Trenčanom o Trenčíne
Stránky Ing. Vojtecha Brabenca z Trenčína.

K identifikácii trenčianskych tehelní  [0164]

Trenčianskych tehelní máme desiatky podľa pomenovaní, ale len niekoľko podľa stálych umiestnení; popísané boli v r. 2010  (zverejnené v r. 2011 v diele: Brabenec, V.: Priemysel v Trenčíne. ISBN 978-80-970651-0-2) a čitateľ to nájde pripojené tu na konci. 
Teraz chceme určenie trenčianskych tehelní  doplniť, zhrnúť a prehľadne uviesť v zhustenej podobe. V dôsledku nových poznatkov však vznikli aj nové nejasnosti, ktoré tu tiež uvádzame.
Nebyť nových nejasností, bolo by po desaťročí vhodné aj prepracovanie témy - takto azda až po vyjasnení...
V uvedenom spracovaní trenčianskych tehelní ukončenom v r. 2010 sa nepodarilo k miestopisne známym trenčianskym tehelniam priradiť všetky známe mená a názvy. 
Vtedy už nežila archeologička pani PhDr. Tamara Nešporová (1942-2006), ktorá by pravdepodobne s priradením bola bývala pomohla vďaka všeobecnému záujmu archeológov o hlinská tehelní. 
Neskôr (po 2011) čas priniesol možnosti konzultácií s ďalšími archeológmi - najskôr s p. Jaroslavom Somrom, potom s p. Dr. Tomášom Michalíkom, tiež sa objavili dovtedy nepoznané zdroje, aj (na dávne údaje už len skromné) možnosti konzultácií s príslušníkmi rodín bývalých vlastníkov (rodina Strassmann, na jar 2020 rodina Weil). 
V tom spracovaní prebiehajúcom v r. 2008-2010 nebol využitý súpis arizovaných a zlikvidovaných židovských podnikov, ktorý na jeseň 2008 na internete zverejnil Ústav pamäti národa (UPN), pretože o ňom autor nevedel. Súpis UPN, žiaľ, neobsahuje žiadne určenie miest (adresy) príslušných podnikov. V tomto doplnení súpis UPN už využívame.
Po takmer desaťročí tu zhrňujeme nové poznatky; môžu obsahovať aj nevedomé chyby. Pravdaže, ešte stále nie je všetko jasné.

Číslovanie povojnových tehelní
Povojnová (po 1945) prevádzka znárodnených trenčianskych tehelní zaviedla toto svoje číslovanie výrobní:
1 = tehelňa južne vedľa cintorína, pri ceste do Soblahova vľavo (býv. Urbánkova tehelňa)
2 = tehelňa v Zamarovciach, tá severnejšia = ďalej od Váhu
3 = tehelňa v Zamarovciach, tá južnejšia = bližšie ku Váhu
4 = tehelňa severne oproti židovskému cintorínu, pri ulici Priekopy
Ďalšie predtým jestvujúce tehelne už v pofrontovej znárodnenej výrobe neboli v činnosti (na "hornej" Kukučínovej ulici, Pollákova a pod horou pri Zlatoveckom potoku).

Archeologické označovanie tehelní
Archeológovia v hliniskách niektorých tehelní nachádzali stopy dávnej ľudskej činnosti. V Trenčíne boli štyri náleziská pomenované ako mladopaleolitické stanice. Archeológovia ich očíslovali a popísali takto:
I. = Urbánkova tehelňa (výrobňa 1), predtým Zamaróczyho, 500m juhojuhovýchodne od kaplnky cintorína, na Soblahovskej ceste, v r. 1961 tu archeológovia robili výskum vo fungujúcej tehelni. Odtiaľto pochádza dávnejší Mádlov (nedatovaný?) nález č. 1293 (opracovaný kamenný nástroj).
II. = bývalá Pollakova tehelňa, v r. 1961 už iba opustené hlinisko s objektami JRD pri východnom okraji Soblahovskej cesty, v blízkosti aktívnej tehliarskej výrobne č. 1 (Urbánkovej tehelne). Odtiaľto pochádza Brančíkov nález mamutieho kla. Na mapke toto miesto archeológovia umiestňujú na pravý breh Lavičkového potoka. 
III. = miesto Nad šibenice, asi 200  juhozápadne od kóty 288, toto miesto mal (pre archeológov) objaviť geológ J. Šajgalík v auguste 1961. (Pozn.: Archeológovia neuvádzajú, že tu v dobe 1.ČSR bola tehelňa, miestnymi občanmi nazývaná Weilova - je to miesto pod pahorkom v ohybe ulice Priekopy, kde sa pripája Cintorínska ulica.)
IV. = Kirchnerova (predtým Singerova) tehelňa (výrobňa 4), pri ulici Priekopy, 100 m severne od židovského cintorína, vo výške asi 250m. V roku 1961 v tejto fungujúcej tehelni robili asi dvojtýždňový prieskum, našli tu 170 neveľkých kamenných nálezov nástrojov.  Našli sa tu zuby losa. Prvé nálezy z tohoto miesta pochádzajú od Brančíka z r. 1914.

Umiestnenie trenčianskych tehelní na mapke mesta podľa súčasného stavu poznania.


Od archeológov sa dozvedáme:
 - v roku 1927 boli publikované paleolitické nálezy v Zamarovciach (Babor)
 - v r. 1952 (1955 - asi zverejnenie) robili revízny prieskum zamarovského profilu (Prošek, Ložek)

Nové poznatky o tehliaroch, aj o tehelni Kubiček+Strassmann, tiež o tehelni Weil, uvádzame nižšie pri príslušných osobách.

Vo veci dierkovaných tehál, ktorých výroba sa obvykle uvádza až po 2. svetovej vojne, prieskum autora na starších budovách v Trenčíne zistil použitie dierkovaných tehál na väčších budovách postavených už v tridsiatych rokoch (=1930+); tieto tehly nie sú prístupné, nie je možnosť hľadať na ich povrchu prípadné značky, ktoré by azda mohli ukazovať na ich výrobňu.



 == Osoby a rodiny súvisiace s trenčianskymi tehelňami ===
(v abecednom poradí priezvísk)

 = Brichta Jakab, nájomca časti majetku mesta Trenčín (tehelňa, 18. stor.)

 = Brix Vincent a Császtka Adalbert, čiže Vojtech Částka

 = Ing. Gustáv Dohnányi (písanie priezvísk v príbuzenstve bolo tiež Dohnány, Dohnáni)

 = rodina Frimmel

 = Grosz Manó čiže Emanuel. Neznámy, podľa písania pred r. 1918. Po r. 1918 sa v Trenčíne vyskytuje podobne písané priezvisko Gross, ale ako obchod drevom a pod., nie však v súvislosti s tehelňou.

 = pplk. Ľudovít Kirchner sa v Trenčíne spomína aj ako vyššia vojenská osoba.  Uvádza sa ako zástupca veliteľa 17. pešieho pluku (= do cca 1920 to bol nepremenovaný (pôv. c.k.) IR71), ale niekto ho uvádza aj ako veliteľa 15. honv. pluku. Čo sa týka Kirchnerovho vojenského pôsobenia, tak prípadné povojnové (po 1918) by nebolo hladko súladné s jeho osobným pôsobením v tehelni, ktoré je doložené svedkami; prípadné jeho velenie 15. honv. pluku by spadalo do obdobia pred 1918 a bolo by v súlade s jeho bydliskom vedľa tých kasární, aj časovo s jeho povojnovým (po 1918) osobným pôsobením v tehelni. Nepoznáme rok Kirchnerovho narodenia, ale je tu otázka, či údaj o jeho dosť vysokom veliteľskom postavení (pplk - či už 17.pp, alebo 15. honv.) obstojí pri jeho vtedajšom veku. O Kirchnerovi nateraz nemáme zprávy spred roka 1918. Nespomína ho ani Androvič vo svojom diele Z vojenských dejím Trenčína, ktoré siaha od dávnejšej minulosti po rok 1918. Ak by bol býval Kirchner velil 15.honv., bolo by pozoruhodné, keby po 1918 zostal v ČSR, hoci aj také prípady boli (župan Szalavszky, býv. minister Apponyi, ...).
Okolo r. 1920 bol prestavaný Kirchnerov dom na rohu ul. Vežovej (Sládkovičova) a Ľudový hájik - pridali mu rohovú vežičku, ktorú spomínal každý Trenčan až do zbúrania domu krátko po r. 1970 kvôli novej výstavbe (dnes sú tam záchody). Ďalší Kirchnerov dom bol hneď poniže (pôvodne honvédskych, *1889) kasární na Legionárskej ulici, poschodový, veľký, v ňom aj Ľudovít Kirchner býval. Bolo to neďaleko Kirchnerovej tehelne. V byte mal nevšednú zbierku cudzokrajných poľovníckych trofejí. Kirchner už okolo r. 1930 dennodenne dochádzal (aj s veľkým psom) do tehelne pri žid. cintoríne, teda už zrejme neslúžil u vojska. Kirchnerových viacerých veľkých psov spomínajú viacerí pamätníci, jeden zo psov vraj mal aj zlaté zuby.... (odovzdávaná pamäť dokáže neuveriteľné veci...).
Povrávalo sa, že mal manželku z bohatej židovskej rodiny (asi Schlesinger), čomu by nasvedčovalo aj to, že sa po fronte ocitol v hľadáčiku (sú písomnosti) nových mocipánov, ktorým vadili jeho rozsiahle poľnohospodárske majetky (Záblatie??). Naznačená manželka rod. Schlesingerová (tehliarske priezvisko) mohla byť v pozadí Kirchnerovho (povojového - po 1918, o skoršom nateraz nevieme) vlastníctva tehelne a jej pôvod mohol byť príčinou, prečo meno Kirchner v období prvej Slovenskej republiky v Trenčíne vo verejnom živote nevystupuje. 
Pofrontové (po 1945? po 1948?) pomery, do ktorých Kirchnerov majetok očividne nezapadol, ho zjavne dotlačili k odchodu z Trenčína, za nezistených príčin a okolností, niekam na južné Slovensko. Nie je známa jeho manželka, nevieme nič o príp. príbuzenstve (deťoch, ...), ani o trenčianskom hrobe s tým priezviskom.

