Anton Domin
* 7.6.1921 Stará Lehota - †25.4.2002 Považské Podhradie.
Kanonik, orechovský farár, pétepák.
Narodil sa 7. júna 1921 v Starej Lehote rodičom Václavovi (1887 – 1957) a Viktórii /Dominovej/ (1887 – 1964). Otec strávil ako vojak rakúsko-uhorskej armády štyri roky v ruskom zajatí. Mal troch starších súrodencov – Jozefa (1909 – 1981), Máriu (1911 – 1967) a Mikuláša (1914 – 1984). Po absolvovaní gymnázia nastúpil do semináru v Nitre.
Prvé perzekúcie (1945 – 1946)
Presvedčenie mladého klerika formovala rodina a okolie, ale aj vojnové zážitky. Patril medzi tých, ktorí si už v roku 1944, na základe partizánskych výčinov, uvedomili hrozbu prichádzajúceho komunizmu.
Veľké pobúrenie medzi katolíkmi vyvolalo i súdenie kňaza a prezidenta SR Dr. Jozefa Tisu. Odpor voči novému, surovému režimu prejavovali najmä mladí ľudia, osobitne študenti. Odveta režimu bola krutá. Ako poslucháča 3. ročníka Antona ešte pred Vianocami 1945 zobrala ŠtB zo seminára na Policajné riaditeľstvo do Bratislavy, kde podstúpil tvrdé výsluchy. Z jeho stretnutia so skupinou mladých Bojňancov v lete 1945 na Dastíne vykonštruovala ilegálnu protištátnu činnosť. V tom čase bolo v čsl. väzeniach fyzické týranie a mučenie bežným. Od konca februára 1946 bol v samotke. Koncom apríla 1946 bol podmienečne prepustený. Podľa obžalobného spisu Štátneho zastupiteľstva bol obvinený z členstva v „tajnej ilegálnej organizácii, ktorá si zobrala za cieľ samostatný slovenský štát“. V septembri 1946 ho zaradili do politického procesu s bývalým príslušníkom Hlinkovej mládeže Štefanom Chalmovským. Sám o pohnutej atmosfére po povstaní a tzv. oslobodení v roku 1945 napísal:
„Boli sme svedkami smutných udalostí od vypuknutia povstania 29. augusta 1944. Neďaleko mojej rodnej dediny, v Novej Lehote, sa usadila partizánska brigáda Boženko, ktorej velil kpt. Snežinský. Jeho partizáni terorizovali celé okolie, lúpili a vraždili. Po horách je veľa hrobov... Potom prišla Červená armáda, deportácie, zatváranie, zrušenie cirkevných škôl. Začala účinkovať ŠtB, zriadená podľa moskovskej NKVD. Nastolili teror, zaviedli vyšetrovacie metódy podľa sovietskeho vzoru, vymýšľali súdne procesy, do ktorých sa pokúšali zapliesť nejakého cirkevného činiteľa, kňaza alebo aspoň rehoľnú sestru či bohoslovca, aby sa tak dokázal ´klérofašizmus´“. Nečudo, že to všetko ťažko znášali najmä študenti: vysokoškoláci a stredoškoláci. Takto som sa i ja dostal do súdneho procesu, ktorý viedli proti Dr. Štefanovi Chalmovskému a jeho spoločníkom. (...)
„Vtedy bolo ovzdušie napäté a vrchnosť hľadala nepriateľov v každom kríčku a aj detské hry považovali za protištátne úklady, ako sa to stalo i s mladými v procese so Štefanom Chalmovským“.
Pre nedostatok dôkazov bol síce v procese oslobodený, no obvinenie sa s ním vlieklo ešte asi 12 rokov a malo za následok, že bol pod dohľadom ŠtB.
Ako mladý kňaz a pétepák
Seminár po prepustení z väzby mohol dokončiť. Vysvätený bol v Nitre 20. júna 1948 a patril medzi posledných kňazov, ktorých ordinoval biskup Karol Kmeťko. Jeho prvými kaplánskymi stanicami boli Stará Bystrica (1948 – 1949), potom Lietava. Keďže odmietol Velehradskú konferenciu tzv. vlasteneckých kňazov (podporujúcich komunizmus), na zásah predsedu KNV v Žiline a cirkevných tajomníkov bol v apríli 1951 presunutý za správcu fary do odľahlých Lutíš. Keď v novembri toho istého roku odmietol prečítať fingovaný pastiersky list, koncipovaný z vôle „strany a vlády“, bol zbavený fary a začiatkom decembra 1951 povolaný do Pomocných technických práporov (PTP). Išlo o osobitné vojensko-pracovné jednotky, kde boli zaraďovaní politicky nespoľahliví muži. Zaradenci nedostali zbrane ale museli vykonávať podradné a namáhavé práce. Na rozdiel od vojakov nemali tiež presne stanovený časový rámec služby. PTP mal plniť aj formu nátlaku. Kňazom bolo vyhrážané, že tu budú dovtedy, kým „nezmäknú“. To znamenalo, kým sa nezrieknu duchovného povolania, neodídu do civilu, resp. sa neoženia, na slobodu ich nepustia. Domin v PTP napokon strávil dva a pol roka (1. december 1951 – 7. máj 1954). Nastúpil do českej Mimone, vojenský tábor Hvezdov, službu ukončil v pevnosti v Komárne. Pobyt v PTP mal však, napriek spomenutým prekážkam, svoj význam pre formáciu kňazov. S odstupom času ho zhodnotil slovami:
„Mal svoje veľké negatíva, najmä pre telesne slabých a chorých. Mal však aj veľké pozitíva: utvorenie veľkej kňazskej rodiny, upevnenie viery, duchovný rast, denná svätá omša, i keď tajne, duchovné obnovy, duchovné cvičenia – veď boli medzi nami vynikajúci rehoľníci: jezuiti, saleziáni, redemptoristi, františkáni, kapucíni...“
V pastorácii (1954 – 1996)
S biľagom politického väzňa sa mu, z hľadiska štátu, pracovalo ťažko. O to väčšiu dôveru však získal u veriacich či iných statočných kňazov, a nielen nitrianskej diecézy, v ktorej pôsobil. Po návrate z PTP bol poslaný za kaplána až do pohraničnej fary v Skalitom (1954 – 1957), potom na krátko za kaplána do Považskej Bystrice (1957). Následne za správcu fary do Varína (1957 – 1959), Lednických Rovní (1959 – 1970). Napokon, v roku 1970 zakotvil ako správca fary v Trenčíne – Orechovom, kde ostal až do roku 1996. Publikácia o dejinách farnosti jeho činnosť hodnotí nasledovne:
„Farnosť spravoval v tvrdých rokoch komunistickej diktatúry. Svojou všestrannou pastoračnou činnosťou sa snažil odstraňovať zhubné účinky ateizácie.“
V miestnej ZŠ zaviedol vyučovanie náboženstva. Zaslúžil sa o opravu kostola, fary, kaplnky Panny Márie v Záblatí či o iné rekonštrukčné práce. Najmä však o udržanie duchovného života vo farnosti. Patril medzi kňazov, ktorí sa podľa evanjelia aj správali a žili. Svojim prístupom, ľudskosťou i hlbokou vierou a nábožnosťou bol príkladom aj viacerým mladým, u ktorých vzbudil záujem o duchovné povolanie a doviedol ich ku kňazstvu (Ján Ďuriga, Pavol Minarčic, Ján Bulko, Peter Masařík či Martin Bošanský). Ocenenie zo strany cirkvi za jeho celoživotný postoj vyjadrili aj tituly čestný dekan (1980) a titulárny (nitriansky) kanonik (1998). Zomrel 25. apríla 2002 v domove v Považskom Podhradí. Pohreb sa konal 1. mája 2002 v Trenčíne – Orechovom, kde aj odpočíva.
Autor: PhDr. Martin Lacko, PhD., v januári 2020.
Ďakujeme autorovi za bezodplatné poskytnutie jeho diela na túto stránku!
Citát zo spomienok nitrianskeho klerika Antona Domina (1921), z článku PhDr. Martina Lacku (https://zsi-korene.sk/20-februar-1951-vykricnik-i-otazniky/):
„Po partizánoch prišla Červená armáda, deportácie, zatváranie, zrušenie cirkevných škôl. Začala účinkovať ŠtB, zriadená podľa moskovskej NKVD. Nastolili teror, zaviedli vyšetrovacie metódy podľa sovietskeho vzoru, vymýšľali súdne procesy, do ktorých sa pokúšali zapliesť nejakého cirkevného činiteľa, kňaza alebo aspoň rehoľnú sestru či bohoslovca, aby sa tak dokázal ´klérofašizmus´. Nečudo, že to všetko ťažko znášali najmä študenti: vysokoškoláci a stredoškoláci. Takto som sa i ja dostal do súdneho procesu, ktorý viedli proti Dr. Štefanovi Chalmovskému a jeho spoločníkom.“
Narodil sa pravdepodobne 23. novembra 1871 v Malých Žabokrekoch otcovi menom Paulus Carolus Josephus Zsámbokréthy
(narodený 28.1.1843 v Malých Žabokrekoch rodičom menom Josephus Zsámbokréthy a Christina Melcsiczky, ktorí okrem Pavla mali ešte deti: Ladislaus Joannes Aloysius Zsámbokréthy; Aemilius Nicolaus Emericus Zsámbokréthy; Stephanus Joannes Emericus Zsámbokréthy; Maria Anna Francisca Antonia Zsámbokréthy; Nepomuk Jánose Valburg Vilmos Zsámbokréthy; Nicolause Alexander Josephus Zsámbokréthy)
a matke menom Josephina Mednyánszky, ktorí mali okrem Gustava ešte tieto deti: Theodorus Gustavus Zsámbokréthy (nar. 16.10.1870 v Trenčíne); Germana Felicia Rachel Zsámbokréthy (nar. 26.4.1874 v Trenčíne; jej manžel bol Lehel Rafael Cséfalvay); Melania Martina Zsámbokréthy (nar. 24.7.1875 v Trenčíne); Zserarda Lubika Cézára Zsámbokréthy (nar. 1877 v Trenčíne; jej manžel bol Dezső Dessewffy).
Gustav Zsámbokréthy slúžil v známom trenčianskom Infanterieregimente 71. V roku 1893 bol menovaný záložným poručíkom (Lieutenent i. d. R. genannt) a v IR71 sa zakrátko, v r. 1894, stal dôstojníkom z povolania (to bol tri roky po maturite...). V ňom postupoval v hodnostiach aj bojoval aj v prvej svetovej vojne.
Zaznamenajme ešte ďalších Zsámbokréthyovcov, s Istebníkom súvisiacich aj nesúvisiacich:
Nachádzame aj zmienky o jeho pôsobení v telocvičnej jednote Orol v Záblatí, ktoré patrilo do jeho farnosti Orechové.
