Posledná zmena [MM/DD/RRRR]:

Naši rodáci a občania

Zoradení sú podľa datumu narodenia.

Obsah:

Gustav Zsámbokréthy *23. novembra 1871 Malé Žabokreky - †po r. 1942. Veľkostatkár, dôstojník IR71.
MUDr. Alexander Liška *1883 Višegrad, Bosna - †koncom r. 1941, Aljaška. Cestovateľ, lekár Eskimákov.
Jozef Hamaj *22.nov.1894 Dolná Súča - †26.marca 1935 Orechové. Orechovský farár.
p. Ján Guga *(20.6.1897 alebo 24.7.1897) Orechové - † 13.1.1970 Orechové. Kňaz, farár, jezuita.
Pavol Jančovič *14.9.1899 Oslany - †17.7.1957 Brno. Bojovník za štátnu samostatnosť.
Justín Vršanský *7.4.1902 Dolnom Hričove - †5.12.1967. Administrátor fary v Orechovom.
Ján Minárech *1.3.1903 Orechové - †26.6.1983 Orechové. Kronikár, folklorista, hudobník.
Jozef Ďuriš *18.3.1907 Skačany - †28.5.1983 Lambach, Rakúsko. Učiteľ, hudobník.
Anton Domin * 7.6.1921 Stará Lehota - †25.4.2002 Považské Podhradie. Kanonik, orechovský farár.
Vojtech Grach *22.3.1922 - †30.9.1997. Laický katolícky činiteľ.
Ivan Králik *22.3.1922 - †24.9.1976. Organizátor ochotníckeho divadla.
Ján Zemek *29.7.1924 Istebník - †8.7.2018 Orechové (Trenčín). Predseda MNV Orechové.
Stanislav Ďuriš *13.11.1932 Orechové - †24.11.1978 Bratislava. Hudobník.
fr. František Ján Jánsky, OP *12.9.1937 Istebník - †10.4.1985 Trenčín. Kňaz, dominikán.



Gustav Zsámbokréthy z Malých Žabokriek (Gustavus Emilius Zsámbokréthy v. Kis-Sámbokréth)

*23. novembra 1871 Malé Žabokreky - †po r. 1942
Veľkostatkár, dôstojník IR71.

Narodil sa pravdepodobne 23. novembra 1871 v Malých Žabokrekoch otcovi menom Paulus Carolus Josephus Zsámbokréthy (narodený 28.1.1843 v Malých Žabokrekoch rodičom menom Josephus Zsámbokréthy a Christina Melcsiczky, ktorí okrem Pavla mali ešte deti: Ladislaus Joannes Aloysius Zsámbokréthy; Aemilius Nicolaus Emericus Zsámbokréthy; Stephanus Joannes Emericus Zsámbokréthy; Maria Anna Francisca Antonia Zsámbokréthy; Nepomuk Jánose Valburg Vilmos Zsámbokréthy; Nicolause Alexander Josephus Zsámbokréthy) a matke menom Josephina Mednyánszky, ktorí mali okrem Gustava ešte tieto deti: Theodorus Gustavus Zsámbokréthy (nar. 16.10.1870 v Trenčíne); Germana Felicia Rachel Zsámbokréthy (nar. 26.4.1874 v Trenčíne; jej manžel bol Lehel Rafael Cséfalvay); Melania Martina Zsámbokréthy (nar. 24.7.1875 v Trenčíne); Zserarda Lubika Cézára Zsámbokréthy (nar. 1877 v Trenčíne; jej manžel bol Dezső Dessewffy).

Gustav Zsámbokréthy v roku 1891 zmaturoval na Kráľovskom vyššom piaristickom gymnáziu v Trenčíne. Jeho triedny učiteľ bol Elek Munkácsi. Medzi jeho spolužiakov patrili neskorší bratislavský magistrátny hlavný radca JUDr. Ľudovít Dohnányi (žil 1872-1957); hlavný súdny radca Dr. Ján Donáth; pplk. Anton Ďuriš; notár Napoleon Tomek; hlavný účtovník Štefan Náthly.

O prípadnej manželke Gustava Zsámbokréthyho ani o jeho prípadných deťoch nevieme vôbec nič.

Gustav Zsámbokréthy slúžil v známom trenčianskom Infanterieregimente 71. V roku 1893 bol menovaný záložným poručíkom (Lieutenent i. d. R. genannt) a v IR71 sa zakrátko, v r. 1894, stal dôstojníkom z povolania (to bol tri roky po maturite...). V ňom postupoval v hodnostiach aj bojoval aj v prvej svetovej vojne.
Major Gustav Zsámbokréthy od Infanterieregimentu 71 bol (prvým) vedúcim preverovacej komisie IR71, ktorá v Kragujevaci od jari 1918 zasadala, aby preverovala navrátilcov (Heimkehrerov) z ruského zajatia. V komisii bola zastúpená každá hodnosť od vedúceho dôstojníka cez ostatných dôstojníkov až po pešiaka. Okrem preverovaného mohli byť pri preverovaní prítomní aj iní, takže navrátilci mohli byť na dávané otázky vopred pripravení. Navrátilcov potom zaraďovali do pochodových stotín (Marschkompanie = rota) určených na taliansku frontu a pod Verdun, kde boje boli najhroznejšie. Pluk mal vtedy väčšiu časť na talianskom fronte a na francúzskom fronte bol iba jeden z jeho šiestich poľných praporov.
Gustav Zsámbokréthy ku koncu svojej vojenskej kariéry získal hodnosť podplukovníka.
Keď vojna skončila, mal približne 46 rokov; v armáde nového štátu zrejme neslúžil, demobilizoval, vrátil sa domov.