 = Mahrer Mór čiže Móric, tiež aj Márer.  Neznámy, podľa písania pred r. 1918. Po r. 1918 sa v Trenčíne vyskytuje priezvisko Márer, nie však v súvislosti s tehelňou.

 = rodina Pollák: Ignácz (1891, tehliar a škridliar), potom Ľudovít (do 1941, tehliar), zrejme v príbuzenskom pomere, azda otec a syn. Dr. (zrejme JUDr.) Ľudovít Pollák si dal postaviť veľký nájomný dom na rozvetvení južného konca Hviezdoslavovej ulice približne v r. 1924, zbúrali ho krátko po r. 1970.  Tehelňa Ľudovíta Polláka bola podľa údajov UPN ako židovský podnik predmetom likvidácií (nie arizácií) spustených v roku 1940. Po r. 1945 sa už vo verejnom živote Trenčína Ľudovít Pollák nevyskytuje.
Emigrovaný Trenčan gen. P. Strassmann vo svojom spracovaní z v r. 2019 uvádza cez vojnu zahynulých 26 osôb rodinného priezviska Pollák vo vzťahu k trenčianskej synagóge, čo rozumieme ako vzťah k rabínskemu obvodu, ktorý bol zrejme väčší než mesto Trenčín, a okruh jeho spádových obcí nenachádzame určený; v tomto zozname nachádzame aj Ignáca aj Ľudovíta Pollákovcov. 

 = Singer - osobné (krstné) meno neznáme. Priezvisko sa v Trenčíne vyskytuje prinajmenej do r. 1940. Singerova krčma bola na Štúrovom námestí, od rožného kníhkupectva (predtým Flack) smerom ku Váhu, arizovaná (1940), po fronte už neobnovená. Singer ale bol aj obchod na trenčianskom hlavnom námestí v medzivojnovom (1918-1939) období, predával šijacie stroje Singer. 

 = Schlesinger Adolf bol významný činiteľ (spolumajiteľ, akcionár, vysoký úradník....) zamarovskej tehelne v medzivojnovom období. Tehelňa vdovy Gizely Schlesingerovej (aj obchod stavebným materiálom) bola podľa údajov UPN ako židovský podnik predmetom likvidácií (nie arizácií) spustených v roku 1940. Adolfova dcéra Melita vydatá Soldová neskôr viedla prevádzku zamarovskej tehelne. V Trenčíne stále žije niekoľko rodín Schlesingerovcov, tí súčasní ale o tehliarskej histórii priezviska už nevedia...

 = Adolf Strassmann bol trenčiansky obchodník s rodinným pôvodom od Vsetína, po 1. svetovej vojne (1.SV) nadobudol dom na trenčianskom hlavnom námestí, neskôr v roku 1936 si postavil dom na juhozápadnej strane Hviezdoslavovej ul. (povyše Blašku; dom odstupoval ďalej od cesty, čím vytváral pred domom širší chodník a vytvoril sa roh na susednom dome remenára Jakubóczyho; bolo to zhruba v mieste, kde je teraz najjužnejší vchod do domu armády). V dome mal Adolf Strassmann predajňu potravín, ktorú neskôr podľa údajov UPN arizoval Ján Bonko  (zrejme po dohode, predtým zamestnanec - takých prípadov bolo vtedy viac). Adolf Strassmann spolu so spriaznenou rodinou Kubiček (=drogéria na námestí povyše novej pošty) koncom 1.ČSR odkúpili jednu zo zamarovských tehelní a zmodernizovali ju, viedol ju najatý odborník. Tehelňu Kubičku a Strassmanna podľa údajov UPN arizoval (1940) Ján Plško (zrejme ten staviteľ) a po fronte (1945) už bola v takom zlom stave, že pôvodní majitelia ju už nemali záujem prevziať späť - neskôr sa ukázalo, že po 1948 by im ju beztak vzalo Gottwaldove znárodnenie, pred ktorým tesne emigroval majiteľov syn Pavol Strassmann (*1929) do USA; Kubičkovci emigrovali do USA o niečo skôr. Pavlova staršia sestra Ella aj naďalej žila v Trenčíne, kde zomrela 24.7.2011. Rodičia (Adolf s manž.) zahynuli počas vojny. 

 = Urbánek Václav. Rodina, došlá do Trenčína pred r. 1900 od Brna, mala viac podnikateľsky činných potomkov. Dnešní Urbánkovci už naisto nevedia, kde tá tehelňa bola.

 = Weil  - Už v r. 1913 sa v Trenčíne uvádzajú Weilove podniky - obchody: korenie a lahôdky; uhlie; drevo.
V súvislosti s tehelňami najstaršie meno poznáme Emil Weil a jeho synovia Michal a Pavel (narodení povedzme okolo r. 1910). Žijúci  potomok (Emilov vnuk) je z autorovej pofrontovej generácie; o rodinnej tehelni vie z rodinnej tradície len nahrubo že bola, ale bez určenia miesta. Po r. 1989 v prebiehajúcich reštitúciách v starých úradných záznamoch zistil, že Weilovu tehelňu arizoval Zamarovský a umiestnená bola pod terajším sídliskom Juh, od všeobecného cintorína smerom na Beckov, kde je teraz (2020) štvrť rodinných domov. Vôbec mu nie je známe, že by Weilova tehelňa bola bývala na styku ulíc Priekopy a Cintorínska.

 = Zamaróczy (neskôr sa písalo Zamarovský) Štefan (žil: 3.6.1892 Liptov - 7.6.1960 Pezinok) bol starosta "Okresného živnostenského spoločenstva pre okres trenčiansky v Trenčíne" v medzivojnovom období (tajomník bol Laco Gáťa) - pozrieť vedľa fotku úradného dokumentu s jeho podpisom. Tiež zastával protipožiarne dôležitú úradnú a administratívnu funkciu okresného kominárskeho majstra (niečo ako požiarny revízny technik), na ktorú sa iste vypracoval z kominárskej živnosti, ktorá musela byť rozsiahlejšia od jednochlapovej, pretože od neho vychádzali vyučení kominári.
Podľa údajov UPN arizoval (1940) Weilovu pílu aj drevosklad (bol v miestach kde krátko po r. 1968 postavili výškovú budovu Slovakotex), čo boli po vojne neprajné okolnosti, ktoré mali za následok, že jeho syn Vojtech (Béla) (5.10.1919 TN - 26.7.2006 PH)  sa usadil v Prahe a stal sa z neho známy spisovateľ. 
Štefan Z. mal ešte syna Štefana (30.6.1927 TN - 13.10.2010 BA) a dcéru Margita vydatú Galvánkovú (18.2.1924 TTc - 18.12.2014). [Rodinné datumy sú z internetu.]
Hoci ich rodové priezvisko dávnymi koreňmi zjavne vychádza z názvu obce, oni osobne nemajú nič spoločné s tou obcou ani tamojšou tehelňou.
Zamaróczyho reklamy v miestnych tlačovinách vyšlých v r. 1939 a 1940, teda v dobe okolo začiatku arizácií (1940), ukazujú Zamaróczyho drevo-podnik, nie však tehelňu.




Reklamy podniku Štefana Zamaróczyho zverejnené v r. 1939 a 1940.
Všimnime si, že tu nie je tehelňa.


 = Zamarovská tehelňa, a.s. - kancelária akciovej spoločnosti bola na hlavnom námestí po r. 1918, vyskytujú sa dve adresy (rozdielne čísla domov: Masarykove 44, Hlinkove 24) aj fotka z odhadom 20. rokov (=1920+) v dome (zhruba oproti katol. konviktu) s iste nižším číslom. 
 
 = Prvá Trenčianska parná tehelňa, Legionárska 7. Nie je známa z reklám a pod., ale pravdepodobný dôvod je zrejmý: krátke trvanie a možno aj dostatočný odbyt. (Toto umiestnenie je nápadné tým, že podľa adresy nie je ďaleko od adresy Zamaróczyho arizovanej drevopíly v dobe prvej SR, čo bola Krížová ulica číslo 8, totožnosť tu však nie je). 




 == Nejasnosti Zamarovského tehelne ===
Z hľadiska tehliarskej výroby je v popredí umiestnenie, a až následne súvisiace, ale premenlivé vlastníctvo. Z hľadiska prameňov poznania historického stavu a jeho zmien v období okolo r. 1940 však vystupujú do popredia vlastnícke údaje o arizáciách,  iné údaje sú len zriedka poruke.
V mojom niekdajšom (2010-2011, tu pripojené na konci) spracovaní trenčianskych tehelní som na základe spomienok pamätníkov určil ako Weilovu tehelňu miesto pri styku ulíc Priekopy (Partizánska) a Cintorínska, t. j. nad horným koncom ulice Kúty. 
Weilovu tehelňu (Weil Pavel a Michal, výroba tehly) uvádza UPN arizovanú (1940) Jozefom Budayom, čo je v súlade aj so známym následným vlastníctvom súvisiacich pozemkov v uvedenej oblasti, i keď nie je známa ďalšia prevádzka arizovanej tehelne.
Potomok rodiny Weil však v r. 2020 uvádza, že po r. 1989 v prebiehajúcich reštitúciách v starých úradných záznamoch zistil, že Weilovu tehelňu arizoval Zamarovský a syn, umiestnená bola pod terajším sídliskom Juh, od všeobecného cintorína južne smerom na Beckov, kde teraz (2020) stoja nedávno (po r. 2000) postavené rodinné domy. Vôbec mu nie je známe, že by Weilova tehelňa bola bývala na styku ulíc Priekopy a Cintorínska. Zhodne s údajmi UPN aj údajmi niekdajších trenčianskych pamätníkov je mu známe, že tým istým bratom Weilovcom (Pavlovi a Michalovi) ich ďalší podnik - obchod drevom a pílu - arizoval Zamarovský Štefan a syn. 
Staré úradné údaje sú prvotné, spoľahlivejšie asi vo všeobecnosti nenájdeme. Údaje UPN z nich vychádzajú, takže sú odvodené, druhotné, teda je otázka, do akej miery sú spoľahlivé čo sa týka úplnosti aj čo sa týka prípadného skreslenia; na to nevieme odpovedať, ale takáto možnosť sa nedá vylúčiť. Všimli sme si však, že ani údaje UPN nie sú bez otáznikov, ako príklad uvedieme, že v nich nenachádzame prechod vlastníctva Singerovej krčmy na Štúrovom námestí v Trenčíne do rúk Emila Pappa, ku ktorému podľa pamätníkov malo dôjsť arizáciou. 
Pre úplnosť ešte zaznamenajme, že žiadna známa skutočnosť ani len nenaznačuje, že by azda Weilovci boli bývali podnikali na obidvoch zmienených tehliarskych miestach (južne od všeobecného cintorína aj na styku ulíc Priekopy a Cintorínska), či už v časovej postupnosti alebo súčasne.

