej chaty v Soblahove, stav v lete 2017.

Turistická chata pod Inovcom (1921-) a lyžiarska zjazdovka s vlekom Chatu zrejme vybudoval turistický spolok (KČSTL) po prvej svetovej vojne. V tridsiatych rokoch bola chata častým cieľom výletov trenčianskej mládeže, v zime lyžiarov; prichádzali vlakom a zvykli sa zastaviť v Hejdišovom hostinci pri ceste ho Bánoviec. Keď v lete 1944 po priblížení sa frontu k Slovenskej republike a vypuknutí povstania obsadil Wehrmacht slovenské územie, o ovládnutie inoveckého pohoria bojovali obidve strany, vtedy v decembri 1944 nemecké vojsko chatu vypálilo, aby tak sťažili situáciu partizánom. Rozprával mi očitý svedok (*1920, Trenčan ktorý sa tu v pohorí Inovca v tej dobe aj so svojou matkou skrýval), že to bolo poobede, bola hmla a mrholilo, bol skrytý v blízkom poraste "aj so starým Reissom", a videli, ako chatu vypálilo azda aj vyše 50 nemeckých vojakov, ktorí prišli z vrcholu Inovca. Rozprával aj iné príhody, napríklad ako ho v lese kontroloval nemecký vojak, podľa okolností mu muselo byť jasné že sa tam skrýva, ale nechal ho ísť.

Pôvodná turistická chata pod Inovcom, ktorú Nemci vypálili v dec. 1944. Po fronte vypálenú chatu postavili na pôvodnom mieste znova. Jej výstavba začala v r. 1949. Odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) v Trenčíne poveril vedením jej výstavby Františeka Gašparíka. Po postavení chata slúžila verejnosti. V roku 1951 však KSTL organizačne zanikol začlenením do Telovýchovnej jednoty (TJ) Sokol Trenčín. Do prevádzky chaty bola zapojená Továreň na obrábacie stroje TOS Kubra. Vedúci chaty okolo r. 1960 bol Trenčan Vojtech Kališ.

Po fronte znova postavená turistická chata pod Inovcom

Chata pod Inovcom nanovo postavená po fronte po vyhorení. (KSTL = Klub Slovenských Turistov a Lyžiarov.) Lyžiarsku zjazdovku vybudovali následne, lebo pred frontom tu ešte nebola. Lyžiarsky vlek tu bol už v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Chata bola vodou zásobovaná z prameňa vytekajúceho zo svahu asi kilometer juhozápadne (spočiatku prebytok vody voľne vytekal z prameňa, neskôr už nie). Elektrinu vyrábal dieselagregát v búde za vyvýšeninou, ktorá je za chatou. Okolo r. 1970 ku chate vybudovali lepšiu cestu (v takmer pôvodnej trase) a pozdĺž nej doviedli voľné elektrické vedenie 22kV do novej stožiarovej trafostanice pri chate. Elektrina umožnila vybudovať zasnežovacie zariadenie na zjazdovke. V tej dobe vybudovali aj pioniersky tábor východne od zjazdovky, je to ústredná chata a okolo nej viac neveľkých ubytovacích (asi dvojposteľových) chatiek. Kedysi sa ku chate išlo zo sedla Žebrák po starom (červeno značenom) chodníčku oblúkom hrebeňom nad Krásnou dolinou. Potom sa chodilo aj cez Krásnu dolinu okolo kyselky a hore strmším Halašovým chodníkom na cestu vedúcu od Jastrabia, a ďalej už po nej. Ešte neskôr sa zaužívala trasa pozdĺž železnice s napojením na cestu od Jastrabia. Dnes už na chatu väčšina ľudí jazdí autom... Na vrchole Inovca medzi vojnami bola drevená rozhľadňa, po fronte už nie. Niekedy azda okolo r. 1980 na vrchole vybudovali vysoký stožiar pre vojenské antény, po r. 1989 aj druhý podobný asi 100m od prvého, a vybudovali k nim cestu, nakoniec asfaltovú. Okolo r. 2015 na vrchole vybudovali rozhľadňu, ktorá slúži aj na meracie účely - nazvali ju Elena. Po r. 1989 zariadenia prešli do súkromného vlastníctva.

Chata v Krásnej doline (pod Inovcom) (1946? - ??)