Zsámbokrétskych kúria v Istebníku sa po prvej svetovej vojne stala domovom Gustava Zsámbokréthyho.
Miestne obyvateľstvo mu po vojne kládlo za vinu útrapy vojny, a najmä popravu slovenských vojakov v Kragujevaci, preto sa po vojne k nemu správalo nepriateľsky. Okrem iného mu vybíjali sklá v oknách tak vytrvalo, že napokon dal okná zamurovať, o čom svedčí aj súčasný stav viditeľný z ulice. Prejavy ľudového hnevu zrejme neustali, preto sa pplk. Gustav Zsámbokréthy napokon odsťahoval do Bratislavy.
Pplk. Gustav Zsámbokréthy po odsťahovaní do Bratislavy však styk s Trenčínom neprerušil celkom, podľa spomienky pamätníkov sa tu na gymnáziu ako 69 ročný spolu s už len 9 spolužiakmi stretli pri príležitosti 50 výročia maturity.
Okrem už uvedeného, miestna tradícia hovorí, že po prechode frontu na jar 1945 vtedy 74 ročného Gustava Zsámbokréthyho ruské vojsko odvlieklo na Sibír, kde zahynul.

O Zsámbokrétskych kúrii v Istebníku nateraz vieme málo. Keďže Gustavov otec Pavol sa narodil 1843 ešte v Adamovských Kochanovciach, a vo veku 27 rokov sa mu narodilo prvé dieťa (aj ďalšie) už v (terajšom, zlúčenom) Trenčíne s Jozefínou Medňanskou, ktorej meno sa tu (Orechové, Istebník, Zamarovce) vyskytuje, natíska sa otázka, či azda sa mladomanželia Pavol a Jozefína usadili niekedy okolo r. 1870 na prípadnom nevestinom majetku v Istebníku, a ak kúria v Istebníku už vtedy stála, či azda nepatrila rodu Medňanských (nevieme, kedy bola postavená). S takouto možnosťou však nie je v príliš dobrej zhode fakt, že z Adamovských Kochanoviec do Trenčína presídlil nielen Pavol, ale aj Pavlov brat menom Aemilius Nicolaus Emericus Zsámbokréthy (narodený 1834 tiež ešte v Adamovských Kochanovciach), ktorého deti s manželkou menom Gisella Ernödy (teda Gustavovi bratranci a sestrenice) sa tiež narodili v Trenčíne približne v tej istej dobe (boli to: Gabriela Cathari Anna Albertina Zsámbokréthy narodená 1864 (1869 podľa nápisu na jej hrobe v Kochanovciach) v Trenčíne; Margitha Gisella Maria Zsámbokréthy narodená 1866 v Trenčíne; Aladár Vincentius Joseph Zsámbokréthy narodený 1867; Adalbertina Bertha Eugenia Bernardina Zsámbokréthy narodená 1871 v Trenčíne; Georgius Emilius Zsámbokréty narodený 1874 v Trenčíne - hrob týchto piatich detí je (stav 2010) na cintoríne v Kochanovciach, zomreli v detstve - pozrieť foto hrobu nižšie).
Miestopisná poznámka: v prítomnej dobe dostupné údaje uvádzajú mená v zrejme niekdajšom písaní, ale miesta, žiaľ, už v terajších názvoch a zrejme aj v terajšom ponímaní, teda aj zlúčenom rozsahu obcí; je jasné, že v 19. stor. Adamovské Kochanovce nejestvovali (bolo to viac obcí) a teda aj terajší údaj "Trenčín" akiste treba chápať v terajšej rozlohe, t. j. vrátane Orechového, Istebníka a ďalších dnes pripojených obcí.

Zsámbokrétskych kúria v Istebníku sa zrejme kúpou dostala do vlastníctva niekdajšieho riaditeľa Tatrabanky Fraňa Maxona, ktorý do Trenčína prišiel z Oravy azda niekedy okolo konca 1. svetovej vojny. Miestna tradícia hovorí, že kúria bola na predaj, ale medzi miestnymi občanmi vtedy nebol žiaden záujemca o kúpu. Veľké Zsámbokrétskych pozemky, ak po r. 1918 neboli dotknuté záborom, sa pravdepodobne rozpredali samostatne, postupne a po častiach.

Pál Zsámbokréthy (zrejmý Gustavov otec) je uvádzaný v celouhorskej štatistike roku 1897 ako vlastník (veľkého) poľnohospodársky obhospodarovaného poľného majetku v Istebníku. Výmera nie je uvedená, ale je uvedený jediný v obciach Istebník, Orechové, Žabinec. V župnej štatistike z r. 1877 uvádzali v Istebníku jednoho veľkého vlastníka pôdy, a v Orechovom tiež jednoho - pravdaže, mohol to byť ten istý. Zrejme ide Paulusa (Pála) Zsámbokréthyho, ktorý bol otcom Gustava Zsámbokréthyho. O ďalšom vývoji vlastníctva k tejto iste veľkej výmere pôdy nateraz nevieme nič; pravda, po r. 1918 zaberal Masarykov režim pôdu nad 150 ha.