Archeológovia uvádzajú Zamaróczyho (novšia podoba písania priezviska je Zamarovský) tehelňu pri (všeobecnom) cintoríne, pri Soblahovskej ceste, ktorá neskôr mala byť Urbánkova. Čo sa polohy Zamaróczyho tehelne týka, je to v zhode so zistením (po r. 1989) potomka rodiny Weil o ich tehelni ktorú arizoval Zamarovský. Nie je to však v súlade so súpisom arizácií na UPN, kde sa nenachádza žiadna trenčianska tehelňa, ktorú by bol Zamarovský či Zamaróczy arizoval.
Je otázne, nakoľko je spoľahlivé pomenovanie trenčianskych tehelní, ktoré v šesťdesiatych rokoch archeológovia - netrenčania použili. Zrejme to bolo podľa určenia miestnych osôb súvisiacich s tehliarstvom, ktoré považovali za dôveryhodné. Autor sám, i keď neskôr (okolo 2010), sa pri svojich rozhovoroch s bývalými pracovníkmi trenčianskych tehelní stretol s takou nejednoznačnosťou a protirečivosťou ústnych údajov, že sa z nich ohľadne pomenovania a číslovania tehelní v tom prvom spracovaní (2010) nedalo nič použiť.

Vzniká otázka na archeológmi uvádzanú pri (všeobecnom) cintoríne, pri Soblahovskej ceste stojacu Urbánkovu, predtým Zamaróczyho tehelňu, kto (a dokedy) mal byť jej vlastníkom pred Zamaróczym? Vieme, že pred vojnou sa Štefan Zamaróczy - Zamarovský tehliarstvom nezaoberal, stál na čele okresného živnostenského spoločenstva ako jeho starosta; pôvodne mal kominársku odbornosť. 
Ďalšia časť tej istej otázky je, v ktorom čase aj za akých okolností malo azda dôjsť k prechodu vlastníctva zo Zamaróczyho na (zrejme Václava) Urbánka, ktoré je uvedené v údajoch archeológov.
Je známe, že:
 • Urbánkovci viacerí rôzne podnikali, výrazne v medzivojnovom období, vtedy tehelňa (Václava) Urbánka nie je prekvapením,
 • Urbánkovcov sa arizácia podľa údajov UPN dotkla len prechodom obchodu textilom Juraja Kurländera (na Hviezdoslavovej ul., pri neskoršom Orione) na Václava Urbánka,
 • Zamaróczy prichádza v týchto súvislostiach do úvahy len jeden - Štefan Zamaróczy - Zamarovský, ktorý sa pred vojnou tehliarstvom nezaoberal, pôsobil v živnostenskom spoločenstve, mal pôvodne kominársku odbornosť skôr revízneho zamerania; mal dvoch synov - Bélu (Vojtecha) nar. 1919/1920 - známeho spisovateľa, a druhého syna (Štefana?),
 • Zamarovského vlastníctvo (dovtedajšej Weilovej) drevopíly podľa UPN vzniklo arizáciou, teda počas vojny; v prípade tehelne by okolnosti mohli ukazovať na ten istý spôsob,
 • V r. 1943(!) v adresári nachádzame záznam "Zamarovský Štefan a syn, výroba pálenej tehly a cementovej škridlice, Trenčín, Krížová 8", čo zrejme bola adresa sídla, nie však prevádzky. (Krížová ul. je teraz Jilemnického.) V predarizačnom období o takejto (Zamarovského) tehelni nevieme.
 • po vojne (po 1945, Beneš) sa neveľké vlastníctvo síce vracalo späť, ale čoskoro (po 1948, Gottwald) sa bralo všetko; do pomerov tejto doby by prípadný prechod vlastníctva zo Zamaróczyho na Urbánka nijako nezapadal.

Vyššie zmienené okolnosti nijako neponúkajú žiaden s dobou súladný nepochybný výklad, ako azda mohlo dôjsť ku archeológmi uvádzanému prechodu vlastníctva tehelne pri cintoríne pri Soblahovskej ceste z rúk Zamaróczyho do rúk Urbánka.

Niečo po r. 2010 som všemožné otázky okolo Urbánkovskej tehelne predložil vtedy ešte žijúcemu, z rozvetvenej rodiny Urbánkovcov vtedy najstaršiemu a ochotnému pamätníkovi pánovi JUDr. Ivanovi Urbánkovi (Hugovmu synovi), ktorý mi však o Urbánkovej tehelni nevedel nič povedať. Dnes (2020) Urbánkovcom nie je známe, kde kedysi bola Urbánkova tehelňa, sú len dohady.

Poznajúc miestne pomery, nebudeme si mýliť Zamaróczyho či Zamarovského tehelňu so Zamarovskou tehelňou, pretože to prvé pomenovanie je podľa osoby Št. Zamaróczyho (Zamarovského), to druhé podľa obce Zamarovce. 

Treba mať tiež na pamäti, že južne od mestského cintorína sú dve tehelne blízko seba, len pár sto metrov vzdialené:
 - severnejšia Urbánkova (PI, tiež T1, fungovala v 60. rokoch), nachádzame ju na mapách
 - južnejšia Pollákova (PII, už nebola v činnosti v 60. rokoch), na mapách nie je; podľa údajov UPN bola v r. 1941 likvidovaná ako židovský podnik Ľudovít Pollák, výroba tehly a škridle; je pochybnosť, či bola funkčná v čase likvidácie 1941.
Ich blízkosť a zhodná výroba ponúkajú otázku, nakoľko v niektorých údajoch azda mohlo dôjsť k zámene ich totožnosti.

Doterajšie poznatky neumožňujú vyššie uvedené nejasnosti či nesúlady odstrániť.



 == Poďakovanie ===
Ďakujem za láskavú pomoc:
pánovi JUDr. Mgr. Tomášovi Michalíkovi, PhD, 
pani Marte Myslivcovej so súvisiacim kolektívom zamarovských dôchodcov, 
pánovi gen. Pavlovi Strassmannovi a jeho neteri pani MUDr. Zuzane Eckmannovej, rod. Fabianovej
pánovi Emilovi Weilovi,
pánovi Jaroslavovi Somrovi.



Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, A.D. 2020.


Nižšie pripájame bez zmien  (teda aj bez prípadných opráv podľa vyššie uvedených nových poznatkov)  zopakované spracovanie trenčianskych tehelní z r. 2010-2011:

Trenčianske tehelne
(výber z diela: "Priemysel v Trenčíne", autor Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, vyšlo ako: Trenčanom o Trenčíne 2, Zborník príspevkov najmä o histórii – TTT 2 – jan. 2011, ISBN 978-80-970651-0-2 (papierové vydanie)