Chata v Krásnej doline na turistickom plániku v roku 1950. Chata je na úpätí Inovca, v trenčianskej verejnosti dobre známej Krásnej doline, ktorá sa od dolného konca (kúsok povyše bánovskej železnice) ťahá mierne nahor proti prúdu potôčika prameniaceho aj v známej kyselke, nad ktorou Krásna dolina končí (ale potôčik pokračuje nahor), kúsok pod strmým Halašovým chodníkom, ktorý nahor ako skratka vedie k ceste (kedysi len poľnej, teraz už asfaltovej) k (hornej) chate pod Inovcom; (až neskôr bola zriadená cesta ďalej k pionierskemu táboru a potom aj ďalej na vrchol Inovca k najprv jednej, potom dvom kovovým vežiam, bola postavená ako prístupová k uvedeným zariadeniam v príslušnom čase ich výstavby). Keďže počas prechodu frontu sa v pohorí Považský Inovec bojovalo, a (hornú) chatu pod Inovcom Nemci vypálili, ale nie je známe, že by aj chata v Krásnej doline bola bývala v tej dobe utrpela újmu, domnievame sa preto, že vtedy (1945) ešte chata v Krásnej doline nestála, ale že bola postavená až po vojne, i keď zanedlho, pretože v r. 1949 už chata stála. Chatu postavili pri potôčiku tečúcom dolu Krásnou dolinou. Pri chate postavili aj neveľký betónový bazénik, napájaný z potôčika (na obrázku, ktorý je nižšie, by bol za pravým okrajom záberu). Bola to prvá chata postavená v Krásnej doline. Chatu postavili z dreva. Na obrázku nižšie vidíme pôvodný stav chaty. Chata mala na východnom boku ohradenú verandu s dvomi vchodmi, na priečelí hore názov chaty a pod ním namaľovaný lesný motív. Pod severozápadným rohom chaty, v priestore vzniknutom nerovným terénom, vznikol akýsi čiastočný suterén prístupný zboku, slúžiaci iste pre uskladnenie.

Chata v Krásnej doline krátko po svojom postavení (okolo r. 1948). Nevieme, kto túto chatu postavil, ale berúc do úvahy jej rozľahlosť, zrejme ju nepostavil jednotlivec. Pamätníci ju všetci spomínajú pod názvom "Marelova chata". Čie to meno niesla, a komu patrila, tam sa dohady rôznia. Tí, ktorí to iste vedeli, už nežijú, a o súvisiacich písomných pamiatkach nevieme. Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) chatu pravdepodobne nepostavil, pretože približne v tej istej dobe nanovo staval (počas frontu vyhorenú, hornú) chatu pod Inovcom. Keďže tu predtým nič nebolo, chata spočiatku zrejme nemala privedenú elektrinu, ale keď v týchto miestach neskôr postavili ďalšie chaty, súkromné aj podnikovú (Keramoprojekt), tak časom sem elektrinu priviedli, ako vidíme na novšom obrázku nižšie. Pamätníci svorne spomínajú vonku tanečné kolo, vnútri halu, klavír, kuchyňu, a čulý spoločenský ruch návštevníkov prichádzajúcich najmä z Trenčína vlakom počas voľných dní. Krásna dolina je skôr tienistá a chladná. Pri chate, na východnejšom bočnom svahu doliny (bližšom ku Bánovciam), bola vybudovaná lyžiarska zjazdová dráha. Porovnaním obrázkov vidíme, že vzhľad chaty aj okolia sa menil. V šesťdesiatych rokoch chata ešte stála, ale o jej ďalšom osude nateraz nevieme nič, dohady o jej vyhorení niekedy azda v sedemdesiatych rokoch nie sú potvrdené. Na nepoužívanom bazéniku si vraj neskôr ktosi postavil chatu.