Zaznamenajme ešte ďalších Zsámbokréthyovcov, s Istebníkom súvisiacich aj nesúvisiacich:
• Ján Žambokréty (žil asi *1680 Malé Žabokreky - †1748), hospodársky úradník Illésházyovcov v Dubnici, účastník kurucko - labanckých bojov, zachoval sa jeho latinsko - slovenský denník z tých čias Revolutionis Rakoczianae Kurucká vojna dictae Diarum, píše o tom Peter Štibraný v trenčianskej historickej ročenke Slavín I, 1965, s. 33-40.
• V r. 1897 Pál Zsámbokréthy je uvedený v celouhorskej štatistike ako vlastník (veľkého) poľnohospodársky obhospodarovaného poľného majetku v Malých Žabokrekoch. Zrejme je to Gustavov otec, ktorý v tej dobe už žil v Istebníku v kúrii.
• V r. 1924 JUDr. Theodor Zsámbokréthy, tabuárny sudca pri sedrii v Trenčíne, bol prezidentom republiky menovaný tabulárnym sudcom V. triedy hodnostnej ad personam na "dosavadnom pôsobišti" (spolu so senátnym predsedom Júliusom Fojtíkom). Je to zrejme Gustavov starší brat Theodorus Gustavus Zsámbokréthy narodený 16.10.1870 v Trenčíne.
• V Kochanovciach (teraz Adamovské Kochanovce, okr. Trenčín) na cintoríne pri rímsko-katolíckom kostole, je hrob (na fotke vpravo) rodiny Zsámbokréthy, v ktorom sú pochované (stav r. 2010) deti: Margit (*1866), Aladár (*1867), Albertina (*1871), György (*1874) ktoré zomreli vo veku najviac okolo jednoho roka, a Gabriella (*1869) ktorá zomrela šesťročná. Zjavne ich otcom bol Aemilius Nicolaus Emericus Zsámbokréthy (narodený 1834 tiež ešte v Adamovských Kochanovciach) a matkou jeho manželka Gisella Ernödy, ktorým sa narodili v Trenčíne.
• Kornélia Žambokrétyová, (žila *14.6.1877 - †10.8.1949, pochovaná v Prahe kde dožila u dcéry vydatej za plk. Václava Procházku) - vydatá Štúrová v Trenčíne (manžel JUDr. Karol Štúr, žil v Trenčíne, *12.11.1867 - †15.2.1925), dcéra púchovského evanjelického farára (1875 – 1911) a dekana Ludvíka (Ľudovíta) Ladislava Zsámbokréthyho (*27.11.1844 Malé Žabokreky – †25.06.1911 Púchov, pochovaný v Púchove.)
• s Ponitrím je spojené meno Juraj Zsámbokréthy, ktorý bol od r.1633 podžupanom župy Tekovskej.
• s Ponitrím je spojené meno Jozef Zsámbokréthy, ktorý bol od roku 1865 do 1896 poslancom okresu na sneme v Budapešti.

Tu nám ide o obec Istebník, a iba v tej súvislosti o rod Zsámbokréthy, čo spadá do novšej doby. Preto sa tu nezaoberáme históriou tohoto rodu, i keď niektoré náš cieľ presahujúce zprávy tu predsa zaznamenávame.
Rodom Zsámbokréthy sa zaoberá vo svojej knihe z r. 2000 Federmayer z hľadiska šľachtických erbov.

Pripomeňme slovný význam priezviska Zsámbokréthy:
Okrem slovenského významu, hovoriaceho o žabom kŕkaní, je tu aj maďarský význam slova, v ktorom "zsámbok" znamená mokraď a "rét" znamená lúka, spolu teda mokraďová lúka.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2019.



MUDr. Alexander Liška

*1883 Višegrad, Bosna - †koncom r. 1941, Aljaška
Cestovateľ, lekár Eskimákov.


Samostatné články o Alexandrovi Liškovi sú tu.



Jozef Hamaj

*22.nov.1894 Dolná Súča - †26.marca 1935 Orechové
Orechovský farár.

