Dôvodom pre prenosné ohnisko môže byť:
- lepšia účinnosť (oheň je viac sústredený, preto treba menej paliva)
- vyšší stupeň odizolovania od okolia (najmä vyššia protipožiarna bezpečnosť) napr. kvôli regulácii kladenia ohňov.
Skôr než zapálite oheň, vždy:
- prichystajte si poruke prostriedky na zahasenie, ideálne vodu, v primeranom množstve
- medzi ohniskom a okolím vytvorte súvislé nehorľavé pásmo (vhodnej šírky - podľa veľkosti ohňa, ohniska).
Prenosné ohnisko môže byť:
- improvizované miestne jednorazové, obvykle z miestneho materiálu, napríklad na chate z veľkej plechovice od náterovej látky (Primalex, a pod.) alebo od kuchynských surovín (od uhoriek či oleja a pod.)
- nosené: pevné alebo skladacie (nevýhody: váha, príp. objem)
Spravidla bude z plechu. Spoje zvárané alebo mechanické (nity, "falc"). Náter nemá zmysel (vypáli sa). Hrúbka plechu je dôležitá (kompromis medzi váhou a pevnosťou). Pozor - žiar ohňa plechy skriví (tým viac, čím sú tenšie). Použité prenosné ohnisko bude špinavé - pamätať na vhodný obal.
Prenosné ohnisko je:
uzavretý priestor vhodnej veľkosti (napríklad okolo 15 cm),
dole má (nezakryté) otvory pre prívod vzduchu (rošt; môže byť plech s dierami urobenými klincom či špicom kramle),
vrch je otvorený, umožňuje položiť nádobu na varenie,
otvor pre odvod spalín je buď okolo nádoby na varenie, alebo zboku v hornej časti,
palivo sa môže prikladať otvorom pre odvod spalín,
po vyhorení časti paliva sa popol vytvorený nad roštom odstraňuje kutáčom z drôtu, aby cez rošt mohol prúdiť vzduch dovnútra ohniska.
Možné vyhotovenie:
starý vyradený nepotrebný hrniec - na dno sa urobia dierky, vnútri horí oheň, hrniec stojí na nízkej kovovej trojnožke
(kedysi sa používali pri varení na sporáku - je to kovový trojuholník, v rohoch má nožičky výšky zopár centimetrov; namiesto trojnožky možno použiť aj kamene, ale pozor na stabilitu),
varná nádoba sa postaví na vrch - ak je menšia, podložiť kovovými tyčkami vloženými naprieč do zárezov v hornej hrane kovového ohniska.
Dbať na stabilitu, aby sa varná nádoba neprevrhla.
Niekedy môže byť užitočný maličký horolezecký varič na benzín - mám rád už pol storočia starý východonemecký (NDR) Juwel - vtedy vyšiel asi na našich 11 korún...
Pomôcky na zapálenie ohňa:
- šupy (ako kôra) zo suchého hrabútia často visiaceho dolu zo stromov; po daždi aj rýchlo vyschne
- brezová kôra, aj keď je mokrá (aj po vytiahnutí z vody - vyskúšal som) ochotne horí (obsahuje akúsi dobre horľavú živicu)
- kto chce umelú pomôcku: akýkoľvek starý papier rozmočiť vo vode, rozmixovať, nechať uschnúť vo vrstve zopár milimetrov hrubej. Po vyschnutí natrhať, narezať alebo nastrihať na menšie kusy (odporúčam trojuholníky, veľkost okolo pol decimetra), tie ponoriť do roztopeného vosku (po Dušičkách ho býva na cintorínoch dostatok vytečeného), po nasiaknutí vybrať, odkvapkať, stuhnúť - hodí sa na zakurovanie, zapaľujem na rohoch.
Postup pri zapálení ohňa (predtým si nachystať hasiace prostriedky a urobiť dookola nehorľavé pásmo, ako je už vyššie uvedené):
- najčastejšie sa navrství najprv jemné, potom na to a dookola hrubšie drevo, okolo toho neraz hranicu či kužeľ z polienok; toto sa mi príliš neosvedčilo
- najradšej mám najprv nachystať si (všetko suché!) tri - štyri hromádky (každá aspoň za hrsť) drievok odstupňovanej veľkosti, najtenšie nie je hrubšie od zápalky, potom o čosi hrubšie, a ešte ďalšie asi ako tužka hrubé, a potom už ďalšie ešte hrubšie postupne na prikladanie. Až keď to mám nachystané, zapaľujem tie najtenšie na chránenom mieste (závetrie, pri kameni a pod.) - najprv málo, a keď sa chytí, pridávam ďalšie, potom postupne (po rozhorení!) pridávam tie hrubšie, potom ešte hrubšie a najhrubšie. Takýto čiastočne už rozhorený oheň sa vo vhodnej fáze dá podľa potreby posunúť na vhodnejšie miesto (doprostred ohniska).