(== Úvod: ===)
Predchodcom priemyselného spôsobu výroby  boli od nepamäti remeslá, nakoniec po stáročia organizované v osvedčenej sústave cechov. Rozvoj priemyslu v Uhorsku nastal po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní r. 1867. Spriemyselňovanie bolo dôsledkom najmä domáceho dopytu, ktorý domáca výroba ani zďaleka nestačila pokryť. Štát ju podporoval daňovými úľavami a udeľovaním štátnych dodávok, do r. 1898 v celkovom objeme 24 miliónov zl. korún. Štát umožnil aj zamestnávanie cudzincov, takže okolo r. 1900 ich v uhorskom priemysle bolo 10,6% medzi vyššími úradníkmi a až 24,1% medzi technickými úradníkmi. Ešte v r. 1901 priemysel pokrýval prakticky len domáce potreby.
Cechy boli centrálne zrušené zákonným článkom č. VIII z r. 1872, a už v r. 1874 bol prijatý nový živnostenský zákon. Remeselníci (v r. 1870 ich v Trenčíne bolo 274) pociťovali nástup priemyslu ako svoje ohrozenie, a keďže cechy im vzali, na obranu svojich záujmov sa združovali inak - v Trenčíne v r. 1880 si založili Trenčiansky obchodnícky a remeselnícky spolok. Remeslá sa zčasti zachovali, ale v niektorých odvetviach sa postupne transformovali do začínajúceho priemyslu. V r. 1912 bolo v Trenčíne už len 177 remeselníkov v 54 druhoch remesiel. 
Priemysel sa z dnešného hľadiska vyznačuje vo vyššej miere strojovou výrobou, sústredením výrobných kapacít, spoluprácou s poddodávateľmi, objemom výroby, zložitosťou výroby aj výrobkov. V počiatkoch spriemyselňovania to ale celkom takto nevnímali, a nazývali priemyslom už rozsiahlejšiu remeselnú výrobu. Rozlíšenie remesiel a živností od priemyslu podľa ich pôvodných názvov spred r. 1918 v úradných záznamoch sťažuje okolnosť, že (na rozdiel od slovenčiny aj nemčiny) vtedy takmer výlučne používaná maďarčina má pre remeslo, živnosť aj priemysel jediné slovo - ipar. Niektoré remeselnícke dielne sa však naozaj menili do takej podoby, že aj z dnešného pohľadu nadobúdali vlastnosti priemyselnej výroby. 
Koncom monarchie boli na Slovensku v niektorých odvetviach priemyslu (napr. papier, textil, garbiarstvo, železiarstvo, drevárstvo) výrazne väčšie kapacity, než bol podiel obyvateľstva, čo po vzniku 1. ČSR prinieslo odbytovú krízu, boj o existenciu a zánik mnohých podnikov aj s dobrým menom a dlhou tradíciou. V podmienkach nového štátu k tomu prispela aj istá nedôvera k slovenským podnikom a dvojnásobne vyššie náklady na dopravu na Slovensku, než boli v Čechách. K postupnému zlepšeniu situácie slovenského priemyslu prispelo založenie Ústredného združenia slovenského priemyslu v Bratislave ako aj  už dávnejšie existujúce obchodné a priemyselné komory.
V histórii vzniku a rozvoja priemyslu nemôžeme obísť dôležitú špecifickú podmienku každej priemyselnej výroby, a to je energia na pohon strojov. Priemyselná výroba prakticky nebola možná bez zavedenia pohonov väčšieho výkonu, než dokázal vyvinúť človek - to je nanajvýš zopár stovák Wattov ako-tak trvalého výkonu. 
Až zavedenie piestových parných strojov dalo k dispozícii vyšší výkon, čím sa umožnil vznik skutočnej hromadnej priemyselnej výroby. Tieto parné stroje s kotlami však boli vhodné viac na konštantný, než na premenlivý výkon. Okrem problémov s reguláciou ich výkonu tu ešte pristupovala potreba viac-menej trvalej obsluhy so špecifickou kvalifikáciou, nároky na priestor nielen pre stroj samotný, ale aj pre kotol na výrobu pary a skládku paliva. Výhodou bola jednoduchosť prevádzky aj údržby, robustnosť a neveľká závislosť na druhu paliva, určená len druhom kotla, ktorý vyrábal paru. 
Ako pohony sa kde-tu vyskytli aj parné turbíny, avšak v značne menšej miere než parné stroje. 
Po parných strojoch sa dokonalejším zdrojom energie stali výbušné motory, Dieselove (výbušné naftové) aj benzínové (vznetové). Pri porovnateľnom výkone mali voči parným strojom výhodu v menších rozmeroch, pohotovejšom výkone, menších nárokoch na obsluhu a lepšej regulácii výkonu. Naopak, ich nevýhodou bola úplná závislosť na dostupnosti špeciálneho paliva, väčšia zložitosť, menšia robustnosť a väčšia náročnosť na údržbu.
Ďalším zdokonalením boli motory elektrické. Nepriniesli síce voči výbušným motorom radikálne zmenšenie rozmerov, zato však jednoduchšiu konštrukciu, ktorá nekládla až také nároky na údržbu. Elektrina pre ne však bola ešte viac špeciálnym "palivom", najmä tým, že sa prakticky nedala uskladniť (ak máme na mysli väčšie výkony). Chod elektromotorov je už plne závislý na okamžitej a trvalej dostupnosti vhodnej formy elektrickej energie. Bežné el. motory však pre obsluhu nevyžadovali žiadne špeciálne znalosti. Variabilita druhov elektrických pohonov umožnila ich lepšie prispôsobenie charakteru mechanickej záťaže. 
Všetky uvedené druhy pohonov sa historicky uplatnili pri vzniku priemyslu aj v Trenčíne, avšak trvale sa napokon udržali elektromotory, na ktoré sa postupne prešlo z parných aj výbušných motorov. 
Pri pohonoch strojov okrem druhu paliva zaznamenávame historický vývoj aj v spôsobe pripojenia: v počiatkoch priemyslu (aj v Trenčíne) sa používal skupinový pohon viacerých strojov, poháňaných jedným spoločným pohonom (motorom parným, alebo výbušným, či elektrickým) cez transmisné prevody. Ich transmisné hriadele boli umiestnené pod stropom, zväčša na stenách. Z remeníc upevnených na hriadeľoch spravidla klinmi boli plochými koženými remeňmi poháňané remenice jednotlivých strojov, vybavených mechanickou spojkou. Spojka na stroji umožňovala jeho individuálne pripojenie a odpojenie, zatiaľ čo spoločný pohon aj s transmisným prevodom zostávali v chode. Transmisné prevody bývali otvorené (nechránené), čo vytváralo trvalý zdroj nebezpečenstva úrazu. Neskôr sa transmisie nahradzovali samostatnými elektromotormi pre každý stroj. Veľkosť zaťaženia takéhoto skupinového pohonu bola o to menej závislá na pripojení či odpojení jednoho stroja, o čo viac strojov bolo z neho poháňaných. Inak povedané, pri väčšom počte strojov na jeden spoločný pohon sa zaťaženie pohonu až tak veľmi nemenilo, čo bolo výhodné pre horšie regulovateľné pohony, hlavne parné stroje.
Začínajúca priemyselná činnosť sa čoskoro stala predmetom štátneho dozoru. Bezpečnosť v priemysle riešili zákonné články č. XVII z r. 1885 a č. XXVIII z r. 1893. V r. 1886 vyšlo ministerské nariadenie č. 22.790 o dozore nad parnými kotlami. Dozorom nad priemyslom boli od r. 1901 poverení takzvaní priemyselní inšpektori (Iparyfelügyelök), okrem iného vykonávali dozor nad parnými strojmi, acetylénovými prístrojmi, elektrotechnikou. Ich činnosť trpela nedostatkami hlavne z dôvodu ich nedostatočných skúseností a svoju prácu vykonávali zväčša byrokraticky. Preto si časom samotní priemyselníci zaviedli vlastnú skúšobnú spoločnosť podľa rakúskeho vzoru, ktorá mala aj štátnu autorizáciu. Nový československý štát síce prevzal uhorský priemyselný inšpektorát, maďarské osadenstvo však prepustil ako štátne nespoľahlivé a inštitúciu zreorganizoval zriadením komisariátov obsadených "československými" odborníkmi. Aj v Trenčíne bol zriadený tzv. kotolný komisariát. Vykonával revízie zariadení ako platenú službu. Pôsobnosť komisariátu však bola širšia než uvádzal jeho názov, pokrývala okrem kotlov aj acetylénové prístroje a elektrotechnické zariadenia. Nariadením ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 22 z 26.5.1921 sa komisariáty rozdelili na strojný a elektrotechnický. V r. 1922 bol dozor nad kotlami podriadený technickým odborom župných úradov až do r. 1.7.1928, kedy vytvorili samostatné strojné oddelenia v rámci okresných úradov nového krajinského zriadenia. Priemyselný dozor prechádzal postupne ďalšími zmenami v rámci oddelenia pre strojníctvo a elektrotechniku vládneho referátu pre verejné práce, a členil sa na viaceré pododdelenia. 
V uvedenom rámci vznikala aj priemyselná výroba v Trenčíne, avšak o niečo neskôr než v iných porovnateľných slovenských mestách. V r. 1891 z 15 najvýznamnejších tovární v celej župe nebola ani jedna v Trenčíne. Postupná zmena nastala okolo r. 1900 a významne ju podporilo pripojenie Trenčína na železničnú sieť:
1878 vybudovanie železnice po Trenčín, končila v Zlatovciach
1883 postavenie prvého trenčianskeho železničného mosta cez Váh a predĺženie železnice do 	Trenčína a Žiliny
1901 vybudovanie železnice do Topoľčian
1905 postavenie druhého trenčianskeho železničného mosta cez Váh a vybudovanie druhej koľaje
V lete 1918 boli už  Trenčíne tieto významnejšie priemyselné podniky (v zátvorke je vtedajší počet pracovníkov):
súkenka Tiberghien Fils (140), liehovar Kornhauser a Herzka (51), borovičková továreň (27), výrobňa trhavín Hunnia (19), gumonka Reithoffer (14), mestská elektráreň (7), tlačiareň Gansel, kotláreň Lonský
Priemyselné prevádzky v samom počiatku (druhá polovica 19. storočia) sa umiestňovali neplánovane, aj v strede mesta. Ako príklad môžeme uviesť Ganselovu tlačiareň, továreň Karola Lonského, ateliér Tatrafilmu, Cvičekov "kozmetický závod" a azda aj Hornovu a Schanerovu továreň.
Pre tie väčšie priemyselné prevádzky však bolo dôležitejšie napojenie na okolie (doprava, voda, odkanalizovanie), závažnosť ich vplyvov na okolie (komíny, hluk, odpady) ako aj väčšia náročnosť na zabratie plochy. Toto všetko  už pomerne skoro viedlo k sústreďovaniu priemyslu mimo stredu mesta. Najskôr to bola terajšia Štefánikova (vtedy Fridrichova) ulica, kde po (Fridrichových) kasárňach vznikali po r. 1900 továrne Titanit, Tiberghien (+ jej bytovky a vilky), Borovičková, továreň na rámy, tuzemský lesný priemysel, Reithofferova gumonka, valcový mlyn, tehelňa, kameňolom, Fridrichove kasárne, muničný sklad, vojenská nemocnica, prístavba kasární, neskôr mliekareň, dôstojnícke a ďalšie domy 1.ČSR, ...)
Výroba sa najmä neskôr orientovala aj na pravobrežnú časť mesta. Krátko po r. 1900 za mostom síce vznikla Dieterova továreň na pieskový a cementový tovar, ale ďalší priemysel na pravom brehu Váhu vyrástol až po niekoľkých desaťročiach: autoopravovňa (AOZ), vojenský sklad benzínu, Kvasnicová, Nehera (Odeva), píla poniže Istebníckej žel. stanice, po 2. svet. vojne aj nábytkáreň, pekáreň, bavlnárske závody.

(... po úvode ďalšia časť obsahu je vynechaná ...)


Tehelne

Pri určení času začiatku tehliarskej výroby v Trenčíne narážame na ťažkosti. Je zrejmé, že tehly vzhľadom na svoj charakter výroby, suroviny ale najmä značnú váhu, tobôž v podmienkach historickej dopravy nemalo význam dopravovať na veľké vzdialenosti. Z toho vychádza, že aj najstaršie nájdené tehly boli zrejme miestneho pôvodu, z blízkeho alebo vzdialenejšieho okolia.