Narodil sa 22. nov. 1894 v Dolnej Súči. O rodinných pomeroch vieme len, že mal brata, ktorý pracoval v trenčianskej väznici.
Na kňaza bol vysvätený 26. mája 1917 v Nitre. Pôsobil ako kaplan v Trenčianskej Turnej.
Od r. 1919 bol profesor náboženstva na (čsl. štátnom novozriadenom) gymnáziu v Trenčíne. Kňaza J. Hamaja vidíme na dobovej fotografii (aj s menami) prvého profesorského sboru štát. reál. gymnázia v Trenčíne v šk. r. 1918 / 1919, kde je jedným z mála slovenských vyučujúcich.
Zakrátko však za účasť na študentskom štrajku na trenčianskom štátnom gymnáziu (1919, v štrajku sa žiadalo vyučovať slovensky, v pozadí bol protest proti uväzneniu poslanca a kňaza Andreja Hlinku v Mírove, po jeho návrate z Paríža) bol zbavený možnosti vyučovať a robili mu prieky s ubytovaním. Náväzne na uvedené musel odísť z Trenčína. Od r. 1920 bol generálnym tajomníkom ústrednej kancelárie Ľudovej strany v Bratislave, od r. 1920 bol redaktorom novín "Slovák" v Ružomberku.
V r. 1921 bol správca fary v Zákopčí, 1922 kaplán v Žiline, prefekt v kolégiu sv. Svorada v Bratislave, 1923 výpomocný kňaz v Bánovciach.
Potom prešiel zase do Trenčína (odhadom okolo r. 1924), kde napísal a v r. 1925 vydal azda prvého slovensky písaného tlačeného sprievodcu Trenčínom a jeho históriou. V Trenčíne (od približne 1924) pôsobil ako riaditeľ a katecheta katolíckej materskej, ľudovej a meštianskej dievčenskej školy a zaslúžil sa o prístavbu trenčianskeho kostola a školy u sestričiek.
Bol prvý spolupracovník Mons. Andreja Marsinu v redakcii týždeníka Trenčan.
Od r. 1931 bol profesor náboženstva na reálnom gymnáziu v Trenčíne.
V r. 1933 zanechal funkciu riaditeľa školy a zostal iba katechetom na štátnom reálnom gymnáziu.
Od r. 1933-34 učil katechizmus na štátnej ľudovej škole v Zlatovciach.
Ako kňaz bol obľúbený.
V r. 1934 sa stal farárom v obci Orechové.
Zomrel náhle 26. marca 1935 v Orechovom len ako 40ročný (niekde je uvedený aj november 1935; na hrobe má len rok úmrtia bez dňa či mesiaca). Starší pamätníci spomínajú, že sa kedysi v obci hovorilo, že údajne mal byť úmyselne otrávený jedlom v hoteli Tatra.
Pochovaný je na cinoríne pri kostole v Orechovom; za vchodom kúsok vpravo; na jeho hrobe je jeho dobrá fotografia v klobúku a nápis: kňaz bisk. nitrianského, priateľ chudoby a mládeže, 1894-1935, vďační farníci a priateľ (stav 25. 7.1996).

Prispieval do časopisov :
   Nyitramegyei Szemle 1913 - 1917
   Alkotmány 1917
   Duchovný pastier 1917
   Sv. Rodina 1918 - 1919, 1923
   Slovák 1919 - 1922
   Naša mládež 1920 - 1921
   Tatranský orol 1921 - 1922
   Slovenský kresťanský socialista 1921 - 1922
   Trenčan 1923 -1925
   Ľudová politika 1925 - 1929
Svoje príspevky písal pod značkami: jf, jh, hj, Vasil

Diela:
   Hamaj, Jozef: Sprievodca po Trenčíne a okolí. 1.vyd. Trenčín, L. Gansel 1925. 34s. (B83)
   Hamaj, Jozef: Stručný nástin hradu a mesta Trenčína. Trenčan, 2, 21.2.1925, č.8, s.4. (B154)
   Hamaj, Jozef: O dnešnom Trenčíne. In:Trenčín, Trenčianske Teplice, Nové Mesto n.V., Bánovce, Ilava, Puchov. Slovan Banská Bystrica, asi 1933, s.13-18, 5 obr. (B971)

Poznámky:
Podľa internetového zdroja (na www.monografia.sk): JUDr. Martin MIČURA - Život a dielo právnika, politika a štátnika 1883 - 1946, Autor knihy: Ing. Ján Mičura, Košice, II. vydanie, mal byť Jozef Hamaj ako katolícky kňaz v Trenčianskej Turnej priateľom či politickým spolupracovníkom Dr. Mičuru, a sú tam uvedené dva údajné Hamajove (obdivné) výroky o Mičurovi, bez priameho uvedenia zdroja.
Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 1996 - 2017.



Ján Guga

*20.6.1897 (na hrobe je datum narodenia 24.7.1897) Orechové - † 13.1.1970 Orechové
Kňaz, farár, jezuita.