Zavesenie varnej nádoby (kotlíka, ...) nad ohnisko na šikmú palicu podopretú vidlicou sa mi neosvedčilo, mne je lepšie okolo ohňa postaviť vyššiu trojnožku (z troch aspoň poldruhametrových vetiev, hore zviazať - možno aj špagátom) a z jej vrchola dolu spustiť varnú nádobu do vhodnej výšky, zavesenú na háku z dlhšej vetvy upevnenej na vrch trojnožky regulovateľným Prusíkovým uzlom.
Oheň mal vždy akúsi príťažlivosť, ale prestravovať sa dá aj bez tepelných úprav, to je však už iná téma.
Šesť nováčkovských uzov je dobrý základ, aj keď koziu nôžku (skracovačku) asi málokto použije.
Tieto uzly sa cvičia a často aj viažu na voľné (teda nie napnuté) šnúry.
Veľmi užitočné sú však sťahovacie či samosvorné uzly. Na niektoré tu upozorním.
Rád osobne ukážem, lebo popisy sotva budú plne zrozumiteľné.
Názvy používam tie zaužívané, ak ich viem, inak zvolil som vlastné, ale iste jestvujú aj iné názvy.
Kniha o uzloch je tu - dá sa prezrieť, ale aj stiahnúť (pdf, asi 6,5MegaByte) - odporúčam!.
Lekvárový uzol
výhoda: je sťahovací a samosvorný - používal som ho na uviazanie celofánu na pohár s lekvárom
Šnúru oviniem okolo predmetu dvakrát (dva oviny, neutiahnem), konce zviažem jednoduchým uzlom, jeden koniec prestrčím pod jeden ovin predmetu, utiahnem, zaistím ukončovacím uzlom ľubovoľného druhu.
Iný spôsob asi menej zrozumiteľný :
Šnúru voľne položím do väčšieho kruhu, konce zviažem jednoduchým uzlom, kruh skrútim do osmičky, jedno bruško osmičky preložím na druhé (vzniknú dva voľné oviny), jeden koniec šnúry prestrčím pod jeden ovin, celé to navlečiem na sťahovaný predmet, utiahnem, zaistím ukončovacím uzlom ľubovoľného druhu.
Tento uzol sa zle rozväzuje, najlepšie sa dá zošmyknúť z predmetu, alebo ho rozrezať.
Použitím sa podobá lodnej slučke, ale na lekvárový pohár radšej používam tento.
Balíkový uzol
výhoda: je sťahovací a samosvorný - používam ho na pevné zviazanie balíkov papiera; vlastne to nie je samostatný nový uzol, ale spôsob použitia lodnej slučky.
Šnúru oviniem okolo balíka, na jednom konci šnúry urobím lodnú slučku, do nej vložím druhý koniec šnúry. Lodnú slučku trochu zatiahnem, ale len tak, aby sa v nej ztuha mohla posúvať vložená šnúra. Ovin šnúry okolo balíka zatiahnem, hneď potom zatiahnem aj lodnú slučku čo najviac. Zaistím ukončovacím uzlom ľubovoľného druhu.
Tento uzol nie je určený na rozväzovanie.
Lodnú slučku najradšej viažem spôsobom "prekrížením rúk", čo je vlastne spôsob "okuliare" (pri ňom však sa počíta s položením šnúry na plochu). Za niektorých okolností (napríklad okolo tyče, ktorá nemá prístupné konce) potrebujem lodnú slučku uviazať "podľa hlavy" = uvedomujúc si, ako treba viesť dva oviny, z ktorých lodná slučka pozostáva.
Niekedy azda možno namiesto lodnej slučky použiť Prusíkov jednoduchý alebo dvojitý uzol, ktorý však má odlišné vlastnosti (ľahšie sa uvoľňuje, zvykli ho používať horolezci).
Samosvornosť prvého poluzla obyčajného uzla sa zvýši ďalším ovinom; na ne sa potom naloží ako druhý obyčajný poluzol, ktorý už stačí s jedným ovinom.