Výroba tehál na území terajšieho Slovenska je doložená už v prvom storočí, a uvádza sa, že v druhom storočí už tehly pálili aj v Trenčíne. Najstaršie funkčné tehly nachádzame v najstarších miestach Trenčianskeho hradu, v kamenno-tehlovom murive, kde slúžia už bezmála tisíc rokov doteraz. 

Použitie tehál vyžadovalo vždy hromadnú výrobu, ktorá bola v historických dobách remeselného charakteru s výlučne ručným spracovaním. 

Vhodná surovina (tehliarsky íl) sa dobývala v hliníku (miesto ťažby hliny) rýľmi a lopatami, dopravovala dvojmužnými nosítkami. Neskôr sa používali aj vozíky ("pomvágle") na koľajniciach, a hlina sa niekde ťažila aj korčekovými rýpadlami. Hlina premŕza do hĺbky ani nie meter, a v hliníku odťažená hlina bola aj z väčšej hĺbky, preto podľa možnosti najlepšie bolo nechať surovinu cez zimu aj premrznúť v odležiarni, kde sa do istej miery zhomogenizovala. Odležaná hlina sa v dávkach ďalej homogenizovala - miešala nohami.

Dôležité bolo, aby v hline nebol vápenec ("cicvár"), lebo výpalom tehly z neho vzniklo pálené vápno, ktoré neskôr reagovalo v styku s vodou - tehla "strelila". Výskyt vápenca bol náhodný, menil sa podľa miesta ťažby a bol premenlivý. Cicvár tvoril aj vo vypálenej tehle biele fľaky, takže ho ľahko rozoznali. Ak sa vápencu v surovine nedalo vyhnúť, hotové vypálené tehly niekedy ešte pred vyskladnením striekali vodou alebo ich máčali vo vode, kde sa vadné kusy rozpadli, a tak sa vôbec nedostali k zákazníkovi.

Skúsenosti tehliarskych generácií ukázali. že tehla z homogénnej hliny môže ľahšie prasknúť. Predchádza sa tomu tak, že do tehliarskej suroviny sa pridáva v neveľkom množstve (niekoľko percent) takzvané "ostrivo" čo môžu byť rôzne materiály, najčastejšie horľavé, ako sú plevy, piliny, uhoľný prach, a pod., ale aj nehorľavé, napríklad škvára, piesok. 

Ku hline s ostrivom sa pridala v potrebnom množstve voda, zmes sa premiesila a natlačila do drevených foriem. Dôležité bolo, aby sa forma úplne zaplnila materiálom, a aby ani vnútri neboli vzduchové bubliny, ktoré pri výpale mohli spôsobiť explóziu. Formy bývali drevené i kovové, s uchami na boku, obvykle mali na dne značku tehelne. Pred natlačením hliny sa povrch vnútri formy upravil separačným materiálom (napr. piesok, plevy), aby sa hlina neprilepila. Prebytočná hlina sa z formy na vrchu zotrela a urovnala drevenou lištou. Forma sa vyklopila, vyformovaná tehla sa vybrala a uložila do sušiarne. Tehly sa sušili voľne na vzduchu, pravidelne poukladané vedľa seba s medzerami, vo viacerých radoch na sebe, a po čase sa prekladali do inej polohy, aby schli čo najviac rovnomerne, a aby sa nedeformovali. Neskôr sa stavali prírodné sušiarne so stojanmi s obojstrannými prievzdušnými regálmi, kryté proti dažďu aspoň strieškou. Dobre vysušené tehly sa potom vypaľovali.

Na výpal tehál sa odpradávna klasicky používali len miliere. Výpal v nich prebiehal v dávkach, trval viac dní a akosť tehál po výpale nebola rovnomerná. Istá časť tehál vypálených v milieroch bola nepoužiteľná, pretože v strede boli tehly prepálené (až čierne, so sklovitým povrchom a deformáciami) a pri povrchu nedopálené. Správne poskladať milier z vysušených nevypálených tehál a paliva vyžadovalo vedomosti, bolo treba vytvoriť kanáliky na prívod vzduchu, na odvod spalín, na zakúrenie. Keď tehliarsky milier dohorel, nechal sa vychladnúť a rozobral sa. Tehly sa vytriedili a vyexpedovali na stavenisko. 

Od 19. storočia sa klasická tehliarska výroba začala meniť. Viedenský podnikateľ Miesbach v r. 1835 vynašiel stroj na uhladzovanie tehál, namiesto milierov navrhol a postavil tehliarske pece. V roku 1850 mal na okraji Viedne 42 pecí s 5000 robotníkmi a výrobou 107 mil. ks ročne. V roku 1860 Miesbachov nástupca Heinrich Drasche kúpil aj realizoval patent na kruhovú pec, ktorú 1858 vynašiel v Berlíne Friedrich Hoffman. Tieto technológie sa čoskoro rozšírili do okolia. 

Tehliarska kruhová pec nesie názov podľa ohňa, ktorý v peci postupuje dookola. Umožňuje kontinuálnu a energeticky úspornú výrobu. Je murovaná z tehál, má viacero (napr. 16) komôr usporiadaných dookola vedľa seba, prístupných otvormi zvonku po obvode. Cez ne sa komory úplne zaplnia vysušenými tehlami, otvory medzi komorami sa uzavrú prepážkou z pevného "šúbrového" papiera, ktorý znemožňuje prúdenie vzduchu, ale zhorí, keď do komory postúpi oheň. Tehly sa do komôr kladú určeným spôsobom s medzerami pre prívod vzduchu pre horenie, aj pre odvod spalín. Otvory zvonku, ktorými sa do pece zaviezli tehly, sa uzavrú tehlami a zamažú blatom. Zhora sa do komôr ručne (do korýtka tvarovanými lopatkami) podľa potreby nasýpa uhlie cez sypacie otvory ("sypáky"), ktoré sú inak zakryté železnými vekami. Spaliny sa odvádzajú spodom, kanálikmi v podlahe do komína s prirodzeným ťahom, prípadne podporeným ventilátorom. Odťah vzduchu z komôr do kanálika sa podľa polohy ohňa ručne reguluje zasúvacími plechmi. Komín máva výšku okolo 40 metrov. Proces výpalu riadi palič. Oheň obíde pec raz za 7 až 9 dní - toľko teda trvá celý proces výpalu jednej tehly. Zavážanie aj vyvážanie pece sa robí ručne, tehly sa privážajú aj odvážajú tiež ručne na jednokolesových tragačoch.

Variantou kruhovej pece je neskoršia hrebeňová pec, kde komory sú v rade vedľa seba v podobnom počte ako kruhová pec. Každá komora je spojená so spoločnou chodbou, ktorá vlastne tvorí tiež takú dlhšiu komoru v ktorej sa tehly pália, ale používa sa hlavne na zavážanie pece a vývoz vypálených tehál, cez otvor (dvere) na konci chodby.

Najmodernejšou pecou je priebežná pec, tvorená tunelom s pevnou polohou teplotných zón, kde jedným koncom vstupujú surové ale vysušené polotovary, a druhým koncom vychádzajú vypálené. Vnútri pece sa materiál pohybuje buď na valčekoch v jednej vrstve, alebo je vo vrstvách naložený na pohyblivých vozíkoch na koľajach.

Ďalšou modernizáciou voči historickej tehliarskej výrobe bolo zavedenie tehliarskych lisov. Obvykle bývajú šnekové, cez tvarované vyústenie vytláčajú nepretržitý pás hliny, z ktorého stroj hneď drôtom priečne odrezáva jednotlivé surové tehly; pred šnekom býva dvojica valcov, ktoré hlinu drvia, a podľa potreby sa pridáva voda. Spočiatku sa lis poháňal dieslovým motorom s remeňovými prevodmi (transmisiou), neskôr el. motormi. Než zaviedli automatické linky, odrezané tehly sa od lisu odoberali ručne a nakladali na jednokolesové tragače, na ktorých sa tehly zaviezli do sušiarne.

V novšej dobe sa začali používať aj umelé sušiarne, kde ventilátor udržuje v pohybe teplý vzduch zohrievaný vonkajším zdrojom tepla; keď je už vzduch plný vlhkosti, vypustí sa, zvonku sa nasaje suchší vzduch, ohreje sa a kolobeh pokračuje.

Historické tehly sa pálili iba plné (bez dutín). Až po druhej svetovej vojne sa začali vyrábať dierkované tehly. 

Čo sa pálenej keramickej strešnej krytiny týka, v našich končinách sa klasické korýtka nepoužívajú, ale vyrábala sa pálená škridla vrátane korýtok na hrebene striech. Jej výroba však vyžaduje vyššiu kvalitu hliny, preto sa škridla nemohla vyrábať v každej tehelni. Na rozdiel od tehál sa hlina určená na škridlu ešte v kalových jamách rozplavovala vodou na kal, ten sa ručne miešal. Po usadení kalu sa zvrchu voda vypustila a takto zhomogenizovaná hlina sa používala na škridly. Do škridiel sa ostrivo nepridáva. Skôr sa vyrábala škridla vytláčaním pásu a odrezaním z neho príslušnej dĺžky; rozoznáme ju podľa nemenného prierezu. Pre bezchybné vyplnenie celého prierezu škridly hlinou musel byť hlinený materiál dostatočne tvárny. Spôsobovalo to deformácie vo vlhkom stave, preto sa nevysušená škridla podkladala podložkou s negatívne profilovaným povrchom. Neskôr sa začala vyrábať razená (lisovaná) škridla, kde sa vďaka lisovaciemu tlaku mohol použiť menej vlhký materiál, ktorý už nemal takú náchylnosť k samovoľnej deformácii vo vlhkom stave pred vysušením; lisovanie umožnilo výrobu škridiel s členitejším povrchom, čo sa využívalo na vytvorenie tzv. zámkov - párovaných výstupkov negatív+pozitív, ktorými sa susedné škridle na svojich okrajoch mechanicky do istej miery viazali pre vytvorenie väčšej súdržnosti pokrytia strechy.