Páter Ján Guga sa narodil 20.6.1897 v obci (podľa miestnej tradície) Orechové pri Trenčíne; v týchto končinách nie je priezvisko Guga zriedkavé. Datum narodenia 20.6.1897 poskytol p. Milan Hudáček SJ; datum narodenia 24.7.1897 opísal pán Ľ. Hrudka z hrobu; rozdiel v datumoch (približne jeden mesiac) nateraz nevieme vysvetliť ani zosúladiť.
O jeho rodinných pomeroch, štúdiu, vysvätení nevieme nateraz nič, ani ako sa ho dotkli udalosti prvej svetovej vojny (1914-1918).
Primície mal v roku 1920. V r. 1921–1922 pôsobil ako kaplan v Trenčianskej Teplej; azda to bolo jeho prvé pôsobisko po vysvätení.
Dňa 31.8.1928 už ako vysvätený kňaz vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (rehoľa jezuitov), kde posledné sľuby zložil 15.8.1939.
Po zložení prvých sľubov v školskom roku 1929/1930 si dokončoval teologické štúdium v Belgicku v Enghien (spolu s J. Gromom).
V jeho rodisku Orechovom sa traduje, že pôsobil aj v Afrike - azda môžeme predpokladať Belgické Kongo, ale chýba nám časové upresnenie.
Po návrate zo zahraničia rok žil v Košiciach.
Od r. 1932 pôsobil v Trnave ako minister (hospodár) Domu Spoločnosti Ježišovej (jezuiti) a neskôr ako ľudový misionár a člen Trnavského spoločenstva jezuitov. Pracoval tiež v Ústredí Mariánskych kongregácií na Slovensku so sídlom v Trnave.
Po vzniku jezuitského spoločenstva v Spišskej Novej Vsi v r. 1939 pôsobil tam do 1945. V r. 1941 bol (spolu s P. Takáčom) na deväťdňovej sv. Misii vo farnosti obce Breznička pri Lučenci (Poltári).
Po vojne bol opäť členom jezuitského spoločenstva v Trnave a jeden rok spravoval farnosť Seldín (okres Parkan).
Ako kaplana svojej farnosti v období 9.5.1947 - 9 / 1947 ho uvádza Šaľa. Potom bol poverený duchovným vedením frátrov (rehoľných bratov), kde pôsobil do r. 1947; tento rok je posledný raz evidovaný v rehoľných záznamoch slovenských jezuitov.
Ján Guga, r.kat. farár, Dolný Jatov, okr. Nové Zámky, bol účastník konferencie v Trenčianskych Tepliciach 26.-28. apríla 1950 (čo bol "prvý československý aktív pokrokových duchovných") a podpísal jej záverečnú Rezolúciu.
Ako dolnojatovský farár, v súvislosti s procesom s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom konaným 10.-15. januára 1951 bol Ján Guga vyšetrovaný štátnou bezpečnosťou za to, že za súdených biskupov slúžil bohoslužbu.
Vieme ešte, že v roku 1951 bol Ján Guga farárom v Stupave.
V Hrádku pôsobil kňaz Ján Guga od roku 1952 do 1959.
O jeho ďalšom pôsobení nateraz nemáme vedomosť.
V rodnom Orechovom žil na odpočinku od roku 1965, možno aj skôr; tu aj zomrel 13.1.1970 aj je pochovaný je na cintoríne pri kostole v Orechovom.

Ďakujeme:
- slovenskému Provincialátu Spoločnosti Ježišovej, riaditeľovi Provinčného archívu p. Milanovi Hudáčkovi SJ, za údaje.
- pánovi Ľubomírovi Hrudkovi za zistenie miestnych súvislostí, príbuzenstva, hrobu, a za zhotovenie fotografií.
- príbuznej p. Gugu, ktorá poskytla portrétnu fotografiu na zosnímanie.
- pánovi Martinovi Barníkovi z Hrádku za jeho zprávu o pôsobení J.G. v r. 1952-1959 v Hrádku.
- všetkým ďalším, ktorí zachytili, zachovali a zverejnili roztrúsené drobné zmienky, z ktorých sme tento text skladali.


Hrob p. J. Gugu na cintoríne vedľa kostola v Orechovom. Foto Ľubomír Hrudka.



Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2020.



Pavol Jančovič

*14.9.1899 Oslany - †17.7.1957 Brno
Bojovník za štátnu samostatnosť.


Samostatný článok o Pavlovi Jančovičovi je tu.



Justín Vršanský

*7.4.1902 Dolnom Hričove - †5.12.1967
Administrátor fary v Orechovom.

Narodil sa v Dolnom Hričove 7. apríla 1902.
Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený 29. mája 1926 v Nitre.
Pôsobil ako kaplán v Zákopčí, Rakovej a v Turzovke, od r. 1928 bol dočasným správcom fary v Staškove, od r. 1929 kaplánom v Bánovciach, od r. 1931 kaplánom a správcom fary v Trenč. Turnej, od r. 1933 kaplanom v Bytči.
Od r. 1935 bol administrátorom fary v Orechovom.
Nachádzame aj zmienky o jeho pôsobení v telocvičnej jednote Orol v Záblatí, ktoré patrilo do jeho farnosti Orechové.
Potom, od r. 1941, bol farárom v Hornej Súči, od r. 1953 správcom fary v Opatovej.
Aj neskôr mával v Orechovom kázne, keď príležitostne zastupoval farára Spevára. Pamätník spomína na jeho kázne (vtedy ešte z kazateľnice), ktoré boli veľmi pútavé.
V roku 1950 bol menovaný kanonikom.
Pamätník tiež spomína, že bol veľkým priaznivcom futbalu, chodieval v Trenčíne na futbalové zápasy, kde živo prejavoval sympatie "svojmu" mužstvu.
Zomrel 5. decembra 1967.
Pochovaný je na trenčianskom cintoríne, od Miszovej (dolnej) kaplnky smerom ku hradu. Neďaleko je aj hrob jeho brata Andreja Vršanského, tiež kňaza.

Ďakujem za údaje vdp. kanonikovi Ladislavovi Belásovi a za spomienky p. Ľubomírovi Hrudkovi.

Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 28.12.1996; 8.9.2021.



Jozef Ďuriš

*18.3.1907 Skačany - †28.5.1983 Lambach, Rakúsko
Učiteľ, hudobník.

Jozef Ďuriš bol prvý kronikár obce Orechové, inak bol už od mladých rokov aj orechovský organista a spoluzakladateľ (28.8.1932) i dirigent spevokolu Drotár, učiteľ a správca školy v Orechovom.





Anton Domin

* 7.6.1921 Stará Lehota - †25.4.2002 Považské Podhradie.
Kanonik, orechovský farár, pétepák.