Chata v Krásnej doline, približne v šesťdesiatych rokoch. Zaznamenajme aj širšie okolie tohoto miesta. Dolný koniec Krásnej doliny smeruje k sedlu oddeľujúcemu Považie od Bánovskej kotliny (stretávame sa aj s názvom "Zálesie"). Sedlo sa oddávna menuje "Žebrák". (Bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď v miestnej (pravdaže, vtedy maďarsky písanej) tlači Vágvőlgyi Lap (alebo Lapok) z doby výstavby Veľkotopoľčianskej železnice (tak ju vtedy nazývali) som čítal nemecky písaný a švabachom vytlačený článok o výstavbe tej železnice, že v tomto sedle keď kopali ryhu pre trasu železnice, narazili na skalu, čo im spomalilo výstavbu, museli na skalu použiť výbušniny - a toto sedlo bolo v článku pomenované (a latinkou v švabachovom texte napísané!) "Zsebrák". Niekedy v šesťdesiatych rokoch (=1960+) tu postavili motoristickú reštauráciu "Radar" a podľa nej začali začali nazývať aj toto miesto. Kúsok poniže sedla, na bánovskú stranu, kde z hlavnej cesty odbočuje cesta do Jastrabia, v ich "cviku" (uhle) je miesto odpradávna nazývané "Krvavý kút" (tiež Červený kút, Krvavý hostinec, Červený hostinec), na pamiatku bitky medzi našimi obrancami a tureckými hordami tiahnúcimi v 17. storočí z Ponitria na Trenčín. Stále je tu osada - pár domov (latinsky to volali "prädium", maďarsky zrejme "puszta" podľa slovenského významu), i keď toho prícestného Krvavého hostinca už niet (jeho funkciu nahradil medzivojnový Hejdišov hostinec z opačnej strany sedla, južne vedľa hlavnej cesty, ktorého nenápadná prízemná budova (ako rodinný dom) sa po r. 1989 mení na zdrúcaninu). Od Krvavého kúta pár sto metrov severne, za okrajom cesty, smerom pod horu, je aj kamenný kríž, pripomínajúci túto udalosť. Branecký zaznamenal, že tu kedysi bola aj strážna vežička s vyhliadkou do Bánoveckej kotliny). Zaznamenajme ešte o blízkych kyselkách. Kyselka v Krásnej doline, už vyššie spomenutá, je na hornom konci tej doliny; odtiaľ nahor je schodná strmina vedúca na lúku z ktorej horného konca vybieha nahor do ďalšej schodnej (a miestami vlhkej) strminy Halašov chodník. Vedľa najnižšieho okraja tej lúky tečie potôčik spod inoveckého hrebeňa, dolu Krásnou dolinou, kamsi nadol k bánoveckej železnici. Kyselka v Krásnej doline je v tienistej úžľabine, hneď vedľa potoka, v kamennom okolí, nezakrytá, netečie z nej prúdom, ale načiera sa z nej, prebytok kyselky vyteká do potôčika. Kyselka pod cestou v Mníchovej Lehote (neviem iné jej meno) je vpravo (južnejšie) pod cestou vedúcou od obce Mníchova Lehota nahor do sedla Žebrák, asi 100(?) metrov poniže cesty, blízko potoka tečúceho do obce Mníchova Lehota. Kyselka je krytá. Krátko po r. 1989 tu údajne utopili akéhosi Vietnamca, v dôsledku čoho sa z kyselky roky nebrala voda. Na opačnej strane spomenutého potoka oproti kyselke je chatová oblasť prístupná cestou od vrchola sedla Žebrák, pri začiatku cesty je motoristická reštaurácia Radar a hájovňa (pán Kováčik). Prameň vody blízko budovy železničnej stanice Mníchova Lehota je hneď pri koľajniciach, je upravený, vymurovaný z kameňov (vidno, že poriadne dávno) na boku nepatrnej terénnej vyvýšeniny; voda sa z neho valí silným prúdom. Tento prameň vody (nie je to žiadna "bublinková" kyselka) spomínali pamätníci z ešte medzivojnových čias. Stavebné vyhotovenie prameňa ponúka myšlienku, že bolo urobené súčasne s výstavbou tunajšej železnice (= 1900 - 1901). Vzhľadom na silný prietok vody je možné, že voda tu azda vytekala vždy - pravda, ak to nebol dôsledok zemných prác budovania terénneho zárezu pre železnicu (1900 - 1901) kedy narazili na skalu a odstreľovali ju výbušninami.

Súvisí: Trenčiansky šport a športovci v minulosti.

Poďakovanie pre: (v každej skupine je poradie priezvísk podľa abecedy) môj otec a moja mama rodina Androvič rodina Ďurža (J.) rodina Gašparík (F.) rodina Hackenberg rodina Jančich (Št.) rodina Janeček rodina Ripka (Z.) rodina Ripka (O.) rodina Súľovský rodina Šťastný rodina Tadlánek (spod Sokolíc) pán Ing. Michal Bednár pán Viliam Bočák pán Ing. Marian Gažík pani Anna Hajašová, rod. Kalabová pán RNDr. Ján Hanušin, CSc. pán Emil Haška pani Mgr. Danica Hlaváčová pán Alfonz Hlobeň pán Vladimír Chovan pán MUDr. Ivan Jablonský, C.Sc. aj jeho manželka pán Ing. Vladimír Janečka pán Pavol Kapuš pani Elena Lamačková pán Štefan Masaryk pán Ing.arch. Jozef Múdry pani JUDr. Danica Okrucká pani Ing. Oľga Papúchová pán Milan Prastalo pán Ing. Jaroslav Raftl pani Štefánia rod. Reháková pani PhDr. Eva St. pán pplk. v.v. Rudolf Vilček pán Štefan Zahradník Toto dielo zverejňujem ku stému výročiu narodenia môjho otca Vojtecha Brabenca (*10.2.1920 - †8.5.2005), známeho Trenčana, ktorý bol aj mojím prvým, základným a hlavným prameňom o našom meste. Poznámka: Úplné určenie knihy spomenutej v texte v súvislosti s mapou Trenčína r. 1900: RNDr. Ján Hanušin, CSc.: Trenčín na starých pohľadniciach. Kniha vyšla už v dvoch (nie celkom totožných) vydaniach v r. 2004 a 2013. Knihu odporúčam zakúpiť, je v predaji.

NIEKDAJŠIE ŠPORTOVISKÁ V TRENČÍNE