Okrem historických textových dokumentov rôzneho druhu a osobných spomienok, špecifické údaje o tehelniach dávajú mapy a tehliarske značky (kolky).

Mapy z rôznych období ukazujú tehelne v Trenčíne len na týchto miestach:
 - pri židovskom cintoríne na Priekopách, pod Brezinou
 - asi 500 m južne od židovského cintorína na Priekopách, pod Brezinou (pri križovatke s Cintorínskou ulicou)
 - na úpätí Breziny, na vyššom konci terajšej Kukučínovej tehelne
 - južne za všeobecným cintorínom (pod terajším sídliskom Juh).
 - v Zamarovciach pod kopcom, pri ohybe cesty
Pravdaže, mapy (ani ich prípadné priložené textové popisy) neuvádzajú majiteľov tehelne. 

Zo značiek na tehlách aj iných rôznych prameňov sa dozvedáme názvy tehelní spravidla podľa mena, pričom nie je jednoduché odlíšiť, či sa jedná o majiteľa alebo o prenajímateľa, ale najmä nie vždy je jasné umiestnenie tehelne. Trenčianskych tehelní podľa mena je také množstvo, že nie je jednoduché ich lokalizovať, a je jasné, že sa vo viacerých prípadoch jednalo o tú istú tehelňu. Tu je ich zoznam:
Brichta 
Brix (=Vincent Brix)
Császtka (=Adalbert Császtka čiže Vojtech Částka)
Dohnányi (=Ing. Gustav Dohnányi)
Frimmel
Grósz Manó (=Emanuel)
Kirchner
Márer Mór (=Mahrer Móric)
Pollák (Ľudovít Pollák)
Prvá Trenčianska parná tehelňa, Legionárska 7 (r. 1943)
Schlesinger
Singer
Strassmann
Urbánek Václav
Weil Emil
Zamarovská tehelňa, účastinná spoločnosť
Zamarovský Štefan a syn, výroba pálenej tehly... (r. 1943)

Ďalej uvedieme niektoré podrobnejšie údaje o trenčianskych tehelniach podľa lokalít


Kirchnerova tehelňa
Bola za cestou východne od židovského cintorína. Na tomto mieste je zaznačená už na mape Trenčína z r. 1882, tiež na maďarskej aj československej mape Trenčína ukazujúce totožný stav z obdobia okolo prvej svetovej vojny, aj na mapách zobrazujúcich stav okolo r. 1956 a 1977. Toto je najdlhšie obdobie existencie spomedzi všetkých tehelní v Trenčíne, porovnateľné len s dobou existencie Zamarovskej tehelne. To spolu s veľkosťou vyťaženého priestoru a polohou tehelne najbližšie k mestu ukazuje, že práve toto by mohla byť tá mestská tehelňa, ktorú mal od r. 1780 prenajatú Brichta.
Tehelňa mala jeden murovaný komín. Plukovník Kirchner, nezameniteľná postava mesta v časoch prvej ČSR, vysoký a takmer vždy sprevádzaný svojím veľkým tmavým psom, každodenne ráno chodieval do svojej tehelne. Nie je však jasné, či bol majiteľom alebo správcom. Pod tehelňou boli domky robotníkov, ktorí v tehelni pracovali (rodiny Marek, Gračka, ...). 
Po druhej svetovej vojne tehelňu znárodnili, ale výroba v nej ešte istý čas pokračovala.
Na mieste tehelne okolo  r. 1970 postavili vysoké obytné domy. Pri ich výstavbe sa pri zemných prácach našla kamenná sekerka, mamutí kel a mamutí zub.


Zamarovské tehelne
Aj keď sú teraz Zamarovce opäť samostatnou obcou, história tamojších tehelní je tesne spätá s Trenčínom nielen kvôli blízkosti, ale aj sídlu majiteľov a odbytu výrobkov.
Tehelňa v Zamarovciach v severnejšej lokalite je zaznačená už na mape Trenčína z r. 1882, tiež na maďarskej aj československej mape Trenčína ukazujúce totožný stav z obdobia okolo prvej svetovej vojny. Tehelňa v južnejšej zamarovskej lokalite je zaznačená na mape zobrazujúcej stav okolo r. 1977, ukazuje v severnejšej lokalite už len hliník, a vidíme na nej až aj dve el. vedenia vysokého napätia (od sveru a od juhu), zrejme zaústené do murovanej trafostanice tehelne.
Veľkú tehelňu v južnejšej lokalite v Zamarovciach vlastnili bratia Frimmlovci z Trenčína, patrila im v druhej polovici 19. storočia. Uvádza sa bez bližšieho vysvetlenia, že v r. 1908 (1909) Frimmlovci svoju tehelňu prebudovali na parnú; najpravdepodobnejšie je, že sa jednalo o parný pohon, vyvstane však dôležitejšia otázka: čo v r. 1908 začala para poháňať? Z tohto pohľadu je kľúčovým strojom tehliarsky lis – nuž azda ten v r. 1908 pribudol poháňaný parným strojom. Na fotografiách z neskoršej doby vidíme prírodné sušiarne, takže para sa na sušenie vtedy asi ešte nepoužívala. Niektoré budovy Frimmlovej tehelne doteraz stoja.
Vedľa Frimmlovej tehelne, v severnejšej lokalite, teda z druhej strany vedľajšej cesty odbočujúcej na severovýchod od ostrej zákruty hlavnej cesty,  bola aj druhá, samostatná, o niečo menšia tehelňa. Jej majiteľom koncom 19. a začiatkom 20. storočia bol Moric Mahrer. Doložená je Mahrerova tehla s letopočtom 1888. V úradných záznamoch je uvedené iba priezvisko "Mahrer", hoci častejšie (aj na tehlách!) sa neoficiálne uvádza fonetický zápis "Márer". Výroba v Mahrerovej tehelni aj po r. 1908 zostala ručná. Neskôr ju odkúpil trenčiansky staviteľ Ing. Gustáv Dohnányi - (mal tehelňu aj v Trenč. Teplej (Dobrej)). Z Mahrerovej tehelne sa do dnešných čias nezachovalo nič, okrem odťaženého svahu, kde sú už postavené nové rodinné domy.
Každá zamarovská tehelňa mala svoj vlastný komín, takže tu boli blízko seba dva komíny. Severozápadný zbúrali zhruba v prvej polovici šesťdesiatych rokov, ten druhý krátko po r. 1989.
V čase prvej ČSR obidve tehelne v Zamarovciach prevzala účastinná spoločnosť Zamarovská tehelňa, svoje obchodné priestory mala na Masarykovom námestí 44 (adresár z r. 1943 uvádza dom č. 24). Jej významným činiteľom bol Adolf Schlesinger. Neskôr výrobu v tehelni viedla jeho dcéra Melita Soldová, manželka známeho trenčianskeho zubára.
Po znárodnení boli zamarovské tehelne začlenené do podniku Západoslovenské tehelne v Pezinku. 
Tehliarska výroba v Zamarovciach skončila okolo r. 1980. Potom tam Pezinské tehelne niekoľko rokov vyrábali prefabrikáty. Okolo r. 1996 nad južnejšou tehelňou postavili výrobné priestory firmy Ekoprogress v. d.
Zamarovské tehelne používali tieto značky na tehlách: ZT, DOHNANYI, M.Marer, MARER MOR. 1888 ZAMAROCZ, MARER MOR ZAMAROCZ


Tehelňa južne od mestského všeobecného cintorína
Tehelňa stála južne od mestského všeobecného cintorína, na ľavej strane neďaleko cesty do Soblahova. Nie je zaznačená na prvej československej mape Trenčína a okolia ani na jej obsahove totožnej maďarskej predchodkyni, na ktorých ale už sú zakreslené iné tri trenčianske tehelne, takže táto tehelňa zjavne ešte neexistovala zhruba v dobe okolo prvej svetovej vojny. Nachádzame ju na mape z obdobia 1927-1938  v menšom plošnom rozsahu, a neskôr na  mapách z r. približne 1956 aj 1977. Posledná z nich ukazuje azda najväčší areál zo všetkých štyroch trenčianskych tehelní, a tiež dve vzdušné el. vedenia vysokého napätia zaústené do trafostanice tehelne, ktorá podľa počtu prívodov musela byť murovaná (nie stožiarová).
Veľkosť odťaženého priestoru je pomerne veľká, čo ukazuje, že kapacita tehelne bola na svoju dobu významná. Tehelňa mala jeden murovaný komín. Podľa existencie budov usudzujeme, že výroba v tehelni fungovala aj po druhej svetovej vojne, nie však dlho. Už okolo r. 1960 tehelňa nepracovala, jej zariadenie už nebolo kompletné a opustený areál tehelne využívali trenčianske deti na hranie - vozievali sme sa tu na tehliarskych koľajových vozíkoch - "pomvágloch". Po prevrate 1989 sa plánovalo rôzne využitie tohoto priestoru, mal tu byť aj hotel, ale nakoniec po r. 2000 tu vyrástla štvrť rodinných domkov, pri hlavnej ceste aj s obchodnými prevádzkami.


Brixova a Částkova tehelňa
Tehelňa Vincenta Brixu bola na severnom okraji Breziny, kde terajšia Kukučínova ulica vstupuje do Breziny. Tam je zaznačená len na maďarskej aj československej mape Trenčína ukazujúcej totožný stav z obdobia okolo prvej svetovej vojny, ale nenachádza sa ani na mape z r. 1882, ani na mape z obdobia okolo r. 1956, hoci tieto mapy ukazujú iné trenčianske tehelne. Brixova (ani Částkova) tehelňa v Trenčíne nie je ani uvedená v uhorskom adresári priemyslu za rok 1891. Usudzujeme, že vznikla v čase niečo pred r. 1900 a mala kratšie trvanie, než niektoré iné trenčianske tehelne. Môžeme predpokladať, že tehelňa vznikla s rozmachom výstavby v tejto časti mesta, najmä v súvislosti s výstavbou blízkych Fridrichových (neskôr Štefánikových) kasární (1888). Tiež nie je jasné, kedy tehelňa zanikla, ale zrejme to bolo okolo konca 1. svetovej vojny, pretože krátko po nej sa už v tejto časti mesta stavali byty (v 20. rokoch si v tejto lokalite postavil dom aj  mestský knihovník Adam Vutšák - neskôr tam býval maliar Bazovský). Je možné, že tehelňa zanikla po vyťažení vhodnej suroviny.
Aj keď tamojšie miesto je kamenisté, a neďaleko je dokonca kameňolom, je však na okraji územia zaplavovaného Váhom, takže surovina zrejme pochádzala z nánosov Váhu, alebo z materiálu splaveného prívalovou vodou z Breziny. Podľa svedectva pamätníkov, tehelňa mala hliník vedľa (povyše) vily, kde neskôr býval maliar Bazovský.  Palivo zrejme poskytli blízke lesy. Výrobné priestory boli očividne  poniže hliníka. Priestor po tehelni a jej hliníku sa neskôr použil pre výstavbu, takže jedinou stopou po tejto tehelni je len odťažený svah. Istotu o existencii tehelne v tomto mieste dáva spomenutá mapa z konca Rakúsko-Uhorska, kde je na tomto mieste príslušná značka s písmenami "Z.O.", čo značí "Ziegelofen" (tehlová pec), aj obdobná mapa z obdobia prvej ČSR, na ktorej je zaznačené "kruh" (kruhová pec). O Brixovej tehelni sa zmieňuje korešpondencia členov vtedajšieho vlastivedného spolku, v súvislosti s nálezmi hmyzu na blízkom svahu Breziny.  Brixova tehelňa je tiež zobrazená na dvoch obrazoch  od maliara A. Muszkalaya, ktoré sú vo vlastníctve Trenčianskeho múzea; z tehelne samotnej nie je na nich veľa vidieť, iba prírodné sušiarne; v pozadí vidieť kostol na malej Skalke. Nie sú údaje o komíne tejto tehelne.
Částkova tehelňa  je zrejme totožná s Brixovou. Částka sa stal zrejme majiteľom tehelne po Brixovi, pravdepodobne na základe príbuzenstva, pretože známa postava mesta "Částka báči" (Béla Császtka čiže Vojtech Částka) býval v Trenčíne na námestí v Brixovom dome. Částkove vlastnícto tehelne je doložené v r. 1907. 
Tehelňa používala na tehlách značku BRIX, ale nálezy takýchto tehál nie sú časté.  Oveľa častejšie sú  nálezy tehál so značkou tehelne CSASZTKA na zbúraniskách budov postavených okolo r. 1900. Existuje tiež neobvyklý nález vypálenej tehly žltej farby s nápisom CSASZTKA.  Tehelňa používala ešte značku VB, tiež V.B (Vincent Brix) a pravdepodobne aj značku AC (Adalbert Csasztka - ?).


Weilova tehelňa
bola na juhozápadnom okraji Breziny na ulici Priekopy (neskôr Partizánska), približne 500 metrov južne od ohybu (križovatky) cesty na rohu židovského cintorína. Táto tehelňa je zaznačená už na mape Trenčína z r. 1882, aj neskôr na mapách z období okolo 1. svetovej vojny, ale už nie na mape zobrazujúcej stav okolo r. 1956.
Táto tehelňa mala hliník na okraji svahu Breziny, jeho zvyšky vidieť doteraz. Podľa svedectva miestnych obyvateľov z obdobia pred 2. svetovou vojnou, hlina sa tu ťažila ručne a dopravovala sa táčkami  na kopu, kde sa nohami miesila. Tehly sa formovali ručne do drevenej formy vysypanej pieskom, prebytok hliny sa zarovnal dreveným nožom. Forma sa rozobrala a tehla sa dala sušiť. Sušiarne tehál boli prírodné - stojany s obojstranným radom políc nad sebou, navrchu jednoduchá strieška. Pec bola neveľká, pomerne nízka, pravdepodobne kruhová. Nepodarilo sa získať údaje o komíne tejto tehelne. 
V uhorskom adresári priemyslu za rok 1891 nie je uvedená žiadna tehelňa, ktorej majiteľom by bol Weil. Weilovcom táto tehelňa patrila v dobe prvej ČSR, ale nie je známe, odkedy ju vlastnili, ani kto bol jej prípadným predchádzajúcim vlastníkom. Weilovci boli Židia, cez druhú svetovú vojnu boli v koncentračnom tábore. Po vojne sa však všetci traja bratia Weilovci vrátili, jeden z nich tehelňu prevzal späť a obnovili v nej výrobu, ale nie nadlho. Krátko po r. 1945 tehelňa prestala vyrábať, zrejme bola znárodnená. Pozemok tehelne predali na výstavbu domu a ako záhradu. Nepotrebné zariadenie tehelne bolo zrejme postupne zlikvidované. 
Rodina Weil mala okrem tehelne aj ďalšie podniky so stavebným materiálom: sklad dreva v priestore neskorších budov Slovakotexu a justičných orgánov, a ešte jeden sklad dreva na Legionárskej ulici v priestore, kde neskôr postavili materskú škôlku oproti severovýchodnému rohu nemocničného areálu; k tomu patrila aj píla. Keďže uvedený židovský majetok bol počas 2. svetovej vojny v rukách Štefana Zamarovského, zrejme bola v jeho rukách aj Weilova tehelňa, a na ňu sa vzťahuje v adresári z r. 1943 záznam "Zamarovský Štefan a syn, výroba pálenej tehly a cementovej škridlice, Trenčín, Krížová 8", čo zrejme bola adresa sídla, nie však prevádzky. Či však v rukách Zamarovského tehelňa skutočne aj vyrábala, nie je známe.
V majetku rodiny Weil bola istý čas aj tehelňa v Dobrej, ktorú v r. 1874 založil Ignác Weil z Trenčína.
Weilova tehelňa používala na tehlách značku W-L.


Ďalšie údaje o trenčianskych tehelniach
Je ešte veľa neznámeho v histórii trenčianskych tehelní. Výskum sťažuje viacero okolností: tehelne sú azda najstarším druhom hromadnej výroby, preto pamätníkov na najstaršie obdobia už dávno niet; tehelne pomerne často menili majiteľov; prevádzka starých tehelní nezanechávala žiadnu rozsiahlu písomnú agendu; národný podnik Pezinské tehelne, do ktorého sa trenčianske tehelne po znárodnení dostali, už nejestvuje. Súčasný stav poznania má ďaleko k úplnosti. Nižšie uvedieme ďalšie neúplné informácie o trenčianskych tehelniach. 

V starých písomných prameňoch nachádzame údaj o mestskej tehelni v Trenčíne, ktorú mesto v r. 1780 - 1789 prenajalo murárskemu majstrovi Antonovi Brichtovi.

V desaťročí po r. 1880 sa uvádzajú v Trenčíne tri tehliarske pece s ročnou výrobou 60 tisíc tehál a škridiel. Mapa zhruba z toho obdobia nám však ukazuje v Trenčíne len dve tehelne (nerátajúc  Zamarovskú). 

Podľa uhorského adresára priemyslu (Könyvnyomda Részvény-Társaság), v r. 1891 v Trenčíne vlastnil tehelňu Ignácz Pollák, vyrábal tehly aj škridly. V zozname arizácií za rok 1941 je ako zlikvidovaný židovský podnik uvedený Ľudovít Pollák, výroba tehál a škridiel. Z uvedeného usudzujeme na podnik dlhšiu dobu v rodinnej držbe odovzdávaný potomkom. Či a kto v arizovanej tehelni ďalej vyrábal, nie je známe. Žiaľ, umiestnenie tehelne nie je jasné; jej stotožneniu s tehelňou poniže všeobecného cintorína bráni časový nesúlad. 
Pollákova tehelňa používala tieto značky na tehlách: POLAK, POLLAK
Dr. Šebák uvádza, žiaľ bez určenia konkrétneho miesta, že v júni 1899 Pollákovej tehelni vo výške 225 m nad morom našiel Dr. Brančík zvyšky mamuta, iné správy hovoria o náleze dvoch strieborné tetradrachiem s nápisom BIATEC (platidlá keltských Bójov z bratislavského oppida z prvej polovice 1. storočia pred Kr.) v Pollákovej tehelni. Toto v spojení s informáciami o podobných nálezoch v tehelni poniže židovského cintorína ponúka otázku ich prípadnej totožnosti.

V už spomenutom uhorskom adresári priemyslu sa za r. 1891 uvádzajú v Trenčíne dvaja výrobcovia tehál. Okrem už spomenutej tehelne Ignáca Polláka  je ešte uvedený Grósz Manó (Emanuel) v Trenčíne ako výrobca tehly aj škridly. Umiestnenie Groszovej tehelne nie je jasné. Nemohla to byť Pollákova tehelňa (lebo existovala súčasne), azda ani Weilova ani  Brixova-Částkova (nerobili škridly, boli to skôr menšie a jednoduchšie tehelne).
Branecký v r. 1930 uvádza existenciu týchto tehelní: Zamarovská, Gizely Schlesingerovej, Václava Urbánka, Enmila Weila a Ľudovíta Poláka. Ďalej spomína bez konkrétneho časového určenia, že (zjavne krátko po vzniku 1.ČSR) postavili rad nových domov na mieste starej tehelne pri židovskom cintoríne, čo by ukazovalo na krátko predtým zaniknutú tehelňu; taká ale nie je známa. Je však pravda, že päta svahu za domkami južne od židovského cintorína miestami nesie stopy dávnejšieho odťaženia.

V roku 1940 bola ako židovský podnik zlikvidovaná firma vdovy Gizely Schlesingerovej na výrobu tehly (mala aj obchod stavebným materiálom). Jednalo sa o likvidáciu podniku, čo nemuselo znamenať likvidáciu tehelne samotnej. Z vlastníctva vdovy sa dá predpokladať, že, ako to bolo obvyklé, pôvodne patrila jej manželovi až do jeho smrti. Umiestnenie tehelne nie je jasné, azda sa jednalo o zamarovskú tehelňu, v ktorej boli Schlesingerovci akcionármi. 