Narodil sa 7. júna 1921 v Starej Lehote rodičom Václavovi (1887 – 1957) a Viktórii /Dominovej/ (1887 – 1964). Otec strávil ako vojak rakúsko-uhorskej armády štyri roky v ruskom zajatí. Mal troch starších súrodencov – Jozefa (1909 – 1981), Máriu (1911 – 1967) a Mikuláša (1914 – 1984). Po absolvovaní gymnázia nastúpil do semináru v Nitre.

Prvé perzekúcie (1945 – 1946)
Presvedčenie mladého klerika formovala rodina a okolie, ale aj vojnové zážitky. Patril medzi tých, ktorí si už v roku 1944, na základe partizánskych výčinov, uvedomili hrozbu prichádzajúceho komunizmu.
Veľké pobúrenie medzi katolíkmi vyvolalo i súdenie kňaza a prezidenta SR Dr. Jozefa Tisu. Odpor voči novému, surovému režimu prejavovali najmä mladí ľudia, osobitne študenti. Odveta režimu bola krutá. Ako poslucháča 3. ročníka Antona ešte pred Vianocami 1945 zobrala ŠtB zo seminára na Policajné riaditeľstvo do Bratislavy, kde podstúpil tvrdé výsluchy. Z jeho stretnutia so skupinou mladých Bojňancov v lete 1945 na Dastíne vykonštruovala ilegálnu protištátnu činnosť. V tom čase bolo v čsl. väzeniach fyzické týranie a mučenie bežným. Od konca februára 1946 bol v samotke. Koncom apríla 1946 bol podmienečne prepustený. Podľa obžalobného spisu Štátneho zastupiteľstva bol obvinený z členstva v „tajnej ilegálnej organizácii, ktorá si zobrala za cieľ samostatný slovenský štát“. V septembri 1946 ho zaradili do politického procesu s bývalým príslušníkom Hlinkovej mládeže Štefanom Chalmovským. Sám o pohnutej atmosfére po povstaní a tzv. oslobodení v roku 1945 napísal:
„Boli sme svedkami smutných udalostí od vypuknutia povstania 29. augusta 1944. Neďaleko mojej rodnej dediny, v Novej Lehote, sa usadila partizánska brigáda Boženko, ktorej velil kpt. Snežinský. Jeho partizáni terorizovali celé okolie, lúpili a vraždili. Po horách je veľa hrobov... Potom prišla Červená armáda, deportácie, zatváranie, zrušenie cirkevných škôl. Začala účinkovať ŠtB, zriadená podľa moskovskej NKVD. Nastolili teror, zaviedli vyšetrovacie metódy podľa sovietskeho vzoru, vymýšľali súdne procesy, do ktorých sa pokúšali zapliesť nejakého cirkevného činiteľa, kňaza alebo aspoň rehoľnú sestru či bohoslovca, aby sa tak dokázal ´klérofašizmus´“. Nečudo, že to všetko ťažko znášali najmä študenti: vysokoškoláci a stredoškoláci. Takto som sa i ja dostal do súdneho procesu, ktorý viedli proti Dr. Štefanovi Chalmovskému a jeho spoločníkom. (...) „Vtedy bolo ovzdušie napäté a vrchnosť hľadala nepriateľov v každom kríčku a aj detské hry považovali za protištátne úklady, ako sa to stalo i s mladými v procese so Štefanom Chalmovským“.

Pre nedostatok dôkazov bol síce v procese oslobodený, no obvinenie sa s ním vlieklo ešte asi 12 rokov a malo za následok, že bol pod dohľadom ŠtB.

Ako mladý kňaz a pétepák
Seminár po prepustení z väzby mohol dokončiť. Vysvätený bol v Nitre 20. júna 1948 a patril medzi posledných kňazov, ktorých ordinoval biskup Karol Kmeťko. Jeho prvými kaplánskymi stanicami boli Stará Bystrica (1948 – 1949), potom Lietava. Keďže odmietol Velehradskú konferenciu tzv. vlasteneckých kňazov (podporujúcich komunizmus), na zásah predsedu KNV v Žiline a cirkevných tajomníkov bol v apríli 1951 presunutý za správcu fary do odľahlých Lutíš. Keď v novembri toho istého roku odmietol prečítať fingovaný pastiersky list, koncipovaný z vôle „strany a vlády“, bol zbavený fary a začiatkom decembra 1951 povolaný do Pomocných technických práporov (PTP). Išlo o osobitné vojensko-pracovné jednotky, kde boli zaraďovaní politicky nespoľahliví muži. Zaradenci nedostali zbrane ale museli vykonávať podradné a namáhavé práce. Na rozdiel od vojakov nemali tiež presne stanovený časový rámec služby. PTP mal plniť aj formu nátlaku. Kňazom bolo vyhrážané, že tu budú dovtedy, kým „nezmäknú“. To znamenalo, kým sa nezrieknu duchovného povolania, neodídu do civilu, resp. sa neoženia, na slobodu ich nepustia. Domin v PTP napokon strávil dva a pol roka (1. december 1951 – 7. máj 1954). Nastúpil do českej Mimone, vojenský tábor Hvezdov, službu ukončil v pevnosti v Komárne. Pobyt v PTP mal však, napriek spomenutým prekážkam, svoj význam pre formáciu kňazov. S odstupom času ho zhodnotil slovami:
Mal svoje veľké negatíva, najmä pre telesne slabých a chorých. Mal však aj veľké pozitíva: utvorenie veľkej kňazskej rodiny, upevnenie viery, duchovný rast, denná svätá omša, i keď tajne, duchovné obnovy, duchovné cvičenia – veď boli medzi nami vynikajúci rehoľníci: jezuiti, saleziáni, redemptoristi, františkáni, kapucíni...“