Viazacie materiály
(ako šnúra, špagát, povraz) je niekedy žiadúce použiť vo väčšom množstve a na podradné a nevratné účely, napríklad viazanie odpadového papiera. Vtedy je obzvlášť vhodné nájsť materiál čo najlacnejší, ideálne zadarmo. Na jednorazové účely sa kedysi vyrábal lacný papierový špagát, býval dosť pevný. Dnes ho už nevidieť, vymizol kedysi v šesťdesiatych rokoch, keď sa rozšírili plasty. Upozorňujem na možnosti, ako získať viazací materiál takejto kategórie:
• z nepotrebného kusa látky odtrhnúť pásik potrebnej šírky: okraj látky sa kúsok nastrihne alebo nareže, ďalej sa v reze pokračuje rezkým (svižným) trhaním; pásik môžeme zaguľatiť skrútením, najlepšie namokro+usušiť; látkové pásiky možno použiť na splietanie a pod. Ak sa dá, kvôli pevnosti je lepšie trhať pozdĺž osnovných nití, lebo v tom smere by mala byť o čosi vyššia pevnosť.
• kedysi sa snopy viazali povrieslom. Povrieslo je (ražná) slama (=po vymlátení) poukladaná voľne do do dlhého zväzku (inak povedané pásu) hrúbky okolo päť centimetrov, kde sa jednotlivé slamky po dľžke prekrývajú, Nakoniec sa to skrúti(!), čím zväzok slamy nadobudne pevnosť. Ako hrubé pravidlo pri skrúcaní platí, že jednotlivé slamky zvierajú uhol zhruba 45 stupňov (prípadne aj o niečo viac) voči osi hotového povriesla. Povrieslo sa, pravdaže, nesmie nechať roztočiť späť, preto sa obvykle skrúca tesne pred použitím. Snop (akoby kytica) zožatého obilia, hrubý asi ako človek v páse (alebo aj viac) sa povrieslom obkrúti a stiahne, aby sa nerozpadol. Konce povriesla sa potom spoja - nie uzlom, ale skrútením a podložením.
• pomocou jednoduchého prípravku (kúsok dreva, kúsok ostrej tenkej čepele, podložky, dve skrutky s maticami; návody sú na internete) plastovú nápojovú fľašu rozrezať na špirálový pásik šírky približne 3 mm, z veľkej fľaše mi vyjde dĺžka až 10 metrov. Na viazanie je dosť pevný. Pozor na jeho ostrejšie hrany, ale zatiaľ som sa ešte nikdy neporezal.
• kde - tu sa ako odpadový materiál nájde priemyslová viazacia páska. Jej šírka býva okolo dvoch centimetrov. Býva rôznej konštrukcie. Jeden druh pásky pozostáva zo zlepených asi jednomilimetrových povrázkov, dajú sa od kraja pásky postupne odtŕhať a sú dosť pevné.
• kde - tu sa nájde vyradený nepotrebný bytový záves z tenších šnúrok, ktoré sú dosť pevné; tieto šnúrky bývajú akosi háčkované (ako opičia retiazka), ale tak, že aj nezaistený (odstrihnutý) koniec sa samovoľne nerozpadá.
• kde - tu sa nájde nepotrebný kus hrubého skrúcaného starého lana, to sa dá rozobrať na jednotlivé povrázky; bývajú hrubé okolo dvoch - troch milimetrov.
Tie posledne vymenované sú hotové materiály, ktoré už ktosi pred nami vyrobil, bárs na iný účel. Môžeme ich priamo použiť, ale môžeme ich tiež ďalej spracovávať, ako je nižšie uvedené.
Výroba povrazov
Niekedy môžeme potrebovať urobiť si vlastný povrázok z (obvykle prírodného) vláknitého materiálu, napr. rastlinných vlákien žihľavy, ľanu, kôrového lyka, srsti, vlasov, nelámavých bylí (napr. aj trávy), nadstavovaného kukuričného šúpolia, a iné. Čerstvý materiál máva iné vlastnosti než vysušený (môže sa viac lámať). Nespracované vlákno máva slabú pevnosť a je náchylnejšie na lámanie.
Základom spracovania vlákien je skrúcanie vlákien - zákrut. Zákrut dáva vláknu pevnosť. Viac zakrútené vlákno býva pevnejšie, ale tuhšie - a naopak.
Zakrútené vlákna ďalej spracúvame buď ďalším skrúcaním, alebo pletením . Pletenie býva náročnejšie než skrúcanie. Skrúcaný povraz býva na ťah pružnejší, než pletený.
Konce vždy musíme zaistiť proti rozkrúcaniu či rozpletaniu (napr. uzlom, oviazaním, lepidlom, rôznym prešitím, páskou, nalisovanou dutinkou). Keď zhotovený povraz namočíme do vody (prípadne aj ešte vyvaľkáme, či už v ruke, alebo medzi doštičkami) a vysušíme, vlákna si lepšie sadnú, čo povrazu prospeje. Ak z povrazu trčia vlákenká, dajú sa opatrne opáliť ošľahnutím plameňom. Povraz môžeme tiež vyšúchať mokrou handrou. Kvôli zlepšeniu úžitkových vlastností sa niekedy povrazy viac či menej napúšťajú kadečím, niekedy aj nejakým tukom, napr. lojom alebo olejom.
Skrúcame vždy na opačnú stranu, než je predošlý zákrut. (Pri nedodržaní tohoto pravidla sa povraz skrúca a robí slučky.) Potom v hotovom povraze vidíme tie najdrobnejšie vlákna (približne) rovnobežne s dĺžkou povrazu. Povraz najčastejšie vyrábame skrútením troch skrútených povrázkov, ale aj z dvoch sa dá, a pravdaže z viacerých tiež.
Splietame zo skrúcaných povrázkov aspoň štyroch, alebo z násobkov štyroch (8, 16, ...); ak spletieme z troch, vznikne vrkoč; dá sa spietať aj naplocho, kde už pravidlo násobku štyroch neplatí. Splietať priamo z neskrútených vlákien sa rozumne nedá. Splietať z dvoch povrázkov sa tiež nedá. Pri splietaní z násobku štyroch vzniká vnútri dutinka, do ktorej je možné vkladať dušu, a to buď pri pletení alebo (ak nejde o väčšie dĺžky) aj dodatočne. Duša dáva spletenému povrazu väčšiu hrúbku, príp. väčšiu tuhosť; ako dušu môžeme v zásade použiť čokoľvek, čo je dlhé: od iného povrazu (horolez. lano) až po tuhé drevo (napr. rukoväť biča - volčatky, nagajky).
Spletená povrazová dutinka sa dá použiť ako samosvorná "pančucha" na ťahanie čohokoľvek dlhého za koniec (napr. káblov...).
Takto získaný viazací materiál, ak potrebujem dlhší, tak ho nadviažem.
Spojovanie a nadväzovanie
Na spojenie či nadviazanie nie je príliš dobrý obyčajný uzol, lebo niekedy sa (zošmyknutím) rozviaže.
Kto vie len obyčajný uzol, dobre urobí, keď uviaže dva (možno aj tri) za sebou.
Nadväzujem rybárskou spojkou, alebo osmičkovým uzlom, ešte lepšie je urobiť dva osmičkové uzly za sebou.
Rybárska spojka, aj keď je zatiahnutá, sa pomerne dobre rozväzuje, a dobre drží aj na šmykľavej šnúre (rybársky vlasec, zubná niť, ...). V miere o niečo menšej to platí aj pre osmičkový uzol.
Na nadviazanie je niekedy dobrý aj proti sebe vpichovaný obyčajný alebo osmičkový uzol, to je však najlepšie ukázať.
Spojenie povrazov vždy naruší monotónnu dĺžkovú štruktúru povrazu, preto je vždy zdrojom možných problémov: znižuje pevnosť a vytvára hrubšie a tuhšie miesto.
Najlepšie spojenie je spletením. Použije sa na povrazy skrúcané, aj pletené. Najmenej "vytŕča" z povrazu, ale je náročné na zhotovenie, a môže byť nebezpečným miestom, ak sa urobí nedokonale, pričom to nemusí byť vidieť. Takto sa dajú robiť aj oká. Ako hrubé pravidlo platí, že dĺžka spletenia je približne desať priemerov povrazu či lana. Pri spletaní sa niekedy ako pomôcka používa zobák (z dreva, kosti či kovu) - býva aj súčasťou zatváracích námorníckych nožov.
Ak spájame uzlom, je dobre, keď použitý uzol čo najmenej namáha povraz, teda aj po zaťažení uzol aby bol čo najmenej zatiahnutý, pritom však spoľahlivo držal zaťaženie. Z tohoto hľadiska je dobrá rybárska spojka.
Ak ďalej spracúvam už skrútené povrázky, napr. z nich robím lano, a potrebujem nadpojiť jeden z povrázkov, niekedy ich spojím priložením k sebe (v dĺžke niekoľko desiatok priemerov) s ich samostatným tuhším skrútením (niekedy aj spevním kvapkou lepidla, alebo prešitím či iným prepletením ad hoc) a následným zapracovaním do spracúvaného výrobku. Ak takto treba spojiť viac povrázkov, treba to s každým urobiť na inom mieste spracúvaného výrobku, aby na ňom nevznikali zbytočne veľké hrče (beztak v mieste spoja jednoho povrázku je to na hotovom výrobku viac či menej vidieť aj cítiť).