Trenčan žijúci v USA, pán Pavol Strassmann vo svojich pamätiach píše, že ich rodine patrila tehelňa, zjavne v čase 1. ČSR, podrobnosti však neuvádza, a ani z iných prameňov umiestnenie tehelne nie je jasné, zo sídla rodiny sa dá (ale nie s istotou) predpokladať Trenčín.

Pre úplnosť spomeňme, že existovala (koncom monarchie) aj tehelňa na hranici Hanzlíkovej a Zlatoviec, pri Zlatoveckom potoku,  v mieste vyústenia doliny. Túto tehelňu však nachádzame len na mape z obdobia okolo r. 1880, na neskorších mapách už nie je. Existuje dohad, či sa azda nejednalo o Singerovu tehelňu. Posledné stopy po nej zmizli pri výstavbe diaľnice. Na úpätí kopca sa ťažila surovina, kde až do výstavby diaľnice boli ešte viditeľné vyťažené jamy. Doteraz sa toto miesto nazýva "hliník" a blízke pole "Nad tehelňu". 

Pamätnící trenčianskej tehliarskej výroby spomínajú pri období po druhej svetovej vojne označovanie trenčianskych a zamarovských tehelní číslami (1 až 4), čo môže mať korene aj v staršom období; žiaľ, nezhodujú sa jednoznačne na priradení čísel ku konkrétnym tehelniam. Tieto čísla tehelní by sa na niektorých tehliarskych značkách azda mohli zhodovať s drobnejším označením, ktoré nie vždy celkom dobre čitateľné nachádzame na niektorých značkách uprostred medzi písmenami (napr. "i", "ii", "iv").

Napokon uveďme ďalšie tehliarske značky, ktoré sa príležitostne našli v Trenčíne na starých tehlách (nemuseli však byť vyrobené v Trenčíne):
B.O.
FivA
F.iv T. (alebo je to F.N T.)
HP, tiež H.P. (podľa frekvencie výskytu to asi nebude tehelňa Herzog Pálffy v Pezinku)
JT
PAS
PIKNA
REKO
S
SiiA, tiež SiA
SINGER
SZILVAY
SZK
TT
URBANEK	
80 (alebo 08)

(... ďalšia časť obsahu, ktorá sa už netýka tehelní, je vynechaná...)

(Záver:)
Zdá sa, že nedávno práve skončilo jedno veľké obdobie rozvoja priemyslu v Trenčíne, ktoré začalo pred storočím. Charakterizovala ho výroba s vyšším stupňom finalizácie, s neveľkou mierou kooperácie a prevažne miestnym, takmer vždy tuzemským odbytom. Svet bol veľký a cudzina bola vzdialená, lebo doprava bola pomalá a nerozvinutá. Storočie spriemyselňovania zmenilo obraz mesta na nepoznanie. Vplyv priemyslu prerástol oblasť výroby a stal sa trvale určujúcim pre mnohé rozhodujúce aspekty života v meste, najmä v zástavbe, doprave, vzdelanosti, spôsobe obživy obyvateľov. Z mesta zmizlo poľnohospodárstvo, chov hydiny a dobytka, ktorý sa chodieval do Váhu kúpať len kúsok od stredu mesta. Z ulíc Trenčína vymizli ľudové kroje. 
Spriemyselňovanie Trenčína malo svoj oneskorený začiatok a rozvinulo sa vybudovaním pomerne veľkých tovární. Tie dali obyvateľom zväčšujúceho sa mesta prácu, a naopak, v ich dôsledku nastal prílev nových obyvateľov do mesta. Prvá polovica tohoto storočného obdobia priniesla do mesta nové podniky založené domácim aj cudzím kapitálom, štrajky a zúfalstvo nezamestnanosti, ale tiež vytvorila novú sociálnu vrstvu bohatých priemyselníkov. 
Po druhej svetovej vojne predtým vybudovaný priemysel bez váhania pragmaticky využilo inak ideologicky protikladné centrálne riadené celoštátne plánovanie so svojou rovnostárskou istotou, vyhovujúcou masám. Materiálne hodnoty sa centrálne rozdeľovali celkom inak. Priemysel už pre svoj rozvoj nemal k dispozícii hodnoty, ktoré vytvoril. Prostriedky celoštátneho rozpočtu vyčlenené na priemysel síce ako - tak umožnili zakladanie a rozvoj podnikov vybraných odvetví uprednostňovaného ťažkého priemyslu, ale už nestačili na iné odvetvia ani na priebežnú modernizáciu existujúcich technológií. Dopyt hospodárstva ani obyvateľstva sa už nedarilo úplne pokryť. To spôsobilo vznik centrálneho rozdeľovania kapacít pre hospodárstvo a vznik čierneho trhu pre obyvateľstvo. Preto po utíšení povojnového nadšenia štát ako celok začal stagnovať. Táto kvantitatívna zmena po čase priniesla zmenu kvality. 
Po roku 1989 sa zrušilo centrálne plánovanie a opäť sa nastolil voľný trh. Ten však prišiel do celkom inej doby než pred sto rokmi, preto priniesol aj celkom iné procesy. Súčasnosť je v poslednej dobe charakterizovaná najmä inými vzťahmi - ostrejšími a komplikovanejšími, a najmä celosvetovou centralizáciou - globalizáciou. Vzrastá význam spolupráce; jednotlivec, či už firma alebo osoba, hrá čoraz menej rozhodujúcu úlohu.
Kedysi sa miestne potreby uspokojovali prevažne na miestnej úrovni, dominovala výroba nad obchodom a nevýraznou dopravou, obchod na väčšie vzdialenosti bol zriedkavý. Vývoj to obrátil, takže v súčasnosti je to naopak. Miestne potreby uspokojuje dominantne obchod, i ten čoraz viac centralizovaný a  celkom závislý na doprave. Výroba sa centralizuje v doteraz nevídanej až celosvetovej miere, stúpa kooperácia. To všetko umožňuje efektívnejšiu výrobu, znižovanie cien, uspokojovanie dopytu, materiálne nasycovanie, ba až presycovanie v úsilí celej západnej civilizácie neustať so zvyšovaním nárastu. Ponuka dokonca až prevažuje nad dopytom. Aby sa prinajmenej zachovali zisky z podnikania, umelo sa zvyšuje dopyt presadzovaním modelu stupňovania náročnosti spotreby. Čoraz menší podiel spotrebiteľskej ceny patrí výrobe. Miestne sa vyrábajú len výrobky, ktorých centralizovaná výroba a distribúcia sa zatiaľ nevypláca, ostatná miestna výroba postupne zaniká. Sústreďovanie a tým aj zväčšovanie výrobných kapacít je však citlivé na výkyvy trhu, prináša nestabilitu nielen do výroby samotnej, ale aj do okolitého prostredia. Ekonomická sila veľkých spoločností vytláča úlohu štátu. Ten sa viac než nástrojom pre svojich občanov postupne stáva nástrojom veľkej ekonomiky. Peniaze už nie sú len univerzálnym platidlom, stávajú sa tiež univerzálnym meradlom, aj univerzálnym kritériom. Tento všeobecný vývoj má svoju logiku, ktorá ale nemá optimistický výhľad. 
Konkrétne dopady uvedených procesov sa po r. 1989 prejavili aj v Trenčíne zánikom mnohých tradičných priemyselných výrob, ich nahradením dovozom, záplavou tovarov nových, predtým nepoznaných druhov, vznikom veľkopredajní preplnených tovarmi, nezamestnanosťou, príchodom zahraničného kapitálu, zvýšením podielu cudzokrajného obyvateľstva, väčšou sociálnou diferenciáciou a nespokojnosťou, vznikom nových špecializovaných výrobní globálnych spoločností v rámci až celosvetovej kooperácie. Z Trenčína postupne zmizli mnohé charakteristické továrenské komíny, alebo boli znížené. Na miestach niekdajších tovární nachádzame obchody a prázdne bytovky. Aj na predtým chránenej poľnohospodárskej pôde sa rozmáha výstavba, zväčša za účelom zisku. Narastá podiel bývania v rodinných domoch. Stúpa podiel služieb, ktoré ponúkajú náhradu za dovtedajšiu svojpomoc obyvateľov. Pešia doprava na väčšie vzdialenosti je skôr výnimkou, ľudia radšej počkajú na autobus. Predtým výrazná doprava bicyklami takmer vymizla, bicykle sú skôr na zábavu alebo ako forma telesného pohybu. Miestna hromadná doprava je neustále vo väčšej či menšej kríze efektívnosti, ktorú zvýšenie cestovného očividne nevyriešilo. Mesto je plné áut a na pribúdajúce už niet miesta. Ulice a občas už aj križovatky sú zapchaté, doprava v meste viazne a napreduje trhane. Na chodníkoch dominujú parkujúce autá pred chodcami. Kľudný život vystriedal zhon.  Spoluprácu nahradilo súťaženie a väčší individualizmus. Trenčania sa už vzájomne nepoznajú. Voľné plochy stien na verejnosti sú preplnené grafickými prejavmi všetkých úrovní. 
Priemysel pred storočím vznikol, aby uspokojil rastúci dopyt, poskytujúc pritom živobytie ľuďom. Túto úlohu v zásade splnil, i keď niekedy kľukato. Pritom počas jediného storočia podstatne zmenil život ľudí. Keď poodstúpime od všetkých existujúcich negatív, dlhodobe vidíme nesporne stúpajúcu historickú tendenciu zvyšovania úrovne materiálneho zabezpečenia ľudí. Ak by sa podarilo zaistiť prevahu zdravého rozumu nad matériou, ak tento čoraz zložitejší, citlivejší,  konfliktnejší a akoby zmenšujúci sa svet neprivodí zásadnú krízu, azda by aj v nových podmienkach globalizácie táto pozitívna tendencia mohla pokračovať.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, máj 2010
ISBN 978-80-970651-0-2 (papierové vydanie z r. 2011)