V pastorácii (1954 – 1996)
S biľagom politického väzňa sa mu, z hľadiska štátu, pracovalo ťažko. O to väčšiu dôveru však získal u veriacich či iných statočných kňazov, a nielen nitrianskej diecézy, v ktorej pôsobil. Po návrate z PTP bol poslaný za kaplána až do pohraničnej fary v Skalitom (1954 – 1957), potom na krátko za kaplána do Považskej Bystrice (1957). Následne za správcu fary do Varína (1957 – 1959), Lednických Rovní (1959 – 1970). Napokon, v roku 1970 zakotvil ako správca fary v Trenčíne – Orechovom, kde ostal až do roku 1996. Publikácia o dejinách farnosti jeho činnosť hodnotí nasledovne:
„Farnosť spravoval v tvrdých rokoch komunistickej diktatúry. Svojou všestrannou pastoračnou činnosťou sa snažil odstraňovať zhubné účinky ateizácie.

V miestnej ZŠ zaviedol vyučovanie náboženstva. Zaslúžil sa o opravu kostola, fary, kaplnky Panny Márie v Záblatí či o iné rekonštrukčné práce. Najmä však o udržanie duchovného života vo farnosti. Patril medzi kňazov, ktorí sa podľa evanjelia aj správali a žili. Svojim prístupom, ľudskosťou i hlbokou vierou a nábožnosťou bol príkladom aj viacerým mladým, u ktorých vzbudil záujem o duchovné povolanie a doviedol ich ku kňazstvu (Ján Ďuriga, Pavol Minarčic, Ján Bulko, Peter Masařík či Martin Bošanský). Ocenenie zo strany cirkvi za jeho celoživotný postoj vyjadrili aj tituly čestný dekan (1980) a titulárny (nitriansky) kanonik (1998). Zomrel 25. apríla 2002 v domove v Považskom Podhradí. Pohreb sa konal 1. mája 2002 v Trenčíne – Orechovom, kde aj odpočíva.

Autor: PhDr. Martin Lacko, PhD., v januári 2020.
Ďakujeme autorovi za bezodplatné poskytnutie jeho diela na túto stránku!





Vojtech Grach

*22.3.1922 - †30.9.1997
Laický katolícky činiteľ.

Pán Grach sa celoživotne zaoberal (malou) Skalkou, bol pamätníkom starých úprav tohoto kláštora. Je autor brožúry "Skalka Jezuiti Slovensko" pod autorskou skratkou "JVG", vyšlo v r. 1940 nákladom vydavateľstva Posla Trnava. Po 2. vojne mal v Trenčíne kníhkupectvo "U nás" (= učiteľské nakladateľstvo slovenské), po 1989 ho na niekoľko rokov obnovil v priestoroch trenčianskeho Katolíckeho kultúrneho domu (KKD) na Pribinovej ulici. Toto kníhkupectvo zrejme ešte pred frontom (1945) založili jeho rodičia, sídlilo na nám. sv. Anny. Už po prechode frontu (1945) bol zapojený do obnovy kláštorného areálu na Skalke. Bol zamestnaný ako účovník, v päťdesiatych rokoch v podniku Reštaurácie a jedálne, neskôr v Okresnom stavebnom podniku (za mostami). Bol znalec trenčianskych zvonov. Po r. 1989 asi ako jediný najviac vedel o výstavbe a neskorších premenách Katolíckeho kultúrneho domu v Trenčíne, o čom zanechal rukopis (krátko po r. 1989), ktorý je uverejnený na inom mieste týchto internetových stránok "Trenčan". Hneď po r. 1989 spoluorganizoval zavedenie elektriny na (veľkú) Skalku vyše kilometra dlhým vzdušným vedením na stĺpoch, z trafostanice vo vojenskom objekte, v ktorom vtedy ešte bolo ruské vojsko. Po r. 1989 začal študovať teológiu.
Pán V. Grach žil za mostami zrejme v rodinnom dome. Dcéra pána Gracha bola rozpočtárkou v Keramoprojekte; jeho syn Stanislav krátko po r. 1989 zomrel predčasne.
Pánovi Ľubomírovi Hrudkovi vďačíme za nájdenie hrobu pána V. Gracha na cintoríne pri orechovskom kostole, z ktorého sa dozvedáme jeho datumy narodenia aj úmrtia. Nápis na hrobe: Tu odpočíva / Vojtech / Grach / *22.3.1922 / †30.9.1997 / manželka Emília / rod. Kostolanská / *11.6.1925 †5.3.1985 / R.I.P.


Autor: Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2019.



Ján Zemek

*29.7.1924 Istebník - †8.7.2018 Orechové (Trenčín)
Predseda MNV Orechové.

Narodil sa 29.7.1924 v Istebníku v roľníckej rodine. Mal troch súrodencov. Základnú školu vychodil v Orechovom (riaditeľ Jozef Ďuriš). Pokračoval mešťankou u sestričiek v Trenčíne.
Ako 17ročný (1941) sa zúčastnil na prácach v Nemeckej ríši na gazdovstve.
Po návrate z Nemecka začal pracovať v Merine (vtedy Tiberghien fils) ako tkáč.
V roku 1943 nastúpil na základnú vojenskú službu do Martina ako spojár.
V roku 1945 nastúpil do firmy Oppelt (Zlatovce), kde prešiel rôznymi zariadeniami a pracoval tam (pravdaže, po znárodnení pod názvom podniku Bavlnárske závody V. I. Lenina) až do dôchodku v roku 1984. Počas pracovného pomeru sa zúčastňoval práce v odborovom hnutí. Niekoľko rokov bol predsedom Závodnej rady (ROH).
V rokoch 1957 - 1960 bol predsedom Miestneho národného výboru (MNV) v Orechovom. Zalúžil sa o spojenie obcí Istebník a Orechové, pod novým názvom Zavažie. Počas výkonu funkcie predsedu MNV v Orechovom, naďalej pracoval v Bavlnárskych závodoch Vladimíra Iľjiča Lenina, národný podnik v Ružomberku, závod Trenčín. Bol výborný organizátor. Akcie "Z" v obci, organizovanie bezplatných brigád na JRD Orechové, pri žatevných a iných prácach.
Záľuby - venoval sa ovocinárstvu, kde bol členom od založenia pobočky Slovenského záhradkárskeho zväzu (obce Orechové, Istebník a časť Zamaroviec). Niekoľko volebných období bol členom výboru tejto organizácie.
Spolu s manželkou Helenou vychovali štyri deti.
Pán Ján Zemek zomrel 8.7.2018 vo veku 93 rokov. Je pochovaný na cintoríne v Orechovom.

Autor: Ľubomír Hrudka, 2019.




Stanislav Ďuriš

*13.11.1932 Orechové - †24.11.1978 Bratislava
Hudobník.

Syn Jozefa Ďuriša.
• 1939 - 1944 Ľudová škola, Orechové
• 1944 - 1950 gymnázium, Trenčín
• 1949 spoluzakladateľ folkórneho súboru Trenčan
• 1955 - 1969 Vysoká škola múzických umení, Bratislava, odbor zborové dirigovanie
• 1950 - 1955 Odevné závody, Trenčín, kultúrne oddelenie
• 1951 - 1959 SĽUK, člen speváckeho zboru, neskôr jeho vedúci
• od 1959 člen zboru a korepetítor v spevohre Novej scény v Bratislave, neskôr zbormajster a vedúci zboru, spolupracoval na takmer 60 spevoherných predstaveniach
• inštruktor a vedúci študentského speváckeho zboru v Bratislave
(Z: Biografický lexikón Slovenska; nekrológy: Hudobný život, 10, 1978, č. 24, s. 7, tiež Práca, 33, 29.11.1978, s.7.)




fr. František Ján Jánsky, OP

*12.9.1937 Istebník - †10.4.1985 Trenčín
Kňaz, dominikán.


Citujeme:
"Nekrológ Slovenskej Provincie OP, br. Dominik Letz OP":

10. apríla 1985 zomrel v Trenčíne v 48. roku života a 3. roku rehoľnej profesie br. František Ján Jánsky OP. Narodil sa 12. septembra 1937 v Trenčíne – Istebníku. Na kňaza ho vysvätili v roku 1969, primície mal v Závaží a ako kňaz nitrianskej diecézy pôsobil ako kaplán vo farnostiach Nováky, Konská a Nitra – Dolné mesto. Od roku 1974 bol správcom farnosti v Novej Vsi nad Váhom. Do rehole vstúpil tajne v období komunistickej totality už ako kňaz, inšpirovaný pravdepodobne spolužiakom zo seminára br. Hyacintom Tandarom OP. Fara v Novej Vsi sa stala miestom tajných stretnutí dominikánskej rodiny pod vedením br. Akvinasa Gaburu OP. Do jeho rúk br. František zložil v roku 1982 rehoľné sľuby. Pochovaný je na cintoríne v Novej Vsi nad Váhom.

Za portrétnu fotografiu vďačíme pánovi Ľubomírovi Hrudkovi.


Hrob F. J. Jánskeho, ktorý sme v roku 2020 navštívili vďaka pánovi Ľubomírovi Hrudkovi.





Ďakujem tým, ktorí poskytli podklady pre túto stránku, bez nich by nemohla vzniknúť.
Ak nie je výslovne uvedené inak, autor je
Ing. Vojtech Brabenec, Trenčín, 2016-2020.

Chyby, omyly, nesprávnosti nemožno vylúčiť;
v prípade ich zistenia prosím o upozornenie.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona, najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
Uložené s časovou značkou (datumom) v internetovom archíve https://web.archive.org/web/

Dielo je tu zverejnené pre oboznámenie jednotlivcov s jeho obsahom.
Autor vynaložil úsilie a prostriedky na zhotovenie diela.
Ak dielo (čo i len zčasti) potrebujete, požiadajte autora vopred.
Pre sťaženie svojvoľného kopírovania je dielo upravené.
Pramene u autora.
(Koniec diela)


Návrat späť na vrch tejto strany           Návrat na hlavnú stránku



Nižšie je prípadná reklama poskytovateľa:


Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat